Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_47Sa-12-2022.pdf
PDF · 174.18 KB
Case nature
Area
Subarea
47Sa/12/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave sudkyňou Mgr. Monikou Hrašnovou v právnej veci žalobkyne: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. E. XXXX/XX, XXX XX F., právne zastúpenej: JUDr. Darina Kurňavová, advokátka so sídlom Kapitulská 5, 917 01 Trnava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 24182-3/2017- BA zo dňa 04.10.2017, takto
rozhodol:
Súd žalobu z a m i e t a .
II. Žalovanej právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaného rozhodnutia
Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava rozhodnutím č. 75858-19/2016-TT zo dňa 24.11.2016 podľa § 178 ods. 1 písm. a) prvého bodu zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZSP“, príp. „zákon o sociálnom poistení“) rozhodla, že žalobkyni ako samostatne zárobkovo činnej osobe (ďalej aj „SZČO“) povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie nezaniklo dňa 28. februára 2009, ale zaniklo dňa 31. decembra 2010. Správny orgán prvého stupňa dôvodil výrok rozhodnutia poukazom na ustanovenia § 5 a § 21 ods. 4 ZSP v znení účinnom do 31.12.2010 a na ustanovenia § 6 ods. 1 a 2 ZSP v znení účinnom od 01.01.2011 do 31.12.2013. Zároveň pobočka žalovanej pri posúdení zániku povinného sociálneho poistenia žalobkyne ako SZČO vychádzala zo skutočností, že:
žalobkyňa mala postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby na základe povolenia vydaného Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky evidovaným pod číslom 4820/1994-B zo dňa 14.10.1994
rozhodnutím Trnavského samosprávneho kraja č. TA/1353/2008/OZDF-004 zo dňa 18.12.2008 v spojení s prílohou zo dňa 12.02.2009 sa vyhovelo žiadosti obchodnej spoločnosti MEDISO, s.r.o. o vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia od 01.03.2009 a súčasne bola zrušená činnosť k 28.02.2009. Dňa 27.02.2009 podala žalobkyňa registračný list fyzickej osoby - odhlášku z povinného nemocenského a dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby k 28.02.2009 žalobkyňa bola na základe rozhodnutia Slovenskej lekárskej komory č. L1A/TT/0202/05 zo dňa 09.06.2005 (tzv. „licencia L1A“) držiteľkou oprávnenia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár v odbore pediatria, dorastové lekárstvo, ktoré bolo na základe rozhodnutia Slovenskej
lekárskej komory č. LZA/TT/0202/05 zo dňa 11.11.2014 zrušené ku dňu 31.12.2014, na základe čoho žalobkyni postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby nezaniklo ku dňu 28.02.2009, podľa údajov získaných od Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (od 01.01.2012 Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky) príjem žalobkyne z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou za roky 2008 a 2009 presiahol zákonom stanovenú hranicu na základe údajov z registra daňových subjektov, vedeného príslušnými daňovými orgánmi, bolo zistené, že žalobkyňa nebola registrovaná na daňovom úrade ako fyzická osoba, ktorá je registrovaná v súvislosti so zárobkovou činnosťou zakladajúcou dosahovanie príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. l a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, čo bolo dôvodom, že žalobkyňa nemala postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby v sociálnom poistení od 0l.01.2011.
Žalovaná Sociálna poisťovňa, ústredie na odvolanie žalobkyne proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava č. 75858-19/2016-TT zo dňa 24.11.2016 postupom podľa § 218 ods. 1 a 2 ZSP rozhodnutím č. 24182-3/2017-BA zo dňa 04.10.2017 odvolanie žalobkyne zamietla v celom rozsahu a predmetné rozhodnutie prvého stupňa potvrdila. Rozhodnutie žalovanej bolo žalobkyni doručené do vlastných rúk dňa 10.10.2017. V odôvodnení rozhodnutia druhého stupňa sa žalovaná stotožnila s právnym názorom orgánu sociálneho poistenia prvého stupňa, čo do podmienok vzniku a trvania statusu samostatne zárobkovo činnej osoby, t. j. nadobudnutím licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár, ktoré žalovaná považuje za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, zakladajúce status SZČO podľa definície samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení do 31.12.2010, ako aj podľa § 5 zákona o sociálnom poistení v znení od 01.01.2011 do 31.12.2013. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na skutočnosť, že v registri daňových subjektov Slovenskej republiky bola žalobkyňa registrovaná od 02.02.1995 do 09.03.2009, s prideleným DIČ: 1030713530. Žalovaná v rozhodnutí druhého stupňa konštatovala nesplnenie podmienok na zánik povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia žalobkyne podľa zákona o sociálnom poistení ku dňu 28.02.2009. Žalovaná mala za to, že napriek skutočnosti, že žalobkyni bolo rozhodnutím Trnavského samosprávneho kraja č. TA/1353/2008/OZDF-004 zo dňa 18.12.2008 v spojení s Prílohou č. 1 zrušené povolenie č. TA/2005/2977 zo dňa 03.10.2005 na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia v odbore: pediatria a dorastové lekárstvo, mala žalobkyňa na účely sociálneho poistenia právne postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby aj po 28.02.2009, pretože mala naďalej platné oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, ktorým je licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár (licencia typu A). Žalovaná zároveň poukázala na skutočnosť, že podľa údajov Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky príjem žalobkyne z podnikania za rok 2007 (1 331 481,00 Sk) presiahol zákonom ustanovenú sumu 97 200,- Sk, príjem žalobkyne z podnikania za rok 2008 (1 737 750,00 Sk) presiahol zákonom ustanovenú sumu 3 546,- Eur a príjem z podnikania za rok 2009 (23 187,07 Eur) presiahol zákonom ustanovenú sumu 3 834,96 Eur. Podľa názoru žalovanej skutočnosť, že žalobkyňa vykonávala lekárske povolanie ako zamestnankyňa v pracovnom pomere odo dňa 01.03.2009 v obchodnej spoločnosti MEDISO, s.r.o., IČO: 44 596 057, nemá vplyv na zmenu alebo zrušenie administratívneho rozhodnutia prvého stupňa, nakoľko zmenou formy výkonu lekárskej praxe žalobkyni nezaniklo právne postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby, pričom zákon o sociálnom poistení umožňuje súbeh právneho postavenia zamestnanca s právnym postavením povinne nemocensky poistenej osoby a povinne dôchodkovo poistenej samostatne zárobkovo činnej osoby (138 ZSP). Odvolacie námietky žalobkyne napádajúce porušenie procesných práv žalobkyne ako zásady súčinnosti pobočky Sociálnej poisťovne so žalobkyňu v priebehu administratívneho konania, ako aj vydanie rozhodnutia o zániku povinného sociálneho poistenia žalobkyne napriek existencii prekážky právoplatne rozhodnutej veci vyznačením odhlášky žalobkyne z povinného sociálneho poistenia ku dňu 28.02.2009, žalovaná vyhodnotila ako nedôvodné na zrušenie rozhodnutia prvého stupňa. Podanie predmetného registračného listu má len deklaratórny charakter, ale nie je rozhodnutím, ktoré nadobúda právoplatnosť a vykonateľnosť, pričom v predmetnej veci nebolo dosiaľ rozhodnuté na základe právoplatného rozhodnutia, keďže jediným vydaným rozhodnutím vo veci zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia účastníčky konania, ako samostatne zárobkovo činnej osoby, dňa 31.12.2010, a nie dňa 28.02.2009, je prvostupňové rozhodnutie č. 75858-19/2016-TT zo dňa 24.11.2016. Z uvedeného dôvodu nemohla byť v predmetnej veci nariadená obnova konania.
Rozsah žaloby a jej dôvody
Proti rozhodnutiu žalovanej podala žalobkyňa včas správnu žalobu v sociálnych veciach podľa § 199 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) a navrhla, aby správny súd napadnuté rozhodnutie žalovanej, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e), g) a ods. 3 SSP zrušil.
S poukazom na ustanovenie § 195 ods. 1 ZSP žalobkyňa namietala, že z napadnutého rozhodnutia žalovanej nie je známe, čo bolo podkladom pre rozhodnutie, aké dôkazy boli sociálnou poisťovňou vykonané a ako boli tieto zhodnotené. Žalobkyňa má za to, že žalovaná postupom predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia porušila ustanovenia § 195, 196 a § 209 ZSP a preskúmavané rozhodnutie žalovanej považuje za nepreskúmateľné. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na zásadu úzkej súčinnosti správnych orgánov s účastníkmi konania, vyplývajúcu z ustanovenia § 3 ods. 2 Správneho poriadku, ktorú možno v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) a v zmysle rezolúcie č. (77) 31 Výboru ministrov Rady Európy o správnom konaní aplikovať aj na tie správne procesy, na ktoré sa Správny poriadok nevzťahuje.
Preto je podľa žalobkyne povinnosťou Sociálnej poisťovne upovedomiť účastníka konania o začatí konania. Pobočka žalovanej vydala napadnuté rozhodnutie bez toho, aby žalobkyňu upovedomila o začatí správneho konania, čím pobočka porušila zásadu súčinnosti uplatňovanú vo všetkých administratívnych konaniach a tak žalobkyňu ukrátila na jej procesných právach tým, že došlo k závažnému porušeniu jej práva na obhajobu a k porušeniu jej práv a právom chránených záujmov.
V súvislosti so zánikom povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia žalobkyne, ako samostatne zárobkovo činnej osoby, žalobkyňa uviedla, že jej sociálne poistenie zaniklo dňom 28.02.2009 ako nesporný prípad. V nadväznosti na uvedené žalobkyňa dôvodila poukazom na ustanovenie § 209 ods. 1 zákona o sociálnom poistení účinnom v čase zrušenia registrácie, podľa ktorého rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Z uvedeného vyplýva, že nie všetky rozhodnutia Sociálnej poisťovne musia mať písomnú formu. Zo zákona o sociálnom poistení vyplýva, že písomnú formu nemajú rozhodnutia, v ktorých organizačná zložka rozhodla o vzniku, prerušení, zániku sociálneho poistenia v nesporných prípadoch. V takýchto prípadoch rozhodnutie o zániku povinných poistení sa vyznačuje len v spise. V jej prípade došlo k nespornému zániku sociálneho poistenia, takto ho hodnotila aj Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava a vyznačila v spise zánik jej sociálneho poistenia dňom 28.02.2009. Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava v čase rozhodovania o zániku sociálneho poistenia zhodnotila všetky skutočnosti uvedené žalobkyňou, ktoré sú rozhodujúce pre zánik sociálneho poistenia a po ich dôkladnom preskúmaní rozhodla o zániku sociálneho poistenia vyznačením v spise dňom 28.02.2009. Toto bolo žalobkyni oznámené, avšak nie písomne, nakoľko podľa zákona v čase rozhodovania Sociálnej poisťovne sa písomné rozhodnutie o zániku poistenia nevydávalo. Žalobkyňa má za to, že išlo o nesporný prípad zániku sociálneho poistenia, takže Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava nesprávne aplikovala ust. § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 ZSP, keď do jej pôsobnosti patrí okrem iného aj zánik sociálneho poistenia v sporných prípadoch. V danom prípade ide o nesporný prípad zániku sociálneho poistenia, a to ku dňu 28.02.2009, pričom žalobkyňa, ako aj Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava, považovali dňom 28.02.2009 povinné sociálne poistenie žalobkyne za zaniknuté ako nesporný prípad. Podľa žalobkyne vydanie žalobou napadnutých rozhodnutí nemá žiadnu oporu v žiadnom ustanovení zákona o sociálnom poistení, ani v žiadnom inom všeobecne záväznom právnom predpise. Taktiež v napadnutých rozhodnutiach absentuje poukaz, na základe ktorých zákonných ustanovení orgány sociálneho poistenia predmetné rozhodnutia vydali. S poukazom na objektívnu lehotu jedného roka od právoplatnosti rozhodnutia na podanie mimoriadneho opravného prostriedku – na obnovu konania podľa § 222 ods. 3 a 4 ZSP, žalobkyňa uviedla, že v danom prípade už nemohlo ísť ani o obnovu konania podľa § 222 ods. 3 a 4 ZSP, keďže žalobkyni povinná účasť na sociálnom poistení ako SZČO právoplatne zanikla pred viac ako siedmymi rokmi od vydania prvostupňového rozhodnutia č. 75858-19/2016-TT zo dňa 24.11.2016.
V tejto súvislosti žalobkyňa zároveň namietala existenciu prekážky právoplatne rozhodnutej veci v preskúmavanom administratívnom konaní, nakoľko príslušná pobočka Sociálnej poisťovne rozhodnutím č. 75858-19/2016-TT zo dňa 24.11.2016 o zániku povinného sociálneho poistenia rozhodla protizákonne opakovane, napriek tomu, že o zániku predmetného poistenia už raz rozhodla vyznačením, resp. zápisom jeho zániku v spise žalobkyne ako poistenca ku dňu 28.02.2009.
Žalobkyňa zároveň namietala porušenie zásady právnej istoty a práva na rozhodnutie vo veci v primeranej lehote, pretože preskúmavané rozhodnutie žalovanej o zániku povinného sociálneho poistenia žalobkyne bolo vydané až po viac ako siedmych rokoch od zániku povinného sociálneho poistenia. Takéto rozhodnutie žalobkyňa považuje za nezákonné, nemajúce žiadnu oporu vo všeobecne záväznom predpise, či už v zákone o sociálnom poistení alebo v iných všeobecne záväzných predpisoch. Podľa názoru žalobkyne neexistuje žiaden právny dôvod na vydanie takéhoto rozhodnutia, keď jej pred viac ako siedmymi rokmi spätne právoplatne zanikla účasť na povinnom nemocenskom poistení a povinnom dôchodkovom poistení, a to nesporne dňom 28.02.2009 zápisom v spise Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava.
V súvislosti so zánikom právneho postavenia SZČO pre účely povinného sociálneho poistenia žalobkyňa poukázala na rozhodnutie Trnavského samosprávneho kraja č. TA/1353/2008/OZDF-004 zo dňa 18.12.2008 v spojení s prílohou zo dňa 12.02.2009, ktorým bolo dňom 28.02.2009 zrušené povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia žalobkyne, vydané rozhodnutím Trnavského samosprávneho kraja č. TA/2005/2977 zo dňa 03.10.2005 v odboroch pediatria, dorastové lekárstvo s miestom výkonu činnosti Trnava, Starohájska 2, z dôvodu transformácie fyzickej osoby na právnickú osobu. Prevádzku zdravotníckeho zariadenia realizovala žalobkyňa ako SZČO do 28.02.2009 a na základe rozhodnutia Trnavského samosprávneho kraja č. TA/1353/2008/OZDF-004 zo dňa 18.12.2008, počnúc dňom 01.03.2009, začala žalobkyňa prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia ambulantnej zdravotnej starostlivosti v ambulancii kategórii lekár v špecializačnom odbore - pediatria, dorastové lekárstvo ako právnická osoba, a to obchodná spoločnosť MEDISO, s.r.o., Pažitná 59/1035, 917 01 Trnava, IČO: 44 596 057, v ktorej je žalobkyňa zamestnaná. Odo dňa 01.03.2009 sa pre účely zákona o sociálnom poistení platiteľom poistného stala menovaná obchodná spoločnosť, ktorej je žalobkyňa zamestnankyňou a odbornou zástupkyňou.
Žalobkyňa zdôraznila, že po 01.03.2009 ako fyzická osoba a ako SZČO žiadnu takúto činnosť nevykonávala. Zároveň zdôraznila, že od 01.03.2009 nebola držiteľkou iného oprávnenia na vykonávanie SZČO a ani na podklade udelenej licencie č. L1A/TT/0202/05 zo dňa 09.06.2005 takúto činnosť nikdy nevykonávala, a teda dôvod podľa § 4 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 720/2004 Z. z. a o zmene a doplnení niektorých zákonov poskytovaním samostatnej zdravotníckej praxe v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ (§ 4 písm. a/) alebo na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení, nikdy nebol naplnený.
Žalobkyňa namietala, že orgány sociálneho poistenia oboch stupňov licenciu č. L1A/TT/0202/05 zo dňa 09.06.2005 nesprávne a nezákonne zhodnotili ako dôvod, ktorý zakladá postavenie SZČO a vôbec sa nezaoberali hodnotením tejto licencie a neposudzovali ju v potrebných súvislostiach vyplývajúcich z príslušných ustanovení § 10 a § 68 zákona č. 578/2004 Z. z. V skutočnosti ide o licenciu, ktorú vydala Slovenská lekárska komora, pričom táto licencia nezakladá štatút SZČO. Žalovaná vôbec nevzala do úvahy, že samostatnou zdravotníckou praxou sa rozumie poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ na základe povolenia. Žalobkyňa nikdy neposkytovala zdravotnú starostlivosť na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe č. LlA/TT/0202/05 zo dňa 09.06.2005 ako SZČO, pretože táto licencia nie je podkladom pre prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia fyzickou osobou a nikdy nemohla byť ani podkladom pre rozhodnutie príslušného orgánu, t. j. Trnavského samosprávneho kraja pre prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia ako fyzickej osoby. Žalobkyňa opakovane uviedla, že ide
o licenciu, na podklade ktorej by lekár mohol vykonávať lekárske povolanie u iného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti.
Ďalej žalobkyňa uviedla, že vždy vykonávala zdravotnícke povolanie v povolaní lekár na podklade licencie Slovenskej lekárskej komory č. L1B/TT/0202/05 zo dňa 09.06.2005, právoplatnej a vykonateľnej dňa 21.06.2005, ktorá bola podkladom pre vydanie rozhodnutia Trnavského samosprávneho kraja č. TA/2005/2977 zo dňa 03.10.2005. Nikdy nevykonávala samostatnú zdravotnícku prax v povolaní lekár na základe licencie Slovenskej lekárskej komory L1A.
V predmetnom prípade žalobkyňa považuje za právne významnú aplikáciu ustanovenia § 21 ods. 4 zák. o sociálnom poistení v znení účinnom od 01.08.2006 do 31.12.2010 o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia, a to písm. b), kedy status SZČO uvedenej v § 5 písm. b), c) ZSP v znení účinnom od 01.09.2006 do 31.10.2006 zaniká zánikom týchto oprávnení a SZČO uvedenej v § 5 písm. c) citovaného zákona, čo je prípad žalobkyne, odo dňa vzniku jej pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa nevykonáva činnosť SZČO uvedenej v § 5 písm. c) ZSP v znení účinnom od 01.08.2006 do 31.12.2010. Podľa žalobkyne Sociálna poisťovňa toto ustanovenie vôbec nevzala do úvahy, vôbec ho nevyhodnotila a nezaoberala sa ním v tom zmysle, že žalobkyňa v skutočnosti samostatne zárobkovú činnosť vykonávala do 28.02.2009 ako lekár na podklade licencie L1B a následne od 01.03.2009 jej vznikol pracovný pomer, v ktorom na výkon činnosti má povinnosť mať oprávnenie podľa osobitného predpisu.
V súvislosti s posúdením príjmu dosiahnutého z podnikania žalobkyňa namietala nedostatočne zistený skutkový a právny stav správnymi orgánmi, najmä pokiaľ ide o jej príjem z podnikania a z inej samostatne zárobkovej činnosti za rok 2008, kedy žalobkyňa padala daňové priznanie ako fyzická osoba, ale iba k 28.02.2009 a ďalej za rok 2009 podávala daňové priznanie obchodná spoločnosť MEDISO, s.r.o. Z týchto jednoznačne vyplýva, že dňom 28.02.2009 žalobkyňa prestala vykonávať samostatne zárobkovú činnosť a od 01.03.2009 predmet činnosti vykonávala obchodná spoločnosť MEDISO, s.r.o. Uvedené skutočnosti žalobkyňa označila za relevantné pre zhodnotenie právnej otázky zániku štatútu SZČO, zániku registrácie na sociálnom poistení ako SZČO, zániku povinnosti platiť sociálne poistenie ako SZČO žalobkyňou, a to dňom 28.02.2009. Tieto podstatné skutočnosti správne orgány pred vydaním administratívnych rozhodnutí vôbec nevyhodnotili, vôbec sa nimi nezaoberali, čo je dôvodom zakladajúcim nezákonnosť oboch žalobou napadnutých rozhodnutí.
Ohľadom aplikácie relevantných ustanovení zákona o sociálnom poistení v predmetnej veci žalobkyňa vytýkala mechanický postup žalovanej bez toho, aby skúmala, či žalobkyňa skutočne vykonáva samostatnú zárobkovú činnosť a či aplikácia zákona nemôže priniesť pre žalobkyňu absurdné dôsledky. Tento postup považuje žalobkyňa za nesprávny, smerujúci k neprimerane prísnemu a nespravodlivému dôsledku, ktorý v nadväznosti na napadnuté rozhodnutie bude musieť žalobkyňa znášať, t. j. predpísanie dlžného poistného a penále za obdobie od 01.03.2009 do 31.12.2010, a to predovšetkým za situácie, keď žalobkyňa:
a) nemala žiadne príjmy z výkonu povolania lekára na základe predmetnej licencie L1A a naďalej si riadne a včas plnila odvodové povinnosti z titulu výkonu povolania lekára už ako zamestnanec obchodnej spoločnosti, ktorej je zamestnancom, b) vykonala úkony, z ktorých vyplýva, že nemala záujem ďalej vykonávať činnosť SZČO – zrušenie registrácie pre daň z príjmu, zrušenie IČO, c) k vydaniu rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava, ktoré bolo potvrdené žalovaným, došlo až po siedmych rokoch po odhlásení sa žalobkyne z povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia SZČO.
Vyjadrenia žalovanej a žalobkyne
Žalovaná vo vyjadrení k podanej žalobe navrhla, aby správny súd žalobu ako oneskorene podanú odmietol (§ 98 ods. 1 písm. d/ SSP). V tejto súvislosti poukázala na skutočnosť, že rozhodnutie žalovanej bolo žalobkyni doručené dňa 10.10.2017, pričom žalobu podala dňa 11.12.2017. Pre prípad, že správny súd dospeje k záveru, že správna žaloba proti rozhodnutiu žalovanej č. 24182-3/2017-BA zo dňa 04.10.2017 bola podaná v zákonom stanovenej lehote, žalovaná navrhla, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
V súvislosti so vznikom povinného sociálneho poistenia SZČO žalovaná uviedla, že samotné nadobudnutie právneho postavenia SZČO automaticky nezakladá vznik povinného sociálneho poistenia tejto osoby, nakoľko jeho vznik závisí od výšky príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“), ktorý táto osoba dosiahla za predchádzajúci kalendárny rok. Žalovaná argumentovala výkladom ustanovenia § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, ktoré bližšie nešpecifikuje dosiahnuté príjmy, a preto nie je rozhodujúce, na základe akého oprávnenia fyzická osoba dosiahla uvedený príjem. Pre posúdenie zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobkyne žalovaná považovala za podstatné skutočnosti, že v rokoch 2007 až 2009 žalobkyňa dosahovala príjem z podnikania ako samostatne zárobkovo činná osoba vo výške presahujúcej zákonom stanovenú hranicu a bola držiteľkou licencie L1A na poskytovanie samostatnej zdravotníckej starostlivosti v povolaní lekár. Ani po 28.02.2009 teda neboli splnené podmienky zániku povinného sociálneho poistenia žalobkyne ako SZČO predpokladané ustanovením § 21 ods. 4 ZSP. Zmenou formy výkonu lekárskej praxe žalobkyni nezaniklo právne postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) ZSP v znení účinnom do 31.12.2010. Keďže žalobkyňa po 28.02.2009 nepotrebovala licenciu L1A, mohla si ju kedykoľvek pozastaviť, resp. zrušiť, avšak v spornom období tak neurobila, predmetná licencia bola naďalej v platnosti, a preto žalobkyni zakladala na účely sociálneho poistenia právne postavenie SZČO podľa § 5 písm. c) citovaného zákona. Žalovaná zopakovala, že žalobkyňa bola aj naďalej po 28.02.2009 držiteľkou licencie na výkon zdravotníckej praxe podľa rozhodnutia č. LlA/TT/0202/05 zo dňa 09.06.2005, právoplatného dňa 21.06.2005, pričom táto licencia bola na základe žiadosti žalobkyne zrušená ku dňu 31.12.2014 rozhodnutím Slovenskej lekárskej komory č. LZA/TT/0202/05 zo dňa 11.11.2014. V súvislosti s uvedenou skutočnosťou žalovaná zdôraznila podmienky zániku povinného sociálneho poistenia SZČO podľa § 21 ods. 4 ZSP, podľa ktorého povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe, ktorá je oprávnená na výkon alebo na prevádzkovanie činnosti uvedenej v § 3 ZSP, zaniká aj odo dňa, od ktorého nie je oprávnená na výkon alebo na prevádzkovanie tejto činnosti. Podľa žalovanej je zrejmé, že žalobkyňa bola v období po 01.03.2009 držiteľkou platného oprávnenia na vykonávanie samostatne zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov (licencie L1A, ktorá je oprávnením na podnikanie v zmysle § 3 ods. 4 písm. a/ až e/ v spojení s § 10 zákona č. 578/2004 Z. z.). Podľa žalovanej pri posudzovaní trvania povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia je rozhodujúca len skutočnosť, že samostatne zárobkovo činná osoba dosiahla príjem podľa § 6 zákona o dani z príjmov, a to bez ohľadu na to, na základe ktorého oprávnenia na výkon podnikateľskej alebo samostatnej zárobkovej činnosti tento príjem dosiahla. Žalovaná dôvodila, že žalobkyňa bola registrovaná v Registri daňových subjektov od 02.02.1995 do 09.03.2009. Keďže v čase účinnosti novely zákona o sociálnom poistení č. 543/2010 Z. z., t. j. od 01.01.2011 žalobkyňa nespĺňala jednu z dvoch taxatívne ustanovených podmienok pre nadobudnutie právneho postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby, končiac dňom 31.12.2010 stratila status samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia. V súvislosti s registráciou žalobkyne v Registri daňových subjektov do 09.03.2009 žalovaná doplnila, že táto skutočnosť nemala vplyv na posúdenie právneho postavenia žalobkyne ako samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 zákona o sociálnom postení v znení účinnom do 31.12.2010, pretože táto skutočnosť bola rozhodujúca až od 01.01.2011. Ku skutočnosti, že žalobkyňa je od 01.03.2009 zamestnankyňou obchodnej spoločnosti MEDISO, s.r.o., žalovaná uviedla, že zákon o sociálnom poistení nevylučuje súbeh poistení, a preto nadobudnutie právneho postavenia zamestnanca nemá za následok zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia SZČO. Ustanovenie § 138 ods. 18 ZSP v znení zákona č. 449/2008 Z. z., resp. § 138 ods. 17 ZSP v znení zákona č. 572/2009 Z. z. upravuje poradie odvodovej povinnosti u tých poistencov, ktorí podliehajú viacerým sociálnym poisteniam. Žalovaná doplnila, že zákon o sociálnom poistení upravuje povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie
samostatne zárobkovo činných osôb ako „jedno poistenie“, a nie ako niekoľko od seba nezávislých sociálnych poistení. Pri posudzovaní príjmov z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti, relevantných na vznik, resp. na trvanie povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia nie je rozhodujúce, či samostatne zárobkovo činná osoba dosiahla tento príjem na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia alebo na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, resp. na základe iného právneho vzťahu, ktorý tejto osobe zakladá status samostatne zárobkovo činnej osoby. Pri posudzovaní trvania povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia je rozhodujúca len skutočnosť, že samostatne zárobkovo činná osoba dosiahla tento príjem podľa § 6 zákona č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov. Podľa názoru žalovanej pre posúdenie právneho postavenia fyzickej osoby ako SZČO na účely sociálneho poistenia nie je právne významné, či dotknutá osoba skutočne samostatnú zárobkovú činnosť vykonáva, právne významná je len tá skutočnosť, že dotknutá osoba disponuje oprávnením, ktoré jej zakladá status samostatne zárobkovo činnej osoby a v relevantnom období dosahuje príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu, a to bez ohľadu na skutočnosť, z ktorej činnosti príjem dosiahla. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na právny záver vyplývajúci z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/16/2016 zo dňa 27. júna 2017, podľa ktorého: „Vznik a trvanie povinného poistenia je totiž spojené s existenciou oprávnenia na podnikanie, nie s jeho realizáciou.“ Ďalej žalovaná dôvodila, že rovnako ani zmena formy poskytovania zdravotnej starostlivosti nemá za následok zánik oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, ak k zániku tohto oprávnenia nedošlo spôsobom ustanoveným zákonom č. 578/2004 Z. z. Ohľadom namietanej prekážky právoplatne rozhodnutej veci žalovaná poukázala na ustanovenie § 209 ods. 1 ZSP a na skutočnosť, že zo žiadneho ustanovenia citovaného zákona nevyplýva, že rozhodnutie vo veci vzniku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch sa nevydáva písomne. Preto tvrdenie žalobkyne, že rozhodnutie o zániku povinných poistení vyznačí Sociálna poisťovňa len v spise, je bez právnej opory. V tejto súvislosti žalovaná uviedla, že žalobkyňa dňa 27.02.2009 predložila pobočke Sociálnej poisťovne Registračný list FO - odhlášku zo sociálneho poistenia, s dátumom zániku poistenia 28.02.2009, avšak podľa žalovanej takáto odhláška sama osebe nespôsobuje zánik povinného sociálneho poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby, pretože zánik týchto poistení nastáva až na základe právnych skutočností ustanovených zákonom o sociálnom poistení. Deklaratórny a evidenčný charakter predmetnej odhlášky z povinného sociálneho poistenia žalovaná podporila poukazom na právny záver vyplývajúci z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/16/2016 zo dňa 27. júna 2017. K napádanému porušeniu procesných práv účastníčky administratívneho konania, najmä zásady súčinnosti správneho orgánu s účastníkom konania, žalovaná uviedla, že zákon o sociálnom poistení neukladá Sociálnej poisťovni povinnosť pred vydaním rozhodnutia dať možnosť vyjadriť sa účastníkovi konania k jeho podkladu a k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Zároveň žalovaná poukázala na ustanovenie § 172 ods. 1 ZSP, ktoré vylučuje použitie všeobecného predpisu o správnom konaní v konaniach vo veciach sociálneho poistenia. S poukazom na právny záver vyplývajúci z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/20/2010 zo dňa 24. februára 2011 žalovaná uviedla, že za prvý úkon v konaní začatom z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne je možné považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Ďalej žalovaná dôvodila, že nedávkové konanie je možné začať v zmysle § 184 ods. 8 ZSP aj z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, pričom takto začaté konanie je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon (§ 185 ods. 4 ZSP). Zákon o sociálnom poistení však nekonkretizuje, o aký úkon má ísť, a preto za prvý úkon je možné považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Sociálna poisťovňa nemá v danej veci podľa citovaného zákona ani povinnosť, aby o začatí konania upovedomila všetkých známych účastníkov konania, ako to ukladá zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok). Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti (§ 196 ods. 7 ZSP), z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, či určitú skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú, alebo či treba vykonať ďalšie dôkazy, alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. Žalovaná mala za to, že Sociálna poisťovňa v čase vydania prvostupňového rozhodnutia disponovala všetkými potrebnými
podkladmi pre jeho vydanie a toto rozhodnutie vychádza z riadne a dostatočne zisteného skutočného stavu veci. Vo vzťahu k formálnym a obsahovým náležitostiam rozhodnutia prvého stupňa žalovaná uviedla, že § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý ZSP, podľa ktorého pobočka Sociálnej poisťovne rozhodla, je uvedený vo výroku rozhodnutia. Taktiež rozhodnutia oboch stupňov obsahujú všetky zákonom požadované obsahové a formálne náležitosti, s uvedením zisteného skutočného stavu veci, jeho vyhodnotením a poukazom na ustanovenia zákona, ktoré boli správnymi orgánmi sociálneho poistenia pri rozhodovaní použité. Ohľadom podmienok na povolenie obnovy konania žalovaná uviedla, dňa 24.11.2016 Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava rozhodnutím č. 75858-19/2016-TT o zániku sociálneho poistenia žalobkyne ako o spornom prípade rozhodla po prvýkrát. Do 24.11.2016 neexistovalo žiadne právoplatné rozhodnutie vo veci zániku sociálneho poistenia žalobkyne ako samostatne zárobkovo činnej osoby ku dňu 31.12.2010. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na skutočnosť, že nariadiť alebo povoliť obnovu konania v zmysle § 221 a nasl. zákona o sociálnom poistení možno len na právoplatné rozhodnutie. Z uvedeného dôvodu nebola a ani nemohla byť zo strany Sociálnej poisťovne nariadená obnova konania. V replike na vyjadrenie žalovanej žalobkyňa zotrvala na petite podanej žaloby, ako aj na jej dôvodoch.
Žalovaná duplikou na vyjadrenie žalobkyne v lehote stanovenej správnym súdom nereagovala.
Relevantná právna úprava
Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
Podľa § 119 SSP správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci. Podľa § 120 písm. a) až c) SSP správny súd nie je viazaný skutkovým stavom zisteným orgánom verejnej správy a môže sám vykonať dokazovanie, ak a) to považuje za nevyhnutné na rozhodnutie vo veci, b) rozhoduje v konaní podľa § 6 ods. 2 písm. b), e), f), i), j) alebo c) rozhoduje podľa § 192. Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. Podľa § 178 ods. 1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. Podľa § 202 ods. 2 vety prvej SSP správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne. Podľa § 203 ods. 2 SSP pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi. Podľa § 5 písm. a) až f) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 samostatne zárobkovo činná osoba podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá a) vykonáva poľnohospodársku výrobu vrátane hospodárenia v lesoch a na vodných plochách a je zapísaná do evidencie podľa osobitného predpisu, b) má oprávnenie prevádzkovať živnosť, c) má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu okrem činnosti fyzickej osoby v pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu,
d) je spoločníkom verejnej obchodnej spoločnosti alebo komplementárom komanditnej spoločnosti, e) vykonáva športovú činnosť zárobkovo, ale nie v pracovnom pomere, f) vykonáva činnosť obchodného zástupcu. Podľa § 14 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 povinne nemocensky poistená je samostatne zárobkovo činná osoba, ktorej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9.
Podľa § 15 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 555/2007 Z. z. (účinného od 01.01.2008), povinne dôchodkovo poistená osoba je samostatne zárobkovo činná osoba, ktorá je povinne nemocensky poistená. Podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.10.2010 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe vzniká od 1. júla kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9, a zaniká 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniká vždy samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c) odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c). Podľa § 178 ods. 1 písm. a) bodu prvého zákona o sociálnom poistení do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.
Podľa § 184 ods. 8 zákona o sociálnom poistení nedávkové konanie sa začína na základe písomnej žiadosti účastníka konania alebo z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne.
Podľa § 185 ods. 4 zákona o sociálnom poistení konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon.
Podľa § 195 ods. 1 zákona o sociálnom poistení organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie.
Podľa § 195 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.
Podľa § 195 ods. 3 zákona o sociálnom poistení, organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.
Podľa § 209 ods. 1 zákona o sociálnom poistení rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
Podľa § 209 ods. 4 zákona o sociálnom poistení v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.
Podľa § 242 ods. 1 zákona o sociálnom poistení kontrolná činnosť Sociálnej poisťovne podľa tohto zákona je kontrola plnenia povinností ustanovených týmto zákonom (vonkajšia kontrola).
Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 578/2004 Z. z.“), samostatnú zdravotnícku prax môžu vykonávať zdravotnícki pracovníci v povolaní lekár, zubný lekár, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, liečebný pedagóg, logopéd, psychológ a masér. Na výkon samostatnej zdravotníckej praxe sa vyžaduje licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 68 ods. 1 písm. a/).
Podľa § 10 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z. z., samostatná zdravotnícka prax podľa odseku 1 je poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ na základe povolenia, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak, alebo na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení.
Podľa § 10 ods. 3 zákona č. 578/2004 Z. z., samostatná zdravotnícka prax podľa odseku 1 nie je poskytovanie lekárskej služby prvej pomoci a poskytovanie ošetrovateľskej starostlivosti v zariadeniach sociálnych služieb a v zariadeniach sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately.
Podľa § 68 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z., licencie sa vydávajú
a) na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 10) zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, zubný lekár, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, masér, logopéd, liečebný pedagóg a psychológ,
b) na výkon zdravotníckeho povolania (§ 3 ods. 1 písm. a/) zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, zubný lekár, farmaceut, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, verejný zdravotník, zdravotnícky laborant, asistent výživy, dentálna hygienička, rádiologický technik, zdravotnícky záchranár, technik pre zdravotnícke pomôcky, farmaceutický laborant, ortopedický technik, logopéd, psychológ, liečebný pedagóg, fyzik a laboratórny diagnostik,
c) na výkon činnosti odborného zástupcu zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, zubný lekár, farmaceut, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, verejný zdravotník, zdravotnícky laborant, asistent výživy, dentálna hygienička, rádiologický technik, zdravotnícky záchranár, technik pre zdravotnícke pomôcky, farmaceutický laborant, ortopedický technik, logopéd, psychológ, liečebný pedagóg, fyzik a laboratórny diagnostik,
d) na výkon lekárskej posudkovej činnosti podľa § 7a zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár.
V. Rozhodnutie Krajského súdu v Trnave
Krajský súd v Trnave rozsudkom sp. zn. 47Sa/2/2017-92 zo dňa 25. októbra 2018 petitu žaloby vyhovel a rozhodnutie žalovanej Sociálnej poisťovne, ústredie č. č. 24182-3/2017-BA zo dňa 04.10.2017 ako aj rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava č. 75858-19/2016-TT zo dňa 24.11.2016 zrušil a vec vrátil orgánu sociálneho poistenia prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodov podľa § 191 ods.1 písm. c), e) a g) SSP.
Správny súd dospel k záveru, že vo vzťahu k určeniu zániku, resp. nezániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobkyne v postavení SZČO rozhodnutie žalovanej vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. S poukazom na ustanovenia § 3 ods. 1 písm. b), § 5 písm. c), § 14 ods. 1 písm. b) a § 21 ods. 1 a 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 správny súd dospel k záveru, že právne posúdenie veci žalovanou bolo formálne, pretože účelom zákona o sociálnom poistení je viazať účasť na sociálnom poistení na určitý dosiahnutý príjem zo zárobkovej činnosti, čo je potrebné vykladať ako príjem dosiahnutý realizáciou činnosti, nie držbou povolenia na výkon tej ktorej činnosti podľa osobitných predpisov. Správny súd taktiež zrušil rozhodnutie žalovanej z dôvodu nedostatočného zistenia skutočného stavu veci vo vzťahu ku skutočnosti, či žalobkyňa dosiahla zákonom stanovenú sumu príjmu v relevantnom období z podnikateľskej činnosti vykonávanej na základe držby licencie L1A. Posledným dôvodom zrušenia rozhodnutia žalovanej bol súdom konštatovaný nedostatok súčinnosti konajúcich orgánov sociálneho poistenia so žalobkyňou, čím došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.
Konanie na kasačnom súde a právne posúdenie veci kasačným súdom
Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 47Sa/2/2017-92 zo dňa 25. októbra 2018 v konaní o kasačnej sťažnosti žalovanej Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší správny súd“, príp. „kasačný súd“) zrušil postupom podľa § 462 ods. 1 SSP rozsudkom sp. zn. 9Sžsk/33/2019 zo dňa 24. mája 2022.
S prihliadnutím na odôvodnenie zrušujúceho rozsudku, akcentujúceho predovšetkým na meritórne dôvody a právne závery vyplývajúce z rozsudku veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24. novembra 2020 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 610/2021 z 30. novembra 2021 k otázke účinkov licencie L1A na existenciu statusu samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení, možno dospieť k záveru, že dôvodom zrušenia rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 47Sa/2/2017-92 zo dňa 25. októbra 2018 a vrátenia mu veci na ďalšie konanie bolo podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP nesprávne právne posúdenie veci správnym súdom. Zároveň kasačný súd uviedol, že čo sa týka posúdenia splnenia podmienky kvalifikovanej výšky príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti žalobkyne v relevantnom čase, v konaní nebolo sporným, že príjem žalobkyne z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti za rok 2007 bol vo výške 1 331 481,- Sk, za rok 2008 bol vo výške 1 737 750,- Sk a za rok 2009 bol vo výške 23 187,07 Eur, išlo teda o sumu (vo všetkých troch rokoch) vyššiu ako zákonom stanovená hranica 97 200,- Sk, resp. 3 546,- Eur, resp. 3 834,96 Eur. Kasačný súd prijal záver, že uvedený príjem je nutné považovať za príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (§ 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov). Kasačný súd uzavrel, že vždy ide o príjem SZČO, a preto nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm. c) alebo aj podľa § 5 písm. a), príp. písm. b) alebo d) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2010.
Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom
Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava, ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúci ich vydaniu, oboznámil sa s obsahom rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžsk/33/2019 zo dňa 24. mája 2022, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti preskúmavaného rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), súc neviazaný rozsahom a dôvodmi žaloby (§ 134 ods. 2 písm. d/ SSP, § 203 ods. 1 a 2 SSP), za splnenia procesných podmienok podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP vec prejednal na pojednávaní v neprítomnosti ospravedlnenej žalovanej (§ 114 SSP) a dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby. Právna zástupkyňa žalobkyne zotrvala na petite žaloby a navrhla napadnuté rozhodnutia zrušiť. Poukázala na to, že v zrušujúcom rozsudku NSS SR sp. zn. 9 Sžsk/33/2019 zo dňa 24.05.2022
sa kasačný súd venoval len argumentácii vo vzťahu k právnej otázke vplyvu existencie, resp. držby licencie L1A lekárom na jeho postavenie SZČO a s tým spojenej jeho povinnosti byť nemocensky a dôchodkovo poistený. Avšak kasačný súd sa v odôvodnení zrušujúceho rozsudku nezaoberal aj ďalšími dôvodmi zrušenia rozhodnutí žalovanej na základe rozsudku správneho súdu v tejto veci zo dňa 25.10.2018, ktorými boli nedostatočná súčinnosť konajúcich orgánov sociálneho poistenia so žalobkyňou a nedostatočne zistený skutočný stav veci. V tejto súvislosti právna zástupkyňa poukázala na dôvody zrušeného rozsudku správneho súdu v tejto veci, uvedené v bode 70. až po záver rozsudku, v ktorých bola konštatovaná nezákonnosť postupu žalovanej, ako aj jej pobočky vo vzťahu k účastníčke konania, ktorej procesné práva týmto postupom boli porušené. Ďalej predovšetkým namietala, že po účinnosti novely zákona o sociálnom poistení od 01.01.2015 spätne, teda retroaktívne uplatňovala postupy podľa zákona o sociálnom poistení voči žalobkyni, kedy na základe informácií získaných s odstupom po viac ako 7 rokov, odkedy zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie žalobkyni v postavení SZČO na základe odhlášky (k 28.02.2007), určila dátum zániku povinného sociálneho poistenia žalobkyne odlišne. V tejto súvislosti poukázala aj na dôvody skôr vydaného rozhodnutia veľkého senátu NS SR sp. zn. 1 Vs/1/2019 zo dňa 30.04.2019 v obdobnej veci, ktorými veľký senát vyslovil, že Sociálna poisťovňa aj v konaní podľa § 178 ods. 1 ZSP má povinnosť rozhodovať o právach a povinnostiach účastníkov konania za zachovania ich procesných práv a prostriedkov ich právnej ochrany, aj v zmysle Ústavy SR čl. 46 a čl. 48. Preto naďalej namietala, že žalobkyni ako účastníčke konania nebolo umožnené zo strany Sociálnej poisťovne vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, ktoré tvorili podstatné dôvody na odlišné určenie zániku povinného nemocenského a dôchodkového poistenia a boli získané bez vedomosti žalobkyne a bez toho, aby sa mohla k ich obsahu vyjadriť. Takýto postup v rozpore so zásadou súčinnosti správneho orgánu s účastníkom konania, navyše po viac ako 7 rokoch od zániku povinnej účasti na sociálnom poistení SZČO na základe podanej odhlášky, považuje žalobkyňa za nezákonný a protiústavný. Taktiež dala do pozornosti aj rozhodnutia tunajšieho súdu v obdobných veciach, v ktorých správny súd napriek tomu, že boli jeho skoršie rozhodnutia zrušené v kasačnom konaní, opätovne vyhovel petitu žaloby a zrušil napádané rozhodnutia žalovanej, pretože neboli zodpovedané otázky na námietky spojené s procesnými porušeniami vo vzťahu k žalobcom, ako bolo aj v tomto prípade, pretože kasačný súd sa v zrušujúcom rozsudku s týmito žalobnými dôvodmi nevysporiadal, dodajúc, že tieto sú dôvodom na zrušenie napadnutých rozhodnutí oboch stupňov. V prejednávanej veci je medzi účastníkmi konania sporné určenie dňa zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobkyne ako samostatne zárobkovo činnej osoby, v nadväznosti na právnu otázku zániku postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby v povolaní lekár, ktorý je držiteľom licencie vydanej Slovenskou lekárskou komorou podľa § 68 ods. 1 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z. na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár v príslušnom odbore. V konaní medzi stranami neboli sporné skutočnosti, že žalobkyňa bola od 09.06.2005 držiteľom licencie L1A (č. L1A/TT/0202/05), ktorá bola Slovenskou lekárskou komorou zrušená ku dňu 31.12.2014. Rovnako medzi stranami neboli sporné skutočnosti, že na základe rozhodnutia Trnavského samosprávneho kraja č. TA/1353/2008/OZDF-004 zo dňa 18.12.2008 v spojení s prílohou zo dňa 12.02.2009 bolo dňom 28.02.2009 zrušené povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia žalobkyne, vydané rozhodnutím Trnavského samosprávneho kraja č. TA/2005/2977 zo dňa 03.10.2005 v odboroch pediatria, dorastové lekárstvo s miestom výkonu činnosti Trnava, Starohájska 2, z dôvodu transformácie fyzickej osoby na právnickú osobu. Taktiež nebolo medzi stranami sporné, že na základe rozhodnutia Trnavského samosprávneho kraja č. TA/1353/2008/OZDF-004 zo dňa 18.12.2008, počnúc dňom 01.03.2009, začala žalobkyňa prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia ambulantnej zdravotnej starostlivosti v ambulancii kategórii lekár v špecializačnom odbore - pediatria, dorastové lekárstvo ako právnická osoba, a to obchodná spoločnosť MEDISO, s.r.o., Pažitná 59/1035, Trnava, IČO: 44 596 057, v ktorej je žalobkyňa zamestnankyňou a odbornou zástupkyňou a odo dňa 01.03.2009 sa pre účely zákona o sociálnom poistení platiteľom povinného poistného stala menovaná obchodná spoločnosť. Podľa názoru žalovanej pre vznik, trvanie a zánik povinného sociálneho poistenia SZČO v povolaní lekár postačuje splnenie podmienky podľa § 5 písm. c) ZSP - existencia oprávnenia posudzovaného lekára na podnikanie podľa osobitného predpisu (t. j. držba licencie L1A ako jeho oprávnenia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) a zároveň dosiahnutie zdaniteľného príjmu v relevantnom období z podnikania alebo z inej samostatnej zárobkovej činnosti presahujúci zákonom stanovenú hranicu, a to bez ohľadu na to, z výkonu ktorého oprávnenia na podnikanie, resp. realizáciou ktorého oprávnenia na podnikanie podľa osobitného predpisu sa posudzovaný príjem z podnikania dosiahol. Táto kľúčová právna otázka bola medzičasom predmetom nejednotných rozhodnutí veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/1/2019 z 30. apríla 2019 a sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24. novembra 2020.
V neskoršom rozsudku sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24. novembra 2020 veľký senát najvyššieho súdu vyslovil právny názor, podľa ktorého licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. treba považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení, na základe ktorého je lekár ako držiteľ licencie L1A považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely sociálneho poistenia. Vykonávanie zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom, ktorý je držiteľom licencie L1B a ktorý je súčasne stále držiteľom licencie L1A, nie je prekážkou možnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť aj na základe licencie L1A, a teda nie je dôvodom, aby držiteľ licencie L1A nebol považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa citovaného ustanovenia. Sociálna poisťovňa neposudzuje príjem takéhoto lekára výlučne vo vzťahu k licencii L1A, a teda nie je povinná skúmať, či všetky príjmy vykázané v jeho daňovom priznaní v príslušnom zdaňovacom období sú príjmami lekára, považovaného za samostatne zárobkovo činnú osobu (SZČO) podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení. Ak taký lekár v daňovom priznaní priznal príjmy, považované za príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (§ 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov), ide vždy o príjem samostatne zárobkovo činnej osoby a nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm. c) alebo aj podľa iných písmen § 5 zákona o sociálnom poistení. Uvedené rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24. novembra 2020 bolo napadnuté aj ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky a Ústavný súd Slovenskej republiky túto sťažnosť uznesením sp. zn. IV. ÚS 610/2021 z 30. novembra 2021 odmietol, pretože právne závery veľkého senátu najvyššieho súdu vyslovené v rozsudku sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24. novembra 2020 nepovažoval za ústavne neudržateľné. Správny súd dáva do pozornosti, že senáty najvyššieho súdu, t. č. Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, sú v zmysle ustanovenia § 466 ods. 3 SSP uvedenými právnymi názormi veľkého senátu viazané. Teda v súčasnosti senáty najvyššieho správneho súdu pri riešení otázky účinkov licencie L1A vychádzajú z neskoršieho rozsudku veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24. novembra 2020, o čom svedčí aj zjednotená rozhodovacia činnosť naprieč celým spektrom senátov najvyššieho správneho súdu v obdobných veciach určenia vzniku, zmeny alebo zániku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia lekárov v postavení samostatne zárobkovo činnej osoby v nadväznosti na držbu licencií L1A a L1B týmito lekármi v súvislosti s ich prechodom na výkon lekárskeho povolania v postavení zamestnanca v pracovnom pomere v obchodnej spoločnosti prevádzkujúcej zdravotnícke zariadenie v nadväznosti na ukončenie ich prevádzky zdravotníckeho zariadenia (výkon samostatnej zdravotníckej praxe) v postavení SZČO, za súčasnej držby licencie L1A.
V tejto meritórnej otázke je rozhodovanie najvyššieho správneho súdu predvídateľné a správny súd v záujme nastolenia právnej istoty medzi stranami tohto konania pri posúdení právnej otázky účinkov držby licencie L1A lekárom pre účely povinného sociálneho poistenia lekárov v postavení SZČO aplikuje právny názor vyplývajúci, resp. ustálený v ostatnom rozsudku veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24. novembra 2020. Vzhľadom na skutočnosť, že skutkový stav, podstatný pre účely rozhodnutia o zániku, resp. nezániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobkyne, nebol medzi stranami sporný, teda ku dňu 31.12.2010, resp. aj po tomto dátume bola žalobkyňa držiteľkou licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (predmetná licencia žalobkyne č. L1A/TT/0202/05 bola Slovenskou lekárskou komorou zrušená ku dňu 31.12.2014) a zároveň žalobkyňa za roky 2007 až 2009 dosiahla príjem z podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu (§ 6 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov), a to za rok 2007 bol vo výške 1 331 481,- Sk, za rok 2008 bol vo výške 1 737 750,- Sk a za rok 2009 bol vo výške 23 187,07 Eur, teda príjmy vyššie ako je pre uvedené obdobia zákonom stanovená hranica (podľa postupnosti jednotlivých rokov 97 200,- Sk, 3 546,- Eur, 3 834,96 Eur), správny súd, prihliadnuc na vyššie uvedený právny názor najvyššieho správneho súdu k otázke právnych následkov držby licencie L1A lekárom na vznik, trvanie alebo zánik jeho statusu samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v nadväznosti na podmienky vzniku, zmeny a zániku jeho povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia v postavení SZČO v zmysle ustanovení § 14 ods. 1 písm. b), § 15 ods. 1 písm. b) a § 21 ods. 1 a ods. 4 zákona o sociálnom poistení, dospel k záveru o správnej aplikácii uvedených hmotnoprávnych ustanovení zákona žalovanou na zistený skutkový stav veci. Správny súd vo svojom skoršom rozsudku, ktorý bol v kasačnom konaní zrušený najvyšším súdom, okrem nesprávneho právneho posúdenia veci vo vzťahu k otázke určenia nezániku povinného sociálneho poistenia žalobkyne v dôsledku držby licencie L1A a dosiahnutia príjmu z podnikania
v relevantnom období nad sumu stanovenú zákonom o sociálnom poistení, za ďalší dôvod zrušenia rozhodnutia žalovanej označil nedostatočne zistený skutočný stav žalovanou a nedostatok súčinnosti konajúcich orgánov sociálneho poistenia so žalobkyňou. Uvedené zvyšné dva dôvody zrušenia rozhodnutia žalovanej a rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa pre účely ďalšieho administratívneho konania sledovali dodatočné doplnenie dokazovania za súčinnosti so žalobkyňou, ktoré malo smerovať k ozrejmeniu skutočnosti, či v relevantnom posudzovanom období rokov 2007 až 2009 žalobkyňa dosahovala príjem z podnikateľskej činnosti aj na základe poskytovania samostatnej zdravotníckej praxe s využitím licencie L1A. Vzhľadom k tomu, že uvedená skutočnosť nie je pre právne posúdenie podmienok zániku, resp. nezániku povinného sociálneho poistenia žalobkyne v postavení SZČO podstatná ani právne významná, zotrvávanie na uvedených požiadavkách súdom postráda účel nimi sledovaný a v kontexte zisteného skutkového stavu, ktorý v priebehu preskúmavaného administratívneho konania ani v priebehu súdneho prieskumu zákonnosti napadnutých rozhodnutí žalobkyňa nespochybňovala, a v kontexte konštatovanej správnosti rozhodnutia vo veci samej (v podstate aj najvyšším správnym súdom v zrušujúcom rozsudku) by zotrvanie na požiadavke doplnenia dokazovania naznačeným smerom bolo neopodstatnené a taktiež by pre žalobkyňu neprivodilo priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej. Pokiaľ ide o poukazované iné rozhodnutia tunajšieho súdu v obdobných veciach, ktorými správny súd napriek tomu, že boli jeho skoršie rozhodnutia zrušené kasačným súdom, opätovne vyhovel petitu žaloby a zrušil napádané rozhodnutia žalovanej (z dôvodu, že neboli zodpovedané otázky na námietky spojené s procesnými porušeniami vo vzťahu k žalobcom, ako bolo aj v tomto prípade, pretože kasačný súd sa v zrušujúcom rozsudku s týmito žalobnými dôvodmi nevysporiadal), správny súd konštatuje, že tieto príkladmo uvádzané prípady nie sú aplikovateľné na prejednávanú vec. Správnemu súdu sú známe rozhodnutia tunajšieho súdu, ktorými, ako uvádza žalobkyňa, po zrušení rozsudku kasačným súdom boli správnym súdom opätovne napadnuté rozhodnutia žalovanej zrušené, avšak v daných prípadoch boli skoršími rozsudkami dôvodom zrušenia rozhodnutí žalovanej správnym súdom ich nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP, s ktorým dôvodom zrušenia rozhodnutí žalovanej sa kasačný súd v zrušujúcich rozsudkoch nevysporiadal. Avšak v prejednávanom prípade správny súd zrušil skorším rozsudkom (sp. zn. 47Sa/2/2017-92 zo dňa 25. októbra 2018) rozhodnutia príslušných organizačných zložiek žalovanej z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), e) a g) SSP, nie však z dôvodu § 191 ods. 1 písm. d) SSP, preto nemohla nastať situácia, že by rozhodnutia žalovanej zostali nedostatočne odôvodnené a boli by naďalej nepreskúmateľné. Správny súd v danom prípade nepovažoval rozhodnutia žalovanej za nepreskúmateľné, pretože sa vysporiadala so zisteným skutkovým stavom a k meritu veci zrozumiteľne uviedla právny názor na aplikáciu príslušných hmotnoprávnych ustanovení zákona o sociálnom poistení k právnej skutočnosti zániku povinného sociálneho poistenia žalobkyne v postavení SZČO v nadväznosti na jej držbu licencie L1A v spojení s dosiahnutým príjmom z podnikania v relevantnom období. Preto po vrátení veci na ďalšie konanie kasačným súdom rozhodnutia žalovanej správny súd už nemôže zrušiť z dôvodu odstránenia ich nepreskúmateľnosti, pričom dôvody, pre ktoré správny súd už netrvá na doplnení dokazovania za súčinnosti so žalobkyňou (ktoré boli okrem nesprávneho právneho posúdenia veci žalovanou dôvodom zrušenia rozhodnutí žalovanej skorším rozsudkom zo dňa 25.10.2018), sú uvedené vyššie v bode 70. až 72. tohto rozsudku. Správny súd, vychádzajúc z právnych záverov rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžsk/33/2019 zo dňa 24. mája 2022 a z rozsudku veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24. novembra 2020, dospel k záveru, že žalovaná za daných okolností prípadu dostatočne zistila skutočný stav veci potrebný na rozhodnutie vo veci samej a tento správne aplikovala na relevantné hmotnoprávne ustanovenia zákona o sociálnom poistení pri určení zániku, resp. nezániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobkyne v postavení SZČO dňa 31. decembra 2010, nezistiac také závažné porušenie práv a právom chránených záujmov žalobkyne, na základe ktorých by bolo možné vyhovieť žalobnému petitu, a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol (§ 190 SSP). O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 v spojení s § 467 ods. 3 SSP a v konaní úspešnej žalovanej trovy konania pred správnym súdom a v kasačnom konaní nepriznal, pretože z obsahu spisu nevyplýva, že by jej trovy konania vznikli, pričom žalovanému orgánu verejnej správy, ktorým žalovaná nepochybne je, možno priznať trovy konania iba výnimočne.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia (§ 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu nemá odkladný účinok (§ 446 ods. 1 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP)
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).