Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_25Sd-244-2014.pdf
PDF · 91.61 KB
Case nature
Area
Subarea
25Sd/244/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, v konaní vedenom pred samosudkyňou Mgr. Norou Tomkovou, v právnej veci navrhovateľa: Q. F., nar. X. X. XXXX, r. č.: XXXXXX/XXX, bytom J. XXX, zast. JUDr. Ivanom Hubkom, advokátom, so sídlom v G., F. X/XX, proti odporkyni: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8, 813 63 Bratislava, o starobný dôchodok, takto
rozhodol:
Rozhodnutie odporkyne č. XXX XXX XXXX X zo dňa 14. mája 2014 p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Odporkyňa napadnutým rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 14. mája 2014 podľa § 65, § 274 a § 82 Zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov priznala od 20. decembra 2010 starobný dôchodok v sume 74,30 € mesačne. K sume starobného dôchodku patria aj zákonné zvýšenia podľa § 82 Zákona o sociálnom poistení od 1. januára 2011 na sumu 75,70 € mesačne, od 1. januára 2012 na sumu 78,20 € mesačne, od 1. januára 2013 na sumu 89,40 € mesačne, od 1. januára 2014 na sumu 98,20 € mesačne.
Proti rozhodnutiu odporkyne podal navrhovateľ včas opravný prostriedok, v ktorom vyjadril nesúhlas s rozhodnutím z dôvodu, že výpočet dôchodku nie je správny. Poukázal na to, že odporkyňa nemá právo odpočítať doby sociálneho poistenia, za ktoré mu bol priznaný výsluhový dôchodok, pretože išlo o odvody podľa Zákona o sociálnom zabezpečení do všeobecného systému sociálneho zabezpečenia. Ďalej poukázal na to, že výsluhový dôchodok je osobitnou dávkou, ktorá je vyplácaná z osobitného systému sociálneho zabezpečenia a nemá nič spoločné s výpočtom starobného dôchodku podľa Zákona o sociálnom poistení. Nesúhlasil s aplikáciou čl. 33 Dohovoru č. 128 o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach, pričom podrobne špecifikoval svoj pohľad na jeho výklad.
Odporkyňa v písomnom vyjadrení k opravnému prostriedku uviedla, že navrhovateľovi bolo na nárok na starobný dôchodok v plnom rozsahu prihliadnuté na nároky, ktoré získal počas profesionálnej služby v I. kategórii funkcií. Týmto postupom odporkyňa zosúladila svoju prax so zovšeobecneným právnym názorom Najvyššieho súdu SR. Zachovanie nárokov vyplývajúcich zo zaradenia zamestnaní vykonávaných v služobnom pomere do I. a II. kategórie funkcií je možné zabezpečiť zohľadnením doby služby a počas nej dosiahnutých osobných vymeriavacích základov.
Z dôvodovej správy k zákonu č. 222/2003 Z. z. vyplýva, že výsluhový dôchodok od dovŕšenia dôchodkového veku podľa všeobecných predpisov o sociálnom zabezpečení (poistení) plní funkciu starobného dôchodku z osobitného systému sociálneho zabezpečenia v sume zodpovedajúcej dobe trvania služobného pomeru, či už samostatne alebo popri starobnom dôchodku, na ktorý vznikne nárok
dovŕšením dôchodkového veku podľa všeobecných predpisov o sociálnom zabezpečení (poistení). Právne predpisy Slovenskej republiky pri rozhodovaní o sume starobného dôchodku zo všeobecného systému sociálneho zabezpečenia (poistenia) neupravujú, akým spôsobom zabezpečiť od dovŕšenia dôchodkového veku podľa všeobecných predpisov o sociálnom zabezpečení (poistení) poskytnutie sumy starobného dôchodku len za doby zabezpečenia (poistenia), ktoré sa neprekrývajú s dobou výkonu služby, za ktorú už bol poskytnutý výsluhový dôchodok. Preto podľa čl. 7 ods. 5 a čl. 154c Ústavy SR je potrebné na zachovanie získaných nárokov od dovŕšenia dôchodkového veku podľa všeobecných predpisov o sociálnom zabezpečení (poistení) aplikovať Dohovor o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach (č. 128), ktorý bol Československou socialistickou republikou ratifikovaný 11. januára 1990 a vyhlásený pod č. 416/1991 v Zbierke zákonov. Uvedený Dohovor má charakter medzinárodnej zmluvy, ktorá priamo zakladá právo fyzických osôb na zachovanie nároku na starobný dôchodok, a preto na jeho vykonanie nie je potrebné prijať osobitný zákon; príslušné ustanovenia uvedeného Dohovoru majú prednosť pred zákonmi o sociálnom zabezpečení (poistení), preto je nimi odporkyňa viazaná pri určení sumy starobného dôchodku poistenca, ktorý je poberateľom výsluhového dôchodku za tú istú sociálnu udalosť, ktorou je prežitie zákonom stanoveného dôchodkového veku na vznik nároku na starobný dôchodok. Pretože dovŕšením dôchodkového veku podľa všeobecných predpisov o sociálnom zabezpečení (poistení), ktorý bol určený v súlade so zachovaním nárokov vyplývajúcich zo zaradenia zamestnaní vykonávaných v služobnom pomere do I. a II. kategórie funkcií, nastala situácia, že navrhovateľovi vznikol nárok na starobný dôchodok a tiež na výsluhový dôchodok, je potrebné na určenie sumy starobného dôchodku aplikovať aj čl. 33 ods. 2 Dohovoru. Suma starobného dôchodku bola určená podľa § 66 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení a podľa čl. 33 ods. 2 Dohovoru, pričom podrobný postup je uvedený v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Suma starobného dôchodku podľa Zákona o sociálnom poistení je 72,10 € mesačne a suma starobného dôchodku podľa Zákona o sociálnom zabezpečení je 9,30 € mesačne. Keďže suma starobného dôchodku určená podľa zákona účinného od 1. januára 2004 je vyššia ako suma starobného dôchodku podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003, navrhovateľovi podľa § 274 ods. 2 Zákona o sociálnom poistení patrí vyššia suma starobného dôchodku. Nárok navrhovateľa na starobný dôchodok bol posúdený v súlade so zovšeobecneným právnym názorom Najvyššieho súdu SR, pričom bolo postupované rovnako ako u poistencov nachádzajúcich sa v rovnakej skutkovej a právnej situácii. Vzhľadom na uvedené žiadala odporkyňa, aby súd napadnuté rozhodnutie zo dňa 14. mája 2014 ako vecne správne potvrdil.
Právny zástupca navrhovateľa na pojednávaní zotrval na svojich doterajších písomne predložených vyjadreniach. Súdu predložil v písomnej forme vyjadrenie, ktoré predniesol aj na pojednávaní, z ktorého súd ako hlavné vyberá - Trváme na Dohovore č. 128, dôrazne však namietame zavádzajúce vyjadrenie odporkyne, že navrhovateľ nesúhlasí s aplikáciou tohto Dohovoru a čl. 30 a 33. Ak sa podľa Dohovoru musia krátiť dávky za určitých podmienok a v určenom rozsahu, je potrebné na to, aby odporkyňa vykonala vnútroštátnym predpisom túto základnú skutočnosť - za určených podmienok a v určenom rozsahu, teda neexistuje zákon, nariadenie, vyhláška, ktorá by určila podmienky a rozsah krátenia, teda nemôže toto robiť štátny orgán na základe subjektívneho, dogmaticky jednostranného rozhodnutia, nie však zákonného výkladu. Podľa názoru právneho zástupcu navrhovateľa neexistuje žiadny konkrétny zákonný predpis, na základe ktorého by odporkyňa bola zákonom poverená odpočítať dobu zamestnania ako výkonu služobného pomeru policajta pri výpočte výšky sociálnej udalosti
- starobný dôchodok nárokovaný a vyplácaný zo všeobecného systému sociálneho zabezpečenia (poistenia). Za dobu výkonu služby ako služobného pomeru (od jeho vzniku do konca roku 2002) boli odvádzané súčasne sociálne dôchodkové odvody do vtedy platného spoločného systému sociálneho dôchodkového poistenia, teda neexistuje žiadny zákonný mandát, aby túto dobu obdobia dôchodkového poistenia odporkyňa nezapočítala pre výšku vypočítaného nároku na sociálnu udalosť označenú ako starobný dôchodok. Dohovor č. 128 mal určiť povinnosť implementovať vo vnútroštátnom zákonodarstve jeho ustanovenia a štát ho nevykonal, nastupuje kategorická povinnosť odporkyne započítať obdobie dôchodkového poistenia, teda aj odpracované roky v služobnom pomere, nakoľko nie sú určené ani označené vo vnútroštátnom predpise, podmienky ani určený rozsah ich krátenia. Potom nastupuje zákon č. 461/2003 Z. z. a vypočítava sa starobný dôchodok podľa § 6, § 60, § 65 a § 274. Právny zástupca ďalej poukázal na Ústavu SR, konkrétne na čl. 2 ods. 2 a čl. 2 ods. 3 Ústavy SR. Zdôraznil neprítomnosť zákonného právneho predpisu v slovenskom právnom poriadku, ktorý by zásadným charakterom určoval hocijaké krátenie dávok, určených Dohovorom, v tomto prípade dôchodkovej dávky
- starobného dôchodku výsluhového dôchodcu. Ako určuje samotný Dohovor, takto sa môže stať len a
len za určených podmienok a dokonca len a len v určenom rozsahu a pri súbehu nároku rozdielnych dôchodkových dávok z jednej sociálnej udalosti.
Navrhovateľ prítomný na pojednávaní sa v plnom rozsahu pridržiaval písomného vyjadrenia vo veci, ako aj vyjadrení svojho právneho zástupcu.
Zástupkyňa odporkyne poukázala na písomné vyjadrenie odporkyne vo veci zo dňa 13. 8. 2014, ako aj na doplňujúce vyjadrenie odporkyne zo dňa 7. 11. 2014 a vzhľadom k tomu navrhla napadnuté rozhodnutie odporkyne zo dňa 14. mája 2014 ako vecne správne potvrdiť.
V doplňujúcom vyjadrení odporkyňa poukázala na to, že ak by Sociálna poisťovňa pri výpočte starobného dôchodku postupovala akýmkoľvek iným spôsobom, spôsobila by tak neprimerané zvýhodnenie navrhovateľa voči ostatným poistencom bez relevantného právneho dôvodu. Zdôraznila, že výpočet dôchodku bol vykonaný v súlade s rozhodnutím č. 55 Najvyššieho súdu SR uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí SR č. 5/2011.
Krajský súd v súlade s ust. § 250l - § 250s O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie, oboznámil sa s administratívnym spisom odporkyne, ako aj s ostatným spisovým materiálom a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný.
Navrhovateľ žiadosťou zo dňa 20. decembra 2013 požiadal odporkyňu o priznanie starobného dôchodku, ktorý žiadal priznať od 2. mája 2008.
Navrhovateľ dovŕšil dôchodkový vek dosiahnutím 55 rokov veku, t. j. 2. mája 2008.
Podľa § 114 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení starobný dôchodok navrhovateľovi možno priznať od 20. decembra 2010, t. j. najviac tri roky spätne od uplatnenia nároku na dôchodok.
Navrhovateľ k 2. máju 2008 úhrnom získal 13 271 dní, t. j. 36 rokov a 131 dní obdobia dôchodkového poistenia, čím splnil aj druhú podmienku nároku na starobný dôchodok.
Podľa § 14 ods. 4 Zákona o sociálnom zabezpečení ako zamestnanie zaradené do I. (II.) pracovnej kategórie sa za dobu pred 1. januárom 2000 hodnotí doba služby zaradená do I. (II.) kategórie funkcií, ak nevznikol nárok na dôchodok podľa piatej časti tohto zákona. Doba služby zaradená do I. kategórie funkcií sa v týchto prípadoch hodnotí ako zamestnanie I. pracovnej kategórie uvedené v § 14 ods. 2 písm. b) až h) tohto zákona. Navrhovateľovi bolo na nárok na starobný dôchodok v plnom rozsahu prihliadnuté na nároky, ktoré získal počas profesionálnej služby v I. kategórii funkcií. Týmto postupom odporkyňa zosúladila svoju prax so zovšeobecneným právnym názorom Najvyššieho súdu SR. Zachovanie nárokov vplývajúcich zo zaradenia zamestnaní vykonávaných v služobnom pomere do I. a II. kategórie funkcií je možné zabezpečiť zohľadnením doby služby a počas nej dosiahnutých osobných vymeriavacích základov.
Podľa rozhodnutia Ministerstva vnútra SR, odbor sociálneho zabezpečenia a zdravotníctva sekcie personálnych a sociálnych činností č. SPC-39.045-1/5-2005 zo dňa 1. marca 2005 bol od 1. januára 2005 navrhovateľovi priznaný podľa § 38, § 39 a s poukázaním na § 143c ods. 8, § 58 a § 60 zákona č. 328/2002 Z. z. výsluhový dôchodok. Preto odporkyňa stanovila výšku starobného dôchodku tak, že najskôr určila sumu starobného dôchodku za všetky doby poistenia, t. j. obdobie dôchodkového poistenia vrátane doby služby zhodnotenej na nárok výsluhový dôchodok. Následne určila sumu starobného dôchodku patriacu len za obdobie dôchodkového poistenia, ktorým je doba služby zhodnotená na určenie sumy výsluhového dôchodku, koeficientom, ktorý vyjadruje pomer medzi dĺžkou obdobia dôchodkového poistenia, ktorým je doba služby zhodnotená na určenie sumy výsluhového dôchodku za celé roky a dĺžkou obdobia dôchodkového poistenia vrátane služby zhodnotenej na nárok na výsluhový dôchodok. Suma určená za obdobie dôchodkového poistenia vrátane doby služby zhodnotenej na nárok na výsluhový dôchodok bola potom krátená o sumu, ktorá zodpovedá obdobiu dôchodkového poistenia, ktorým je doba služby zhodnotená na určenie sumy výsluhového dôchodku za celé kalendárne roky.
Rovnako ako odporkyňa, tak i súd nesúhlasí s názorom navrhovateľa, že rozsah krátenia dávok sociálneho poistenia (zabezpečenia) na základe čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128 nepatrí do právomoci
odporkyne, pretože nie je zákonodarným orgánom štátu. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že podľa článku 7 ods. 5 Ústavy SR - medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.
Podľa čl. 154c Ústavy SR v znení účinnom od 1. júla 2001 - medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom. Dohovor o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach (č. 128) bol Československou socialistickou republikou ratifikovaný 11. januára 1990 len pokiaľ ide o časť III. a v Zbierke zákonov bol vyhlásený pod č. 416/1991 Zb.. Príslušné ustanovenia Dohovoru majú prednosť pred zákonom a sú priamo záväzné aj pre odporkyňu.
V doterajších rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR vydaných v obdobných prípadoch Najvyšší súd len odkazuje na povinnosť odporkyne (Sociálnej poisťovne) postupovať v súlade s čl. 33 Dohovoru č. 128 - starobný dôchodok môže odporkyňa krátiť, a to primerane k počtu skončených rokov doby trvania služby rozhodujúcich pre výšku výsluhového dôchodku podľa § 39 zákona č. 328/2002 Z. z.. Iným postupom by určitá kategória poistencov (podľa názoru Najvyššieho súdu SR) v systéme vnútroštátnych poisťovacích a zabezpečovacích systémov bola znevýhodnená v porovnaní s poistencami vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia na Slovensku a dokonca by s ňou odporkyňa zaobchádzala horšie, ako s poistencami poistenými v zahraničí, u ktorých o takomto krátení dôchodkov ani ona nemá pochybnosti.
Konkrétnemu mechanizmu krátenia - teda postupu v súlade s čl. 33 Dohovoru č. 128 sa Najvyšší súd SR vo svojich rozhodnutiach vyhol. Presný postup, resp. mechanizmus krátenia na základe čl. 33 ods. 2 Dohovoru v žiadnom vnútroštátnom predpise zakotvený nie je. Nakoľko však bol Dohovor č. 128 ratifikovaný 11. januára 1990, príslušné ustanovenia Dohovoru majú prednosť pred zákonom a sú priamo záväzné aj pre odporkyňu, preto jej spôsob výpočtu konajúci súd považuje za súladný s doterajšou ustálenou súdnou praxou a rozsudkami Najvyššieho súdu SR vydanými v obdobných prípadoch, z tohto dôvodu napadnuté rozhodnutie odporkyne zo dňa 14. mája 2014 ako zákonné potvrdil v súlade s ust. § 250q ods. 2 O.s.p..
Nakoľko ani konajúcemu súdu nie je iný mechanizmus krátenia známy ako ten, čo aplikovala odporkyňa
- spôsob krátenia uplatnený odporkyňou schvaľuje, nakoľko, ak by odporkyňa pri výpočte starobného dôchodku postupovala akýmkoľvek iným spôsobom, spôsobila by tak neprimerané zvýhodnenie navrhovateľa voči ostatným poistencom bez relevantného právneho dôvodu (nakoľko v obdobných prípadoch postupuje rovnakým spôsobom krátenia).
Odporkyňa v tomto konaní nemá nárok na náhradu trov a podľa výsledku konania navrhovateľovi právo na náhradu trov nevzniklo, preto súd o trovách konania rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia (navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznáva) v súlade s ust. § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 250l ods. 2 O.s.p..
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Žiline na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne v 3 vyhotoveniach.
V odvolaní sa ma popri všeobecných náležitostiach podľa § 42 ods. 3 O.s.p. (t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísaný - každý rovnopis vlastnou rukou, pri právnických osobách opatrený podpisom osoby oprávnenej konať za subjekt, ako aj odtlačkom pečiatky a datované) tiež uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým že, a) v konaní došlo k vadám uvedeným § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 205a ods. 1 O.s.p. skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Ustanovenie § 205a ods. 1 O.s.p. sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O.s.p.).
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.