Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5Saz-49-2014.pdf
PDF · 106.79 KB
Case nature
Area
Subarea
5Saz/49/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľa: R. B., O.. XX.XX.XXXX X. D. V. R., D. B., D. R., P. R., F. R. E. (Ď. G. „.), Š. P. F., M. O., U.B. X. F. X., F., V. Y. Z., P. P. X. M. P. X. D. V. R., D. B., D. R., P. R., F., Z.. Č.. P. H.. Č.. XXX/XX, Ž., F.Á. E. (Ď. G. „.), zastúpený: Mgr. Jarmila Vargová, advokátka, Brečtanová 21, 831 01 Bratislava, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková ul. č. 6, 812 72 Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia č. ČAS: MU-78-20/PO-Ž-2014 zo dňa 09.06.2014, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu č. ČAS:MU-78-20/PO-Ž-2014 zo dňa 09.06.2014 v časti o neudelení azylu navrhovateľovi.
Účastníkom náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Napadnutým rozhodnutím č. ČAS: MU-78-20/PO-Ž-2014 zo dňa 09.06.2014 odporca podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) neudelil azyl navrhovateľovi a súčasne podľa ustanovenia § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle poskytol doplnkovú ochranu na dobu 1 roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.
Odporca v napadnutom rozhodnutí uviedol, že navrhovateľ bol dňa 13.03.2014 na základe Dublinského dohovoru vrátený zo F. E. O.. Dňa 15.10.2011 navrhovateľ požiadal o udelenie azylu na území SR pred pracovníkmi Oddelenia azylu PZ T. R.. Navrhovateľ sa nedostavil v zákonnej lehote troch dní od podania vyhlásenia do K. Z. B.. Preto bolo konanie vedené pod ČAS: MU-461/PO-Ž-2011 dňa 26.10.2011 zastavené podľa § 19 ods. 1 písm. f) zákona o azyle.
Dňa 23.11.2011 bol navrhovateľ na základe Dublinského dohovoru vrátený zo F. E. O.. Najvyšší súd SR rozsudkom č. 10Sža/17/2012 zo dňa 07.08.2012 potvrdil rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu ČAS: MU-556-19/PO-Ž-2011 v časti o neudelení azylu podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle. Krajský súd v Bratislave rozhodnutie odporcu v časti o neposkytnutí doplnkovej ochrany zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Dňa 24.09.2012 navrhovateľ svojvoľne opustil pobytový tábor, na základe ktorého bolo jeho konanie vedené pod MU-556/PO-Ž-2011 dňa 17.10.2012 právoplatne zastavené podľa § 19 ods. 1 písm. f) zákona o azyle.
Navrhovateľ bol dňa 15.05.2013 na základe Dublinského dohovoru vrátený z Y.. Podľa § 4 ods. 6 zákona o azyle sa navrhovateľ opakovane považoval za žiadateľ o azyl. Navrhovateľ sa nedostavil v zákonnej lehote troch dní od podania vyhlásenia do K. Z. B. a preto bolo jeho konanie ČAS: MU-231/PO-Ž-2013 dňa 12.06.2013 právoplatne zastavené v zmysle § 19 ods. 1 písm. f) zákona o azyle.
Navrhovateľ bol dňa 03.07.2013 na základe Dublinského dohovoru vrátený z Y.. Podľa § 4 ods. 6 zákona o azyle sa navrhovateľ opakovane považoval za žiadateľ o azyl. Dňa 24.07.2013 sa svojvoľne nedostavil pri presune zo záchytného tábora do pobytového tábora a preto bolo jeho konanie ČAS: MU-327/PO- Ž-2013 dňa 21.08.2013 právoplatne zastavené v zmysle § 19 ods. 1 písm. f) zákona o azyle.
Počas vstupného pohovoru uviedol, že sa plne pridržiava dôvodov, ktoré uviedol v predchádzajúcich konaniach. O udelenie azylu žiadal z dôvodu, že udalosti v F. ho viedli k tomu, aby dezertoval z armády. Zotrvanie v armáde by znamenalo, že súhlasí so zabíjaním civilistov armádou F.. Jeho jednotka sa síce nikdy nezúčastnila vojenských akcií, ale v ostatných mestách bolo konanie armády neprípustné a armáda zabíjala civilné obyvateľstvo. Na povinnú vojenskú službu, ktorá trvá v F.Ý. jeden a pol roka, nastúpil 01.05.2010. Naposledy slúžil u pechotného oddielu č. XXX v oblasti L. R. X. Y.. V mesiaci júl 2011 od oddielu utiekol do rodnej obce, kde žil asi mesiac. Rodičia sa však strachovali o jeho život a bezpečnosť, preto sa rozhodol odísť do zahraničia. Vojaci povinnej vojenskej služby nie sú do zálohy prepúšťaní v pôvodných termínoch, ale zostávajú slúžiť aj nad stanovenú dobu povinnej vojenskej služby. Dodal, že za dezerciu v dobe mieru je trest 9 mesiacov vo vojenskej väznici v púšti, ale v súčasnosti sú dezertéri trestaní zastrelením. Osobne nebol svedkom podobných činov, ale z počutia vie, že dezertéri zmizli a nikto o nich nič nevie.
Odporca v rozhodnutí uviedol, že všetky skutočnosti uvedené navrhovateľom boli v priebehu správneho konania objektívne vyhodnotené a komplexne posúdené. V jeho prípade nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo zákona o azyle a z Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951. Zároveň neboli preukázané opodstatnené obavy z dôvodov uplatňovania politických práv a slobôd, ktoré vyplývajú zo zákona o azyle a z Ústavy SR.
Odporca dodal, že navrhovateľ nevyvíjal žiadnu činnosť, pre ktorú by mu v súčasnosti hrozila akákoľvek perzekúcia zo strany polície, armády, či iných zložiek štátu, ktoré by bolo možné zaradiť pod pojem prenasledovania v zmysle § 2 písm. d) zákona o azyle.
Odporca vo svojom rozhodnutí skonštatoval, že hlavným dôvodom žiadosti o azyl v prípade navrhovateľa sú problémy dezercie z armády. Ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2 zákona o azyle, navrhovateľ by mohol mať opodstatnené obavy z trestného stíhania alebo trestu za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu. V tejto súvislosti odporca dodal, že navrhovateľ nebol nikdy zaradený do jednotky, ktorá by počas jeho pobytu v F. sa zapájala do vojenských akcií. Je preto iba domnienkou, že by bol nasadený do bojových úloh proti civilistom a preto odporca vyhodnotil jeho hrozby ako nereálne. Navrhovateľ nedostal ani železnú identifikačnú kartu, ktorá sa používa iba v čase vojny. Navrhovateľ nemá žiadne doklady o jeho službe v armáde a jeho jednotka nebola ani v pohotovosti. Z toho dôvodu odporca vyvodil, že navrhovateľ dezertoval v čase, kedy ešte vôbec nemohol vedieť, či by sa akcií proti civilistom zúčastnil.
Odporca mal za to, že nebola splnená ani ďalšia podmienka relevantná pre udelenie azylu - vnútroštátny ozbrojený konflikt. Zo všetkých dostupných informácií o F. bolo odporcovi zrejmé, že v čase odchodu navrhovateľa v auguste 2011 išlo v F. zo strany demonštrujúcich o nenásilné demonštrácie. Okrem toho prezident Asad vydal viacero amnestií prepúšťajúcich väzňov, pod ktorú spadali aj vojenskí dezertéri. Všetky represie štátu sú namierené výlučne voči bojovníkom, ktorí bojujú proti sýrskej armáde a civilnému obyvateľstvu. Boj proti dezertérom je zameraný výlučne na dezertérov, ktorí so zbraňami v rukách po dezercii vystúpili proti sýrskej armáde. Navrhovateľ by mohol využiť uvedené amnestie.
Odporca citoval z dokumentu UNHCR z roku 1992, podľa ktorého dezercia z armády a strach z trestu nie je dôvodom na udelenie štatútu utečenca. Navrhovateľ strach z dôvodov rasy, náboženstva, národnosti, politických názorov alebo príslušnosti k sociálnej skupine nemal, preto odporca tento dôvod úplne vylúčil.
Na záver odporca dodal, že výroková časť o neudelení azylu rozhodnutia ČAS: MU-556/PO-Ž-2011 bola potvrdená rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Saz/19/2012-27 a rozsudkom č. 10Sža/17/2012 ho potvrdil aj Najvyšší súd SR. Navrhovateľ neuviedol žiadne nové dôvody, ktoré by už neboli posúdené v konaní ČAS: MU-556/PO-Ž-2011.
Odporca vzhľadom na to, že u navrhovateľa neboli splnené podmienky pre udelenie azylu, posúdil podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany a z dôvodu, že v prípade nedobrovoľného návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu by mohol byť skutočne vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, poskytol navrhovateľovi doplnkovú ochranu na dobu jedného roka odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Odporca ďalej uviedol, že splnomocnená právna zástupkyňa navrhovateľa pred vydaním rozhodnutia zaslala svoje písomné stanovisko, v ktorom navrhla poskytnúť navrhovateľovi medzinárodnú ochranu.
Proti tomuto rozhodnutiu do výroku o neudelení azylu podal navrhovateľ, prostredníctvom svojej splnomocnenej advokátky, včas opravný prostriedok. V opravnom prostriedku navrhovateľ pred citovaním ustanovení zákona o azyle, Správneho poriadku, uviedol, že svoju azylovú žiadosť zakladal predovšetkým na:
- hrozbe z prenasledovania z dôvodu dezercie,
- obave, že by bol prinútený k útokom na civilné obyvateľstvo.
Navrhovateľ svoj opravný prostriedok odôvodňoval tým, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci a rozhodnutie odporcu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhovateľ vo svojom opravnom prostriedku pred tým, ako pristúpil ku konkretizácii dôvodov opravného prostriedku, uviedol svoj stručný profil.
Podľa navrhovateľa odporca mal posudzovať jeho žiadosť o udelenie azylu minimálne v rozsahu:
- osoba dezertujúca z armády krajiny, kde prebieha vojnový konflikt a súčasne odmieta nastúpiť na vojenskú službu,
- neúspešný žiadateľ o azyl,
- žiadateľ „na mieste“,
- M. z oblasti R..
Navrhovateľ mal obavy pred prenasledovaním, spočívajúcom v použití fyzického alebo psychického násilia zo strany štátu, ale aj neštátneho aktéra.
Navrhovateľ v opravnom prostriedku uviedol, že podľa dostupných správ o krajne pôvodu, nie je možné súhlasiť s názorom odporcu, že navrhovateľ nebol nikdy zaradený do jednotky, ktorá by počas jeho pobytu v F., sa zapájala do vojenských akcií. Podľa navrhovateľa sa stal utečencom na mieste. Navrhovateľ vytýkal odporcovi, že sa nezaoberal postavením M. všeobecne v oblasti R. a postavením neúspešných žiadateľov o azyl. Podľa navrhovateľa predstavuje tiež rizikovú skupinu v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu ako neúspešný žiadateľ o azyl.
Odporca svojim podaním zo dňa 25.08.2014 sa písomne vyjadril k opravnému prostriedku navrhovateľa. Vo svojom vyjadrení odporca po stručnom opísaní skutkového stavu uviedol, že správne dospel k názoru, že navrhovateľovi sa nepodarilo opodstatniť svoje obavy z perzekúcie v prípade jeho návratu do F.. Odporca navrhol rozhodnutie v celom rozsahu potvrdiť.
Dňa 29.09.2014 splnomocnená advokátka navrhovateľa súdu doručila podanie, v ktorom prostredníctvom priložených správ o krajine pôvodu poukázala na zhoršujúcu sa situáciu v F. a C..
Krajský súd v Košiciach rozhodol vec na základe súhlasu účastníkov konania bez pojednávania podľa ustanovenia § 250f zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení (ďalej len O.s.p.) ako vecne a miestne príslušný súd (§ 246a ods. 2 O.s.p., § 21 ods. 3 zákona o azyle, § 14 zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky v platnom znení) a za použitia ustanovenia § 250q ods. 2 O.s.p. dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne.
Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.).
V zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý
a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo
b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.
Azyl predstavuje medzinárodnoprávnu ochranu osôb, ktoré majú v krajine svojho pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôžu alebo nechcú vrátiť do tohto štátu.
Právo na azyl navyše nemožno považovať za právo nárokové; ani Ústava Slovenskej republiky, Listina základných práv a slobôd, ani medzinárodné zmluvy o ľudských právach, ktorými je Slovenská republika viazaná, nezaručujú, že právo azylu musí byť žiadateľovi poskytnuté.
Dôvodom neudelenia azylu navrhovateľovi bolo nesplnenie relevantných podmienok pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle. Navrhovateľ žiadosť o udelenie azylu zdôvodnil v Dotazníku žiadateľa o udelenie azylu zo dňa 20.03.2014 skutočnosťou, že opustil F. armádu počas výkonu svojej základnej vojenskej služby, ktorej odporca venoval náležitú pozornosť a vykonal dokazovanie okrem výsluchu navrhovateľa aj obsahom správ o krajine pôvodu (č.l. 61-71 administratívneho spisu), ktorých podstatnú časť v rozhodnutí s uvedením zdrojov aj uviedol. Krajský súd pri posudzovaní rozhodnutia odporcu poukazuje na skutočnosť, že odporca správne vyhodnotil výpoveď navrhovateľa vo všetkých dôvodoch jeho odchodu z krajiny pôvodu.
K výroku o neudelení azylu navrhovateľovi krajský súd zdôrazňuje, že predpokladom udelenia azylu podľa § 8 zákona o azyle je existencia opodstatnených obáv z prenasledovania z dôvodov uvedených v tomto zákonnom ustanovení. Podľa názoru súdu k naplneniu a preukázaniu konania, ktoré zákon o azyle definuje ako prenasledovanie (§ 2 písm. d/ bod 1), okrem všeobecných predpokladov (objektívna situácia) musí pristúpiť aj individuálne konanie subjektov, smerujúce voči konkrétnej osobe
- navrhovateľovi. V prejednávanej veci však faktor prenasledovania alebo jeho hrozby nebol naplnený. Žiaden štátny orgán nevykonal voči navrhovateľovi žiadne kroky administratívneho, trestného, či iného postihu. Iba za predpokladu naplnenia týchto predpokladov môže dôjsť k splneniu ďalšej podmienky udelenia azylu, teda opodstatnenosti prezentovaných obáv, čo v danom individuálnom prípade nebolo preukázané. Odporca sa vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal dôvodmi žiadosti navrhovateľa o udelenie azylu. Tieto skutočnosti potom vyhodnotil z hľadiska kritérií uvedených v zákone o azyle a Ženevského dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951. Z uvedených dôvodov po právnej stránke neboli splnené predpoklady udelenia azylu navrhovateľovi v zmysle zákona o azyle.
Podľa krajského súdu záver odporcu o tom, že navrhovateľ nesplnil podmienky pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle, je vecne správny vzhľadom na záver odporcu o tom, že v danom prípade sa zjavne jedná o žiadateľa o azyl, ktorý objektívne nečelil žiadnemu prenasledovaniu zo strany štátnych orgánov. Obdobne navrhovateľ nečelil ani takému konaniu zo strany neštátnych pôvodcov. Tomu nasvedčuje aj samotné tvrdenie navrhovateľa, ktoré prezentoval v správnom konaní.
Skutočnosti uvádzané navrhovateľom v priebehu celého azylového konania sa krajskému súdu javia z hľadiska bezprostredného ohrozenia navrhovateľa v prípade zotrvania v krajine pôvodu ako neopodstatnené a nasvedčujú iným pohnútkam navrhovateľa než tým, ktoré sú ako dôvody pre udelenie azylu uvedené v Ženevskom dohovore a zákone o azyle a potvrdzujú záver, že v prípade navrhovateľa nie sú splnené podmienky pre udelenie azylu podľa § 8 alebo § 10 zákona o azyle.
V prípade navrhovateľa nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania z rasových, národnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru z roku 1951 o postavení utečencov a zo zákona o azyle.
Ako to vyplýva aj z Príručky UNHCR z roku 1992 - Kritériá a postupy pri udeľovaní štatusu utečenca podľa Konvencie z roku 1951 a podľa Protokolu z roku 1967 o postavení utečencov (bod 167 a nasl.), za utečencov nemožno považovať osoby, ak jediným motívom pre zbehnutie alebo vyhnutie sa vojenskej službe bola nechuť k vojenskému výcviku alebo strach z boja. Na druhej strane UNHCR uznáva, že pokiaľ by si výkon vojenskej služby vyžiadal účasť vo vojenských operáciách, ktoré sú v rozpore s jeho vnútorným politickým, náboženským alebo morálnym presvedčením alebo svedomím, je možné trest alebo jeho hrozbu za dezerciu alebo vyhnutie sa vojenskej službe považovať za prenasledovanie. Výnimočnými situáciami pritom musia byť vojenské operácie (činy) podľa § 13 ods. 2 zákona o azyle, ktoré sú zavrhnutiahodné z pohľadu medzinárodného spoločenstva pre ich rozpor s morálkou. Trest hroziaci žiadateľovi o azyl za dezerciu alebo vyhnutie sa vojenskej službe je možné považovať za prenasledovanie, až po splnení týchto ostatných predpokladov definície. Navrhovateľ však nikdy nevykonával žiadne vojenské operácie a z uvedeného dôvodu krajský súd nepovažoval námietky splnomocnenej advokátky za opodstatnené.
Navrhovateľ vo svojej výpovedi pred odporcom neuviedol ani skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť záver, že by z dôvodu národnostnej príslušnosti M. zažíval nejaké problémy v krajine pôvodu. Z toho dôvodu sa krajský súd s námietkami navrhovateľa, týkajúcimi sa postavenia národnostných menšín a rozporu zisteného skutkového stavu s obsahom spisu nestotožňuje.
Krajský súd sa tiež zaoberal námietkou, že odporca mal vzhľadom k ním vyhodnotenej situácii v krajine pôvodu navrhovateľa tohto posudzovať ako žiadateľa o azyl na mieste. Ani táto námietka nie je dôvodná. Je totižto vecou žiadateľa o azyl, aby svoju žiadosť odôvodnil tak, ako to pokladá za potrebné. Nie je povinnosťou odporcu, aby dôvody žiadosti o azyl domýšľal, resp. ich vyhľadával. Navrhovateľ však ani v jednej z ním použitých verzií žiadosti o azyl neuviedol okolnosť, že by o azyl žiadal z dôvodov, ktoré nastali po jeho odchode z krajiny jeho pôvodu, ktorá skutočnosť je primárnym predpokladom pre žiadosť žiadateľa na mieste.
Krajský súd považuje za dôležité dodať, hodnotiac vyjadrenia (žiadosť o azyl z 15.10.2011 -žiadal o azyl z dôvodu, že bol na svojej ceste do Y. zadržaný na Slovensku a že bol unavený) a skutky navrhovateľa, vrátane jeho opakovaných odchodov z pobytových táborov, že tieto nenasvedčujú skutočnosti, že by navrhovateľ hľadal na území SR ochranu pred prenasledovaním v jeho krajine, ale skôr nasvedčuje jeho ekonomickej emigrácii, využívajúc na to súčasnú situáciu v krajine pôvodu.
Krajský súd sa podrobne zaoberal všetkými námietkami navrhovateľa uplatnenými v opravnom prostriedku a postup odporcu považuje v celom rozsahu za správny, v súlade so zákonom o azyle, keď v zmysle ustanovení § 13 ods. 1 zákona o azyle odporca navrhovateľovi azyl neudelil.
Krajský súd preto nepovažoval námietky opravného prostriedku navrhovateľa ohľadne nedostatočného zistenia skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia veci, za dôvodné. Námietky navrhovateľa nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. K podaniu splnomocnenej advokátky zo dňa 29.09.2014 krajský súd dodáva, že v zmysle ustanovenia § 250i ods. 1 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.
Krajský súd považuje za zrejmé, z akých argumentov odporca pri svojom rozhodovaní vychádzal. Odporca riadne zistil skutkový stav veci a z tohto podkladu neskôr vychádzal pri svojom rozhodnutí o neexistencii dôvodov pre udelenie azylu v zmysle ustanovení § 8 a § 10 zákona o azyle, podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o azyle.
Odporca sa podrobne zaoberal všetkými skutočnosťami, k ich vyhodnoteniu nemožno mať žiadne výhrady a preto bolo potrebné rozhodnutie odporcu v časti výroku o neudelení azylu ako vecne správne potvrdiť podľa § 250q ods. 2 O.s.p..
O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľ a jeho splnomocnená zástupkyňa boli v konaní neúspešní a nemali preto právo na náhradu trov konania. Odporcovi náhrada trov konania nepatrí, preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1,
b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.