Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24Co/167/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a členov senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci navrhovateľky: C. J., XX.XX.XXXX, bytom G., B. XX/XX, zastúpená advokátom: Mgr. Peter Studený, so sídlom M. Waltariho 7, Piešťany, proti odporkyni: X. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom J.-O., M. XXXX/XX, zastúpená advokátom: JUDr. Juraj Hadrbulec, so sídlom Riečna 2, Bratislava, o určenie vlastníckeho práva, na odvolanie odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Piešťany, č.k. -148 zo dňa 13.12.2013, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporkyňa j e p o v i n n á zaplatiť navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania titulom trov právneho zastúpenia vo výške 83,89 Eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, k rukám advokáta navrhovateľky.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd určil, že navrhovateľka je podielovou spoluvlastníčkou v podiele 1/4-iny nehnuteľnosti - parc. č. 7638/4 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 27 m2, zapísanej na LV č. XXXX v katastrálnom území G.. Odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľke náhradu trov právneho zastúpenia v sume 345,23 Eur a iných trov konania v sume 43,- Eur k rukám právneho zástupcu navrhovateľky do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Rozhodnutie vo veci samej prvostupňový súd odôvodnil použitím ust. , , , Obč. zákonníka. Vecne argumentoval tým, že s prihliadnutím na výsledky vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že navrhovateľka sa odôvodnene domáha určenia svojho spoluvlastníckeho podielu, a to 1/4-iny nehnuteľnosti - parc. č. 7638/4 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 27 m2, zapísanej na LV č. XXXX v katastrálnom území G., keď z vykonaného dokazovania vyplynulo, že odporkyňa sa nemohla stať výlučnou vlastníčkou spornej nehnuteľnosti, nakoľko nebola dobromyseľná v tom, že jej vec patrí, čo nakoniec sama potvrdila vo svojom písomnom vyjadrení k návrhu, keď uviedla, že v kúpnej zmluve zo dňa 30.03.1977 bol opomenutý podiel v parcele č. 1517. Zo samotnej kúpnej zmluvy, ktorú odporkyňa uzavrela s pôvodnou vlastníčkou pani C. T. vyplýva, že predmetom kúpy bola parcela č. 1519 dom s.č. XX (staré číslo XXX) o výmere 23 m2 zapísaná vo vložke č. 941. V predmetnej kúpnej zmluve teda nie je uvedený spoločný dvor, ani podiel v ňom, preto odporkyňa nemohla tento ani nadobudnúť vydržaním. Okrem toho vedomie, že niekto vlastní iba spoluvlastnícky podiel nehnuteľnosti, vylučuje - ak celú nehnuteľnosť užíva výlučne sám - dobromyseľnosť v tom, že mu patrí celá vec. Poukazujúc na vyššie uvedené súd návrhu navrhovateľky v celom rozsahu vyhovel. O trovách konania súd rozhodol podľa a v konaní úspešnej navrhovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 345, Eur a náhradu iných

trov konania spočívajúcich v zaplatenom súdnom poplatku za návrh v sume 43,- Eur. Právny zástupca vyčíslil trovy právneho zastúpenia v zmysle Vyhl. MS SR č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a tieto uplatnil podľa , teda základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch. Základná sadzba je teda jedna trinástina výpočtového základu určeného za príslušný kalendárny rok. V roku 2006 to bola suma 41,82 Eur (1.260,- Sk), v roku 2007 45,50 Eur (1.371,- Sk) a v roku 2013 60,07 Eur. V roku 2006 patrí právnemu zástupcovi odmena z dva úkony (prevzatie a príprava zastúpenia a písomné podanie na súd) v sume 83,64 Eur. V roku 2007 sa právny zástupca zúčastnil dvoch pojednávaní (17.08.2007, 24.10.2007), za čo mu patrí len štvrtina odmeny podľa vyhlášky v platnom znení, pretože v oboch prípadoch bolo pojednávanie odročené bez prejednania veci, teda 22, Eur (11,38 Eur x 2). V roku 2013 patrí právnemu zástupcovi odmena za prevzatie a prípravu zastúpenia v sume 60,07 Eur, za účasť na pojednávaní dňa 16.10.2013 vo výške 15,02 Eur (štvrtina odmeny, nakoľko pojednávanie bolo odročené bez prejednania veci vyhl.) a za účasť na pojednávaní dňa 13.12.2013 sume 60, Eur. V zmysle vyhl. patrí právnemu zástupcovi i náhrada režijného paušálu v celkovej sume 46, Eur (v r. 2006 á 5, Eur, v r. 2007 á 5,91 Eur a v r. 2013 á 7,81 Eur). Celková odmena advokáta predstavuje sumu 287,69 Eur. Nakoľko je právny zástupca platiteľom DPH, k jednotlivým úkonom právnej služby bola pripočítaná aj 20% sadzba DPH, t.j. suma 57,54 Eur.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie odporkyňa, v ktorom navrhla napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na doplnenie dokazovania, resp. ho zmeniť tak, že návrh navrhovateľky v celom rozsahu zamietne. Uviedol, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd nedostatočne zistil skutkový stav veci. Odvolateľka poukázala na to, že súd nevykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľky a prípadných svedkov E. B. a K. J., z ktorých výpovedí vychádzala notárska zápisnica sp. zn. , N 74/00 o osvedčení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Pokiaľ aj odporkyňa v písomnom vyjadrení k návrhu uviedla, že v kúpnej zmluve z roku 1977, ktorou nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, bola opomenutá parc. č. 7638/4, neznamená to, že o tejto absencii vedela od uzavretia kúpnej zmluvy, dozvedela sa o nej až z doručenia návrhu na začatie konania. Podľa odporkyne je potrebné zaoberať sa držbou predmetných nehnuteľností v období pred nadobudnutím vlastníckeho práva k nim jednotlivými účastníkmi konania. Predávajúca C. T., od ktorej odporkyňa kúpila nehnuteľnosti, tieto dobromyseľne užívala od roku 1950, predmet sporu bol oplotený ešte v tomto období, na uvedenom pozemku o výmere 27 m2 sa nachádzajú vedľajšie stavby a technické zariadenia prislúchajúce k domu odporkyne, je priľahlým pozemkom k domu odporkyne a je fyzicky vzdialený od domu navrhovateľky, ktorá ho neužívala a ani nemohla mať záujem ho užívať. Odporkyňa navrhla doplniť dokazovanie výsluchom navrhovateľky a označených svedkov za účelom posúdenia držby predmetu sporu, podľa ust. Odporkyňa mala v čase kúpy nehnuteľností v roku 1977 23 rokov, neidentifikovala jednotlivé parcely a ich výmery v prírode, vychádzala z uistenia predávajúcej a z toho, ako jej rozsah vlastníctva ukázala na mieste samom a ako bol rozsah vlastníctva predávajúcej od 50-tych rokov oplotený. Vedľajšie stavby a technické zariadenia nachádzajúce sa na spornom pozemku slúžili výlučne potrebe predávajúcej, čo odporkyňu utvrdilo v tom, že pozemok o výmere 27 m2 je tiež v jej vlastníctve a tento bol tiež predmetom kúpnej zmluvy. K nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním došlo ešte za účinnosti právnou predchodkyňou odporkyne a preto predmet sporu nemohol byť súčasťou darovacej zmluvy zo dňa 17.08.1998, ktorou navrhovateľka nadobudla predmet sporu.

Navrhovateľka odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu odporkyne sa vyjadrila písomne prostredníctvom právneho zástupcu, navrhla napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a priznať navrhovateľke náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 83,89 Eur. Navrhovateľka poukázala na to, že na poslednom pojednávaní pred súdom prvého stupňa odporkyňa výslovne uviedla, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania, preto s poukazom na námietky odporkyne sú irelevantné. Podľa navrhovateľky neboli zo strany odporkyne splnené podmienky vydržania spornej nehnuteľnosti. Argumentácia odporkyne, že k vydržaniu došlo ešte zo strany jej právnej predchodkyne C. T., je nepravdivá a nelogická. Pozemok parc. č. 7638/4 vznikol z pôvodnej parc. č. 1517 až v roku 1994, kedy bola parcela č. 1517 - pôvodne ako spoločný dvor pre domy na parc. č. 1519, 1518 a 1515, prečíslovaná na parcely č. 7638/2, 7638/3 a 7638/4. C. T. ako predávajúca previedla na právnych predchodcov navrhovateľky ako kupujúcich kúpnou zmluvou zo dňa 18.03.1971

spolu s domom s.č. XXX a parc. č. 1515 aj neuvedený podiel v spoločnom dvore parc. č. 1517. Aj keby si p. T. časť spoločného dvora parc. č. 1517 oplotila, nemohlo z jej strany vzhľadom na nedobromyseľnosť dôjsť k vydržaniu, keďže si bola vedomá, že sa jedná o spoločný dvor vo vlastníctve spoluvlastníkov, o čom svedčí aj kúpna zmluva zo dňa 18.03.1971. P. T. tak mohla užívať len časť spoločnej veci. Z rovnakých dôvodov nemohla byť dobromyseľná ani odporkyňa. Podľa navrhovateľky oplotenie spornej nehnuteľnosti neexistovalo v čase uzavretia kúpnej zmluvy 30.03.1977 medzi p. T. a odporkyňou, tento bol postavený až odporkyňou, resp. jej rodičmi. Navrhovateľka považuje argumentáciu o vydržaní za účelovú. Existenciu dobrej viery, t.j. dôvodné presvedčenie držiteľa o tom, že mu vec patrí, treba posudzovať objektívne.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávnenou osobou - účastníkom konania ( ), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti ( ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody ( ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru, že odvolaniu odporkyne nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle

Pretože vo veci samej odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľkou uplatneného nároku a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právne závery vo veci, s poukazom na ust. odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľke. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia prvostupňového súdu sa potom žiada dodať nasledovné:

Podľa obsahu spisu z kúpnej zmluvy uzavretej dňa 18.03.1971 medzi predávajúcou C. T. a kupujúcimi G. J. a jeho manželkou C.

(právni predchodcovia navrhovateľky) vyplýva, že predávajúca predala kupujúcim v celosti nehnuteľnosti zapísané v pozemkovej knihe vo vložke č. 941 a to parc. č. 1515 dom s.č. XXX a dvor o výmere 41 m2, parc. č. 1517 - dvor spoločný s domom, parc č. 1518 o výmere 34 m2. Rozhodnutím o dedičstve D 2747/91 po neb. G. J. sa stala vlastníčkou nehnuteľností jeho manželka C. J..

V roku 1994 pri základnom mapovaní veľkých mierok (ZMVM) bola parcela č. 1517 prečíslovaná na parcely č. 7638/2, 7638/3 a 7638/4. C. J. tieto nehnuteľnosti ako výlučná vlastníčka darovala navrhovateľke darovacou zmluvou spísanou formou notárskej zápisnice č. NZ 176/98, N 183/98 dňa 17.08.1998 Miroslavom Kupcom, notárom so sídlom v Piešťanoch. Vklad vlastníckeho práva Okresný úrad v Piešťanoch, katastrálny odbor povolil pod č. 1854/98 a predmetná parcela bola zapísaná v LV č. XXXX.

Kúpnou zmluvou uzavretou dňa 30.03.1977 predala pani C. T. odporkyni nehnuteľnosť pôvodne zapísanú vo vl.č. 941 ako parcela č. 1519 (po ZMVM p.č. 7367) a dom s.č. XX (predtým XXX) o výmere 23 m2 bez spoločného dvora, teda p.č. 1517. Osvedčením o vlastníckom práve k nehnuteľnosti v zmysle , ktoré bolo spísané dňa 11.04.2000 JUDr. Milanom Rovňákom, notárom so sídlom v Piešťanoch v Notárskej zápisnici č. , N 74/00 odporkyňa spornú parcelu vydržala.

Správa katastra Piešťany začala dňa 15.08.2007 z podnetu odporkyne konanie o oprave chyby v liste vlastníctva č. XXXX a svojím rozhodnutím vedeným pod č. X 142/07 zo dňa 10.12.2007 v LV č. XXXX opravila výšku spoluvlastníckeho podielu zapísaného v liste vlastníctva pod B 1 - D. C. r. J., vo výške spoluvlastníckeho podielu 96/192 na podiel 48/192 a do listu vlastníctva vpísala ako spoluvlastníčku C. T. vo výške spoluvlastníckeho podielu 48/192 z pozemkovoknižnej vložky č. 941 s odôvodnením, že

nakoľko C. Komendová z troch prípadov predaja nepredala podiel (1/4) spojený s parcelou č. 1519, zostal tento naďalej v jej vlastníctve.

Podľa písomného vyjadrenia odporkyne zo dňa 31.07.2007, sporná parcela je súčasťou spoločného dvora, parcely číslo 1517, ktorá bola zapísaná v pozemnoknižných vložkách číslo 940 a 941. Z vložky číslo 940 vyplývalo, že parc. č. 1517 bola spoločná okrem parc. č. 1518/1 aj pre parcelu č. 1519, ktorá bola zapísaná vo vložke č. 941, v ktorej okrem parc. č. 1519, ktorú kúpila od pôvodnej vlastníčky, bola i parc. č. 1515, ktorú zase kúpil právny predchodca navrhovateľky. Z oboch vložiek teda vyplýva, že parc. č. 1517 bola spoločným dvorom pre parc. č. 1518/1 z vl.č. 940 a pre parcely č. 1519 a 1515 z vl.č. 941 a teda, keďže podiel na spoločnom dvore sa neuvádzal, zo zákona vyplynulo, že vlastníci parcely č. 1518/1 (s domom) majú na spoločnom dvore spolu podiel 1/2 a vlastníci parciel č. 1515 a 1519 (s domami) majú na spoločnom dvore podiel po 1/4-ine. V rámci ZMVM bola parcela č. 1517 prepísaná z oboch vložiek do listu vlastníctva č. XXXX, v ktorom bola parcela č. 1517 už označená číslami inak - ako parcela č. 7638/2, 7638/3 a 7638/4. Pôvodnou vlastníčkou vo vl.č. 941 bola C. T., rod. K., ktorá parcely č. 1515 a č. 1519 predala každú inému vlastníkovi. Na rozdiel od právnych predchodcov navrhovateľky, v zmluve s odporkyňou bol opomenutý podiel v parc. č. 1517, teda v spoločnom dvore. To však podľa názoru odporkyne neznamená, že celý podiel v spoločnom dvore z vl.č. 941 získala navrhovateľka pri nadobudnutí parc. č. 1515. Keďže podiel na spoločnom dvore je nerozlučne spätý s nehnuteľnosťou, ktorá so spoločným dvorom susedí, zostal podiel na spoločnom dvore, súvisiaci s parc. č. 1519 naďalej C. T.. V prípade, ak by nemalo dôjsť k vydržaniu, navrhovateľka sa nestáva vlastníčkou spornej parcely v podiele 1/2, ale len 1/4, pretože zvyšný podiel 1/4 patrí C. T. a tento podiel, keďže je viazaný na parcelu č. 1519 - v súčasnosti 7637 na LV č. XXXX, sa pokúsi nadobudnúť neskôr ona.

Od 01.01.1951 začal na našom území platiť Tento upravoval inštitút vydržania v ustanoveniach , v spojení s , vlastnícke právo k nehnuteľnej veci mohol nadobudnúť ten, kto ju držal oprávnene a nepretržite po dobu zákonom ustanovenú, ktorá bola v prípade nehnuteľných vecí 10 rokov. Za oprávneného držiteľa sa považoval ten, kto so zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný v tom, že mu vec patrí, a to po celú vydržaciu dobu.

Právny poriadok platný v Slovenskej republike v období od 01.04.1964, kedy nadobudol účinnosť nový 0/1964 Zb. až do jeho novelizácie dňom 01.04.1983 vydržanie nepoznal. Bolo zavedené až novelou ust. a , v zmysle ktorých kto s vecou zaobchádza ako so svojou a so zreteľom na všetky okolnosti je dobromyseľný, že mu vec patrí, má - pokiaľ nie je ustanovené inak - obdobné práva na ochranu ako má vlastník. V zmysle vlastníkom veci, ktorá môže byť predmetom osobného vlastníctva sa stane občan, ktorý má nepretržite v držbe nehnuteľnú vec 10 rokov. Podľa ods. 2 ak ide o pozemok alebo jeho časť, ktorú má občan nepretržite v držbe 10 rokov a ku ktorému by sa inak mohlo zriadiť právo osobného užívania, nadobúda vlastníctvo k pozemku alebo k jeho časti štát a občan nadobudne právo, aby sa s ním uzavrela dohoda o osobnom užívaní pozemku v rozsahu podľa . Podľa ods. 3 tohto ustanovenia, ale vydržaním nemožno nadobudnúť právo k pozemku, ktorý je v socialistickom vlastníctve alebo ku ktorému má socialistická organizácia právo užívania podľa osobitných predpisov.

Novelou s účinnosťou od 01.01.1992 až dosiaľ boli ustanovenia upravujúce vydržanie nasledovné: Podľa oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov ak ide o hnuteľnosť a po dobu desať rokov ak ide o nehnuteľnosť. Do tejto doby sa podľa ods. 1 započítava aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca. V zmysle držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou, alebo kto vykonáva právo pre seba. Podľa potom ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

Z vyššie uvedeného prehľadu právnej úpravy vyplýva, že v priebehu celého rozhodného obdobia, kedy bolo vydržanie prípustné, sa na získanie vlastníckeho práva vyžadovalo naplnenie zákonom stanovených podmienok ako na to správne poukázal prvostupňový súd: existencia dobromyseľnej

držby veci, uplynutie zákonom stanoveného času, v ktorom má oprávnený držiteľ vec v držbe - pri nehnuteľnostiach desať rokov a spôsobilosť predmetu vydržania.

Jedným z predpokladov vydržania je, že držba musí byť oprávnená. Vo všeobecnosti pod oprávnenou držbou treba rozumieť faktické ovládanie veci, resp. vykonávanie práva spojené s vôľou nakladať s vecou ako so svojou v dobrej viere, že držiteľovi táto vec, resp. právo patrí. Pri oprávnenej držbe musí byť teda splnená okrem iných aj podmienka dobrej viery držiteľa, že mu vec patrí. Oprávnená držba predpokladá, že držiteľ je v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí a že je v tejto dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam; uvedené podmienky pritom musia byť splnené súčasne. Dobrá viera spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci, ktorú drží, alebo subjektom práva, ktoré vykonáva, poprípade, že sú dané právne skutočností, ktoré majú za následok vznik vykonávaného práva, napriek tomu, že v skutočnosti tomu tak nie je. Pre naplnenie dobrej viery nestačí negatívne presvedčenie držiteľa, že nepôsobí bezprávie, ale je treba pozitívne presvedčenie, že mu vec alebo právo náleží. Ide o psychický stav, o vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré samo osebe nemôže byť predmetom dokazovania. Možno ale o nej usudzovať z okolností, za ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí musí byť preto podložené konkrétnymi objektívnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo dôvodné. Zo zákona vyplýva, že držiteľ musí byť v dobrej viere vzhľadom ku všetkým okolnostiam. Či je držiteľ v dobrej viere alebo nie, treba preto vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska - osobného presvedčenia samotného držiteľa a vždy je treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej normálnej opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobrá viera zaniká v okamžiku, keď sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec alebo právo patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že držiteľ bude v tomto prípade naďalej subjektívne v dobrej viere.

Ustálený výklad a konštantná judikatúra definujú oprávnenú držbu, ako jednu z nevyhnutných podmienok (conditio sine qua non) nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, ako faktické ovládanie veci spojené s vôľou nakladať s touto vecou ako so svojou, v dobrej viere (bona fidae), že držiteľovi táto vec patrí. Pri oprávnenej držbe teda musia byť splnené tri základné zákonné podmienky, ktoré musia byť splnené kumulatívne, t.j. všetky súčasne, a nesplnením čo i len jednej z nich nie je možné považovať držbu za oprávnenú. Týmito podmienkami sú: 1./ faktické ovládanie veci, tzv. panstvo nad vecou, 2./ vôľa nakladať s vecou ako so svojou, t.j. správať sa k veci tak, ako by držiteľovi vlastnícky patrila, 3./ dobrá viera, že vec držiteľovi patrí, pričom túto dobromyseľnosť je potrebné vždy hodnotiť objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska, t.j. z hľadiska osobného presvedčenia samotného držiteľa veci.

Dobromyseľnosť ako vnútorný psychický stav nemožno síce priamo dokázať, možno však o nej usudzovať z okolností, v ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje. Základným rozlišujúcim kritériom je, či držiteľ veci pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti daného prípadu rozumne od neho požadovať, mohol alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú fakticky ovláda, aj patrí. Okolnosti, z ktorých možno usudzovať na existenciu dobromyseľnosti, musí v konaní preukázať držiteľ veci. Strata dobromyseľnosti držiteľa veci nastane v okamihu, keď sa dozvedel o skutočnostiach, ktoré z hľadiska objektívneho posudzovania museli u neho dôvodne vzbudiť pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí a že s ňou nakladal ako s vlastnou, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá spoľahlivo usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné. Predpokladom nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti z titulu vydržania je oprávnená držba po dobu 10 rokov, tak ako to ustanovuje § 134 ods. 1 Obč. zákonníka.

Súd prvého stupňa tiež správne poukázal na to, že vedomie, že niekto vlastní iba spoluvlastnícky podiel nehnuteľnosti, vylučuje - ak celú nehnuteľnosť užíva výlučne sám - dobromyseľnosť v tom, že mu patrí celá vec, ak nedošlo k udalosti, ktorá v užívateľovi mohla odôvodnene vyvolať presvedčenie, že sa stal vlastníkom aj ostatných spoluvlastníckych podielov.

V danom prípade medzi účastníkmi nebolo sporné, a nepochybne to vyplýva aj z prehľadu vývoja a zmien v evidencii vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, že sporná parc. č. 7638/4 vo výmere 27 m2, aktuálne evidovaná na LV č. XXXX k.ú. G., bola súčasťou parc. č. 1517, ktorá mala charakter

spoločného dvora. Pozemok parc. č. 7638/4 vznikol z pôvodnej parc. č. 1517 až v roku 1994, kedy bola parc. č. 1517 - pôvodne ako spoločný dvor pre domy na parc. č. 1519, 1518 a 1515, prečíslovaná na parcely č. 7638/2, 7638/3 a 7638/4. C. T. ako predávajúca previedla na právnych predchodcov navrhovateľky ako kupujúcich kúpnou zmluvou zo dňa 18.03.1971 spolu s domom s.č. XXX a parc. č. 1515 aj neuvedený podiel v spoločnom dvore parc. č. 1517. Je preto potrebné prisvedčiť argumentácii navrhovateľky, ktorá poukázala na to, že aj keby si p. T. časť spoločného dvora parc. č. 1517 oplotila, nemohlo z jej strany vzhľadom na nedobromyseľnosť dôjsť k vydržaniu, keďže si bola vedomá, že sa jedná o spoločný dvor vo vlastníctve spoluvlastníkov, o čom svedčí aj kúpna zmluva zo dňa 18.03.1971. P. T. tak mohla užívať len časť spoločnej veci. Z rovnakých dôvodov nemohla byť dobromyseľná ani odporkyňa.

Samotná odporkyňa vo svojom písomnom vyjadrení poukázala na to, že parc. č. 1517 bola spoločným dvorom pre parc. č. 1518/1 z vl.č. 940 a pre parcely č. 1519 a 1515 z vl.č. 941 a teda, keďže podiel na spoločnom dvore sa neuvádzal, zo zákona vyplynulo, že vlastníci parcely č. 1518/1 (s domom) majú na spoločnom dvore spolu podiel 1/2 a vlastníci parciel č. 1515 a 1519 (s domami) majú na spoločnom dvore podiel po 1/4-ine. V rámci ZMVM bola parcela č. 1517 prepísaná z oboch vložiek do listu vlastníctva č. XXXX, v ktorom bola parcela č. 1517 už označená číslami inak - ako parcela č. 7638/2, 7638/3 a 7638/4. Pôvodnou vlastníčkou vo vl.č. 941 bola C. T., rod. K., ktorá parcely č. 1515 a č. 1519 predala každú inému vlastníkovi. Na rozdiel od právnych predchodcov navrhovateľky, v zmluve s odporkyňou bol opomenutý podiel v parc. č. 1517, teda v spoločnom dvore. To však podľa názoru odporkyne neznamená, že celý podiel v spoločnom dvore z vl.č. 941 získala navrhovateľka pri nadobudnutí parc. č. 1515. Keďže podiel na spoločnom dvore je nerozlučne spätý s nehnuteľnosťou, ktorá so spoločným dvorom susedí, zostal podiel na spoločnom dvore, súvisiaci s parc. č. 1519 naďalej C. T.. V prípade, ak by nemalo dôjsť k vydržaniu, navrhovateľka sa nestáva vlastníčkou spornej parcely v podiele 1/2, ale len 1/4, pretože zvyšný podiel 1/4 patrí C. T. a tento podiel, keďže je viazaný na parcelu č. 1519 - v súčasnosti 7637 na LV č. XXXX, sa pokúsi nadobudnúť neskôr ona.

Z vyššie uvedeného teda nesporne vyplýva, že odporkyňa a ani jej právni predchodcovia nemohli vo vzťahu k spornej nehnuteľnosti parc. č. 1638/4, ktorá vznikla z parc. č. 1517 majúcej charakter spoločného dvora, z ktorého vyplýva režim podielového spoluvlastníctva, byť dobromyseľní v tom, že im táto nehnuteľnosť patrí v celosti, a preto na ich strane ani nemohlo dôjsť k vydržaniu vlastníckeho práva v celosti. Nie je pritom rozhodujúce, či podiel na spoločnom dvore parc. č. 1517 bol v kúpnej zmluve medzi C. T. a odporkyňou uvedený, nakoľko odporkyňa mohla nadobudnúť len prislúchajúci podiel na tomto spoločnom dvore. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je teda nepochybné, že navrhovateľke patrí spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 1/4-iny na spornej nehnuteľnosti parc. č. 1638/4, tak ako správne rozhodol súd prvého stupňa.

Odvolací súd nemohol akceptovať odvolaciu námietku odvolateľky, ktorá poukázala na to, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav a vo veci je potrebné doplniť dokazovanie, a to z nasledovných dôvodov.

Podľa odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len taxatívne vymenovanými dôvodmi pod písm. a) až f) tohto ustanovenia. Pod písm. d) použitým žalobcom v odvolaní vtedy, keď súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Podľa skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu alebo obsadenia súdu, b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa , ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Z ostatne citovaného ustanovenia vyplýva, že skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, môžu byť pri odvolaní proti rozsudku odvolacím dôvodom len za splnenia taxatívne vymenovaných podmienok pod písm. a) až d). Za situácie, že odvolateľka bola riadne prvostupňovým súdom poučená podľa § 120 ods. 4 (čo v predmetnom prípade nebolo sporné), použitie písm. a) až c) cit. ust. v danom prípade vôbec neprichádza do úvahy. Vo vzťahu k písm. d) cit. ust. odvolateľka ničím nepreukázala, že bez svojho zavinenia nemohla buď označiť alebo predložiť navrhované dôkazy - výsluch navrhovateľky a označených svedkýň. Za danej situácie návrhy na doplnenie dokazovania, ktoré odporkyňa predložila až v odvolacom konaní spolu s odvolaním, potom nemôžu byť odvolacím dôvodom a odvolací súd nemohol na ne prihliadnuť.

Bolo preto potrebným vychádzať zo skutkového stavu v takom rozsahu, ako bol preukázaný v konaní pred prvostupňovým súdom. Keďže vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov v tomto smere k správnym skutkovým zisteniam, neobstojí odvolací dôvod v zmysle použitý odvolateľom.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu v spojení s argumentáciou prvostupňového súdu, súd prvého stupňa správne návrhu navrhovateľky ako dôvodnému v celom rozsahu vyhovel. Odvolací súd potom napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vo výroku vecne správny, vrátane správneho závislého výroku o náhrade trov konania s použitím a potvrdil.

V odvolacom konaní plne úspešnej navrhovateľke vzniklo podľa v spojení s právo na náhradu trov konania voči v odvolaní neúspešnej odporkyni. Trovy odvolacieho konania navrhovateľky spočívajú z trov právneho zastúpenia a predstavujú sumu 83,89 Eur ako odmenu za 1 úkon - písomné vyjadrenie k odvolaniu vo výške 61,87 Eur + 8,04 Eur režijný paušál + 20% DPH vo výške 13,98 Eur, podľa , , a vyhlášky MS SR č. Náhradu trov navrhovateľke súd zaviazal odporkyňu zaplatiť k rukám advokáta navrhovateľky ( ), do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku ( ).

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.