Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

21CoE/246/2013

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnej: J. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. U. č. XXX, pôvodne vedenej pred súdnym exekútorom: JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Záhradnícka 60, Bratislava, o vymoženie 1.277,96 eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Galanta č. k. -76 zo dňa 08. februára 2013, o odvolaní Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS proti uzneseniam Okresného súdu Galanta č. k. -70 zo dňa 22. októbra 2012 a č. k. -104 zo dňa 14. júna 2013 t a k t o

rozhodol:

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa č. k. -76 zo dňa 08. februára 2013 v časti vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a v časti o zastavení exekúcie p o t v r d z u j e .

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa č. k. -70 zo dňa 22. októbra 2012 z r u š u j e.

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa č. k. -104 zo dňa 14. júna 2013 z r u š u j e.

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa z a m i e t a .

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa z a m i e t a .

odôvodnenie:

Súd prvého stupňa uznesením č. k. -76 zo dňa 08. februára 2013 exekúciu vedenú JUDr. Rudolfom Krutým pod sp. zn. EX 12248/08 vyhlásil za neprípustnú, na základe toho exekúciu zastavil (výroková časť i.) a oprávnenému uložil povinnosť súdnemu exekútorovi zaplatiť náhradu trov exekúcie v sume 128,40 eur, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia (výroková časť ii.).

Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. , , a o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok ďalej len „EP“). Vecne argumentoval tým, že súdny exekútor nakoľko bol v nie tak dávnej minulosti zamestnancom oprávneného, uvedenú skutočnosť vyhodnotil ako skutočnosť, ktorá vzbudzuje dostatočne dôvodné pochybnosti o nezaujatosti súdneho exekútora. Z toho dôvodu uznesením č. k. -66 zo dňa 22.10.2012 súdneho exekútora z vykonania exekúcie vylúčil, pričom oprávnený v súdom stanovenej lehote neoznačil nového súdneho exekútora na označenie ktorého bol súdom prvého stupňa vyzvaný. Uvedenú skutočnosť súd prvého stupňa posúdil ako iný dôvod, pre ktorý nemožno v exekúcií pokračovať, a preto predmetnú exekúciu postupom podľa EP zastavil. O trovách exekúcie rozhodol s poukazom na ust. , , , a - 3 EP a príslušné ustanovenia vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o

odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len „vyhláška“), keď súdnemu exekútorovi priznal náhradu trov exekúcie vo výške 128,40 eur (A. odmena za spísanie návrhu do zápisnice › 16,60 eur, B. 1/ získanie poverenia na vykonanie exekúcie › 3,32 eur, 2/ doručenie príkazu na začatie exekúcie › 3,32 eur, 3/ doručenie upovedomenia o začatí exekúcie › 3,32 eur, 4/ doručenie exekučného príkazu › 3,32 eur, 5/ každé zisťovanie platiteľa mzdy povinného › 3,32 eur, 6/ každé zisťovanie účtu povinného › 3,32 eur, 7/ každé ďalšie zisťovanie majetku povinného › 3,32 eur = 23,24 eur v spojení s § 14 ods. 1 vyhlášky v celkovej sume 33,19 eur, C. odmena za zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnosť › 33,19 eur; spolu 82,98 eur + DPH v sume 16,60 eur, D. náhrada hotových výdavkov 1/ poštovné › 19 eur, 2/ telekomunikačné poplatky › 5 eur; spolu 24 eur + DPH v sume 4,80 eur).

Proti tomuto uzneseniu prvostupňového súdu podal včas odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, alebo alternatívne, aby odvolací súd podľa konanie prerušil a vec predložil Súdnemu dvoru EÚ na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v znení: 1. Má sa ust. písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ust. písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv a EÚ také rozhodnutie vnútroštátnej súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“

Oprávnený v odvolaní poukazoval na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 24.05.2012, v ktorom sa uvádza, že exekučné konanie nemožno zastaviť z dôvodu, že došlo k uzatvoreniu neplatnej rozhodcovskej doložky. Dôvodil, že ak exekučný súd už vydal poverenie na vykonanie exekúcie, nie je možné, aby v následných procesných fázach posudzoval neplatnosť rozhodcovskej zmluvy. Ďalej uviedol, že exekučný súd nemôže vylúčiť aplikáciu dotknutej podmienky, ak spotrebiteľ potom, čo je súdom upozornený, nemá zámer dovolávať sa nekalého a nezáväzného charakteru podmienky. V danom prípade však súd vôbec nekládol spotrebiteľovi otázku, či zamýšľa uplatniť neprijateľnosť podmienky, napriek tomu ju aplikovať, čím porušil záväznú interpretáciu súdneho dvora EÚ a smernicu Rady 93/13/EHS. Vnútroštátny súd musí informovať spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti- ide totiž o všeobecné kritérium výkladu neprijateľnej podmienky určené Súdnym dvorom EÚ. Ak súd nehodlá akceptovať túto argumentáciu, oprávnený navrhuje, aby konanie podľa prerušil a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil prejudiciálnu otázku v znení: „Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii, alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú?“ Oprávnený poukazoval na uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. zo dňa 30.11.2012, v zmysle ktorého skúmanie materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, ktorým je rozhodcovské rozhodnutie má svoje limity, ktorými sú jednak limity preskúmavania rozhodcovského rozsudku vyplývajúce z ustanovení a ZORK a tiež predmetom skúmania môže byť len plnenie vyplývajúce z rozhodcovského rozhodnutia, teda nie okolnosti, ktoré predchádzali vydaniu exekučného titulu. Podľa oprávneného súd prvého stupňa prekročil svoju právomoc, keď sa na základe ustanovenia o rozhodcovskom konaní zaoberal komplexným skúmaním exekučného titulu

napriek tomu, že ako exekučný súd nemá legitimitu opätovne rozhodovať vo veci, pričom výsledkom jeho postupu, je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Navyše exekučný súd takto postupoval potom, čo už raz súlad exekučného titulu so zákonom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmaval. Exekučný súd je v prieskume rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením § 40 a § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní a nie je súdom v zmysle ustanovenia § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Všeobecný súd sa môže zaoberať meritórnym rozhodovaním o veci, na ktorý by bol príslušný rozhodcovský súd len vtedy, ak dôjde k splneniu formálnych a materiálnych podmienok ustanovenia § 40 Zákona o rozhodcovskom konaní a nemôže rozširovať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkov rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní. V prípade, že účastník nevyužil možnosť svojej ochrany podľa ustanovenia § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, takúto ochranu nie je možné poskytnúť dodatočne prostredníctvom kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom. Extenzívna interpretácia ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v rozpore s ústavným právom veriteľa na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Ustanovenie § 41 Zákona o rozhodcovskom konaní upravuje lehotu, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, čím sa má zabezpečiť právna istota, že po uplynutí lehoty sa nebude nezasahovať do práv a povinností založených rozhodnutiami rozhodcovských súdov. Exekučný súd nemôže kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených rozhodcovským rozsudkom, pretože je to v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, ktorý tvorí neodmysliteľnú súčasť princípov právneho štátu zaručených . Márnym uplynutím lehoty na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku je rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatné. Revíziu rozhodcovského rozsudku možno dosiahnuť len postupom podľa Zákona o rozhodcovskom konaní, v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ustanovenie vylučuje právomoc všeobecného súdu, ak právomoc na prejednanie a rozhodovanie sporu prislúcha inému orgánu. Ak teda dlžník, nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, nie je možné zvrátiť rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným súdom. Právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu a exekučný súd je ním viazaný. Ani v rámci posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku rozhodcovského súdu. Oprávnený preto žiadal, aby odvolací súd podľa prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá SR, nakoľko opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa ustanovenia Exekučného poriadku, bez akejkoľvek časovej limitácie, je podľa neho v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Rozhodnutie prvostupňového súdu je nesprávne tiež preto, lebo v danom prípade nebol podaný návrh na začatie konania, hoci bol potrebný. Exekučný súd totiž aplikoval ustanovenie Zákona o rozhodcovskom konaní tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky v zmysle ust. alebo c) Zákona o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania na podklade rozhodnutia rozhodcovského súdu len na návrh účastníka konania, pričom je limitovaný ustanovením a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní a musí rozlíšiť svoju právomoc od právomoci všeobecného súdu konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu. Prvostupňový súd svojím postupom odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom, pretože pri revízii rozhodcovského rozsudku konal mimo rámec zverenej právomoci a ignoroval procesné zásady súdneho konania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Porušil princíp legality, pretože nebol oprávnený začať konanie z úradnej moci, porušil rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Zaobchádzal odlišne s povinným na jednej strane a s oprávneným na strane druhej, v rozpore s SR a čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odlišné zaobchádzanie s oprávneným nemožno ospravedlniť jeho postavením ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. Postupom exekučného súdu bola porušená zásada rovnosti zbraní, zásada kontradiktórneho súdneho konania a právo na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy v rozpore s SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu - ustanovenie a Zákona o rozhodcovskom konaní

a aplikované právne normy - ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, interpretoval ústavne nesúladným spôsobom. Oprávnený nebol informovaný, že exekučný súd vedie konanie v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nemal možnosť reagovať na tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, nemal možnosť vyjadriť sa k nim a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení, čím bola porušená zásada kontradiktórnosti súdneho procesu. Rozhodnutím exekučného súdu ďalej bola porušená zásada dvojinštančnosti konania, pretože v konaní podľa § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, je proti rozhodnutiu všeobecného súdu o zrušení rozhodcovského rozsudku prípustné odvolanie. Prvostupňový súd tiež nedostatočne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal náležite dokazovanie pre záver, že rozhodcovské konanie je pre povinného - spotrebiteľa značne nevýhodné, resp. že doložka o riešení veci pred rozhodcovským súdom spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože revízna právomoc exekučného súdu je obmedzená ustanovením § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať má pre účastníkov rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok. Exekučný súd si však podľa ľubovôle okruh prieskumu exekučného titulu rozšíril aj na otázky, ktoré nie je oprávnený v exekučnom konaní riešiť, keď skúmal dodržiavanie ustanovení o ochrane práv spotrebiteľa, skúmal platnosť rozhodcovskej zmluvy, skúmal, či sa rozhodcovská zmluva vzťahovala aj na vec, ktorá bola rozhodcovským súdom prejednávaná. Exekučný súd nebol oprávnený skúmať, či je rozhodcovská doložka v súlade s dobrými mravmi, ale len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky je nesprávny. Dojednaná rozhodcovská doložka nestanovuje (ako predpokladá ), že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní, pretože účastníci majú možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský alebo riadny súd. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, ale žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Nejde ani o neprijateľnú podmienku podľa všeobecného ustanovenia , pretože konanie rozhodcovského súdu nie je pre spotrebiteľa nevýhodné, nespôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Prvostupňový súd nesprávne posúdil zmluvu o úvere ako zmluvu podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený totiž poskytuje klientom peňažné prostriedky na základe zmluvy o úvere podľa a nasl. a účastníci si aj v bode 19. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dohodli, že podľa sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať . Medzi podstatné náležitosti zmluvy o úvere podľa nepatrí ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, ale nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok. Vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného, nie je možné, aby poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto zákona. Súd prvého stupňa mal ďalej v zmysle odvolania oprávneného vo svojom rozhodnutí nesprávne posúdiť neprimeranosť úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zaslanie upomienok. Dôvodil, že exekučný súd nie je oprávnený vykonať prieskum rozhodcovského konania podľa ust. ZORK, teda podľa dôvodov uvedených v osobitnom predpise, ktorým v zmysle poznámky pod čiarou č. 17 je , Exekučného poriadku. Poukazoval na to, že ustanovenia , resp. ust. alebo Exekučného poriadku a ust. ZORK si vzájomne odporujú, v zmysle zásady lex posterior derogat legi priori. Keďže neskoršou právnou úpravou sú ustanovenia ZORK, majú sa aplikovať tie, exekúciu teda nemožno zastaviť podľa Exekučného poriadku. Navyše exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zostáva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd exekútorovi vydal poverenie na vykonanie exekúcie, pričom nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. K podanému návrhu na prerušenie konania podľa uviedol, že právny základ danej veci a jeho interpretácia Súdnym dvorom EÚ a všeobecným súdom má viacero nejasností. Dôvodil, že podľa jeho názoru smernica Rady 93/13/EHS nebráni riešeniu sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní. Poukazoval na to, že slovenské znenie smernice Rady 93/13/EHS je v ustanovení písm. q) ods. 1 jej prílohy nesprávne v časti „najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou.“ Kým podľa slovenskej verzie smernice sa zdá, ako keby sa atribút neupravenosti právnymi predpismi vzťahoval k sporom, podľa ostatných jazykových verzií, sa atribút neupravenosti právnymi predpismi týka rozhodcovského konania. To znamená, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže,

ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. To však nie je prípad rozhodcovského konania podľa , ktoré je upravené právnymi predpismi a rozhoduje sa v ňom podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Prvostupňový súd sa nijako nevyporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/ EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Preto je potrebné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ Súdny dvor EÚ. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, platí pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom proti ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok. Zásadne však platí, že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha a bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná možnosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov zo spotrebiteľských zmlúv, aby účastníci konania boli zbavení právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi SR. Oprávnený trval na legitimite predloženého exekučného titulu a žiadal, aby na základe uvedených argumentov odvolací súd konanie podľa prerušil a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil vyššie uvedené prejudiciálne otázky.

Uznesením č. k. -70 zo dňa 22.10.2012, prvostupňový súd uložil Združeniu na ochranu finančného spotrebiteľa OFS povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisu podania urobeného elektronickými prostriedkami so zaručeným elektronickým podpisom a príloh vo výške 1,50 eur (položka 20a Sadzobníka súdnych poplatkov) do 10 dní od doručenia uznesenia.

Proti tomuto uzneseniu súdu prvého stupňa podalo odvolanie Združenie na ochranu finančného spotrebiteľa OFS. V odvolaní uviedlo, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je založené na nesprávnom právnom posúdení veci ( ), pričom poukázalo na zákonné ustanovenie , z ktorého vyplýva záver, že by malo byť od súdnych poplatkov oslobodené. Za účelom zdôraznenia správnosti svojej argumentácie Združenie na ochranu finančného spotrebiteľa OFS na záver odkázalo na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa 23.06.2011.

Uznesením č. k. -104 zo dňa 14.06.2013, prvostupňový súd taktiež uložil Združeniu na ochranu finančného spotrebiteľa OFS povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisu podania urobeného elektronickými prostriedkami so zaručeným elektronickým podpisom a príloh vo výške 1,50 eur (položka 20a Sadzobníka súdnych poplatkov) do 10 dní od doručenia uznesenia.

Proti tomuto uzneseniu súdu prvého stupňa podalo Združenie na ochranu finančného spotrebiteľa OFS odvolanie, v ktorom uviedlo tie isté skutočnosti, ako v podanom odvolaní voči vyššie uvedenému uzneseniu zo dňa 22.10.2012, a teda že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je založené na nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Taktiež poukázalo na zákonné ustanovenie , z ktorého vyplýva záver, že by Združenie malo byť od súdnych poplatkov oslobodené. Na záver odkázalo na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa 23.06.2011.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že je odvolanie podané včas a oprávnenou osobou ( a ) napadnuté uznesenie zo dňa 08.02.2013 preskúmal obsahom a dôvodmi podaného odvolania ( ) postupom bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením a zistil, že uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne. Ďalej preskúmal napadnuté uznesenie zo dňa 22.10.2012 ( ) a postupom bez nariadenia pojednávania ( ) dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého je potrebné zrušiť. Rovnako preskúmal napadnuté uznesenie zo dňa 14.06.2013 ( ) a postupom bez nariadenia pojednávania ( ) dospel taktiež k záveru, že uznesenie súdu prvého je potrebné zrušiť.

Vo vzťahu k uzneseniu č. k. -76 zo dňa 08.02.2013, ktorým súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú, exekúciu zastavil a oprávnenému uložil povinnosť súdnemu exekútorovi zaplatiť náhradu trov exekúcie, odvolací súd podľa ust. , v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania dospel k záveru, že je potrebné napadnuté uznesenie potvrdiť.

Oprávnený totiž v odvolaní poukázal na pochybenie súdu, nakoľko tento mal (podľa názoru oprávneného) nesprávne poukázať na nekalosť rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve, avšak tak zo súdneho spisu ako aj z obsahu napadnutého rozhodnutia uvedené závery oprávneného nevyplývajú. Súd prvého stupňa nevyhlásil a nezastavil exekúciu z dôvodu tej skutočnosti, že by spotrebiteľ na základe rozhodcovskej doložky ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stratil právo brániť sa voči nárokom dodávateľa na riadnom súde v mieste svojho bydliska a že si tento rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami, čiže mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Jediný dôvod vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a jej zastavenia spočíva v tom, že súd prvého stupňa uznesením č. k. -66 zo dňa 22.10.2012 vylúčil súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého (a to z dôvodov bližšie špecifikovaných v predmetnom rozhodnutí) z vykonávania exekúcie, pričom oprávnený i napriek prvostupňovým súdom zaslanej výzve (č. l. 69 súdneho spisu) nenavrhol nového súdneho exekútora.

S poukazom na vyššie uvedené dôvody, tunajší súd zamietol návrhy oprávneného na prerušenie konania podľa a podľa , nakoľko nemajú základ v prejednávanom spore. Uvedené otázky nemajú žiaden bezprostredný súvis s konaním prejednávaným tunajším súdom, teda nemajú reálny dosah na prebiehajúci spor. Z dôvodu nenadväznosti obsahu odvolania na dôvody zastavenia exekúcie prezentované súdom prvého stupňa a vyplývajúce z napadnutého uznesenia už samo o sebe táto skutočnosť postačuje na zamietnutie takýchto návrhov oprávneného bez potreby bližšieho (vecného) zaoberania sa nimi.

Súd prvého stupňa správne rozhodol, keď exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil. Z toho dôvodu odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne v tejto časti podľa v spojení s ust. potvrdil.

Ďalej je potrebné uviesť, že oprávnený svojim odvolaním napadol rozhodnutie súdu prvého stupňa v celom jeho rozsahu, teda aj vo výroku o náhrade trov exekučného konania (výroková časť ii.), pretože napadnuté rozhodnutie žiadal v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Hoci oprávnený v podanom odvolaní osobitné odvolacie dôvody proti výroku o trovách exekúcie neuvádzal, podaným odvolaním bol napadnutý aj výrok o trovách, pretože je to výrok závislý od výroku o zastavení exekúcie.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa o náhrade trov exekučného konania však už nemohlo byť predmetom prieskumu odvolacieho súdu, pretože dňa 01.11.2013 nadobudla účinnosť novela Exekučného poriadku, z. č. , ktorá zrušila možnosť podať odvolanie proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa Exekučného poriadku. Pretože predmetné rozhodnutie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, podľa prechodného ustanovenia Exekučného poriadku v spojení s veta tretia , s účinnosťou od 01.11.2013, bol výrok o náhrade trov exekučného konania v napadnutom uznesení zrušený, a preto je potrebné, aby v ďalšom konaní o náhrade trov exekučného konania súd prvého stupňa znovu rozhodol.

Vo vzťahu k ďalším rozhodnutiam súdu prvého stupňa č. k. -70 zo dňa 22.10.2012 a č. k. -115 zo dňa 14.06.2013, ktorými súd uložil Združeniu na ochranu finančného spotrebiteľa OFS povinnosť zaplatiť súdne poplatky za vyhotovenie rovnopisov podaní urobených elektronickými prostriedkami so zaručeným elektronickým podpisom a príloh v oboch prípadoch v rovnakej výške 1,50 eur (položka 20a Sadzobníka súdnych poplatkov) do 10 dní od doručenia uznesení, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko dôvody, pre ktoré boli obe uznesenia prvostupňovým súdom vydané neexistovali.

Podľa § 37 ods. 1 EP, účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.

Podľa o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, poplatníkom je: a) navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu, b) účastník zmieru uzavretého v zmierovacom konaní, c) obaja účastníci v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov alebo jeden z nich podľa rozhodnutia súdu, d) dlžník v konkurznom alebo vyrovnacom konaní, e) dedič v konaní o dedičstve, f) oprávnený a povinný v exekučnom konaní.

Podľa , súd rozhodnutie zruší, len ak sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali;

V tejto súvislosti je potrebné predovšetkým na úvod podotknúť, že ustanovenie § 37 Exekučného poriadku obsahuje taxatívny výpočet účastníkov konania, preto vedľajší účastník v exekučnom konaní nemá svoje opodstatnenie, nakoľko uvedené ustanovenie § 37 Exekučného poriadku účasť vedľajšieho účastníka v exekučnom konaní nepozná. Exekučný poriadok neumožňuje, aby vystupoval v exekučnom konaní vedľajší účastník, preto i keď zaslal do spisu oznámenie, nemohol sa stať účastníkom konania, keďže zákon s takouto možnosťou neuvažuje. Pokiaľ podanie, v ktorom oznamuje subjekt, že vstupuje do konania na strane povinného ako vedľajší účastník a podanie má všetky náležitosti, nie je vylúčené, aby mu súd oznámil, že nebude s ním konať, pretože exekučný poriadok inštitút vedľajšieho účastníka neupravuje. Nakoľko teda Združenie na ochranu finančného spotrebiteľa OFS nie je účastníkom exekučného konania, súd prvého stupňa s ním nemal vôbec konať. Vyššie citované ust. síce považuje v písm. a) za poplatníka každého navrhovateľa poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu, avšak na uvedený prípad je nutné aplikovať predovšetkým písm. f), ktoré je ustanovením špeciálnym k písm. a) vzťahujúcim sa iba na exekučné konanie a podľa ktorého je poplatníkom len oprávnený a povinný.

Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa pochybil, keď uzneseniami zo dňa 22.10.2012 a 14.06.2013 vyrubil súdne poplatky Združeniu na ochranu finančného spotrebiteľa OFS, odvolací súd predmetné uznesenia postupom podľa zrušil, keď dospel k záveru, že dôvody, pre ktoré boli tieto uznesenia vydané, neexistovali.

Senátom odvolacieho súdu bolo toto rozhodnutie prijaté pomerom hlasov 3:0 ( v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.