Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_4Tos-29-2014.pdf
PDF · 69.54 KB
Case nature
Area
Subarea
4Tos/29/2014
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martiny Zeleňakovej a sudcov JUDr. Petra Tobiaša a JUDr. Moniky Halkociovej na neverejnom zasadnutí konanom dňa 18.11.2014, v trestnej veci odsúdeného G. C. pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák., v konaní o sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu Okresného súdu Prešov sp. zn. 41 PP 37/14 zo dňa 22.09.2014, takto
rozhodol:
Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. z a m i e t a sťažnosť odsúdeného G. C.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa podľa § 415 ods. 1 Tr. por. v spojení s ust. § 66 ods. 1 písm. b/ Tr. zák. návrh odsúdeného G. C., nar. XX.XX.XXXX, na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody uloženého mu rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 05.03.2012, sp. zn. 4 T 22/2012 vo výmere 4 (štyroch) rokov zamietol.
Proti tomuto uzneseniu, v zákonom stanovenej lehote, priamo do zápisnice o verejnom zasadnutí, podal odsúdený sťažnosť, ktorú bližšie nezdôvodnil.
Na základe podanej sťažnosti preskúmal krajský súd v zmysle ust. § 192 ods. 1 Tr. por. správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj konanie, ktoré tomuto výroku napadnutého uznesenia predchádzalo, pričom zistil, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.
Z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že G. C. bol rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 05.03.2012, sp. zn. 4 T 22/2012 uznaný vinným zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák., za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere štyroch rokov so zaradením pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
Odsúdený začal vykonávať trest odňatia slobody dňa 05.03.2012 so započítaním väzby od 03.11.2011 do 05.03.2012, dve tretiny výkonu trestu mu teda uplynuli dňa 03.07.2014.
Zo správy ÚVTOS G. zo dňa 04.08.2014 vyplýva, že správanie odsúdeného bolo spočiatku na požadovanej úrovni, aj keď bol zaznamenaný záporný poznatok týkajúci sa neporiadku v osobných veciach, boli ale zaznamenané aj kladné poznatky týkajúce sa organizovania aktivít záujmovej činnosti, výkonu čistiacich a upratovacích prác a plnenia pracovných povinností, bezproblémový priebeh výkonu trestu prebiehal do mája 2014, kedy bol disciplinárne potrestaný za nadväzovanie kontaktov s inými osobami, následne boli zaznamenané záporné poznatky týkajúce sa fajčenia mimo vyhradený priestor a v júli 2014 bol opätovne disciplinárne potrestaný za prenášanie stravy z jedálne do ubytovne odsúdených, z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny bol z pracoviska vyradený, disciplinárne odmenený nebol. Riziko jeho sociálneho zlyhania hodnotil ústav ako stredné, vzhľadom na predchádzajúcu trestnú činnosť, závislosť od alkoholu a drog, finančnú situáciu pred nástupom do výkonu trestu odňatia slobody, emocionálnu stabilitu a dosiahnuté vzdelanie, resocializačnú prognózu hodnotil ako menej priaznivú. Konštatoval, že odsúdený čiastočne preukazuje splnenie podmienok na podmienečne prepustenie a neodporúča jeho podmienečne prepustenie.
Správne súd prvého stupňa poukázal na znenie ustanovenia § 66 ods. 1 písm. b/ Tr. zák., podľa ktorého súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu, ak odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojim správaním preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život a ak ide o osobu odsúdenú za zločin po výkone dvoch tretín uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody.
Aj keď podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody nie je mimoriadnym inštitútom, ktorý by súd mal aplikovať len výnimočne, na podmienečné prepustenie odsúdený nemá automatický nárok, ale súd ho môže použiť len za splnenia zákonom stanovených podmienok, a to tak formálneho charakteru, ktorým je vykonanie v prejednávanej veci dvoch tretín súdom uloženého trestu odňatia slobody, ako aj materiálneho charakteru, a to preukázanie polepšenia odsúdeného, pričom vykonané dokazovanie musí jednoznačne viesť k pozitívnemu záveru, že odsúdený sa svojim správaním a plnením povinností skutočne polepšil, čo znamená, že už doterajší výkon trestu bol postačujúci pre naplnenie účelu trestu, ktorým je najmä prevýchova odsúdeného tak, aby viedol riadny život a jeho ďalší výkon preto už nie je potrebný. Pokiaľ teda súd, na základe vykonaného dokazovania, nedospeje k bezpečnému záveru, že odsúdený sa polepšil, nemôže odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody podmienečne prepustiť, pričom nemôže ďalej skúmať, či trest uložený pôvodným rozhodnutím, ktorý je trestom zákonným, je primeraný, alebo naopak neprimerane prísnym, pretože v opačnom prípade by išlo o neprípustné preskúmavanie právoplatného rozhodnutia súdu mimo rámca mimoriadnych opravných prostriedkov. Taktiež dobré správanie odsúdeného v dôsledku motivácie podmienečným prepustením z výkonu trestu odňatia slobody nie je prejavom, že sa odsúdený polepšil, pretože v prípade jeho prepustenia, teda po odpadnutí motivácie dobrého správania, niet záruky, že odsúdený povedie riadny život. K splneniu materiálnych podmienok pre podmienečné prepustenie odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody, podľa názoru krajského súdu, teda dôjde až vtedy, keď odsúdený sa vo výkone trestu odňatia slobody dobre správa, pretože si uvedomuje nesprávnosť svojho doterajšieho konania spočívajúceho v páchaní trestnej činnosti, je odhodlaný viacej takto nekonať a aktívne prejavuje snahu po náprave objektivizovanú najmä disciplinárnymi odmenami. Len pasívne prispôsobenie sa podmienkam výkonu trestu odňatia slobody pre podmienečne prepustenie z výkonu takéhoto trestu zjavne stačiť nebude.
Vychádzajúc z vyššie uvedených zákonných ustanovení a vykonaného dokazovania, aj krajský súd dospel k záveru, že aj keď formálne podmienky pre podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, a to vykonanie dvoch tretín uloženého trestu, boli splnené, vykonané dokazovanie neviedlo k dostatočne odôvodnenému záveru, že sa odsúdený už doterajším výkonom trestu polepšil, a preto jeho ďalší výkon nie je potrebný.
Odsúdený totiž napriek tomu, že bol vo výkone trestu odňatia slobody po dobu viac ako dva a pol roka, nezískal ani jednu disciplinárnu odmenu. Naopak bol dvakrát disciplinárne potrestaný, teda opakovane porušoval ústavný priadok, čo o jeho polepšení nesvedčí. Porušovanie ústavného poriadku nasvedčuje neochote odsúdeného prispôsobiť sa pravidlám výkonu a naznačuje jeho ľahostajný prístup k dodržiavaniu stanovených noriem správania sa, o neochote dodržiavať aj všeobecne záväzne a všeobecne akceptované pravidla správania sa svedčí aj jeho doterajší život, keďže z odpisu registra trestov plynie, že obžalovaný sa do rozporu so zákonom v trestnoprávnom zmysle opakovane dostal aj pred odsúdením, v súvislosti s ktorým trest vykonáva, keďže má zo spomínaného obdobia dva záznamy a aj keď sa na odsúdeného v týchto prípadoch hľadí, akoby nebol odsúdený, fikcia neodsúdenia sa na skutočnosť, že aj v týchto prípadoch sa trestného činu dopustil, z hľadiska hodnotenia jeho osoby, nevzťahuje. Prognóza jeho nápravy je menej priaznivá a žiaden dôkaz, ktorý by presvedčivo naznačoval, že už doterajším výkonom trestu odňatia slobody sa polepšil, a preto už jeho ďalší výkon nie je potrebný, v konaní vyprodukovaný nebol, a preto odsúdeného nebolo možné z výkonu trestu odňatia slobody podmienečne prepustiť.
Dobré správanie sa odsúdeného v počiatočnom období výkonu trestu odňatia slobody, je potrebné hodnotiť len ako prispôsobenie sa podmienkam výkonu trestu odňatia slobody, motivované nanajvýš snahou odsúdeného byť podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody, nesvedčí však aj o tom, že odsúdený sa naozaj už doterajším výkonom trestu odňatia slobody polepšil, a preto jeho ďalší výkon už nie je potrebný.
Nepochybil preto súdu prvého stupňa, keď návrh odsúdeného na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody zamietol, a krajskému súdu nezostávalo nič iné, len jeho sťažnosť postupom podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. ako nedôvodnú zamietnuť.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.