Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_2CoE-104-2014.pdf
PDF · 82.62 KB
Case nature
Area
Subarea
2CoE/104/2014
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného : POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35807598, proti povinnému : C. L., nar. X.X.XXXX, bytom U. F. XX, XXX XX I., o vymoženie 152 eur, o odvolaní vedľajšieho účastníka proti uzneseniu Okresného súdu Bardejov zo dňa 19.10.2012 č. k. 3 Er 314/2010-12 a o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bardejov zo dňa 9.9.2013 č. k. 3 Er 314/2010-27 jednohlasne takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie zo dňa 19.10.2012 č. k. 3 Er 314/2010-12.
P o t v r d z u j e uznesenie zo dňa 9.9.2013 č. k. 3 Er 314/2010-27.
odôvodnenie:
Okresný súd Bardejov (ďalej len ,,prvostupňový súd“) uznesením zo dňa 19.10.2012 č. k. 3 Er 314/2010-12 nepripustil vstup Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Nám. Legionárov 5, 080 05 Prešov, IČO: 42 176 778 (ďalej ,, Združenie“) do konania ako vedľajšieho účastníka na strane povinného.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vedľajšie účastníctvo je zo svojej podstaty pojmovo vylúčené v exekučnom konaní a uviedol, že patrí výlučne do sporového konania, v exekučnom poriadku je upravené samostatne a preto naň nie je možné použiť všeobecnú úpravu Občianskeho súdneho poriadku. Zákonodarca výslovne vylučuje možnosť vedľajšieho účastníctva, pokiaľ ide o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.
Keďže napriek tomu, že vedľajšie účastníctvo je v exekučnom konaní z dôvodov uvedených vyššie vylúčené, súd postupujúc v zmysle zásady, že o každom relevantnom procesnom podaní v konaní je potrebné rozhodnúť vo forme uznesenia rozhodol, že vstup tohto združenia do konania ako vedľajšieho účastníka na strane povinného nepripustil.
Rozhodnutie bolo vydané vyššou súdnou úradníčkou a konajúci sudca súdu prvého stupňa nemienil odvolaniu vyhovieť v celom rozsahu, preto podľa § 374 ods. 4 O.s.p. predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.
Proti uzneseniu podalo v zákonnej lehote odvolanie Združenie, ktorým žiadalo napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové prejednanie. V dôvodoch svojho odvolania uviedol, že súd rozhodoval arbitrárne, bez zákonného opodstatnenia. Na vstup vedľajšieho účastníka do konania opodstatňuje v tomto prípade samotný zákon. Vstup vedľajšieho účastníka do exekučného konania je preto zákonný, navyše v konaní je potrebné riešiť právne otázky, ktoré sú zložité. Priemerný spotrebiteľ nedokáže poukázať na neprijateľné zmluvné podmienky, ktorými sú rozhodcovské doložky, na podklade ktorých sú vydávané rozhodcovské rozsudky. V prípade nepripustenia vstupu vedľajšieho účastníka do konania by došlo odňatiu práva účastníka na prístup k súdu.
Oprávnený sa k odvolaniu vedľajšieho účastníka vyjadril tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa považuje za vecne správne.
Druhým napadnutým uznesením zo dňa 9.9.2013 č. k. 3 Er 314/2010-27 prvostupňový súd exekúciu zastavil a zároveň uviedol, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti.
Súd mal za preukázané, že v predmetnej veci sa vymáha plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok, pričom spotrebiteľ si rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal. Vyplýva z nej, že spory budú riešené prostredníctvom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava.
Následne súd citoval ust. zákona zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len Exekučný poriadok), ust. § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o rozhodcovskom konaní), §§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, čl. 6 Smernice Rady 93/13/EHS a uviedol, že rozhodcovský súd sa nevysporiadal s vylúčením inštitútov zameraných na ochranu spotrebiteľa. Bol toho názoru, že spotrebiteľ si rozhodcovskú doložku individuálne nevyjednal a je nesporné, že spotrebiteľ nemal možnosť meniť ju. Rozhodcovská doložka, je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Ďalej uviedol, že vznikajú pochybnosti o objektívnosti rozhodcovského procesu z dôvodu, že už vo všeobecných obchodných podmienkach poskytnutia úveru je vopred zakotvený konkrétny rozhodcovský súd a to ani zďaleka nespĺňa požiadavky predvídateľnosti a o poučení spotrebiteľa o rozdiele medzi všeobecným a rozhodcovským súdom.
Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom mali za následok odopretie ochrany spotrebiteľovi, ktorú mu poskytujú ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Takéto dojednanie rozhodcovskej doložky je neprimeranou podmienkou, preto ňou spotrebiteľ nie je viazaný.
Z týchto dôvodov súd exekúciu zastavil v súlade s ust. § 57 ods. 1 písm. a) v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku.
Rozhodnutie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom a konajúci sudca súdu prvého stupňa nemienil odvolaniu vyhovieť v celom rozsahu, preto podľa § 374 ods. 4 O.s.p. predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.
V zákonom stanovenej lehote podal proti prvému výroku uznesenia odvolanie oprávnený. Namietal, že uzatvorená zmluva nie je spotrebiteľská, ale keďže bola uzatvorená podľa Obchodného zákonníka, ide o tzv. absolútny obchod. Rozhodcovská doložka v nej obsiahnutá je tzv. nevýhradná rozhodcovská doložka, t. j. každá zo zmluvných strán si môže vybrať, ako sa bude domáhať ochrany svojich práv. Prijatie argumentácie súdu by pre dodávateľa znamenalo znemožnenie využitia rozhodcovského konania, pričom toto konanie prebehlo plne v súlade a na základe zákona o rozhodcovskom konaní. Navrhol napadnuté uznesenie v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Krajský súd v Prešove (ďalej len ,,odvolací súd“) preskúmal obe právne veci a dospel k záveru, že odvolanie Združenia v prípade nepripustenia vstupu vedľajšieho účastníka nie je dôvodné a odvolanie oprávneného taktiež nie je dôvodné.
Podľa § 93 ods. 3 O.s.p. do konania vstúpi (vedľajší účastník) buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh.
Odvolací súd sa stotožňuje so stanoviskom okresného súdu v súvislosti s vedľajším účastníctvom v exekučnom konaní a poukazuje pritom na uznesenie NS SR 6 Cdo 207/2011 zo dňa 10.10.2012, podľa ktorého v exekučnom konaní je z povahy veci vedľajšie účastníctvo vylúčené, rešpektujúc tak i požiadavku ústavnej konformity výkladu príslušných právnych predpisov v zmysle rozhodnutia
Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 23/2012 - 8 zo dňa 15. januára 2013. Z tohto pohľadu, doručením písomného oznámenia Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, že vstupuje do exekučného konania, nenastali účinky vzniku vedľajšieho účastníctva tohto subjektu. Účinky vzniku vedľajšieho účastníctva môžu nastať len v takom konaní, v ktorom sa môže naplniť jeho zmysel a účel, teda pomoc v spore niektorému z účastníkov. Takýmto konaním môže byť zásadne len sporové konanie (to však napríklad neplatí pre také štádium sporového konania, v ktorom súd rozhoduje o žalobe platobným rozkazom, kedy sa táto pomoc môže najskôr prejaviť, až keď bude proti platobnému rozkazu podaný odpor). Ustanovenie § 93 ods. 3 O.s.p., pokiaľ ide o vznik účinkov vedľajšieho účastníctva, treba preto vykladať tak, že tieto účinky nastávajú oznámením tretej osoby súdu, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane niektorého z účastníkov, ale len v takom konaní, v ktorom môže mať tento inštitút zmysel. V exekučnom konaní je z povahy veci vedľajšie účastníctvo vylúčené. Exekučné konanie nie je totiž konaním sporovým. Cieľom tohto konania je nútený výkon vykonateľného rozhodnutia, t. j. vynútenie plnenia priznaného týmto rozhodnutím.
Na základe uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 219 ods. 1 O.s.p. uzneseniu súdu prvého stupňa o nepripustení vstupu vedľajšieho účastníka ako vecne správne potvrdil.
Pokiaľ sa odvolací súd zaoberal odvolacími námietkami oprávneného, je potrebné vychádzať z ust. § 35 zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.
Účinky právoplatného rozsudku v Občianskom súdnom poriadku nie sú presne upravené. Teória však rozoznáva účinky právoplatnosti tzv. formálne a tzv. materiálne.
Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda, že žiadne opravné prostriedky už nemajú odkladný účinok. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, medzi ktorými má táto právoplatnosť účinky, sa nastolil kvalitatívny nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku, o ktorom nemožno znova konať a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom.
Formálna právoplatnosť je bezvýnimočná a teda rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné riadnymi opravnými prostriedkami. Materiálna právoplatnosť je flexibilnejšia. Nie je bezvýnimočná, z vážnych dôvodov existujú jej výnimky. Tieto výnimky sú stanovené v zákone a pokiaľ zákon nie je v rozpore s Ústavou SR, ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými zmluvami, súd nemá možnosť skúmať vhodnosť alebo nevhodnosť aplikácie tohto zákonného ustanovenia. Takto treba vykladať aj ust. § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní.
Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na skutočnosť, podľa ktorej základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravuje Občiansky zákonník v ustanovení § 52. Vychádzajúc z tohto ustanovenia, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvého stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy.
Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.
Podľa ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Ak teda dojednanie ukladajúce spotrebiteľovi povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu je pre jeho neprijateľnosť neplatné, pre vykonanie exekúcie chýba základný predpoklad, a to právoplatný a vykonateľný exekučný titul. Rozhodcovský súd totiž môže vec v rozhodcovskom konaní prejednať len vtedy, ak medzi zmluvnými stranami bola v súlade s ust. § 3 zákona č. 244/2002 Z. z. uzatvorená platná rozhodcovská zmluva o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Bez takejto platnej zmluvy majúcej buď formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.), akýkoľvek rozhodcovský rozsudok nemôže byť podkladom pre exekučné konanie.
Vo vzťahu k odvolacej námietke oprávneného týkajúcej sa posúdenia, či základný právny vzťah bol spotrebiteľským úverom, odvolací súd dodáva, že v priebehu odvolacieho konania teda nebolo oprávneným preukázané, aby povinný pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, čím treba podľa názoru odvolacieho súdu dospieť k záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania povinného ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku, čiže oprávneného.
Rozhodujúcou právnou otázkou, ktorú správne prvostupňový súd aj bez návrhu riešil, je otázka platnosti rozhodcovskej doložky. Najvyšší súd SR už vo viacerých rozhodnutiach konštatoval oprávnenie exekučného súdu preskúmať existenciu rozhodcovskej zmluvy. Vo veci 3Cdo 146/2011 najvyšší súd judikoval, že cit.: ,,Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný. Obdobne porov. aj uznesenie NS SR vo veci 6Cdo 143/2011, 2Cdo 245/2010 , uznesenia Ústavného súdu vo veciach IV.55/2011, IV.60/2011 a nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa 01.11.2011. Dojednanie rozhodcovskej doložky, v zmysle ktorej je na konanie zo zmluvy o úvere oprávnený len konkrétne určený rozhodcovský súd, je v rozpore s právom na súdnu ochranu, zaručeným Ústavou SR.
Keďže súd prvého stupňa správne postupoval, ak exekúciu zastavil, odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 219 O.s.p. aj toto napadnuté uznesenie potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s ust. § 224 ods. 4 O.s.p., nakoľko z tohto ustanovenia vyplýva, že ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3, o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.