Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_13CoE-268-2014.pdf
PDF · 85.13 KB
Case nature
Area
Subarea
13CoE/268/2014
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: O. R. s. r. o., IČO: XX XXX XXX, so sídlom v K., Q. X/A, zastúpený advokátkou B.. Z. C., M. XX, K., proti povinnej: N. R., nar. XX.X.XXXX, bytom v O., O. XXX, o vymoženie 1.543,93 eura s prísl. vedenej pred súdnym exekútorom B.. T.. B. W., O.., C. M. XXX, P. A. pod sp. zn. EX 726/2014, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava zo dňa 31.3.2014, č.k. 5Er/259/2014-12 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie.
Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
V odôvodnení uznesenia uviedol, že rozhodcovská doložka spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Keďže rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul je neprijateľnou a absolútne neplatnou, aj výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje zákonu a dobrým mravom. Exekučný titul vydaný na základe takejto doložky nemá legitimitu a je materiálne nevykonateľný, a preto žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol.
Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnuté uznesenie tak, že súdnemu exekútorovi udelí poverenie na vykonanie exekúcie vo veci alebo alternatívne, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Oprávnený namietal, že v danom konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p., § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p., § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., § 205 ods. 2 písm. e) O.s.p., § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p., § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. a § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p.).
Uviedol, že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je exekučný súd oprávnený skúmať a vykonať ako dôkaz jedine žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Nemá však oprávnenie skúmať a hodnotiť iné listiny (napr. zmluvu o úvere obsahujúcu rozhodcovskú doložku). Exekučný súd pri skúmaní rozhodcovského rozsudku, ako exekučného titulu, nie je vecne príslušný vo veci konať či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku. Rozsah právomoci exekučného súdu je daný aj § 45 zákona o rozhodcovskom
konaní. Exekučný súd preto nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol tento vydaný, keďže doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 ZoRK); výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány, čím tvorí prekážku „res iudicata“. Poukázal aj na § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, ktoré ukladalo povinnosť právnemu predchodcovi oprávneného (O.a, a.s.) ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej zmluvy s tým, že klientovi je daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. Navyše, rozhodcovskú zmluvu vyhlásil za neplatnú bez toho, aby riadne zdôvodnil, v čom táto spôsobovala hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Za týmto účelom zároveň vykonal nové dokazovanie, avšak oprávnenému nedal možnosť sa k takto vykonaným dôkazom či nanovo vytvorenému skutkovému stavu vyjadriť. Mal za to, že nie je možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o Smernicu Rady č. 93/13/EHS, nakoľko tento nepriamy normatívny akt, ktorý je súčasťou únijného práva, je výlučne aktom sekundárnej povahy, ktorého priamy normatívny význam pre výklad národného zákona je výlučne indikatívny a v žiadnom prípade interpretačný. Obdobné platí aj o judikatúre ESD, ktorá nie je voči jednotlivcom, teda ani voči účastníkom tohto konania, bezprostredne záväzná. Oprávnený v ďalšom poukázal na rôzne rozhodnutia súdov Slovenskej republiky a na neprimerané zvýhodňovanie povinného pred exekučným súdom, ktorý nahrádzal pasivitu povinnej.
Povinná a súdny exekútor zostali v odvolacom konaní nečinní.
Na súde prvého stupňa vo veci konal a rozhodoval vyšší súdny úradník. Zákonný sudca o odvolaní oprávneného proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka v súlade s § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) rozhodol tak, že mu nemieni vyhovieť, preto predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.
Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal oprávnený v zákonnej lehote, preskúmal uznesenie podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p., ako aj konanie mu predchádzajúce, a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). Po preskúmaní uznesenia dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
Oprávnený v podanom odvolaní namietal rozsah prieskumnej právomoci exekučného súdu vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku a nedôvodné posúdenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej (neplatnej) podmienky.
V posudzovanom prípade je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok zo dňa 12.4.2013, sp. zn. IS-A/ XXXX/XXXX, vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., so sídlom Trnavská cesta 7, Bratislava, a to rozhodcami B.. I. M., B.. B. I. a B.. M. K.. Právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a vydať predmetný rozsudok zakladala rozhodcovská doložka uvedená v Obchodných podmienkach pre úver (verzia 2/2006), ktoré boli súčasťou zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX uzatvorenej medzi O. bankou, a.s. (právny predchodca oprávneného) a povinnou.
Pokiaľ ide o oprávneným tvrdenú materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku odvolací súd uvádza, že táto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov existujú z nej výnimky. Práve takouto výnimkou je ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré obsahuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu. Uvedené ustanovenie umožňuje exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd je oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, a to berúc do úvahy vzťah výroku rozhodnutia, jeho odôvodnenia a zmluvy, na základe ktorej rozhodcovský súd nárok oprávneného posudzoval.
Nemožno pritom opomenúť ani skutočnosť, že právny vzťah medzi právnym predchodcom oprávneného (O. banka, a.s.) a povinnou, ktorý vznikol na základe zmluvy o úvere zo dňa 25.10.2006, je vzťahom spotrebiteľským riadiaci sa zákonom č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, čo nenamietal ani oprávnený.
Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Súdny dvor Európskych spoločenstiev vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil povinnosť súdu aj v rámci núteného výkonu rozhodnutia chrániť práva spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany, extenzívnym spôsobom. V rozsudku zo dňa 6.10.2009 vo veci Q. E. SL, kde zdôraznil povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku (na základe ktorej bol vydaný exekučný titul) uviedol, že Smernica č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.
Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva aj z ustanovenia § 44 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého je súd povinný preskúmať žiadosť súdneho exekútora, exekučný titul a návrh na vykonanie exekúcie a posúdiť, či tieto nie sú v rozpore so zákonom (predovšetkým zisťuje, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej, či oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní v konaní a či právo nie je prekludované).
Na základe uvedeného považuje odvolací súd odvolateľom namietaný postup súdu prvého stupňa pri preskúmavaní rozhodcovskej doložky za súladný so zákonom.
V posudzovanom prípade sa rozhodcovská doložka nachádzala v čl. 9 bod 9.2 Obchodných podmienok pre úver, ktoré boli súčasťou zmluvy o úvere zo dňa XX.XX.XXXX, kde sa zmluvné strany dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo ZoÚ a OP, budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody klient prijíma návrh banky na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich s ZoÚ a OP, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik ZoÚ a OP, v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadenom pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s. podľa jeho vnútorných predpisov.
Pokiaľ ide o námietku oprávneného, že je vylúčené a v rozpore s Ústavou SR priamo vyvodzovať práva a povinnosti zo Smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, je potrebné uviesť, že citovaná smernica v čl. 8 umožnila členským štátom prijať alebo si ponechať prísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa. Pod takýmto opatrením môžeme chápať inštitút neprijateľných podmienok obsiahnutý v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka (§ 53 ods. 4 písm. r), ktorý upravuje danú problematiku prísnejšie, ako v samotnej smernici za účelom dosiahnutia maximálnej ochrany spotrebiteľa.
Podľa § 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka (účinného do 31.12.2007), spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").
Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka (účinného do 31.12.2007), neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka účinného od 1.1.2008, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Občiansky zákonník síce až od 1.1.2008 za neprijateľné označil aj dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, avšak táto okolnosť nie je dôvodom na iné vyhodnotenie takejto neprijateľnej podmienky u zmlúv uzatvorených pred 31.12.2007.
Občiansky zákonník účinný do 31.12.2007 len demonštratívne menoval niektoré neprijateľné podmienky, a teda charakter neprijateľných podmienok mohli mať aj iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Občiansky zákonník s takýmito neprijateľnými podmienkami v ustanovení § 53 vždy spájal sankciu neplatnosti. Keďže ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a Občianskeho zákonníka), išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musí súd prihliadať z úradnej povinnosti.
Pokiaľ ide o samotné znenie rozhodcovskej doložky (ako vyplýva z obchodných podmienok pre úver predložených oprávneným), odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s jej posúdením súdom prvého stupňa, že dojednanie rozhodcovskej doložky je potrebné považovať za konanie, v ktorom poskytovateľ úveru, ktorý má k dispozícii odborný aparát, zneužil svoje „silnejšie" postavenie a spotrebiteľovi ako „slabšej" strane vnútil pre neho nevýhodné podmienky. Ide teda o konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka.
Rozhodcovská zmluva je neplatná aj pre nedodržanie zákonom predpísanej písomnej formy (podľa § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní), lebo nie je obsiahnutá v dokumente podpísanom oboma zmluvnými stranami (obchodné podmienky pre úver, v ktorých je obsiahnutá rozhodcovská doložka, neboli podpísané zmluvnými stranami). Úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o úprave formy rozhodcovskej zmluvy v § 4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka písomnej formy v danom prípade dodržaná nebola (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.2011, sp. zn. 2Cdo 245/2010).
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. rozhodnutie potvrdil, ako vecne správne.
Výrok o trovách odvolacieho konania sa zakladá na § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.. Oprávnený nemal úspech v odvolacom konaní a tak mu náhrada trov nepatrí. Ostatným účastníkom trovy odvolacieho konania nevznikli, a preto odvolací súd rozhodol tak, že nepriznáva účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.