Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Co/512/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov JUDr. Petra Tutka a JUDr. Andrey Murínovej v právnej veci Ž.: X. C. L., L.. XX.XX.XXXX, J. T., D.. B. XX, X. S. L., L.. XX.XX.XXXX, J. T., X. X, X. E. L., L.. X.XX.XXXX, J. T., I. XX, X. E. L., L.. X.XX.XXXX, J. T., D.. B. XX, X. C. Q., L.. X.X.XXXX, J. T., X. XX, X. S. L. F., L.. XX.XX.XXXX, J. T., E. XX, všetkých zastúpených JUDr. Tomášom Majerčákom, PhD., advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach, Južná trieda 28, proti žalovanému C. T., D. D. E. T., P.. D. XX/A, W.: XX XXX XXX, v konaní o úhradu náhrady za zákonné vecné bremeno, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 11.09.2013 č.k. -141 jednohlasne takto

rozhodol:

M e n í rozsudok tak, že právny základ nároku žalobcov voči žalovanému je daný.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol tak, že nárok žalobcov na poskytnutie finančnej náhrady od žalovaného za obmedzenie ich vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom, na nehnuteľnosti zapísanej pôvodne na B. Č.. XXXX S. B. Č.. XXXX M. T. W., T. Ú. T. L. E. je daný.

Týmto medzitýmnym rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol o nároku žalobcov, ktorí sa voči žalovanému domáhajú zaplatenia sumy 407,93 eur a do budúcna platiť mesačne po 29,35 eur z titulu náhrady za vecné bremeno zriadené

Rozsudok odôvodnil súd prvého stupňa tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobcovia sú vedení ako podieloví spoluvlastníci pozemku parcelného čísla XXX O. „. X. L. B. XXXX T.. Ú.. T. L. E. S. Ž. E. X. O. I. P. G. D. G. Č.. XXX O.Y. O. X. L. B. Č.. XXXX T.. Ú.. T. L. E.. Ďalej mal za preukázané, že cez zmienené pozemky vedie miestna komunikácia vo vlastníctve a správe žalovaného. Konštatoval, že dňom 01.07.2009 nadobudol účinnosť o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky, žalovanému vzniklo podľa ust. cit. zákona k pozemkom žalobcov zastavaných miestnou komunikáciou právo zodpovedajúce vecnému bremenu. S poukazom na účel uvedeného zákona súd prvého stupňa uzavrel, že vecné bremená zriadené na základe zákona sú špecifické tým, že sa v nich spája prvok verejnoprávny (ingerencia štátu, ochrana spoločenských verejných záujmov), ktorý vyplýva zo spôsobu ich vzniku i účelu, ktorému slúžia a ich súkromnoprávnou povahou, keďže zasahujú do práva iného vlastníka veci, ktoré ho obmedzujú v tom, že je povinný niečo strpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Mal za to, že ak špeciálna úprava (zákon, ktorým vecné bremeno bolo zriadené), nemá inú zvláštnu úpravu pre zákonné vecné bremená sa analogicky uplatňujú ustanovenia občianskoprávnej úpravy. Má za to, že ak by zákonom alebo jeho účelom bolo vylúčené poskytnutie primeranej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva vo verejnom záujme, išlo by o úpravu v rozpore s ústavnou ochranou vlastníctva. Pripustil, že vecné bremeno zriadené na základe dohody vlastníkov môže mať charakter bezodplatný. Mal však za to, že v tomto prípade vecné bremeno na nehnuteľnosti žalobcov nevzniklo dohodou, ale núteným obmedzením ich vlastníckeho práva vo verejnom záujme zákonom. Aby toto obmedzenie bolo ústavne akceptovateľné, je prijateľné len v nevyhnutnej miere a za primeranú náhradu. S poukazom na znenie zákona (§ 2, § 3) obsahuje aj riešenie situácie keď vlastník pozemku nie je vlastníkom stavby na nej postavenej tak, že vlastníkovi pozemku bude poskytnutý náhradný pozemok alebo primeraná finančná náhrada, považoval súd toto plnenie za plnenie v súvislosti s definitívnym usporiadaním vlastníckych vzťahov s cieľom, aby sa vlastník stavby stál aj vlastníkom pozemku, a teda nejedna sa o plnenie titulom náhrady za zriadené vecné bremeno. Do času vykonania pozemkových úprav, do ktorej doby je vlastník pozemku pod stavbou povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, má právo na poskytnutie primeranej náhrady za nútené obmedzenie svojich vlastníckych práv. Pri svojom závere o oprávnenosti základu nároku žalobcov poukázal súd prvého stupňa na judikatúru súdov (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR ). Konštatoval, že na základe týchto dôvodov dospel k záveru o dôvodnosti nároku žalobcov čo do základu a keďže samotní účastníci navrhovali rozhodnúť vo veci medzitýmnym rozsudkom, využil aplikáciu tohto procesnoprávneho inštitútu so záverom, že rozsah náhrady bude predmetom ďalšieho dokazovania tak, aby v čo najväčšej miere bola dosiahnutá rovnováha medzi ochranou všeobecného záujmu na užívanie miestnej komunikácie a ochranou individuálnych vlastníckych práv žalobcov.

Proti rozsudku podal včas odvolanie žalovaný. Tento žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Svoje odvolanie zakladal na dôvodoch uvedených v ust. a V odvolaní uviedol, že nepopieral skutočnosť, že k pozemkom, ktoré sú vo vlastníctve žalobcov, vzniklo zo zákona vecné bremeno v jeho prospech. Má však za to, že zákon nerieši, či za vecné bremeno zriadené v zmysle Zákona patrí aj náhrada. Podľa dôvodovej správy k uvedenému paragrafu sa ako spôsob riešenia vzťahov k neusporiadaným pozemkom, navrhuje zriadenie vecného bremena podľa ust. n) a nasl. , pričom vecné bremeno nezakladá vlastnícke právo k pozemkom a nie je definitívnym riešením. S poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. má za to, že prípadnú odplatnosť vecného bremena je potrebné odvodiť z právnej úpravy, ktorú ustanovuje . Zákonné ustanovenia týkajúce sa vecného bremena, konkrétne n) neurčujú, či so zriadením vecného bremena a jeho trvaním je spojená povinnosť oprávneného z vecného bremena poskytnúť povinnému nejakú náhradu. Vychádzajúc zo súkromnoprávnej úpravy vecných bremien možno konštatovať, že „odplatnosť“ nie je pojmovým znakom právneho inštitútu vecného bremena. Poukázal na to, že nie podnikateľským subjektom a miestne komunikácie nevyužíva za účelom zisku, ale vo verejnom záujme, pričom z ich užívaním mu vznikajú vysoké náklady hradené z rozpočtu. Poukazuje zároveň na analógiu s inými právnymi predpismi, konkrétne o energetike, ktorý umožňuje zriadiť trvalé vecné bremeno, pričom priamo z tohto zákona vyplýva odplatnosť takéhoto obmedzenia vlastníckeho práva, ako aj podmienky určenia výšky jednorazovej náhrady. Má však za to, že v prejednávanom prípade bolo zriadené dočasné vecné bremeno a zákonodarca ponechal prípadnú odplatnosť len na dohode strán, čo je v súlade s úpravou podľa príslušných ustanovení . Koncepcia celého zákona má smerovať k usporiadaniu vlastníckych vzťahov a zákon podľa jeho názoru neustanovuje odplatnosť vecného bremena, lebo zriadením náhrady za vecné bremeno by bol zmrazený samotný účel zákona. Podľa názoru žalovaného neexistuje v danom prípade právny titul, na základe ktorého by žalovaný bol povinný poskytnúť žalobcom náhradu za vecné bremeno. Pri riešení otázky odplatnosti je potrebné brať do úvahy jeho dočasnosť a zároveň zákonom zakotvenú povinnosť vlastníka pozemku pod stavbou strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav. Zákon pre prípad poskytnutia náhradného pozemku zakotvil povinnosť poskytnúť tento náhradný pozemok v primeranej výmere, bonite a rovnakého druhu, ako bol pôvodne pozemok pred zastavaním. Vlastníkovi pozemku pod stavbou bude teda poskytnutý rovnaký pozemok (resp. finančná náhrada za pozemok pod stavbou, ak sa uplatní alternatívny postup podľa zákona, akým bol pozemok pred zastavaním. V prípade, ak by bola vyplácaná pravidelná náhrada za zriadené vecné bremeno, resp. jednorazová finančná náhrada, tak by to po poskytnutí náhradného pozemku mohla byť chápaná ako bezdôvodné obohatenie na strane žalobcov, keďže by získali plnenie na základe právneho titulu, ktorý odpadol.

Žalobcovia sa k odvolaniu žalovaného vyjadrili tak, že žiadali rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Zotrvali na svojich dovtedajších prednesoch a poukázali na to, že žalovaní napriek tomu ponúkli možnosť odkúpenia pozemku, túto ponuku odmietol a ani v budúcnosti neplánuje pozemok odkúpiť. Majú preto za to, že tento je povinný z tohto dôvodu pravidelne platiť odplatu za to, že jeho stavba stojí na pozemku žalobcov. K tvrdeniam žalovaného o dočasnosti vecného bremena uviedli, že práve z tohto dôvodu navrhujú nie jednorazovú náhradu, ale pravidelné mesačné platby za zriadené vecné bremeno. Aj to považujú za motiváciu pre žalovaného, aby pozemkové úpravy, resp. odkúpenie pozemkov.

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa , bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Súd prvého stupňa postupoval správne, ak pri svojich záveroch vychádzal zo skutočnosti, ktoré neboli účastníkmi sporné, na sporné okolnosti vykonal dôkazy označené účastníkmi v súlade s ust. , vykonané dôkazy vyhodnotil postupom podľa , vec aj správne právne posúdil. Nesprávne však formuloval výrok medzitýmneho rozsudku.

Odvolací súd považuje za vecne správne a výstižné aj dôvody prvostupňového rozsudku, na ktoré v súlade s ust. odkazuje a s poukazom na obsah odvolacích námietok žalovaného k týmto považuje za potrebné dodať.

Otázkou náhrady za vecné bremená sa súdna prax zaoberala vo viacerých prípadoch a zaujala v tomto smere záver, že vecné bremená zriadené na základe zákona majú špecifický režim upravený verejnoprávnymi predpismi, na ktorých základe boli zriadené. Aj keď majú nesporný verejnoprávny prvok daný spôsobom ich vzniku a účelom, ktorému slúžia, nemožno prehliadnuť, že majú aj významný prvok súkromnoprávny. Občianske právo definuje vecné bremeno ako právo niekoho iného než vlastníka veci, ktorého obmedzuje tak, že je povinný niečo strpieť, niečoho sa zdržať, alebo niečo konať. Takzvané zákonné vecné bremená majú tento charakter taktiež. Nakoniec zákony, podľa ktorých vznikajú, ich týmto pojmom aj označujú. Ich režim však nie je úplne totožný s režimom zmluvných vecných bremien, pretože sa riadia špeciálnou úpravou právnych predpisov, ktoré upravujú činnosti k prevádzkovaniu ktorých vznikli. Nejde však o úpravu komplexnú, ktorá by vylučovala použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných bremenách. Preto pokiaľ tieto špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim všeobecnou úpravou občianskoprávnou (Nález Ústavného súdu Českej republiky č. z 25.01.2005).

Odvolací súd s poukazom na uvedené rozhodnutie má za to, že neobstojí odvolacia námietka žalovaného spočívajúca v tvrdení, že pokiaľ osobitný zákon, ktorým bolo zriadené zákonné vecné bremeno, teda aj neupravuje aj otázku náhrady za zriadené vecné bremeno, takýto nárok vlastníkovi nepatrí. V prípade takejto neúplnej úpravy je potrebné na tento hmotnoprávny inštitút aplikovať všeobecnú občiansku právnu úpravu. Táto úprava je obsiahnutá v ust. n) ods. 1 , podľa ktorého vecné bremená obmedzujú vlastníka nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak, že je povinný niečo strpieť, niečoho sa zdržať, alebo niečo konať. Práva zodpovedajúce vecným bremenám sú spojené buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti alebo patria určitej osobe.

Z citovaného zákonného ustanovenia je nesporné, že vecné bremeno predstavuje obmedzenie vlastníka nehnuteľnej veci a takéto obmedzenie sa riadi všeobecnou úpravou ust. . Podľa tohto ustanovenia vo verejnom záujme možno vec vyvlastniť, alebo vlastnícke právo obmedziť, ak účel nemožno dosiahnuť inak, a to len na základe zákona, len na tento účel a za náhradu. V tomto ustanovení je premietnutý SR, podľa ktorého vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a a vo verejnom záujme, a to na základe zákona za primeranú náhradu.

Tento nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva nemožno stotožňovať s nárokom upraveným v ust. n) ods. 3 , ktorý zakladá povinnosť toho, kto na základe práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je oprávnený užívať cudziu vec povinnosť znášať primerané náklady na jej zachovanie a opravy.

K otázke ústavnoprávnej ochrany vlastníckeho práva zaujal názor aj Ústavný súd SR vo svojom Náleze č. , v ktorom uviedol, že ústavnoprávna ochrana slobody vlastníctva nie je len ochranou zužujúcou sa na „púhe“ vlastníctvo, resp. majetok. Právo na ochranu vlastníctva, resp. právo na pokojné užívanie majetku je základným právom, ktoré musí byť vnímané v úzkej súvislosti s ochranou slobodnej sféry a súkromia vlastníka. Vlastnícke právo je súčasťou jadra personálnej autonómie jednotlivca vo vzťahu k verejnej moci. Obmedzenie práva na ochranu vlastníctva a práva na pokojné užívanie majetku, musia rešpektovať aj ústavnú hodnotu personálnej autonómie. V tomto Náleze Ústavný súd SR taktiež konštatoval, že právo na ochranu vlastníctva podľa SR neobsahuje explicitnú procedurálnu ochranu, ale jeho autentická ochrana znamená, že procedurálna ochrana je v ňom inplikovaná. Uviedol, že už vo svojom Náleze sp.zn. uviedol, že slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité v SR implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancii procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v SR a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. SR. Implicitnú procesnú ochranu Ústavný súd SR potvrdil aj v ďalších nálezoch sp.zn. , . Obdobne vo vzťahu k čl. 1 Dodatkového protokolu ESĽP uvádza, že daný článok implikuje, že každý zásah do práva na pokojné užívanie majetku musí byť sprevádzaný procedurálnymi garanciami umožňujúcimi jednotlivcom rozumnú možnosť predložiť ich vec pred orgán verejnej moci pre účely efektívneho domáhania sa preskúmania zásahu (Hentrich versus Francúzsko, sťažnosť č. 13616/88 Rozsudok z 22.09.1994). Citované právne závery Ústavného súdu SR zakladajú teda povinnosť všeobecných súdov zabezpečiť taký výklad hmotnoprávnych inštitútov týkajúcich sa obmedzenia vlastníckeho práva, aby bola primerane zabezpečená ochrana vlastníckeho práva. Pokiaľ zo strany žalovaného dochádza k obmedzeniu vlastníckeho práva žalobcov formou realizácie vecného bremena (aj keď zriadeného zákonom) zakladá to zásadnú povinnosť poskytnúť vlastníkom náhradu za takéto obmedzenie.

Na takomto právnom závere nemení nič ani skutočnosť, že z ust. vyplýva dočasný charakter zákonom zriadeného vecného bremena, ktoré je povinný vlastník pozemku strpieť do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území. Táto právna úprava nerieši otázku definitívneho usporiadania vlastníctva k pozemku, na ktorom je zriadená stavba vo vlastníctve inej osoby, a preto ani náhrada za dočasné obmedzenie vlastníckeho práva formou vecného bremena nie je v kolízii s prípadným nárokom, ktorý vlastníkovi pozemku vznikne v dôsledku konečnej úpravy. Náhrada za vecné bremeno je totiž náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva za obdobie do vykonania takejto konečnej úpravy.

S poukazom na tieto závery považuje odvolací súd medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa za vecne správny. Má však za to, že formuláciu výroku je potrebné upraviť v súlade s ust. , z ktorého vyplýva, že ním môže byť rozhodnuté o základe nároku. V tomto zmysle odvolací súd upravil výrok prvostupňového rozsudku, vychádzajúc zo záveru, že ide o výrok, pri ktorom súd nie je viazaný petitom žaloby a jeho formuláciu vykonáva sám.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.