Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (7)Rozsudok_1Cb-50-1997.pdf
PDF · 119.29 KB
No categories available
1Cb/50/1997
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove samosudcom JUDr. Milan Šebeňom v právnej veci žalobcu: Majetkový holding, a.s., so sídlom Prievozská 2/A, 821 08 Bratislava, IČO: 35 823 364, právne zastúpeného advokátkou Mgr. Gabrielou Hrbáňovou, so sídlom Bratislava, 811 09, Malý trh 2/A, ako aj advokátom Mgr. Martinom Babčaníkom, so sídlom Bratislava, 821 09, Prievozská 2/A, proti žalovaným: 1. R., s miestom podnikania Y., právne zastúpenej advokátom Mgr. Tomášom Saladiakom, so sídlom Vranov nad Topľou, 093 01, ul. M.R.Štefánika 171, 2. J., štátny občan SR, právne zastúpeného advokátom JUDr. Dušanom Maruščákom, so sídlom Stropkov, 091 01, Hrnčiarska 1619/42, 3. I., štátny občan SR, právne zastúpeného advokátom JUDr. Ladislavom Lukáčom, so sídlom Prešov, 080 01, Hlavná 19, o zaplatenie 187.412,87 eur s prísl., takto
rozhodol:
Súd z a v ä z u j e žalovaných v 1., 2. a 3. rade zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcovi istinu 187.412,87 eur so 16,33 % p.a. úrokom z omeškania počnúc od 22. 11. 2009 do zaplatenia, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
O trovách konania rozhodne súd do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
odôvodnenie:
Právny predchodca súčasného žalobcu T. podal dňa 11. 2. 1997 na súd žalobu na uloženie povinnosti žalovanej R. zaplatiť sumu 6.376.400,- Sk ako istinu, sumu 3.649.802,10 Sk ako úroky od 1. 2. 1997 a 22 % úrok z istiny 6.376.400,- Sk od 2. 2. 1997 do zaplatenia.
Uznesením z 24. 9. 1998 bolo konanie zastavené čo do sumy 378.400,- Sk z dôvodu späťvzatia žaloby pred začatím prvého pojednávania vo veci samej. Podaním zo dňa 6. 4. 2004 so súhlasom žalovaných v 1. - 3. rade vyjadrenom na pojednávaní dňa 29. 4. 2004 žalobca vzal žalobu späť o ďalších 352.000,- Sk, v dôsledku čoho súd konanie zastavil aj v tejto časti.
Rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 1Cb/50/97-477 zo dňa 5. 5. 2004 bolo konanie čo do 730.400,- Sk opätovne zatavené a predmetom konania zostala istina 5.646.000,- Sk, úroky do 4. 3. 1996 vo výške 2.352.081,80 Sk a 16,37 % úrok zo sumy 7.998.081,80 Sk od 4. 3. 196 do zaplatenia.
Na odvolacom pojednávaní dňa 19. 10. 2005 vzal žalobca späť žalobu v sume 5.775.750,- Sk z dôvodu prevzatia výťažku z dražby. Naďalej si uplatnil istinu 5.646.000,- Sk a úroky vo výške 2.352.081,- Sk a 5.696.343,55 Sk, ako aj úrok 16,33 % z istiny 7.998.081,80 Sk.
Vychádzajúc z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 19. 10. 2005 bol zrušený celý rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 5. 5. 2004 s výnimkou výroku o zastavení konania čo do 730.400,- Sk.
K opätovnému prednesu čiastočného späťvzatia žaloby došlo dňa 28. 1. 2011, keď žalobca (opätovne) vzal späť žalobu čo do sumy 191.719,78 eur (5.775.750,- Sk). V tejto časti bolo konanie zastavené rozsudkom tunajšieho súdu č.k. 1Cb/50/1997 - 942 zo dňa 28. 3. 2012. Výrok o zastavení konania nebol napadnutý podanými odvolaniami účastníkov, nadobudol právoplatnosť, v dôsledku čoho predmetom konania zostala len istina 187.412,87 eur, ako aj 16,33 % p.a. úrok z omeškania od 22. 11. 1999 do zaplatenia. Tento predmet konania nebol v nasledujúcom priebehu konania účastníkmi spochybňovaný z hľadiska jeho výšky.
Ako dôvod podania žaloby žalobca uviedol, že Úverovou zmluvou č. XX-XXXXXX-X zo dňa 17. 4. 1992 poskytol žalovaným v 1., 2. a 3. rade úver vo výške 7.010.000,- Sk. V žiadosti o poskytnutie úveru zo dňa 27. 3. 1992 sú uvedení ako žiadatelia všetci traja žalovaní. Taktiež v návrhu na poskytnutie úveru zo dňa 9. 4. 1992 figurujú mená všetkých troch žalovaných. Podobne sú ako dlžníci uvedení všetci traja žalovaní v samotnej úverovej zmluve, pričom všetci traja mali zmluvu aj vlastnoručne a dobrovoľne podpísať. Podľa žalobcu tento prejav vôle bol urobený zo strany žalovaných slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne. Obranné tvrdenie žalovanej v 1. rade, že žalovaní v 2. a 3. rade boli do úverovej zmluvy dopísaní bez gramatickej, logickej a vecnej súvislosti, označil žalobca za nepravdivé. Z dôvodu neplnenia si povinnosti žalovanými ako dlžníkmi právny predchodca žalobcu odstúpil od úverovej zmluvy podaním zo dňa 4. 3. 1996 a podal žalobu. Podľa žalobcu imanie získané vydražením nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovanej v 1. rade bolo tvorené sumou najvyššieho podania, ktoré na dobrovoľnej dražbe urobil dražiteľ po odpočítaní nákladov dražby. Žalovanej v 1. rade nenáleží právo na určenie spôsobu započítania plnenia podľa § 330 ods. 2 Obchodného zákonníka, a to z dôvodu, že neplnila samotná žalovaná, ale plnenie bolo tvorené sumou najvyššieho podania, ktoré na dobrovoľnej dražbe urobil vydražiteľ po odpočítaní nákladov dražby. Pokiaľ žalovaná v 1. rade mala záujem využiť svoje údajné právo na určenie spôsobu zápočtu výťažku z dražby, mohla tak urobiť jednostranným písomným právnym úkonom adresovaným žalobcovi do uplynutia premlčacej lehoty. Žalobca objektívne nemohol žalovanej zabrániť v tom, aby takýto jednostranný písomný právny úkon o určení spôsobu započítania urobila. Úverová zmluva zaväzovala rovnako všetkých žalovaných solidárne. Žalovaná v 1. rade dňa 3. 1. 1994 celý svoj záväzok uznala čo do dôvodu a výšky. V dodatku č. 1 zo dňa 3. 1. 1994 k úverovej zmluve sa uvádza, že úver je od 16. 10. 1993 úročený sadzbou 16,5 % p.a.. V čase podania žalobného návrhu boli žalovaní v omeškaní so splácaním úveru, čo umožňovalo banke uplatňovať dohodnutý úrok z omeškania vo výške 28 % p.a.. Preto žalobcom uplatňovaný úrok z omeškania vo výške 16,33 % p.a. je výrazne nižší. Pohľadávky postúpila T. v stave podľa uzavretých úverových zmlúv, t.j. voči všetkým dlžníkom a zaviazaným osobám. K postúpeniu pohľadávok zo T. na T. Q. D. došlo na základe uznesenia vlády SR č. 335 zo dňa 17. 5. 2000 v rámci reštrukturalizácie bánk. Dodatky k zmluvám o postúpení sa týkali žalovanej pohľadávky. Prvá zmluva o postúpení pohľadávok medzi T. a T. bola uzavretá dňa 28. 6. 2000. K postúpeniu žalovanej pohľadávky na terajšieho žalobcu došlo na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 23. 1. 2004 spísanej vo forme notárskej zápisnice. Táto zmluva nenahrádza ani nedopĺňa zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 28. 6. 2000, ale ide o samostatný právny úkon postúpenia s inými účastníkmi.
Žalovaná v 1. rade navrhla podanú žalobu zamietnuť. Ako dôvod uviedla, že zo strany právneho predchodcu žalobcu došlo k neplatnému odstúpeniu od zmluvy, že pôvodný žalobca T. T. bola voči nej zaujatá, pretože odmietla uzavrieť dohody o splátkovom kalendári. Svoj podiel v 1/3 z úveru zaplatila v rozsahu 1.364.000,- Sk. Namietala aj neplatnosť samotnej zmluvy o úvere z dôvodu, že veriteľ jej nanútil spoludlžníkov a spoluvlastníkov vydraženej nehnuteľnosti, ktorých musela následne vyplatiť. Žalovaní v 2. a 3. rade by podľa jej názoru mali v súlade so znaleckým posudkom zaplatiť žalobcovi 1.752.500,- Sk a 1.402.000,- Sk. Taktiež namietala správnosť súm uvedených v zmluvách o postúpení pohľadávok. Ako dlžníčka mala právo určiť poradie záväzkov, ktoré by mali byť uspokojené z vydraženej sumy. Je toho názoru, že medzi žalovanými účastníkmi vznikla na základe úverovej zmluvy spoločná zodpovednosť, pričom ona zaplatila viac, ako bol jej podiel. Prejav vôle žalobu o odstúpení od úverovej zmluvy zo dňa 4. 3. 1996 je neplatný, pričom podľa tejto listiny si žalobca neuplatnil úrok z úveru, ale len úrok z omeškania. Na záver konania začala tvrdiť, že z dôvodu zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva žalovaných v 1., 2. a 3. rade, stal sa splatný celý zostatok úveru.
Žalovaný v 2. a 3. rade zhodne navrhli napadnutú žalobu vo vzťahu voči nim zamietnuť. Sú toho názoru, že zmluvami o postúpení pohľadávok neboli postúpené pohľadávky aj voči žalovaným v 2. a 3. rade. Obligatórnou náležitosťou zmluvy o postúpení pohľadávky je aj identifikácia postupovanej
pohľadávky, ktorá musí, okrem označenia postupcovho dlžníka, zahŕňať aj popis pohľadávky čo do jej výšky a právnych skutočností, na ktorých sa zakladá. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 28. 6. 2000 malo dôjsť k postúpeniu pohľadávky iba proti dlžníčke R.D.. Poukázali v tejto súvislosti na dňa 30. 4. 2008. Právne úkony vyjadrená slovami treba vykladať najmä podľa vôle toho, kto právny názor Najvyššieho súdu ČR obsiahnutý v jeho rozsudku č.j. 29Odo/1162/2006 zo dňa 30. 4. 2008. Právne úkony vyjadrená slovami treba vykladať najmä podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Interpretácia obsahu právneho úkonu nemôže nahrádzať alebo meniť vôľu prejavenú, nemôže meniť, dotvárať alebo dopĺňať obsah právneho úkonu. Pokiaľ právny predchodca mal úmysel postúpiť svoju pohľadávku aj voči žalovaným v 2. a 3. rade, musel by tak učiniť iba novou zmluvou o postúpení pohľadávky. Z týchto dôvodov nie je daná ani aktívna legitimácia žalobcu na podanie takejto žaloby. Vzniesli námietku premlčania nárokov uplatnených voči ním. Právny názor odvolacieho súdu k platnosti zmlúv o postúpení pohľadávok a ku nepremlčaniu ich záväzkov považujú za nesprávny.
Žalovaný v 3. rade okrem dôvodov namietaných žalovaným v 2. rade zastáva názor, že z úverovej zmluvy vyplýva, že ide o záväzok delený a nie solidárny.
Súd vykonal dokazovanie oboznámením Úverovej zmluvy zo dňa 17. 4. 1992, platobnej histórie úveru, odstúpenia od zmluvy zo dňa 4. 3. 1996, žiadosti žalovanej v 1. rade o odloženie splátok a odpustenie úrokov, zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 28. 6. 2000 a 23. 1. 2004, listov žalovanej v 1. rade zo dňa 3. 2. 1995 a 29. 3. 1995, znaleckého posudku S. č. 11/2002 zo dňa 30. 10. 2002 s dodatkami č. 1 zo dňa 10. 10. 2003 a č. 2 zo dňa 18. 3. 2004, oznámenia o postúpení pohľadávky T. žalovaným účastníkom, výpisom z obchodného registra žalobcov a živnostenského registra týkajúce sa žalovanej v 1. rade, rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/156/2009 - 400 o dňa 29. 3. 2010, notárskej zápisnice č. V. zo dňa XX. X. XXXX, dodatku č. X zo dňa 9. 3. 2012 k zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa 23. 1. 2004 a zistil tento skutkový stav:
T. ako veriteľ uzavrela dňa 17. 4. 1992 so žalovanými v 1., 2. a 3. rade ako dlžníkmi - podnikateľmi úverovú zmluvu o poskytnutí úveru vo výške 7.010.000,- Sk na zaplatenie vydraženej prevádzkovej jednotky a jej vybavenia. Žalovaní sa zaviazali splatiť poskytnutý úver v splátkach uvedených v zmluve, a to najneskôr do 9. 4. 1998. V čl. 9 zmluvy si zmluvné strany dohodli, že pokiaľ dlžník neuhradí splátku v dohodnutom termíne a nepožiada o jej odloženie, môže veriteľ postupne realizovať úkony uvedené pod písm. a), b), c), d) tohto ustanovenia. Pod písmenom d) je uvedené právo veriteľa odstúpiť od úverovej zmluvy, a to najmä ak došlo k vážnemu ohrozeniu návratnosti úveru s požiadavkou jeho predčasného zaplatenia. Na zabezpečenie pohľadávky z úveru poskytnutého podľa tejto zmluvy zriadila žalovaná v 1. rade záložné právo podľa § 151a až § 151v Občianskeho zákonníka a dala do zálohu podľa Zmluvy o zriadení záložného práva č. 25/92 a č. 120/92 zo dňa 9. 4. 1992 a 15. 4. 1992 vydražené nehnuteľnosti.
V bode 2 zmluvy bolo dohodnuté, že „pri úvere (splátke) nesplatenom v lehote, sporiteľňa pristúpi k zvýšeniu úrokovej sadzby na 28 % zo sumy úveru (alebo splátky) nesplateného v lehote do dňa nasledujúceho po splatnosti úveru...“
V bode 10 zmluvy je uvedené, že „V prípade prevodu úverového objektu do majetku iného subjektu zaväzuje sa podnikateľ zaplatiť úver najneskôr ku dňu prevodu majetku“.
V Dodatku č. 1 k zmluve uzatvorenom dňa 3. 1. 1994 „právny predchodca žalobcu a žalovaná v 1. rade okrem iného dohodli, že celý úver bude zaplatený do 9. 4. 1998.
Hoci žalovaní v 1., 2. a 3. rade už dňa 24. 5. 1993 uzavreli dohodu o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam zaplateným z poskytnutého úveru, nedošlo k zosplatneniu úveru podľa bodu 10 úverovej zmluvy. Naopak, žalovaná v 1. rade v Dodatku č. 1 zo dňa 3. 1. 1994 k úverovej zmluve uznala dlh vo výške 6.410.00,- Sk a 16,5 % úrokovú sadzbu od 15. 10. 1993, ktorý sa zaviazala splácať v tam dohodnutých splátkach.
Dňa 11. 1. 1995 zaslal veriteľ - T. žalovanej v 1. rade list, v ktorom ju upozorňuje, že ak dlžobu v rozsahu vymenovanom v tejto listine nezaplatí do 31. 1. 1995, bude nútený odstúpiť od úverovej zmluvy. Súčasťou tejto listiny je aj odkaz na list žalovanej v 1. rade zo dňa 21. 10. 1994, v ktorom oznámila, že dlžné úroky vyrovná do konca roka 1994 a počnúc januárom 1995 začne splácať aj splátky.
Listom zo dňa 4. 3. 1996 pôvodný žalobca odstúpil od „časti úverovej zmluvy“ dňom napísania tejto listiny, pričom odstúpenie sa netýkalo bodu 13 úverovej zmluvy - zabezpečenie pohľadávky z úveru. Súčasne vyzval žalovanú v 1. rade, aby v lehote 15 dní od doručenia tejto výzvy zaplatila žalobcovi istinu 6.376.400,- Sk a úroky 2.354.771,- Sk. Žalobca nepreukázal, že by vyzýval na zaplatenie dlžných čiastok aj žalovaných v 2. a 3. rade a že by aj týmto účastníkom doručil odstúpenie od úverovej zmluvy. Predmetom konania sú však v súčasnosti úroky z omeškania splatné až od 22.11. 2009, pričom žalovaní v 2. a 3. rade vstúpili do konania dňa 4. 5. 2001 na základe návrhu zo dňa 8. 6. 2000.
Žalovaní účastníci preukázali, že dňa 19. 3. 1992 uzavreli zmluvu o združení podľa § 829 a násl. Občianskeho zákonníka za účelom spoločnej kúpy prevádzkovej jednotky „Potraviny Y., Sídlisko S. vo verejnej dražbe. Za tým účelom si dohodli zabezpečiť spoločné finančné prostriedky na zaplatenie kúpnej ceny uzavretím dohody o poskytnutí úveru s bankovým domu, úver aj s príslušenstvom riadne zaplatiť a spoločne prevádzkovať predajňu.
Podľa tej istej zmluvy sú účastníci zaviazaní zo záväzkov voči tretím osobám spoločne a nerozdielne. Podiely na majetku získaného spoločnou činnosťou boli dohodnuté v pomere 55 : 25 : 20.
Žiaden zo žalovaných účastníkov nespochybnil uzavretie tejto zmluvy o združení, ani to, že všetci traja žalovaní ako dlžníci podpísali aj úverovú zmluvu zo dňa 17. 4. 1992.
Z výpisu z listu vlastníctva č. XXXX k.ú. Y., obce Y. je možné skutočne zistiť, že z titulu dražby bolo zapísané spoluvlastnícke právo žalovaných v 1., 2. a 3. rade v pomere XX/XX, X/XX a X/XX k nehnuteľnosti súp. č. XXXX na parc. č. XXXX/XXX.
Toto spoluvlastníctvo pretrvávalo do 2. 7. 1993, kedy nastali právne účinky vkladu do katastra v súvislosti s dohodou žalovaných v 1., 2. a 3. rade o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k spomínaným nehnuteľnostiam, uzavretou dňa 24. 5. 1993. Podľa tejto dohody sa výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti stala žalovaná v 1. rade v podiele 1/1, pričom na úplné vyrovnanie podielov žalovaná v 1. rade mala vyplatiť pred podpisom 1/1, pričom na úplné vyrovnanie podielov žalovaná v 1. rade mala vyplatiť pred podpisom tejto dohody žalovanému v 2. rade sumu 100.000,- Sk a žalovanému v 2. rade sumu 50.000,- Sk. Dohoda neupravuje práva a povinnosti účastníkov vyplývajúce z úverovej zmluvy zo dňa 17. 4. 1992.
Žalovaný v 2. rade je O. a žalovaný v 3. rade T. pôvodného veriteľa, ktorý za právneho predchodcu žalobcu uzavrel so žalovanými úverovú zmluvu zo dňa 17. 4. 1992. Poskytnutie úveru žalovaným v 1., 2. a 3. rade za skôr uvedených podmienok nemôže mať za následok neplatnosť zmluvy o úvere ako celku, keďže pôvodný žalobca a veriteľ úver v dohodnutej výške nepochybne vyplatil žalovanej v 1. rade. S tým súvisiace uzavretie zmluvy o združení a následná dohoda o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva vyvolávajú pochybnosti o legálnosti postupu riaditeľa pobočky pôvodného žalobcu a žalovaných v 2. a 3. rade, avšak jedná sa len o vzájomný vzťah medzi samotnými žalovanými zakladajúci iné vzájomné nároky. Nemá to však vplyv na platnosť samotnej úverovej zmluvy ani na vznik a existenciu povinnosti žalovaných v 1., 2. a 3. rade vzniklých v súvislosti s porušením ich povinností dlžníkov dohodnutých v zmluve.
Vzhľadom k tomu, že zmluva o úvere je tzv. absolútnym obchodom spravuje sa ustanoveniami Obchodného zákonníka bez ohľadu na to, kto bol účastníkom takejto zmluvy (§ 261ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy).
V zmysle § 293 Obchodného zákonníka, ak je na to isté plnenie spoločne zaviazaných niekoľko osôb, pri pochybnostiach sa predpokladá, že sú zaviazané spoločne a nerozdielne. Veriteľ môže požadovať plnenie od ktorejkoľvek z nich, ale plnenie ponúknutú iným spoločným dlžníkom je povinný prijať.
Len ak zo zmluvy alebo z povahy záväzku vyplýva, že dlžníci nie sú na to isté plnenie zaviazaní spoločne a nerozdielne, je každý spoludlžník zaviazaný iba v rozsahu svojho podielu na záväzku. Pri pochybnosti sú spoludlžníci zaviazaní rovným dielom (§ 294 Obchodného zákonníka).
V úverovej zmluve zo dňa 17. 4. 1992, ani v jej dodatku nie sú uvedené podiely jednotlivých žalovaných na poskytovanom úvere. Zo zmluvy o združení vyplýva, že za záväzky zodpovedajú spoločníci spoločne a nerozdielne. Preto aj v prejednávanej veci zodpovedajú všetci traja žalovaní za záväzky pretrvávajúce zo zmluvy o úvere spoločne a nerozdielne a rovným dielom.
Tento záver vyplýva aj z rozhodnutí odvolacieho súdu vyhlásených v tejto veci.
Vychádzajúc práve z týchto rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorými je súd prvého stupňa viazaný (§ 226 O.s.p.), je prejav vôle pôvodného žalobcu o odstúpení od úverovej zmluvy napísaný dňa 4. 3. 1996 a doručený žalovanej v 1. rade dňa 27. 3. 1996 neplatný. Na tom nič nemení ust. § 351 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého odstúpením od zmluvy zanikajú všetky práva a povinnosti strán zo zmluvy, avšak odstúpenie od zmluvy sa nedotýka tých ustanovení zmluvy, ktoré podľa prejavenej vôle strán alebo vzhľadom na svoju povahu majú trvať aj po ukončení zmluvy.
Podľa záväzného právneho názoru odvolacieho súdu právny vzťah medzi účastníkmi stále existuje a dlžníci sú naďalej povinní plniť svoje povinnosti so všetkými následkami, ktoré ich omeškanie prináša. Podľa tohto názoru k premlčaniu pohľadávky mohlo dôjsť najskôr k 1. 4. 2002 a preto námietka premlčania žalovaných nie je opodstatnená. Podľa uvedeného právneho názoru pohľadávka, ktorá je predmetom tohto konania, bola zo strany pôvodného veriteľa uplatnená voči všetkým žalovaným včas a nie je preto premlčaná. V tejto súvislosti je treba poukázať na ust. § 406 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého súdne alebo rozhodcovské konanie začaté proti jednému spoludlžníkovi spôsobuje, že prestala plynúť premlčacia doba proti inému spoludlžníkovi, ktorý je s ním ohľadne uplatneného nároku zaviazaný spoločne a nerozdielne, ak ho veriteľ upovedomil písomne o začatom konaní pred uplynutím premlčacej doby. Odvolací súd vyslovil záväzný právny názor, podľa ktorého žalobná upomienka na č.l. 13 súdneho spisu (napísaná dňa 26. 3. 1996) je včasným oznámením o podaní žaloby voči žalovaným v 2. a 3. rade. Začatie konania proti žalovanej v 1. rade spôsobilo, že premlčacia doba prestala plynúť aj proti žalovanému v 2. a 3. rade, ktorí sú z uplatnenej pohľadávky ako spoludlžníci zaviazaní so žalovanou v 1. rade spoločne a nerozdielne. Úprava ust. § 406 Obchodného zákonníka slúži na pretrhnutie premlčacej doby voči spoludlžníkom, ktorí nie sú žalovaní, pričom v prejednávanej veci sa stali žalovanými v 2. a 3. rade účastníkmi v priebehu konania, a teda o uplynutí premlčacej doby vôbec nemožno hovoriť.
Odvolací vyslovil záväzný právny názor aj pokiaľ ide o rozsah postúpenia záväzkov z pôvodného veriteľa T. na spoločnosť T. a následne na terajšieho žalobcu.
Pri preskúmavaní obsahu právneho úkonu postúpenia pohľadávky je potrebné použiť, okrem priamej právnej úpravy o obsahu základných náležitostí takéhoto úkonu obsiahnutej v ust. § 524 a násl. Občianskeho zákonníka, aj ustanovenia o základných náležitostiach právneho úkonu ako takého (§ 34 a násl. Občianskeho zákonníka). Pokiaľ medzi účastníkmi zmluvy o postúpení (tu výlučne postupcom a postupníkom) niet pochybnosti o obsahu záväzku, o obsahu zmlúv medzi nimi postúpených a okruhu osôb zaviazaných ako dlžníkov, čo je jednoznačné z ich ďalších úkonov - dodatkov upresňujúcich označenie zmlúv a dlžníkov, potom neprináleží súdu hodnotiť ich následné úkony ako účelové, keď učiniť sporným obsah záväzku medzi účastníkmi môžu len títo priami účastníci, t.j. postupca a postupník, nikdy nie dlžník. Vôľu účastníkov možno vykladať len s prihliadnutím na ich úkony a prejavy. Nemôže na to mať vplyv vôľa dlžníka (ktorého súhlas k postúpeniu pohľadávky nie je podľa ust. § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka v prejednávanej veci potrebný), keďže zmluva medzi účastníkmi takúto výluku neobsahuje.
Obe zmluvy o postúpení spĺňajú formálne náležitosti stanovené v § 524 a § 525 Občianskeho zákonníka.
Napriek poučeniu podľa § 120 ods. 4 O.s.p. žalovaní účastníci nenamietali, že by postúpenie pohľadávok im nebolo oznámené a že by v tejto súvislosti plnili hoci aj len čiastočne svoj záväzok pôvodnému veriteľovi.
Všetci účastníci konania akceptovali znalecký posudok S. zo dňa 18. 3. 2001, ktorý vzhľadom k svojim dodatkom dáva odpovede na rôzne varianty rozdelenia záväzku medzi žalovaných účastníkov. Ani žalovaní účastníci a ani žalobca nespochybňujú znalcom ustanovenú výšku záväzku žalovaných. Žalobca v súlade s týmto posudkom upravil výšku zostatku ním žalovanej pohľadávky, pričom žalovaní
s takýmto späťvzatím žaloby súhlasili. V tomto štádiu konania nie je preto sporné, že zostatok istiny pohľadávky žalobcu činí 187.412,87 eur.
Žalovaní v 2. a 3. rade tvrdia, že zmluvami o postúpení pohľadávok získal žalobca len pohľadávku voči žalovanej v 1. rade a že je tento jeho nárok premlčaný. Nespochybnili samotnú výšku postúpenej pohľadávky.
Podobne žiaden zo žalovaných nespochybnil, že ku dňu vyhlásenia tohto rozsudku, činí výška dlžnej istiny 187.412,87 eur. Pokiaľ aj mali žalovaní výhrady k samotnej výške zostatku istiny, tieto po podaní znaleckého posudku a po dvojnásobnom rozhodnutí o veci samej súdmi oboch stupňov už nevyjadrili, hoci sa poučenie podľa § 120 ods. 4 O.s.p. týka aj týchto skutočností. Preto súdy vykonávali dokazovanie a vyporiadali sa vo svojich rozhodnutiach len s tými skutočnosťami, ktoré boli účastníkmi namietané.
Tie isté dôsledky musí súd vyvodiť aj vo vzťahu k pretrvávaniu vecnej pasívnej legitimácie žalovaných v 2. a 3. rade ak predmetu konania. Preto nie je právne významné, že čiastka uvedená v prílohe E k zmluve o postúpení pohľadávky zo dňa 28. 6. 2000 (t.j. suma 13.773.958,20 Sk) zodpovedá súčtu zostatku istiny, splatného úroku a splatného úroku z omeškania.
Následne dňa 23. 1. 2004 bola uzavretá ďalšia zmluva o postúpení pohľadávky na terajšieho žalobcu, ktorou bola postúpená istina s príslušenstvom vo výške 13.867.935,30 Sk a naviac ešte aj náklady vo výške 280.015,- Sk.
Neobstojí obrana žalovanej v 1. rade odkazujúca na bod 10 úverovej zmluvy. K zosplatneniu úveru by totiž mohlo z tohto dôvodu dôjsť len v prípade, že by všetci traja dlžníci a vtedajší spoluvlastníci previedli svoje vlastnícke právo na tretiu osobu. Na základe dohody zo dňa 24. 5. 1993 o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva sa však stala výlučnou vlastníčkou celej nehnuteľnosti žalovaná v 1. rade, ktorá bola dlžníčkou od uzavretia úverovej zmluvy, takže k prevodu vlastníckeho práva „úverového objektu do majetku iného subjektu“, t.j. do vlastníctva tretej osoby, nedošlo. Pritom spoločná zodpovednosť žalovaných za záväzky z úverovej zmluvy nebola dohodou zo dňa 24. 5. 1993 zrušená. Žalovaní v 2. a 3. rade napriek poučeniu podľa § 120 ods.4 O.s.p. sa takto v konaní ani nebránili.
V priebehu tohto súdneho konania došlo k realizácii záložného práva dohodnutého pri uzatvorení úverovej zmluvy realizáciou dobrovoľnej dražby dňa XX. XX. XXXX. Žalovaná v prvom rade napadla túto dražbu žalobou o určení neplatnosti. Okresný súd Y. rozsudkom zo dňa X. X. XXXX č.k. XC/XXX/ XXXX - XXX zamietol túto žalobu, pričom Krajský súd v Y. rozsudkom z XX. XX. XXXX sp. zn. XCo/XX/ XXXX tento rozsudok vo veci samej potvrdil. Na základe dovolania žalovanej v 1. rade potom Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. XCdo/XXX/XXXX - XXX zo dňa XX. X. XXXX dovolanie žalovanej zamietol.
Nie je dôvodná obrana žalovanej v 1. rade týkajúca sa nesprávneho použitia výťažku dražby s odkazom na § 330 ods. 2 Obchodného zákonníka. Podľa tohto ustanovenia pri plnení peňažného záväzku sa započítava platenie najprv na úroky a potom na istinu, ak dlžník neurčí inak. Aj v tejto časti zaujal záväzný právny názor odvolací súd, ktorý túto obranu žalovanej označil za nedôvodnú. Žalovanej v 1. rade zaniklo právo rozhodovať o spôsobe použitia peňažného plnenia na dlh vzhľadom na to, že nešlo o dobrovoľné, ale o nútené plnenie realizáciou záložného práva veriteľa, kedy je potrebné na spôsob použitia takto získaných prostriedkov použiť všeobecnú úpravu formulovanú v ust. § 330 ods. 1 Obchodného zákonníka posledná veta, podľa ktorého je splnený záväzok najskôr splatný, a to najprv jeho príslušenstvo.
Námietka týkajúca sa podielov jednotlivých žalovaných na zaplatení pohľadávky žalobcu odkazujúca na doplnky znaleckého posudku vznesená žalovanou v 1. rade nemá oporu v zákone. Záväzok medzi dlžníkmi má povahu solidárneho záväzku a možnosť delenia plnenia, či zohľadnenia už plneného dlhu žalovanou v 1. rade (hoci aj vyčíslenou v znaleckom posudku) neprichádza do úvahy. Ak je právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté, alebo ak to vyplýva z povahy plnenia, že viac dlžníkov má tomu istému veriteľovi splniť dlh spoločne a nerozdielne, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie od ktoréhokoľvek z nich. Ak splní dlh jeden dlžník, povinnosť ostatných zanikne (§ 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka).
Ak dlžník v rozsahu uplatneného nároku dlh sám splnil, je oprávnený požadovať náhradu od ostatných podľa ich podielov. Pokiaľ nemôže niektorý z dlžníkov svoj podiel splniť, rozvrhne sa tento podiel rovnakým dielom na všetkých ostatných (§ 511 ods. 3 Občianskeho zákonníka v spojení s § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka). V priebehu súdneho konania, ktorým sa zisťuje a ustaľuje výška záväzku viacerých spoločne a nerozdielne zaviazaných dlžníkov bolo by uplatňovanie nároku takéhoto dlžníka voči svojim spoludlžníkom predčasné.
Podľa právneho názoru odvolacieho súdu vysloveného v tejto veci nemôže sa absolútne neplatnosti úverovej zmluvy dovolávať ten, kto sa na takomto úkone podieľal a z neho prosperoval. Preto žalovaná v 1. rade nemá aktívnu legitimáciu namietať neplatnosť úverovej zmluvy.
K uzavretiu zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 28. 6. 2000 došlo na základe uznesenia vlády SR č. 908 zo dňa 21. 10. 1999 a č. 335 zo dňa 17. 5. 2000 o predprivatizačnej reštrukturalizácii bánk a postúpení klasifikovaných úverových prípadov. Ministerstvo financií SR, ako zakladateľ Q. (L. Y.T.) vydalo dňa 24. 1. 2002 rozhodnutie č. 334/2002 - K podľa § 11 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. Spôsob oddlžovania bánk bol vecou vlády Slovenskej republiky a na jeho základe všetky práva a záväzky prešli po zrušení Q. bez likvidácie na T. ako univerzálneho sukcesora. Preto predmetom postúpenia zo zmluvy zo dňa 28. 6. 2000 bol celý v tom čase existujúce záväzok aj s príslušenstvom, čo výslovne vyplýva z prílohy zmluvy. Univerzálnosť postúpenia sa preto vzťahuje aj na okruh dlžníkov postupovaného záväzku. Nie je preto dôvod pre pochybnosti, či predmetom postúpenia mal byť záväzok len voči jednému z viacerých spoločne zaviazaných dlžníkov alebo či takto mala byť postúpená pohľadávka vo vzťahu ku všetkým spoločne zaviazaným dlžníkom.
Postúpenie pohľadávky zo dňa 23. 1. 2004 uskutočnené do notárskej zápisnice je nepochybne inou, samostatnou zmluvou o postúpení pohľadávky, uzavretou inými zmluvnými stranami. Na základe tejto zmluvy nadobudol aktívnu legitimáciu terajší žalobca.
Tak, ako už bolo konštatované, obe zmluvy o postúpení pohľadávky z hľadiska formálnych predpokladov spĺňajú všetky zákonné požiadavky.
Vychádzajúc z takto zisteného skutkového stavu je možné konštatovať, že žalovaným v 1., 2. a 3. rade vznikla dňom 1. 4. 1998 najneskôr dňa 9. 4. 1998, povinnosť zaplatiť sumu 13.868.303,40 Sk (460.343,33 eur), pričom predmetom žaloby podanej ku dňu 11. 2. 1997 bola suma 10.026.202,10 Sk (332.808,93 eur).
Žalovaní sa dostali po prvýkrát do omeškania s čiastočným zaplatením splátky za mesiac február 1994 splatnej v posledný deň tohto mesiaca a so zaplatením úveru dňa 9. 4. 1998. Podľa záväzného právneho názoru odvolacieho súdu k premlčaniu pohľadávky mohlo dôjsť najskôr 1. 4. 2002. Preto pohľadávka žalobcu bola včas uplatnená voči všetkým žalovaným včas a nie je premlčaná. Keďže žalobca podal žalobu na súd už dňa 11. 2. 1997, nedošlo ani k čiastočnému premlčaniu žalovanej pohľadávky.
Súd prvého stupňa je viazaný právnym názorom vysloveným v zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu. Od tohto názoru sa môže odchýliť len za podmienky zmeny skutkového stavu doplnením dokazovania.
Žalovaní účastníci napriek opätovnému poučeniu podľa § 120 ods. 4 O.s.p. nenavrhli žiadne doplnenie dokazovania. V dôsledku toho pretrváva viazanosť súdu právnym názorom odvolacieho súdu v plnom rozsahu.
Z týchto dôvodov súd zaviazal žalovaných v 1., 2. a 3. rade zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne istinu 187.412,87 eur.
V úverovej zmluve zo dňa 17. 4. 1992 si zmluvné strany dohodli pre prípad omeškania úrok z omeškania vo výške 28 % zo súm nesplateného úveru odo dňa nasledujúceho po splatnosti úveru. Dodatkom č. 1 zo dňa 3. 1. 1994 k úverovej zmluve bola zmenená len výška úroku z 13 % p.a. na 16,5 % p.a. Nedošlo k žiadnej dohode týkajúcej sa zmeny výšky dohodnutého úroku z omeškania. Preto bolo právom žalobcu žalovať o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 28 % p.a.. Keďže žalobca si podanou žalobou uplatnil menej, ako bolo dohodnuté, neexistuje dôvod, pre ktorý by takémuto návrhu nebolo možné vyhovieť.
Preto súd v súlade s § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka zaviazal žalovaných zaplatiť z dlžnej istiny aj 16,33 % úrok z omeškania p.a..
Ako už bolo skôr uvedené, žalovaní účastníci sa dostali do omeškania so zaplatením zostatku istiny úveru ku dňu 1. 4. 1998. V priebehu konania neboli tvrdené a ani preukázané žiadne skutočnosti, ktoré by bránili v tom, aby úroky z omeškania boli prisúdené od žalobcom požadovaného dátumu 22. 11. 2009.
O trovách tohto konania bude rozhodnuté do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia o veci samej (§ 151 ods. 3 O.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia jeho písomného vyhotovenia cestou podpísaného súdu na Najvyšší súd SR. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Rozsudok je vykonateľný, len čo nadobudol právoplatnosť