Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_2Co-131-2018.pdf
PDF · 167.99 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/131/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Jahnovej a členiek senátu JUDr. Michaely Královej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej, v právnej veci žalobkyne: A. G., narodená XX.X.XXXX bytom R. R. X L., L., zastúpená advokátom JUDr. Jozefom Pojdákom, so sídlom Sv. Cyrila a Metoda 842/12, Nová Dedinka, proti žalovanému: NEWTON Media, spol. s r.o., so sídlom Ševčenkova 34, Bratislava, IČO: 44 253 320, zastúpený advokátom JUDr. Ľubomírom Hlbočanom, so sídlom Vajnorská 20, Bratislava, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č.k. 21C/175/2009-310 zo dňa 16.3.2018, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č.k. 21C/175/2009-310, zo dňa 16.3.2018, p o t v r d z u j e.
II. Žalovaný má proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bratislava I (ďalej aj súd prvej inštancie) v poradí tretím rozsudkom č.k. 21C/175/2009-310 zo dňa 16.3.2018 zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe, zaplatenia náhrady mzdy a rozhodol o nároku na náhradu trov konania.
2. Súd prvej inštancie zistil, že žalobkyňa u žalovaného pracovala na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 5.9.2008 na dobu neurčitú. Žalovaný dňa 4.12.2008 skončil tento pracovný pomer v skúšobnej dobe. Následne žalovaný a žalobkyňa uzavreli pracovnú zmluvu na dobu určitú od 5.12.2008 do 28.2.2009. Po uplynutí tejto doby, dňa 1.3.2009 žalovaný so žalobkyňou uzavrel pracovnú zmluvu na dobu neurčitú so skúšobnou dobou 3 mesiace. Žalovaný pracovný pomer skončil v skúšobnej dobe ku dňu 30.4.2009.
3. Žalobkyňa tvrdila, že žalovaný uzavretím pracovnej zmluvy so skúšobnou dobou porušil ustanovenie § 45 Zákonníka práce, ktorý stanovuje, že skúšobnú dobu možno dohodnúť najviac na tri mesiace a nemožno ju predlžovať, a preto bol pracovný pomer neplatne skončený a trvá naďalej. Žalovaný argumentoval, že žiadne ustanovenie Zákonníka práce neporušil, pretože ustanovenie § 45 ods. 4 ZP zakazuje dohodnúť skúšobnú dobu opakovanie pri pracovných pomeroch uzatváraných na dobu určitú. So žalobkyňou uzavrel prvú pracovnú zmluvu na dobu neurčitú. Vzhľadom k neuspokojivým pracovným výsledkom pracovný pomer so žalobkyňou skončil v skúšobnej dobe. Na žiadosť žalobkyne pristúpil k uzavretiu ďalšej pracovnej zmluvy na dobu určitú a následne k uzavretiu pracovnej zmluvy na dobu neurčitú.
4. 1. Súd prvej inštancie z výpovede svedka A.. J. P. zistil, že u žalovaného pracoval od 24.9.2007 do 1.12.2009 ako riaditeľ a bol priamym nadriadeným žalobkyne. Právne úkony robil na základe plnomocenstva, pričom bol okrem iného oprávnený uzatvárať a končiť pracovné vzťahy. Žalobkyňa prišla pracovať k žalovanému ako obchodníčka po tom, ako sa za ňu prihovorila ekonómka spoločnosti. Svedok nebol spokojný s prácou žalobkyne, preto s ňou skončil pracovný pomer v skúšobnej dobe. Svedok, ako riaditeľ žalovaného a žalobkyňa sa stretli, žalobkyni oznámil svoje výhrady a doručil jej písomné skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Žalobkyňa ho mala presviedčať, aby jej dal ešte šancu, že svoje pracovné výkony zlepší. Poukazovala na rodinnú situáciu, že je sama s dieťaťom, inú prácu nemá a peniaze potrebuje. Svedok sa žalobkyne opýtal, akú dobu potrebuje na to, aby preukázala svoje schopnosti, na to žalobkyňa povedala, že dva mesiace. Na základe uvedeného rozhovoru svedok následne so žalobkyňou uzavrel pracovnú zmluvu na dobu určitú. Po uplynutí dvoch mesiacov sa situácia opakovala. Svedok žalobkyni oznámil, že doba, na ktorú bola zmluva uzatvorená uplynula. Svedok ako nadriadený žalobkyne nebol s jej prácou spokojný, žalobkyňa ho mala presviedčať, aby s ňou uzavrel ďalšiu pracovnú zmluvu. Napokon so žalobkyňou uzavrel pracovnú zmluvu dňa 1.3.2009, na dobu neurčitú so skúšobnou dobou. Žalobkyňa nemala žiadne námietky, resp. požiadavky týkajúce sa uzavretej pracovnej zmluvy. Po uzavretí pracovnej zmluvy sa pracovné výsledky žalobkyne výrazne zhoršili, preto sa svedok rozhodol skončiť pracovný pomer so žalobkyňou v skúšobnej dobe listom zo dňa 28.4.2009. Žalobkyňa odovzdala služobné veci a z pracoviska odišla. Svedok svoju výpoveď doplnil i po druhýkrát, keď uviedol, že už pri prvej pracovnej zmluve, pred uplynutím skúšobnej doby vedel, že žalobkyňa sa javila ako neperspektívna, mal voči nej, ako sa ukázalo prehnané sociálne cítenie. Žalobkyňa sama žiadala o uzavretie novej pracovnej zmluvy s tým, aby dostala ešte šancu, poukázala na to, že je rozvedená, sama s maloletým dieťaťom a hypotékou na krku. Napriek tomu, že žalobkyňa nemala žiadne obchodné výsledky, dostala šancu a bola s ňou uzavretá pracovná zmluva na dobu určitú. Pred uplynutím doby svedok oznámil ostatným zamestnancom, že chce aby žalobkyňa u nich skončila iba ak jej oni pomôžu. Keďže žalobkyňa bola v kolektíve obľúbená, zamestnanci sa ponúkli, že jej pomôžu a to aj na úkor svojich provízií. Preto žalobkyňa dostala tretiu šancu a bola s ňou uzavretá pracovná zmluva na dobu neurčitú so skúšobnou dobou. Bola to štandardná pracovná zmluva, uzavretá v kľude, ktorú si žalobkyňa prečítala a podpísala. Ak by žalobkyňa so skúšobnou dobou nesúhlasila, svedok by tretiu pracovnú zmluvu so žalobkyňou neuzavrel. Svedok ďalej uviedol, že mzda pozostávala zo základnej tarify, z motivačnej zložky a podielu na ziskoch. Pri skončení pracovného pomeru bola žalobkyni vyplatená provízia za dva obchody, hoci nemala na takúto províziu nárok.
4.2. Z výsluchu žalobkyne ohľadne uzavretia tretej pracovnej zmluvy súd prvej inštancie zistil, že účastníci pracovnú zmluvu uzavreli dňa 1.3.2009 v priateľskej atmosfére, túto jej ponúkol sám riaditeľ spoločnosti A.. P., keďže s prácou žalobkyne bol podľa jej tvrdenia spokojný. Žalobkyňa pracovnú zmluvu vôbec nečítala, zdala sa jej rovnaká ako predchádzajúca pracovná zmluva; o uzavretie pracovnej zmluvy so skúšobnou dobou nemala záujem a nevidela dôvod na uzavretie takejto zmluvy, keďže žalovaný bol s jej prácou spokojný. Podľa vyjadrenia žalobkyne uzavretie prvej pracovnej zmluvy na dobu určitú so skúšobnou dobou bolo v poriadku; pri uzavretí druhej pracovnej zmluvy si nebol žalovaný istý, či je spokojný s prácou žalobkyne, a preto bolo prirodzené, že druhú pracovnú zmluvu z 5.12.2008 uzavrel na dobu určitú, nakoľko inú možnosť žalobkyňa nemala, pretože živila dcéru a inú prácu nevedela zohnať, túto zmluvu akceptovala. Čo sa týka tretej pracovnej zmluvy 1.3.2009, žalobkyňa tvrdila, že ak by nebol žalovaný s prácou žalobkyne spokojný, určite by takúto zmluvu neuzavrel. Vykonávala pracovnú pozíciu obchodnej manažérky (ponúkala produkty žalovaného a vyhľadávala klientov) a na základe pokynov riaditeľa žalovaného zabezpečovala vymáhanie pohľadávok. To, že žalovaný uzavrel so žalobkyňou reťazové tri pracovné zmluvy, cítila ako nátlak, nakoľko zo strany žalovaného nebola voči žalobkyni vyslovená nespokojnosť s vykonávanou prácou, iba bolo ústne konštatované, aby v záujme obratu firmy zvýšila výkonnosť. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že okrem mesiaca september 2008 kedy nastúpila do pracovného pomeru, za ostatné odpracované mesiace október 2008 až apríl 2009 jej žalovaný vyplatil odmeny čo má potvrdiť skutočnosť že, ak by žalovaný s prácou žalobkyne spokojný nebol, odmenu by jej nevyplatil.
4.3. Zo svedeckej výpovede F. R. súd prvej inštancie zistil, že u žalovaného pracuje od 1.5.2008 do súčasnosti, žalobkyňu pozná z pracovného vzťahu ako kolegyňu. Riaditeľom spoločnosti bola svedkyňa požiadaná, aby žalobkyni pomohla, nakoľko nedosahovala požadované pracovné výsledky. Svedkyňa dohodla klienta a žalobkyňa mala s ním uzavrieť obchod. To, že riaditeľ spoločnosti nebol s prácou žalobkyne spokojný nepovedal verejne pred všetkými zamestnancami, toto povedal priamo svedkyni. Pokiaľ ide o nátlak žalobcu pri uzatvorení pracovných zmlúv so žalobkyňou, toho svedkom
nebola. Zmluvy ktoré sa realizovali po skončení pracovného pomeru žalobkyne, boli začaté nie z podnetu žalobkyne, ale iniciovali ich jej predchodcovia, teda sa nedá pripísať realizácia týchto obchodov žalobkyni.
4.4. Zo svedeckej výpovede H.. E. H. súd prvej inštancie zistil, že u žalovaného pracuje sedem rokov. Žalobkyňu pozná z pracovného vzťahu ako kolegyňu. Pracuje na inom oddelení ako pracovala žalobkyňa. Svedkyňa nemala vedomosť o tom, že by riaditeľ spoločnosti niekoho z pracovníkov požiadal, aby žalobkyni s pracovnými povinnosťami pomáhal, svedkyňa uviedla len skutočnosť, že žalobkyňa s pani R. mali spoločných klientov. Taktiež uviedla, že na spoločných poradách neboli zamestnanci osobitne hodnotení. So žalovaným mala svedkyňa uzatvorenú jednu pracovnú zmluvu na dobu neurčitú so skúšobnou dobou tri mesiace. Jej odmeny sa pohybovali vo výške do 150 eur mesačne.
4.5. Zo svedeckej výpovede H.. Ľ. Š. súd prvej inštancie zistil, že do pracovného pomeru u žalovaného nastúpili so žalobkyňou približne v rovnakom čase. Toho času pôsobí vo funkcii manažéra spoločnosti. Riaditeľom spoločnosti bol svedok požiadaný, aby žalobkyni pomohol za účelom zvýšenia efektivity a výkonnosti, nakoľko ten s prácou žalobkyne nebol spokojný, nebol nadšený s tempom jej práce, nakoľko svedok bol prijatý v rovnakom čase ako žalobkyňa s rovnakou pracovnou náplňou, pričom svedok za rovnaké časové obdobie vedel uzavrieť 20 zmlúv a žalobkyňa 3. Riaditeľ si volal z času na čas zamestnancov za účelom hodnotenia ich práce a podľa názoru svedka je bežnou manažérskou praxou žiadať od pracovníkov maximálne pracovné výsledky. Svedok si nie je vedomý toho žeby sa mu žalobkyňa sťažovala, že jej riaditeľ krivdí. K odmeňovaniu svedok uviedol, že jeho osobné ohodnotenie bolo cca 200-300 eur mesačne na základe rozhodnutia riaditeľa. Hlavnou motiváciou pre obchodníka je, ale získanie provízie za dohodnuté obchody.
5.1. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovenia článku 2 § 18, § 19, § 45 odsek 1, 4, § 72 odsek 1 zákona č. 311/2001 Z.z. - Zákonník práce, § 37 odsek 1, 2, 3, § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník a konštatoval, že pracovná zmluva je dvojstranným právnym úkonom, ktorý má za následok vznik tých práv a povinností, ktoré právne predpisy s týmto prejavom spájajú (§ 34 OZ). Poukázal na výpoveď žalobkyne, podľa ktorej pracovnú zmluvu zo dňa 1.3.2009 pred jej podpisom nečítala, žiadnu zo skutočností v nej uvedených nenamietala. Z takéhoto správania sa žalobkyne, resp. hocikoho iného v jej pozícii by sa malo dať vyvodiť, že dojednaná skúšobná doba aktérom takto dojednanej zmluvy neprekážala, podpisom zmluvy s ňou súhlasili, t.j. prejavili vôľu uzavrieť pracovnú zmluvu so skúšobnou dobou. Na pojednávaní dňa 15.4.2011 právna zástupkyňa žalobkyne uviedla, že žalobkyňa podpísala poslednú zmluvu pod psychickým tlakom, iné zamestnanie nemala, preto bola nútená popísať aj takúto zmluvu. Na pojednávaní dňa 3.6.2014 žalobkyňa tvrdila, že na uzatvorení zmluvy so skúšobnou dobou záujem nemala, pričom zmluvu nečítala. Následne žalobkyňa vo svojej výpovedi uviedla, že si nevšimla, že v pracovnej zmluve je uvedená skúšobná doba, predpokladala, že zmluva je rovnaká ako predchádzajúce pracovné zmluvy (výsluch žalobkyne č. l. 47 spisu). V tejto súvislosti potom súd prvej inštancie argumentoval, že vo veci vyvstala otázka, čo žalobkyňa asi predpokladala, nakoľko v prvej dojednanej zmluve na dobu neurčitú skúšobná doba dojednaná bola a v pracovnej zmluve na dobu určitú (v poradí druhej) dojednaná nebola. Podľa súdu prvej inštancie je logické, že ak obe zmluvy neboli rovnaké, nemohla žalobkyňa automaticky predpokladať, že posledná s ňou dojednaná zmluva bude rovnaká ako tá z predchádzajúcich zmlúv, v ktorej skúšobná doba dojednaná nebola. Ustanovenie § 45 ods. 4 Zákonníka práce stanovuje, že skúšobnú dobu nie je možné dohodnúť v prípade opätovne uzatváraných pracovných pomerov na určitú dobu. V danom prípade však žalovaný neuzatváral so žalovanou pracovné zmluvy opakovane, na dobu určitú, pretože prvá zo zmlúv bola na dobu neurčitú, druhá na dobu určitú a tretia na dobu neurčitú. Obmedzenie dojednávania skúšobnej doby aj v iných prípadoch, ako na dobu určitú zákon nezakazuje. Nemožno aplikovať v danom prípade ani ustanovenie § 45 ods. 1 Zákonníka práce, pretože žalovaný skúšobnú dobu nepredlžoval v rozpore so zákonom. Prvú pracovnú zmluvu uzavrel na dobu neurčitú so skúšobnou dobou, druhú na dobu určitú bez skúšobnej doby a tretiu na dobu neurčitú s novou skúšobnou dobou. Podľa zákonnej úpravy žalovaný neporušil ustanovenia Zákonníka práce a v pracovnej zmluve zo dňa 1.3.2009 sa so žalobkyňou mohol dohodnúť na skúšobnej dobe v zmysle zásady, čo nie je zakázané je dovolené. V prípade nahliadania na daný problém z pohľadu možného porušenia dobrých mravov zo strany žalovaného pri uzatváraní poslednej zmluvy komplexne zo všetkých do úvahy prichádzajúcich hľadísk, teda aj z hľadiska, či výkonu takéhoto práva výnimočne možno, alebo nemožno odoprieť práve s poukazom na článok 2 Základných zásad Zákonníka práce, súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobkyňa na pojednávaní dňa 3.6.2014 (č. l. 144) uviedla, že svedok P. jej povedal (v nadväznosti na
skončenie prvého pracovného pomeru v skúšobnej dobe), že si nie je celkom istý, či s ňou je spokojný, a preto uzatvoril so žalobkyňou druhú pracovnú zmluvu, čo sa žalobkyni javilo ako normálne. Túto skutočnosť popisoval svedok zo svojho pohľadu tak, že žalobkyňa ho sama žiadala o druhú šancu, pričom na otázku koľko času potrebuje, aby sa preukázali jej kvality povedala že dva mesiace, preto s ňou uzatvoril ďalšiu pracovnú zmluvu na túto dobu. Pokiaľ ide o verejné vyjadrenia nespokojnosti so žalobkyňou túto neprezentoval svedok P. pred ostatnými zamestnancami na poradách, ale len pred niektorými pri osobnom rozhovore, a to v nadväznosti na jeho prosby o to, aby títo konkrétni zamestnanci pomohli žalobkyni sa zlepšiť. Súd prvej inštancie argumentoval, že zo strany žalobkyne nebolo preukázané tvrdenie, žeby ju tesne pred ukončením pracovného pomeru (v poradí tretieho) jej nadriadený pred kolegami pochválil. Podľa výpovede svedka Š., práca žalobkyne spočívala v tom, že mala kontaktovať klientov a uzatvárať s nimi zmluvy, pričom uzatvorenie zmlúv má individuálny charakter, sú klienti kde dôjde k uzatvoreniu zmlúv za mesiac a sú klienti kde to trvá dlhšie, kým žalobkyňa uzavrela v tom čase 3 zmluvy on v rovnakom čase uzatvoril 20 zmlúv. Prvú zmluvu dokázal svedok uzatvoriť až po 4 mesiacoch, teda po dojednanej skúšobnej dobe. Všetci vypočutí svedkovia- zamestnanci žalovaného zhodne potvrdili, že s nimi žalovaný uzavrel len jednu zmluvu, a to zmluvu na dobu neurčitú s dojednanou skúšobnou dobou. Svedkyňa R. uviedla, že ju oslovil riaditeľ spoločnosti s tým, aby pomohla žalobkyni, nakoľko tá pomoc potrebuje, aby sa zlepšili jej výsledky. Rovnako aj svedok Š. vypovedal, že ho riaditeľ kontaktoval s prosbou aby pomohol žalobkyni s prácou, oslovil ho niekoľkokrát nakoľko výkony žalobkyne boli porovnateľne nižšie ako u ostatných zamestnancov, táto skutočnosť sporná nebola. Pokiaľ ide o podpis poslednej zmluvy, túto žalobkyňa nečítala lebo mala automaticky za to, že v zmluve nie je dohodnutá skúšobná doba, svedok P., ktorý s ňou zmluvu podpisoval naopak tvrdí, že ak by nesúhlasila žalobkyňa s podpisom tejto zmluvy s dojednanou skúšobnou dobou nikdy by takto dojednanú zmluvu nepodpísal, keďže jej výkony nepovažoval za dostatočné. Z jeho strany považoval zmluvu za ústretový krok, ktorým chcel dať žalobkyni poslednú šancu, sám považoval jej výkony za nedostačujúce, lebo v porovnaní s inými zamestnancami mala 1/8 výkon oproti kolegom, túto skutočnosť nijako v konaní žalobkyňa nespochybňovala. To, že mal byť so žalobkyňou spokojný resp. s jej výsledkami vníma ako zlú interpretáciu z jej strany, nakoľko sa pracovníkov snažil pozitívne motivovať. Súd prvej inštancie uviedol, že v prípade ak žalobkyňa nemala v úmysle pokračovať v pracovnom pomere za podmienok, že s ňou bude dojednaná skúšobná doba, nemala túto zmluvu podpísať, tým by sa jej pôsobenie u žalovaného skončilo po skončení pracovného pomeru dojednaného na dobu určitú. Že žalobkyňa nemala úmysel zmluvu za dojedaných podmienok podpísať, nemožno odvodzovať od tej skutočnosti, že si zmluvu nečítala. V jej výpovediach sú rozpory, najprv žalobkyňa tvrdila, že jej riaditeľ žiadne nedostatky nevytýkal, jej prepustenie neodôvodňoval, neskôr vo výpovedi uviedla, že pred podpisom druhej zmluvy jej boli vytknuté nedostatky v práci- slabá výkonnosť, pričom riaditeľ si podľa výpovede žalobkyne nebol istý, či je s ňou spokojný a preto uzatvorili ďalšiu zmluvu. Zo strany žalobkyne nebolo preukázané tvrdenie, že žalovaný s ňou uzatvoril druhu zmluvu na dobu určitú len tak, z vlastného popudu, naopak svojim vlastným tvrdením pripustila, že po skončení prvého pracovného pomeru v poradí prvom jej boli vytknuté nedostatky v jej práci, pričom ak žalovaný bol ochotný následne uzatvoriť pracovnú zmluvu so žalovanou aj napriek tomu, že mal pochybnosti o jej schopnostiach zamestnanca, je možné to pripočítať skôr jeho dobrej vôli, ako snahe žalobkyňu poškodiť resp. ju zneužiť, napokon žalovaný mal aj možnosť, žiaden ďalší pracovný pomer so žalobkyňou neuzatvoriť, to by vzhľadom na konanie žalobkyne bolo asi z jeho strany jedinou možnosťou, ako sa vyhnúť podozreniu, že sa voči nej správa špekulatívne. Z výpovede svedka Š., o ktorej dôveryhodnosti súd prvej inštancie nemal pochybnosť vyplynulo, že vzhľadom na charakter práce, bolo možné aby k uzatvoreniu zmlúv došlo aj po čase prekračujúcom skúšobnú domu, preto dáva zmysel, ak zamestnávateľ poznajúc životnú situáciu žalobkyne (nesporná skutočnosť) jej chcel vytvoriť priestor, kde by sa jej schopnosti preukázali, ponúkol by jej novú zmluvu, čo sa v tomto prípade aj stalo, pričom zákon mu umožňoval uzavrieť so žalobkyňou pracovnú zmluvu na dobu určitú. Nemožno prisvedčiť žalobkyni, že túto zmluvu (v poradí druhú) podpísala, lebo nemala inú možnosť, nakoľko bolo jasné, že tá mala záujem na tom, aby v pracovnom pomere u žalovaného zostala, pričom nemohla trpieť ani žiadnou neistotou, pretože už na začiatku takto dojednaného pracovného pomeru vedela, že tento sa skončí v presne určenú a dohodnutú dobu. V konaní bolo ďalej preukázané, že svedok P.-priamy nadriadený žalovanej vyzval kolegov žalobkyne aby jej pomohli (výpoveď svedkov R. a Š.) a teda je zrejmé, že pokiaľ by bol s jej výkonom spokojný, ako tvrdí žalobkyňa, nemuselo by k tomuto kroku z jeho strany vôbec dôjsť. Rovnako z tohto konania vyplýva, že žalovaný mal záujem na tom, aby sa výkon žalobkyne zlepšil. Od zamestnávateľa nemožno spravodlivo očakávať, aby bez ďalšieho zamestnával ľudí, s ktorých výkonmi spokojný nie je, to že mala žalobkyňa horšie výsledky sporné v konaní nebolo, to že sa snažil jej nadriadený toto riešiť výpomocou zo strany oslovených
kolegov bolo taktiež preukázané. Súd prvej inštancie pri vyhodnotení skutkového stavu prihliadol na skutočnosti, ktoré z vykonaného dokazovania vyplývali a pre posúdenie prejavu vôle žalobkyne v danom prípade mali podstatný význam a to, že žalovaný opakovane uzatváral so žalobkyňou pracovný pomer, opakovane pracovný pomer ukončil, čo sporné nebolo, pričom ale nebolo v konaní vôbec žalobkyňou preukázané, žeby jej žalovaný tvrdil, že s jej prácou je spokojný, resp. žeby ju tesne pred skončením posledného pracovného pomeru pred kolegami pochválil, tak ako tvrdila. Žalobkyňa argumentovala, že s ňou žalovaný jednal špekulatívne, že zmluvy ktoré jej ponúkal boli z jeho strany iba nátlakom na ňu, pretože vedel, že žalobkyňa inú možnosť získania práce nemá. Špekulatívnosť konania žalovaného malo pravdepodobne spočívať v tom, že aj napriek tomu, že mal výhrady k práci žalobkyne, opakovane s ňou uzatvoril pracovnú zmluvu, pričom viacerých jej kolegov požiadal, aby jej pomohli k lepším výkonom. To, že žalobkyňa inú možnosť nemá, taktiež nemožno vyhodnotiť ako jej účinnú obranu, nakoľko iná možnosť je vždy, najmä mala žalobkyňa právo voľby, rozhodnúť sa či pristúpi resp. nepristúpi na podmienky dohodnuté v poslednej pracovnej zmluve a akceptuje dojednanú skúšobnú dobu, alebo ju neakceptuje. Podľa súdu prvej inštancie je obtiažne posúdiť pohnútky žalobkyne, ak pracovnú zmluvu, ako tvrdí nečítala, no zároveň nevyvrátila tvrdenia žalovaného o tom, že so zmluvou bola oboznámená, a táto bola výsledkom obojstrannej dohody. To, žeby žalobkyňa ochorela, následne po prepustení zo zamestnania bola práceneschopná až do 1.11.2009 v príčinnej súvislosti s konaním žalovaného, a teda opakovaným uzatváraním pracovných pomerov so žalobkyňou v konaní preukázané nebolo, aj keď strata zamestnania celkovo je záťažovým faktorom. Faktom v tejto súvislosti je, že na PN sa nechala žalobkyňa vypísať hneď ako sa dozvedela o tom že 30.4.2009 skončí jej pracovný pomer, teda 29.4.2009.
5.2. Súd prvej inštancie uviedol, že skúšobná doba má charakter stavu právnej neistoty, po ktorú dobu si môže zamestnávateľ overiť kvalitu práce vykonávanej zamestnancom. Charakter dohody účastníkov pracovného pomeru o skúšobnej dobe sa však právne posudzuje podľa všeobecného ustanovenia § 18 ZP o zmluvách, podľa ktorého zmluva podľa tohto zákona alebo iných pracovnoprávnych predpisov je uzatvorená, len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu. Žalobkyňa pri uzatváraní pracovnej zmluvy zo dňa 1.3.2009 žiadnym spôsobom nenamietala skutočnosť, že sa v nej nachádza skúšobná doba. Samotné tvrdenie, že si myslela že tam nie je, nemožno považovať za fakt, ktorý by mohol ovplyvniť platnosť uzavretej zmluvy obsahujúcej aj dojednanie o skúšobnej dobe, pričom v konaní nebolo preukázané žeby žalovaný konal voči žalobkyni špekulatívne, resp. voči iným zamestnancom, naopak bolo preukázané že u zamestnancov, u ktorých bol s výsledkami spokojný nebol nútený pracovné pomery opakovane uzatvárať. Pracovnú zmluvu zo dňa 1.3.2009 nemožno považovať za zmluvu uzatvorenú v rozpore s ustanovením § 45 Zákonníka práce, pretože toto ustanovenie na daný prípad nemožno aplikovať. Žalobkyňa prejavila vôľu uzavrieť pracovnú zmluvu s uvedením skúšobnej doby, to potvrdila svojím podpisom, zo strany žalovaného nebol preukázaný žiaden nátlak, ktorý by na ňu vyvíjal, nebolo preukázané, žeby ju svojim konaním priviedol do omylu, žalobkyňa sa preto nemôže podľa názoru súdu prvej inštancie domáhať neplatnosti skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe, najmä ak sama tvrdí, bez toho aby to preukázala, že sa vopred vzdala svojho práva tým, že pracovnú zmluvu si neprečítala, čím sa nemohla slobodne rozhodnúť, či skončí u zamestnávateľa po druhom skončení pracovného pomeru, ktorý skončil po uplynutí dojednanej doby, alebo zostane pracovať s tým, že pristúpi na jeho podmienky. Išlo o dohodu dvoch strán, k tejto žalobkyňa mohla a nemusela pristúpiť. Ak by táto dohoda žalobkyni nebola ponúknutá, bola by síce u žalovaného pracovný pomer ukončila už koncom decembra 2009, zostali by jej však otvorené možnosti zamestnať sa u iných zamestnávateľov. Skutočnosť, že zamestnávateľ nechcel zamestnať po skončení pracovného pomeru žalobkyne na dobu určitú (pracovný pomer 2) na dobu neurčitú bez skúšobnej doby sporná nebola, bolo preukázané, že žalovaný mal voči žalovanej výhrady ohľadne jej výkonov (výpovede svedkov), pričom žalobkyňa neuniesla svoje bremeno tvrdenia v tom smere, žeby konanie žalovaného bolo špekulatívne, priečiace sa dobrým mravom, žeby ju k podpisu pracovných zmlúv nútil, zneužíval jej postavenie resp., žeby sám od seba trval na predlžovaní pracovných pomerov, pričom bol s jej prácou bez výhrad spokojný, keď z dokazovania naopak vyplynulo, že žalovaný mal výhrady voči výkonom žalobkyne, ale napriek tomu situáciu riešil tak, že jej umožnil pokračovať v práci, zrejme aj z dôvodov, že vedel o tom, že je matkou samoživiteľkou, ale vymienil si podmienku dojednania skúšobnej doby. Posledný pracovný pomer (v poradí tretí) ukončil žalovaný po dvoch mesiacoch v skúšobnej dobe, pričom je možné sa domnievať, že ak by chcel žalovaný žalobkyňu len zneužívať, využil by prácu žalobkyne aj ďalší mesiac a až potom by ukončil pracovný pomer, čo ale nespravil. K neistote žalovanej súd prvej inštancie uviedol, že v prvom pracovnom pomere bol neistý žalovaný rovnako tak, ako žalobkyňa, ktorá v skúšobnej dobe mohla taktiež bez uvedenia dôvodu odísť. To, že aj po tom ako žalovaný poukázal na nedostatky v jej práci,
zotrvala v pracovnom pomere, ktorý bol dohodnutý na dobu určitú preukazuje, že na tom mala zrejmý záujem, pričom žalovaný jej nemusel ponúknuť žiadne predĺženie zmluvy. V tomto čase nemohla byť žalobkyňa v neistote, nakoľko s istotou vedela, kedy sa jej pracovný pomer končí, pričom asi nebolo dosť dobre možné jej ponúknuť zmluvu na dobu neurčitú, ak prvá sa skončila v skúšobnej dobe z popísaných dôvodov. Pri tretej pracovnej zmluve, žalobkyňa tvrdila, že táto jej bola ponúknutá, pretože s ňou bol žalovaný spokojný, čo vyvodzoval z toho, že jej platil osobné ohodnotenie. To samo osobe nebolo sporné, ale je potrebné zdôrazniť, že ak jej žalovaný platil osobné ohodnotenie ako preukazujú výplatné pásky (č. l. 21-28) aj v čase keď nedostávala žalobkyňa žiadne prémie, teda v čase keď nezrealizovala žiaden obchod, je tento jeho krok podľa súdu prvej inštancie prejavom snahy žalobkyňu motivovať a nediskriminovať ju len preto, že je ešte nezaučená v novej práci, pričom to nijako nepreukazuje, že bol so žalovanou spokojný do takej miery, že sa tá mohla domnievať, že ďalšiu zmluvu je povinný jej žalovaný automaticky ponúknuť, a to už na dobu neurčitú bez skúšobnej doby. Zákon nijako nezakazuje aj po skočení prvého pracovného pomeru v skúšobnej dobe, uzatvoriť ďalší pracovný pomer na dobu určitú (ak by tomu tak nebolo, znamenalo by to, že po prvom takto skončenom pracovnom pomere v skúšobnej dobe, či už zo strany zamestnanca resp. zamestnávateľa, títo by už nemohli ani po vlastnej vzájomnej dohode spolu uzatvoriť žiaden pracovný pomer so skúšobnou dobou, nakoľko jednu si už dojednali a absolvovali). Pri každej pracovnej zmluve sa obe strany môžu rozhodnúť, či budú resp. nebudú v spolupráci pokračovať. Ak sa strany dohodnú, nie je zákonom zakázané ani to, aby ďalší pracovný pomer na dobu neurčitú bol uzavretý so skúšobnou dobou. Vzhľadom na uvedené, súd prvej inštancie nemal za preukázané, žeby žalovaný konal v rozpore s dobrými mravmi, či zákonom, so žalobkyňou dojednal platné pracovné zmluvy, ktoré žalobkyňa podpísala, pristúpila k ich podmienkam, pričom účelovosť a špekulatívnosť konania žalovaného, ktorý mal cykliť zámerne pracovné pomery so žalobkyňou v snahe ju len využiť (podporne poukazujúc žalobkyňou na rozsudok NS SR 4Cdo 106/2005 zo dňa 29.3.2007, kde ale z odôvodnenia vyplýva, že išlo o opakované uzatváranie pracovných pomerov na dobu neurčitú 7krát za sebou, čo nie je tento prípad) v konaní preukázaná nebola. Na preukázanie svojich tvrdení bola žalobkyňa povinná predložiť dôkazy, pričom súd prvej inštancie konštatoval, že ohľadom konania žalovaného contra bobos mores, žalobkyňa žiadne dôkazy nenavrhla a aj napriek skutočnosti, že ide o pracovnoprávny spor, musel zohľadniť nutnosť zachovania rovnosti zbraní, keďže žalobkyňa bola v konaní kvalifikovane zastúpená. Pokiaľ žalobkyňa pri posudzovaní veci navrhla prihliadnuť k ustanoveniu § 110 ods. 2 Zákonníka práce, podľa ktorého za nepretržité trvanie pracovného pomeru sa považuje aj skončenie doterajšieho pracovného pomeru a bezprostredne nadväzujúci vznik nového pracovného pomeru zamestnanca k tomu istému zamestnávateľovi, súd prvej inštancie uviedol, že označené ustanovenie je možné použiť výlučne pri nárokoch na dovolenku a na iné nároky vyplývajúce zo Zákonníka práce sa nevzťahuje. Vzhľadom na uvedené, dospel súd prvej inštancie k záveru, že skončenie pracovného pomeru žalobkyne v skúšobnej dobe nebolo neplatné, z ktorého dôvodu sa nezaoberal náhradou mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru a žalobu v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 256 odsek 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj CSP) a úspešnému žalovanému priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
6. Proti rozsudku podala žalobkyňa odvolanie. Súdu prvej inštancie vytýka, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobkyňa tvrdí, že v troch po sebe uzavretých, ako aj ukončených pracovných zmluvách bola skúšobná doba dojednaná v rozpore so zákonom. Argumentuje, že ustanovenia každého zákona nemožno vykladať len prísne formalistický a individuálne, pri výklade a jeho aplikácii treba prihliadať aj na okolnosti a dôvody, ktoré viedli k zapracovaniu konkrétneho ustanovenia do príslušného zákona, a je nevyhnutné prihliadať na vzájomné súvislosti medzi niektorými ustanoveniami alebo zákonmi. Môže nastať aj situácia, kedy si okolnosti prípadu vyžadujú použitie analógie za účelom dosiahnutia spravodlivého rozhodnutia zaručujúceho právnu istotu v štáte. Žalobkyňa má za to, že zámerom zákonodarcu pri začleňovaní ustanovení o skúšobnej dobe do Zákonníka práce bolo zabezpečiť osvedčenie zamestnanca na danej pozícii, umožniť mu oboznámenie sa s pracoviskom a náplňou práce a zaškolenie potrebné na výkon povinností v danej pracovnej pozícii. Tento čas je ponechaný na rozhodnutie zamestnanca, či zotrvá v pracovnom pomere, či mu práca vyhovuje, ako aj zamestnávateľa, či je zamestnanec vhodný na výkon pracovnej pozície a či môže byť pre zamestnávateľa prínosom. Zákonník práce stanovuje skúšobnú domu najdlhšie na tri mesiace, pričom uvedená doba má byť dostatočná na zistenie rozhodujúcich faktorov pre obe zmluvné strany. S prihliadnutím na okolnosti tohto prípadu poukázala žalobkyňa na to, že začala vykonávať prácu na rovnakej pozícii už po uzavretí prvej z pracovných zmlúv dňa 5.9.2008, teda skúšobná doba mala trvať
najneskôr do uplynutia troch mesiacov od nástupu do práce, pričom za existencie uvedených podmienok a okolností prípadu, účel, ktorý má skúšobná doba v pracovnoprávnych vzťahoch spĺňať bol naplnený a zostal zachovaný. Preto sa nestotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie vysloveným v bode 17 odôvodnenia rozsudku. Zákon výslovne nezakazuje konať spôsobom, ako konal žalovaný voči žalobkyni, ale s prihliadnutím na všetky skutočnosti v danej veci možno konanie žalovaného považovať za konanie proti dobrým mravom. Žalobkyňa poukázala na ustanovenie § 48 ods. 7 a § 40 odsek 9 Zákonníka práce, ktoré podporujú použiteľnosť § 45 ods. 1 Zákonníka práce v spojitosti s § 48 ods. 3 pre prípad riešený v tomto súdnom konaní. Žalobkyňa tvrdí, že žalovaný opätovným dojednávaním pracovnoprávneho vzťahu u nej vytváral pocit právnej neistoty a nestálosti, čo jej spôsobovalo ďalšie problémy v komplikovanej životnej situácii. Žalobkyňa namieta, že súd prvej inštancie sa odchýlil od právneho názoru odvolacieho súdu vysloveného v uznesení sp.zn. 2Co/279/2011 zo dňa 5.11.2012, ktorý vyslovil, že „Vzhľadom na N. J.Ú. Y. Y. G. R. A. R. Y. Y. R. súd X. za J., Ž. L. Ž. F. Y. K. R. G. H. Č. B. ... “. Na strane 5 tohto uznesenia v poslednom odseku odvolací súd jednoznačne vyslovil právny záver, že „Súd J. R. R. podľa X.B. S. R. H. B. Y. C. B. P. H. J. Č. X B. B. B. J., podľa F. Y. J. C. J. Y. B. J. Y.Ť. H. L. Y. R. R. G. H. a na strane 6 : „. Y. L. preto J. J. X. Z. B. P. S. F. odporcu, F. podľa X. (J.) R. X. N. B. J. C. Y. J. B. B. G. X.X.XXXX R. R. navrhovateľkou H. G. na skÚ. G., C. F. R. Y. G. Ú. J. P., teda C. B. P., Č. Y. V. J. Y. H. C. X. S. J. R. J. na Č. X B.Á. B. B. J., podľa F. Y. J. C. J. Y. B. J. Y. H. L. Y. R. R. G. H. C. X. X. V. J. C. J. B.Í. na Š. G. Ú. J. Y. C. R.. Y. V. R. X. preto Y. F. F. odporcu (...) C. Y. J. J. R. G.H. H. (..).“. Podľa článku 2 Základných zásad zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce: „Pracovnoprávne vzťahy podľa tohto zákona môžu vznikať len so súhlasom fyzickej osoby a zamestnávateľa. Zamestnávateľ má právo na slobodný výber zamestnancov v potrebnom počte a štruktúre a určovať podmienky a spôsob uplatnenia tohto práva, ak tento zákon, osobitný predpis alebo medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, neustanovuje inak. Výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.“ Žalobkyňa poukázala na to, že súlad obsahu právneho úkonu s dobrými mravmi musí byť, podľa rozhodnutia NS ČR sp.zn. 32 Odo 174/2005, posudzovaný vždy, bez ohľadu na to, že obsah bol výsledkom slobodného dojednanie medzi účastníkmi, ako v danom prípade a tiež bez ohľadu na to, kto prípadný rozpor s dobrými mravmi zavinil, alebo či niektorá zo strán bola pri uzatváraní zmluvy v dobrej viere. Žalobkyňa v tejto súvislosti upozornila na zlú situáciu, v ktorej sa ako osoba sama živiaca maloleté dieťa nachádzala, preto nemala na výber a životnými okolnosťami a finančnou situáciou bola nútená uzavrieť pracovnú zmluvu za podmienok, ktoré jej žalovaný predložil (bez ohľadu na tvrdenie zmluvnej voľnosti resp. slobody rozhodovania, na ktoré poukazuje súd v ods. 21 odvolania). Vzhľadom na uvedené, žalobkyňa odvolaciemu súdu navrhla, aby rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp.zn.: 21C/175/2009 zo dňa 16.3.2018 zmenil, a určil, že skončenie pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvnou zo dňa 1.3.2009 v skúšobnej dobe dané žalovaným ako zamestnávateľom žalobkyni ako zamestnankyni, zo dňa 28.4.2009 je neplatné. Žalovaný je povinný poskytnúť žalobkyni náhradu mzdy v sume priemerného zárobku žalobkyne za dobu 36 mesiacov od momentu kedy žalobkyňa oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní (t.j. od. 6.5.2009), teda spolu vo výške 32 000,40 eur, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
7. Žalovaný v reakcii na odvolanie žalobkyne uviedol, že súd prvej inštancie v tomto spore správne vyhodnotil dôkaznú situáciu a prijal správny právny záver o tom, že obmedzenie dojednávania skúšobnej doby v iných prípadoch, ako na dobu určitú zákon nezakazuje a preto nemožno vo veci aplikovať ani ustanovenie § 45 ods. 1 Zákonníka práce. Žalovaný skúšobnú dobu nepredlžoval v rozpore so zákonom. Argumentuje, že súd prvej inštancie sa od právneho názoru odvolacieho súdu neodchýlil. Súd prvej inštancie nemal za preukázané, žeby žalovaný konal v rozpore s dobrými mravmi, či zákonom. Platne so žalobkyňou dojednal pracovné zmluvy, ktoré žalobkyňa podpísala, pristúpila k ich podmienkam, pričom účelovosť a špekulatívnosť konania žalovaného, ktorý mal podľa žalobkyne cykliť zámerne pracovné pomery so žalobkyňou v snahe ju využiť opierala žalobkyňa o rozsudok NS SR 4Cdo/106/2005 zo dňa 29.3.2007, kde ale z odôvodnenia vyplýva, že išlo o opakované uzatváranie pracovných pomerov na dobu určitú 7-krát za sebou, čo nie je prípad žalobkyne v súdenom prípade. Žalovaný tvrdí, že žalobkyňa v spore nepreukázala, žeby žalovaný konal v rozpore s dobrými mravmi či zákonom. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že na preukázanie svojich tvrdení v tomto smere bola žalobkyňa povinná predložiť dôkazy. Poukázal na to, že pracovnoprávna úprava obsiahnutá v Zákonníka práce podriaďuje dobrým mravom nielen výkon subjektívneho práva, ale aj výkon povinností. V tomto smere uviedol, že: „Zákaz zneužitia zakotvený v čl. 2 ZP síce predstavuje normu, ktorej porušenie oprávneným subjektom je protiprávnym úkonom, osobitosťou takéhoto protiprávneho úkonu však je, že nevzniká porušením právnej povinnosti, ale vzniká pri výkone práva spôsobom, ktorý zákon zakazuje.“ Z uznesenia Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 26.1.2017 vyplýva, že odvolací súd zrušil rozsudok o zamietnutí žaloby žalobkyne najmä z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia, nepresvedčivosti a nepreskúmateľnosti. Žalovaný namieta, že žalobkyňa svoje právo neuplatnila v súlade s procesnými pravidlami, uplatnila si iné právo, a tým znáša riziko, že porušenému alebo ohrozenému právu súd ochranu neposkytne. Procesným postupom, ako účinne uplatniť právo na ochranu porušeného či ohrozeného práva je podanie žaloby na súd. Aby mohol súd konať o uplatnenom nároku žalobou musí žaloba podľa procesných pravidiel spĺňať všetky všeobecné a osobitné náležitosti, jednou z takýchto osobitných náležitostí je určenie čoho sa žalobou domáha, teda zadefinovanie žalobného návrhu - petitu. V danom prípade sa žalobkyňa žalobným návrhom, petitom od počiatku domáhala vyhlásenia rozsudku, v ktorom súd určí neplatnosť „v y p o v e d e“ datovanej ku dňu 28.4.2009, ktorú mal vraj dať žalovaný žalobkyni. Takto formulovaný žalobný návrh, (petit) je jasný, určitý a zrozumiteľný a súd prvej inštancie nemal povinnosť odstraňovať nedostatky žaloby, pretože táto spĺňa všetky náležitosti podania, ako aj osobité náležitosti žaloby, podľa platného procesného predpisu (OSP) účinného v čase podania žaloby na súd. Požiadavka vykonateľnosti tu nemusí byť splnená, nakoľko v tejto časti žalobného návrhu nejde o povinnosť niečo plniť, niečoho sa zdržať, alebo niečo znášať. Pokiaľ sa žalobkyňa bránila, že ide o chybu v písaní, ktorú opravila na pojednávaní dňa 15.4.2011, na takúto obranu nie je možné podľa žalovaného prihliadnuť. Občiansky súdny poriadok platný v čase pojednávania dňa 15.4.2011 a ani predtým a ani do skončenia svojej účinnosti nikdy nepoznal a neupravoval možnosť opravy chyby v písaní v petite žaloby. V danom prípade sa žalobkyňa v žalobnom návrhu domáha určenia úplne iného právneho úkonu za neplatný (t.j. výpovede), aký bol v skutočnosti urobený (t.j. skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe), a preto nemôže ísť o chybu v písaní. Nemôže ísť ani o opravu podania, pretože žaloba žalobkyne mala od počiatku všetky všeobecné, ale aj osobitné náležitosti vyžadované Občianskym súdnym poriadkom, len sa ňou uplatnilo iné právo ako sa uplatniť malo a dať žalobu do súladu s uplatneným hmotným právom bolo možné len cez procesný inštitút zmeny žaloby, žiadnym iným spôsobom to možné nie je. Žalovaný je toho názoru, že podanie žalobkyne datované ku dňu 2.12.2014, ktorým podala odvolanie proti rozsudku zo dňa 21.11.2014 je možné z jeho obsahu podľa § 124 ods. 1 CSP posúdiť tiež ako zmenu žaloby a späťvzatie časti žaloby, pretože sa v ňom žalobkyňa okrem iného domáha už určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe a už sa nedomáha určenia, že priemerným mesačným zárobkom žalobkyne je suma 762,55 eur oproti pôvodnému žalobnému návrhu uvedenému v podanej žalobe, kde sa okrem iného domáhala určenia neplatnosti „výpovede“ datovanej ku dňu 28.4.2009 a určenia, priemerného mesačného zárobku žalobkyne. S týmto procesným úkonom žalobkyne sa súd prvej inštancie nemusel vysporiadať a to preto, že žalobkyňa prostredníctvom svojej právnej zástupkyne výslovne uviedla, že toto netreba považovať za zmenu žaloby a že žalobu vraj nemenila.
8. Žalobkyňa k vyjadreniu žalovaného zdôraznila, že vo všetkých pracovných zmluvách išlo o rovnakú pracovnú pozíciu zamestnanca, s rovnakým obsahom pracovnej náplne a za rovnakých pracovných podmienok. Uviedla, že aj keď žalovaný upozorňuje na to, že obmedzenie dojednania skúšobnej doby platí len pre pracovný pomer na dobu určitú, skúšobná doba bola zavedená najmä s cieľom umožniť zamestnancovi ako aj zamestnávateľovi rozhodnúť sa, či majú záujem pokračovať v trvaní pracovného pomeru podľa pracovnej zmluvy vzhľadom na náplň práce, schopnosti zamestnanca, jeho spôsobilosť zastávať určitú pracovnú pozíciu a pod. Nakoľko žalovaný ako zamestnávateľ „preveril“ žalobkyňu ako zamestnanca už počas trvania predošlých pracovných pomerov, neexistoval žiaden dôvod na dojednanie ďalšej skúšobnej doby, nakoľko všetky tri pracovné pomery mali rovnaké podmienky a týkali sa toho istého pracovného zaradenia. Podľa žalobkyne treba na vec prihliadať aj z pohľadu súladu konania žalovaného s dobrými mravmi, pričom má za to, že konanie žalovaného je v rozpore s dobrými mravmi, čo vyjadril nepriamo vo svojom uznesení sp.zn. 2Co/279/2011 aj Krajský súd v Bratislave. Žalobkyňa prezentuje názor, že aj trojnásobné uzatváranie a ukončovanie pracovných pomerov (zo strany zamestnávateľa) medzi žalobkyňou ako zamestnankyňou a žalovaným ako zamestnávateľom je dostačujúce na to, aby sa jednalo o porušovanie dobrých mravov, nakoľko žalovaný opätovným dojednávaním pracovnoprávneho vzťahu vytváral u žalobkyne pocit právnej neistoty a nestálosti, pričom žalobkyňa sa aj bez pracovných problémov nachádzala v nepriaznivej životnej situácii (rozvod, starostlivosť o dieťa), čo možno pokladať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný opiera dôvody neustáleho ukončovania pracovného pomeru so žalobkyňou o skutočnosť, že žalobkyňa bola údajne neschopná a nekvalifikovaná na vykonávanie uvedenej práce, ktorú v sebe zahŕňala jej pracovná pozícia, avšak v rozpore s týmito tvrdeniami žalovaný vyplácal žalobkyni odmenu nad rámec mzdy, čo možno jednoznačne pokladať za prejav spokojnosti žalovaného s pracovnými výsledkami žalobkyne. O prijatí zamestnancov, ako aj o ukončení pracovného pomeru so zamestnancami rozhodoval v rozhodnom čase svedok P., ktorý aj vo svojej výpovedi v tomto súdnom
konaní prejavil negatívny postoj k žalobkyni bez zjavného opodstatnenia a dôvodu. Negatívnu skúsenosť s touto osobou mala aj iná bývalá zamestnankyňa - p. E. X., ktorej písomné vyjadrenie je obsahom súdneho spisu (listinný dôkaz vykonaný počas súdneho konania pred súdom prvej inštancie). Vzhľadom na uvedené skutočnosti považuje konanie svedka P. v pozícii nadriadeného za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Preto podľa žalobkyne nie je pravdou, že by nepredložila dôkazy preukazujúce rozpor konania žalovaného s dobrými mravmi. Podľa žalobkyne bol uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp.zn. 2Co/279/2011 predmet tohto súdneho konania ustálený a jednoznačne určený a nevidí dôvod na to, aby sa či už súd prvej inštancie alebo odvolací súd opäť zaoberali záležitosťou predmetu konania.
9. Žalovaný k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že zotrváva na svojej argumentácii prednesenej v odvolacom konaní, ako aj pred súdom prvej inštancie. Poukázal na to, že k žalobkyni bol ústretový a prihliadal na jej nepriaznivú životnú situáciu, vyhovel jej žiadostiam o poskytnutie priestoru, aby preukázala svoje schopnosti ako zamestnanec, že bude prínosom pre žalovaného, hoci jej pracovné výsledky boli neuspokojivé. Žalobkyni preto, po tom ako sa ukončil prvý pracovný pomer v skúšobnej dobe dal ďalšiu šancu preukázať svoje schopnosti a uzatvoril s ňou pracovnú zmluvu na určitú dobu od 5.12.2008 do 28.2.2009 a hoci aj v tejto dobe žalobkyňa nebola schopná podávať uspokojivé pracovné výsledky, vzhľadom na jej prosby a nepriaznivú životnú situáciu sa opäť žalovaný zľutoval a dal jej poslednú šancu na to, aby preukázala svoje schopnosti a uzatvoril s ňou (poslednú) pracovnú zmluvu na dobu neurčitú. Žalobkyňa nepodávala uspokojivé pracovné výkony a museli jej pomáhať dokonca ostatní zamestnanci a kolegovia na úkor svojich pracovných výkonov, preto bol nútený so žalobkyňou ukončiť pracovný pomer v skúšobnej dobe, čo vyplýva z vykonaného dokazovania výsluchom svedkov. Žalobkyňa na pojednávaní konanom dňa 15.4.2011 prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedla, že: „. X. B.N. R. N. odporcu B., Ž. Y. X. H.. B. X. R. J. J., V. C. V. N. Y. X., V..E.. S. G. F. S. odporcovi, Ž. V. na Ď. B. G. K. R..“. Teda žalobkyňa nemala záujem u žalovaného ďalej pracovať, ale požadovala, aby súd zaviazal žalovaného povinnosťou vyplatiť jej mzdu do opätovného pridelenia práce. Neskôr na pojednávaní konanom dňa 13.5.2011 žalobkyňa uviedla, že: „. J., Ž. na J. J. H. J. N. Y. K. J. S. G., Ž. X. na Ď. B., E. R. R. V. Y. K. C. V. na V. Ď., C. H. odporca B..“. Podľa žalovaného je z týchto vyjadrení žalobkyne možné dovodiť, že žaloba podaná žalobkyňou je špekulačná a jej konanie je v rozpore s dobrými mravmi, pretože zjavne sa jej pracovať u žalovaného nechce, ale chce vyplatiť mzdu za obdobie do dňa opätovného pridelenia. Súd prvej inštancie správne právne posúdil, že nebolo preukázané, že by žalovaný konal v rozpore s dobrými mravmi, či zákonom a že žalovaná v tomto smere nepredložila žiadne dôkazy, ani nenavrhla vykonanie žiadnych dôkazov, ktoré by jej tvrdenia, že žalovaný konal contra bonos mores preukazovali. Pokiaľ žalobkyňa hovorí o tom, že vraj žalovaný tým, že jej vyplácal odmenu nad rámec mzdy mal byť s jej prácou spokojný, tak takéto výklady žalobkyne sú účelové a sú aj v rozpore s vykonaným dokazovaním - výsluchom svedkov, ktorí potvrdili nespokojnosť žalovaného s výsledkami práce žalobkyne, ako aj skutočnosť, že jej museli pomáhať s plnením pracovných úloh. Pokiaľ bola vyplácaná žalobkyni odmena, tak táto plnila účel motivovať žalobkyňu k lepším výkonom. Žalobkyňa na pojednávaní konanom dňa 3.6.2014 na otázku právneho zástupcu žalovaného či jej odmeny vyplývali z uzatvorených zmlúv uviedla, že: „. R. H., H. R. R. B. B. H. C. J. B., F. L. R. C. J. F. J.H. B. N. S.. C. C. R. N. N. S. X. R..“. Z listinného dôkazu, písomného vyjadrenia bývalej zamestnankyne p. E. X. nie je možné bez dokazovania výsluchom svedka vychádzať. O výsluch tejto svedkyne sa súd pokúšal, táto sa však pojednávania nezúčastnila, hoci jej bolo predvolanie na pojednávanie doručené a nakoniec žalobkyňa ani netrvala na vykonaní tohto dôkazu.
10. Žalobkyňa v reakcii na dupliku žalovaného s jeho argumentáciou nesúhlasila.
11. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.SP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.
12. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal všetko dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáha určenia neplatnosti skončenia jej pracovného pomeru u žalovaného v skúšobnej dobe, respektíve pre posúdenie platnosti skončenia pracovného pomeru žalobkyne. Súd prvej inštancie zo zisteného skutkového stavu vyvodil správne skutkové a právne závery, svoje rozhodnutie presvedčivo a dôsledne odôvodnil a odvolací súd sa s odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 odsek 2 CSP).
13. V preskúmavanej veci žalobkyňa nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že dojednanie o skúšobnej dobe v pracovnej zmluve zo dňa 1.3.2009, uzavretej na dobu neurčitú, po predchádzajúcom skončení dvoch pracovných pomerov, kedy prvý pracovný pomer vznikol podľa pracovnej zmluvy zo dňa 5.9.2008, bol dojednaný na neurčitú dobu a skončený v skúšobnej dobe, druhý pracovný pomer vznikol podľa pracovnej zmluvy zo dňa 5.12.2008 a bol dojednaný na dobu určitú do 28.2.2009, nie je v okolnostiach danej veci v rozpore s dobrými mravmi.
14. Podľa článku 2 Zákonníka práce výkon práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov, teda aj v prípade výkonu práva zamestnávateľa skončiť pracovný pomer so zamestnancom, musí byť v súlade s dobrými mravmi, nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu. Uvedené znamená, že objektívne právo predpokladá, že výkon subjektívneho práva smeruje k uskutočneniu cieľa sledovaného právnou normou. Ak ale konajúci koná síce v medziach svojho práva, ale prostredníctvom realizácie správania inak právom dovoleného sleduje poškodenie druhého účastníka právneho vzťahu, ide síce o výkon práva, ale tento výkon práva je vadný, pretože aj keď sa jeho výsledok zhoduje s výsledkom, ktoré sledovalo právo, ide o konanie, ktorého výsledkom nie je to, čomu mala byť poskytnutá právna ochrana. Účelom takéhoto výkonu práva, i keď je formálne v súlade zo zákonom, je poškodenie iného, a nie dosiahnutie zmyslu sledovaného právnou normou. Súd prvej inštancie správne rozhodol, že v preskúmavanej veci o takýto prípad nejde.
15. V danom prípade totiž z výsledkov dokazovania, ku ktorým dospel súd prvej inštancie nevyplýva, že by žalovaný ako zamestnávateľ pri opakovanom uzatváraní pracovného pomeru so žalobkyňou sledoval predovšetkým poškodenie žalobkyne, respektíve v úmysle poškodiť žalobkyni zámerne s ňou uzavrel v poradí tretiu pracovnú zmluvu s dojednaním skúšobnej doby. Žalobkyňa s podmienkami pracovnej zmluvy zo dňa 1.3.2009, ako aj so skúšobnou zmluvou súhlasila, čo je zrejmé, z toho že pracovnú zmluvu podpísala. K uzavretiu pracovnej zmluvy dochádza na základe slobodného prejavu vôle zmluvných strán. Dojednanie skúšobnej doby k podstatným náležitostiam pracovnej zmluvy nepatrí. Skúšobná doba je v pracovnej zmluve dojednaná len vtedy, ak v tomto smere prejavia zhodnú vôľu obaja účastníci pracovnoprávneho vzťahu. Odvolací súd súhlasí s argumentáciou žalobkyne, ktorú predniesol aj súd prvej inštancie, že zmyslom skúšobnej doby je u zamestnávateľa posúdenie, či zamestnanec spĺňa jeho očakávania v prístupe plnenia povinností a úloh, či spĺňa všetky predpoklady pre riadny výkon práce, a na druhej strane aby zamestnanec mohol zvážiť, či mu konkrétny druh práce, miesto výkonu práce, alebo iné pracovné podmienky vyhovujú, a teda či v pracovnom pomere zotrvá, alebo nezodpovedá jeho očakávaniam, a preto ho skončí. Z konania žalovaného podľa výsledkov dokazovania pri dojednaní skúšobnej doby v poradí v tretej pracovnej zmluve však nie je zrejmé, že by bolo voči žalobkyni postupované účelovo, žeby žalovaný na jej úkor sledoval vlastný prospech, teda poškodenie žalobkyne využitím jej znalostí a schopností, pretože podľa výpovedí svedkov jej schopnosti od počiatku prác žalobkyne pre žalovaného nenaplnili požiadavky očakávané žalovaným. Keďže z výpovedí svedkov vyplynulo, že výsledky práce na pozícii obchodný manažér, ktorú zastávala aj žalobkyňa nemuseli byť zrejmé hneď, išlo aj o dlhšie trvajúci proces dohodovania obchodných vzťahov, bol postup žalovaného, kedy so žalobkyňou, ktorá vykazovala neuspokojivé pracovné výsledky, avšak mala vôľu vo výkone pracovných činností pokračovať, opakovane uzatvoril pracovný pomer, a zákonným spôsobom sa s ňou pri treťom pracovnom pomere dohodol aj na skúšobnej dobe, aby mu pri jej dovtedy neuspokojivých výsledkoch, dostatočným spôsobom preukázala dôvody, pre ktoré by mal s ňou zotrvať v pracovnoprávnom vzťahu. To, že pracovné výsledky žalobkyne boli nedostatočné, pri porovnaní jej objemu dojednaných zmluvných partnerov s objemom vykázaným pracovníkmi žalovaného na rovnakej pozícii akú mala žalobkyňa, presvedčivo preukazujú svedecké výpovede F. R. a H.. Ľ. Š., kolegov žalobkyne, ktorí boli riadiacim pracovníkom, v konaní vypočutým svedkom A.. J. P. požiadaní, aby jej s prácou pomáhali. Z výsledkov dokazovania v danej veci nie je možné uzavrieť, žeby žalobkyňa výkonom svojho dôkazného bremena tieto svedecké dôkazy vierohodne spochybnila, pretože písomné vyjadrenie E. NaĎ. v mailovej komunikácii, k okolnostiam ukončenia jej vlastného pracovného pomeru u žalovaného nie je v takejto podobe pre závery o naplnení nesúladu konania žalovaného voči žalobkyni s dobrými mravmi dostatočne relevantným, pričom žalobkyňa na svedeckom výsluchu E. X. netrvala. Rovnako z výsledkov dokazovania vyplynulo aj to, že žalovaný odmeny vyplácal paušálne, so zámerom motivovať zamestnancov k pracovným výsledkom a tieto neboli výlučným ukazovateľom spokojnosti žalovaného s prácou zamestnancov.
16. Nie je možné súhlasiť s námietkou žalobkyne, že by v súdenej veci odvolací súd v uznesení 2Co/279/2011-115 zo dňa 5.11.2012 konštatoval rozpor konania žalovaného voči žalobkyni s dobrými mravmi. Odvolací súd z výsledkov dovtedy vykonaného dokazovania v predmetnom rozhodnutí vyslovil, že kvalifikovanie konania žalovaného, ako konania priečiaceho sa dobrým mravom nie je možné vylúčiť, z ktorého dôvodu, keďže súd prvej inštancie sa vo svojom prvom rozhodnutí v zmysle uvedeného danou vecou nezaoberal, rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Žalobkyňa správne argumentovala, že konanie účastníkov zmluvného vzťahu s dobrými mravmi musí byť posúdené vždy, teda aj bez ohľadu na to, že jeho obsah je výsledkom slobodného dojednania medzi jeho účastníkmi. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje ale na to, že pre posúdenie, či konanie účastníka zmluvného vzťahu je v súlade alebo v rozpore s dobrými mravmi, zákon výslovne neustanovuje z akých hľadísk má súd vychádzať, obsah princípu dobrých mravov, ako prejavu poctivosti pri výkone subjektívnych práv nie je presne vymedzený, preto rozhodnutie o tom, či sú splnené podmienky pre odopretie ochrany práva pre jeho rozpor s dobrými mravmi odôvodňujú vždy individuálne okolnosti konkrétneho prípadu. Z tohto dôvodu nie je náležitý ani odkaz žalobkyne na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej a Českej republiky, keďže tieto nie sú skutkovo podobné.
17. Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že ak je zákonom dovolené opakované uzatváranie pracovného pomeru s dojednaním pracovného pomeru na dobu neurčitú, na dobu určitú a dobu neurčitú, nemôže byť skutočnosť, dojednania skúšobnej doby v obidvoch pracovných pomeroch uzavretých na dobu neurčitú sama o sebe v pomeroch danej veci zneužitím výkonu práva, keď žalovaný dostatočným spôsobom preukázal dôvod, pre ktorý so žalobkyňou pracovný pomer opakovane, pri jej neuspokojivých pracovných výsledkoch uzatváral a ktorým podľa výsledkov dokazovania bol práve ústretový prístup k žalobkyni pre jej osobnú nepriaznivú situáciu a nie zneužitie tejto situácie. Použitie analógie s ustanovením § 45 odsek 1 v spojení s ustanovením § 48 odsek 3 Zákonníka práce, na ktorú sa žalobkyňa odvoláva, v súdnej veci nie je namieste. Inštitút analógie sa využíva v prípadoch, ak určitý vzťah nie je upravený konkrétnym ustanovením príslušného zákona, respektíve ak existuje vzťah, na ktorý nepamätá právna norma, ktorá by ho upravovala, pričom pracovnoprávna úprava vzťahov subjektov tohto sporu je jednoznačná. Žalobkyňa v odvolaní neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu, alebo jeho právneho posúdenia, ani takými, ktoré by súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí nezohľadnil. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu tejto preskúmavanej veci. Preto odvolací súd ustálil vecnú správnosť odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a podľa § 387 odsek 1, 2 CSP tento rozsudok, s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil, potvrdil.
18. Na záver odvolací súd k námietke žalovaného k otázke ustálenia predmetu sporu v danej veci prednáša, že v sporovom konaní nárok uplatnený žalobou je charakterizovaný opísaním rozhodujúcich skutkových okolností, ktorými žalobca svoj nárok zdôvodňuje, a skutkovým základom, ktorý uvádza v žalobe v spojitosti so žalobným petitom, je potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobou, ktorý je predmetom konania. Rozhodujúcimi skutočnosťami sa rozumejú údaje, ktoré sú potrebné na to, aby bolo jasné, o čom a na akom podklade má súd rozhodnúť, a ktoré v prípade, že budú preukázané, umožňujú žalobe vyhovieť. Právny dôvod požadovaného plnenia vyplýva zo súhrnu opísaných skutkových okolností a žalobca nie je povinný uvádzať ustanovenia zákona alebo iného právneho predpisu, ktorým svoj nárok odôvodňuje. Právna kvalifikácia nároku žalobcom nie je pre súd záväzná, lebo právne posúdenie veci podľa predpisov hmotného práva patrí súdu. Už v žalobe žalobkyňa uviedla, hneď v bode I., že sa domáha určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe k 30.4.2009, ktoré prevzala v listinnej zásielke zo dňa 30.4.2009 a následne opísala okolnosti, pre ktoré má byť jej žaloba dôvodná, a pre ktoré navrhla požadovaný žalobný petit. Skutkové tvrdenia v žalobe jednoznačne poukazujú na zrejmú písomnú nesprávnosť žalobného petitu, v ktorom namiesto určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe žalobkyňa tento úkon označila ako výpoveď a súd prvej inštancie postupoval správne, keď priznal účinky oprave tejto nesprávnosti a vo veci konal o nároku na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalobkyne v skúšobnej dobe.
19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).
(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).