Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_10Cpr-2-2011.pdf
PDF · 109.65 KB
Case nature
Area
Subarea
10Cpr/2/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I pred sudkyňou JUDr. Danou Káčerovou, v právnej veci navrhovateľky: C.. F. Š., V. K. X, XXX XX Bratislava, zastúpenej: Mgr. Romana Paliderová, advokátka so sídlom Jégého 19, 821 08 Bratislava, proti odporcovi: Slovenská Národná Galéria, so sídlo Riečna 1, 815 13 Bratislava, zastúpenej: Mgr. Ivan Petkov, advokátska kancelária STRELÁK & PETKOV so sídlom Na vŕšku 12, 811 01 Bratislava o náhradu mzdy titulom prekážok v práci takto
rozhodol:
Odporca je p o v i n n ý doplatiť navrhovateľke mzdu titulom osobného platu za mesiac október roku 2011 v sume 913 € brutto, za mesiac november roku 2011 v sume 913 € brutto, za mesiac december 2011 v sume 913 € brutto a za obdobie od 01. januára 2012 do 22. januára 2012 v sume 870,50 € brutto, všetko v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
Súd návrh navrhovateľky na priznanie príslušenstva žalovaných pohľadávok a to 9,25% úroku z omeškania zo sumy 913 € od 11.11.2011 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 9,25% zo sumy 913 € od 11.12.2011 do zaplatenia, úroku z omeškania 9% zo sumy 913 € od 11.01.2012 do zaplatenia, úroku vo výške 9% zo sumy 870,50 € od 11.02.2012 do zaplatenia z a m i e t a .
O náhrade trov konania súd rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
odôvodnenie:
Navrhovateľka návrhom doručeným súdu dňa 28.11.2011 sa pôvodne domáhala určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy titulom neplatne skončeného pracovného pomeru a náhrady škody. Navrhovateľka písomným podaním zo dňa 19.10.2012 žiadala, aby súd pripustil zmenu petitu návrhu tak, že sa domáhala určenia, že pracovný pomer uzavretý medzi navrhovateľkou a odporcom pracovnou zmluvou zo dňa 30.09.2010 je pracovným pomerom uzavretým na dobu neurčitú a pracovný pomer medzi navrhovateľkou a odporcom ku dňu 22.01.2012 trvá, zároveň sa domáhala doplatenia mzdy titulom osobného platu za mesiac október 2011 v sume 913 € brutto spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% od 11.11.2011 do zaplatenia, za mesiac november 2011 sumu 913 € brutto spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% od 11.12.2011 do zaplatenia, za mesiac december 2011 v sume 913 € brutto spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% od 11.01.2012 do zaplatenia, za obdobie od 01.01.2012 do 22.01.2012 v sume 870,50 € brutto spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % od 11.02.2012 do zaplatenia. Súd uznesením vyhláseným na pojednávaní konanom dňa 18.02.2013 pripustil zmenu petitu žalobného návrhu v zmysle vyššie citovaného podania navrhovateľky, upustil od vypracovania písomnom formy tohto uznesenia, nakoľko účastníci konania a právni zástupcovia účastníkov konania boli na pojednávaní prítomní.
Navrhovateľka na pojednávaní konanom dňa 07.05.2014 zobrala späť návrh v časti o určenie, že pracovný pomer uzavretý medzi navrhovateľkou a odporcom pracovnou zmluvou zo dňa 30.09.2010 je pracovným pomerom uzavretým na dobu neurčitú a pracovný pomer medzi navrhovateľkou a odporcom ku dňu 22.01.2012 trvá a žiadala, aby súd rozhodol len o druhej časti petitu návrhu, ktorým sa domáhala doplatenia funkčného platu za obdobia október 2011 v sume 913 € brutto spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% od 11.11.2011 do zaplatenia, za mesiac november 2011 sumu 913 € brutto spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% od 11.12.2011 do zaplatenia, za mesiac december 2011 v sume 913 € brutto spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% od 11.01.2012 do zaplatenia, za obdobie od 01.01.2012 do 22.01.2012 v sume 870,50 € brutto spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % od 11.02.2012 do zaplatenia titulom prekážok v práci na strane odporcu. Odporca so späťvzatím časti žalobného návrhu súhlasil. Súd uznesením č.k. 10Cpr 2/2011-111 zo dňa 07.05.2014 že pracovný pomer uzavretý medzi navrhovateľkou a odporcom pracovnou zmluvou zo dňa 30.09.2010 je pracovným pomerom uzavretým na dobu neurčitú a pracovný pomer medzi navrhovateľkou a odporcom ku dňu 22.01.2012 trvá, zastavil. Predmetom konania po pripustených úpravách pôvodného petitu žalobného návrhu bol len mzdový nárok navrhovateľky za žalované obdobie z dôvodu, že odporca svojim konaním vytvoril navrhovateľke prekážky v práci. Odporca žiadal návrh navrhovateľky ako nedôvodný zamietnuť. Mal zato, že navrhovateľke neprináleží vyplatenie rozdielu tarifného platu s priznaným osobným platom u za žalované obdobie na tom skutkovom základe, že osobný plat bol navrhovateľke priznaný vo výške 1.500 € len na jeden rok v zmysle prílohy k platobnému zo dňa 30.09.2010. Odporca správnosť matematického vyčíslenia uplatneného nároku navrhovateľkou v konaní nespochybnil. Súd vychádzal pri rozhodovaní zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním a to výsluchom účastníkov konania, svedkyne C.. R. U., U.. E. E., U.. P. M. na pojednávaní konanom dňa 27.10.2014, oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov založených v spise, pričom prihliadol na ďalší obsah spisového materiálu ( § 120 ods. 1 O.s.p. ). Navrhovateľka vo svojom návrhu bola povinná v zmysle ust. § 79 ods. 1 O.s.p. pravdivo opísať rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazy, ktorých sa dovoláva a ďalej prispieť k dosiahnutiu účelu konania pravdivým a úplným opísaním potrebných skutočností a označením dôkazných prostriedkov v zmysle ust. § 101 ods. 1 O.s.p. Súd vec prejednal v intenciách tvrdení uvádzanými navrhovateľkou v návrhu, ktorými odôvodňovala svoj žalobný návrh a prednesov na pojednávaní. Súd aj napriek predmetu konania po pripustenej zmene petitu žalobného návrhu, ktorým sa navrhovateľka domáhala vzhľadom na správanie sa odporcu už len mzdového nároku, uvádza zistený skutkový stav týkajúci sa založenia a trvania pracovného pomeru medzi účastníkmi konania, nakoľko má podstatný význam pre vzniku nároku navrhovateľky uplatneného v konaní. Počas konania medzi účastníkmi konania bol sporný obsah uzavretej pracovnej zmluvy v tom smere, na akú dobu bol pracovný pomer medzi účastníkmi konania založený. Navrhovateľka súdu predložila písomnú pracovnú zmluvu uzavretú s odporcom dňa 30.09.2010, z obsahu ktorej vyplýva, že pracovný pomer bol medzi účastníkmi konania dohodnutý na dobu určitú do 30.09.2013. Odporca obsah predloženej pracovnej zmluvy spochybnil v tom smere, že mal za to, že s navrhovateľkou bol pracovný pomer dohodnutý na dobu určitú iba do dňa 30.09.2011 a nie do dňa 30.09.2013, ktorý je uvedeným dňom v písomnej pracovnej zmluve predloženej navrhovateľkou v konaní. Odporca však počas konania nepredložil súdu listinný dôkaz, a to pracovnú zmluvu uzavretú s navrhovateľkou s obsahom odporcom tvrdeným. Súčasťou uzavretej pracovnej zmluvy bol písomný Návrh osobného platu, ktorý účastníci podpísali dňa 30.09.2010. Z obsahu tejto písomnosti vyplýva, že odporca navrhovateľke určil v zmysle § 7a/ zákona č. 553/2003 Z.z. osobný plat v sume 1.500 €. Z obsahu uvedenej písomnosti vyplýva z bodu 3, že je súčasťou pracovnej zmluvy uzavretej účastníkmi konania dňa 30.09.2010. Z obsahu tejto písomnosti nevyplýva, že by jeho súčasťou bola príloha k platobnému dekrétu, ktorú odporca doručil počas konania, na základe ktorej odporca preukazoval, že osobný plat bol navrhovateľke priznaný len na dobu jedného roka. Z výsluchu účastníkov konania a z obsahu listinných dôkazov vyplynulo, že odporca doručil navrhovateľke, aj napriek zneniu uzavretej pracovnej zmluvy s navrhovateľkou, písomné oznámenie zo dňa 07.09.2011, že navrhovateľke končí pracovný pomer dňom 30.09.2011. Po doručení vyššie uvedeného písomného oznámenia o skončení pracovného pomeru navrhovateľke, odporca dňa 12.09.2011 zaslal navrhovateľke písomné oznámenie o vzniku prekážok výkonu práce na jeho strane ako zamestnávateľa na tom skutkovom základe, že navrhovateľka doručovala ďalším zamestnancom kontraproduktívne e-maily a svojim správaním vytvárala stresové prostredie na pracovisku. Odporca navrhovateľke v zmysle ustanovenia § 142 ods. 3 Zákonníka práce oznámil, že odo dňa 13.09.2011
nemôže navrhovateľka vykonávať svoju prácu a z tohto dôvodu ju odmietol pustiť na pracovisko. Po podaní žalobného návrhu navrhovateľkou odporca navrhovateľke v závere roku 2011 písomne oznámil , že ku dňu 31.12.2011 pominuli prekážky v práci na jeho strane ako zamestnávateľa, zároveň odporca vyzval navrhovateľku, aby v najbližší pracovný deň, ktorým bol deň 02.01.2012 sa riadne dostavila do práce. Podľa tvrdenia odporcu sa navrhovateľka do zamestnania dňa 02.01.2012 nedostavila, neurobila tak ani dňa 03.01.2012 a svoju absenciu neospravedlnila. Odporca dňa 03.01.2012 doručil navrhovateľke prostredníctvom pošty okamžité skončenie pracovného pomeru pre závažné porušenie pracovnej, ktoré si navrhovateľka prevzala dňa 23.01.2012. V zmysle pripustenej zmeny petitu návrhu, ktorým sa navrhovateľka domáhala doplatenia priznaného osobného platu nielen za obdobie - októbra roku 2011 v sume 913 € brutto, za mesiac novembra roku 2011 v sume 913 € brutto, za mesiac december 2011 v sume 913 € brutto ale aj za obdobie od 01. januára 2012 do 22. januára súd doplnil dokazovania, či aj za obdobie január roku 2012 nevznikli prekážky na strane odporcu v tom smere, že aj napriek výzve odporcu z konca roku 2011, aby navrhovateľka nastúpila do práce dňa 02.01.2012, navrhovateľke neumožnil výkon práce. Z výsluchu navrhovateľky a svedkyne C.. R. U. na pojednávaní konanom dňa 27.10.2014 mal súd preukázané, že sa spolu s navrhovateľkou dňa 02.01.2012 ako zamestnankyne odporcu dostavili v zmysle výzvy odporcu na pracovisko. Zapísali sa do knihy dochádzok. Na vrátnicu odporcu sa dostavila štatutárna zástupkyňa odporcu spolu s dvomi zamestnancami odporcu /ktorých svedkyňa a ani navrhovateľka nepoznali/ a bolo svedkyni a navrhovateľke štatutárnou zástupkyňou odporcu oznámené, že im neumožní vstup na pracovisko a boli obidve požiadané, aby opustili priestory zamestnávateľa. Svedkyňa zhodne s navrhovateľkou uviedla, že odporca pre navrhovateľku nemal vytvorené pracovné miesto a ani vytvorené pracovné podmienky na výkon práce v tom smere, že by navrhovateľku usadil do funkčne zariadenej kancelárie. Svedkyňa zhodne s navrhovateľkou uviedli, že zamestnanec odporcu na vrátnici mal v knihe pokynov napísaný pokyn, že navrhovateľka a svedkyňa majú zákaz vstupu do pracovných priestorov odporcu od 13.09.2011 a tento pokyn zrušený nebol ani v deň 02.01.2012. Z výsluchu svedka U.. E. E. na pojednávaní konanom dňa 27.10.2014 mal súd preukázané v rozhodnom období pracoval u odporcu ako informátor. Svedok uviedol, že v septembri roku 2011 navrhovateľka aj svedkyňa C.. R. U. boli vyvedené políciou z budovy zamestnávateľa. Svedok uviedol, že mal vedomosť o tom, že zamestnávateľ vymenil zámky na kanceláriách navrhovateľky a svedkyne R.. U.. Svedok ďalej uviedol, že navrhovateľka a svedkyňa neboli vpustené do budovy odporcu ani v januári roku 2012. Svedok mal pokyn od štatutárnej zástupkyne odporcu, že keď sa navrhovateľka a svedkyňa dostavia do budovy v januári roku 2012, mal jej zavolať. Svedok pokyn štatutárnej zástupkyne splnil, oznámil, že navrhovateľka spolu so svedkyňou sa na pracovisko dostavili. Do átria budovy sa dostavila štatutárna zástupkyňa odporcu spolu s právnikom U.. M., s pánom X., ktorý podľa vyjadrenia svedka, bol riaditeľom ekonomiky, ktorého riaditeľkou do septembra roku 2011 bola C.. R. U.. Spolu so štatutárnou zástupkyňou sa dostavila aj B., ktorá podľa výpovede svedka vykonávala prácu, ktorú do septembra roku 2011 vykonávala navrhovateľka. Svedok uviedol, že navrhovateľka a svedkyňa C.. R. U.G. požiadali štatutárnu zástupkyňu odporcu, že chcú vykonávať prácu a dožadovali sa, aby im bol umožnený vstup do ich kancelárií, čo im však zo strany zamestnávateľa umožnené nebolo. Svedok vo výpovedi uviedol, že bol priamym svedkom rozhovoru medzi štatutárnou zástupkyňou odporcu, navrhovateľkou a svedkyňou C.. R. U. , nakoľko celý rozhovor sa odohrával na prízemí budovy, kde on vykonával prácu informátora. Podľa ustanovenia § 1ods.1 zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme tento zákon upravuje práva a povinnosti zamestnancov a zamestnávateľov pri výkone práce vo verejnom záujme. Podľa ustanovenia § 1 ods. 4 cit. zákona na pracovnoprávne vzťahy zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme sa vzťahuje Zákonník práce, ak tento zákon alebo osobitný predpis 2) neustanovuje inak. Podľa článku 5 Zákonníka práce zamestnanci a zamestnávatelia sú povinní riadne plniť svoje povinnosti vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov. Podľa ustanovenia § 3 ods.1Zákonníka práce /ďalej ZP/ pracovnoprávne vzťahy zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme sa spravujú týmto zákonom, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Podľa ustanovenia § 41 ods. 1 ZP pred uzatvorením pracovnej zmluvy je zamestnávateľ povinný oboznámiť fyzickú osobu s právami a povinnosťami, ktoré pre ňu vyplynú z pracovnej zmluvy, s pracovnými podmienkami a mzdovými podmienkami, za ktorých má prácu vykonávať. Podľa ustanovenia § 42 ods. 1 ZP pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Jedno písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi.
Podľa ustanovenia § 43 ods. 1 ZP v pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so zamestnancom dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú: a) druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma, a jeho stručná charakteristika, b) miesto výkonu práce (obec a organizačnú časť alebo inak určené miesto) c) deň nástupu do práce, d) mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve. Podľa ustanovenia § 43 ods. 2 ZP zamestnávateľ v pracovnej zmluve uvedie okrem náležitostí podľa odseku 1 aj ďalšie pracovné podmienky, a to výplatné termíny, pracovný čas, výmeru dovolenky a dĺžku výpovednej doby. Podľa ustanovenia § 43 ods. 4 ZP v pracovnej zmluve možno dohodnúť ďalšie podmienky, o ktoré majú účastníci záujem, najmä ďalšie hmotné výhody. Podľa ustanovenia § 47 ZP ods. 1 ZP odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, a) zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu, utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou, b) zamestnanec je povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu. Podľa ustanovenia § 48 ods. 1 ZP pracovný pomer je dohodnutý na neurčitý čas, ak nebola v pracovnej zmluve výslovne určená doba jeho trvania alebo ak v pracovnej zmluve alebo pri jej zmene neboli splnené zákonné podmienky na uzatvorenie pracovného pomeru na určitú dobu. Pracovný pomer je uzatvorený na neurčitý čas aj vtedy, ak pracovný pomer na určitú dobu nebol dohodnutý písomne. Podľa ustanovenia § 48 ods. 2 ZP pracovný pomer na určitú dobu možno dohodnúť najdlhšie na dva roky. Pracovný pomer na určitú dobu možno predĺžiť alebo opätovne dohodnúť v rámci dvoch rokov najviac dvakrát. Podľa ustanovenia § 54 ZP dohodnutý obsah pracovnej zmluvy možno zmeniť len vtedy, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na jeho zmene. Zamestnávateľ je povinný zmenu pracovnej zmluvy vyhotoviť písomne. Na základe vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že účastníci konania uzavreli dňa 30.09.2010 pracovnú zmluvu podľa ustanovenia § 42 Zákonníka práce a zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme, avšak v rozpore so znením ustanovenia § 48 ods. 2 ZP, nakoľko pracovný pomer bol dohodnutý na dobu určitú v trvaní troch rokov do dňa 30.09.2013. Podľa citovaného ustanovenia § 48 ods. 2 ZP pracovný pomer na určitú dobu možno dohodnúť najdlhšie na dva roky. Tento nedostatok nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu, je sním spojená právna udalosť zakotvená v ustanovení § 48 ods. 1 ZP, podľa ktorého pracovný pomer je dohodnutý na neurčitý čas, ak nebola v pracovnej zmluve výslovne určená doba jeho trvania alebo ak v pracovnej zmluve alebo pri jej zmene neboli splnené zákonné podmienky na uzatvorenie pracovného pomeru na určitú dobu. Súd teda kvalifikoval pracovný pomer založený účastníkmi konania pracovnou zmluvou predloženou navrhovateľkou v konaní ako pracovný pomer na dohodnutý na neurčitý čas, nakoľko nie je možné pracovný pomer dohodnúť na obdobie troch rokov, iba na dobu najdlhšie dvoch rokov. Odporca v konaní nepredložil pracovnú zmluvu, v zmysle ktorej mal za to, že s navrhovateľkou uzavrel pracovný pomer na dobu určitú do dňa 30.09.2011. Súčasťou pracovnej zmluvy uzavretej účastníkmi konania, ktorá súdu bola ako jediná predložená v konaní navrhovateľkou, bol návrh osobného platu, ktorým bol navrhovateľke priznaný osobný plat podľa ustanovenia § 7a zákona č. 553/2003 Z.z. Z vykonaného dokazovania nemal súd preukázané, že súčasťou návrhu osobného platu zo dňa 30.09.2010 bola odporcom doručená príloha k platobnému dekrétu zo dňa 30.09.2010, na základe ktorej by mal navrhovateľke byť osobný plat vyplácaný len po dobu jedného roka. Súd tento listinný dôkaz vyhodnotil ako nedôveryhodný, nakoľko z obsahu návrhu, ktorým bol navrhovateľke priznaný osobný plat v bode tri je uvedené, že je súčasťou pracovnej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania, a ak by súčasťou tohto návrhu bola aj odporcom doručovaná príloha, tak nebol dôvod, aby nebola uvedená v niektorom z bodov ako príloha v písomnom návrhu osobného platu. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že pracovný pomer medzi účastníkmi trval v čase vzniku nároku navrhovateľky na uplatnený mzdový nárok, nakoľko pracovný pomer, tak ako súd uviedol vyššie, bol v zmysle ustanovenia § 48 ZP uzavretý na čas neurčitý. Nebol odporcom v období od októbra roku 2011 do 23.01.2012 skončený v zmysle ustanovenia § 59 ods. 1 ZP, v ktorom sú taxatívne vymedzené spôsoby skončenia pracovného pomeru. Odporca síce listom datovaným 07.09.2011 zaslal navrhovateľke písomné oznámenie o ukončení pracovného pomeru dohodnutého na dobu určitú. V predmetnom oznámení odporca uviedol, že pracovný pomer navrhovateľky končí dňa 30.09.2011 z dôvodu uplynutia dohodnutej doby, počas ktorej mal pracovný pomer založený pracovnou
zmluvou skončiť. Dátum 30.09.2011, to jest dátum kedy mal skončiť pracovný pomer navrhovateľky u odporcu nie je uvedený v pracovnej zmluve uzavretej s odporcom dňa 03.09.2010. Týmto dňom by musel byť uvedený deň 30.09.2013, ktorý bol, tak ako súd uviedol vyššie v rozpore so Zákonníkom práce určením dňom trvania pracovného pomeru medzi účastníkmi konania. Odporca dňa 12.09.2011 zaslal navrhovateľke oznámenie o vzniku prekážok výkonu práce na strane zamestnávateľa, a to z dôvodu, že navrhovateľka po doručení oznámenia o ukončení pracovného pomeru rozosielala ostatným pracovníkom e-maily, čím vytvárala stresové prostredie na pracovisku. Odporca odmietol navrhovateľku pustiť na pracovisko. Odporca však vo svojom písomnom vyjadrení k žalobnému návrhu uviedol, že navrhovateľke zaplatil náhradu mzdy po 30.09.2011 až do 23.1.2012 vo výške len základného platu, kedy navrhovateľka prevzala písomnosť, obsahom ktorej bolo okamžité skončení pracovného pomeru s navrhovateľkou pre závažné porušenie pracovnej disciplíny /ktorého určenia neplatnosti sa navrhovateľka domáha v samostatnom konaní/. Súd konanie odporcu vyhodnotil tak, že odporca akceptoval trvanie pracovného pomeru navrhovateľky, ktorý bol tak ako súd uviedol vyššie, uzavretý v zmysle ustanovenia § 48 ods. 1 na neurčitý čas, keďže vyzval navrhovateľku listom zo dňa 16.12.2011, aby dňa 02.01.2012 nastúpila do zamestnania z dôvodu, že pominuli prekážky na jeho strane ako zamestnávateľa ku dňu 30.12.2011. Navrhovateľka po zmene petitu žalobného návrhu sa na základe konania odporcu, ktorý navrhovateľku vyzval, aby nastúpila do práce už nedomáhala určenia trvania pracovného pomeru, nakoľko odporca svojim konaním uznal, že pracovný pomer na neskončil, keďže v závere v roku 2011 oznámil navrhovateľke, že ku dňu 31.12.2011 pominuli prekážky v práci na jeho strane ako zamestnávateľa, ktorých vznik bol oznámený navrhovateľke listom zo dňa 12.09.2011. Odporca zároveň vyzval navrhovateľku, aby dňom 02.01.2012 sa dostavila do práce. Podľa ustanovenia § 142 ods. 3 ZP ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku.
Podľa ustanovenia § 4 ods. 1, písmeno b/ zákona č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov zamestnancovi za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom patrí plat, ktorým je osobný plat. Podľa ustanovenia § 7a cit. zákona zamestnancovi možno namiesto funkčného platu priznať osobný plat počas vykonávania osobitne významných pracovných činností alebo mimoriadne náročných pracovných úloh na základe písomného návrhu príslušného vedúceho zamestnanca. Osobný plat nesmie byť nižší ako funkčný plat, ktorý by zamestnancovi patril podľa § 4 ods. 4. Osobný plat sa zamestnancovi poskytuje, pokiaľ trvajú dôvody, na základe ktorých mu bol priznaný. Priznaný osobný plat možno zvýšiť, znížiť alebo odobrať na základe úrovne kvality plnenia pracovných úloh. Odporca navrhovateľke vyplatil len základný plat vo výške 913 € brutto za mesiace október až december roku 2011. Odporca pri výplate platu nezohľadnil platne uzavretý právny úkon, ktorým bol navrhovateľke priznaný osobný plat dňa 30.09.2010 vo výške 1.500 € podľa § 7a zákona č. 553/2003 Z.z. bez časového obmedzenia. Súd prílohu k platobnému dekrétu vyhodnotil ako nedôveryhodný listinný dôkaz, nakoľko ako vyplynulo z dokazovania, táto príloha nebola označená ako príloha v písomnom návrhu osobného platu zo dňa 30.09.2012, predmetná príloha nebola odporcom doručená súdu ani spolu s vyjadrením k žalobnému návrhu , ktoré súdu bolo doručené dňa 22.03.2012. Predmetná písomná príloha bola odporcom súdu doručená samostatne na pojednávaní dňa 10.05.2012. Predmetná príloha neobsahovala podpis navrhovateľky, ktorým by potvrdila jej prevzatie. Navrhovateľka sa na základe uvedeného skutkové stavu domáhala náhrady mzdy v žalovanej sume, ktorá tvorí rozdiel vyplatenia základného platu odporcom navrhovateľke s výškou priznaného osobného platu za október roku 2011 v sume 913 € brutto, za mesiac november roku 2011 v sume 913 € brutto, za mesiac december 2011 v sume 913 € brutto a za obdobie od 01. januára 2012 do 22. januára 2012 v sume 870,50 €. Súd návrhu navrhovateľky vyhovel, nakoľko tak ako súd uviedol vyššie, z obsahu listinného dôkazu predloženého súdu v konaní vyplýva, že odporca navrhovateľke priznal osobný plat v zmysle § 7a zákona č. 533/2003 Zb. vo výške 1.500 €, platový dekrét sa stal súčasťou pracovnej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 30.09.2010. Z obsahu predmetného návrhu nevyplýva, že by jeho prílohou bola odporcom počas konania doručená písomná príloha k platobnému dekrétu z obsahu ktorej vyplýva, že osobný plat vo výške 1.500 € mal byť navrhovateľke vyplácaný len po dobu jedného roka. Tak ako súd uviedol vyššie, že ak by skutočne takáto príloha k platovému dekrétu bola ku dňu 30.09.2010 vyhotovená, tak by odporca ako zamestnávateľ túto prílohu doručil navrhovateľke spolu s písomným návrhom osobného platu zo dňa 30.09.2010 a bola by zmienka o tomto dodatku zakomponovaná v predmetnom návrhu osobného platu. Keďže tak
odporca neurobil súd obsah listinného dôkazu doručeného súdu na pojednávaní dňa 10.05.2012 s označením príloha k platobnému dekrétu vyhodnotil ako nedôveryhodný listinný dôkaz. Súd na základe vykonaného dokazovania priznal navrhovateľke aj plat za obdobie od 01. januára 2012 do 22. januára 2012 v sume 870,50 € nakoľko z výsluchu navrhovateľky , svedkyne C.. R. U., svedka E. E. mal súd jednoznačne preukázané, že odporca nevytvoril navrhovateľke pracovné miesto, jej pracovné miesto bolo obsadené novým zamestnancom pani B.. Odporca súdu nepredložil žiaden relevantný listinný dôkaz, ktorým by preukázal, že navrhovateľke vytvoril pracovné miesto zodpovedajúce obsahu uzavretej pracovnej zmluvy dňa 30.09.2010. Súd svedeckú výpoveď U. P. M., ktorého súd vypočul na pojednávaní konanom dňa 27.10.2014 ako aj svedecké výpovede U. X. X., T. B., ktorí ako svedkovia boli vypočutí v 7Cpr 2/2012 ako účelové, nakoľko neboli následne odporcom podložené žiadnymi listinnými dôkazmi potvrdzujúcim , že navrhovateľka ako zamestnanec mohla svoju prácu vykonávať, a že by pre odporcom pre navrhovateľku bili vytvorené vhodné pracovné podmienky. Zamestnávateľ je povinný voči zamestnancovi si plniť povinnosti zamestnávateľa, tak aby jeho konanie voči zamestnancovi bolo určité a zrozumiteľné a kedykoľvek preukázateľné. Podľa ustanovenia § 1 ods. 4 ZP platného a účinného ku dňu vzniku mzdového nároku/ ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Tým, že na právny vzťah založený medzi účastníkmi konania sa vťahujú ustanovenia Zákonníka práce v zmysle citovaného ustanovenia § 1 ods. 1 zákona č. 552/2003 Z.z a citovaného ustanovenia § 3 ods. 1 Zákonníka práce súd návrh navrhovateľky, ktorým si uplatňovala príslušenstvo žalovanej pohľadávky - 9,25% úrok z omeškania zo sumy 913 € od 11.11.2011 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9,25% zo sumy 913 € od 11.12.2011 do zaplatenia, úrok z omeškania 9% zo sumy 913 € od 11.01.2012 do zaplatenia, úrok vo výške 9% zo sumy 870,50 € od 11.02.2012 do zaplatenia nemohol priznať, nakoľko ustanovenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce /v platnom a účinnom znení rozhodnom období/ zakotvuje, že ak Zákonník práce v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na tieto právne vzťahy všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Náhrada mzdy titulom prekážok v práci podľa ustanovenia § 142 ZP je upravená v Zákonníku práce až v piatej časti Zákonníka práce a zároveň ustanovenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce odkazuje len použitie všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka. Súd dodáva, že Občiansky zákonník až v ôsmej časti upravujúcej záväzkové právo v ustanovení § 517 v odseku 1 definuje omeškanie dlžníka so zaplatením peňažného plnenia a v odseku 2 priznáva veriteľovi nárok od dlžníka požadovať popri plnení peňažného záväzku úroky z omeškania, ktorých výšku ustanovuje vykonávací prepis. Samotný Zákonník práce neupravuje omeškanie dlžníka so zaplatením peňažného plnenia a ani vznik nároku veriteľa požadovať popri peňažnom plnení od dlžníka úrok z omeškania. Súd na základe citovaného ustanovenia § 1 ods. 4 ZP a ustanovenia § 142 ZP nárok uplatnený navrhovateľkou na zaplatenie príslušenstva žalovanej pohľadávky zamietol. Podľa ustanovenia § 151 ods. 3 O.s.p. v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej; ustanovenie § 166 sa nepoužije. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane s tým, že lehota troch pracovných dní plynie od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Súd o náhrade trov konania rozhodne podľa citovaného ustanovenia § 151 ods. 3 O.s.p. do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Poučenie:
proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne v dvoch vyhotoveniach na Okresný súd Bratislava I. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha /§ 205 ods.1 O.s.p./. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§
205a), rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci /§ 205 ods. 2 O.s.p./.