Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_5CoE-13-2014.pdf
PDF · 84.26 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoE/13/2014
Uznesenie
Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávneného: Sociálna poisťovňa so sídlom Ul. 29. augusta 8, Bratislava, IČO: 30 807 484, vo veci pobočky Senica, Hollého 1215, Senica, proti povinnému: ALLKAN servis, s.r.o., IČO: 36 233 820, so sídlom Štefánikova č. 697, Senica, za účasti súdneho exekútora: JUDr. Pavel Šajánek, so sídlom Sadová č. 621, Senica, o vymoženie 107,- Eur, o zastavení exekučného konania, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Senica č. k. 5Er/413/2011-12 zo dňa 18. septembra 2013, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v časti trov exekúcie p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením Okresný súd Senica (ďalej len „súd prvého stupňa“) exekúciu zastavil, oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov konania vo výške 41,43 Eur do troch dní od právoplatnosti toho uznesenia zároveň rozhodol, že žiadnemu z z účastníkov sa náhrada trov konania nepriznáva. Napadnuté uznesenie odôvodnil súd prvého stupňa tým, že poverením Okresného súdu Senica (ďalej len „súd prvého stupňa“) zo dňa 3.6.2011 bol súdny exekútor poverený podľa § 45 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej len „Exekučný poriadok“) vykonaním exekúcie na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Senica č. 700-0711062510-GC04/10 zo dňa 23.11.2010. Exekučné konanie sa začalo na návrh oprávneného, ktorý bol súdnemu exekútorovi doručený dňa 27.5.2011. Následne súd prvého stupňa zistil, že povinný bol z dôvodu nedostatku majetku dňa 5.1.2013 ex offo vymazaný z Obchodného registra. Súd prvého stupňa následne po zistení výmazu povinného z obchodného registra exekúciu zastavil. Zároveň súd prvého stupňa s poukazom na ustanovenie na ustanovenie § 14, § 22 ods. 1 Vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len „vyhláška“) priznal súdnemu exekútorovi náhradu trov exekučného konania vo výške 41,43 Eur. Súd prvého stupňa zároveň s poukazom na ustanovenie § 203 ods. 3 Exekučného poriadku uložil oprávnenému uhradiť súdnemu exekútorovi povinnosť zaplatiť náhradu trov exekučného konania. Súd prvého stupňa zároveň rozhodol, že žiadnemu z účastníkov sa náhrada trov exekučného konania nepriznáva.
Proti tomuto uzneseniu, konkrétne proti výroku, ktorým mu bola uložená povinnosť uhradiť súdnemu exekútorovi trovy konania podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Oprávnený namietal, že súd prvého stupňa opomenul skutočnosť, že k zastaveniu exekúcie neprišlo zavinením oprávneného (a teda v danom prípade nemožno použiť ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku ), ani sa exekúcia nezastavila z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, (tak ako to má na mysli ustanovenie § 203 ods. 2 Exekučného poriadku), a povinný, čiže subjekt, ktorý v zásade uhrádza trovy exekúcie, objektívne nemôže uhradiť trovy exekúcie, nakoľko v čase rozhodovania o náhrade trov exekúcie už neexistuje. Z uvedeného podľa oprávneného vyplýva, že v tomto prípade by oprávnený trovy exekúcie platiť nemal. Oprávnený teda navrhuje, aby odvolací súd zmenil napadnutý výrok zmenil tak, že oprávnenému povinnosť na náhradu trov exekúcie neuloží.
Súdny exekútor sa k podanému odvolaniu písomne vyjadril a uviedol, že vo svojom podnete na zastavenie exekúcie bolo v prvom rade poukazované na nemajetnosť povinného, ktorá bola zistená ešte pred výmazom z Obchodného registra (zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku) a nakoniec Okresný súd Trnava v uznesení pod sp. zn. 9CbR/28/2011, po preštudovaní spisového materiálu dospel k záveru, že spoločnosť nemá žiaden majetok, čím odôvodnil jej výmaz ex offo z Obchodného registra Súdny exekútor poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11.10.2012, sp. zn. 3 M Cdo 13/2011). Povinný teda výmazom ex offo z Obchodného registra síce stratil spôsobilosť na práva a povinnosti, avšak dôvod jeho výmazu bola nemajetnosť povinného. Súdny exekútor ďalej vo svojom vyjadrení uviedol, že keďže exekúciu v danom prípade nebolo možné vykonať žiadnym zo spôsobov ktoré sú uvedené v Exekučnom poriadku, navrhuje, aby odvolací súd zastavil exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku a priznal mu trovy exekúcie tak ako sú uvedené v ním predloženej špecifikácii.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len OSP), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou - podal ho včas účastník konania (§ 201, 204 OSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 OSP), a to v zákonom stanovenej lehote (§ 204 OSP), preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. OSP) a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je v napadnutej časti vecne správne.
Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 196 Exekučného poriadku za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň z pridanej hodnoty.
Podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.
Podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku náklady podľa § 196 Exekučného poriadku uhrádza povinný.
Podľa § 200 ods.1, 2 Exekučného poriadku, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku. Ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
Podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený.
Podľa § 14 ods. 1 Vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov, ak je súdny exekútor vylúčený z vykonávania exekúcie alebo ak exekúciu súd zastaví, odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti sa určuje paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti najmenej 33,19 Eur.
Podľa § 22 ods. 1 Vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov súdnemu exekútorovi patrí popri odmene aj náhrada hotových výdavkov účelne vynaložených v súvislosti s vykonaním exekučnej činnosti, táto náhrada zahŕňa najmä cestovné náhrady, poštovné a telekomunikačné výdavky, znalecké náhrady a poplatky.
Exekučný poriadok pripúšťa výnimky zo zásady, podľa ktorej trovy exekúcie uhrádza povinný (§ 197 ods. 1 Exekučného poriadku). Oprávnený spravidla znáša trovy exekúcie podľa princípu zavinenia a princípu voľnej úvahy súdu. Okrem toho, oprávnený musí uhradiť trovy exekúcie, aj keď zastavenie exekúcie nezavinil a nemohol ho predvídať, ak k zastaveniu došlo z dôvodu, že majetok povinného nestačil ani na úhradu trov exekúcie.
Preto je dôležité, z akého dôvodu došlo ex offo k výmazu povinného z obchodného registra, ktorá skutočnosť má dopad na dôvod zastavenia exekúcie v zmysle § 57 Exekučného poriadku a následne aj na rozhodnutie o trovách exekúcie. Ak totiž dôvod zastavenia exekúcie spočíva v dôvode uvedenom v § 57 ods. l písm. h) Exekučného poriadku, o trovách exekúcie treba rozhodnúť podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorom prípade musí uhradiť trovy exekúcie oprávnený.
Najvyšší súd SR v rozhodnutí zo dňa 11.03.2013 sp. zn. 3 M Cdo 5/2012 vyslovil právny názor, že v prípade ak v priebehu exekučného konania bol povinný vymazaný z obchodného registra, musí sa vo veci konajúci exekučný súd oboznámiť so skutočnosťami (vyplývajúcimi napr. zo spisu registrového súdu), ktoré v konečnom dôsledku viedli k vymazaniu povinného z obchodného registra. Ide pritom o okolnosť významnú nielen z hľadiska aplikácie toho - ktorého ustanovenia Exekučného poriadku upravujúceho dôvod zastavenia exekúcie, ale tiež z hľadiska rozhodnutia exekučného súdu o trovách exekúcie. Ak totiž dôvod zastavenia exekúcie spočíva v dôvode uvedenom v § 57 ods. l písm. h) Exekučného poriadku, o trovách exekúcie treba rozhodnúť podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, v takom prípade hradí trovy exekúcie oprávnený (porovnaj tiež uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 M Cdo 12/2012, sp. zn. 3 M Cdo 13/2011 a sp. zn. 3 M Cdo 4/2012). Najvyšší súd sa stotožnil s názorom generálneho prokurátora, že ak bol povinný zrušený bez likvidácie z dôvodu, že nemá obchodný majetok, ktorý by postačoval na náhradu primeraných výdavkov a odmeny za výkon funkcie likvidátora, malo byť správne aplikované ustanovenie § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, a nie ustanovenie § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, aplikácia ktorého je na mieste v prípade existencie iného dôvodu, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať.
V rozhodnutiach sp. zn. 5 M Cdo 16/2011, 4 M Cdo 14/2006, 3 M Cdo 10/2011, 5 M Cdo 15/2011 Najvyšší súd vyslovil obdobný právny záver keď uviedol, že v prípade ak súd zistil nedostatok majetku a konkurzné konanie pre nedostatok majetku dlžníka zastavil, tak ako tomu bolo aj v tomto prípade, prichádza do úvahy zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, a nie ustanovenie § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, aplikácia ktorého je na mieste v prípade existencie iného dôvodu, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať.
I Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. II. ÚS 375/2012 v prípade, v ktorom sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 21 CoE 94/2012 z 30. mája 2012, nepoprel vyššie uvedený právny záver Najvyššieho súdu SR. Krajský súd v Žiline založil svoje rozhodnutie na posúdenie, že povinný bol zrušený bez likvidácie z dôvodu, že nemá obchodný majetok, ktorý by postačoval na úhradu primeraných výdavkov a odmeny za výkon funkcie likvidátora (§ 68 ods. 9 Obchodného zákonníka), do úvahy prichádza teda dôvod zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. To znamená, že skutočným dôvodom zastavenia exekúcie bol dôvod zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, a preto správne prvostupňový súd aplikoval v danej veci § 203 ods. 2 Exekučného poriadku. Ústavný súd v predmetnom rozhodnutí na námietku sťažovateľa o nejednotných rozhodnutiach všeobecných súdov uviedol, že nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. Najvyššieho súdu SR. Podstatné je, či sú odlišné právne názory všeobecných súdov ústavne konformné, lebo v kladnom prípade niet dôvodu na to, aby ústavný súd do takýchto záverov zasiahol (mutatis mutandis I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 273/08). Vychádzajúc z uvedeného podľa názoru ústavného súdu napadnuté rozhodnutie krajského súdu nejaví známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Výklad krajského súdu možno považovať za ústavne
konformný, a preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd do namietaného záveru krajského súdu zasiahol.
Z predloženého spisového materiálu je teda zrejmé, že povinný výmazom z obchodného registra síce stratil spôsobilosť spôsobilosť na práva a povinnosti, avška primárnym dôvodom jeho výmazu bol nemajetnosť povinného, a teda súd prvého stupňa postupoval správne keď predmetnú exekúciu zastavil podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, t. j z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.
Odvolací súd je toho názoru (a to aj vzhľadom na vyššie citované rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako aj nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky), že súd prvého stupňa postupoval správne, keď na úhradu trov exekučného konania s poukazom na ustanovenie § 203 ods. 2 Exekučného poriadku na úhradu trov zaviazal oprávneného.
Odvolací súd následne preskúmal zákonnú požiadavku súdneho exekútora na priznanie fakturovaných súm a zistil, že jednotlivé položky zodpovedajú všetkým skutočne vykonaným úkonom a boli uplatnené v súlade s vyhláškou MS SR č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších predpisov.
Súdnemu exekútorovi teda prislúcha paušálna odmena v zmysle § 14 ods. 1 vyhlášky - minimálna odmena súdneho exekútora určená paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti v sume 33,19 Eur. Rovnako tak súd prvého stupňa postupoval správne keď súdnemu exekútorovi priznal s poukazom na ustanovenie § 22 ods. 1 vyhlášky náhradu poštovného v sume 1,60 Eur. V zmysle § 196 Exekučného poriadku druhej vety ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty - 20 % DPH - zvyšuje sa jeho odmena a náhrady o daň z pridanej hodnoty, t.j. 9,38 Eur. Odvolací súd konštatuje, že súdnemu exekútorovi prináleží odmena náhrada trov exekučného konania v celkovej sume 41,37 Eur; t. j. v takej výške v akej mu bola priznaná súdom prvého stupňa.
Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa správne rozhodol, keď oprávneného zaviazal zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie v sume 41,37 Eur, a preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie v časti týkajúcej sa trov exekučného konania ako vecne správne v zmysle § 219 ods. 1 a ods. 2 OSP potvrdil.
Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z.).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.