Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_2Co-557-2013.pdf
PDF · 89.73 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/557/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Bodnárovej a sudcov JUDr. Ota Jurča a JUDr. Anny Slovinskej, vo veci žalobkyne: D. F., nar. X.X.XXXX, bytom P., E. XXX/ X, zast. advokátom E.. E. L., Advokátska kancelária R. X. Y., M. X, proti žalovanej: K. Z. Ž. J., C.. R.., F., D. X, IČO: XX XXX XXX, zast. advokátom E.. D. D., Advokátska kancelária F., X. XX, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves č.k. 7C/213/2013-66 11.9.2013 takto
rozhodol:
Návrh na prerušenie konania z a m i e t a.
P o t v r d z u j e rozsudok.
Z a v ä z u j e žalovaného nahradiť žalobkyni trovy odvolacieho konania v sume 67,89 €, ktorú sumu je povinný zaplatiť advokátovi žalobkyne E.. E. L. do 3 dní právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa rozsudkom zrušil rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice, Alžbetina 41, sp. zn. 3C 2740/2012 z 19.1.2012. Odložil vykonateľnosť predmetného rozhodcovského rozsudku do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni trovy konania, vo výške 203,67 € zároveň mu uložil povinnosť zaplatiť štátu na účet Okresného súdu Spišská Nová Ves súdny poplatok zo žaloby vo výške 99,50 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Pri rozhodovaní vychádzal zo zistenia, že rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice sp. zn. 3C 2740/2012 z 19.1.2012, ktorý bol žalobkyni doručený 27.6.2013. Týmto rozsudkom bolo vyhovené návrhu žalovaného na zaplatenie sumy 165,48 € s prísl. Ďalej vychádzal zo zistenia, že účastníci dňa 27.10.2008 uzavreli poistnú zmluvu, ktorej súčasťou sú VPP, prevzatie ktorých žalobkyňa podpísala 27.10.2008, ich súčasťou bolo osobitné zmluvné dojednanie, o ktorom účastníci zmluvného vzťahu prehlásili, že ho chápu ako rozhodcovskú doložku.
Na základe vykonaného dokazovania s poukazom na ust. § 37 OZ a § 39 OZ považoval rozhodcovskú zmluvu uzavretú medzi účastníkmi i keď individuálne dojednanú za neplatnú z dôvodu, že účastníci konania sa nedohodli na osobe rozhodcu, nedohodli sa ani na postupe jeho dodatočného ustanovenia v zmysle § 8 ods.1 zák. č. 244/2002 Z.z., nedohodli sa na tom, že svoj spor predložia na rozhodnutie určitému, t.j. konkrétne vymedzenému stálemu rozhodcovskému súdu, teda toto ustanovenie podľa záveru súdu prvého stupňa je v rozpore s § 8 ods.1 zák. č. 244/2002 Z.z. a § 12 ods.6 cit. zák., je teda aj podľa § 39 OZ absolútne neplatným platným úkonom. Z uvedeného dôvodu považoval rozhodcovskú doložku za neplatnú v zmysle § 40 ods.1 písm.c/ zák. č. 244/2002 Z.z.
Zároveň konštatoval aj existenciu dôvodov pre zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle § 40 ods.1 písm.j/ zák. č. 244/2002 Z.z. poukazujúc na dôvodovú správu zák. č. 71/2009 Z.z. a judikatúru Európskeho súdneho dvora vo veci C-240/98, C-168/05, C-473/00 konštatujúc, že z rozhodcovského rozsudku nevyplýva, že rozhodca predmet sporu posudzoval či neposudzoval ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, či ustanovenie všeobecných poistných podmienok bolo individuálne dojednané, zdôrazňoval, že z predloženého záznamu o požiadavkách a potrebách klienta k poistnej zmluve nevyplýva, že by o predmete rozhodcovského konania žalobca (správne žalovaný) touto formou žalovaného (správne žalobkyňu) vôbec poučoval. Z uvedených dôvodov žalobe vyhovel.
O odložení vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku rozhodol s poukazom na ust. § 40 ods.2 zák. č. 244/2002 Z.z.
Za nedôvodnú považoval námietku žalovaného k nedostatku právomoci súdu poukazujúc na to, že ust. § 40 ods.2 zák. č. 244/2002 Z.z. odkazuje na prejednanie návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušným súdom nie rozhodcom.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.1 O.s.p. a úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia za 3 úkony právnej pomoci po 60,08 €, paušálnej náhrady 3x7,81 € spolu 203,68 €. Nepriznal náhradu trov konania za úkon - návrh na odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku, nakoľko tento úkon bol súčasťou aj prejavu právneho zástupcu na pojednávaní 11.9.2013.
Keďže žalobkyňa bola v konaní zo zákona oslobodená od súdnych poplatkov s poukazom na ust. § 2 ods.2 zákona o súdnych poplatkoch zaviazal žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku zo žaloby vo výške podľa položky 1 písm.b/ Sadzobníka súdnych poplatkov.
Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný, navrhol s poukazom na ust. § 109 ods.2 písm.c/ O.s.p. prerušiť konanie do ukončenia konania na ústavnom súde pod sp.zn. II. ÚS 382/2012, pretože na ústavnom súde sa bude prejednávať dôležitá právna otázka súvisiaca s týmto sporom, preto z dôvodu hospodárnosti je na mieste konanie o odvolaní do toho času prerušiť. Vo veci samej navrhol zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa ako predčasne vydaný a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil s poukazom na odvolacie dôvody podľa § 205 ods.2 písm.a/ O.s.p., § 205 ods.2 písm.c/, f/ O.s.p., namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa v tom, že sa nezaoberal existenciou rozhodnutia rozhodcovského súdu z roku 2010, v rámci ktorého žalobkyňa nenamietala identickú rozhodcovskú doložku a na základe tohto skoršieho rozhodcovského rozsudku aj plnila. Súd nehodnotil ani skutočnosť, že žalobkyňa vstúpila do dlhodobého poistného vzťahu s ním, ktorý v dôsledku postoja žalobkyne už v prvom roku trvania poistného vzťahu zanikol. Poukazoval na to, že jeho pohľadávka spočívajúca vo vymáhaní obstarávacích nákladov vynaložených na uzavretie poistnej zmluvy, bola zmluvne dohodnutá a je oprávnená. Namietal, že súd nesprávne posúdil znenie čl. XV VPP. Rozhodcovská doložka ako hmotnoprávny úkon sa nachádza v osobitnej súčasti VPP v tzv. osobitných zmluvných dojednaniach č. 01/2007, ktorú si obe zmluvné strany individuálne dojednali a opatrili samostatným podpisom, čo súd správne vyhodnotil, avšak nesprávne to vyvodil iba z toho, že „žalobkyňa sa k týmto skutočnostiam nevedela podrobnejšie vyjadriť, uviedla, že nerozumie tomu, o čom je toto celé konanie ...“. Podľa jeho názoru súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil, že v rozhodcovskom konaní neboli aplikované v správnej podobe predpisy na ochranu spotrebiteľa. Poukazoval na nález Ústavného súdu ČR sp.zn. I. ÚS 3227/07, zdôrazňoval, že naďalej zotrváva na svojej žalobe voči žalobkyni podanej listom z 2.1.2012 rozhodcovskému súdu. Namietal, že súd sa nezaoberal otázkou právnej nárokovateľnosti osobitnej pohľadávky vo výške 165,48 €, že s konečnou platnosťou mu bol upretý prístup ku spravodlivosti na uplatnenie zmluvného nároku zo zaniknutej poistnej zmluvy. Za nesprávny považoval skutkový a právny záver súdu o tom, že rozhodcovská doložka nebola platná, pretože ju nepovažoval za individuálne dojednanú. V tejto súvislosti poukazoval na stabilizovanú judikatúru Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej nedeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu je princíp právnej istoty, ktorý spočíva okrem iného aj v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnenie očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov a že ich budú správne vykladať a aplikovať. Poukazoval na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 499/2013. Na rozhodnutie NS SR sp.zn. 2Cdo/5/2012, ktorá sa dotýkala posudzovania identickej rozhodcovskej doložky.
Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhla potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny, uplatnila si nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 135,78 € za dva úkony právnej pomoci, príprava a prevzatie zastúpenia v odvolacom konaní a podanie vyjadrenia k odvolaniu, paušálnu náhradu 2x 7,81 €. Poukazovala na to, že zmluvný vzťah vzniknutý medzi ňou a žalovaným napĺňal všetky znaky spotrebiteľského vzťahu, základnou zásadou spotrebiteľských zmlúv, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku. Poukázala na to, že podľa ustálenej judikatúry systém ochrany zavedený smernicou Rady 93/13/EHS vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postave, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho núti k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Poukazujúc na ust. § 53 OZ, § 53a OZ zdôrazňovala, že súd prvého stupňa nemal možnosť žalobe nevyhovieť, nakoľko by porušil právne predpisy SR, princípy súkromného práva a došlo by aj k porušeniu záväzkov SR vyplývajúcich z členstva v Európskej únii. Poukázala na to, že rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva, na ktorej sa zakladá právomoc osobitného rozhodcovského rozsudku nebola vôbec uzatvorená alebo uzatvorená neplatne. Súdom v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku sa umožňuje skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. jej neplatnosti. Uviedla, že bola nútená svojim podpisom poistnej zmluvy vyhlásiť, že „bola oboznámená so všeobecnými zmluvnými podmienkami pre životné poistenie Prvej československej poisťovne Rapid, a.s., ktoré sú súčasťou tejto poistnej zmluvy“. Poukázala na to, že postup žalovaného pri výbere rozhodcovského súdu podľa čl. V. VPP vzbudzuje pochybnosti o súladnosti so zákonom, nakoľko nemala možnosť túto voľbu ovplyvniť. Zdôrazňovala, že z rozhodcovského rozsudku sa nedozvedela, na akom právnom základe jej bola uložená povinnosť uhradiť dlh žalovanému, chýba akákoľvek špecifikácia, trovy rozhodcovského konania podľa nej sú zjavne neprimerané výške dlhu. Teda rozsudok navyše ju zaväzuje na plnenie neobjektívne, odporujúce dobrým mravom. Ďalej poukazovala na to, že rozhodcovská doložka nadiktovaná žalovaným bola už opakovane vyhodnotená ako neprijateľná uzneseniami NS SR sp.zn. 3Cdo/122/2011, 2Cdo/245/2010, 6Cdo/1/2012, 2 M Cdo/1/2012. Napokon poukazovala na výzvu Európskej komisie pre porušenie č. 2012/4165, v ktorej sa konštatuje zo strany súdov a orgánov Slovenska nesplnenie povinnosti podľa čl. 2, 6, 7 smernice 93/13/EHS, čl. 3 písm.a/, čl. 5, ods.6, čl. 10 ods.2, čl. 22 a 23 a čl. 24 ods.1 smernice 2008/48/ES, čl. 2 písm.b/, čl. 3 ods.1 smernice 2005/29/ES ako aj čl. 47 Charty základných práv.
Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p.) podľa § 212 ods.1, 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť.
Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 6.11.2014 o 9.05 hod. v pojednávacej miestnosti č. 202/II.posch., pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 31.10.2014 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle § 156 ods.1, 3 O.s.p.
Skôr ako odvolací súd pristúpil k vecnému prejednaniu odvolania rozhodoval o návrhu žalovaného na prerušenie konania v zmysle § 109 ods.2 písm.c/ O.s.p. a dospel k záveru, že návrh žalovaného nie je dôvodný, preto ho zamietol.
Podľa § 109 ods.2 písm.c/ O.s.p., pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.
Z odvolania žalovaného, ktoré zároveň obsahuje návrh na prerušenie konania nevyplýva, čo je predmetom konania na Ústavnom súde SR pod sp.zn. II. ÚS 382/2012, uvádzal iba skutočnosť, že v tomto konaní sa bude prejednávať dôležitá právna otázka súvisiaca s týmto sporom.
Z takto formulovaného návrhu na prerušenie konania nie je zrejmé, aká otázka sa rieši v konaní pred ústavným súdom pod sp.zn. II. ÚS 382/2012, preto nebolo možné posúdiť, či o otázku, ktorá môže mať vplyv pre rozhodnutie v predmetnej veci.
Z vyššie uvedených dôvodov nebolo možné návrhu žalovaného na prerušenie konania vyhovieť.
Rozsudok je vecne správny, preto ho odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Žalovaná namieta odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p., t.j. že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.
Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia, alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok nie je ani nepreskúmateľný a nedošlo ani k iným vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.
Súd prvého stupňa vykonal vo veci všetky dôkazy potrebné pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 219 O.s.p. potvrdil.
Správne a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Odvolacie námietky žalovanej nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.
Odvolací súd považuje za potrebné predovšetkým zdôrazniť, že žalovaný v odvolaní namieta, nesprávnosť postupu súdu prvého stupňa, pokiaľ v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná a v dôsledku toho ju vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Uvedený záver z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa však žiadnym spôsobom nevyplýva, pretože z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa jednoznačne je zrejmé, že síce rozhodcovskú doložku vyhodnotil ako individuálne dojednanú, považoval ju však za neplatnú z dôvodu neurčitosti podľa § 39 OZ. Nesprávnosť záveru súdu prvého stupňa v tomto smere žalovaný však nenamietal. Odvolací súd nezistil žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že uvedený záver súdu prvého stupňa nie je správny.
Pokiaľ ide o námietky žalovaného týkajúce sa rozhodnutia Ústavného súdu SR v súvislosti s posudzovaním rozhodcovskej doložky, odvolací súd poukazuje na iné uznesenia Ústavného súdu SR, ktorými boli sťažnosti odmietnuté (III. ÚS 433/2013-23, I. ÚS 675/2013-23 a iné) a v ktorých Ústavný súd SR zaujal názor, že vec vedená pod sp.zn. II. ÚS 499/13 z 10.7.2013 nemá účinky záväzného aplikačného pravidla.
Žalovaný v odvolaní uvádza, že napáda odvolaním rozsudok súdu prvého stupňa vo všetkých jeho výrokoch, teda aj vo výroku o odklade vykonateľnosti. V odvolaní však nešpecifikuje, z akého dôvodu uvedený dôvod výrok rozsudku súdu prvého stupňa považuje za nesprávny. Odvolací súd nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné konštatovať, že v tejto časti je rozhodnutie súdu prvého stupňa nesprávne.
Napokon nebolo možné prihliadnuť ani na odvolaciu námietku, podľa ktorej súd sa nezaoberal existenciou rozhodnutia rozhodcovského súdu voči žalobkyni z roku 2010, v rámci ktorého žalobkyňa nenamietala identickú rozhodcovskú doložku a na základe tohto skoršieho rozhodcovského rozsudku aj plnila voči odporcovi. Uvedená skutočnosť nie je rozhodujúca pre posúdenie (ne)dôvodnosti žalobkyňou uplatneného nároku, keďže tento bol uplatňovaný v súlade so zákonom, resp. boli splnené všetky podmienky pre podanie predmetnej žaloby. Skutočnosť, že nepodala žalobu o zrušenie iného rozhodcovského rozsudku, nemôže byť dôvodom pre zamietnutie žaloby v tomto konaní.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, ako už bolo vyššie uvedené, ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 221 ods.1 O.s.p. a § 142 ods.1 O.s.p. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní plne úspešná, preto jej bola priznaná náhrada trov odvolacieho konania pozostávajúca z trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej pomoci - vyjadrenie k odvolaniu vo výške 60,08 € + paušálna náhrada 7,81 € (§ 16 ods.3 cit. vyhl.), čo je spolu 67,89 €. Žalobkyni neprináleží
odmena za vyúčtovaný úkon právnej pomoci za úkon - príprava a prevzatie zastúpenia v odvolacom konaní. Takýto úkon vyhl. č. 655/2004 Z.z. nepozná, navyše plnomocenstvo udelené žalobkyňou advokátovi 11.7.2013 na zastupovanie v predmetnej veci je plnomocenstvom na celé konanie, t.j. aj na odvolacie konanie. Z uvedených dôvodov žalobkyni za tento úkon odmena nebola priznaná.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (§ 3 ods.9 zák. č. 757/2004 Z.z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.