Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_23CoP-57-2014.pdf
PDF · 119.04 KB
Case nature
Subarea
23CoP/57/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a členiek senátu: JUDr. Lea Stovičková a JUDr. Daša Kontríková v právnej veci navrhovateľa: V. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XX, proti odporkyni: Bc. P. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XX, zastúpená advokátkou: JUDr. Emília Jancová, so sídlom Nové Mesto nad Váhom, Jurkovičova 13, o rozvod manželstva a úpravu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom: C. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XX, a C. C. nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XX, zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Piešťanoch, na odvolanie navrhovateľa a odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. 5P/88/2013 - 166 zo dňa 30. apríla 2014 v časti o výživné, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvého stupňa sa v napadnutej časti, v časti určenia výživného na čas po rozvode p o t v r d z u j e s tým, že sa dopĺňa, že navrhovateľ je povinný platiť výživné po právoplatnosti rozsudku.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom výrokom I. manželstvo účastníkov konania rozviedol, výrokom II. maloleté deti na čas po rozvode manželstva zveril do osobnej starostlivosti matky, ktorá bude maloleté deti zastupovať a spravovať ich majetok, výrokom III. rozhodol o styku otca s deťmi tak, že ostane neupravený a výrokom IV. súd otca maloletých detí zaviazal platiť výživné vo výške 120 eur na maloletú C. a 110 eur na maloletú C., vždy do 15. dňa v mesiaci vopred, k rukám matky. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Po právnej stránke súd rozsudok odôvodnil ust. § 18, § 19, § 22, § 23 ods. 1, 2, § 24 ods. 1, 3, 4, 5, § 25 ods. 1, 2, § 62 ods. 2, 3, 5, § 75 ods. 1. Skutkovo rozsudok odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že zákonné podmienky rozvodu manželstva boli v danom prípade splnené, keď manželia spolu už takmer dva roky nežijú, nehospodária, intímne sa nestýkajú ani spoločne nevychovávajú ich maloleté deti. V konaní bolo preukázané, že v dôsledku nezhôd, vyplývajúcich z finančných problémov súvisiacich so snahou manželov o dokončenie rekonštrukcie spoločného bydliska, došlo k vážnemu narušeniu vzťahov medzi nimi a nezhody vyústili do odsťahovania sa navrhovateľa zo spoločnej domácnosti v júli 2012, odkedy manželia neobnovili spolužitie. Manželstvo je v súčasnosti už iba formálnym zväzkom a neplní žiadnu zo svojich spoločenských funkcií. Navrhovateľ je pevne rozhodnutý neobnoviť viac spolužitie s odporkyňou, preto nie je predpoklad, aby v budúcnosti boli vzťahy medzi manželmi ozdravené a ich spolužitie obnovené. Súd ustálil ako príčinu vedúcu k rozpadu manželstva vážny rozvrat vzťahov, citové ochladnutie navrhovateľa voči odporkyni v dôsledku rozdielnych pováh a finančných problémov vedúcich k neustálym hádkam a neumožňovaniu vytvárať zdravé rodinné prostredie. Rodičia zhodne navrhli súdu zveriť obe deti do osobnej starostlivosti odporkyne, ktorému návrhu súd so súhlasom kolízneho opatrovníka vyhovel, keď mal v konaní za preukázané, že od odlúčenia manželov sa o maloleté dcéry až doposiaľ starala odporkyňa, pričom v jej starostlivosti neboli
zistené žiadne nedostatky. Rodičia sa dohodli, že právo spravovať majetok detí bude mať iba odporkyňa a to s ohľadom na skutočnosť, že navrhovateľ býva v Českej republike a mieni sa tam natrvalo usadiť. V priebehu konania sa rodičia tiež dohodli, že ponechajú stretávanie navrhovateľa s maloletými dcérami neobmedzené a realizované vždy na základe ich dohody. Na výške výživného sa rodičia detí nevedeli dohodnúť, navrhovateľ navrhol platiť výživné na každé z detí 100 eur mesačne, odporkyňa žiadala na každé z detí výživné 350 eur. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že navrhovateľ využíva riadne svoje schopnosti a možnosti, pričom za posledné daňové obdobie dosiahol priemerný čistý mesačný príjem 464,72 eur, okrem toho sú mu vyplácané diéty za prácu v zahraničí vo výške cca 460 eur, ktoré majú slúžiť ako stravné. Súd sa stotožnil s námietkou odporkyne, že suma mesačných diét pokrýva bohato jeho náklady na stravu a bol toho názoru, že dokáže z neho uhrádzať aj časť iných mesačných nákladov. Vzhľadom na okolnosti prípadu, kedy navrhovateľ reálne býva aj pracuje v cudzine, kde má prenajatý byt a kde je jeho „domov“, preto v uvedenom prípade diéty ako cestovné náhrady neslúžia na svoj pôvodný účel, ktorým je kompenzácia zvýšených stravovacích výdavkov (napr. v reštauráciách), kde sa obvykle človek nestravuje počas dlhšej pracovnej cesty, ale v tomto prípade ich treba posúdiť ako ďalší príjem navrhovateľa, z ktorého môže svoje bežné potreby (vrátane stravovacích nákladov) uspokojovať. Jeho celkový mesačný čistý príjem vrátane diét teda predstavuje 924,72 eur (460 + 464,72), z ktorého vzhľadom na výdavky zohľadnené v jeho nákladoch na podnikanie, potrebuje uhradiť výdavky na bývanie v sume 6.600 Kč, (240,50 eur) a zostávajúce nevyhnutné mesačné výdavky na stravu, ďalšie bežné výdavky na domácnosť, osobnú hygienu, ošatenie, zdravotnú starostlivosť a primerané výdavky súvisiace s kultúrnymi, športovými a spoločenskými potrebami. Odporkyňa má iba príjem zo živnosti, z ktorej však vykazuje minimálny zisk 75,06 eur mesačne (ešte nižší príjem mala v minulom roku a podľa jej vyjadrení predchádzajúce príjmy boli zrejme obdobné, alebo ešte nižšie), hoci živnostenské podnikanie vykonáva od r. 2009. Súd vzal do úvahy odporkyňou uvádzané pravidelné mesačné výdavky cca 350 eur (náklady na bývanie, telefón, poistky, dane, pohonné hmoty), splátky hypotéky 100 eur, v čom nie sú započítané bežné náklady na stravu, bežné potreby do domácnosti, hygienické potreby, ošatenie, primerané výdavky na kultúrne, športové a spoločenské vyžitie, mimo ktorých sa musí podieľať aj na výžive oboch maloletých dcér. Je nepochybné, že odporkyňa má problémy všetky tieto náklady uspokojovať, pretože je prakticky vzhľadom k vlastným zanedbateľným príjmom odkázaná na finančnú pomoc okolia, čo však do istej miery zapríčinila ona sama. Odporkyňa totiž svoje dlhodobo nízke príjmy súdu žiadnym relevantným spôsobom nezdôvodnila (starostlivosť o dve deti vzhľadom na vek mal. C. a C. už za takýto dôvod považovať nemožno, rovnako ako nedostatočným dôvodom je štúdium na vysokej škole, ktoré jej zaberá iba dva dni v týždni a to iba 7 mesiacov v kalendárnom roku, preto jej nič nebráni vo zvyšnom čase zarábať si napríklad brigádami, alebo ak sa jej v podnikaní dlhodobo nedarí, zanechať podnikanie). Aj nízke príjmy v prípade podnikania je možné tolerovať - ako výsledok počiatočných investícií, hľadania vhodných priestorov, klientely a pod., avšak v tomto prípade trvá vyše 4 roky a preto správanie odporkyne už súd posudzoval ako vzdanie sa bez vážneho dôvodu vyšších príjmov, pretože aj ako matka maloletých detí je povinná využívať svoje schopnosti a možnosti (75 ods. 1 Zákona o rodine). Podľa ustálenej súdnej praxe by sa povinný rodič mal podieľať na výžive svojich detí sumou 20-25 % z mesačného čistého príjmu pri zohľadnení jeho prípadných vecných či iných príspevkov na ich výživu, po zohľadnení jeho podielu na osobnej starostlivosti o ne ako aj ďalších osobitostí prípadu. V uvedenom prípade, berúc do úvahy navrhovateľov čistý mesačný príjem 924,72 eur, súd mu určil povinnosť platiť výživné v celkovej sume 230 eur mesačne, čo predstavuje 25 % z čistých príjmov, z toho sumu 120 eur na staršiu dcéru C. a a 110 eur na mladšiu C., pričom súd okrem možností a schopností navrhovateľa vychádzal zo zistených potrieb maloletých, z ktorých staršia je na druhom stupni základnej školy a mladšia na prvom stupni, obe sú zdravé a nemajú zvýšené náklady na výživu, ale náklady bežné, primerané ich veku. Tiež bola zohľadnená osobná starostlivosť odporkyne o maloleté, na ktorej sa navrhovateľ podieľa a bude zrejme podieľať iba v minimálnom rozsahu a v neposlednom rade súd prihliadol na skutočnosť, že nad rámec výživného im vecne prispieva iba ojedinele a v malom rozsahu (keď je s nimi, kupuje im sladkosti, alebo ak si niečo vypýtajú, napr. topánky). Vychádzajúc z uvedeného súd mal za to, že určené výživné je primerané schopnostiam a možnostiam navrhovateľa, ktorý je okrem vlastných príjmov nemajetný a súčasne je primerané aj potrebám maloletých detí, ktoré vo zvyšku budú uspokojované z prídavku na deti a výživného zo strany odporkyne. O trovách konania súd rozhodol s použitím ustanovenia § 144 O.s.p., podľa ktorého v konaní o rozvod manželstva účastníci zásadne nemajú právo na náhradu trov konania.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala odvolanie odporkyňa prostredníctvom právnej zástupkyne vyslovene v časti výroku IV., ktorým bola navrhovateľovi uložená povinnosť platiť výživné na maloletú C. vo výške 120 eur mesačne a na maloletú C. vo výške 110 eur mesačne, podľa § 205 ods. 2 O.s.p. a to z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a z dôvodu, že súd prvého stupňa vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd pri stanovovaní výšky výživného na maloleté deti vychádzal z príjmov a výdavkov navrhovateľa za obdobie rokov 2012 a 2013. Podľa daňového priznania za rok 2012 boli príjmy navrhovateľa vo výške 25.143 eur, výdavky vo výške 15.919,85 eur, základ dane bol vo výške 9.223,15 eur. Jeho čistý príjem po zaplatení dane vo výške 199,70 eura činil v prepočte 751,95 eura mesačne. Podľa daňového priznania za rok 2013 boli príjmy navrhovateľa vo výške 19.814 eur, výdavky vo výške 13.806 eur, základ dane bol vo výške 6.223,15 eur. Jeho čistý príjem po zdanení, po zaplatení dane vo výške 431,78 eur činil v prepočte 464,72 eur mesačne. Podľa peňažného denníka navrhovateľa a písomného vyjadrenia jeho účtovníka si navrhovateľ vo výdavkoch uplatňoval diéty vo výške 600 Kč na deň, čo súd zohľadnil ako príjem navrhovateľa pre účely stanovenia výživného vo výške 460 eur mesačne. Nezohľadnil však ďalšie výdavky, ktoré si navrhovateľ uplatnil v daňovom priznaní, a to výdavky na auto a ubytovanie vo výške 5.251,20 eur za rok 2013 a za rok 2012 vo výške 8.840 eur za auto a vo výške 1.133,95 eur za ubytovanie. Naopak, súd prihliadol na náklady navrhovateľa na bývanie vo výške 6.600 Kč (240,50 eur) i keď ich má zahrnuté už vo výdavkoch z podnikania. Náklady na auto posúdil ako výdavky na podnikanie i keď odporkyňa má za to, že uvedené náklady na auto nie sú nevyhnutné k jeho podnikaniu v takej výške, ako sú uvedené v peňažnom denníku. Navrhovateľ podniká ako živnostník v Českej republike. Podstata jeho podnikania podľa jeho výpovede na pojednávaní dňa 20.3.2014 spočíva v tom, že pracuje vo firme CREMER BOHEMIA v Plzni na stroji, ktorý je vlastníctvom firmy, neobstaráva žiaden materiál, údržbu obchodných partnerov a podobne. Jeho nutné náklady predstavujú výdavky na cestu do práce, pričom nie je cesta do práce autom v W., kde je dostatočne široká sieť miestnej dopravy, nutným výdavkom k jeho podnikaniu. Podľa § 62 ods. 5 Zákona o rodine má výživné prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodičia súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nutné vynaložiť. Výdavky navrhovateľa vo výške 8.840 eur za auto za rok 2012 a vo výške 5.251,20 eura za rok 2013 sú výdavkami, ktoré nie je nutné vynaložiť a súd mal túto skutočnosť zohľadniť pri určení výšky výživného na maloleté deti, takisto ako skutočnosť, že náklady na bývanie si navrhovateľ zahŕňa do výdavkov na podnikanie a súd ani túto skutočnosť nezohľadnil pri výške výživného. Prakticky má navrhovateľ vo výdavkoch z podnikania zahrnuté všetky podstatné náklady na živobytie a to na stravu, bývanie, telefón, prevádzku motorového vozidla. Z výpovede oboch účastníkov konania bolo preukázané, že navrhovateľ posielal odporkyni do novembra 2012 mesačne 1.300 eur, od novembra 2012 do augusta 2013 posielal mesačne sumu 700 eur, čo by v prípade, ak by mal taký príjem, ako uviedol v daňovom priznaní, posielať nemohol. Súd k tejto skutočnosti neprihliadol a neprihliadol ani k ustanoveniu § 62 ods. 2 Zákona o rodine, podľa ktorého dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Výživné, stanovené napadnutým rozsudkom, neumožňuje maloletým deťom podieľať sa na životnej úrovni navrhovateľa, otca, nakoľko je neprimerane nízke. Odporkyňa sa o maloleté deti dlhodobo starala sama, čo súd uznal. Poskytuje deťom bývanie, osobne sa o ne dlhodobo stará, učí sa s nimi, všetka starostlivosť o deti je iba na nej vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ pracoval v Česku. Okrem toho študuje, sama sa stará o dom a podniká, robí všetko, čo je v jej schopnostiach a možnostiach, aby bolo o deti dobre postarané. Napriek tomu súd posúdil správanie odporkyne ako vzdanie sa bez vážneho dôvodu vyšších príjmov. I keď sú deti ešte maloleté, potrebujú starostlivosť rodičov, odporkyňa sa ale už 10 rokov o deti stará iba sama, nakoľko navrhovateľ chodil domov iba raz za mesiac a za posledné 2 roky ani to nie. Súd to však posúdil tak, že nie je nutné sa o maloleté deti takto starať a navrhovateľka si mala hľadať iné zamestnanie, čo sa odrazilo na výške výživného. Naopak, navrhovateľa posúdil ako starostlivého otca, ktorý zabezpečoval rodinu, čo aj robil do novembra 2012, ale po tom, ako si našiel inú známosť v Čechách, podstatne poklesli jeho príjmy, ako sám uviedol. Súd uveril jeho tvrdeniu, že novú známosť si našiel až po odchode zo spoločnej domácnosti a nebola príčinou návrhu na rozvod, i keď túto skutočnosť uviedol odporkyni nielen on, ale potvrdila ju aj odporkyňa. Súd vykonané dôkazy nesprávne posúdil, čo viedlo k stanoveniu neprimerane nízkeho výživného. Odvolateľka poukázala aj na návrh kolízneho opatrovníka, aby súd priznal výživné na každú z dcér po 200 eur mesačne. Súd na návrh kolízneho opatrovníka neprihliadol a ani sa v rozsudku s návrhom kolízneho opatrovníka nevysporiadal a výživné stanovil podľa návrhu navrhovateľa, iba nepatrne vyššie. Súd pri určení výživného odôvodnil výšku výživného podľa ustálenej súdnej praxe vo výške 20 až 25 % z mesačného čistého príjmu povinného rodiča. Zákon o rodine výšku výživného takto neurčuje. Podľa § 62 Zákona o rodine obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov, pričom
dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovní rodičov. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd má prihliadať na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Odvolateľka mala za to, že súd pri stanovení výživného na tieto skutočnosti neprihliadol a stanovil výživné neprimerane nízke. Z uvedených dôvodov navrhla, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že otca zaviaže platiť výživné na každú z dcér po 200 eur mesačne. Podaním doručeným súdu 19.09.2014 navrhovateľka súdu oznámila, že po podaní odvolania sa zmenili okolnosti, ktoré majú vplyv na určenie výšky výživného. U maloletej C. bolo diagnostikované ochorenie diabetes mellitus a od 18.08.2014 je v starostlivosti diabetologickej ambulancie 1. Detskej kliniky DFNsP v Bratislave. Ide o chronické ochorenie s možným vývojom sekundárnych komplikácií ochorenia. Dieťa vyžaduje zvýšenú starostlivosť, denne kontrolu zdravotného stavu, výsledkov vyšetrení, prípravu diabetickej diéty a kontrolu jej dodržiavania. Potrebuje pomoc pri podávaní inzulínu, pravidelné ambulantné kontroly, denné užívanie liekov. Uvedené ochorenie vyžaduje značne zvýšené náklady, preto matka navrhla, aby odvolací súd zvýšil výživné na maloletú C. vo výške 300 eur mesačne.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie otec maloletých detí, len proti výroku o výživnom podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasil sa platením výživného vo výške 120 eur na maloletú C. a 110 eur na maloletú C.. V intenciách § 62 ods. 2 a 75 ods. 1 Zákona o rodine sa prihliadanie nie len na to, čo odporkyňa skutočne zarobí, ale aj na to, čo je objektívne možné, aby zarobila z ohľadom na vek, zdravotný stav, kvalifikáciu odbornosť, nadanie, vedomosti, zručnosti, pracovné skúsenosti, situáciu na trhu a podobne. Navrhovateľ navrhol, aby súd určil výživné na každé dieťa po 100 eur mesačne. Okrem tohto konania o rozvod na okresnom súde prebiehalo aj konanie o úpravu práv a povinností na čas do rozvodu, sp. zn. 10 P/79/2013. V tomto inom konaní súd rozhodol o výživnom 100 eur mesačne na každé dieťa. V obidvoch konaniach súdy vychádzali podľa zaužívanej súdnej praxe, podľa ktorej výživné pri zdravom dieťati navštevujúcom základnú školu predstavuje 20 až 25 % z čistého príjmu otca. Pokiaľ má otec vyživovaciu povinnosť k viacerým deťom, delí sa prepočítaná suma počtom detí. V konaní bolo zistené, že deti sú zdravé, nemajú objektívne zvýšené výdavky a aj napriek tomu sa súd v tomto konaní priklonil k hornej hranici percentuálnej výšky z čistého príjmu otca. Súd nevzal do úvahy vlastné skutkové zistenia na základe vyššie citovaného odôvodnenia rozsudku, kde konštatoval, že odporkyňa si aj vlastným pričinením zavinila finančnú tieseň a neuviedol, ako sa s touto skutočnosťou vysporiadal vo vzťahu k výške výživného. Navyše je tu predpoklad, že zo sumy výživného budú uhrádzané iné náklady nesúvisiace s úhradou životných potrieb maloletých deti, ktoré by mala odporkyňa uhrádzať financiami získanými aj vlastným pričinením. Na základe uvedeného otec navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a zaviazal ho na platenie výživného po 100 eur mesačne na každú z dcér.
K odvolaniam o otca aj matky maloletých detí sa vyjadril kolízny opatrovník podaním doručeným súdu 08.07.2014. Vo vyjadrení uviedol, že sa pridržiava vyjadrenia na pojednávaní 10.04.2014 a navrhuje výživné na maloleté detí zvýšiť.
K odvolaniu matky sa vyjadril otec maloletých detí podaním doručeným súdu 09.07.2014. Vo vyjadrení uviedol, že na pojednávaní objasnil situáciu, keď odporkyni posielal 1.300 eur mesačne a potom z dôvodu poklesu práce sumu 700 eur mesačne, že z tejto sumy odporkyňa platila navrhovateľovi všetky náklady na jeho živnosť. Až keď jej posielal sumu 200 eur, v tom čase si náklady na živnosť platil sám. Sumu 200 eur navrhovateľ posielal odporkyni výlučne ako výživné na dve maloleté deti. Z príjmov za rok 2013 mu vychádza hrubý mesačný príjem 1.600 eur, z ktorého si musí zaplatiť mesačne 162 eur sociálne poistenie, 89 eur zdravotné poistenie, 100 eur odkladá na zaplatenie všetkých daní, čím sa dostane na sumu 1.250 eur, z čoho treba odpočítať pohonné hmoty do auta, nájom, internet, telefón a ďalšie nevyhnutné životné náklady. Suma 200 eur zodpovedá dvadsiatim percentám z čistého príjmu 2.000 euro čo ani zďaleka otec nedosahuje. Ak má odporkyňa problém sa o deti postarať, tak otec je ochotný sa o dcéry s radosťou postarať. Je s nimi veľmi málo, ale vždy, keď sú spolu, tak vychádzajú veľmi dobre a nie ako to uvádza odporkyňa. Životnú úroveň si otec nemôže porovnať s odporkyňou, pretože ona má rodinný dom, do ktorého počas manželstva navrhovateľ investoval veľa peňazí a doteraz mu z toho odporkyňa nevyplatila vôbec nič a otec toho času býva v prenajatej garsónke, takže si musí od nuly riešiť svoju bytovú situáciu, pretože v prenajatej garsónke nechce bývať natrvalo.
K odvolaniu otca sa vyjadrila odporkyňa podaním doručeným súdu 21.07.2014. Vo vyjadrení uviedla, že odvolanie navrhovateľa považuje za účelové a vo vyjadrení poukázala na rovnaké skutočnosti, ktoré uvádzala v podanom odvolaní proti rozsudku v časti výživného.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po tom, čo zistil, že odvolanie je podané včas a oprávnenou osobu (§§ 201 a 204 O.s.p.), preskúmal vec nielen obsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), pretože sa jedná o vec, ktorú možno začať i bez návrhu, , bez nariadenia pojednávania, postupom podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. zverejnil termín vyhlásenia rozhodnutia na úradnej tabuli súdu podľa ust. § 156 ods. 3 O.s.p., pretože po preskúmaní zistil, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.
Pretože odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvého stupňa riadne zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie výšky výživného (čo bolo predmetom odvolacieho konania) a pretože v celom rozsahu súhlasí i s jeho právnymi závermi vo veci, s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje na správne písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže vyhovieť ani jednému z odvolateľov.
Podľa § 62 ods. 1, 2, 4, 5 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.
Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.
Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť.
Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.
Pri stanovovaní rozsahu vyživovacej povinnosti rodiča je nutné vychádzať predovšetkým z možností a schopností rodičov. Možnosti sú chápané ako objektívna kategória, schopnosti ako subjektívna kategória. Pri určovaní výšky výživného súd prvého stupňa vychádzal z čistého príjmu otca maloletých detí 751,95 eur v roku 2012 a 924,72 eur v roku 2013, čo vyplynulo z daňových priznaní otca. Otec žije a pracuje v Českej republike na základe živnostenského oprávnenia a súd do príjmu otca (okrem časti uvedenej v daňovom priznaní) zahrnul aj diéty, ktoré si otec vykazoval ako nákladovú položku v účtovníctve. Matka v odvolaní namietala, že súd mal správne vychádzať z vyššieho príjmu otca, pretože otec si do nákladov zahrnul aj náklady za používanie motorového vozidla a náklady spojené s bývaním a tým si znížil výšku príjmu. Podľa názoru matky vzhľadom na charakter podnikania otca, otec môže chodievať do práce mestskou dopravou a nie autom, pretože v W., kde žije a podniká jazdí mestská doprava a tak výdavky na auto nie je nutné v prípade otca vynaložiť a je ich potrebné zahrnúť do jeho príjmov. Deti sa tak nepodieľajú na vysokej životnej úrovni otca, na čo majú právo.
Otec počas konania riadne preukazoval svoje príjmy a aj výdavky, pričom jeho príjem v roku 2013 predstavoval 19.814 eur, čo vyplynulo z jeho daňového priznania za rok 2013 (č.l. 100). Súd výšku tohto príjmu dokonca overil ja u odberateľa služieb (Cremer Bohemia), pre ktorého otec pracoval a ktorý otcovi za fakturované služby platil. Otec uvádzal, že z uvedeného príjmu platil (č.l. 17) v roku 2013 do sociálnej poisťovne 1.723,59 eur, do zdravotnej poisťovne 827,76 eur, cestnú daň 150,43 eur, diaľničné známky 50 eur (SR) a 44,48 eur (ČR), bývanie 2.629 eur (nájom a energie preukázané nájomnou zmluvou č.l. 85), 159 eur telefón, daň 431,78. Otec ďalej vynakladá finančné prostriedky na dopravu vo výške 2400 eur za pohonné hmoty, dochádza do zamestnania vlastným motorovým vozidlom Ford Mondeo (rok výroby 2005) a na cesty na Slovensko do W. za deťmi a v S. má matku. Spolu uvedené položky predstavujú
sumu 8.416,04 eur. Rozdiel medzi príjmami a uvedenými výdavkami predstavujú sumu 11.398 eur, odhliadnuc od výdavkov uvedených v daňovom priznaní a peňažnom denníku. V uvedenej sume nie sú zahrnuté ešte položky navrhovateľa spojené so stravovaním, oblečením, hygienou a ďalšími bežnými životnými potrebami. Z uvedeného je potom možné vyvodiť záver, že otec môže mať čistý príjem 924,72 eur, z ktorého pri určovaní výživného vychádzal súd prvého stupňa a rovnako súd správne určil výšku výživného na maloleté deti, spolu v sume 230 eur, čo predstavuje približne 25 % z čistého mesačného príjmu otca.
Nemožno súhlasiť s názorom matky, že sumu 2.400 eur za pohonné hmoty a ďalšie výdavky spojené s používaním auta (cestnú daň, diaľničné známky) nie je nutné v prípade navrhovateľa vynakladať. Otec totiž nepoužíva auto len na cestu do zamestnania, ale aj v súvislosti s návštevou detí a svojej matky na Slovensko. Ak otec cestuje z W. do W. a späť, čo je približne 1000 km, jedna cesta ho môže stáť približne 200 eur (pri spotrebe 7/100km a 1l pohonných hmôt 1,50 eura). Otec neuvádzal náklady na cestovanie v neprimeraných sumách a je potrebné zohľadniť aj skutočnosť, že aj za cestovné lístky (či už mestskú dopravu alebo rýchlik na Slovensko) by zaplatil určitú sumu peňazí a je otázne, či by časovo bolo možné realizovať cesty do práce a cesty na Slovensko verejnou dopravou. Napokon aj odporkyňa používa auto na prepravu (vyjadrenie č.l. 40) a uvádzala, že na benzín vynakladá 70 eur mesačne, čo je porovnateľná suma s nákladmi navrhovateľa na prevádzku auta do práce. Ak aj zákon umožňuje súdu nebrať do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť, je ho potrebné vykladať tak, že ide o výdavky úplne nadbytočné z hľadiska uspokojovania potrieb povinného rodiča, ako napr. výdavky na cigarety, alkohol, drahé zahraničné dovolenky, používanie drahého auta apod., ale nie používanie auta na cestu do práce v primeranej výške.
Nemožno tiež súhlasiť s názorom matky, že deti by sa nepodieľali na životnej úrovni otca. Ťažko hovoriť o vysokej životnej úrovni otca, ktorý žije v garsónke, má 10 ročné auto, začína od začiatku, pretože doposiaľ zarobené finančné prostriedky investoval spolu s odporkyňou do rodinného domu, v ktorom odporkyňa býva s deťmi. Deti sa podieľajú na životnej úrovni rodiča (ktorému nie sú zverené) aj tak, ho navštevujú a spolu s ním zdieľajú spoločné bývanie a rodič im hradí náklady spojené s ich návštevami. Vykonaným dokazovaním v prejednávanej veci bolo preukázané, že deti otca nenavštevujú, rovnako nechodievajú k starej matke zo strany otca, pričom rodičia uvádzali rôzne dôvody, prečo je tomu tak. Odporkyňa ale nepoprela tvrdenie navrhovateľa, že ich mal záujem vziať so sebou či už do Čiech a aj k starej matke. T.j. matka aj sama svojím konaním, tým, že otcovi neumožňuje si deti brať do Čiech a k starej matke (nepripraví ich na stretnutia) a počas tejto doby platiť náklady spojené s návštevou otcom, takýmto spôsobom znemožňuje deťom podieľať sa na životnej úrovni otca.
Výživné na maloletú C. nebolo možné zvýšiť s prihliadnutím na jej ochorenie, ktoré bolo dieťaťu diagnostikované počas odvolacieho konania, v auguste 2014 pretože súd pri rozhodovaní vždy vychádza zo skutkového stavu, ktorý existuje v čase rozhodovania súdom prvého stupňa (§ 154 ods. 1 O.s.p.). Súd skúmal potreby detí a súčasne zárobkové možnosti a schopnosti rodičov spätne, ku dňu jeho rozhodovania. Ak na strane oprávneného maloletého dieťaťa, alebo povinného rodiča dôjde k podstatnej zmene pomerov, je to dôvod na zmenu rozhodnutia a zvýšenie výživného (§ 78 ods. 1 Zákona o rodine). Musí ísť však o zmenu trvalú a ak ide o dlhodobé závažné ochorenie dieťaťa, matka, ktorej je dieťa zverené, preukazuje túto zmenu reálnymi výdavkami.
Súd rovnako správne vyhodnotil zárobkové možnosti a schopnosti matky maloletých detí. Podľa názoru odvolacieho súdu je nereálne, aby matka maloletých detí mala zo živnosti za rok 2013 tak nízky príjem (tržby), aký uvádzala v daňovom priznaní (príjmy 2.510 eur a výdaje 1.609 eur). Jej zisk tvoril 75 eur. Je potom otázne, ako uhrádza všetky životné náklady sebe a svojím deťom aj s prihliadnutím k ňou tvrdenej skutočnosti, že s deťmi jej aj finančne pomáha jej matka. Daňové priznanie je len ekonomickým vyjadrením podnikateľských aktivít fyzickej osoby podnikateľa, ktoré ale nemusí odrážať reálne zárobky podnikajúcej fyzickej osoby. Ak by odporkyňa skutočne nič nezarábala, ako to uvádza v daňovom priznaní za rok 2013, pričom ide o jej štvrtý rok jej podnikania, tak potom je naozaj potrebné jej konanie vyhodnotiť ako vzdanie sa bez vážneho dôvodu vyšších príjmov (ako to konštatoval súd prvého stupňa).
V prejednávanej veci nebolo možné prihliadnuť ani k odvolacím dôvodom otca, ktorý poukazoval na to, že v konaní, ktorého predmetom bolo určenie výživného do rozvodu manželstva súd otca zaviazal platiť výživné na každú z dcér po 100 eur. Vzhľadom ku skutočnosti, že súd používa pri hodnotení dôkazov voľnú úvahu a pri určovaní rozsahu výživného existuje určité rozpätie (20-25 %), v rámci ktorého môže určiť výšku výživného, potom sa môže stať, že aj keď súd vychádza z tých istých skutkových zistení v dvoch konaniach (určenie výživného do rozvodu a po rozvode), dospeje k určitým rozdielnostiam, ktoré sa prejavia aj takým spôsobom, že je určená iná suma výživného v každom z konaní. V danom prípade súd svoje rozhodnutie riadne, zrozumiteľne, s prihliadnutým k vykonanému dokazovaniu odôvodnil a aj vzhľadom na vyššie uvedené správne ustálil výšku výživného. Medzi výškou výživného určenej do rozvodu a po rozvode nejde o podstatný rozdiel. Otec by si mal uvedomiť, že ak bude prispievať na výživu oboch dcér sumou 230 eur mesačne, na jeden deň pripadne na výživu detí suma 7,66 eura (na 1 dieťa 3,83 eura). Z takejto sumy matka detí nebude schopná zabezpečiť deťom len tie najzákladnejšie potreby detí (bývanie, strava, oblečenie) ale vôbec nie ďalšie potreby detí (vzdelávanie, prípravu na povolanie, kultúrne, športové, rekreačné potreby, prípadne tvorbu úspor), takže aj matka sa bude musieť podieľať na výžive detí minimálne rovnakou sumou, ak im bude chcieť zabezpečiť najzákladnejšie a ich ďalšie potreby. Obava otca, že by matka používala výživné na iné účely ako zabezpečovanie potrieb detí preto nie je reálna. Okrem toho bolo potrebné prihliadnuť aj na starostlivosť matky o maloleté deti, pretože otec žije a pracuje v Čechách a je s deťmi minimálne.
S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd preto vecne správny rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, s použitím § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania sa rozhodlo s poukazom na ust. § 224 ods. 1 s použitím ust. § 146 ods. 1 písm. a) O.s.p.
Tento rozsudok bol prijatý v odvolacom senáte počtom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.