Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_5CoPr-4-2022.pdf
PDF · 183.86 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoPr/4/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Gabriely Janákovej v spore žalobcu L. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom U., K. V. K. XXX/X, zastúpeného JUDr. Igorom Gažíkom, advokátom, so sídlom Prievidza, Bojnická cesta 7 proti žalovanému Hornonitrianske bane Prievidza, a.s., so sídlom Prievidza, Matice slovenskej 10, IČO 36 005 622, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č.k. 10Cpr/65/2020-210 zo dňa 01. marca 2022, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobcovi listom žalovaného zo dňa 26.02.2020 je neplatné a pracovný pomer naďalej trvá /výrok I./ a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100,00 % /výrok II./.
2. Na odôvodnenie tohto rozsudku súd uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané mu listom žalovaného zo dňa 26.02.2020 je neplatné. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaný je jeho zamestnávateľom. V dňoch 13.02.2020 a 14.02.2020 čerpal dovolenku, pričom dňa 13.02.2020 bol zadržaný policajnými orgánmi na E. a 14.02.2020 bolo vydané rozhodnutie o jeho zadržaní a začatí trestného stíhania. V dobe od 13.2.2020 sa teda nachádzal vo vyšetrovacej väzbe v E. na E.. Z uvedeného zariadenia nemal možnosť žiadneho kontaktu so zamestnávateľom, ani s inými osobami, nakoľko v tom období boli zavedené do väznice opatrenia proti vírusu COVID-19. Dňa 23.02.2020 sa žalobcovi podarilo telefonicky kontaktovať pána Y. B., svojho známeho s tým, že tento mal kontaktovať zamestnávateľa a informovať ho o tom, že žalobca bol zadržaný na E.. Menovaný informoval pracovníka žalovaného pána L. N. a vysvetlil situáciu. Žalovaný napriek tomu od 17.2.2020 neprítomnosť žalobcu v práci evidoval ako absenciu, dňa 26.02.2020 mala prerokovať skončenie jeho pracovného pomeru s odborovými orgánmi a v rovnaký deň vyhotovila listinu Okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré zaslal na adresu žalobcu dňa 27.02.2020. Následne dňa 08.07.2020 sa žalobca navrátil na územie P. republiky a dňa 16.07.2020 doručil žalovaný žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré je datované dňom 26.02.2020. Žalobca prejavil nesúhlas s uvedeným skončením pracovného pomeru a prejavil záujem o pokračovanie v pracovnej činnosti v bani hneď pri jeho prevzatí. Dňa 30.07.2020 doručil žalovanému i písomný nesúhlas so skončením pracovného pomeru. Listom zo dňa 04.08.2020 oznámil žalovaný, že na ukončení pracovného pomeru trvá. Žalovaný ukončil so žalobcom pracovný pomer okamžitým skončením pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu, že závažne porušil pracovnú disciplínu z dôvodu neospravedlneného zameškania práce. V zmysle Pracovného poriadku žalovaného zamestnanci sú
povinní upovedomiť zamestnávateľa a bez zbytočného odkladu predložiť zodpovedajúci doklad o prekážke v práci (doklad o dočasnej PN, OČR, doklady v zmysle ZP - napr. účasť a vybavovanie pohrebu pri úmrtí rodinného príslušníka, hľadanie zamestnania a pod.), na základe ktorého zamestnávateľ je povinný ospravedlniť neprítomnosť zamestnanca v práci. Za závažné porušenie pracovnej disciplíny sa považuje najmä neospravedlnená absencia v práci. Žalobca, hneď ako to bolo možné, bez zbytočného odkladu, upovedomil žalovaného o prekážke v práci a prostredníctvom Generálneho konzulátu SR v E. predložil doklad o prekážke v práci. Na základe toho mal zamestnávateľ ospravedlniť jeho neprítomnosť v práci. Nakoľko si žalobca splnil povinnosť podľa samotnej internej smernice žalovaného nedopustil sa neospravedlnenej neprítomnosti v práci a teda závažného porušenia pracovnej disciplíny je skončenie pracovného pomeru neplatné. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť z dôvodu, že žalobca sa bez ospravedlnenia nedostavil do práce, čo malo za následok, že žalovaný s ním okamžite skončil pracovný pomer pre závažné porušenie pracovnej disciplíny. Skutočnosť, že bol zadržaný na E. nijakým relevantným spôsobom neoznámil žalovanému, pričom tento sa o tejto skutočnosti dozvedel až e- mailom z Generálneho konzulátu v E. dňa 31.03.2020, teda v čase, keď už žalobcovi v minulosti bolo doručené okamžité skončenie pracovného pomeru na adresu trvalého pobytu žalobcu. 3. Súd v spore vykonal dokazovanie, z ktorého zistil, že medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovanou ako zamestnávateľom bol uzatvorený pracovný pomer na pozícii smenový elektrikár v bani a to od 02.04.1991, s prestávkou od 01.06.1999 do 30.06.2021. Dňa 13.02.2020 žalobca bol zadržaný na E. políciou s tým, že v tom čase si čerpal riadnu dovolenku. Voči žalobcovi bolo začaté trestné stíhanie za drogovú trestnú činnosť. Odo dňa 17.02.2020 žalobca nemal vykázanú dochádzku, žalovaná mu evidovala neospravedlnenú absenciu. Dňa 24.02.2020 Ing. Y. B. telefonicky kontaktoval nadriadeného žalobcu, pána N. L., a oznámil mu, že žalobca sa nachádza vo väznici v E. na E., že nemôže komunikovať a prostredníctvom neho žiadal o neplatené voľno, prípadne o poskytnutie dovolenky. Dňa 27.02.2020 žalovaná odoslal žalobcovi na adresu trvalého pobytu okamžité skončenie pracovného pomeru z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny a to že má neospravedlnenú absenciu od 17.02.2020. Zásielka sa vrátila žalovanej ako neprevzatá v odbernej lehote dňa 04.03.2020. Dňa 31.03.2020 bola žalovaná informovaná Generálnym konzulátom SR v E. o tom, že žalobca je zadržaný na E.. Dňa 31.03.2020 listom oznámila konzulátu, že so žalobcom ukončila pracovný pomeru k 04.03.2020. Najneskôr do 15.04.2020 bol žalobca informovaný o tom, že žalovaná s ním skončila pracovný pomer. Dňa 08.07.2020 sa žalobca vrátil späť na P. po prepustení z väzby na E.. Dňa 16.07.2020 si žalobca osobne prevzal písomnosť okamžité skončenie pracovného pomeru u žalovanej zo svojej osobnej zložky. Dňa 30.07.2020 žalobca oznámil žalovanej, že nesúhlasí s končením pracovného pomeru. Medzi stranami sporu ostalo sporné, kedy žalobca požiadal žalovanú, že trvá na ďalšom zamestnaní, nesporným ale zostalo, že žalobca trvá na ďalšom zamestnaní, čo minimálne vyplýva z posledného písomného podania žalobcu došlým súdu dňa 04.02.2022. Žalobca pred súdom vypovedal, že počas návštevy kamarátky na E. bol zadržaný políciou a po 5 dňoch ho presunuli do väzenia pre inostrancov. Tam boli ďalší zadržaní z iných krajín. Vo väzení bol 4 a pol mesiaca. Hneď na začiatku chcel kontaktovať konzulát, zamestnávateľa ako aj svojho syna. Štátny obhajca mu povedal, nech to urobí písomne. On sa od policajtov dožadoval papiera a tí mu až po niekoľkých urgenciách dali kus papiera, kde v prvom rade písal na konzulát, ako mu to poradil obhajca. Volalo sa to "zajava". Obhajca, keď prišiel asi po 3-4 týždňoch, tak sa ho pýtal či už má nejaké informácie z konzulátu, on povedal že nie, že tam pôjde a nech napíše ďalšiu žiadosť, čo aj urobil. Konzulát sa začal o neho zaujímať až po tom, čo tam bol za nimi fyzicky jeho obhajca. Dostal sa k telefónu a k internetu, ku ktorému sa dostal cez jedného spoluväzňa, ktorý ho tam mal prepašovaný. Tam ho napadlo, že pozná jedného realitkára Y., ktorého kontakt určite bude na internete. Jemu zavolal a poprosil ho, aby o jeho situácii informoval konzulát, zamestnávateľa a jeho rodinu, čo si myslí, že aj urobil. Z konzulátu za ním nikto nebol počas jeho väzenia, on sa ale stretol s jednou zamestnankyňou, p. L., ktorá mu povedala, že jeho prípad bol výnimočný tým, že polícia im oznámila, že s nimi nechce komunikovať, čo zrejme nebola pravda. Listiny z trestného konania na začiatku preberal dokumenty osobne, sám, neskôr to bolo s tlmočníkom. Prepustený na kauciu nebol. Prístup k internetu nebol neobmedzený, spoluväzeň mu to umožnil raz večer. On rozmýšľal koho bude kontaktovať. Na baňu si poznačil číslo, na syna kontakt nenašiel ani nevie ako sa to hľadá a napadol ho len Y., kde vedel, že číslo bude uvedené, preto mu aj zavolal. Keď neskôr ešte chcel niekomu inému volať, spoluväzeň mu to nedovolil, s argumentom, že nemá minúty a vie iba prijímať hovor. Nakoniec tento telefón mu policajti zobrali. Svedok Ing. Y. B. na pojednávaní vypovedal, že so žalobcom sa zoznámil pracovne, neskôr začali sa stretávať, potykali si a aj vo februári riešili zásade pracovné veci. Boli dohodnutí, že si zavolajú ale keďže sa mu žalobca neozýval, skúšal to sám. Číslo bolo vypnuté. Dňa 20.02.2020 dostal e-mail s divným textom, kde ho žalobca žiada o pomoc. Na ďalší deň na e-mail odpovedal. Nepamätá si to už presne, ale možno to bolo už v ten večer. Vie, že bolo
to pred víkendom, keď ho žalobca telefonicky kontaktoval. Bolo to z neznámeho divného čísla. Najprv zvažoval, že to ani nezoberie, ale keďže dostal divný mail, zdvihol to. Na druhej strane bol žalobca, ktorý ho požiadal, aby si našiel pero a papier, že potrebuje pomoc, pričom bolo mu zrejmé, že nebol priestor na nejaké rozprávanie. Požiadal ho, aby informoval syna, pozrel sa do jeho bývania, kontaktoval jeho zamestnávateľa a aby dohliadol, aby mal uhradené služby spojené s bytom. Ďalej mu uviedol, že sa mu nepodarilo skontaktovať sa s konzulátom. Pamätá si, že mu uviedol aj meno svojho nadriadeného a že si ho má nájsť na internete, kde by mali byť jeho kontakty. Cez víkend sa stretol s jeho synom a išli na byt, kde zistil, že bol vykradnutý. Predpokladá, že to bolo pondelok, keď volal do baní, kde sa dozvedel, že pán, ktorého mu označil žalobca, tam nie je a je tam len jeho zástupca. Počas toho hovoru nakoniec zistil, že ide o p. L., ktorého osobne pozná, nakoľko je to sused jeho mamy. Vysvetlil mu, že žalobca je zadržaný na E. a vlastne ho informoval o tom, kde sa nachádza, pričom mu nevedel uviesť, kedy sa žalobca vráti. Nevie za koľko dní to bolo, ale nie veľa, keď osobne zašiel za L. k nemu domov. On mu vtedy povedal, že na baniach zvažujú so žalobcom ukončiť pracovný pomer alebo že to už ukončili. On sa snažil žalobcovi pomôcť, a preto riešil ďalšiu nejakú inú osobu z personálneho, ktorá by vedela mu pomôcť. Vie, že má to na starosti pani G.. Či s ňou komunikoval alebo sa len o tom dozvedel, na to si nepamätá. Pamätá si len to, že mal zohnať nejaké oficiálne potvrdenie o jeho zadržaní. Viackrát kontaktoval aj konzulát. Tam mu povedali, že o zadržaní žalobcu vedia, ale samotný žalobca ich ešte nekontaktoval. Osobne sa nepriznal, že bol žalobcom kontaktovaný, ale snažil sa im vysvetliť, že potrebuje od nich potvrdenie. Toto sa mu aj neskôr podarilo vybaviť. Dokonca im aj uviedol adresu, kam to majú poslať. Vie, že žalobca písal viac listov na konzulát. To vie jednak od konzulátu, advokáta ako aj samotného žalobcu. Snažil sa to vybaviť čo najskôr, na 99% si myslí, že to bolo pondelok. Pána L. kontaktoval minimálne 2x. Raz telefonicky, raz osobne. Aký to bol deň v týždni, to si nepamätá, cca bolo to týždeň potom, čo spolu hovorili. Svedok N. L. na pojednávaní vypovedal, že u žalovaného robí 39 rokov, má pod sebou od 200 do 300 ľudí. Od energetika sa dozvedel, že žalobca nechodí do práce. Bola po ňom zhánka. Na jeho telefón nebolo sa možné dovolať. Dochádzku u nich rieši ekonómka, p. V. P.. Vie, že ak niekto prestane chodiť do práce bezdôvodne, do 8 dní sa musí odhlásiť z poisťovní. Nevie sa vyjadriť od koho to vie. V práci sa dennodenne stretávajú, ale vie, že pre absenciu sa so žalobcom ukončil pracovný pomer. Vo veci ho kontaktoval p. Y. B., ktorý bol u neho osobne doma, kde mu povedal, že so žalobcom bol ukončený pracovný pomer a že ak vie, že je na E., nech o tom doloží potvrdenie. S Y. sa pozná, sú susedia. Okrem tohto osobného stretnutia ho predtým nekontaktoval. To, že žalobca je zadržaný na E., sa dozvedel od Y. pri osobnom stretnutí. Povedal mu, že žalobca je zadržaný na E., že sa mu tam podarilo prepašovať telefón a že ho kontaktoval a že ho požiadal, aby ho o tom informoval. Pamätá si, že keď sa uskutočnilo stretnutie, bola tma. To, že bol prepustený, vedel od p. P., to že je zadržaný, sa vtedy prvýkrát dozvedel od Y.. On mu na to povedal, že ak je takáto informácia pravdivá, nech o tom dá doklad z ministerstva zahraničia, z E.. Ak by takýto papier dostal, odovzdal by ho p. P.. Na ďalší deň išiel za p. P. a oznámil jej, kde sa žalobca nachádza a určite to povedal ešte Ing. F., čo je vedúci úseku. Toto sa udialo koncom februára určite nebol marec. Nevie sa vyjadriť, či ho kontaktoval pán Y. aj telefonicky, na to si nepamätá, stretli sa iba 1x a to u neho doma. Nevie, ktorý to bol deň, vie, že to bol koniec februára. On si tie dátumy presne nepamätá, predpokladá, že pán B. za ním v sobotu nebol, bolo to skôr cez týždeň. Na ďalší deň išiel za p. P. a tá mu povedala, že už je prepustený. Svedkyňa Mgr. J. G. na pojednávaní vypovedala, že u žalovaného pracuje od 01.07.1979, bola vždy na personálnom. Postupne sa vypracovala na riaditeľku ľudských zdrojov. Nad ňou je už len generálny riaditeľ. Ročne pre absenciu končia pracovné pomery v cca 13-16 prípadov. U žalobcu to bolo obdobne. Majú na to zaužívaný proces. Z úseku jej prídu podklady, na základe čoho ona nechá vypracovať papiere, ktoré následne podpíše. Nie vždy ale trvajú na okamžitom skončení, keď sa veci neskôr vysvetlia, potom to riešia najviac dovolenkou alebo dohodou o skončení pracovného pomeru. U žalobcu nezaznamenala žiaden špecifický prípad, až na to, keď im koncom marca prišiel list z konzulátu, že je zadržaný na E., čo pre nich bolo ale irelevantné, nakoľko pracovný pomer bol už skončený. Prvýkrát sa dozvedela, že žalobca je na E. zadržaný, až cestou konzulátu. Pani P. je ekonómka výrobného útvaru, má na starosti dochádzku, pripravuje im podklady. Samotné ukončenie pracovného pomeru, čo sa týka dokumentácie, túto pripravuje Ing. N.. Poštu ako takú má na starosti sekretariát generálneho riaditeľa za celý závod. Trvá na tom, že žalobca je zadržaný na E., nikto jej nepovedal skôr ako to prišlo formou pošty z konzulátu. Ku všetkým pristupujú rovnako. Dochádzku kontroluje pani P., ak vzniknú nezrovnalosti, odovzdá to Ing. F.. Ak Ing. F. nie je v práci, dostane to na stôl p. L.. Odtiaľ to ide smerom k odborom a k nim, následne na to ukončujú pracovný pomer. Z histórie hovorov zistila, že ju prvýkrát kontaktoval žalobca 09.07.2020, kde jej oznámil, že sa pozná s jej švagrom a snažil sa vyriešiť pracovný pomer s nimi, čo rázne odmietla, následne ju kontaktoval ešte krát, ale potom, čo si vypočula na svoju adresu, sa rozhodla, že si zablokuje jeho číslo. Z histórie vie, že sa jej snažil dovolať ešte 4x. Pri absencii, vždy
sa nedáva okamžité skončenie, obyčajne vedúci to prehodnocuje. Obyčajne sa rieši, prečo ten človek neprišiel do práce a čo je za tým. Takýto prípad ako žalobcov, ešte nemali. Dňa 16.07.2020 sa nesnažili doručiť žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru na pracovisku. 4. Uvedené skutočnosti súd posúdil podľa § 38 ods. 1, 2 a 4, § 43 ods. 1, § 59 ods. 1, § 68 ods.1 písm. a), § 77, § 79 ods. 1, § 141 ods. 2, ods. 3 písm. c), § 144 ods. 1 Zákonníka práce a uviedol, že dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Z dokazovania vyplynulo, že medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom bola uzatvorená riadne pracovná zmluva na dobu neurčitú na pozíciu smenový elektrikár v bani. Počas čerpania dovolenky žalobcu bol žalobca zadržaný políciou na E. a bol vzatý do väzby. Z dokazovania vyplynulo, že žalobca sa snažil čo najskôr o svojej situácii informovať žalovaného a to prostredníctvom Ing. Y. B.. Tento svedok potvrdil, že ho kontaktoval priamo žalobca z väzby a požiadal ho, aby informoval o tom žalovaného a to konkrétne pána Ing. T. F., ktorý bol jeho nadriadený. Z telefónneho záznamu predloženého žalobcom je evidentné, že svedok Ing. Y. B. dňa 24.02.2020 kontaktoval žalovaného a to konkrétne pána N. L., ktorý túto okolnosť nepoprel, keď nevylúčil, že by ho tento svedok kontaktoval, len uviedol, že si na to presne nepamätá. Na druhej strane svedok N. L. uviedol, že keď sa dozvedel o zadržaní žalobcu na E., na druhý deň informoval o tom pani P. a pána Ing. T. F., ktorý bol priamy nadriadený žalobcovi. Z uvedeného vyplýva, že minimálne od 25.02.2020 mal priamy nadriadený žalobcu a personálne oddelenie žalovaného vedomosť o tom, prečo sa žalobca nedostavil do práce a že sa na adrese trvalého pobytu nezdržiava. Ak vedúca personálneho oddelenia, pani Mgr. J. G. uviedla, že o dôvodoch neprítomnosti žalobcu sa dozvedela až cestou konzulátu dňa 31.03.2020, tak toto tvrdenie súd považoval za nehodnoverné, keď tento svedok sám uviedol, že pred ukončením pracovného pomeru pre absenciu postupuje tak, že sa k tomu má vopred vyjadriť nadriadený dotknutého zamestnanca, t.j. v tomto prípade Ing. T. F., ktorý o dôvodoch absencie žalobcu bol už informovaný od N. L.. Je teda nelogické, že by o takejto výnimočnej situácii by Ing. T. F. alebo personalistka pani P., neinformovali vedúcu personálneho oddelenia a tá dala bez ďalšieho skúmania pokyn na okamžité skončenie pracovného pomeru. Ak žalovaný dňa 27.02.2020 odoslal poštovým podnikom okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom na adresu jeho pobytu, hoci vedel, že sa na danej adrese žalovaný nezdržiava, tak nemožno považovať takýto postup za súladným so zákonom, ktorému by mal súd poskytnúť právnu ochranu, zvlášť za situácie, keď žalovaný vopred si nesplnil svoju povinnosť podľa § 63 ods. 6 Zákonníka práce, v zmysle ktorého, ak zamestnávateľ chce dať zamestnancovi výpoveď pre porušenie pracovnej disciplíny, je povinný oboznámiť zamestnanca s dôvodom výpovede a umožniť mu vyjadriť sa k nemu. P. považuje za nesprávne a neprimerané skutkovým okolnostiam, ak sa žalovaný cestou konzulátu dňa 31.03.2020 oficiálne dozvie, že žalobca je zadržaný na E. a je vo väzbe, tak mu nič nebránilo okamžité skončenie pracovného pomeru doručiť žalobcovi prostredníctvom konzulátu. Keďže žalovaný takto nepostupoval, súd dospel k záveru, že právne perfektné doručenie je možné považovať až keď sa o tom žalobca dozvie a túto písomnosť si osobne prevezme, čo sa stalo dňa 16.07.2020 na pracovisku žalovaného, v súlade s § 38 ods. 4 Zákonníka práce a až od toho doručenia bolo možné počítať lehoty podľa § 77 Zákonníka práce. Keďže žalobca podal žalobu na súd dňa 16.09.2020, súd konštatoval, že žaloba bola podaná včas a nemožno vyhovieť námietke preklúzie súdneho preskúmania platnosti skončenia pracovného pomeru. Žalovaný skončil so žalobcom pracovný pomer pre jeho neospravedlnenú absenciu za obdobie od 17.02.2020 do 26.02.2020, pričom pred týmto krokom nevyužil postup podľa § 141 ods. 3 písm. c) Zákonníka práce, hoci z výsluchu svedka Ing. Y. B. vyplýva, že ho žalobca požiadal o neplatené voľno. Pri hodnotení stupňa intenzity porušenia pracovných povinností žalobcom súd prihliadol na skutočnosť, že žalobca na splnenie si svojej povinnosti oznámiť túto skutočnosť, vyvinul úsilie primerané okolnostiam, v ktorých sa náhle a nečakane ocitol, pričom v čase, keď žalovaný doručoval žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru na adresu jeho trvalého pobytu, bolo potrebné na žalobcu nazerať ako na nevinného, rešpektujúc prezumpciu neviny. Žalobca podnikol v rámci svojich objektívnych možností reálne kroky na informovanie žalovaného o neprítomnosti v práci. Vzhľadom na dobu trvania riadneho pracovného pomeru žalobcu u žalovaného (27 rokov), počas ktorého žalobca riadne pristupoval k plneniu si svojich pracovných povinností, a s prihliadnutím na to, že žalovaný neuviedol konkrétne negatívne dôsledky neprítomnosti žalobcu v práci na jeho majetku, či iných právach a oprávnených záujmoch, nemožno považovať okamžité skončenie pracovného pomeru za akceptovateľnú sankciu za porušenie pracovnej disciplíny žalobcom. I keď väzobné stíhanie zamestnanca nie je expressis verbis uvedené ako prekážka v práci na strane zamestnanca, je možné aplikovať ustálenú súdnu prax na tento prípad, ktorá vychádza zo záverov, že zavinené nesplnenie povinnosti pracovníka pri prekážke v práci včas požiadať zamestnávateľa o poskytnutie pracovného voľna je iba porušením pracovnej disciplíny, nemá však bez ďalšieho za následok vznik neospravedlnenej absencie pracovníka. Rozhodujúca je existencia prekážky v práci a jej trvanie (sp.zn. 6 Cz 27/81). Podporne je možné vychádzať aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 5 Cdo 1/2017 zo dňa 31. januára 2018, kde povinnosť zamestnanca neoznámiť osobnú prekážku zamestnávateľovi je nepochybne porušením pracovnej disciplíny zo strany zamestnanca (§ 144 ods. 1 Zákonníka práce), v danom prípade však ale táto skutočnosť nebola zamestnávateľom skutkovo vymedzená ako dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru. Vzhľadom na dostatočne zistený skutkový stav veci súd nepristúpil k výsluchu svedkov: D. U., M. R., I. L. D.. Čo sa týka námietky nedôveryhodnosti svedka Ing. Y. B., súd konštatoval, že jeho výpoveď bola konzistentná a dôveryhodná, podporená listinnými dôkazmi, pričom nešlo o svedka, ktorý by bol v minulosti odsúdený pre krivú výpoveď, resp. nebolo ničím preukázané, aký motív by mal tento svedok nehovoriť pravdu a zavádzať súd. Z týchto dôvodov súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a s poukazom na článok 11 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok /ďalej len CSP/ rozhodol tak, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné a pracovný pomer trvá. 5. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd odôvodnil podľa § 255 ods. 1 v spojitosti s § 262 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100,00 %. 6. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný. Podľa neho súd prvej inštancie nevykonal dostatočné dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ako aj na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd žalobe vyhovel s poukazom na tvrdenia žalobcu a svedeckú výpoveď svedka Y. B., pričom sa ale nevysporiadal s námietkami a prostriedkami procesnej obrany žalovaného z jeho písomných vyjadrení zo dňa 28.10.2020, 20.1.2021 a 7.2.2022. Konkrétne žalovaný poukázal na viaceré rozpory. Žalobca v žalobe uviedol, že „ v dobe od 13.2.2020 nemal možnosť žiadneho kontaktu so zamestnávateľom, nakoľko boli vtedy vo väznici zavedené opatrenia proti vírusu Covid-19. Žalovaný ale doložil do spisu dôkaz, z ktorého vyplynulo, že prvé obmedzujúce opatrenia v súvislosti so šírením koronavírusu Covid-19 boli na E. zavedené až o mesiac neskôr od 12. 3.2020. Na pojednávaní žalobca uviedol, že dostal od policajtov papier na písanie, ale v prvom rade písal na konzulát, ako mu poradil obhajca. Podľa vyjadrenia žalobcu potom písal ešte opätovnú žiadosť, teda z dôkazu vyplynulo, že mal možnosť napísať zároveň aj zamestnávateľovi, čo ale neurobil. Tak isto telefonicky kontaktoval prednostne svedka Y. B., realitkára a nie zamestnávateľa alebo rodinného príslušníka. Na otázku súdu ešte pred výsluchom, kedy sa žalobca vrátil na územie SR tento uviedol, že dňa 14.7.2020, potom upresnil, že dňa 8.7.2020. V žalobe žalobca uviedol, že dňa 7.7.2020 zasadal súd v E. a vyniesol rozsudok. Z neoficiálneho prekladu dôkazu uvádzaného v bode 4 žaloby však vyplýva, že dňa 13.4.2020 bol prepustený na kauciu a prípad mala prevziať polícia SR. Žalobca k tomu uviedol, že bol 13.4.2020 eskortovaný, sudca však žiadosti nevyhovel. Žalobca pritom nepredložil úradný preklad troch dôkazov v ukrajinčine, nevyžiadal ho ani súd, preto všetky tieto okolnosti stoja len na tvrdení žalobcu. Čo sa týka výpovede svedka Y. B., aj táto má viacero rozporov. V žalobe nie je zmienka o tom, že svedok telefonoval žalovanému a to konkrétne p. L.. V bode 6. žaloby je uvedené, že „ p. B. podľa informácií žalobcu informoval pracovníka žalovaného pána L. N. a vysvetlil situáciu. V bode 9. žaloby v závere je uvedené : „...informáciu mali ďaleko skôr prostredníctvom pána L. už v týždni od 24.2.2020, čiže možno ešte pred podaním výpovede a tiež od GK v E.“. V písomnom vyjadrení zo dňa 14.12.2020 už žalobca narába s dátumom 24.2.2020 ako s faktom, že totiž G. B. kontaktoval L. práve dňa 24.2.2020. Nie je bez významu, že v bode 18 toho písomného vyjadrenia je uvedené, že 23.2.2020 a 24.2.2020 žalobca len kontaktoval svedka G. B.. Na otázku právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní: „Je pravda, že 24.2. ste informovali p. L. a 2.3. vás p. L. osobne informoval, že už výpoveď bola odoslaná ?" svedok odpovedal: „Možné to je, dátumy si nepamätám“. Na otázku právnej zástupkyne žalovaného, či to nemohlo byt' neskôr ako 24.2.2020 svedok uviedol: „Snažil som sa to vybaviť čo najskôr, na 99% si myslím, že to bol pondelok.". Tu žalovaný poukazuje na značnú rozpornosť vo výpovedi svedka, keď v písomnom vyjadrení žalobcu je uvedené, že žalobca kontaktoval svedka B. 23.2 a 24.2.2020 a svedok uviedol , že „nepamätá si presne, ale možno to bolo už v ten večer (poznámka žalovaného
- teda v deň 20.2.2020, keď dostal e-mail z E.). Viem, že to bolo pred víkendom, keď ma žalobca telefonicky kontaktoval.“ (poznámka žalovaného - 23.2. a 24.2.2020 nebolo pred víkendom). Svedok podľa vlastného vyjadrenia po telefonickom kontakte so žalobcom vykonal viacej úkonov - išiel za synom žalobcu, potom do bytu žalobcu, ktorý bol vykradnutý, potom posielali spolu značnú sumu peňazí na E., atď.. Svedok uviedol, že sa tak malo stať cez víkend (poznámka žalovaného - najbližší víkend po tom, čo žalobca podľa žaloby informoval svedka B. bol 29.2.2020 - 1.3.2020am vybavil potvrdenie, sú v kontexte toho, že by konzulát konal na základe telefonátu neznámej osoby pre žalovaného ťažko uveriteľné. Žalovaný už na pojednávaní poukázal na to, že svedka nepovažuje za dôveryhodného, pričom tento uviedol, že je proti nemu vedené trestné stíhanie pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a ods. 3 Trestného vypovedal zákona a bola podaná obžaloba a nariadený termín hlavného pojednávania. Ďalej žalovaný poukázal na to, že svedok N. L. vypovedal, že Y. B. ho kontaktoval len raz a to osobne u neho doma večer, uviedol, že bola už tma. Nepamätal si, že by mu svedok B. aj telefonoval, na tomto tvrdení
zotrval aj po niekoľkonásobných otázkach súdu a právneho zástupcu žalobcu. Čo sa týka dátumov, na to si pre odstup času nepamätal, uviedol, že svedok B. ho navštívil v čase, keď bol už žalobca odhlásený s poisťovne a prepustený pre absencie. Následne si u ekonómky P. overil túto skutočnosť' a ona mu ju potvrdila. Na otázku súdu, kedy došlo ku stretnutiu so svedkom G. B. uviedol: „Neviem, ktorý to bol deň, viem, že bol koniec februára. Ja si tie dátumy presne nepamätám, predpokladám , že p. B. za mnou nebol v sobotu, bolo to skôr cez týždeň.". Svedkyňa Mgr. J. G. uviedla, že ku skončeniu pracovného pomeru so žalobcom došlo procesom zaužívaným pri skončení pracovného pomeru pre neospravedlnené absencie. Na otázku súdu svedkyňa uviedla, že potom, čo sa dňa 31.3.2020 dozvedela o zadržaní žalobcu na E. už sa oznámenie o skončení pracovného pomeru nedoručovalo na inú adresu, lebo pracovný pomer už bol dňom 4.3.2020 skončený, považovali to za vybavené. K tvrdeniam žalobcu, že nevedel o skončení pracovného pomeru, poukázal žalovaný na nezrovnalosti v tvrdeniach v žalobe a tvrdeniach následne uvádzaných. Žalobca sa snažil súd presvedčiť, že oznámenie o skončení pracovného pomeru zo dňa 26.2.2020 mu bolo doručené dňa 16.7.2020 a to v záujme dodržania lehoty na podanie žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, keď žalobu podal elektronicky dňa 16.9.2020. Pritom z vykonaných dôkazov vyplynulo, že o skončení pracovného pomeru vedel, keď bol ešte na E.. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe poukázal na dôkaz, predložený žalobcom a to e- mail konzulky I. L. D. zo dňa 14.8.2020, zo záveru ktorého vyplýva, že advokátovi žalobcu pánovi F. boli dňa 6.4.2020 v priestoroch GK v E. osobne odovzdané 2 originály listov č. 1/2020 z 1.4.2020 a č. 2/2020 z 1.4.2020, v ktorom boli žalobca aj jeho advokát informovaní o odpovedi žalovaného k ukončeniu pracovného pomeru k 4.3.2020. Žalobca a jeho advokát boli oboznámení o skončení pracovného pomeru v rámci plynutia dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby. Žalobca vedel o skončení pracovného pomeru, pred súdom sa vyjadril, že sa o tejto skutočnosti dozvedel do konca marca, resp. apríla 2020. V bode 10. žaloby je uvedené, že dňa 10.7.2020 žalobca sa telefonicky u pani G. informoval ohľadne pracovného pomeru a ona uviedla, že pracovný pomer žalobcu sa skončil. Uvedené potvrdila Mgr. G. aj vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 25.1.2020. Na inom mieste žalobca uvádza, že dňa 16.7.2020 sa dostavil k žalovanému a domáhal sa výkonu práce. Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že žalobca si telefonicky vyžiadal od zamestnankyne OĽZ žalovaného zaslanie zápočtového listu, ktorý mu aj bol dňa 10.7.2020 odoslaný. Žalobca si zápočtový list prevzal na pošte dňa 16.7.2020 a v ten istý deň sa dostavil na Odbor ľudských zdrojov a žiadal vydanie listiny - oznámenie o skončení pracovného pomeru, ktorú listinu mu p. Q. aj odovzdala a informovala o tejto skutočnosti nadriadenú. Z evidencie v knihe návštev na vrátnici žalovaného dňa 16.7.2020 je zrejmé, že žalobca sa zdržal v priestoroch žalovaného krátko - od 11:34 hod. do 11:47 hod. Pokiaľ by sa domáhal výkonu práce, dostavil by sa na svoje pôvodné pracovisko. Aj z následnej korešpondencie žalobcu s odborom ľudských zdrojov je evidentné, že žalobca bol uzrozumený so skončením pracovného pomeru, keď napr. listom zo dňa 8.9.2020 žiadal o doplnenie zápočtu odpracovaných rokov započítaním rokov z predchádzajúceho pracovného pomeru, zároveň žiadal o zaslanie potvrdenia o praxi elektrikára. Žalobu žalobca podal až 19.9.2020. Pokiaľ ide o dôkaz predložený žalobcom - prepis telefonického hovoru, žalovaný už pred súdom prvej inštancie tento spochybnil. Predovšetkým namietal skutočnosť, že nejde o oficiálny prepis, resp. nahrávku príslušného operátora, z prepisu nie je zrejmé, na aké číslo svedok volal a či to naozaj bolo dňa 24.2.2020. P. B. v rámci svedeckej výpovede dňa 25.1.2022 neuviedol, že telefonický hovor si nahrával. Žalovaný namieta tento dodatočne predložený, nezákonným spôsobom získaný dôkaz bez súhlasu volaného a má za to, že na takýto dôkaz súd nemal prihliadať. Tento dôkaz nebol uvedený v žalobe, ani nebol tvrdený na pojednávaní dňa 25.1.2022 pri výsluchu svedka Y. B.. Žalovaný ďalej uviedol, že ak súd prvej inštancie v rozsudku konštatuje, že ak sa žalovaný cestou konzulátu dňa 31.03.2020 oficiálne dozvedel, že žalobca je zadržaný na E. a je vo vyšetrovacej väzbe, tak mu nič nebránilo okamžité skončenie pracovného pomeru doručiť žalobcovi prostredníctvom konzulátu, žalovaný namieta, že nemal povinnosť opätovne doručovať oznámenie, keďže pracovný pomer považoval za platne skončený dňom 4.3.2020. Súd poskytol právnu ochranu žalobcovi ako slabšej strane sporu, ktorý spáchal úmyselný trestný čin, pričom skutočnosť, že žalobca bol odsúdený vyplýva z listinného dôkazu (žiadosť žalobcu o zaslanie dokumentov zo dňa 8.9.2020), ako aj z výsluchu samotného žalobcu. Súd nevykonal v tomto smere žiadne dokazovanie, nezabezpečil oficiálny preklad dôkazov v ukrajinskom jazyku, ktoré sú súčasťou spisu, nezisťoval, kedy presne bol žalobca odsúdený a kedy sa vrátil na územie SR, čo má jednoznačne vplyv na jeho povinnosti vo vzťahu k zamestnávateľovi. Skutočnosť, že žalobca bol odsúdený za úmyselný trestný čin však nemala na skončenie jeho pracovného pomeru žiadny vplyv. Žalovaný namieta aj tvrdenie súdu, že nevyužil postup podľa § 141 ods. 3 písm. c) Zákonníka práce, pričom z výsluchu svedka Ing. Y. B. vyplýva, že ho žalobca požiadal o neplatené voľno. Z výsluchu svedka na pojednávaní dňa 25.1.2022 uvedené nevyplynulo. Žalobca o neplatené voľno žalovaného nepožiadal. Oznámenie svedka B. o zadržaní žalobcu na E. nemožno automaticky považovať za
žiadosť žalobcu o poskytnutie neplateného voľna. Žalobca sa bez ďalšieho „spoľahol" na informáciu prostredníctvom cudzej osoby, žiadny úkon v tomto smere, ani po prepustení z väzby neučinil. Čo sa týka samotného svedka B., jeho dôveryhodnosť žalovaný dôrazne namieta. Aj napriek prezumpcii neviny voči svedkovi je vedené trestné stíhanie pre podvody veľkého rozsahu a argumentácia žalobcu o jeho nevine v kontexte podanej obžaloby vôbec neobstojí. Z dokazovania vyplynulo, že právoplatne odsúdený žalobca je obchodným partnerom svedka, voči ktorému je vedené spoločné trestné konanie pre zločin podvodu, v ktorom figuruje päť poškodených. Z dôkazov v súdnom spise je zrejmé, že voči svedkovi sú vedené trestné konania pre zločin podvodu. Svedok si nepožičiaval od poškodených značné sumy peňazí a v tejto súvislosti žalovaný poukázal na skutočnosť, že vlastníkom jedného z bytov, ktorých sa týka podvodná činnosť svedka je spoločnosť MESPD, s.r.o., ktorej jediným spoločníkom a konateľom je práve žalobca. Nie je bez významu, že byt vo vlastníctve tejto spoločnosti na adrese C. 24, U. spoločnosť prostredníctvom sprostredkovateľa svedka Y. B. predávala v priebehu dvoch týždňov dva krát a kupujúci uhradili kúpne ceny, za ten istý byt v plnej výške. Zo svedeckej výpovede svedka vyplynulo, že so žalobcom spoločne podnikajú. Ďalej žalovaný uviedol, že má za to, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, pokiaľ ide o prekluzívnu lehotu na podanie žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru doručoval žalobcovi v súlade so Zákonníkom práce prostredníctvom poštového podniku na poslednú adresu zamestnanca, ktorá mu bola známa ako doporučenú zásielku s doručenkou s poznámkou „do vlastných rúk". Žalobca na dovolenkovom lístku neuviedol, že počas čerpania dovolenky v dňoch 12.2 až 14.2.2020 bude mimo územia SR, ani neuviedol inú adresu, na ktorej sa bude počas dovolenky zdržiavať. Žalobca nechodil do práce, nebolo možné doručiť mu oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru na pracovisku. V čase zasielania oznámenia o okamžitom skončení pracovného pomeru nemal žalovaný vedomosť o skutočnosti, že žalobca je v zahraničí. Žalovaný nemal po prerokovaní skončenia pracovného pomeru žalobcu v odborovej organizácii žiadnu oficiálnu informáciu o zadržaní žalobcu na E.. Tu žalovaný zdôrazňuje, že nemožno za takúto informáciu považovať ústnu informáciu od cudzej osoby, navyše nevediac, v akom vzťahu je táto osoba k zamestnancovi žalovaného. Aj z prehľadu judikatúry, ktorý predložil súdu žalobca je zrejmé, že osoba vzatá do väzby by mala zamestnávateľa informovať prostredníctvom informovaného rodinného príslušníka alebo obhajcu, čo žalobca neučinil. Žalobca má dve deti, narodené v r. 1998 a 1999, tieto nekontaktoval, v písomnom vyjadrení zo dňa 4.2.2022 vydáva svedka B. za svojho zástupcu. Žalobca mal informáciu o svojom zadržaní na E. smerovať na Odbor ľudských zdrojov žalovaného, prípadne na e-mailovú adresu zamestnávateľa, ktorú nie je problematické zistiť z webovej stránky. Podľa Pracovného poriadku žalovaného mal žalobca povinnosť informovať o svojej neprítomnosti zamestnávateľa, nie svojho známeho a o tejto skutočnosti mal doložiť aj hodnoverný doklad, preukazujúci prekážku v práci. V prípade skončenia pracovného pomeru so žalobcom dňom 4.3.2020 boli splnené všetky hmotnoprávne podmienky okamžitého skončenia pracovného pomeru. Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo vopred prerokované s odborovou organizáciou, písomné oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru bolo doručené v súlade so Zákonníkom práce. Žalobca podal žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru po uplynutí lehoty na jej podanie uvedenej v § 77 Zákonníka práce. V prípade žalobcu lehota uplynula 4.5.2020. Počítať plynutie prekluzívnej lehoty od 16.7.2020, keď žalobcovi bola len zamestnankyňou OĽZ z osobného spisu vydaná listina zo dňa 26.2.2020 v čase, keď bol pracovný pomer už skončený, právne neobstojí. Na základe uvedeného žalovaný navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu ako nedôvodnú zamietnuť v celom rozsahu, resp. napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 7. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca. Žalovaný vytýka súdu, že listiny, ktoré boli predložené v ukrajinskom jazyku nedal oficiálne preložiť do slovenčiny. Sudca sa na pojednávaní pýtal, či je potrebné uvedené listiny preložiť do slovenského jazyka. Keďže však z ich predloženým a tlmočeným obsahom súhlasili obidve strany a žalobca potvrdil ich obsah, ktorý pre neho nie je výhodný, tak sa oficiálny preklad nevykonal. Medzi stranami nebol sporný obsah týchto dokumentov a za sporný ho nepokladal ani súd. Ďalšie odvolacie námietky žalovaného spočívajú len v argumentácii, na inom pohľade na vykonanie dokazovania a na spôsob ich hodnotenia. Dá sa povedať, že všetky tieto námietky predstavujú len námietky voči hodnoteniu dôkazov, z ktorými sa však súd v rozsudku vysporiadal tak, že uviedol, ktoré skutočnosti má za preukázané a prečo. Žalovaný nepredložil žiadne dôkaz o tom, aké pomery vládli vo väznici v E., v ktorej bol žalobca umiestnený. Žalobca podrobne opísal stav veci, ku ktorému nemal nikto námietky. Žalovaný nikdy netvrdil, že vo väznici v E. funguje medzinárodná pošta, ktorá posiela listiny podľa voľného uváženia osôb umiestnených vo väzbe. Takáto situácia nie je ani vo väzniciach na P., nieto ešte na E.. Konzulárny úrad Slovenskej republiky je práve orgánom, ktorý zabezpečuje práva občanov Slovenskej republiky ku všetkým orgánom a osobám a príslušné služby pre nich. To vykonal konzulát v E. aj voči zamestnávateľovi, keď mal tú možnosť. V žiadnom
medzinárodnom dohovore sa neuvádza, že osoba umiestnená vo väznici má právo korešpondovať so zamestnávateľom alebo inými orgánmi, svojimi obchodnými partnermi, rodinnými príslušníkmi v inom štáte. Žalobca kontaktoval Y. B., svojho kamaráta práve z toho dôvodu, aby mu zabezpečil všetky nevyhnutné záležitosti na území P.. So svojimi rodinnými príslušníkmi nevychádza tak, aby mu títo boli schopní a ochotní všetky veci vybaviť. Telefónny zoznam U. sa v E. nenachádzal a prístup na internet mu nebol povolený, bol ilegálny. Nebol predložený žiaden dôkaz, že by bol žalobca prepustený na kauciu a že by polícia P. republiky prevzala jeho prípad. V tom prípade by bol odsúdený slovenským súdom a nie ukrajinským. O uvedenom svedčí i výpoveď žalobcu na pojednávaní dňa 25. 01. 2022, pričom žalovaný túto skutočnosť nenamietal. Obsah listín v ukrajinskom jazyku bol oboznámený i v slovenskom jazyku s tým, že žiaden účastník sporu ich nenamietal a nežiadal ich preklad. Ich obsah teda pokladal súd za nesporný. Pokiaľ ide o svedka Y. B., tak žalovaný namieta slovné formulácie, keď je v žalobe uvedené, že pán B. podľa informácií žalobcu informoval pracovníka žalovaného pána L. a že tam malo byť správne uvedené, že telefonicky, čo nebolo a iné drobné nezrovnalosti. V tejto veci vypovedali jednak účastníci konania, jednak vypovedal pán Y. B. a najmä bol predložený záznam telefonického rozhovoru medzi pánom B. a pánom L.. Obsah tohto telefonického rozhovoru nikto nespochybnil. Z tohto dôvodu súd správne a úplne logicky prihliadol najmä na tento dôkaz, lebo je to dôkaz, ktorý bol bezprostredný a nie je ovplyvnený odstupom času a pamäťovými schopnosťami jeho účastníkov. Na druhej strane výpoveď svedka N. L. bola rozporuplná a na pojednávaní sa tento správal značne nedôveryhodne. Z e-mailovej komunikácie žalobcu s pani I. L. D. z konzulátu na E. (doručenej do súdneho spisu s návrhom na začatie konania) je zrejmé, že pracovníci konzulátu kontaktovali pani G. „ sme telefonicky a tiež listom a mailom, 31. 03. 2020, kontaktovali vyššie uvedeného bývalého zamestnávateľa, konkrétne, pani J. G., riaditeľku OĽZ (Pozn.: adresu zamestnávateľa postúpil Váš známy p. G. B. mailom 30.03. 2020).“ Uvedeným e- mailom pani L. D. postúpila žalovanému potvrdenie o zadržaní žalobcu vo vyšetrovacej väzbe v E. na E.. Žalobca vie o tom, že sú takí pracovníci, ktorí prestanú chodiť do práce a je im vykázaná absencia. Týka sa to výlučne pracovníkov, ktorí pracujú u žalovaného krátku dobu, čiže nemajú nárok na primerané odškodnenie pri skončení pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa. Nepozná ani jeden prípad, kedy by takto konal pracovník, ktorý pracoval u žalovaného dlhé roky a má nárok na príslušné pracovno-právne náhrady podľa Zákonníka práce ale aj podľa opatrení Európskej únie. Ďalej žalobca uviedol, že vedomosť o tom, že sa pracovný pomer skončil má byť kvalifikovaná a nie len nejaká ústna informácia. Zo samotného znenia Zákonníka práce, § 61 ods. 2 vyplýva, že zamestnávateľ musí uviesť konkrétne dôvody, ktoré nie je možné meniť. Z tohto dôvodu ak má zamestnanec podať žalobu o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, musí byť riadne oboznámený z dôvodmi jeho skončenia. V opačnom prípade žalobu nevie riadne podať. To znamená, že pri riadnom doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru sa s jeho obsahom oboznámi a vie sa príslušne brániť. To, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 26.02.2020 nebolo riadne doručené, je preukázané zo spisu. Nakoľko z objektívnych dôvodov sa s ním žalobca nemohol riadne oboznámiť. O tejto skutočnosti sa zamestnávateľ následne dozvedel a nič nevykonal. Nič mu nebránilo aby zaslal okamžité skončenie pracovného pomeru opätovne tak, aby sa dostal do dispozície žalobcu. Žalovaný nemusel žalobcovi opätovne oznamovať okamžité skončenie pracovného pomeru len ak jeho pracovný pomer bol skutočne skončený 04.03.2020. To sa ale nestalo. Na jednej strane žalovaný požaduje, aby žalobca vo väznici s obmedzeným režimom vykonával rôzne právne úkony, podával rôzne návrhy voči jemu nedoručeným listinám, dokonca súdne žaloby bez príslušnej právnej kvalifikácie alebo možnosti udeliť plnomocenstvo právnemu zástupcovi v SR. Na druhej strane žalovaný nie je ochotný a schopný mu doručiť do väznice ani riadne okamžité skončenie pracovného pomeru pri svojej celkovej výbave a aparáte pracovníkov. Žalovaný ďalej tvrdí, že súd nevykonal dokazovania a teda nevieme, či žalobca je právoplatne odsúdený alebo nie je, ale pritom uvádza, že súd poskytol právnu ochranu žalobcovi ako slabšej strane sporu, ktorý spáchal úmyselný trestný čin. Ako keby osobám, ktoré spáchali trestný čin by už nemala byť poskytnutá žiadna právna ochrana a mali by byť zbavené svojich občianskych práv? Následne však uvádza, že skutočnosť, že žalobca bol odsúdený za úmyselný trestný čin však nemala na skončení jeho pracovného pomeru žiadny vplyv. Čo sa týka telefonický záznam rozhovoru svedka Y. B. a pána L. a jeho prepisu, prepis uvedenej nahrávky bol doložený za účelom zjednodušenia konania a dôkazom bola samotná nahrávka. Z tohto dôvodu tam nebolo uvedené na aké číslo svedok volal a kedy to bolo. Je pravda, že svedok B. si až dodatočne spomenul, že tento rozhovor môže mať nahraný, lebo ako realitný maklér si kvôli technickým údajom nahráva svoje hovory. Z odstupom času mal za to, že staré a nepotrebné údaje z nahraných telefonických hovorov má dávno vymazané. Tento dôkaz, hoci nebol uvedený v žalobe, bol súdu predložený dňa 04. 02. 2022, teda pred vyhlásením dokazovania za skončené. Žalovaný nikdy nepoprel, že v telefonickom rozhovore nie je zachytený hlas pána B. a pána L.. Žalovaný neuviedol aký zákon mal svedok porušiť, keď si nahral vlastný telefonický rozhovor.
Ako je zrejmé z obsahu spisu, tak práve uvedený originálny záznam telefonického rozhovoru medzi dvoma svedkami predstavuje dôležitý dôkaz, bez ktorého by k spravodlivému rozhodnutiu nemuselo dôjsť. To platí o to viac, že pán L. na pojednávaní svoju výpoveď po doplňujúcich otázkach súdu viac krát menil. Z názvu telefonického rozhovoru, ktorý bola súdu ako aj žalovanému zaslaný i v zvukovom formáte je zrejmé, kedy bol vyhotovený a v prípade pochybností to je možné potvrdiť aj odbornou expertízou. Pokiaľ ide o žiadosť žalobcu o neplatené voľno, tak táto vyplývala z rozhovoru medzi vedúcim žalobcu, pánom L., a pánom B., kde pán B. navrhol „Tak sa chcel spýtať, ako to vlastne funguje, či zatiaľ nejaké neplatené voľno môže požiadať alebo neviem čo treba spraviť. Aby ste vedeli, že z tohto dôvodu nemohol prísť do roboty.“. Pán L. ako vedúci v prvom stupni riešil otázky zaradenia pracovníkov na smeny, ich uvoľňovania, dovoleniek a pod. Z prepisu telefonického rozhovoru je zrejmé, že pán L. sa k návrhu na čerpanie neplateného voľna vyslovil takto: Pán L. „Má aj dovolenku ešte, to sa mu môže dať.“ Pán B. „Alebo spätne či by sa dalo. Lebo jemu ide o to, aby náhodou nedostal výpoveď tým, že onedlho vlastne všetci budú dostávať tie dôchodky, tak by mu to teraz pár mesiacov predtým prekazilo, tak preto chcel, aby som zavolal.“ Pán L. „No dobre. Ale hovorím, že treba mu nejako dať vedieť, aby na podnik prišiel nejaký papier.“. K pracovnému poriadku žalovaného žalobca uviedol, že sa nejedná o všeobecne záväzný právny predpis a otázku jeho platnosti a účinnosti na konkrétny právny vzťah musí súd posudzovať s ohľadom na tú ktorú vec. Žalobca po prepustení z väzenia na slobodu nespravil žiadny úkon k poskytnutiu neplateného voľna, nakoľko sa hlásil do práce a chcel nastúpiť pracovať. On nechcel žiadne neplatené voľno, on chcel vykonávať prácu, ako vyplýva aj z odôvodnenia rozsudku. Žalovaný sa snaží očierniť svedka Y. B.. A. z odvolania žalovaného o príslušných obchodných transakciách tohto svedka neboli jednak predmetom konania a ani neboli predkladané súdu. Žalobca poukazuje na to, že to, čo sa nachádza v autentickom zázname telefonického rozhovoru bolo potvrdené resp. nebolo vyvrátené žiadnou svedeckou výpoveďou. Žalovaný sa dozvedel z konzulátu, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 26.02.2020 nedošlo do dispozície žalobcu a teda sa jedná o neúčinné doručenie v zmysle Zákonníka práce. Túto skutočnosť však nezohľadnil vo svojom postupe a nenapravil prípadným opätovný zaslaním na adresu, kde sa žalobca zdržiaval. To, že svedok L. žiadal oficiálny doklad o zadržaní na E. ovplyvnilo bolo oprávnené a následne sa tento podarilo vybaviť prostredníctvom konzulátu. Zo žalobcom predloženej judikatúry, na ktorú sa žalovaný odvoláva vyplýva, že osoba vzatá do väzby by mala zamestnávateľa informovať prostredníctvom informovaného rodinného príslušníka alebo obhajcu,… Nakoľko však žalobca nemal takého rodinného príslušníka a jeho ukrajinský obhajca nebol schopný a ochotný takýto úkon vykonať, nemal inú možnosť ako kontaktovať osobu, ktorá je schopná a ochotná informáciu zamestnávateľovi poskytnúť a to bol práve pán B.. K tomu, že žalobca nekontaktoval svoje dve deti má svoje objektívne dôvody, veď nakoniec aj zaslanie peňazí na E. zabezpečoval práve pán B. a nie deti žalobcu. Z tohto dôvodu sa nedá spochybniť racionálnosť kontaktu práve pána B., nehovoriac už o tom, že pán L. sa s pánom B. poznal, čiže to nebol pre neho cudzí človek a niekto z ulice. Dokonca mu i v telefonickom rozhovore tykal a následne sa stretli u neho doma i osobne. Žalovaný namieta, že mu mala byť zaslaná informácia na odbor ľudských zdrojov, príp. na e- mailovú adresu zamestnávateľa. Už bolo uvedené, že žalobca ako zadržaný nedisponoval možnosťami uvedené úkony takto vykonať. Na druhej strane, v prípade, že by poslal e-mail z väznice z E., tak by mu zamestnávateľ určite uveril, že je to email od neho (?), keď neuveril ani pánu B., ktorý je osobne známy pánu L., ktorý je vedúci žalobcu a má okrem iného v kompetencii otázky pracovno-právneho pomeru svojich podriadených. Žalobca nemohol informovať žalovaného priamo a preto ho informoval prostredníctvom svojho zástupcu. Čo sa týka námietky žalovaného o nedodržaní prekluzívnej lehoty na uplatnenie práva neplatného skončenia pracovného pomeru, súd toto posúdil správne. Vzhľadom k tomu, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané dňom 26.02.2020 bolo doručené do dispozície žalobcu až dňa 16.07.2020, tak žaloba bola podaná v zákonom stanovenej lehote. V tejto súvislosti žalobca poukazuje na § 68 ods. 2 a § 70 Zákonníka práce, podľa ktorých môže zamestnávateľ okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel a v tejto lehote ho musí i zamestnancovi doručiť. Doručenie skončenia pracovného pomeru malo nastať do 26.4.2022, a teda doručenie dňa 16.7. 2020 je doručením neplatným. Z uvedených dôvodov žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. 8. K vyjadreniu žalobcu na svoje odvolanie sa písomne vyjadril žalovaný. Uviedol, že trvá na svojom odvolaní a jeho dôvodoch. Poukázal na to, že ak žalobca vo svojom vyjadrení teraz uvádza, že telefónne číslo svedka B. poznal naspamäť, pred súdom vypovedal, že ho našiel na internete. Žalovaný namieta aj tvrdenie žalobcu, že obsah listín predložených v ukrajinskom jazyku bol oboznámený v konaní v slovenskom jazyku. Namieta tiež, že by sa žalobca po prepustení na slobodu hlásil u neho do práce a chcel nastúpiť pracovať. Z dokazovania je zrejmé len to, že žalobca žiadal o vydanie zápočtového listu a následne jeho opravu. Poukaz žalovaného na skutočnosť, že žalobca spáchal na E. závažný trestný
čin použil žalovaný len ako obranu v spore. Toto nebolo dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu, tým bola jeho neospravedlnená absencia v práci. Čo sa týka doručovania samotného okamžitého skončenia pracovného pomeru, trvá žalovaný na tom, že tento právny úkon bol žalobcovi doručený dňa 4.3.2020 fikciou doručenia. 9. Žalobca k tomuto vyjadreniu žalovaného písomne uviedol, že informácia ohľadne jeho vedomosti o telefónnom čísle svedka B. naspamäť v jeho vyjadrení k odvolaniu žalovaného je omylom právneho zástupcu. Toto číslo si vyhľadal na internete tak, ako je to zaprotokolované v zápisnici o pojednávaní zo dňa 25. 01. 2022. Ak žalovaný až v odvolaní namietal, že neboli oboznámené listiny v ukrajinskom jazyku, z pojednávania dňa 25.01.2022 je zrejmé, že právna zástupkyňa žalovaného uviedla, že si urobila neoficiálny preklad listín založených v spise a súd preto následne konštatoval, že sa jednotlivo neoboznamuje s listinami, ktoré sú založené v súdnom spise, nakoľko ich strany sporu majú k dispozícii. Strany sporu s postupom súdu súhlasili. Navyše samotný žalovaný vo vyjadrení z 26.04.2022 uviedol z ukrajinského rozsudku niektoré skutočnosti, a teda bol oboznámený s jeho obsahom, nepožadoval jej preklad. Je pravda, že si žalobca vyžiadal zápočtový list a domáhal sa dňa 8.9.2020 jeho opravy so zohľadnením odpracovaných rokov v predchádzajúcom pracovnom pomere. Predtým však dňa 16.07. 2020 osobne prišiel do zamestnania za účelom vyriešenia trvania pracovného pomeru, s tým že nesúhlasil s výpoveďou a chcel som nastúpiť do práce. Pani G. mu vydala originál okamžitého skončenia pracovného pomeru a nie iba kópiu listiny založenú v osobnom spise, a až vtedy mu bolo doručené okamžité skončenie pracovného pomeru. To, že mu žalovaný riadne nedoručoval okamžité skončenie pracovného pomeru na adresu, o ktorej vedel od svedka B., ako osoby dôveryhodnej a osobne známej ich vedúcemu pracovníkovi, ako i potom ako sa o jeho adrese dozvedel oficiálne od konzulátu na E., je jeho právny postoj k veci. V prípade, že by doručoval týmto spôsobom, bolo by okamžité skončenie pracovného pomeru doručené riadne a neriešila by sa otázka doručovania. Nič nebránilo žalovanému, aby takéto doručenie vykonal. V čase, keď zasielal okamžité skončenie pracovného pomeru, mal už vedomosť o tom, že sa na adrese trvalého bydliska žalobca nezdržuje. 10. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP v rozsahu a z dôvodov odvolania žalovaného, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť. 11. Odvolací súd preskúmaním veci v rozsahu a z dôvodov odvolania žalovaného dospel k záveru, že súd prvej inštancie pri rozhodnutí vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalovaného dodáva nasledovné: 12. Za najzásadnejšiu odvolaciu námietku žalovaného považuje odvolací súd skutočnosť, že žalobca mal podľa žalovaného zmeškať prekluzívnu lehotu na uplatnenie práva určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru na súde /§ 77 Zákonníka práce/. Uvedená lehota dvoch mesiacov plynie odo dňa, kedy sa mal pracovný pomer skončiť, čo podľa žalovaného nastalo dňom 04.03.2020, kedy mal byť jeho úkon okamžitého skončenia pracovného pomeru doručený žalobcovi fikciou doručenia. Ak potom žalobca podal na súde žalobu na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru až dňa 17.09.2020, stalo sa tak až po márnom uplynutí uvedenej prekluzívnej lehoty, ktorú zákon na uplatnenie tohto práva stanovuje. 13. S uvedeným odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, nesúhlasí. Žalovaný síce po formálnej stránke dodržal všetky podmienky doručovania právneho úkonu o skončení pracovného pomeru podľa § 38 ods. 2 Zákonníka práce, teda tento úkon zaslal žalobcovi poštovým podnikom na poslednú adresu zamestnanca, ktorá je mu známa, ako doporučenú zásielku s doručenkou a poznámkou "do vlastných rúk", avšak neboli splnené materiálne podmienky doručenia tohto úkonu žalobcovi. Zásielka s úkon okamžitého skončenia pracovného pomeru bola vrátená žalovanému poštovým podnikom ako nedoručená, neprevzatá v odbernej lehote a Zákonník práce v § 38 ods. 2 stanovuje pre takéto prípady tzv. fikciu doručenia, podľa ktorej povinnosť zamestnávateľa doručiť písomnosť sa splní, len čo ju poštový podnik vrátil zamestnávateľovi ako nedoručiteľnú. K naplneniu tejto fikcie doručenia je však nevyhnutné, aby sa adresát-zamestnanec na adrese, kam mu bola písomnosť doručovaná aj skutočne zdržiaval, aby sa doručovaná zásielka mohla dostať do sféry jeho dispozície a on mal objektívnu možnosť sa s ňou oboznámiť. Uvedené vychádza z názoru súdnej praxe a je v súlade s teoretickými poznatkami,
podľa ktorých prejav vôle je voči neprítomnej osobe účinný od okamihu, keď sa dostane do sféry jej dispozície. Situácia sa posudzuje objektívne a ak sa preukáže, že adresát mal možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle, dochádza k pôsobeniu tohto jednostranného právneho úkonu voči adresátovi bez ohľadu na to, či sa s ním adresát skutočne oboznámil. V danej veci však k tejto situácii nedošlo, pretože bolo v konaní preukázané, že žalobca sa na adrese doručovania v čase doručovania okamžitého skončenia pracovného pomeru nezdržiaval /27.2.2020 do 04.03.2020/, keď bol 13.02.2020 zadržaný políciou na E. a v zadržaní /bez ohľadu na formu/ zotrval až do začiatku júla 2020. Tieto skutočnosti boli medzi stranami sporu nesporné. Ako také ich konštatoval súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 25.01.2022 a žalovaný ich odôvodnene nerozporoval. Je teda zrejmé, že žalobca sa v čase, kedy mu poštový podnik doručoval zásielku s úkonom okamžitého skončenia pracovného pomeru na adrese doručovania nezdržiaval a tento úkon sa tak nijako nemohol dostať pri tomto doručovaní do sféry dispozície žalobcu, aby sa objektívne mohol oboznámiť s jeho obsahom, a preto nemožno uplatniť tzv. fikciu doručenia tohto úkonu, podľa ktorej by sa úkon považoval za doručený žalobcovi dňom 04.03.2020. V konaní nebolo preukázané, že by bol úkon okamžitého skončenia pracovného pomeru doručený žalobcovi pred tým, ako si ho osobne prevzal u žalovaného dňa 16.07.2020. Za takéto doručenie nemožno považovať skutočnosť, že žalobca sa už predtým, z listov Generálneho konzulátu SR na E. alebo z iných zdrojov, mal dozvedieť, že žalovaný s ním okamžite ukončil pracovný pomer. Nadobudnutie vedomosti o takejto skutočnosti, bez toho, aby bol dotknutému zamestnancovi doručený samotný právny úkon okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktorý je nutne písomný a odôvodnený, nemožno považovať za riadne doručenie právneho úkonu o skončení pracovného pomeru v zmysle § 38 Zákonníka práce. 14. Z uvedeného teda podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu dané mu listom žalovaného zo dňa 26.2.2020 bolo žalobcovi doručené dňa 16.07.2020 a odo dňa nasledujúceho, 17.07.20220, začala žalobcovi plynúť prekluzívna lehota dva mesiace, v rámci ktorej si mohol podľa § 77 Zákonníka práce uplatniť na súde svoje právo o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Žalobca podal na súde prvej inštancie žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru dňa 17.09.2020, teda včas, pred márnym uplynutím tejto prekluzívnej lehoty. Takýto záver súdu prvej inštancie bol teda celkom správny. 15. Pokiaľ žalovaný ďalej v odvolaní namieta, že žalobca netrval na svojom ďalšom zamestnaní, nesnažil sa nastúpiť u neho do práce a so skončením pracovného pomeru bol uzrozumený, tak celá táto argumentácia žalovaného je vyvrátená včasným podaním žaloby žalobcu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Rovnako nie je rozhodujúce, či žalobca pred podaním žaloby žalovanému oznámil, že trvá na svojom ďalšom zamestnávaní. V zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4Cdo/42/95 z 23.11.1995, publikovanému pod R 48/1997, ak zamestnanec po doručení okamžitého zrušenia pracovného pomeru neoznámil zamestnávateľovi, ktorý tento zrušovací prejav urobil, že trvá na ďalšom zamestnávaní, ale podal žalobu o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru a o náhradu mzdy, potom je tým oznámenie zamestnanca voči zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, nahradené dňom jej doručenia. V tejto veci bola žaloba žalobcu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru žalovanému riadne doručená dňa 19.10.2020, a minimálne od uvedeného dňa je potrebné mať za to, že žalobca žalovanému oznámil, že trvá na svojom ďalšom zamestnávaní. 16. Čo sa týka samotného dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu - neospravedlnená absencia v práci od 17.2.2020, podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie vykonal v tejto súvislosti dostatočné dokazovanie, vyvodil z neho správne skutkové závery a tieto aj po právnej stránke správne posúdil. Výsluchom svedka Ing. Y. B. ako aj audionahrávkou telefonického rozhovoru medzi svedkom Ing. Y. B. a svedkom N. L. bolo preukázané, že žalovaný ako zamestnávateľ už pred okamžitým skončením pracovného pomeru sa dozvedel o skutočnosti, že žalobca je zadržiavaný na E. a z tohto dôvodu nechodí do práce. Bez ohľadu na presný dátum tohto telefonického rozhovoru je zrejmé, že sa uskutočnil ešte pred dňom 26.02.2020 /kedy žalovaný prejavil vôľu okamžite skončiť so žalobcom pracovný pomer/, keď z výpovede svedka B. vyplynulo, že až pri nasledujúcej osobnej návšteve, ktorá nasledovala asi týždeň po osobnom stretnutí so svedkom L., mu tento uviedol, že žalovaný zvažuje ukončiť so žalobcom pracovný pomer. Zo samotného telefonického rozhovoru medzi svedkami nevyplýva, že by už v jeho čase svedok L. vedel o skončení pracovného pomeru žalobcu u žalovaného a z výpovede svedka L. vyplýva, že až pri jeho osobnej návšteve na osobnom oddelení mu bolo povedané, že už bol so žalobcom skončený pracovný pomer, pričom osobné stretnutie sa podľa svedka uskutočnilo koncom februára, nie cez víkend, ale cez pracovný týždeň, a keďže úkon okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu bol žalovaným vyhotovený v stredu dňa 26.02.2020, mohlo sa osobné stretnutie uskutočniť len v zostávajúcich dvoch pracovných dňoch februára 2020, takže samotný telefonický kontakt medzi svedkami musel prebehnúť už predtým, a teda aj pred 26.02.2020, kedy žalovaný prejavil vôľu ukončiť okamžite so žalobcom pracovný pomer. Svedok L. tiež vypovedal,
že o zadržaní žalobcu na E. po tom, čo mu to uviedol svedok B. informoval priameho nadriadeného žalobcu i ekonómku žalovaného, ktorá rieši dochádzku zamestnancov. Ak žalovaný namieta spôsob, akým ho žalobca informoval o svojom zadržaní na E., žalobca vo svojej výpovedi podľa odvolacieho súdu vierohodne opísal pomery svojho zadržiavania na E., nemožnosť písomného, telefonického, či iného kontaktu, svoju neúspešnú snahu kontaktovať konzulát P. republiky i spôsob ako sa mu nakoniec podarilo kontaktovať svedka B. a dôvod prečo kontaktoval práve jeho. Skutkové tvrdenia o obmedzených možnostiach komunikácie žalobcu počas jeho zadržiavania na E. pritom žalovaný dôvodne nespochybnil. S ohľadom na žalobcom opísanú situáciu nemôže odvolací súd hodnotiť spôsob kontaktovania žalovaného žalobcom cez svedka B. za nelogické, či nerozumné a priečiace sa povinnostiam zamestnanca. 17. Možno teda uzavrieť, že žalovaný mal preukázane ešte pred 26.02.2020 vedomosť o zadržaní žalobcu na E., teda o dôvode jeho neospravedlnenej absencii v práci. Tu sa potom odvolací súd plne zhoduje so závermi súdu prvej inštancie, že vychádzajúc zo všetkých v konaní zistených okolností, stupeň intenzity porušenia pracovných povinností žalobcom nemožno hodnotiť ako natoľko závažný, že oprávňoval žalovaného ako zamestnávateľa k okamžitému skončeniu pracovného pomeru so žalobcom / § 68 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce/. Žalobca bol v čase svojho pracovného voľna zadržaný na území iného štátu, v rámci svojich objektívnych možností podnikol reálne kroky na informovanie žalovaného o tejto skutočnosti ako dôvode jeho neprítomnosti v práci. Vzhľadom na dobu trvania riadneho pracovného pomeru žalobcu u žalovaného (27 rokov), počas ktorého žalobca riadne pristupoval k plneniu si svojich pracovných povinností, a s prihliadnutím na to, že žalovaný neuviedol konkrétne negatívne dôsledky neprítomnosti žalobcu v práci na jeho majetku, či iných právach a oprávnených záujmoch, nemožno považovať okamžité skončenie pracovného pomeru za akceptovateľnú sankciu za porušenie pracovnej disciplíny žalobcom. 18. Pokiaľ ide o svedka B. a vierohodnosť jeho výpovede, ktorú žalovaný v odvolaní namieta, odvolací súd poukazuje, že výpoveď menovaného svedka bola podporená audiozáznamom telefonického rozhovoru menovaného a svedka L.. Z výpovede svedka B. tiež vyplýva, že tento si nebol istý presnými dátumami telefonického rozhovoru a osobného stretnutia so svedkom L., vedel ich však zasadiť do časového kontextu udalostí. Vzhľadom na časový odstup medzi popisovanými udalosťami a svedeckou výpoveďou /skoro dva roky/ sa potom javí v tomto zmysle jeho výpoveď ako prirodzená, nepripravená a ako taká, podporená aj ďalším autentickým dôkazom, ako vierohodná. Tvrdenia žalovaného o trestnom stíhaní menovaného svedka alebo jeho „obchodnom“ prepojení na žalobcu samé osobe nenarúšajú vierohodnosť výpovede menovaného svedka, najmä ak prihliadneme na vyššie uvedené skutočnosti. 19. Tu je potrebné ešte poukázať na výpoveď svedka L., ktorá sa naopak javí odvolaciemu súdu ako nevieryhodná, keď nielenže vykazuje zjavné rozpory /svedok najprv uvádzal, že už pri osobnom stretnutí so svedkom B. vedel, že je žalobca prepustený z pracovného pomeru a o niečo neskôr uvádzal, že vedel len to, že má byť prepustený a o tom, že už bol prepustený sa dozvedel až po tom, čo na ďalší deň po osobne návšteve svedka B. bol za ekonómkou žalovaného pani P. / ale svedok L. aj tvrdil, že si nepamätá na telefonický rozhovor so svedkom B. /aj keď ho nevylúčil/, čomu sa s ohľadom na predmet rozhovoru ako aj skutočnosť, že sa v závere rozhovoru svedkovia spoznali ako známi, nedá dobre uveriť. 20. Ak žalovaný v odvolaní namieta audio nahrávku telefonického rozhovoru medzi svedkami B. a L. ako aj jej prepis, odvolací súd uvádza, že žalovaný môže len ťažko očakávať „oficiálnu“ nahrávku, či prepis telefonického rozhovoru od operátora. Niečo takéto by predstavovala porušenie telekomunikačného tajomstva zaručeného ústavou. Na druhej strane, ak svedok B. telefonoval svedkovi L. do zamestnania / čo uviedol vo svojej výpovedi/ a ich rozhovor sa týkal pracovných vecí /dôvodov absencie žalobcu v práci/ nepovažuje odvolací súd nahrávanie tohto telefonického rozhovoru svedkom B. za porušenie osobnostných, či ľudských práv svedka L. a takýto dôkaz je teda plne použiteľný v občianskom súdnom konaní za účelom zistenia skutočného stavu veci. Rovnako je nedôvodná námietka žalovaného, že žalobca tento dôkaz - audio nahrávku telefonického rozhovoru svedkov, neoznačil už v podanej žalobe. V zmysle § 320 CSP zamestnanec môže predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej a ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania a zákonnej koncentrácii konania sa nepoužijú. V tomto spore žalobca uvedený dôkaz predložil pred vyhlásením rozsudku súdu prvej inštancie a dokonca ešte pred posledným pojednávaním súdu prvej inštancie vo veci, na ktorom súd vyhlásil dokazovanie za skončené a ktoré vyhláseniu rozsudku predchádzalo. Nebol preto žiadny zákonný dôvod tento dôkaz nevykonať a zo skutočností z neho zistených pri rozhodovaní nevychádzať. 21. Čo sa týka listín, ktoré žalobca predložil súdu v ukrajinskom jazyku a ktoré by sa mali týkať jeho zadržania a trestného stíhania na E., tak je pravdou, že tieto zostali v konaní bez oficiálneho prekladu do slovenčiny. Je ale tiež pravdou, že zo strany súdu boli poskytnuté aj strane žalovaného
a tento ich preklad do slovenčiny pred súdom nežiadal. Podstatnejšia je však tá skutočnosť, že podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní nevychádzal zo žiadnej skutočnosti, ktorú by zistil z týchto listín. Skutočnosti týkajúce sa zadržania žalobcu na E., z ktorých bolo pri rozhodovaní vychádzané, boli súdom prvej inštancie oboznámené na pojednávaní dňa 25.01.2022 ako nesporné skutkové tvrdenia a žalovaný ich odôvodnene nenamietal. 22. Nakoniec, mimo dôvodov, pre ktoré považuje napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny, musí ešte odvolací súd uviesť, že tu existuje aj ďalší dôvod neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalobcu. V zmysle § 68 v spojení s § 70 Zákonníka práce môže zamestnávateľ okamžite skončiť pracovný pomer so zamestnancom pre závažné porušenie pracovnej disciplíny iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel /najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol/ a musí ho urobiť písomne, skutkovo v ňom vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a musí ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi /inak je neplatné/. V danej veci žalovaný ako zamestnávateľ okamžite skončil pracovný pomer so žalobcom ako zamestnancom listom zo dňa 26.02.2020, v ktorom ako dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru označil jeho trvajúcu neospravedlnenú absenciu v práci od 17.02.2020. S ohľadom na takto skutkovo vymedzený dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru, mohol žalovaný skončiť so žalobcom pracovný pomer v lehote dvoch mesiacov odo dňa 26.02.2020 /posledný deň neospravedlnenej absencii žalobcu v práci, ktorý bol označený žalovaným ako dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru/. To aj urobil, keď v tento deň vyhotovil úkon okamžitého skončenia pracovného pomeru písomne. V rovnakej lehote, dva mesiace odo dňa 26.02.2020, bol však žalovaný povinný tento úkon okamžitého skončenia pracovného pomeru aj doručiť žalobcovi. Toto sa nestalo, z dôvodov vyššie uvedených nemožno mať doručenie okamžitého skončenia pracovného pomeru vykázané tzv. fikciou doručenia dňa 04.03.2020 a za prvé, riadne doručenie tohto úkonu treba považovať osobné prevzatie okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcom u žalovaného dňa 16.07.2020. Žalovaný tak doručil okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcovi až po márnom uplynutí dvojmesačnej lehoty, a preto je aj z tohto dôvodu takéto skončenie pracovného pomeru žalobcu u žalovaného neplatné.
23. Odvolací súd na základe týchto úvah napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bola žalobca plne úspešný a preto odvolací súd rozhodol, že má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
25. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).