Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1T-197-2013.pdf
PDF · 94.79 KB
Case nature
Area
Subarea
1T/197/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava III v Bratislave, pred samosudcom JUDr. Davidom Lindtnerom na hlavnom pojednávaní konanom dňa 25.11.2014 takto
rozhodol:
rozhodol:
Podľa § 285 písm. f) Tr. poriadku
súd obžalovaného:
T. Š.Z., N.. XX.XX.XXXX/XXX M. D., C. A. D., P.. S. Č.. XXXX/X, W. A. D., R. E. Č.. XX, na B.,
o s l o b o d z u j e,
spod obžaloby Okresnej prokuratúry Bratislava III, sp. zn. 3Pv 842/13 zo dňa 14.11.2013 pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/Tr. zákona, na tom skutkovom základe,
že
hoci mu z ustanovenia § 62 a nasl. Zákona o rodine vyplýva povinnosť prispievať na výživu detí a výška tejto povinnosti mu bola určená rozsudkom Okresného súdu Bratislava III pod sp. zn. 38P 143/2007 zo dňa 11.12.2007, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 18.03.2008, ktorým bol zaviazaný prispievať na výživu svojho syna F. Š., N.. XX.XX.XXXX celkovou sumou (165,97 €) mesačne od 01.10.2006 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. 15C 4/2009 zo dňa 25.09.2009, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 13.10.2009, ktorým bol zaviazaný prispievať na výživu svojho syna F. Š., N.. XX.XX.XXXX celkovou sumou 250,- € mesačne od právoplatnosti rozsudku k rukám matky J.. K. Š. vždy do 15-teho dňa v mesiaci, túto povinnosť si menovaný riadne neplnil v mieste svojho trvalého bydliska a všade tam, kde sa zdržiaval od mesiaca apríl 2008 do mesiaca december 2012, pričom výživné platil nepravidelne, tak zostal dlžný na výživnom J.. K. Š. sumu v celkovej výške 2.914,46 €,
pretože zanikla trestnosť činu.
odôvodnenie:
Súd na hlavnom pojednávaní po oznámení prejednávanej veci a po vyhlásení obžalovaného T. Š., že nechce urobiť žiadne vyhlásenie v zmysle ustanovenia § 257 ods. 1 Tr. por., vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného, výsluchom poškodenej, svedka a exekútora a na záver sa súd oboznámil s relevantnými listinnými dôkazmi zabezpečenými tak v rámci prípravného konania ako aj na hlavnom pojednávaní. Na základe takto vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že sú splnené všetky
podmienky pre obligatórne oslobodenie obžalovaného spod obžaloby okresného prokurátora z dôvodu, že trestnosť činu, ktorý bol obžalovanému kladený, zanikla.
Obž. T. Š. na hlavnom pojednávaní uviedol, že podľa jeho vedomia zaplatil dlžné výživné v celom rozsahu, teda sumu, na ktorú bol zaviazaný rozhodnutiami civilných súdov, podľa svojich možností a schopností. Výživné platil v priamych vkladoch na účet, a to po dohode s bývalou manželkou priamo na účet syna Dávida. Nakoľko boli v tej dobe obaja zaťažení exekúciami, mali zablokované účty. Synovi dal aj iné peniaze, ale toto nevie preukázať, boli to jednorazové sumy. Prispel mu na autoškolu a na kurz SBS. Podľa vkladových lístkov za celé uvedené žalované obdobie uhradil od roku 2008 až do roku 2013 sumu 11.100,- Eur, pričom tam asi nie je zarátané 4 krát po 300,-euro, ktoré mu strhával zamestnávateľ, ale nie je si istý, či to nepatrí do exekúcie. Svojho syna nechcel ukrátiť o nič. Všetky peniaze, ktoré posielal na účet Dávida, bolo výživné na syna. Odsťahoval sa z rodinného domu, ktorý s bývalou manželkou majú ešte stále v bezpodielovom spoluvlastníctve. Nevie kto v tom rodinnom dome býva. Od poškodenej má čestné prehlásenie o tom, že sú vyrovnaní. So synom uzatvoril dohodu o postúpení svojich pohľadávok, že v rámci bezpodielového spoluvlastníctva manželov bol spoluvlastníkom bytu v Bratislave s bývalou manželkou a v rámci tejto dohody postúpil pohľadávku, ktorá predstavovala polovicu hodnoty bytu svojmu synovi v hodnote 104.855,54,- Eur. Postúpil pohľadávku synovi voči Z. D., ktorá si na ten byt nárokovala. Ich dohoda s manželkou bola taká, že on z bytu ani z rodinného domu, ktorého sú spolumajitelia nechce nič. Nevie čoho sa týkalo čestné prehlásenie, kde uviedol, že dlží na Dávida výživné vo výške 8.515,05,-eur. On totiž má všetky vkladové listy, ktoré posielal na účet F. Š. a to sa nedá poprieť. Myslí si, že prehlásenie podpísal preto, aby mal kľud.
Poškodená svedkyňa J.. K. Š., na hlavnom pojednávaní k veci vypovedala, že obžalovaný bol zaviazaný platiť výživné na ňu ako na manželku a na syna, čiže všetky platby, ktoré platil za výživné sa mali deliť na polovicu, pretože na ňu mal platiť 3.000,-Sk a na syna 5.000,-Sk a od roku 2009 na syna mal platiť sumu 250,-euro. Na ňu už vtedy nemal platiť nič, pretože boli už rozvedení. Ona žiaden účet nemala, preto platil obžalovaný na účet jej syna. V roku 2008 zaplatil sumu 331,93,- Eur, v roku 2009 sumu 420,- Eur, v roku 2010 uhradil sumu 100,- Eur, za rok 2011 uhradil sumu 3.600,- Eur, za rok 2012 uhradil sumu 4.445,- Eur a za rok 2013 uhradil sumu 1.635,- Eur. Popri tom bežala exekúcia, kde obžalovanému bola strhnutá suma zaslaná na účet syna Dávida v sume 300,-eur, 310,-eur, 265,-eur a 245,-eur, pričom polovička sumy bola zaslaná jej a polovička sumy synovi Dávidovi. Podľa jej názoru peniaze, ktoré poslal obžalovaný na autoškolu synovi Dávidovi, tieto poslal na účet, ale povedal, že sú na autoškolu, nie že sú na výživné. Potom ešte školné vo výške 1.000,-eur, ktoré poslal na účet, s tým, že sú to peniaze na školu. Obžalovaný nič neposlal sám, vždy mu musela telefonovať. Rodinný dom sa nachádza v Medveďove, je na ňom záložné právo Tatra banky. Od pani D. kúpili byt na hypotekárny úver, tam bolo záložné právo Tatra banky. Manžel jej vlastne nezanechal nič, všetko bolo zaťažené exekúciami. Podľa jej názoru je obžalovaný za žalované obdobie od apríla 2008 až do decembra 2012 dlžný výživné na F. Š. vo výške 9.421,41,- Eur. Ako dôkaz je čestné prehlásenie, ktoré jej obžalovaný podpísal a kde uviedol, že jej dlží sumu 12.001,41,- Eur, na Dávida z toho 8.515,05,- Eur k 30.4.2011 a na ňu 3.485,36,- Eur ku dňu 30.4.2011. Obžalovaný ich nechal úplne bez peňazí, nemali ani čo jesť, museli sa odsťahovať z bytu. Na dome sú exekúcie a je 6-krát vykradnutý, takže je nepoužiteľný. Ona od exekútora dostala fyzicky sumu 1.220,-Eur, z toho polovička patrila jej a polovička synovi Dávidovi. Tá suma v čestnom prehlásení 12.000,- Eur , vznikla tak, že od roku 2006 mal obžalovaný platiť do októbra 8.000,-Sk mesačne až do septembra 2009, kedy mu bolo zvýšené výživné na 250,-eur na syna a na ňu výživné skončilo.
Svedok poškodený V.. F. Š., syn obžalovaného na hlavnom pojednávaní vypovedal, že sa nevie vyjadriť k sumám, ktoré mu boli zaslané na účet, pretože všetky veci, ktoré súviseli s výživným a s účtom, ktorý bol vedený na jeho meno robila jeho V. J.. Š.. Pamätá si, že do práce nastúpil koncom decembra 2012 a pracoval ešte aj začiatkom roku 2013. Skončil súkromnú strednú odbornú školu v mesiaci júl 2012 a vyučil sa ako kuchár.
Svedok Q.. Q. Q., exekútor, na hlavnom pojednávaní v súvislosti s priebehom exekúcie povinného T. Š. uviedol, že vykonával exekúciu vo vzťahu k vyživovacej povinnosti pána T. Š., pričom vykonával súčasne dve exekúcie - č. spisu Ex 46/2008 - oprávnená J.. K. Š. a č. spisu Ex 47/2008 - oprávnený V.. F. Š.. Potvrdzuje, že v zmysle čestného prehlásenia v spise Ex 46/2008 - pani J.. Š. prehlásila, že T. Š. jej vyplatil dlžné výživné ku dňu 23.11.2010 a podľa Ex 46/2008 a Ex 47/2008 dlžné výživné. V zmysle potvrdenia pokladničného dokladu č. 12010 zo dňa 23.11.2010 prijala J.. Š. E. sumu 5.455,64,-eur od T. Š. s tým, že ako účel je uvedená exekúcia č. Ex 47 a 46/2008, pričom suma vo výške 2.352,61,-eur
bola uhradená cestou súdneho exekútora a suma 2.257,84,-Eur bola uhradená pánom Š. priamo J.. Š.. Suma 2.257,84,-eur išla ako výživné na pani Š. a suma 1.995,94,-eur išla ako dlžné výživné na V.. F. Š.. Tieto sumy predstavujú sumy tak zaostalého výživného ako aj riadneho výživného. Okrem toho bola z účtu súdneho exekútora formou splátok poukázaná na výživné maloletého F.Á. Š. suma 1.389,85,-eur. Exekúcia bola ukončená základe čestného prehlásenia, ktorým zobrala pani J.. Š. oba návrhy späť.
Ďalej sa súd sa v rámci dokazovania na hlavnom pojednávaní súčasne oboznámil aj s niektorými nasledovnými listinnými dôkazmi a to:
- rodný list F. Š., narodeného dňa XX.XX.XXXX,
- vysvedčenie o maturitnej skúške F. Š. zo dňa 23.05.2012, ktorou menovaný ukončil stredoškolské vzdelanie,
- Rozsudok OS BA III, sp. zn. 38P 143/2007 zo dňa 11.12.2007, ktorým bol mal. F. Š. na čas do rozvodu zverený do starostlivosti matky J.. K. Š. a súčasne otec maloletého T. Š. zaviazaný prispievať na výživu maloletého sumou 5.000.- mesačne,
- Rozsudok OS BA III sp. zn. 15C 4/2009 zo dňa 25.09.2009, ktorým bolo manželstvo T. Š. P. J.. K. Š. rozvedené a bola schválená rodičovská dohoda, ktorou sa T. Š. zaviazal prispievať na výživu svojho syna sumou 250.- Eur,
- Potvrdenia o úhrade dlžného výživného na účet v banke deklarujúce úhradu finančných prostriedkov obžalovaným na účet F. Š. v rozhodnom období od 05.11.2008 do 23.08.2013 výživné vo výške 9.691,93.- Eur,
Súd hodnotiac vykonané dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo ako aj v ich súhrne a vzájomnej súvislosti v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. dospel jednoznačne a bez akýchkoľvek dôvodných pochybností k záveru, že žalovaný skutok sa stal tak, ako je uvedený v skutkovej vete výrokovej časti tohto rozsudku, vykazuje všetky obligatórne znaky prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zák. a že sa ho dopustil obžalovaný. Zároveň však súd zistil splnenie podmienok v zmysle osobitného ustanovenia o účinnej ľútosti podľa § 86 písm. a) Tr. zák. a preto obžalovaného spod obžaloby oslobodil.
Súd sa na hlavnom pojednávaní zaoberal troma zásadnými otázkami dôležitými pre možnosť meritórneho rozhodnutia: I. predbežnou otázkou primeranosti súdom ustanovenej vyživovacej povinnosti vo vzťahu k majetkovým pomerom obžalovaného II. rozsahom vyživovacej povinnosti vo vzťahu k obdobiu, v rámci ktorého bol obžalovaný povinný plniť si svoju vyživovaciu povinnosť voči svojmu synovi, III. otázkou, či si svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť voči svojmu synovi v rozsahu ustálenom súdom, splnil.
K bodu I:
Súd ako predbežnú otázku /z hľadiska konštatovania, že žalovaný skutok je trestným činom a dopustil sa ho obžalovaný/ hodnotil majetkové pomery obžalovaného v rozhodnom čase za účelom ustálenia výšky výživného, ktoré bol povinný platiť, pričom v tomto smere považoval výšku vyživovacej povinnosti stanovenú právoplatným rozhodnutím súdu vo výške 165,97.- Eur mesačne a od októbra 2009 vo výške 250.- Eur mesačne za primerané reálnym možnostiam a schopnostiam obžalovaného. Výživné vo výške 250.- Eur mesačne na maloletého syna nie je sumou, ktorá by bola neadekvátna a neprimeraná a ktorú by obžalovaný, pokiaľ by jeho snaha platiť výživné bola úprimná, nebol schopný uhrádzať. V rozhodnom období majetkové pomery obžalovanému podľa názoru súdu umožňovali riadne si plniť svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť vo výške stanovenej právoplatnými rozhodnutiami súdu. Je potrené zdôrazniť, že majetkovými pomermi sa rozumie nie len príjem vo finančnom vyjadrení, ale celkové majetkové pomery vrátane hnuteľných a nehnuteľných vecí /v tomto prípade napr. bezpodielové spoluvlastníctvo bytu a rodinného domu/. Navyše, obžalovaný je osobou v produktívnom veku, pričom z evidencie Sociálnej poisťovne vyplýva, že bol v podstate od roku 1993 až do 07.03.2013 nepretržite zamestnaný. Z listinných dôkazov tiež vyplýva, že obžalovaný rozhodnom období nebol v evidencii uchádzačov o zamestnanie, nebol v evidencii poberateľov dávky v hmotnej núdzi a Sociálnou poisťovňou mu nebola vyplácaná žiadna dávka. Je nepochybné, že obžalovaný si bol vedomý svojej zákonnej povinnosti /vyplývajúcej z ustanovenia § 62 ods. 1 Zákona o rodine/ prispievať na výživu svojho maloletého syna, a súčasne vedel, že mu táto povinnosť bola deklarovaná súdom, túto povinnosť si však napriek tomu, že mu to jeho majetkové pomery umožňovali, neplnil pravidelne.
K bodu II.
Po vykonaní dokazovania na hlavnom pojednávaní sa súd v plnom rozsahu stotožnil so skutkovým stavom tak, ako ho ustálila obžaloba vo vzťahu k dobe povinnosti obžalovaného platiť výživné na svojho syna a obdobie riadneho neplatenia vyživovacej povinnosti obžalovaným súd zhodne ustálil od mesiaca apríl 2008 do mesiaca december 2012 vrátane, a to z nasledovných dôvodov: Podľa ustanovenia § 62 Zákona o rodine, upravujúceho vyživovaciu povinnosť rodičov k deťom, je plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom ich zákonnou povinnosťou, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Na jednej strane teda predmetné ustanoveniu zakladá vyživovaciu povinnosť rodiča voči svojmu dieťaťu, na strane druhej súčasne dochádza k zamedzeniu potenciálneho zneužívania rodičovskej vyživovacej povinnosti stanovením okolností zániku tejto povinnosti. Súd vykonaným dokazovaním zistil, že syn obžalovaného F. M. ukončil dňa 23.5.2012 stredoškolské štúdium maturitnou skúškou ako kuchár. Z rozhodnutia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava zo dňa 02.10.2012, č. k. 133893/2012 je zrejmé, že F. Š. A. zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 01.09.2012, pričom tu bol evidovaný do 18.12.2012. Z výpovede svedka Š.Z. vyplynulo, že začal pracovať niekedy koncom roku 2012. Následne bol /ako to vyplýva z oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava zo dňa 16.10.2014/ opätovne zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie odo dňa 22.09.2014. Z uvedeného teda vyplýva, že obžalovaný nebol povinný platiť výživné na F. Š. od mesiaca január 2013, keďže vzhľadom k tomu, že menovaný ukončil stredoškolské štúdium, zaevidoval sa na úrade práce a následne sa v decembri 2012 zamestnal, možno konštatovať, že získal schopnosť samostatne sa živiť, teda uspokojovať svoje relevantné životné potreby. V tejto súvislosti súd dopĺňa, že pre nadobudnutie schopnosti samostatne sa živiť je podmienkou ukončenie jedného štúdia toho istého stupňa ako získania predpokladu na výkon povolania /uvedená podmienka u syna obžalovaného F. Š. bola jeho vyučením sa v študijnom odbore kuchár splnená/, pričom ustálená súdna prax vznik schopnosti samostatne sa živiť spája aj so vznikom nároku na príslušné dávky systému sociálneho poistenia v prípade ukončenia prípravy na povolanie a neuplatnenia sa na trhu práce /k čomu došlo u syna obžalovaného jeho zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie/. Z hľadiska hodnotenia subjektívnej stránky obžalovaného nemožno teda riadne neplatenie výživného obžalovaným za obdobie nasledujúce po nástupe F. Š. do pracovného pomeru /január 2013/ pokryť zavinením obžalovaného.
K bodu III.
Vzhľadom k tomu, že z výpovedí obžalovaného a svedkyne J.. K. Š. nebolo možné pre ich vzájomný rozpor, ktorý sa nepodarilo odstrániť jednoznačne ustáliť, či si obžalovaný svoju vyživovaciu povinnosť voči svojmu synovi za žalované obdobie v plnom rozsahu dodatočne splnil, súd pri ustálení tohto záveru vychádzal z tzv. technických dôkazov, teda potvrdení bánk o vkladoch finančných prostriedkov na účet F. Š. ako aj výpovede exekútora Q.. Q., ktorý sa vyjadril k rozsahu realizácie exekúcie povinného obžalovaného v prospech oprávneného F. Š., vykonanej na základe exekučného titulu / rozsudku Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. 16C 5/2007/. Pre záver o splnení vyživovacej povinnosti obžalovaným súd neprihliadol
- ku Čestnému prehláseniu, ktorým T. Š. deklaroval svoj dlh na výživnom ku dňu 30.04.2011 voči synovi F. Š. vo výške 8.516,04.- Eur,
- k následne uzatvorenej Dohode o postúpení pohľadávok zo dňa 25.02.2013 v sume 104.855,54.- Eur medzi postupcom obžalovaným T. Š. P. W. F. Š.,
- k Dohode o urovnaní zo dňa 25.02.2013 medzi obžalovaným T. Š. P. J.. K. Š., ktorou sa zmluvné strany dohodli, že všetky záväzky medzi stranami sú ku dňu podpisu tejto dohody vysporiadané, nakoľko tieto právne úkony boli vzájomne absolútne rozporné, nekorešpondovali s reálnym stavom a nepochybne tak nevyjadrovali skutočnú vôľu účastníkov týchto právnych vzťahov, ale zrejme iba momentálne emocionálne nastavenie zmluvných strán. Keďže však zásada objektívnej pravdy vyžaduje, aby súd svoje rozhodnutie oprel zásadne iba o fakty, ktoré sú jednoznačné a nepochybné, a nie len v rovine pravdepodobnosti alebo hypotéz, súd musel obligatórne v zmysle zásady „in dubio pro reo“ vychádzať pri svojom rozhodnutí zo skutkových okolností pre obžalovaného najpriaznivejších. Rešpektujúc uvedenú zásadu, vychádzajúc z dôkazov, ktoré súd nepovažoval za sporné, súd ustálil, že obžalovaný si v priebehu rozhodného obdobia nepravidelne plnil svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť na účet F. Š. vedený v banke z dôvodu dohody s oprávnenou J.. Š., k rukám ktorej bol obžalovaný rozhodnutím súdov povinný plniť vyživovaciu povinnosť voči synovi F. Š., ktorá nemala v rozhodnom období zriadený účet v banke /čo vo svojej výpovedi ako dôvod platenia výživného na účet F. Š. B.. J.. Š. aj sama potvrdila/. Obžalovaný uviedol, že všetky finančné prostriedky, ktoré zaslal na účet F.
Š., predstavovali výživné voči F. Š. a nesúviseli s jeho vyživovacou povinnosťou voči bývalej manželke J.. Š. /uvedené tvrdenie v priebehu dokazovania nebolo ničím vyvrátené/. Obžalovanému za rozhodné obdobie /od apríla 2008 do decembra 2012 vrátane/ vznikla vyživovacia povinnosť voči synovi F. Š. v celkovej výške 12.737,46.- Eur, pričom z potvrdení o úhrade OTP banka a Tatra banka vyplynulo, že za rozhodné obdobie uhradil obžalovaný na syna F. Š. od 05.11.2008 do 23.08.2013 výživné vo výške 9.691,93.- Eur a súčasne cestou súdneho exekútora Q.. Q. bolo uhradené výživné na F. Š. vo výške 3.385,79,- Eur., teda celkovo výživné vo výške 13.077,72.- Eur, presahujúce vyživovaciu povinnosť voči synovi F. Š..
Vzhľadom na vyššie uvedené mal súd za preukázané, že obžalovaný si svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť voči synovi F. Š. v rozhodnom období neplnil riadne, pretože tak konal iba nepravidelne, jeho protiprávne konanie nemalo trvalo nepriaznivé následky /čo možno vyvodiť jednak z toho, že každoročne v rozhodnom čase zaplatil aspoň časť výživného, pričom v roku 2011 a 2012 sumy prevyšovali výšku ročného výživného, a oprávnenej nebolo v priebehu celého rozhodného obdobia priznané náhradné výživné/, avšak svoju vyživovaciu povinnosť si dodatočne splnil skôr, než sa súd odobral na záverečnú poradu a preto rozhodol tak, ako je uvedené v enunciáte tohto rozsudku a obžalovaného obligatórne spod obžaloby oslobodil, pretože trestnosť činu zanikla.