Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1Co-269-2012.pdf
PDF · 83.37 KB
Case nature
Area
Subarea
1Co/269/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tutka a sudcov JUDr. Ladislava Cakociho a JUDr. Adriany Murínovej, v právnej veci žalobcu Š. V., bytom v G., G. Č.. XX, proti žalovanému L.. H.P. D., bytom v G., O. Č.. XX, zastúpeného O.. H. O., so sídlom v G., N. Č.. X, o zaplatenie 16.530,57 eura s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 7.5.2012 č.k. 28C 41/2009-304 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok vo vyhovujúcom výroku.
O d m i e t a odvolanie proti výroku, ktorým súd vylúčil na samostatné konanie nárok žalobcu ohľadom zaplatenia sumy 3.253,-eur.
Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 13.277,57 eura so 6 % úrokom z omeškania od 1.1.2006 do zaplatenia. Konanie v časti o zaplatenie úrokov vo výške 3,5% od 1.1.2006 a vo výške nad 0,5% zastavil, nárok žalobcu na zaplatenie úrokov vo výške 3.253,-eur vylúčil na samostatné konanie a v prevyšujúcom rozsahu návrh na začatie konania zamietol.
Týmto rozsudkom rozhodol súd prvého stupňa o peňažnom nároku žalobcu titulom poskytnutej peňažnej pôžičky v sume 13.277,57 eura s prísl..
Pri rozhodovaní vychádzal súd prvého stupňa zo zistenia, že na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 4.4.2005 žalobca poskytol žalovanému peňažnú pôžičku v sume 13.277,57 eura s prísl., ktorú žalovaný sa zaviazal vrátiť do 31.12.2005.
Na základe uvedeného zistenia a po vykonanom dokazovaní dospel súd prvého stupňa k záveru, že nárok žalobcu čo do istiny pohľadávky v sume 13.277,57 eura je dôvodný, lebo medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobca poskytol žalovanému pôžičku v žalovanej výške a žalovaný uvedenú pôžičku v dohodnutej lehote splatnosti t.j. do 31.12.2005 a ani do vyhlásenia rozsudku nevrátil ani len sčasti. Vzhľadom na to, že žalovaný sa dostal do omeškania s plnením peňažného záväzku, zaviazal súd žalovaného zaplatiť príslušný úrok z omeškania vo výške 3,5% od 1.1.2006 do zaplatenia a v časti na 0,5% denne od 1.1.2006 do zaplatenia konanie zastavil a v prevyšujúcom rozsahu priznanú časť úrokov z omeškania ako nedôvodný zamietol. Vo vzťahu k obrane žalovaného súd uviedol, že zo
strany žalovaného listom zo dňa 4.1.2006 nedošlo k odstúpeniu od zmluvy o pôžičke, nakoľko súd dospel k záveru, že prejavenou vôľou žalovaného nebolo odstúpením privodiť jej zrušeného od počiatku, ale na existujúcu pohľadávku z tejto zmluvy žalobcu započítať vlastnú pohľadávku. Následkom tohto právneho úkonu preto podľa názoru súdu nebolo zrušenie zmluvy o pôžičke od počiatku, keďže k tomuto nesmerovala vôľa žalovaného. Súd ďalej uviedol, že ani odlišné právne posúdenie tejto právnej otázky by nemohlo viesť k záveru o nedôvodnosti uplatneného nároku žalobcu, keďže v takomto prípade by bol žalovaný povinný žalobcovi plniť zo zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie. Následkom tohto právneho úkonu však podľa názoru súdu nebol ani zánik pohľadávky žalobcu uplatnenej v konaní započítaním z dôvodu jeho absolútnej neplatnosti pre rozpor so zákonom podľa § 39 Obč. zákonníka. K základným predpokladom platnosti jednostranného započítania pohľadávky patrí tiež vzájomnosť započítaných pohľadávok. Táto podmienka v prípade započítania listom žalovaného zo dňa 4.1. 2006 splnená nebola, pretože žalovaný v konaní nepreukázal, aby jeho pohľadávka vôbec existovala. Naviac podľa názoru súdu, by prípadná existujúca pohľadávka žalovaného nebola spôsobilá na započítanie. Súd bol toho názoru, že pohľadávky z pracovno-právneho vzťahu nemožno započítať a ani proti ním započítanie nie je možné. Ústnou dohodou účastníkov prípadne konkludentným pokynom žalovaného na vykonávanie týchto prác a ich faktickým výkonom žalobcom došlo podľa posúdenia súdu k zmene pracovnej zmluvy žalobcu v časti dohodnutého druhu práce, ktorá mala za následok tiež zmenu v spôsobe odmeňovania žalobcu do podoby uplatňujúcej sa v priebehu celého času trvania pracovného pomeru účastníkov. Pracovnú povahu by nepochybne mala aj pohľadávka žalovaného zo zodpovednosti žalovaného za schodok na zverených hodnotách a táto rovnako pokiaľ by existovala spôsobilá na započítanie nebola.
Nárok žalobcu na zaplatenie úrokov v sume 3.253,-eur vylúčil súd na samostatné konanie, nakoľko vo vzťahu k tomuto nároku je potrebné vykonať ďalšie dokazovanie a v samostatnom konaní rozhodne tiež o trovách konania.
Proti tomuto rozsudku vo vyhovujúcom výroku a vo výroku, ktorým súd čiastočne vylúčil vec na samostatné konanie podal včas odvolanie žalovaný. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok v uvedených výrokoch zmenil a žalobu zamietol a zaviazal žalobcu nahradiť mu trovy konania. V odvolaní uviedol, že súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu predovšetkým v tom, že nevypočul svedkov O. W. V. L.. G. Š.. Ďalej namietal, že súd prvého stupňa v konaní dospel k nesprávnym zisteniam ohľadne skutkového stavu vo vzťahu k výsluchu svedka M. M., pretože výsluch svedka sa neuskutočnil v jeho prítomnosti, čím mu bola odňatá zákonná možnosť zúčastniť sa osobne na pojednávaní pri vypočutí svedka, osobne sa vyjadriť k výpovedi svedka, osobne mu klásť otázky. Má za to, že boli porušené jeho práva, keď predložil súdu listinné dôkazy a oznámil adresy svedkov O. W. V. L.. G. Š., ktorých súd v konaní nepredvolal, nevypočul, čím mu opakovane odňal uplatnenie ústavných a zákonných práv ako účastníkovi konania. Podľa jeho názoru súd prvého stupňa zásadne pochybil, keď ustálil, že platby ktoré poskytol žalobcovi a ktoré boli predmetom započítania sú plnením navrhovateľovi z pracovného vzťahu. Taktiež nesúhlasil s názorom súdu prvého stupňa, že i prípadná existencia pohľadávky voči žalobcovi nebola spôsobilá na započítanie, nakoľko by táto mala pracovno-právnu povahu a nie občiansko- právnu povahu. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že u žalobcu má uzavretá dve samostatné zmluvy a to pracovnú zmluvu a ústne uzavretú zmluvu o sprostredkovaní, pričom po dobu trvania nielen pracovného pomeru, ale po dobu uzavretej ústnej zmluvy o sprostredkovaní sa žalobca neustále potýka so značnými finančnými ťažkosťami. Nemal dôvod neveriť, a ani nebolo jeho právom prípadné skutočné dôvody finančných ťažkosti žalobcu skúmať. V rokoch 2004-2005 žalobca ho priebežne požiadal aj o poskytnutie záloh zo sprostredkovateľskej zmluvy, ktoré odôvodnil rozpracovanosťou rôznych prípadov pre žalovaného, ktoré mu v dobrej viere poskytol. Súdu prvého stupňa predložil výplatné pásky ohľadne jeho príjmu z pracovnej zmluvy. Pokiaľ by vyplatené zálohy a odmeny z ústne uzavretej sprostredkovateľskej zmluvy mali byť príjmom žalobcu z pracovného-právneho vzťahu, tak by tieto nepochybne boli premietnuté aj v príjme žalobcu z jeho pracovnej zmluvy. Na tomto mieste neobstojí právny názor súdu prvého stupňa, že ústnou dohodou účastníkov došlo k zmene pracovnej zmluvy v časti dohodnutého druhu práce, ktorá mala za následok tiež zmenu spôsobu odmeňovania žalobcu. Pokiaľ by súd porovnal mzdu žalobcu z jeho pracovného pomeru podľa predložených výplatných pások na strane jednej a ním žalobcovi poskytnuté plnenia z ústne uzavretej sprostredkovateľskej zmluvy na strane druhej, tak by musel dôjsť k jednoznačnému záveru, že skutočne ide o plnenie z dvoch úplne rozdielnych zmluvných vzťahov, t.j. z pracovno-právneho a občiansko-právneho. Je teda zrejmé, že súd
prvého stupňa spojil nespojiteľné veci. Na strane jednej v zmysle Zák. práce mal žalovaný so žalobcom uzavretú pracovnú zmluvu a na strane druhej uzavretú zmluvu o pôžičke na sumu 400.000,-Sk a ústne uzavretú sprostredkovateľskú zmluvu podľa Občianskeho zákonníka z ktorej poskytol žalobcovi zálohy v celkovej výške 500.650,-Sk, ktoré žalobca na jeho výzvu nevrátil a ani nevyúčtoval. Dňa 4.1.2006 jednostranne započítal svoju splatnú pohľadávku voči žalobcovi, voči splatnej pohľadávke žalobcu zo zmluvy o pôžičke, čím jeho záväzok voči žalobcovi zanikol ku dňu, kedy sa stretli vzájomné splatné pohľadávky t.j. ku dňu 31.12.2005, pričom žalobca podal žalobný návrh dňa 21.5.2007, teda objektívne v dobe, kedy dávno predtým došlo k zániku záväzku odporcu voči navrhovateľovi. Podľa jeho názoru je teda nesporné a nespochybniteľné, že žalobca mal voči žalovanému pohľadávku zo zmluvy o pôžičke a žalovaný mal voči žalobcovi pohľadávku z ústnej zmluvy o sprostredkovaní uzavretej podľa Obč. zákonníka a teda šlo o pohľadávky spôsobilé na započítanie.
Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Vo vyjadrení uviedol, že tvrdenie žalovaného, že mal s ním uzavretú ústnu dohodu o sprostredkovaní a tým aj tvrdenie, že po ukončení pracovného pomeru si prestal plniť aj povinnosť ústne uzavretej sprostredkovateľskej zmluvy sa nezakladá na pravde. Uviedol, že so žalovaným mal uzavretú len pracovnú zmluvu, na základe ktorej plnil pracovné povinnosti a na základe toho bol zo strany žalovaného finančne ohodnotený. Vyjadrenia žalovaného považuje v odvolaní za účelové, nezakladajúce sa na pravde.
Na základe podaného odvolania, odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok vo vyhovujúcom výroku podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p. postupom podľa § 156 ods. 1,3 v spojení s § 214 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci ak dospel k záveru, že zo strany žalobcu došlo k poskytnutiu peňažnej pôžičky žalovanému a konštatoval, že žalovaný v konaní neuniesol dôkazné bremeno ohľadom tvrdení o existencii právnej povinnosti žalobcu zaplatenej zálohy na manažérske odmeny žalovanému vrátiť a o existencii právnej povinnosti žalobcu vrátiť žalovanému nezúčtované zálohy na osobné výdaje, ktorý následne aj správne právne posúdil ak žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi poskytnutú pôžičku 13.277,57 eura s prísl.. Ani počas odvolacieho konania nedošlo k zmene skutkového ani právneho stavu, preto odvolací súd na skutkové zistenia a na právne normy, ktoré uviedol súd prvého stupňa poukazuje a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
K odvolaniu žalovaného je potrebné uviesť, že toto nemožno považovať za dôvodné, ak vychádza z názoru, že došlo k zániku jeho záväzku vo vzťahu k žalobcovi započítaním.
Podľa § 580 Obč. zákonníka ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie.
Započítanie ako vyplýva z citovaného ust. § 580 je zánik vzájomne sa kryjúcich pohľadávok patriacich vzájomne veriteľovi a dlžníkovi, ktorých plnenie je rovnakého druhu, ak niektorý z účastníkov i bez súhlasu, prípadne i proti vôli druhého účastníka urobí prejav smerujúci k započítaniu. Musí však ísť o pohľadávky spôsobilé na započítanie, t.j. také, ktorých započítanie nie je vylúčené dohodou účastníkov alebo zákonom. Ak však vznikne spor, či uplatnená pohľadávka zanikla započítaním dôkazné bremeno ohľadom zániku uplatnenej pohľadávky zaťažuje toho, kto tvrdí, že má vzájomnú pohľadávku. Je tomu tak preto, že dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky. Ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí, v danom prípade žalovaný.
V prejednávanej veci žalovaný vo vzťahu k žalobcom uplatnenej pohľadávke tvrdil, že táto zanikla na základe jeho jednostranného právneho úkonu započítaním listom zo dňa 4.1.2006, s jeho pohľadávkou, ohľadom vrátenia nevrátených a nezúčtovaných záloh v celkovej sume 16.618,54 eura. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutkové závery súdu prvého stupňa, ktorý správne konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom svojich tvrdení, že žalobcovi vznikla povinnosť vrátiť mu manažérske odmeny a nezúčtované zálohy na osobné výdaje. Je nesporné, že z vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa vyplynulo, že zálohy na manažérske odmeny boli v priebehu viac ako 3 rokov trvania pracovného pomeru účastníkov vyplácané žalobcovi pravidelne každý mesiac. Taktiež je možné súhlasiť so záverom súdu prvého stupňa, že žalovaný v konaní neoznačil žiaden dôkaz za účelom zistenia, či v priebehu trvania pracovného vzťahu účastníkov došlo k vyúčtovaniu alebo aby žalovaný žiadal od žalobcu vyúčtovanie niektorej z 54 úhrad na manažérsku odmenu alebo žiadal o vrátenie jej časti. Žalovaný o výške odmien rozhodoval sám. Rovnako v konaní nebolo preukázané, aby žalobca uzatvoril so žalovaným ústnu sprostredkovateľskú zmluvu a uvedená skutočnosť nevyplynula ani z vykonaného dokazovania.
Vo vzťahu k odňatiu možnosti konať pred súdom tým, že výsluch svedka M. M. sa uskutočnil bez účasti žalovaného na pojednávaní, odvolací súd uvádza, že k tvrdenému porušeniu práva žalovaného nedošlo. Ako vyplýva z obsahu spisu výsluch svedka M. M. sa uskutočnil na pojednávaní 23.2.2012 na ktoré bol žalovaný riadne predvolaný a ako vyplýva z doručenky predvolanie mu bolo doručené dňa 16.2.2012. Z tohto dôvodu nemohlo dôjsť k tvrdenému porušeniu práva odňatia mu konať pred súdom.
Na základe uvedeného možno konštatovať, že nie sú dané žalovaným uvádzané odvolacie dôvody, preto odvolací súd napadnutý rozsudok vo vyhovujúcom výroku podľa § 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
Podľa § 202 ods. 3 písm. a/ O.s.p. odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa upravuje vedenie konania.
Vzhľadom na to, že odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa upravuje vedenie konania, odvolací súd odmietol odvolanie žalovaného proti výroku ktorým súd prvého stupňa vylúčil vec na samostatné konanie v sume 3.253,-eur.
O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O.s.p.).
Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.