Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24CoP/92/2014

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v právnej veci navrhovateľa: Y. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom E., W. XX, proti odporkyni: Ing. Q. P., rod. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom E., W. XX, o rozvod manželstva a úpravu výkonu práv a povinností rodičov k maloletým deťom: U. P., nar. XX.XX.XXXX a R. P., nar. XX.XX.XXXX, zastúpené kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany, pracovisko Hlohovec, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č.k. -37 zo dňa 4. septembra 2014, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvého stupňa sa r u š í a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh o rozvod manželstva zamietol a o náhrade trov konania rozhodol tak, že účastníci nemajú právo na ich náhradu.

Svoje rozhodnutie právne odôvodnil použitím ustanovení § 18, § 19 ods. 1, § 23 ods. 1, 2, 3, § 25 ods. 1, 2, 3, § 36 ods. 1, § 62 ods. 1, 2, 4, 5, § 65 ods. 1 Zákona o rodine. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa vyplýva, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že zákonné podmienky rozvodu v danom prípade nie sú splnené. Zo psychologickej správy Referátu poradensko-psychologických služieb Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany súd zistil, že navrhovateľ na psychologických konzultáciách mal problém zadefinovať dôvody, ktoré ho viedli k podaniu návrhu o rozvod. Navrhovateľ síce verbalizoval, že bol vo vzťahu s odporkyňou nespokojný, nevedel však prijateľne vysvetliť s čím a taktiež mal problém vysvetliť jeho predstavu o porozvodovom usporiadaní vzťahov. Odporkyňa bola ochotná riešiť situáciu prostredníctvom psychológa na rozdiel od navrhovateľa, ktorý odmieta riešenie manželskej krízy prostredníctvom psychologického poradenstva. Odporkyňa nesúhlasila s rozvodom manželstva, podľa nej je možné obnovenie ich manželského spolužitia s navrhovateľom. Nezhody navrhovateľa a odporkyne, ako potvrdili obaja, pramenili z nedorozumení medzi odporkyňou a matkou navrhovateľa, čo nie je dôvod pre rozvod manželstva účastníkov. Odporkyňa uviedla, že odkedy sa dozvedela o nevere navrhovateľa, prestali s navrhovateľom intímne žiť, ale že od apríla 2014 obnovili s navrhovateľom intímne spolužitie. Odporkyňa uviedla, že aj letnú dovolenku trávil navrhovateľ v mieste ich trvalého bydliska spolu s ich maloletými deťmi, ktoré tvrdenia navrhovateľ nespochybnil. Odporkyňa sa vyjadrila, že si s navrhovateľom ako manželia rozumejú a podľa nej u nich nie sú dôvody pre rozvod ich manželstva. Zo zhodných výpovedí navrhovateľa a odporkyne mal súd za preukázané, že priateľke navrhovateľa sa v Q. XXXX narodilo dieťa. Sám navrhovateľ uviedol, že okrem detí, ktoré sa narodili z jeho manželstva s odporkyňou, iné deti nemá a že na rodnom liste dieťaťa jeho priateľky nie je otec uvedený. Navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal, že jeho mimomanželský vzťah vykazuje známky stability a perspektívnosti a ani v tomto smere nežiadal žiadnym spôsobom doplniť dokazovanie. Navrhovateľ a odporkyňa sa podieľajú na výchove maloletých detí, obidvaja podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov prispievajú na úhradu potrieb rodiny, na výživu maloletých detí. Tvrdenia navrhovateľa, že s odporkyňou spolu intímne nežijú odporkyňa nepotvrdila, práve naopak, uviedla, že obnovili s navrhovateľom intímne spolužitie. Súd mal na základe vykonaného dokazovania

za preukázané, že manželstvo navrhovateľa a odporkyne nie je tak vážne a trvale rozvrátené, keď samotné zrušenie spoločnej domácnosti nemožno vždy považovať za dôkaz trvalosti rozvratu, a preto považoval návrh navrhovateľa o rozvod manželstva za predčasný a teda nedôvodný. Súd rozhodol o trovách konania podľa ustanovenia tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal zmeny tohto rozhodnutia tak, že súd manželstvo rozvedie a rozhodne tiež o úpravu práv a povinností k maloletým deťom, alternatívne zrušenia rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa odvolateľa súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal závery psychologickej správy, ktorú považoval za subjektívny názor, navrhovateľ jasne vysvetlil dôvody, ktoré ho viedli k návrhu na rozvod. Zdôraznil aktuálny stav manželstva, keď s odporkyňou nežije v spoločnej domácnosti od novembra 2013, t.j. takmer 10 mesiacov, čo relevantne poukazuje na nefunkčnosť a rozvrátenosť manželstva. Navrhovateľ sa zo spoločnej domácnosti odsťahoval práve z dôvodu, že si nevedel predstaviť spoločný život s odporkyňou, ich manželstvo považuje za dávno nefunkčné a nemieni ho nejakým spôsobom zachraňovať a pretrvávať v ňom. Súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil a akceptoval jednostranné tvrdenie odporkyne o obnovení intímneho spolužitia v apríli 2014, ktoré navrhovateľ poprel, na druhej strane neprihliadol na existenciu mimomanželského vzťahu navrhovateľa. Rozhodnutie súdu sa preto javí ako nepresvedčivé, jednostranné a nepreskúmateľné. Súd prvého stupňa tiež nesprávne vyhodnotil tvrdenie odporkyne, že navrhovateľ s rodinou trávil letnú dovolenku, v skutočnosti išlo o renovačné práce na dome, kde spolu doposiaľ žili. Navrhovateľ svoj nový vzťah považuje za trvalý, čo súd neakceptoval, súd si osvojil len jednostranné vyjadrenia odporkyne. Súd sa nezaoberal otázkou, že manželia nežijú v spoločnej domácnosti od novembra 2013. Na záver odvolania odvolateľ navrhol konkrétnu úpravu práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode. Podľa odvolateľa je možné s určitosťou konštatovať, že hmotnoprávne prvky manželstva nie sú naplnené, vzťahy medzi manželmi sú rozvrátené, manželstvo neplní svoj spoločenský účel a žiadnu zo svojich zákonných funkcií.

Odporkyňa odvolací návrh nepodala, k odvolaniu navrhovateľa sa vyjadrila písomne a tiež sa domáhala zmeny prvostupňového rozhodnutia tak, že súd manželstvo rozvedie a rozhodne tiež o úpravu práv a povinností k maloletým deťom. Odôvodnila to tým, že navrhovateľ nedokáže žiť v súlade s ust. § 18 Zákona o rodine, aj podľa odporkyne je ich manželstvo v súčasnej dobe rozvrátené, neplní svoj účel a žiadnu zo svojich funkcií a odporkyňa si nedokáže viac predstaviť spoločnú komunikáciu. Súd prvého stupňa v čase rozhodovania správne posúdil návrh na rozvod ako predčasný, situácia sa radikálne zmenila, zmenilo sa aj správanie navrhovateľa k deťom. Odporkyňa sa rozhodla s nehnuteľnosti patriacej navrhovateľovi, kde doposiaľ bývala aj s deťmi, odsťahovať a vytvoriť im zdravé rodinné prostredie inde.

Krajský súd v Trnave ako odvolací ( ) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - účastník konania ( a ) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný ( a ), postupom bez nariadenia pojednávania ( ), preskúmal napadnutý rozsudok a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné a rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa bol návrh navrhovateľa na rozvod manželstva účastníkov konania. Rozsudkom napadnutým odvolaním navrhovateľa súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti tohto rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Odvolací súd je pri preskúmavaní odvolaním napadnutého rozhodnutia zásadne viazaný uplatnenými odvolacími dôvodmi, vyplýva z toho mimo iné to, že pri preskúmavaní správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa môže prihliadať len k tým dôvodom, ktoré odvolateľ v odvolaní označil, nie je viazaný rozsahom odvolania len v prípadoch ustanovených v (nejde o daný prípad), pričom však vždy musí prihliadať k vadám, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, i keď neboli v odvolaní uplatnené -

Z uvádzaného ustanovenia procesného predpisu § (212 ods. 3 ) potom vyplýva, že odvolací súd musí vždy rešpektovať procesno-právne vady konania pred súdom prvého stupňa, pokiaľ mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takéto vady musia byť vždy v bezprostrednom vzťahu k možnosti nesprávnosti výsledku konania. Kedy o takúto procesnú vadu ide, je vecou posúdenia konkrétneho prípadu.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj vychádzajúc z obsahu spisu dospel k záveru, že rozsudok je nepreskúmateľný (čo v konečnom dôsledku namietal aj odvolateľ), nakoľko z jeho obsahu nemožno jednoznačne vyvodiť, akými úvahami sa súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov riadil, z ktorých dôkazov vychádzal, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, a to všetko v rámci zákonných predpokladov rozvodu manželstva.

Odňatie možnosti konať pred súdom je taký postup súdu, ktorý znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu zákon priznáva. O takúto vadu konania ide len vtedy, ak išlo o postup nesprávny (uvažované z hľadiska zachovania postupu súdu určeného zákonom alebo ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi). Vada konania vymedzená v citovanom ustanovení je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. I podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12.05.2004, sp. zn. ) a tiež Najvyššieho súdu SR (rozsudok z 27.04.2006, sp. zn. ) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky vymedzuje ustanovenie , podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé (táto úprava zjavne dopadá ako na tzv. sporové konania s postavením účastníkov ako žalobcu a žalovaného, tak i na tzv. konania nesporové). Korektným a i ústavne konformným výkladom ustanovení citovaných zhora (najmä však ) potom treba dospieť k záveru, že v nich uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. i prípad, keď právne závery zo skutkových zistení nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť príslušné zistenia vyvodené. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je aj odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa tak vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka); porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma i možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo dokonca i mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, je zjavné, že výskyt takejto vady zakladá ako nevyhnutnosť rozhodnutia odvolacieho súdu spôsobom predpokladaným v ustanovení (zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa), tak sám osebe i dôvodnosť odvolania.

Jediným hmotnoprávnym dôvodom rozvodu manželstva je jeho kvalifikovaný rozvrat. Nakoľko manželstvo počas svojej existencie plní funkciu sociálnu, ekonomickú, biologickú a výchovnú, manželstvo možno rozviesť až vtedy, keď sa už žiadna z týchto funkcií nerealizuje. Preto súd v konaní o rozvod manželstva musí skúmať, či manželia žijú spolu ako rodina, spoločne hospodária, či uhrádzajú spoločne potreby rodiny, či si plnia svoju vzájomnú vyživovaciu povinnosť, či spoločne spravujú svoj majetok v bezpodielovom spoluvlastníctve, či spolu intímne žijú, keď pri posudzovaní týchto otázok je nevyhnutné vychádzať z podmienok konkrétnej rodiny. Dokazovanie treba zamerať na opis stavu,

počas ktorého manželia považovali manželstvo ešte za funkčné. Následne je nevyhnutné porovnať ho so súčasným stavom a zisťovať dôvody, ktoré túto zmenu vyvolali. Zistené skutočnosti musí konajúci súd zhodnotiť v individuálnom kontexte konkrétneho manželstva, pretože to čo sa niekde môže hodnotiť ako bežné, môže v druhom manželstve signalizovať jeho nefunkčnosť. Zistenie príčin rozvratu manželstva napomôže posúdiť jeho vážnosť. Pokiaľ si súd ustáli, že vzťahy medzi manželmi sú skutočne vážne rozvrátené, musí dokazovanie zamerať na otázku trvalosti rozvratu. Rozvrat je dostatočne trvalý vtedy, ak už nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia. Jedným z dôkazov trvalosti rozvratu môže byť výslovný alebo faktický súhlas druhého manžela s rozvodom. Príčiny rozvratu má súd povinnosť nielen zistiť, ale aj vyhodnotiť a pri rozhodovaní na ne prihliadnuť (napr. pri rozhodovaní o náhrade trov konania). Je veľmi dôležité, aby súd k zisteniu príčin rozvratu manželstva nepristupoval formálne, najmä vzhľadom na možný prípad trvania niektorého z manželov na ich preskúmaní.

Súd v danom prípade v odôvodnení napadnutého rozhodnutia síce odôvodnil, na základe čoho dospel k záveru o predčasnosti podaného návrhu na rozvod manželstva, tento záver však nemal dostatočnú oporu vo vykonanom dokazovaní, vychádzal predovšetkým z jednostranných vyjadrení odporkyne, bez náležitého vysporiadania sa s argumentáciou navrhovateľa, čo spôsobilo jeho celkovú nepresvedčivosť a aj nepreskúmateľnosť. Súd prvého stupňa nevyhodnotil skutočnosť, že manželia spolu nežijú v spoločnej domácnosti od novembra 2013, navrhovateľ potvrdil aj mimomanželský vzťah. Skutočnosť, že manželia spolu nežijú, pritom vyplýva aj z rozsudku Okresného súdu Trnava, č.k. -21 zo dňa 05.03.2014, v ktorom súd schválil rodičovskú dohodu, na základe ktorej boli obe maloleté deti zverené do osobnej starostlivosti matke a otec sa zaviazal prispievať na výživu na každé dieťa v sume 120,- Eur mesačne.

Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa rozsudok neodôvodnil spôsobom vyplývajúcim z , pre nedostatok dôvodov je konanie pred súdom prvého stupňa postihnuté vadou majúcou za následok zrušenie jeho rozhodnutia (pre nedostatok dôvodov).

Uvedená skutočnosť, že došlo v konaní k procesnej vade podľa (167 ods. 2 ) je okolnosťou, pre ktorú musí odvolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne. Navyše odvolací súd nemôže svojou činnosťou nahrádzať činnosť zverenú do výlučnej kompetencie súdu prvého stupňa.

Vzhľadom na uvedené nedostatky v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutiam, pre ktoré je toto rozhodnutie nepreskúmateľné, musel odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa zrušiť a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Po vrátení veci súd prvého stupňa posúdi vec na základe vyššie uvedeného, po starostlivom prihliadnutí na všetky skutočnosti, ktoré doposiaľ vyšli v konaní najavo, doplní potrebné dokazovanie, výsledky celého konania podľa náležite zhodnotí a po komplexnom vyhodnotení všetkých dôkazov a to tak jednotlivo ako i vo vzájomných súvislostiach, opätovne vo veci rozhodne, pričom svoje rozhodnutie aj náležite v súlade s odôvodní.

V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne i o trovách odvolacieho konania ( ).

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte v pomere hlasov 3:0, čiže jednomyseľne ( posledná veta o súdoch v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.