Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_8C-526-2013.pdf
PDF · 113.67 KB
Case nature
Area
Subarea
8C/526/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trnava samosudkyňou JUDr. Bibiánou Ťažiarovou právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Údernícka 5, Bratislava, IČO 35 724 803, zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Údernícka 5, Bratislava, IČO 36 613 843, proti žalovanému: B. A., narodený XX. X. XXXX, bytom M. XXXX/XX, G., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestie legionárov 5, Prešov, IČO: 42 186 778, zastúpený: JUDr. Ambróz Motyka, advokát, Nám. SNP 7, Stropkov, o zaplatenie 1930,27 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Súd návrh zamieta.
II. Žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva.
III. Žalobca je povinný zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného náhradu trov konania ako náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 320,96 eur k rukám právneho zástupcu vedľajšieho účastníka JUDr. Ambróza Motyku a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Žalobca sa návrhom doručeným súdu dňa 22. 7. 2013 domáha vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu vo výške 1930,27 eur, úroku z omeškania 101,23 eur, úrok z omeškania 8,75 % ročne zo sumy 1930,27 eur od 24. 2. 2013 do zaplatenia a náhrady trov konania. Návrh odôvodnil tak, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 13. 12. 2012 medzi postupcom GE Money, a.s. a žalobcom postúpil postupca na žalobcu pohľadávku voči žalovanému. Na základe Zmluvy o úvere č. 285256770 zo dňa 29. 2. 2008 poskytol predchodca postupcu žalovanému spotrebiteľský úver vo výške 1659,70 eur, žalovaný sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky splácať v splátkach po 28,81 eur mesačne so splatnosťou splátok k 20. dňu v mesiaci. Žalovaná suma predstavuje splátky úveru splatné od 20. 8. 2010 do 20. 2. 2016, v počte 67 a celkovej výške 1930,27. Splátky pôvodne splatné od 20. 2. 2013 do 20. 2. 2016 sa stali splatnými dňa 23. 2. 2013, kedy žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. Okrem žalovanej sumy sa žalobca domáha zaplatenia úrokov z omeškania vo výške 101,23 eur vyčíslené za splátky splatné od 20. 8. 2010 do 20. 2. 2013 a úrokov z omeškania od 24. 2. 2013 do zaplatenia zo žalovanej sumy.
Dňa 16. 8. 2013 oznámil vedľajší účastník svoj vstup do konania na strane žalovaného. Namietal neprijateľné podmienky a z opatrnosti vzniesol námietku premlčania voči žalovanej sume.
Uznesením č. k. 8C/526/2013-67 zo dňa 18. 12. 2013 súd rozhodol, že vedľajšie účastníctvo Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestie legionárov 5, Prešov, IČO: 42 186 778 na strane žalovaného je prípustné.
Vedľajší účastník podaním zo dňa 6. 6. 2014 uviedol, že nebolo preukázané zosplatnenie úveru, namietal nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní.
Podaním zo dňa 16. 6. 2014 žalobca oznámil, že žalovaný z poskytnutého úveru uhradil sumu 606,15 eur. Dňa 13. 12. 2012 pôvodný veriteľ postúpil na žalobcu pohľadávku vo výške 2910,27 eur, ktorá pozostáva z istiny 2305,23 eur, z riadneho úroku 373,89 eur, z úroku z omeškania 180,32 eur, z ostatného príslušenstva 50,83 eur. Na žalobcu postúpená istina, predstavuje 80 neuhradených splátok a riadny úrok. Žalobca si v konaní uplatňuje sumu 1930,27 eur (67 splátok x 28,81 eur), zvyšné splátky úveru si neuplatňuje.
Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom spisového materiálu najmä návrhom zo dňa 9. 7. 2013, zmluvou o splátkovom úvere č. 0285256770 zo dňa 29. 2. 2008, Všeobecnými obchodnými podmienkami, oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 4. 2. 2013, zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 13. 12. 2012, podaním žalobcu zo dňa 7. 1. 2014, zo dňa 2. 4. 2014 a zo dňa 16. 6. 2014, vyjadrením vedľajšieho účastníka zo dňa 6. 6. 2014, oznámením Slovenskej sporiteľne a.s., s obsahom celého spisového materiálu, keď pojednával a rozhodol v neprítomnosti účastníkov konania v zmysle ustanovenia § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a zistil nasledovný skutkový stav.
Zo zmluvy o splátkovom úvere č. 0285256770 zo dňa 29. 2. 2008 vyplýva, že právny predchodca žalobcu sa zaviazal žalovanému poskytnúť úver 50 000 Sk (1659,70 eur). Žalovaný sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky formou splátok po 868 Sk vždy k 20. dňu v mesiaci, prvá splátka splatná dňa 20. 3. 2008, konečná splatnosť úveru 20. 2. 2016, dohodnutá RPMN 17,11 %. Žalovaný podpisom úverovej zmluvy potvrdil, že bol oboznámený so Všeobecnými obchodnými podmienkami, Sadzobníkom a zaväzuje sa ich dodržiavať.
Podaním zo dňa 3. 6. 2014 oznámila Slovenská sporiteľňa, a. s., že vyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 10. 12. 2012.
Podľa ustanovenia § 488 Občianskeho zákonníka záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok.
Podľa ustanovenia § 489 Občianskeho zákonníka záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.
Podľa ustanovenia § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
Podľa ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Podľa ustanovenia § 499 Obchodného zákonníka za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa.
Podľa ustanovenia § 502, ods. 1 Obchodného zákonníka od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške.
Podľa ustanovenia § 503, ods. 1 Obchodného zákonníka záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. Ak lehota na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov je dlhšia ako rok, sú úroky splatné koncom každého kalendárneho roka. V čase, keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých peňažných prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré sa ho týkajú.
Podľa ustanovenia § 504 Obchodného zákonníka dlžník je povinný vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky v dojednanej lehote, inak do jedného mesiaca odo dňa, keď ho o ich vrátenie veriteľ požiadal.
Podľa ustanovenia § 506 Obchodného zákonníka ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi.
Podľa ustanovenia § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej len zákon o spotrebiteľských úveroch) na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme, b) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; 3) v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci., ods. 2 spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná, ods. 2 písm. e) zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí 6) musí obsahovať celkovú výšku a menu poskytnutého spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie, g) konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru, h) ročnú úrokovú sadzbu; v prípade variabilnej ročnej úrokovej sadzby zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať podmienky zmeny variabilnej ročnej úrokovej sadzby, ako aj index alebo referenčnú sadzbu, ktoré sa vzťahujú na pôvodnú variabilnú ročnú úrokovú sadzbu, i) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, k) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 7a ods. 2, ods. 3 pri nesplnení podmienok podľa odseku 2 je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe a) poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo b) dodaný tovar, alebo poskytnutá služba. Ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou sa spravuje ustanoveniami Občianskeho zákonníka a právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka) aj napriek tomu, že žalobca uviedol v návrhu, že zmluva obsahuje všetky znaky a náležitosti zmluvy o úvere podľa § 497 až § 507 Obchodného zákonníka. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že právny predchodca žalobcu a žalovaný dňa 29. 2. 2008 uzavreli zmluvu o úvere, na základe ktorého sa veriteľ zaviazal poskytnúť žalovanej úver vo výške 50 000 Sk (1659,70 eur) a žalovaný sa zaviazal úver splácať v splátkach vo výške 868 Sk/28,81 eur, prvá splátka dňa 20. 3. 2008 a posledná splátka 20. 2. 2016. Účastníci si dohodli splatenie úveru formou 96 splátok, pričom celková suma, ktorú mal žalovaný zaplatiť formou splátok je vo výške 83 328 Sk/2465,98 eur. Súd ustálil, že na predmetnú zmluvu sa vzťahuje zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, jedná sa o spotrebiteľský vzťah, ktorý bol uzavretý medzi dodávateľom (žalobcom), ktorý ako je všeobecne známe a dostupné aj z údajov v obchodnom registri, konal v rámci predmetu svojej činnosti a žalovaným ako fyzickou osobou občanom, na svoje súkromné účely. Opak preukázaný nebol. S účinnosťou od 25. 11. 2004 zaviedla novela zákona o ochrane spotrebiteľa, do jeho úpravy ustanovenie § 23a, v zmysle ktorého sa za spotrebiteľské zmluvy považujú i zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Vzhľadom na to, že účastníkom zmluvy o úvere môžu byť i spotrebitelia v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, použijú sa v týchto prípadoch na tieto zmluvy i ustanovenia Obchodného zákonníka. Žalobca v konaní tvrdil, že žalovaný je v omeškaní s úhradou dlžnej sumy od 24. 2. 2013. Zároveň tvrdil, že predmetom konania sú splátky v počte 67 splatné od 20. 8. 2010 do 20. 2. 2016. Žalobca tvrdil, že vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru k 23. 2. 2013, kedy sa stali splatné splátky od 20. 8. 2013 do 20. 2. 2016. Súd sa však nestotožnil s výškou žalovanej sumy 1930,27eur + 101,23 eur, ktorú žalobca v tomto konaní uplatnil voči žalovanému. Súd má za preukázané, že predmetná zmluva o úvere zo dňa 29. 2. 2008 neobsahuje správny údaj o výške RPMN, pričom táto skutočnosť s poukazom na ustanovenie § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 281/2001 Z. z. spôsobuje, že predmetný úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, keď v predmetnej zmluve je uvedená nesprávna výška RPMN, správna výška RPMN zistená súdom je vo výške 14,93 % . Taktiež zmluva o úvere neobsahuje údaj o celkovej výške sumy, ktorú má žalovaný zaplatiť v zmysle § 9 ods. 2 písm. e) zákona o spotrebiteľských úveroch, keď tento nedostatok taktiež spôsobuje, že úver je bezúročný a bez poplatkov. Zo zmluvy o úvere vyplýva, že žalovanému bol poskytnutý úver vo výške 50 000 Sk a pri dodržaní rozloženia splátok by žalovaný sumu 50 000 Sk splácal po 868 Sk formou 57,60 splátok t. j, od 20. 3. 2008 do 20. 11. 2012. Pričom na základe uvedeného by úver bol splatný dňom 20. 11. 2012 a teda vyhlásenie mimoriadnej splatnosti ku dňu 23. 2. 2013 je nedôvodné a neúčinné. Žalobca v konaní uviedol, že žalovaný uhradil na úver celkom sumu vo výške 606,15 eur a teda žalovaný by mal uhradiť sumu vo výške 1053,55 eur. Avšak súd nepovažoval návrh dôvodný ani v časti sumy 1053,55 eur, keď vychádzal z platobnej histórie, z ktorej vyplýva, že žalovaný nezaplatil splátku v celej výšku už ku dňu 20. 5. 2008, pričom od 20. 9. 2009 sa dostal do sústavného omeškania, keď naposledy zaplatil splátku čiastočne dňa 20. 9. 2009. Podľa článku Zmluvy čl I bod 7 a v súlade s bodom 7.6.1 písm. a) VOP teda nastali podmienky pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, t. j. požadovať splatenie pohľadávky z predmetnej zmluvy o úvere v lehote, ktorú banka určí v oznámení o mimoriadnej splatnosti. Právny predchodca bol teda oprávnený vykonať svoje právo a zosplatniť úver a to už pred dátumom, ktorý oznámila Slovenská sporiteľňa, a.s. dňa 10. 12. 2012. Potom deň, kedy bol právny predchodca žalobcu oprávnený zosplatniť celý dlh, možno považovať za deň, v zmysle ktorého sa právo mohlo vykonať prvýkrát v zmysle ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka, teda za deň, kedy začala plynúť premlčacia doba. Za uvedeného stavu, keď splátky boli splatné k 20. dňu v mesiaci a z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný v rade bol v sústavnom omeškaní od 20. 9. 2009, teda nezaplatil splátku splatnú dňa 20. 9. 2006 v celej výške a teda právny predchodca bol oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť dňa 30. 9. 2009 a nasledujúcim dňom začala plynúť 3 ročná premlčacia doba. Žalobca podal návrh dňa 22. 7. 2013, pričom súd považuje vznesenú námietku premlčania zo strany vedľajšieho účastníka za dôvodnú, keď najneskôr bolo možné podať návrh na začatie konania dňa 1. 10. 2012. Skutočnosť, že právny predchodca žalobcu bol oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru z dôvodu omeškania žalovaného v rade so splácaním dlhu, potvrdzuje súdu aj Príloha č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok, v zmysle ktorej vyplýva počet dní omeškania 1168, čo korešponduje s počtom dní odkedy bol právny predchodca oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru dňa 30. 9. 2009 ku dňu uzavretia Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 13. 12. 2012. Súd zistil počet dní omeškania 1178 dní. Zároveň príloha obsahuje aj údaj o poslednej úhrade dňa 20. 9. 2009, avšak bližšie neuvádza výšku úhrady. S ohľadom na to, že úver je bezúročný a bez poplatkov a podľa vyššie uvedeného žalovaný by bol povinný zaplatiť výšku poskytnutého úveru poskytnutého úveru 1659,69 eur - 606,15 eur = 1053,55 eur tak ako už je vyššie uvedené, ohľadom tejto sumy sa súd stotožnil so vznesenou námietkou premlčania. Zároveň súd uvádza, že len táto čiastka by mohla byť predmetom zmluvy o postúpení pohľadávky medzi právnym predchodcom a žalobcom.
Podľa ustanovenia § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
Podľa ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania zo strany vedľajšieho účastníka na strane žalovaného, sa súd zaoberal otázkou, či je vedľajší účastník oprávnený vzniesť námietku premlčania a ďalej dôvodnosťou vznesenej námietky. Predpokladom prípustnosti vedľajšieho účastníka v konaní je právny záujem vedľajšieho účastníka na výsledku sporu, t. j. právny záujem na úspešnosti v spore u toho účastníka, ku ktorému pristúpil. O právny záujem ide vtedy, ak rozhodnutím súdu vo veci bude dotknuté právne postavenie vedľajšieho účastníka (jeho práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva). Ako vedľajší účastník sa však s poukazom na § 93 ods. 2 OSP môže zúčastniť aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, v takomto prípade zákon nestanovuje ako podmienku účasti skutočnosť, že táto osoba má záujem na výsledku konania. Vstup takejto osoby do konania má za cieľ zabezpečiť širšiu ochranu osobám, ktoré sú alebo môžu byť v znevýhodnenom postavení (napr. spotrebitelia, osoby diskriminované z rôznych dôvodov). Vedľajší účastník je v konaní zásadne oprávnený na všetky úkony, na ktoré je oprávnený hlavný účastník (s výnimkou dispozície s konaním a jeho predmetom) a tieto úkony robí práve v prospech a s účinkami pre hlavného účastníka, ktorého v spore podporuje. Uplatnenie obrany proti návrhu je procesným právom účastníka konania (odporcu) a rovnaké právo má aj vedľajší účastník, ktorý počas konania vystupuje na jeho strane, na tom, že ide o procesné práve nič nemení skutočnosť, že pomocou obrany proti žalobe sa uplatňujú rovnako námietky vychádzajúce z hmotnoprávnej úpravy (akou je aj námietka premlčania), keďže procesné právo uplatniť tieto námietky v konaní nemožno zamieňať s tým, či majú pôvod v hmotnom alebo len v procesnom práve (Rozsudok Najvyššieho súdu ČR 25Cdo 539/2008).
Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Premlčaním právo nezaniká, iba sa závažne oslabuje. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práva im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať u súdu svojho práva.
Vykonaným dokazovaním súd zistil, že uplatnená pohľadávka bola splatná nie dňa 23. 2. 2013 tak ako to tvrdí žalobca, ale dňa 30. 9. 2009, keď uvedené vyplýva z vyššie uvedeného odôvodnenia.
Podľa ustanovenia § 517, ods. 1, prvá veta a ods. 2 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa ustanovenia § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
Podľa ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka vzniklo žalobcovi právo požadovať od žalovaného ako dlžníka popri plnení, úroky z omeškania z vyššie uvedenej sumy, keďže ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, a nie je tu žalovaný podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania. Výšku úroku z omeškania stanovuje vykonávací predpis, ktorým je nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z.z., podľa ktorého je výška úroku z omeškania výška úrokov z omeškania o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením % ročne zo sumy peňažného dlhu. Súd nepovažoval návrh dôvodný ani v časti požadovaného úroku z omeškania 8,75 % ročne zo sumy 1930,27 eur od 24. 2. 2013 do zaplatenia, keď zamietol návrh aj v časti požadovanej istiny 1930,27 eur. Súd zamietol aj návrh v časti žalobcom vyčísleného úroku z omeškania vo výške 101,23 eur, ktorá pozostáva z vyčísleného úroku z omeškania za jednotlivé splátky splatné od 20. 8. 2010 do 20. 2. 2013, keď tak ako to už vyplýva vyššie, súd mal za to, že splatnosť úveru mala byť právnym predchodcom žalobcu vyhlásená dňom 30. 9. 2009 a teda, tak ako istiny aj požadované úroky z omeškania sú nedôvodné. Na základe zisteného skutkového stavu a vyššie uvedených zákonných ustanovení rozhodol súd tak ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
Podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, sú náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.
Podľa ustanovenia § 151 ods. 8 Občianskeho súdneho poriadku vo výroku o náhrade trov konania súd vyjadrí osobitne trovy právneho zastúpenia a iné trovy konania, ktorých náhrada sa účastníkovi priznáva.
Súd rozhodol o náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, keď žalovaný bol v konaní plne úspešný, avšak náhradu trov konania si neuplatnil, preto mu súd náhradu trov konania nepriznal.
Pokiaľ ide o náhradu trov konania vedľajšieho účastníka na strane žalovaného súd vychádzal z ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, keď priznal vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania. Konaním vedľajšieho účastníka v podobe jeho právneho zastúpenia nedochádza k nadbytočnému navyšovaniu trov a nehospodárnosti konania, na ktorú skutočnosť by mal súd prihliadať použitím ust. § 150 O.s.p. Súd poukazuje na ust. § 3 ods.4, 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona o priestupkoch, podľa ktorých každý spotrebiteľ má právo združovať sa spolu s inými spotrebiteľmi združenia a prostredníctvom týchto združení v súlade so zákonom chrániť a presadzovať oprávnenie záujmy spotrebiteľov, ako aj uplatňovať práva zo zodpovednosti voči osobám, ktoré spôsobili škodu na právach spotrebiteľov. Proti porušeniu práva a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa, môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Z uvedeného je zrejmé, že vedľajší účastník na strane žalovaného vstúpil do konania s cieľom chrániť a presadzovať oprávnené záujmy žalovaného, a preto pokiaľ vedľajší účastník bol v konaní zastúpený právnym zástupcom, nemožno v danom prípade zastávať názor, že týmto zastúpením došlo k nadbytočnému navyšovaniu trov konania a nehospodárnosti konania aj s poukazom na ust. § 20 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii, podľa ktorého každý má právo na poskytovanie právnych služieb a môže o ne požiadať u ktoréhokoľvek advokáta.
Podľa § 93 ods. 4 O.s.p. vedľajší účastník má rovnaké procesné práva ako účastník konania, na strane ktorého vystupuje. Preto to, čo sa vzťahuje na účastníka konania, platí, najmä z hľadiska náhrady trov konania aj pre vedľajšieho účastníka. Základnou otázkou na rozhodnutie o náhrade trov podľa zásady úspechu vyjadrenej predovšetkým v § 142 ods. 1 O.s.p. vo vzťahu ku trovám právneho zastúpenia advokátom v tejto veci je to, či takéto trovy so zreteľom na skutkovú a právnu zložitosť predmetu súdnej ochrany sú alebo nie sú účelne vynaložené trovy, ak sa súčasne vezme do úvahy aj to, že právne zastúpené advokátom je združenie podľa zákona č. 250/2007 Z.z. Predpoklad na priznanie náhrady trov konania v posudzovanej veci spočívajúci v podmienke, že trovy musia byť účelne vynaložené, treba interpretovať v súlade s dvomi významnými právnymi normami: 1. podľa článku 47 ods. 2 Ústavy, každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi..., 2. podľa § 3 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z.z. každý spotrebiteľ má právo združovať sa spolu s inými spotrebiteľmi v združeniach a prostredníctvom týchto združení v súlade so zákonom chrániť a presadzovať oprávnené záujmy spotrebiteľov, ako aj uplatňovať práva zo zodpovednosti voči osobám, ktoré spôsobili škodu na právach spotrebiteľov.
Vychádzajúc z takéhoto výkladu Ústavy a Zákona o ochrane spotrebiteľov odvolací súd je názoru, že súčasťou ochrany spotrebiteľa v konaní pred súdom je taký výklad § 142 ods. 1 O.s.p., ktorý akceptuje, že združenie spotrebiteľov, ak uplatní základné právo na súdnu ochranu, zásadne má právo na náhradu trov konania, ktoré súvisia s právnou pomocou poskytovanou advokátom. Takáto náhrada by mohla byť nepriznaná len v prípade, ak by niektoré úkony právnej pomoci spočívajúcej v zastúpení advokátom boli zbytočné, respektíve neúčelné, ale táto náhrada nemôže byť nepriznaná len na základe toho, že združenie spotrebiteľov sa dalo v konaní pred súdmi zastúpiť advokátom. Za neúčelný úkon však nemožno bez ďalšieho považovať vstup vedľajšieho účastníka do konania, lebo po prvé, taký úkon Občiansky súdny poriadok upravuje a pripúšťa bez obmedzenia (jediným obmedzením je to, že konanie zatiaľ právoplatne neskončilo) a po druhé, ide o vstup do neprávoplatne skončeného konania, v ktorom sa nedá vopred vylúčiť, že vedľajší účastník so zreteľom na povahu súdnej ochrany a jej špecifický predmet, ktorým je ochrana spotrebiteľa vo všeobecnosti môže účinným spôsobom plniť svoju funkciu vedľajšieho účastníka. V tejto veci došlo k takému vstupu do konania, ktorý odvolací súd nepovažuje, so zreteľom na uvedené, za neúčelný procesný úkon, a teda aj trovy tohto úkonu nie sú neúčelne vynaloženými trovami a odvolací súd ani iné neúčelné úkony právnej pomoci nezistil.
V zmysle ust. § 137 O.s.p. je súčasťou trov konania odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát. Pravidlá pre výpočet odmeny advokáta upravuje Vyhláška MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej aj „vyhláška“). Podľa § 9 ods. 1 Vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak. Podľa § 10 ods. 2 Vyhlášky ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky a hodnota záväzku.
Súd rozhodol o náhrade trov konania vedľajšieho účastníka na strane žalovaného v zmysle § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tak, že vedľajšiemu účastníkovi ako účastníkovi, ktorý je na strane procesne úspešného žalovaného súd priznal náhradu trov konania ako náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 320,96 eur za tri úkony právnej pomoci príprava a prevzatie dňa 2. 11. 2012 vyjadrenie zo dňa 27. 11. 2013 vyjadrenie zo dňa 6. 6. 2014 3 x á 81,33 eur, 1 x á režijný paušál á 7,63 eur, 1 x á režijný paušál á 7,81 eur, 1 x režijný paušál á 8,04 eur, v zmysle ustanovení § 10 ods. 1, § 14, § 15, § 16 ods. 3, ods. 4, § 17 ods. 1, § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení k 30. 6. 2013. Odmenu vo výške 267,47 eur súd zvýšil o 20 % DPH 53,49 eur). Celkovo súd vyčíslil náhradu trov právneho zastúpenia v sume 320,96 eur, ktorú súd priznal a zaviazal podľa ustanovenia § 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zaplatiť právnemu zástupcovi žalobcu JUDr. Ambrózovi Motykovi.
Súd nepriznal náhradu trov konania a to režijný paušál za úkon právnej pomoci zo dňa 2. 11. 2012 vo výške 7,81 eur, ale priznal sumu 7,63 eur
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Trnave. Z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované. Ďalej musí byť v odvolaní uvedené, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že § sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, § ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, § účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, § v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, § sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, § účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, § rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát, § súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy, § konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, § súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, § súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, § doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), § rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ak povinný dobrovoľne neplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z.z., ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí návrh na súdny výkon rozhodnutia.