Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10CoE/144/2014

Uznesenie

Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávnenej: BENCONT INVESTMENTS,

s. r. o., Bratislava, Vajnorská 100/A, zast. splnomocnenkyňou: ADVOKÁTI s.r.o., Bratislava, Vajanského nábrežie 5, proti povinnému: G. H., nar. XX. U. XXXX, bytom W. X. U. XX, o 1.645,25 eur s príslušenstvom, za účasti súdneho exekútora: JUDr. Ľubomír Pekár, Šaľa, P. Pázmáňa 49/3, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Senica zo dňa 4. septembra 2012, č. k. -19, EX 1802/2009 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti zastavenia exekučného konania m e n í tak, že zastavuje exekúciu.

V časti trov exekúcie napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Povinnému ani súdnemu exekútorovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

Súdu prvého stupňa nariaďuje vykonanie opravy úvodnej časti napadnutého uznesenia doplnením tam chýbajúceho označenia súdneho exekútora.

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekučné konanie (správne mal zastaviť „exekúciu“) a oprávnenej uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. Ľubomírovi Pekárovi náhradu trov exekúcie vo výške 79,80 eur. Rozhodnutie v časti zastavenia exekúcie odôvodnil právne ust. E. p. ( v znení neskorších zmien a doplnení, čiže exekučného poriadku); a zákona o rozhodcovskom konaní ( v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „ZoRK“); a o spotrebiteľských úveroch platného a účinného v čase uzavretia zmluvy právnej predchodkyne oprávnenej (Poštovej banky a. s.) a povinného (ďalej tiež len „zmluva“); , a O. z. ( v účinnom do 31. decembra 2007); i s odvolaním sa na čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“) a tiež viaceré pasáže z rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SD“) v jeho veciach zn. C-76/10, C-243/08. Vecne mal predovšetkým za to, že tu šlo nepochybne o spotrebiteľský vzťah na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v ktorom rozhodcovskú doložku pojatú do tzv. formulárovej zmluvy právnej predchodkyne oprávnenej bolo treba považovať za ustanovenie spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa a tak aj za neprijateľnú zmluvnú podmienku sankcionovanú neplatnosťou, ak podstatou príslušného dojednania (z čl. 11.2 obchodných podmienok pre úver predchodkyne oprávnenej) bolo praktické nanútenie záujmu dodávateľky (poskytovateľky spotrebiteľského úveru) riešiť spory vzniknuté zo zmluvy pred rozhodcovským súdom a to tým skôr, ak povinný (v pozícii dlžníka z tzv. hmotnoprávneho

úverového vzťahu) si takúto doložku osobitne nevyjednal a možnosť eliminovať takéto pre neho nevýhodné ustanovenie zo zmluvy tiež nemal. Rozhodnutie v časti trov exekúcie potom odôvodnil právne ust. a E. p. ako i poukazom na a vyhlášky č. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov a vecne zavinením oprávnenou zastavenia exekúcie (ktorá sa domáhala vykonania exekúcie na podklade neúčinného exekučného titulu) a na druhej strane priznaním exekútorovi ním vyčíslenej náhrady trov exekúcie, ktorému má oprávnená v zmysle výroku v bode II. uznesenia zaplatiť.

Proti tomuto uzneseniu podala odvolanie oprávnená, pričom žiadala, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmenil a poveril súdneho exekútora vymožením predmetnej pohľadávky. Jedná sa o zrejmý návrh na zrušenie uznesenia a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, keďže oprávnená (odhliadnuc od skutočnosti, že udeľovanie poverení je vo výlučnej vecnej príslušnosti okresných súdov) zjavne prehliadla to, že napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekúciu, v ktorej už poverenie na vykonanie exekúcie bolo vydané. V písomných dôvodoch svojho odvolania odvolateľka primárne namietala, že prvostupňový súd prekročil rámec svojej prieskumnej činnosti, ktorá mu vyplýva z exekučného poriadku. Vyslovila právny názor, že konajúci súd nesprávne právne vec posúdil a dospel k chybným skutkovým zisteniam. Má za to, že zmluva, rovnako ako rozhodcovská doložka začlenená do všeobecných podmienok poskytnutia úveru, je v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní. Povinný mal pritom k dispozícii viacero inštitútov, ktorými mohol dosiahnuť nápravu rozhodnutia, poprípade alternatívu konania, avšak ani jeden z nich nezrealizoval. Odvolateľka ďalej uviedla, že rozhodcovskú doložku nemožno považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku, a to ani podľa smernice Rady 93/13/EHS. Porovnaním originálnej verzie smernice Rady 93/13/EHS so slovenským a českým jazykovým prekladom totiž dospela k záveru, že slovenský preklad Prílohy tejto smernice v bode 1, písm. q/ nezodpovedá významu jej originálneho znenia, z ktorého možno vyvodiť, že zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby súhlasil s predkladaním sporov vzniknutých zo zmluvy osobitným typom rozhodcovského konania, ktoré by nebolo upravené právnymi predpismi. V Slovenskej republike rozhodcovské konanie upravuje zákon a preto rozhodcovskú doložku nie je možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Dojednaná rozhodcovská doložka je v súlade so zákonmi Slovenskej republiky a je k dnešnému dňu platne dojednaná, pričom vyvoláva s ňou spojené právne účinky. Prvostupňový súd tak svojim rozhodnutím úplne popiera zmysel a účel rozhodcovského konania, a to nerešpektovaním právoplatného a vykonateľného rozhodnutia rozhodcovského súdu, ktorý možno považovať za rozhodnutie rovnocenné rozhodnutiu súdov všeobecných. Odvolateľka má zároveň za to, že jej právna predchodkyňa si predložením rozhodcovskej doložky plnila iba svoju povinnosť vyplývajúcu z ust. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „“) a neporušila v čase rozhodnom pre posúdenie veci zákon.

Povinný ani súdny exekútor odvolací návrh nepodali.

Odvolací súd prejednal podľa , a ( č. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávnenej celú vec (zastavenia exekúcie i jej trov) a to bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie treba považovať (až na jednu výhradu týkajúcu sa výroku takéhoto rozhodnutia, tú inak zjavne pričítateľnú nedostatkom v právnej úprave) za správne.

Predovšetkým totiž odvolací súd nemal dôvod (a to napriek presne opačnému názoru oprávnenej), pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného postupu a týmto (okresným súdom) pojatej aj do odôvodnenia napadnutého uznesenia. Práve pre správnosť a i objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvého stupňa predostretých dôvodov (objektívnu z pohľadu schopnosti presvedčiť každého s výnimkou niekoho majúceho nespochybniteľný záujem na inom výsledku konania) by tak zásadne postačovalo i len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa odvolacím súdom s odvolaním sa na ne (prvá časť ust. ). Nakoľko tu však bol zároveň i relatívne rovnako podrobne vyargumentovaný nesúhlas oprávnenej s takýmito dôvodmi (v odvolaní) a tým vyvolaná potreba vyporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami (ktorá povinnosť je tu však napokon v každej odvolacím súdom prejednávanej

veci vynímajúc z toho len prípady paušálneho opakovania už v prvom stupni uplatnených dôvodov, o aký tu ale nešlo - bez ohľadu na skutočnosť, že so všetkými námietkami obdobnými tým z prejednávanej veci sa tunajší súd už v minulosti stretol), potrebné je doplniť ( in fine) ešte toto :

Prijať nemožno už tú námietku z odvolania, či presnejšie až dve takéto námietky, podstatou ktorej (-ých) je, že 1. nie je obhájiteľným nahrádzanie nečinnosti spotrebiteľa (pri spochybňovaní ním rozhodnutia tvoriaceho podklad neskoršej exekúcie, ktorému účelu slúži žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku) „vložením sa“ do problému exekučným súdom a že 2. skúmanie platnosti rozhodcovskej doložky a teda i právnej bezvadnosti exekučného titulu reprezentovaného rozhodcovským rozsudkom výlučne (a až) v rámci procesu udeľovania poverenia exekútorovi (teda opäť bez iniciovania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku) je postupom bez opory v zákone (či dokonca postupom protiústavným).

Je to totiž najmä ustanovenie § 44 ods. 2 E. p. (resp. i odsek 3 rovnakého paragrafu), ktoré zakotvuje nielen možnosť, ale tiež povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v každom prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Tunajší odvolací súd pritom už viackrát v minulosti poukázal na to, že práve takáto úprava je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly zákonnosti v procese exekučného vymáhania splnenia uloženej povinnosti a je to práve ona, ktorej účelom je zabrániť v donútení niekoho k splneniu ním dobrovoľne ne(s)plnenej povinnosti tam, kde by práve opak, čiže „posvätenie“ exekúcie bol(o) možným len za cenu porušenia práva. V uvedenej súvislosti samozrejme stále platí i to, že „odobrenie“ exekúcie - teda udelenie poverenia exekútorovi oň žiadajúcemu, je možným len v prípade nezistenia exekučným súdom rozporu so zákonom u žiadnej z celkom troch listín (písomností) v súhrne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie (1. žiadosť o udelenie poverenia, 2. návrh na vykonanie exekúcie a 3. exekučný titul); pričom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (rozumej zamietnutie žiadosti o poverenie) postačuje zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z nich (kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom absolútne nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo titul).

Z už uvedeného vyplýva nedôvodnosť tzv. odvolacích námietok oprávnenej procesného rázu, keďže tu stále treba trvať na ďalšom už v minulosti ustálenom tunajším súdom a síce, že exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu. Takto je to i v prípade nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, kde právne významným je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa splnením podmienok udelenia poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul predstavovaný rozhodcovským rozsudkom (čiže rozhodnutím iného orgánu než súdu spôsobujúcim, že konkrétnym problémom sa tzv. všeobecný súd môže - opäť vynímajúc z toho možnosť podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku - zaoberať najskôr v štádiu udeľovania poverenia exekútorovi); môže mu však (tu spomínanému titulu) za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť. Hoci v tejto súvislosti možno súhlasiť s názorom, že z pohľadu „dopracovania sa“ k vymoženiu pohľadávky môže ísť o rozdiel nevýznamný, z pohľadu právom poskytovaných možností ide naopak o rozdiel zásadný (nejde tu totiž o postup exekučného súdu vedúci k zrušeniu rozhodcovského rozsudku či k zmene jeho výroku, kde nie je zaiste dôvod oponovať tvrdeniu, že takouto kompetenciou exekučný súd „obdarený“ nie je, ale o posúdenie podmienok, za ktorých k vydaniu takéhoto exekučného titulu došlo a prispôsobenie ich povahe v tej - ktorej veci tiež ďalšieho postupu, ktorým je buď pripustenie exekučného vymáhania pohľadávky alebo naopak odmietnutie tak urobiť). Prijatie opačného názoru (formulovateľného i tak, že exekučný súd by bez žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku tento nemal skúmať prakticky inak než po stránke formálnych náležitostí) by pritom malo ten následok, že súdy by buď nevenovali žiadnu pozornosť exekučným titulom (ak by tieto nemali oprávnenie skúmať vôbec, či činiť tak len formálne), alebo by napriek zisteniu konkrétnych a často závažných vád exekučného titulu mali byť donucované najskôr do udeľovania poverení (a tým aj k legitimizovaniu exekučného vymáhania pohľadávky v každom jednom prípade) a až následne byť oprávnené uvažovať o zastavení exekúcie. Obe takéto možnosti však tunajší odvolací súd už v minulosti odmietol s tým, že záujem na zhora podsunutom výklade zjavne odporuje logike, keďže zákonnosť titulu, ako aj návrhu či žiadosti sú ich atribúty, ktoré tu sú (alebo naopak nie sú) už v čase rozhodovania o udelení poverenia a plynutie času na tom obvykle nie je spôsobilé nič zmeniť - z ktorého dôvodu napokon alternatíva k zamietnutiu žiadosti o poverenie reprezentovaná

možnosťou zastavenia exekúcie z tu diskutovaného dôvodu (podľa § 45 ZoRK) je opodstatnenou a zároveň i náležitým procesným nástrojom len tam, kde práve v dôsledku určitého zlyhania v čase rozhodovania o poverení (v procese udeľovania poverenia) došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak vôbec stať nemalo. Ani v tejto konkrétnej veci pritom od takéhoto záveru, predstavujúceho výraz konštantnej rozhodovacej praxe (judikatúry) tunajšieho súdu (tu por. napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 30. novembra 2010 č. k. -35, inak vo veci Okresného súdu Galanta sp. zn. ) nebol dôvod ustupovať.

Špecificky k námietke údajnou možnosťou skúmania zákonnosti rozhodcovského rozsudku len v konaní na základe žaloby o jeho zrušenie potom možno doplniť, že ak sú tu i už súdom prvého stupňa citované ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 ZoRK výslovne predpokladajúce zastavenie exekúcie exekučným súdom a to i bez návrhu aj v prípade výskytu niektorých najzávažnejších nedostatkov rozhodcovského rozsudku (slúžiaceho za exekučný titul) a tiež v prípade zaviazania takýmto rozhodnutím účastníka na objektívne nemožné či právom nedovolené plnenie alebo i plnenie odporujúce dobrým mravom, z logiky veci tu vyplýva, že pri uplatnení takéhoto postupu ZoRK, resp. akýkoľvek iný zákon s uskutočnením konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku ani nepočíta. Je to tak práve preto, že ak by takéto konanie v konkrétnej veci bolo vedené, jeho negatívny výsledok (čiže zamietnutie žaloby) by mal zásadne byť aj poskytnutím takej odpovede na otázky majúce sa inak vyriešiť exekučným súdom, ktorá by možnosť až následného riešenia ním rovnakého problému činila rovnou nule a naopak, ak by tu došlo k zrušeniu rozhodcovského rozsudku, okrem faktického prijatia argumentácie nasvedčujúcej vadám titulu brániacim, aby tento obstál (pretrval) i po podaní žaloby o jeho zrušenie by titul samotný bol odstránený (takže by tu už odpadala diskusia o tom, či titul trpí alebo netrpí určitými vadami, nakoľko tento by tu už v čase zaoberania sa vecou exekučným súdom ani nebol) - vo vzťahu ku ktorému aspektu problému inak tunajší súd odkazuje na svoje ďalšie uznesenie z 9. augusta 2010 č. k. -36, vydané vo veci Okresného súdu Piešťany jeho sp. zn. ).

Hoci odvolaním sa namietalo vyhodnotenie rozhodcovskej doložky za neprijateľnú a preto i neplatnú zmluvnú podmienku s obhajobou tejto (doložky) a tiež rozhodcovského rozsudku (vydaného na jej podklade) založenou na použití (súdom prvého stupňa) chybnej jazykovej verzie smernice, odvolací súd ani tento argument nemohol prijať.

I vo vzťahu k jeho uplatneniu (nech aj len potenciálnemu) poukázal už v minulosti na to, že po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie eurokonformnými nie sú (na poli ochrany spotrebiteľa) len také pravidlá vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré zaručujú nižší, než na európskej úrovni zaručovaný štandard ochrany spotrebiteľa (v tejto súv. por. tiež čl. 169 ods. 4 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a uznesenie Krajského súdu v Trnave z 31. mája 2011 č. k. -15, čo aj venujúce sa medzičasom legislatívne upratanému problému príslušnosti). Výkladom a contrario (opakom) preto treba dospieť k záveru, že vyšší štandard ochrany spotrebiteľa (normami na vnútroštátnej úrovni) naopak zakázaný (a preto ani z pohľadu porušenia záväzkov prijatých Slovenskou republikou napadnuteľný) nie je. Práve preto bola v prejednávanej veci bez významu argumentácia založená na nesprávnom preklade smernice do slovenského jazyka; keď bez ohľadu na správnosť či nesprávnosť prekladu súčasťou tuzemského právneho poriadku už v čase uzavretia úverovej zmluvy predchodkyne oprávnenej a povinného bolo ako ustanovenie § 53 ods. 1 O. z. (obsahujúce definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa), tak i odsek 3 (dnešný odsek 4) rovnakého paragrafu zakotvujúci taký výpočet zmluvných podmienok považovaných za neprijateľné (a preto i podľa ďalšieho odseku 4, dnes 5 za neplatné), ktorému je vlastné, že je len demonštratívny (čiže príkladmý bez možnosti nazerania naň ako na uzavretý a úplný, tu por. i použitie výrazu „najmä“ v uvodzovacej vete ustanovenia). Tuzemská právna úprava v práve odcitovanej podobe potom pri jej náležitej aplikácii súdmi poskytovala dostatočný štandard ochrany spotrebiteľa i pominúc úpravu v smernici, resp. vo všeobecnosti na úrovni európskej, súhlasiť však treba so súdom prvého stupňa aj v tom, že práve v tomto smere rozhodcovský súd podieľajúci sa na vydaní rozsudku majúceho poslúžiť za exekučný titul (za iných okolností alternatíva k riešeniu sporov všeobecnými súdmi) nárokom takto kladeným aj naň zadosť neučinil.

Ani obhajoba dojednania rozhodcovskej doložky zákonnou povinnosťou tak urobiť nebola opodstatnenou.

Podľa ( v znení neskorších zmien a doplnení) banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy (odkaz poznámkou č. 88j v zákone na a ZoRK - pozn. odvolacieho súdu) o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov [] budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona (v tomto prípade odkaz poznámkou č. 88k v zákone na ZoRK a tiež zakotvujúci kolektívnu povinnosť bánk a pobočiek zahraničných bánk zriadiť osobitný rozhodcovský súd

- opäť pozn. odvolacieho súdu).

Podľa návrh rozhodcovskej zmluvy podľa odseku 1 sú banky a pobočky zahraničných bánk povinné predložiť svojim klientom najneskôr pri uzatváraní obchodu, na ktorý sa nevzťahuje už uzavretá rozhodcovská zmluva. Klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1; ak klient neprijme návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1, tak prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom podľa osobitných predpisov (ktorými sú podľa poznámky č. 88l v a E. p. - do tretice pozn. odvolacieho súdu).

Prekračuje rámec úvah potrebných na vyriešenie príslušného problému, či zákonodarcu k „obohateniu“ predovšetkým prvým zo zhora citovaných ustanovení viedla nedôvera v schopnosť všeobecných súdov dostatočne rýchlo či účinne zabezpečiť vymožiteľnosť pohľadávok bankového sektora alebo presvedčenie o poskytnutí aj klientom bánk dostatočného prostriedku ochrany práv alternatívou v podobe rozhodcovského konania (ktoré presvedčenie sa práve v mnohých tunajšiemu súdu známych prípadoch ukázalo mylným), či dokonca tu boli iné pohnútky; pretože už samotný postup predchodkyne oprávnenej bol svedectvom neriadenia sa takouto úpravou (resp. neurobenia tak korektne).

Jednak totiž požiadavkou na neodvolateľnosť návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v zmysle treba rozumieť len požiadavku, aby pre prípad rozhodnutia sa klienta z akéhokoľvek dôvodu pre uzavretie rozhodcovskej zmluvy nemusel čeliť prípadnému rozmysleniu si takéhoto zámeru zo strany banky, najmä však návrhom na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v kontexte ust. a vety druhej môže byť len návrh v podobe umožňujúcej klientovi (spotrebiteľovi) jeho pomerne jednoduché odlíšenie od ostatných zmluvných podmienok predkladaných mu druhou stranou zmluvného vzťahu a tiež jeho rovnako bezproblémové oddelenie od ostatného obsahu zmluvy (tak, aby klientovi nepôsobilo žiadne ťažkosti vrátane prípadného rizika čakania na prepracovanie návrhu zmluvy trvanie na odstránení pre neho neakceptovateľnej rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky). Požiadavku na takto ponúknutý (predložený) návrh nemožno považovať za splnenú, ak banka návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy začlení (bez preháňania ukryje) medzi iné zmluvné podmienky a to dokonca ani nie priamo do zmluvy (o samostatnej rozhodcovskej zmluve ani nehovoriac), ale len do vlastných všeobecných obchodných podmienok, u ktorých je známe, že sa s nimi klient (spotrebiteľ) v čase pred uzavretím zmluvy dostatočne podrobne či často i vôbec neoboznamuje (hoci spravidla v zmluve potvrdzuje presný opak). Nepochybne to bolo pritom práve nedôsledné napĺňanie zámeru vyvoditeľného už z pôvodného znenia (ktorým bol do doplnený , tu por. i čl. I bod 125 novelizujúceho zákona) v praxi, ktoré viedlo k neskoršej úprave odseku 1 tu diskutovaného paragrafu doplnením doň (s účinnosťou od 1. decembra 2009) aj povinnosti poskytnúť klientovi možnosť voľby a tiež zodpovedajúceho poučenia (v tejto súv. napokon por. i čl. XI bod 24 a čl. XXI zákona č. 492/ 2009 Z. z.).

Práve oprávnená tak nad rámec neprimeranej (dnes neprijateľnej) podmienky konštatovanej napadnutým uznesením a predstavovanej konkrétnou podobou rozhodcovskej doložky odvolaním upozornila na ďalší dôvod, pre ktorý rozhodcovskú doložku bolo treba považovať za neprijateľnú.

Z pohľadu dôvodnosti rozhodnutia spôsobom vyplývajúcim z napadnutého uznesenia potom podstatným bolo to, že súd prvého stupňa sa pomerne podrobne, na vysokej argumentačnej úrovni a takto i objektívne presvedčivo vyporiadal s otázkou akceptovateľnosti rozhodcovskej doložky. Práve táto otázka bola pritom z pohľadu udržateľnosti ďalšieho behu exekúcie v prejednávanej veci ťažiskovou a platila tu pomerne jednoduchá rovnica (v podobe „prijateľná rozhodcovská doložka = relevantný exekučný titul“, resp. naopak „neprijateľná rozhodcovská doložka = titul existujúci tu len formálne a z právneho hľadiska nulitný“).

Rovnako ako v iných tzv. spotrebiteľských veciach, v ktorých došlo k uplatneniu rozhodcovskej doložky a následnému sporu o to, či na vykonanie rozhodcovského rozsudku možno udeliť poverenie, tak aj v prejednávanej veci muselo platiť, že ak na neprijateľnosť treba usudzovať už v prípadoch podoby doložky poskytujúcej spotrebiteľovi na výber medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, nútiacej ho však pre prípad zvolenia rozhodcovského súdu dodávateľom podrobiť sa právomoci rozhodcovského súdu, tým skôr to musí platiť aj u podôb doložky obsahovo zhodných s tou v prejednávanej veci - majúcich charakter výlučnej rozhodcovskej doložky (u akej na neprijateľnosť a neplatnosť bolo by treba usúdiť z už uvedeného zhora ak nie pre nič iné, tak za použitia právneho argumentu „a minori ad maius“ - od menšieho k väčšiemu). Na veci pritom nič nemenilo, že v intenciách tu posudzovaného konkrétneho prípadu nástup alternatívy v podobe všeobecného súdnictva podmieňuje nepristúpenie klientom (spotrebiteľom) na návrh rozhodcovskej zmluvy (ust. časti vety druhej za bodkočiarkou ), keďže z už uvedeného vyššie vyplýva jednak možnosť takéhoto počínania klienta len v prípade predloženia mu návrhu podľa odseku 1 ustanovenia (rozumej dostatočne zrejmého a objasneného návrhu predpokladajúceho informované rozhodovanie sa spotrebiteľa) a opäť za použitia už spomenutého právneho argumentu „a minori ad maius“ treba trvať na tom, že ak vylúčenie následku v podobe rozhodcovského konania spôsobí už informovaný nesúhlas klienta s návrhom rozhodcovskej zmluvy, tým skôr to musí platiť vtedy, ak informovaný nesúhlas tu nie je preto, že klient (spotrebiteľ) k rozhodnutiu (zmluvu uzavrieť či naopak návrh neprijať) pristupoval za vytvorenia (a to práve jeho zmluvným partnerom) takej situácie, pri ktorej bol zákonom predpokladaný postup a teda i informovaný súhlas či nesúhlas vylúčený.

Logickým dôsledkom toho však musel byť i ďalší záver, podľa ktorého neplatná rozhodcovská doložka nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci i na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať tiež náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom exekúcie alebo tiež exekučným titulom). Pre nutnosť takéhoto nazerania na exekučný titul potom samozrejme nemožno prijať ani argumentáciu o odopieraní spravodlivosti; keďže nulitný (z pohľadu práva neúčinný) titul nepredstavuje žiadnu prekážku následného prejednania a tiež rozhodnutia veci všeobecným súdom a otázka prípadných námietok spojených s takýmto uplatnením práva až po získaní poznatku o neakceptovateľnosti rozhodcovského rozsudku je už inou otázkou. Bez akéhokoľvek významu pre rozhodnutie v tejto veci (teda irelevantnou) bola i otázka dovolenosti plnenia priznaného exekučným titulom (ktorý akoby tu ani nebol), pričom odvolaciemu súdu uniká aj zmysel tej časti argumentácie z odvolania, ktorou sa drukovalo v prospech čo i len čiastočnej platnosti rozhodcovskej doložky - kde napokon nie je zrejmé, 1. ako by to mohlo procesným postojom oprávnenej pomôcť v prípade ustálenia neprijateľnosti (a neplatnosti) v časti z pohľadu „udržateľnosti“ exekučného titulu rozhodujúcej a 2. aká (iná) časť výlučnej rozhodcovskej doložky (žiadna taká nebola) by mala byť tou, u ktorej by na nedostatok postihnutia neprijateľnosťou a neplatnosťou usudzované byť nemalo.

Ak teda navzdory vade exekučného titulu na ujmu jeho vykonateľnosti došlo k udeleniu poverenia (hoci sa tak stať nemalo), musí tu byť aj právny prostriedok spôsobilý eliminovať nežiadúce dôsledky takéhoto skoršieho pochybenia exekučného súdu. Tým je práve zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. b/ a ods. 2 ZoRK v spojení s ust. § 57 ods. 2 E. p.

Jedinou už vyššie naznačenou výhradou odvolacieho súdu, týkajúcou sa výroku napadnutého uznesenia, nemajúcou však vplyv na prípadný vecný úspech odvolania oprávnenej, tak bolo len zastavenie exekučného konania namiesto správneho zastavenia exekúcie. V tomto prípade sa tak evidentne stalo v dôsledku pomýlenia súdu prvého stupňa do istej miery zavádzajúcou úpravou v ZoRK,

ktorý do úpravy exekučného vymáhania pohľadávok priniesol nenáležité a koncepciu v E. p. zdanlivo narušujúce narábanie s pojmami. Takáto nenáležitosť spočíva (ako na to upozornil tunajší súd po prvý raz už vo svojom uznesení z 25. júla 2013 č. k. -40, vedenom Okresným súdom Senica pod sp. zn. ) v narábaní v ust. § 45 ZoRK len s pojmom zastavenie exekučného konania, teda bez rozlišovania, že E. p. takýto postup pozná len do času udelenia poverenia súdnemu exekútorovi alebo v prípade zistenia samým exekučným súdom akejkoľvek takej prekážky na ujmu ďalšieho behu konania, ktorú možno vyhodnotiť za nedostatok podmienky konania. Obdobne ako u súdneho výkonu rozhodnutí pritom platí, že kým konanie o výkon (tu exekučné konanie) možno zastaviť len do nariadenia výkonu (tu rozumej do udelenia poverenia na vykonanie exekúcie), v neskoršom čase možno zastaviť iba výkon (tu rozumej rozbehnutú a už prebiehajúcu exekúciu).

Ak by sa súd prvého stupňa riadil aj práve uvedeným a poskytol by tak korektný (najmä systematický) výklad príslušného pojmu z ust. § 45 ods. 1 a 2 ZoRK, nestalo by sa mu i to, že vo výroku jeho uznesenia sa ocitol nepopierateľný rozpor oboch jeho viet (z ktorých prvá hovorila o zastavení exekučného konania a druhá o trovách exekúcie).

Takýto rozpor šlo samozrejme odstrániť len právnou zmenou napadnutého uznesenia v časti zastavenia exekučného konania spôsobom uvedeným v prvej vete výroku tohto uznesenia odvolacieho súdu (podľa pri zachovaní podstaty rozhodnutia, teda jeho faktickom potvrdení) a súbežným potvrdením uznesenia v časti trov exekúcie podľa (kde nikto nebrojil proti záveru o priznaní exekútorovi odmeny vo výške 79,80 eur a vo vzťahu k oprávnenej o uložení jej povinnosti túto sumu exekútorovi zaplatiť).

Pri takomto výsledku odvolacieho konania bola v ňom plne neúspešnou oprávnená (odvolateľka) a preto právo na náhradu tu formálne vzniklo obom ďalším jeho účastníkom (povinnému reálne preto, lebo bolo definitívne odvrátené riziko uloženia tzv. náhradovej povinnosti jemu a exekútorovi len formálne pre otvorenie odvolaním aj možnosti vyporiadať sa s otázkou správnosti priznania mu náhrady trov exekúcie). Pretože však týmto účastníkom v odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli a nebol tu ani návrh žiadneho z nich na priznanie náhrady, odvolací súd o tejto otázke rozhodol podľa , , a spôsobom uvedeným v tretej vete výroku tohto svojho uznesenia.

Odvolací súd zároveň podľa , a súdu prvého stupňa nariadil vykonanie opravy (doplnenia) úvodnej časti jeho uznesenia. Riadne splnenie si povinnosti uviesť do uznesenia v exekučnej veci aj účastníkov konania (tu por. aj ) si totiž vyžadovalo zaniesť do úvodnej časti takéhoto rozhodnutia aj povereného súdneho exekútora (len tak totiž mohol dávať zmysel aj výrok vyslovujúci či už nedostatok jeho práva na náhradu či prípadný opak takého záveru), a to sa v písomnom vyhotovení napádaného uznesenia súdu prvého stupňa nestalo.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I posledná veta v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.