Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/18/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Stolárovej a členiek JUDr. Adriany Murínovej a JUDr. Slávky Zborovjanovej v spore žalobcu: G. L., P.. X.X.XXXX, Y. E.L. X, U., zast. JUDr. Ľudmilou Raffáčovou, advokátkou, so sídlom Nerudova 6, Košice proti žalovaným v 1. rade: D. P., P.. XX.XX.XXXX, Y. X. H. XX, U. a žalovaná v 2. rade: Z. P., P.. X.XX.XXXX, Y. E. X, U., obe zast. JUDr. Martou Šuvadovou, advokátkou, so sídlom Floriánska 16, Košice, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Košice-okolie zo dňa 16. septembra 2021 č.k. -468

rozhodol:

I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výrokoch I. a II. vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanou v 1. rade. II. M e n í rozsudok vo výroku I. vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanou v 2. rade tak, že žalobu proti žalovanej v 2. rade zamieta. III. Žalobcovi priznáva náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanej v 1. rade v plnom rozsahu. IV. M e n í rozsudok vo výroku II. vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanou v 2. rade tak, že žalovanej v 2. rade priznáva náhradu trov konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice-okolie (ďalej len súd prvej inštancie alebo súd) napadnutým rozsudkom určil, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX ako pozemok registra C parc. č. XXX (zastavaná plocha a nádvorie o výmere 79 m2), parc. č. XXX/X (zastavaná plocha a nádvorie o výmere 153 m2), parc. č. XXX/X (ostatná plocha o výmere 855 m2), stavba skladu súp. č. XXX na parc. č. XXX a stavba pohostinstva súp. č. XXXX na parc. č. XXX/X a nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX ako pozemok registra C parc. č. XXX/XXX (ostatná plocha o výmere 21 m2), parc. č. XXX (zastavaná plocha a nádvorie o výmere 170 m2), parc. č. XXX/X (ostatná plocha o výmere 8887 m2), parc. č. XXX/ XX (ostatná plocha o výmere 75 m2) a stavba chaty súp. č. XXXX na parc. č. XXX, všetko v kat. úz. Y., A. Y., A. U.-A. (I.) a že žalované v 1. a 2. rade sú povinné nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100% s tým, že o výške trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

2. Súd sa prvotne zaoberal posúdením, či v prejednávanom prípade je naplnený s konštatovaním, že naliehavý právny záujem predstavuje podmienku úspešnosti žaloby, pričom rozhodujúcim kritériom je skutočnosť, že prípadný vyhovujúci rozsudok bude mať pre žalobcu právny význam a či sporové konanie bude užitočné, t.j. odstráni spory medzi stranami. Súdna prax je dlhodobo jednotná v tom, že žalobca má naliehavý právny záujem na určení svojho vlastníckeho práva, ak je ako vlastník nehnuteľností v KN zapísaný žalovaný, pretože vyhovujúci rozsudok je podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v KN (rozsudok NS SR sp.zn. ). Tým sa zosúladí skutočný právny stav so stavom zapísaným v KN. Žalobca tvrdí, že je vlastníkom dotknutých nehnuteľností, z čoho vyplýva jeho naliehavý právny záujem na požadovanom určení.

3. V prvom rade riešil ako predbežnú otázku platnosti kúpnej zmluvy z 21.12.2007, pretože žalované tvrdili, že táto zmluva je absolútne neplatná z dôvodu absencie slobodnej vôle žalovanej v 2. rade previesť nehnuteľnosti na žalobcu. Po citovaní a (nesprávne uvedené , poznámka odvolacieho súdu) uviedol, že jednou z podmienok platnosti je sloboda vôle subjektu pri vykonávaní právneho úkonu a právny úkon je urobený slobodne, ak k prejavu vôle nebol účastník právneho vzťahu prinútený určitými okolnosťami, bez ktorých by k takému úkonu nedošlo. O slobodný úkon nejde v prípade, ak je úkon výsledkom priameho fyzického donútenia alebo psychického donútenia a to predovšetkým prostredníctvom bezprávnej vyhrážky. V ďalšom vysvetlil bezprávnu vyhrážku a tiež akým spôsobom sa posudzuje právny úkon ako úkon v rozpore s dobrými mravmi, ohľadne ktorej charakteristiky vychádzal z literatúry: Fekete, , Veľký komentár, 1.zv., s. 511-512 a zhodnotil nasledovné. Žalovaná v 2. rade predloženými listinami preukázala, že v roku 2007 bola výlučnou vlastníčkou nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX ako parc. C KN č. XXX/, XXX/X N. XXX/XX N. O. Č.. XXXX ako parcela E KN č. XXX a tieto spolu s inými previedla na žalobcu za kúpnu cenu 1 Sk. Súčasne predloženými kúpnymi zmluvami preukázala nadobudnutie časti podielov na týchto nehnuteľnostiach za kúpnu cenu 504.947 Sk a že v roku 2004 odkúpila predajný stánok za sumu 300.000 Sk. V uvedenom čase žalobca a žalovaná v 2. rade žili v partnerskom zväzku a spoločne podnikali na predmetných nehnuteľnostiach. Žalovaná v 2. rade tvrdila, že k prevodu nehnuteľností došlo na enormné naliehanie žalobcu. Žalovaná nepredložila súdu žiaden dôkaz, že k prevodu došlo na základe priameho fyzického, či psychického násilia žalobcu voči jej osobe. Žalované tvrdili, že vždy urobili to, čo žalobca požadoval. Len táto okolnosť sama o sebe nezakladá dôvod pre neplatnosť právneho úkonu, pokiaľ konanie žalovanej v 2. rade vyplynulo z jej slobodného rozhodnutia, aj ak po naliehaní žalobcu. Fyzické násilie žalobcu voči žalovanej v uvedenom období nebolo preukázané. Žalovaná o fyzických útokoch (aj v dávnejšej dobe) žalobcu voči nej začala hovoriť až v roku 2017. Je síce nepochybné, že žalobca má násilnú povahu, čo vyplýva z trestných konaní vedených voči jeho osobe, z dôvodu ktorého sa súd môže domnievať, že sa mohol dopustiť aj násilného správania voči žalovanej. Sú to však len nepreukázané úvahy súdu, na podklade ktorých nemožno určiť neplatnosť určitého právneho úkonu pre nedostatok slobodnej vôle. Žalovaná v 1. rade rozporne uvádzala dôvody prevodu v písomnej výpovedi (čerpanie eurofondov) a v ústnej výpovedi (násilie). Žalovaná v 1. rade bola celý čas dennodenne v kontakte s dcérou a uviedla, že partneri sa mlátili, ale fyzické násilie zo strany žalobcu voči dcére vnímala až poslednú dobu. Žalovaná v 1. rade bola pritom pre žalovanú v 2. rade po celú dobu najbližšou osobou. Zo znaleckého posudku predloženého v konaní tiež vyplýva, že žalovaná v 2. rade netrpí syndrómom týranej ženy. Tiež poukázal na časový odstup od uzatvorenia kúpnej zmluvy (2007) do času, kedy žalovaná v 2. rade začala tvrdiť jej neplatnosť (2019). Prvé tvrdenie o násilnom správaní žalobcu voči nej je zo 16.6.2007, t.j. po vykonaní ďalšieho prevodu a po podaní tejto žaloby. Pokiaľ žalované tvrdili, že žalobca sa nepričinil o nadobudnutie uvedených nehnuteľností, súd vysvetlil, že v čase nadobúdania nehnuteľností žalobca a žalovaná v 2. rade žili v partnerskom vzťahu, ku ktorému patrilo aj spoločné hospodárenie a podieľanie sa na nadobúdaní majetku. Žalobca bol dlhodobo vedený ako uchádzať o zamestnanie a bol poberateľom dávok v hmotnej núdzi a preto súd vychádza z toho, že o tieto nehnuteľnosti sa minimálne v prevažnej miere pričinila žalovaná v 2. rade. Skutočnosť, že ich previedla na žalobcu, však vyplynula z ich spoločného partnerského vzťahu a spoločnej podnikateľskej činnosti. Okolnosť, že žalobca mal žiadať o prepis majetku z dôvodu čerpania eurofondov však nepredstavuje dôvod pre absolútnu neplatnosť. Pokiaľ ide o prípadnú neplatnosť zmluvy pre rozpor s dobrými mravmi, pokiaľ nehnuteľnosti boli prevedené za 1 Sk uviedol, že neprimerane nízka cena sama o sebe nemôže viesť k neplatnosti právneho úkonu (M. Števček a kol., II., Komentár, s. 2085). Symbolická kúpna cena môže byť odôvodnená dohodou strán a určitými okolnosťami na ich strane, v danom prípade bývalých dlhodobých životných partnerov. Za symbolickú kúpnu cenu 1 Sk mal previesť na žalobcu stavbu aj švagor žalovanej v 2. rade. Súd teda nezistil nedostatok slobody vôle žalovanej v 2. rade pri predmetnom prevode a neboli preukázané žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné konštatovať prinútenie žalovanej v 2. rade k uskutočneniu tohto prevodu a napokon súd nevzhliadol ani žiadny dôvod neplatnosti kúpnej zmluvy v zmysle , ani rozpor s dobrými mravmi, ktorý by zakladal neplatnosť zmluvy podľa .

4. Vo vzťahu k udelenému splnomocneniu na uzatvorenie kúpnej zmluvy z 23.3.2007 poukázal na , a s konštatovaním, že z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobca ešte v roku 2004 udelil žalovanej generálnu plnú moc na zastupovanie pri všetkých právnych úkonoch, vo všetkých konaniach, vrátane konania pred správnym orgánom a zastupovanie v uvedenom rozsahu vyplýva zo samotného znenia plnomocenstva. Takáto plná moc sa vzťahovala i na prevod nehnuteľností. Preto námietku žalobcu o neexistencii plnej moci na prevod

nehnuteľností posúdil ako nedôvodnú. Na základe toho žalovaná v 1. rade bola oprávnená (správne má ísť o žalovanú v 2. rade, poznámka odvolacieho súdu) v mene žalobcu uskutočniť uvedený právny úkon za splnenia ostatných zákonom požadovaných podmienok. V súvislosti s tvrdením žalobcu o tom, že začiatkom roka 2007 odvolal žalovanej udelenú plnú moc uviedol, že nakoľko išlo o udelenie plnej moci v písomnej forme, aj pre jej odvolanie sa vyžadovala písomná forma a žalobcovi nič nebránilo k odvolaniu plnej moci v písomnej preukázateľnej forme pristúpiť. Prípadné tvrdenia o ústnom odvolaní plnej moci sú však z toho dôvodu irelevantné a neboli súčasne preukázané. Preto žalovaná v 2. rade v čase uskutočnenia napádaného právneho úkonu disponovala generálnou plnou mocou na zastupovanie žalobcu. V súvislosti s prípadným rozporom záujmov zastupujúcej osoby s osobou zastúpeného odcitoval so zhodnotením, že tento rozpor sa nemusí týkať len právneho úkonu, na ktorý bol zástupca splnomocnený a postačí akákoľvek kolízia záujmov zástupcu a zastúpeného, ktorá môže vyvolať pochybnosť, že zástupca bude riadne vykonávať svoje práva a povinnosti vyplývajúce zo zastúpenia. Vo vzťahu k tretím osobám má kolízia týchto záujmov právne účinky len vtedy, ak o nej vedeli alebo aspoň mohli vedieť tretie osoby. Zastúpenie v rozpore s spôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu, pretože by išlo o právny úkon, ktorý odporuje zákonu (Fekete, , Veľký komentár, 1. zv., s. 511-512). Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že v čase uskutočnenia prevodu boli vzťahy medzi žalobcom a žalovanou v 2. rade vážne narušené, o čom svedčia vyjadrenia všetkých sporových strán. Okrem tvrdenia žalobcu to vyplynulo predovšetkým z vyjadrenia žalovanej v 2. rade v konaní vedenom na tunajšom súde sp.zn. , kedy uvádza, že matka s otcom a maloletou spoločne bývajú v dome, kde je napätá situácia kvôli nezhodám medzi rodičmi maloletej. V dôsledku dlhodobo neudržateľnej situácie a rozdielnych názorov takmer vo všetkých oblastiach sa otec s matkou maloletej neustále háda. Žalovaná v 2. rade vo svojej výpovedi uviedla, že so žalobcom mali dlhodobé spory. Pred Okresným úradom Košice-okolie vypovedala, že od septembra 2016 nežije v spoločnej domácnosti so žalobcom, nedohodli sa na určitých veciach ohľadom spoločného podnikania - prevádzke bufetu, potom sa začali vyostrovať aj problémy ohľadom ich spolužitia. Aj keď žalované tvrdili, že do mája 2017 riadne fungovala kooperácia žalobcu a žalovanej v 2. rade a spolu vykonávali určité činnosti a žalovaná v 2. rade žalobcu i naďalej zastupovala, vychádzajúc z vyššie uvádzaných skutočností je ale nepochybné, že v čase uskutočnenia sporného právneho úkonu táto kolízia záujmov existovala, pretože žalovaná v 2. rade v uvedenom čase bola v značnom, dlhodobom konflikte so žalobcom, vzťahy boli vyhrotené a preto nemohla zastupovať pri právnom úkone voči jej blízkej osobe (matke) žalobcu a to bez ohľadu na to, či žalobca a žalovaná v 2. rade ešte žili v blízkosti alebo nie. Táto okolnosť robí právny úkon neplatným podľa . Je zrejmé, že tu existoval rozpor záujmov žalovanej v 2. rade a žalobcu, o ktorom žalovaná v 2. rade nepochybne vedela vzhľadom na jej blízky príbuzenský pomer so žalovanou v 2. rade a skutočnosť, že bola v dennodennom kontakte so žalobcom i žalovanou v 2. rade ako sama uvádzala.

5. Podľa súdu žalobca nikdy neprejavil vôľu previesť nehnuteľnosti do vlastníctva žalovanej v 1. rade. Žalobca síce rozdielne deklaroval vôľu previesť/nepreviesť nehnuteľnosti, avšak vždy len vo vzťahu k svojej dcére J.. Súd uveril jeho tvrdeniu, podporenému svedeckými výpoveďami, že nikdy nechcel, aby nehnuteľnosti nadobudla žalovaná v 1. rade. Tvrdenie žalovaných, že o prevod mal žalobca žiadať z dôvodu urýchlenia prevodu na dcéru žalobcu a vyhnutia sa ďalším dedičom žalobcu s tým, že žalovaná v 1. rade závetom odkáže predmetné nehnuteľnosti maloletej dcére žalobcu, súd považoval za účelové a nelogické. Súd zastáva názor, že takouto formou by nebol zabezpečený prevod nehnuteľností do vlastníctva maloletej J., pretože žalovaná v 1. rade má dvoch neopomenuteľných dedičov, ktorí by sa svojho podielu na dedičstve mohli domáhať a navyše závet nebol spísaný mechanicky ako ostatné listiny. Navyše predložený závet sa súdu javil ako absolútne neplatný právny úkon, pretože nie je zrejmý deň, mesiac a rok jeho podpísania, čo je podstatnou obsahovou náležitosťou závetu, nedodržanie ktorej má za následok jeho neplatnosť. Nakoľko z vyššie uvedených dôvodov súd považoval kúpnu zmluvu za neplatnú, pričom ide o absolútnu neplatnosť, ktorá pôsobí zo zákona a to od začiatku, preto právne účinky z takto absolútne neplatného právneho úkonu nevzniknú. Na základe toho súd žalobu o určenie vlastníckeho práva žalobcu k prevádzaným nehnuteľnostiam (na základe kúpnej zmluvy z 23.3.2017 ako absolútne neplatného právneho úkonu) považoval za dôvodnú a preto jej v celom rozsahu vyhovel.

6. Výrok o trovách konania odôvodnil podľa v spojení s s tým, že žalobca bol v konaní plne úspešný a preto mu vzniklo právo na náhradu trov konania v celom rozsahu. Súd nezistil žiadne dôvody pre nepriznanie náhrady trov konania podľa .

7. Proti tomuto rozsudku podali žalované odvolanie v zákonnej lehote z odvolacích dôvodov podľa a a žiadali, aby odvolací súd odvolaniu v celom rozsahu vyhovel, rozsudok súdu zmenil a žalobu zamietol. V úvode odvolania uviedli, že predmetom súdneho konania boli nároky žalobcu na určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, pričom žalobca tieto nároky odvodzoval od skutočnosti, že žalovaná v 1. rade nadobudla nehnuteľnosti za situácie, kedy za žalobcu konala žalovaná v 2. rade na základe neexistujúceho plnomocenstva, prípadne titulom plnomocenstva, ktoré medzičasom žalobca odvolal. Súd priznal právnu ochranu žalobcovi, keď na strane jednej akceptoval obranu žalovanej v 1. rade s tým, že za žalobcu ako predajcu konala žalovaná v 2. rade titulom plnomocenstva, ktoré ako ustálil súd bolo udelené a bolo platné (bod 45. odôvodnenia rozsudku) a u ktorého plnomocenstva k platnému odvolaniu zo strany žalobcu nedošlo (bod 46. odôvodnenia rozsudku), na druhej strane mal ale súd za to, že v konaní sa neporadilo preukázať vôľu žalobcu previesť dotknuté nehnuteľnosti do vlastníctva žalovanej v 1. rade (bod 51. odôvodnenia rozsudku). Uviedli, že úlohou všeobecných súdov je uplatniť právne predpisy v konkrétnych prípadoch tak, aby rozhodnutia súdov odrážali pravý zmysel nachádzania spravodlivosti. Žalované legitímne očakávali, že ich spor bude rozhodnutý spravodlivo, avšak rozhodnutie súdu za spravodlivé a zákonné považovať nemôžu. Súd považoval všetky tvrdenia žalovanej v 1. rade a žalovanej v 2. rade (s výnimkou jedného) za pravdivé a nimi predložené dôkazy za dôvodné - s výnimkou jedného, že žalobca žalovanej v 1. rade prezentoval vôľu, prial si a žiadal o možnosť previesť nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva žalovanej v 1. rade. Súd mohol mať a zjavne aj mal za to, že bolo dostatočne preukázaným, že žalobca mal a má násilnú povahu, rovnako tak mal dostatočne preukázaným, že to bola žalovaná v 2. rade, ktorá sa pričinila o nadobudnutie dotknutých nehnuteľností (nadobúdala ich z úverov doposiaľ nesplatených a ktoré spláca žalovaná v 2. rade aj v súčasnosti). Inak povedané, súd (s výnimkou jedného) si neosvojil ani jedno z tvrdení žalobcu a mal dôvodné pochybnosti o tom (inak - súd mal za preukázané, že žalobca nehovoril pravdu), že by žalobca (ako súdu tvrdil) od roku 2004 postupne skupoval nehnuteľnosti ležiace pri vodnej nádrži Y., žalovaná disponovala iba plnomocenstvom na administratívne úkony spojené s prevádzkou strediska, splnomocnenie ústne odvolal, do nehnuteľností investoval množstvo finančných prostriedkov, úsilia a práce, žalovaná v 2. rade mu sama oznámila, že bez jeho súhlasu zneužila splnomocnenie, žalované mu bránia užívať dotknuté nehnuteľnosti, etc., etc., etc., o tvrdeniach žalobcu vo vzťahu k jeho vôli previesť/ nepreviesť vlastníctvo na dcéru J. ani nehovoriac. Kde a z čoho súd nabral istotu, že boli pravdivé tvrdenia žalobcu pred súdom o jeho vôli (ne)previesť nehnuteľnosti na žalovanú v 1. rade? Poukázali na to, že vyjadrenia žalobcu boli a sú v priebehu konania ku rovnakým skutočnostiam opakovane rôzne, kedy napr. ku skutočnostiam, čo sa vraj vlastne riešilo, a to vraj 28.4.2017 a ku skutočnostiam, či žalobca chcel dotknuté nehnuteľnosti previesť na dcérku, sú jeho stanoviská absolútne rozdielne. Existencia rôznych vyjadrení žalobcu ku rovnakým skutočnostiam (či už pre konanie významných alebo nie) podľa názoru žalovaných sama o sebe úplne znížila a deklasovala dôveryhodnosť a výpovednú hodnotu jeho tvrdení - o jeho vôli previesť/nepreviesť dotknuté nehnuteľnosti na žalovanú v 1. rade nevynímajúc. Žalobca uvádzal nepravdy a súdu preukázateľne klamal vo vzťahu k svojej vôli previesť nehnuteľnosti na svoju dcéru, preukázateľne klamal o svedkoch, ktorí mali osvedčiť odvolanie jeho plnomocenstva a v kontexte celej dôkazovej situácii je dôvodný predpoklad, že žalobca pravdu nehovoril ani o iných závažných skutočnostiach a to všetko v snahe prisvojiť si majetkový profit, ktorý mu nepatrí a potrestať žalovanú v 2. rade za to, že si dovolila ho opustiť a nevykonávať všetku činnosť potrebnú pre prevádzku zariadenia Y.. Je neakceptovateľným a nepochopiteľným, že súd si v kontexte všetkých preukázaných skutočností osvojil z mnohých výslovne klamlivých tvrdení žalobcu jeho jedno jediné tvrdenie ako pravdivé a to, že nežiadal žalovanú v 1. rade o možnosť previesť nehnuteľnosti do jej vlastníctva a že o prevode nehnuteľností do jej vlastníctva nemal žiadnu vedomosť. Za podstatné považovali to, že tvrdenia odvolateliek boli po celú dobu konania rovnaké a súčasne každé svoje tvrdenie následne aj osvedčili. V konaní opakovane odznievalo, že žalovaná v 2. rade počas 22-ročného spolužitia so žalobcom bola neustále vystavovaná jeho ničím neodôvodneným prejavom vôle - žalobca si zmyslel, že treba niečo zrealizovať, že to má zrealizovať žalovaná v 2. rade a veľmi intenzívnym nátlakom na žalovanú v 2. rade (psychickým atakom) sa domáhal tejto realizácie až do chvíle, kým k realizácii nedošlo. Bolo tomu tak nielen vo vzťahu k zmluve z roku 2017, ale tiež z roku 2007. Súd mal za to (bod 40. odôvodnenia rozsudku), že žalovaná v 2. rade vo vzťahu ku kúpnej zmluve z roku 2007 nepredložila súdu žiaden dôkaz, že k prevodu došlo na základe priameho fyzického či psychického násilia žalobcu voči nej. Domáce násilie nie je iba o modrinách. Pod pojmom domáce násilie sa rozumejú násilné akty, ktorých cieľom je ovládať alebo utláčať inú bytosť a to rôznymi metódami. Nie nevyhnutne sa vždy jedná o útoky, ktoré po sebe nechávajú poškodenia na tele. Útokom je aj obmedzovanie ekonomickej slobody, psychické týranie či nárokovanie si bezpodmienečnú oddanosť obete. Žalovaná v 2. rade prezentovala nielen tvrdením, ale aj dôkazmi spôsob a pomery spolužitia so žalobcom a to od prvopočiatku ich vzťahu

až do mája 2017. Až s odstupom času sa žalovanej v máji v roku 2017 definitívne podarilo sebazničujúci vzťah so žalobcom ukončiť a vymaniť sa spod neho a žalovaná v 2. rade si začala uvedomovať pomery, v akých 22 rokov žila a pomery aké 22 rokov znášala. Ničím nezdôvodnené a odporujúce si logike priania žalobcu sú zachované a totožné pri uzatváraní pri oboch kúpnych zmlúv. Ak sa javí byť normálnym a uveriteľným, že v roku 2007 boli za vyššie opísaného stavu na ničím neodôvodnenú žiadosť žalobcu dotknuté nehnuteľnosti prevedené na jeho osobu, prečo by sa malo javiť za tejto situácie neuveriteľným, že rovnaký prístup mal žalobca vo veci v roku 2017, kedy si zmyslel, že chce previesť nehnuteľnosti znova pre zmenu zo seba? Opakovane uviedli, že súd na absolútnu neplatnosť prihliada z úradnej povinnosti a rieši ju ako prejudiciálnu otázku v konaní a vychádzajúc z uvedeného možno mať za to, že kúpna zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovanou v 2. rade 21.12.2007 je absolútne neplatným právnym úkonom a vedie preto k tomu, že vlastníkom dotknutých nehnuteľností je stále žalovaná v 2. rade. Pokiaľ je stále platná zásada nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet, potom žalobca nemohol tieto práva ďalej na nikoho previesť. Aj keby v rámci posúdenia platnosti/neplatnosti kúpnej zmluvy z roku 2007 sa pripustil variant, že zmluva bola platne uzavretá - niet prečo neuveriť a neveriť výpovedi žalovanej v 1. rade v ústnej a písomnej forme. Jedná sa o osobu bez akejkoľvek úhony (na rozdiel od žalobcu), ktorá ako bolo vidno z jej výpovede, mala a má s ohľadom na svoj vek 74 rokov pred súdom naozaj bázeň. Opakovane súdu uviedla to, čo uviedla aj v rámci svojich písomných odpovedí a v žiadnom prípade sa nejednalo o žiadne naučené memorovanie. Žalovaná v 1. rade si pri svojom výsluchu opakovane zreteľne spomenula na viaceré podstatné okolnosti a súvislosti spojené s tým, že žalobca mal žiadať žalovanú v 1. rade o prepis majetku zo svojej osoby v čase výrazne zhoršeného svojho zdravotného stavu. V zmysle ustálenej súdnej praxe (rozsudok Najvyššieho súdu ČR ) súd musí pri posudzovaní vyhodnocovanej vôle pri právnom úkone prihliadať na následne správanie sa strán. K prevodu dotknutých nehnuteľností došlo: na základe výslovnej vôle žalobcu, v čase spolužitia účastníkov konania (i keď je pravdou, že v tom čase sa žalobca pre jemu vadiaci plač dieťaťa odsťahoval do vedľajšej budovy vzdialenej 50 m, avšak žalobca a žalovaná v 2. rade koexistenciu v intenciách 22-ročného spolužitia neprerušili po žiadnej stránke), na základe platnej plnej moci, žalobca o prepise nehnuteľností mal preukázanú vedomosť, jeho následné správanie nenasvedčovalo tomu, že by s prevodom nesúhlasil, žalovanej v 1. rade prekročenie plnomocenstva žalovanou v 2. rade nikdy neoznámil a už vôbec nie bez zbytočného odkladu; na pojednávaní 7.3.2019 doslovne uviedol, že keď sa dňa 28.4.2017 dozvedel o prevode pozemkov na žalovanú v 1. rade, tak túto nijako nekontaktoval a ani ona nijak nekontaktovala jeho. V konaní pred súdom bolo preukázané, že všetko sa vždy dialo v súlade s prianím a vôľou žalobcu a to až do mája 2017, kedy žalovaná v 2. rade žalobcovi oznámila, že nebude vykonávať práce v súvislosti s podnikaním na Y.. Následne začali zo strany žalobcu represie v trestnoprávnej a aj v súdnej rovine, ktorých výsledkom bolo toto súdne konanie. Až potom, čo si žalovaná v 2. rade dovolila nevykonávať všetky potrebné práce a činnosti pre chod a prevádzku v rekreačnom stredisku Y., žalobca začal o.i. tvrdiť, že nesúhlasil a nesúhlasí s prevodom nehnuteľností na kohokoľvek. Do mája 2017 žalobca a žalovaná v 2. rade žili obvyklým spôsobom svojho dovtedajšieho života, v rovnakých intenciách ich 22-ročného spolužitia a o uvedenom svedčí o.i. aj skutočnosť, že v apríli 2017 spoločnosť Ice Rock s.r.o., zastúpená žalobcom ako štatutárnym orgánom zvolala a zabezpečila na deň 8.4.2017 titulom výkonu funkcie správcu obytného domu schôdzu vlastníkov bytov a spoločných priestorov. Všetky úkony spojené s tým realizovala ako vždy žalovaná v 2. rade, napriek tomu, že na schôdzi sa zúčastnil žalobca osobne. Je preukázateľné, že žalobca a žalovaná v 2. rade koexistovali rovnakým spôsobom ako ostatných 22 rokov až do mája 2017, kedy žalobca žiadne činnosti nevykonával a všetky úkony na základe jeho vôle realizovala alebo realizáciu zabezpečovala žalovaná v 2. rade. Prevod dotknutých nehnuteľností bol tak ako vo všetkých prípadoch realizovaný na základe výslovnej žiadosti a z vôle žalobcu a s jeho vedomím. Žalobca a žalovaná v 2. rade sa reálne rozišli v máji 2017 potom, čo v apríli 2017 začala žalovaná v 2. rade realizovať činnosti pre a za žalobcu len čiastočne so snahou odovzdať mu agendu spojenú s podnikaním rekreačného strediska Y.. Pravdou je, že rodinný dom na Bukovci opustila aj s dcérkou až v mesiaci október 2017, kedy sa odsťahovala do svojho bytu na E. X J. U.. V závere namietali procesnú legitimáciu žalovanej v 2. rade v predmetnom konaní. Ak by aj nebola otázna procesná legitimácia žalovanej v 2. rade v súdnom konaní, v rozsudku súdu sa malo odraziť, že žalobe malo a mohlo byť vyhovené len vo vzťahu k žalovanej v 1. rade, pretože iba ona je v súčasnosti písaná ako vlastník dotknutých nehnuteľností a iba jej vlastnícke právo je spochybňované. Voči žalovanej v 2. rade mala byť za opisovanej situácie žaloba zamietnutá a mali jej byť priznané práva na náhradu trov konania.

8. Žalobca k podanému odvolaniu uviedol, že rozhodnutie súdu považuje za vecne správne a preto žiada, aby ho odvolací súd v celom rozsahu potvrdil. Odvolanie žalovaných považoval za nedôvodné,

pretože súd prvej inštancie dospel k správnym záverom a jeho rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo, netrpí žiadnou z vád podľa . Ani jeden z označených odvolacích dôvodov ( a ) nie je naplnený. Z podaného odvolania je zrejmé, že žalované vyčítajú súdu nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci, avšak podľa obsahu odvolania je zrejmá jedine ich nespokojnosť s rozhodnutím súdu ako takým. Tá však nesvedčí ani jednému z možných odvolacích dôvodov a nemôže byť dôvodom na podanie odvolania. Odlišný názor žalovaných vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov a úvahám súdu uvedených v odôvodnení rozsudku nečiní rozhodnutie nezákonným a ani takým, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Aj keď sa žalované nestotožňuje s hodnotením dôkazov súdom, uvedené ešte samo o sebe nemôže viesť k záveru o zjavnej nedôvodnosti záverov vyslovených súdom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany, aby sa súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Z podaného odvolania nie je zistiteľné, v čom konkrétne malo spočívať nesprávne právne posúdenie veci, v aplikácii ktorého právneho predpisu súd pochybil a z odvolania nevyplýva ani to, aký je správny výklad a interpretácia tejto právnej normy. Dal do pozornosti odvolaciemu súdu, že žalované nešpecifikovali a nekonkretizovali, v čom má nesprávne právne posúdenie veci spočívať. Navyše žalované v odvolaní neuviedli žiadne nové podstatné skutočnosti, ktoré by mohli mať dopad na iný záver súdu, keď v odvolaní iba zopakovali svoje argumenty a tvrdenia, ktoré však už súd prvej inštancie k dispozícii mal, mal možnosť sa s nimi oboznámiť a náležite sa s nimi zaoberal. K jednotlivým námietkam uviedol, že žaloba nebola podaná len z dôvodov, ktoré žalované nesprávne a neúplne v úvode svojho odvolania uvádzajú. Týmto vyjadrením žalované prezentujú, že sú to vlastne ony, kto si chybne vykladá skutkové zistenia a právne posúdenie veci a nie súd prvej inštancie. Dôkazné bremeno v konaní zaťažovalo žalobcu, ktorý musel preukázať, že žalovaná v 2. rade zneužila splnomocnenie, previedla nehnuteľnosti z výlučného vlastníctva žalobcu na svoju matku - žalovanú v 1. rade, že u žalobcu absentovala vôľa takýto právny úkon uzatvoriť, že splnomocnenie nepokrývalo možnosť konať aj v rozsahu kúpy a že právny úkon bol uzatvorený v neprospech žalobcu pre konflikt záujmov medzi ním a žalovanou v 2. rade ku dňu uzatvorenia kúpnej zmluvy zo dňa 21.3.2017. Súd prvej inštancie ustálil, že žalovaná v 2. rade bola v uvedenom čase v značnom, dlhodobom konflikte so žalobcom, vzťahy boli vyhrotené, preto ho nemohla zastupovať pri právnom úkone voči jej blízkej osobe a to bez ohľadu na to, či žalobca a žalovaná v 2. rade ešte žili v blízkosti alebo nie. O konflikte žalobcu a žalovanej v 2. rade vypovedali svedkovia L., G., D.Ý., H., pričom žalované tieto výpovede nerozporovali a to ani v podanom odvolaní. Záver súdu o existujúcom a reálnom rozpore záujmov splnomocnenca a splnomocneného vo vzťahu k splnomocneniu je opretý aj o skutkové zistenia, ktoré pred súdom produkovali samotné žalované v 1. a 2. rade. Nešlo pritom o dôkazy, ktoré by žalované súdu projektovali v omyle, išlo v zásade o kvalifikované podania spísané právnym zástupcom v tomto konaní - podanie PZ žalovaný zo 16.8.2017, v ktorom je uvedené: „Aj uvedená žaloba patrí do širokej palety právnych prostriedkov, ktoré využíva žalobca, aby vytvoril nátlak na žalovanú v 2. rade, s ktorou je v neustálom konflikte“, ... „Žalobca o prevode nehnuteľností na žalovanú v 1. rade vedel od samého počiatku... k čomu však z dôvodu rozpadajúceho sa vzťahu žalobcu a žalovanej v 2. rade nedošlo“, ... „Nakoľko spory medzi žalobcom a žalovanou sa hromadili, rozhodli sa nečakať na ustanovenie opatrovníka pre dcéru“, ... „Stalo sa tak len podaním tejto žaloby, ktorú podal žalobcu účelovo, aby zmaril snahu žalovanej v 2. rade o usporiadanie majetkových vzťahov v čase, kedy sa žalobca so žalovanou snažia prerozdeliť si vzťahy pri trvalom odlúčení.“ Ďalej ide o výpovede, ktoré najmä žalovaná v 2. rade podala v rámci účastníckej výpovede v konaní vedenom na identickom súde sp.zn. , v priestupkových konaniach, ďalej vo výpovedi, kedy podávala na žalobcu trestné oznámenie pre týranie, výpoveď žalovanej v 2. rade u znalkyne E.. J. H. a citácia jej výpovede zo dňa 1.8.2017: Dňa 13.7.2017 uviedla, že s G. L. majú už dlhodobo nezhody, viac ako rok a pol, čo sa hádajú. Začiatkom roka vznikol medzi spor o pozemky, 16.4.2017 odmietla otvoriť ich spoločnú prevádzku a počas letnej sezóny 2016 mu povedala, že dokončí sezónu a viac nech s ňou neráta, dňa 16.5.2017, kedy na doplnenie trestného oznámenia uviedla, že s menovaným do augusta 2016 spoločne prevádzkovali na Y. - Z. H. J. a odvtedy v podnikateľských aktivitách pokračuje sám, dňa 25.5.2017 uviedla, že s druhom už dlhodobo má nezhody asi rok a pol, kedy sa často hádali. Súd sa s týmito dôkazmi vecne a logicky vyrovnal v bode 8., 24., 25., 26., 27., 28., 49. a 50. rozsudku, pričom k tomuto hodnoteniu žalované v odvolaní neprodukovali žiadne námietky a ani výhrady. V ďalšom sa nestotožnil s výhradou žalovaných, že žalobca pred súdom klamal, k čomu uviedol tiež argumentáciu z podaného vyjadrenia vyplývajúcu. Pokiaľ žalované namietajú, že kúpna zmluva z 21.12.2017 je absolútne neplatná, pretože sa jedná o vynútený právny úkon, v tom istom odvolaní o tri odseky skôr na str. 4 však uvádzajú, že tento úkon „rozumej kúpnej zmluvy z roku 2007, kedy za 1 Sk previedla na výslovnú (veľmi intenzívnu) žiadosť žalobcu žalovaná v 2. rade dotknuté nehnuteľnosti do jeho výlučného vlastníctva“, vlastne samotné žalované s týmto úkonom vlastne nespájajú žiadne všeobecné, ale ani konkrétne násilie,

vyhrážky alebo bitky žalobcu alebo iné bezprávie. Preto skutkový záver súdu v tejto okolnosti a jeho právne hodnotenie je preto priliehavé a zodpovedajúce vykonanému dokazovaniu. Žalobca násilie na žalovanej poprel, ani jediné trestné konanie nebolo vedené pre skutok na žalovanej v 2. rade. Podľa samotnej žalovanej, fyzické násilie na jej osobe po prvýkrát použila ako obranu vo svojej výpovede dňa 7.3.2019 až potom, ako žalobca podal písomné stanovisko zo dňa 8.1.2018. V súvislosti s tvrdeným fyzickým násilím uviedol, že žalovaná v 2. rade nikdy nevyhľadala ošetrenie a napriek tomu, že mala byť fyzicky týraná a bitá tvrdila, že so žalobcom nemali rozpor záujmov a že jej spolužitie so žalobcom bolo normálne a normálne spolu fungovali (koexistovali 22 rokov) až do doby, kým v roku 2017 neodmietla otvoriť areál pre letnú sezónu. Opätovne sa vrátil k dôkazom, ktoré boli v konaní vykonané a ktoré tvoria materiálny základ pre dané rozhodnutie. Prvým dôkazom je znalecký posudok E.. J. H. zo dňa 1.8.2017, v ktorom znalkyňa fyzické ani psychické týranie žalovanej v 2. rade nepotvrdila, druhým je výpoveď žalovanej pred OČTK, keď na žalobcu podala trestné oznámenie za týranie a tretím dôkazom je okolnosť, že do dnešného dňa nevypovedala o akomkoľvek fyzickom a psychickom násilí voči jej osobe v konaní vedenom na identickom súde vedenom pod sp.zn. . Vo vzťahu k výpovediam žalovanej v 1. rade poukázala na to, že v písomnej výpovedi žalovaná potvrdila, že podrobnosti a motív prevodu nehnuteľností na jej osobu jej mala vysvetliť dcéra, ktorej bezvýhradne dôverovala, avšak na pojednávaní, kde bola na vlastnú žiadosť vypočutá, podrobne vypovedala, že žalovanej v 2. rade ona sama vysvetlila podrobnosti a motív prevodu nehnuteľností, hoci jej ich žalobca nikdy nepovedal a ani neobjasnil. Teda, pokiaľ žalovaná v 1. rade nechcela a nemala vôľu nadobudnúť nehnuteľnosti, lebo mali patriť jej vnučke, potom v konaní ide aj o neplatnosť absolútnu z dôvodu absencie slobodnej a vážnej vôle na strane žalovanej v 1. rade. Žalovaná v 1. rade celkom zrozumiteľne vysvetlila, že pozemky nechcela a nemala nadobudnúť ona, ale mala ich nadobudnúť jej vnučka, maloletá J. L. a malo sa jednať o úkon, ktorým sa obídu potomkovia žalobcu pri dedičskom konaní po žalobcovi. Podľa jednej verzie to žalovanej v 1. rade vysvetlila žalovaná v 2. rade, podľa druhej verzie to žalovaná v 1. rade vysvetlila žalovanej v 2. rade. Žalovaná v 1. rade na pojednávaní vypovedala v súvislosti s výčitkami žalobcu k tomu, že ho pripravili o pozemky, keď uviedla: „Ja hovorím, tak ty si v živote peniaze nemal. Toľko, že aspoň keby si dajaké peniaze mal“, čím v podstate sama vyvrátila teóriu o náladovom žalobcovi, ktorý si niečo zmyslí a potom to zmení a raz musí byť po jeho a potom je s tým nespokojný, pretože inakšie by mu zrejme oponovala slovami, že to sám chce a tento prepis sám požadoval. Navrhoval preto odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny.

9. Odvolateľky vo svojom nasledujúcom podaní upriamili pozornosť na ustálenú súdnu prax, ale aj na odbornú literatúru, ktorá sa zaoberala problematikou nesprávnym skutkových zistení z vykonaných dôkazov a zdôraznili, že preukázaný spôsob života žalobcu, jeho obvyklého správania sa, prijímania rozhodnutia a ich vykonávania spojených s preukázaním pomerov medzi účastníkmi konania pred aj po uzavretí dotknutej zmluvy vrátane skutočností, ktoré odzneli zo strany svedkov, to všetko vo všetkých súvislostiach spojených s preukázaním logického sledu skutočností, ktoré viedli žalobcu k zmene jeho postoja vo vzťahu k prevodu dotknutých nehnuteľností a k následnému podaniu žaloby, nemohlo podľa názoru odvolateliek (a ani nemalo) viesť k záveru, ku ktorému dospel súd prvej inštancie, ktorý uveril tvrdeniu žalobcu podporenému svedeckými výpoveďami, že nikdy nechcel, aby nehnuteľnosti nadobudla žalovaná v 1. rade. Po odcitovaní relevantnej časti uznesenia NS SR sp.zn. zaoberajúcim sa nesprávnym právnym posúdením zotrvali na svojom odvolacom návrhu a žiadali odvolací súd, aby zmenil rozhodnutie súdu a žalobu zamietol.

10. Žalobca vo svojom nasledujúcom stanovisku zdôraznil, že vyjadrenie žalovaných považuje za irelevantné, plné účelových klamstiev a z kontextu vytrhnutých hodnotiacich úsudkov. Osobitným spôsobom sa opäť vyjadril k posúdeniu a ustáleniu otázky zo strany súdu, pokiaľ ide o rozpor medzi zástupcom a zastúpeným, pričom tento svoj názor podporil opätovne dôkazmi: písomné stanovisko žalovaných zo 16.8.2017, návrh matky - žalovanej v 2. rade zo dňa 12.5.2017 na Okresnom súde Košice-okolie sp.zn. , výpovede žalovanej v 2. rade pred znalkyňou E.. H. a v zápisniciach o jej výsluchu ako svedka poškodeného v trestnom konaní, kde žalobcu označila za osobu, ktorá jej spôsobovala psychické týranie, pokiaľ ide o výpovede z 13.7.2017, zo 16.5.2017, z 25.5.2017, výpovede žalovanej v 2. rade v početných priestupkových konaniach, výsluch žalobcu v predmetnom konaní na pojednávaní dňa 20.12.2018, výpovede svedkov G., H., U. a výpoveď žalovanej v 2. rade na pojednávaní dňa 7.3.2019. V ďalšom poukázal na nedôveryhodnosť verzií žalovanej v 1. rade a žalovanej v 2. rade k okolnostiam, ktoré majú dokazovať vôľu žalobcu previesť nehnuteľnosti do vlastníctva žalovanej v 1. rade, ktoré v predmetnom vyjadrení bližším spôsobom vyšpecifikoval, a to v súvislosti s výpoveďou žalovanej v 2. rade na pojednávaní dňa 7.3.2019, výsluch žalovanej v 1. rade podaný písomne - v

odpovedi žalovanej v 1. rade na prvú z položených otázok, výpoveď žalovanej v 1. rade na pojednávaní dňa 27.5.2021 a napokon výpoveď žalovanej v priestupkovom konaní na Okresnom úrade Košice - okolie OÚ-KS-OVVS-2018/00544, v ktorom žalovaná v 1. rade poskytla štvrtú verziu toho, ako došlo k údajnej dohode o prepísaní nehnuteľnosti na jej osobu. Mal za to, že výpovede žalovanej v 1. a 2. rade sa rozchádzajú v podstatných veciach, v procesnom priestore obrany, ktorého mali v konaní dostatok, keď každá vypovedala inak a žalovaná v 1. rade dokonca poprela svoju vlastnú písomnú výpoveď v ústnej výpovedi, keď na pojednávaní dňa 27.5.2021 vyvrátila svoju písomnú výpoveď v tom slova zmysle, že jej veci ohľadom prepisu pozemkov mala vysvetliť dcéra a naopak poskytla súdu verziu, že ona sama dcére vysvetlila motív konania žalobcu. Pokiaľ osoba je svedkom a účastníkom určitých udalostí, nemôže o týchto vypovedať v podstatných okolnostiach odlišne a mal za to, že žalované v predmetnom konaní o tej istej skutočnosti vypovedali protirečivo, nevierohodne a evidentne účelovo klamali. Vo vzťahu k meniacej sa výpovede žalobcu k jeho vôli previesť dotknuté nehnuteľnosti na dcéru účastníkov konania uviedol, že do dňa spísania stanoviska žalovanými neboli sporné nehnuteľnosti vo vlastníctve mal. J. L. a v konaní nebola preukázaná existencia takého právneho úkonu, na základe ktorých by sa mal. J. vlastníčkou sporných nehnuteľností stala. K spôsobu života žalobcu uviedol, že predmetom konania nebol spôsob života žalobcu, ani jeho obvyklé správanie sa, ani spôsob, akým prijímal rozhodnutia, ale pomery medzi sporovými stranami v spojitosti so zisťovaním rozporov medzi žalovanou v 2. rade a žalobcom na zistenie vôle žalobcu k nakladaniu s nehnuteľnosťami, ktoré sú predmetom konania. V otázke existencie/ neexistencie vôle žalobcu previesť nehnuteľnosti na žalovanú v 1. rade sa žalované nezhodli na tom, kedy sa tak malo stať, ani ako sa tak malo stať a produkovali štyri verzie prejavu vôle - verzia jedna - dohoda pri spoločnom stole na Y., verzia dva - žalovanej v 1. rade to mala vysvetliť žalovaná v 2. rade, verzia tri - žalovaná v 1. rade vysvetlila dôvody prevodu žalovanej v 2. rade a verzia štyri - žalovaná v 1. rade sa rozhodla sama. A v momente doručenia uznesenia Okresného súdu Košice - okolie sp. zn. , ktorým Okresný súd Košice - okolie ustanovil mal. J. pre uzatvorenie kúpnej zmluvy opatrovníka, žalované nepodali odvolanie, hoci nehnuteľnosti boli odvkladované na mene žalovanej v 1. rade, ktorá mala v skutočnosti byť opatrovníčkou dieťaťa, a pokiaľ by žalobca hypoteticky pripustil verziu o prevode na starú matku, potom žalované mali žiadať o zrušenie uznesenia pre jeho neaktuálnosť, a pretože vôľa previesť nehnuteľnosti maloletému dieťaťu bola realizovaná iným spôsobom. Mal za to, že vôľa žalovanej pri uzatváraní predmetného úkonu nebola slobodná, keď žalované nepopreli, že vlastníčkou nehnuteľností v danom čase sa mala stať mal. J. L.. Vo vzťahu k prevodu nehnuteľností kúpnou zmluvou zo dňa 21.12.2007 poukázala na výpoveď žalovanej v 1. rade, podľa ktorej žalobca mal svojimi metódami presvedčiť žalovanú v 2. rade k prepisu z možných vizionárskych čerpaní eurofondov, žalovaná v 2. rade v konaní vedenom na Krajskom riaditeľstve PZ vo veci ČVS: KRP-83/2-VYS-KE-2017 uviedla, že prevod na žalobcu sa uskutočnil po vzájomnej dohode, nakoľko G. L. chcel na týchto pozemkoch podnikať využitím eurofondov, žalované vo svojom stanovisku zo dňa 19.8.2019 na strane 10 uviedli - na enormné naliehania bez prestania vyvíjaný nátlak žalobcu previesť nehnuteľnosti na žalobcu žalovaná v 2. rade uzavrela so žalobcom kúpnu zmluvu, pričom žalobca využil submisivitu, závislosť a strach žalovanej v 2. rade, na pojednávaní dňa 7.3.2019 žalobkyňa sa k otázke dlhodobého týrania žalobcom odmietla vyjadriť, znalkyňa E.. J. H. v znaleckom posudku z 1.8.2017 fyzické ani psychické týranie žalovanej v 2. rade nepotvrdila, v trestnej veci vedenej na KR PZ ČVS: KRP-83/2- VYS-KE-2017 žalovaná v 2. rade vo svojej výpovedi nevypovedala o žiadnom fyzickom násilí žalobcu a o akomkoľvek fyzickom a psychickom násilí žalovaná v 2. rade nevypovedala ani v konaní vedenom na Okresnom súde Košice - okolie sp. zn. .

11. Ďalšie vyjadrenia podané neboli.

12. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolania oboch žalovaných ako podané včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle a contrario v rozsahu vyplývajúcom z a a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov, pričom dospel k záveru, že zatiaľ čo odvolanie žalovanej v 1. rade nie je dôvodné, odvolaniu žalovanej v 2. rade bolo potrebné vyhovieť.

13. Žalované podali odvolanie v jednom podaní, pričom uplatnili odvolacie dôvody podľa a , t.j. odvolanie odôvodnili tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).

14. Podľa názoru odvolacieho súdu uplatnené odvolacie dôvody vo vzťahu k odvolateľke- žalovanej v 1. rade neboli naplnené.

15. Predmetom konania je vlastnícka žaloba, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom nehnuteľností (v žalobe bližšie špecifikovaných, ďalej aj predmetné nehnuteľnosti), o ktorej žalobe súd rozhodol vyhovujúcim výrokom. V súvislosti s posúdením dôvodnosti predmetnej žaloby súd posudzoval ako predbežnú otázku 1/ otázku platnosti kúpnej zmluvy z 21.12.2007 uzatvorenej medzi žalobcom a žalovanou v 2. rade a 2/ otázku platnosti prevodu nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy z 23.3.2017 uzatvorenej medzi žalobcom a žalovanou v 1. rade.

16. Súd prvej inštancie nevzhliadol neplatnosť kúpnej zmluvy z 21.12.2007, avšak vo vzťahu ku kúpnej zmluve z 23.3.2017 vyvodil právny záver o jej absolútnej neplatnosti jednak z dôvodu porušenia a jednak z dôvodu absencie vôle žalobcu ako predávajúceho pri jej uzatváraní.

17. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že v súvislosti s riešením otázky (ne)platnosti kúpnej zmluvy z 21.12.2007 súd túto predbežnú otázku posudzoval okrem iného z hľadiska tvrdenej absolútnej neplatnosti zmluvy z dôvodu absencie slobodnej vôle žalovanej v 2. rade previesť nehnuteľnosti na žalobcu, ktorý dôvod prípadnej neplatnosti právneho úkonu možno vzhliadnuť v , na ktorý súd v tejto súvislosti správne odkázal a súčasne tiež správne posudzoval.

18. Podľa ods. , právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.

19. Právny úkon je urobený slobodne, ak prejavu vôle nebol účastník prinútený určitými skutočnosťami, bez ktorých by k takémuto úkonu nedošlo. Sloboda vôle nie je dotknutá vtedy, ak niekto robí právny úkon na splnenie povinnosti, na ktorú sa sám zaviazal alebo ktorú mu uložil zákon. Požiadavkou slobodného urobenia právneho úkonu sa vylučuje platnosť úkonu urobeného pod tlakom násilia alebo pod tlakom bezprávnej vyhrážky. tieto dva prípady nerozlišuje. Slobodu vôle konajúceho vylučuje predovšetkým násilie (tzv. fyzické donútenie), ktoré spočíva v takom fyzickom nátlaku na vôľu konajúceho, ktorý vylučuje, aby sa jeho vôľa akokoľvek uplatnila, a teda namiesto jeho vôle sa dosadzuje vôľa donucujúceho. Násilie musí mať takú povahu a intenzitu, aby sa uplatnenie vôle donucovaného celkom vylúčilo a aby sa nahradila vôľou donucujúceho; pritom nezáleží, či násilie vychádza od druhého účastníka alebo od inej osoby, ani na tom, či v poslednom prípade druhý účastník o ňom vie alebo nie. Násilie musí byť ďalej protiprávne a napokon medzi násilím a urobeným prejavom musí byť príčinná súvislosť. Iba za takýchto podmienok je právny úkon absolútne neplatný. Bezprávna vyhrážka (tzv. psychické donútenie) je bezprávne pôsobenie na vôľu človeka, ktoré v ňom vzbudzuje dôvodný strach z ujmy, ktorou sa hrozí tak, že sa jeho vôľa, prejavená v právnom úkone, vytvára pod vplyvom tohto strachu. Aby bezprávna vyhrážka mala právny význam, musí byť splnená podmienka protiprávnosti vyhrážky (ak sa hrozí niečím, čo konajúci nie je oprávnený urobiť alebo je síce na to oprávnený, ale nie je oprávnený to urobiť za účelom, aby prinútil iného k určitému právnemu úkonu); medzi hrozbou a urobeným právnym úkonom je príčinná súvislosť (strach vychádzajúci z hrozby priamo ovplyvňuje vôľu konajúceho); musí ísť o vyhrážku takého druhu a takej intenzity, aby podľa okolností a povahy konkrétneho prípadu vyvolala dôvodný strach u toho, voči komu bola použitá a napokon musí byť adresovaná tomu, ktorého právny úkon sa vynucuje alebo osobám jemu blízkym.

20. Súd vyhodnotil predmetnú prejudiciálnu otázku vychádzajúc zo skutkových okolností, podľa ktorých žalovaná v 2. rade bola výlučnou vlastníčkou nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX N. E. W. Č.. XXX, XXX/X N. XXX/XX N. O. Č.. XXXX ako parcely EKN č. XXX a tieto spolu s inými nehnuteľnosťami previedla v roku 2007 na žalobcu za kúpnu cenu 1 Sk, keď súčasne predloženými kúpnymi zmluvami preukázala nadobudnutie časti podielov na uvedených nehnuteľnostiach za kúpnu cenu 504.947 Sk a že v roku 2004 odkúpila predajný stánok za sumu 300.000 Sk. V uvedenom čase žalobca a žalovaná v 2. rade žili v partnerskom vzťahu a spoločne podnikali na predmetných nehnuteľnostiach, pričom žalovaná v 2. rade tvrdila, že k prevodu nehnuteľností došlo na enormné naliehanie žalobcu. Súd zhodnotil, že žalovaná nepredložila súdu žiaden dôkaz, že k prevodu došlo na základe priameho fyzického, či psychického násilia žalobcu voči nej, keď žalované tvrdili, že robili vždy to, čo žalobca požadoval. Avšak iba táto okolnosť sama o sebe nezakladá dôvod pre neplatnosť právneho úkonu, pokiaľ konanie žalovanej v 2. rade vyplynulo z jej slobodného rozhodnutia, hoci aj po naliehaní žalobcu. Fyzické násilie žalobcu voči žalovanej v uvedenom období nebolo preukázané a žalovaná o fyzických útokoch (aj

v dávnejšej dobe) žalobcu voči nej začala hovoriť až v roku 2017. Okrem toho súd zdôraznil, že zo znaleckého posudku predloženého v konaní vyplýva, že žalovaná v 2. rade netrpí syndrómom týranej ženy a žalovaná v 2. rade začala tvrdiť neplatnosť kúpnej zmluvy z roku 2007 až v roku 2019, čím poukázal na časový odstup uzatvorenia kúpnej zmluvy do momentu, kedy žalovaná v 2. rade sa začala brániť neplatnosťou tejto zmluvy a napokon, že jej prvé tvrdenie o násilnom správaní žalobcu voči nej je až po vykonaní ďalšieho prevodu (rok 2017) a po podaní predmetnej žaloby.

21. Odvolateľkám sa uvedený záver súdu podaným odvolaním nepodarilo spochybniť, pretože jednak nepopreli skutkové závery súdu ohľadne tejto otázky a jednak z odvolania nie je zrejmé, v čom žalované vzhliadli nesprávnosť právneho posúdenia predbežnej otázky, ktorou bolo posúdenie (ne)platnosti kúpnej zmluvy z 21.12.2007, pokiaľ v odvolaní iba konštatovali, že:

- Súd prvej inštancie mal za to, že žalovaná v 2. rade vo vzťahu ku kúpnej zmluve z r. 2007 nepredložila súdu žiaden dôkaz, že k prevodu došlo na základe priameho fyzického či psychického násilia žalobcu voči nej;

- Domáce násilie nie je iba o modrinách. Pod pojmom domáce násilie sa rozumejú násilné akty, ktorých cieľom je ovládať alebo utláčať inú bytosť, a to rôznymi metódami. Nie nevyhnutne sa jedná vždy o útoky, ktoré po sebe nechávajú poškodenia na tele. Útokom je aj obmedzovanie ekonomickej slobody, psychické týranie či nárokovanie si bezpodmienečnú oddanosť obete;

- Žalovaná v 2. rade prezentovala nielen tvrdením, ale aj dôkazmi spôsob a pomery spolužitia so žalobcom, a to od prvopočiatku ich vzťahu až do mája 2017; až s odstupom času a hlavne s odstupom od osoby žalobcu, keďže žalovanej v 2. rade sa v máji r. 2017 sa za pomoci organizácie Fenestra definitívne podarilo sebazničujúci vzťah so žalobcom ukončiť a vymaniť sa spod neho, si žalovaná v 2. rade začala uvedomovať pomery, v akých 22 rokov žila a pomery aké 22 rokov znášala - z vyššie opísanými násilnými aktmi bola konfrontovaná počas celého obdobia spolužitia so žalobcom;

- Modus vivendi - ničím nezdôvodnené a odporujúce si logike priania žalobcu - sú zachované a totožné pri uzatváraní oboch kúpnych zmlúv - rozumej kúpnej zmluvy z r. 2007, kedy za 1,- Sk previedla na výslovnú (veľmi intenzívnu) žiadosť žalobcu žalovaná v 2. rade dotknuté nehnuteľnosti do jeho výlučného vlastníctva a kúpne zmluvy z r. 2017, kde na výslovnú žiadosť žalobcu voči žalovanej v 1. rade boli dotknuté nehnuteľnosti prevedené do jej výlučného vlastníctva za cenu 1.000 Eur;

- Na absolútnu neplatnosť súd prihliada z úradnej povinnosti a rieši ju ako prejudiciálnu otázku v konaní - vychádzajúc z uvedeného možno mať vo všetkých súvislostiach za to, že kúpna zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovanou v 2. rade dňa 21.12.2007 na prevod nehnuteľností tak, ako sú opísané v čl. I. kúpnej zmluvy, je absolútnym neplatným právnym úkonom, čo vo výsledku musí viesť a vedie k tomu, že vlastníkom dotknutých nehnuteľností je podľa práva stále žalovaná v 2. rade.

22. Aj keď nemožno nesúhlasiť s v odvolaní prezentovaným, že „na absolútnu neplatnosť súd prihliada z úradnej povinnosti a rieši ju ako prejudiciálnu otázku v konaní“, uvedené by malo relevanciu v súvislosti s podaným odvolaním výlučne za situácie, ak by sa súd otázkou (ne)platnosti predmetnej zmluvy z 21.12.2007 nezaoberal vôbec, príp. ak by túto otázku síce riešil ako prejudiciálnu, avšak so záverom, že kúpna zmluva zo dňa 21.12.2007 je absolútne neplatná. V prejednávanej veci ale takýto prípad nenastal.

23. Vzhľadom na v konaní uplatnenej argumentácii žalovaných, ktorú založili na absolútnej neplatnosti predmetnej zmluvy z roku 2007, sa súd prvej inštancie nielenže zaoberal touto ich obranou, ale súčasne dospel k právnemu záveru o tom, že predmetná zmluva je platná, keď svoj záver založil na konštatovaní, že zo strany žalovaných fyzické násilie žalobcu voči žalovanej v 2. rade v uvedenom období nebolo preukázané, resp. že žalovaná v 2. rade nepredložila súdu žiaden dôkaz o tom, že k prevodu došlo na základe priameho fyzického, či psychického násilia žalobcu voči žalovanej v 2. rade, pretože okolnosť tvrdenia, že k prevodu nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy z 21.12.2007 došlo na enormné naliehanie žalobcu, samo o sebe dôvod neplatnosti právneho úkonu nezakladá, pokiaľ konanie žalovanej v 2. rade vyplynulo z jej slobodného rozhodnutia, hoci aj po naliehaní žalobcu.

24. Odvolateľky skutkový záver súdu o tom, že konanie žalovanej v 2. rade vyplynulo z jej slobodného rozhodnutia, hoci aj po naliehaní žalobcu, v odvolaní nepoprela, o čom napokon svedčí aj v odvolaní uvedené: „... ničím nezdôvodnené a odporujúce si logike priania žalobcu - sú zachované a totožné pri uzatváraní oboch kúpnych zmlúv - rozumej kúpne zmluvy z r. 2007, kedy za 1,- Sk previedla na výslovnú (veľmi intenzívnu) žiadosť žalobcu žalovaná v 2. rade dotknuté nehnuteľnosti do jeho výlučného vlastníctva ...“.

25. Správny je potom právny záver súdu o tom, že zo strany žalovaných fyzické násilie žalobcu voči žalovanej v 2. rade v uvedenom období nebolo preukázané, resp. že žalovaná v 2. rade nepredložila súdu žiaden dôkaz o tom, že k prevodu došlo na základe priameho fyzického, či psychického násilia žalobcu voči žalovanej v 2. rade, pretože okolnosť tvrdenia, že k prevodu nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy z 21.12.2007 došlo na enormné naliehanie žalobcu, samo o sebe dôvod neplatnosti právneho úkonu nezakladá.

26. V súvislosti s riešením tejto predbežnej otázky súd vecným a zrozumiteľným spôsobom tiež ozrejmil, prečo nepovažoval za dôvod pre absolútnu neplatnosť predmetného právneho úkonu ani tvrdenú okolnosť o tom, že žalobca sa ničím nepričinil o nadobudnutie uvedených nehnuteľností, čím dal dostatočnú odpoveď na ďalšiu argumentáciu žalovaných o tvrdenej absolútnej neplatnosti zmluvy, ku ktorej okolnosti odvolací súd ale pripomína, že táto tvrdená okolnosť žalovaných nesúvisí s tvrdenou absenciou slobodnej vôle žalovanej v 2. rade previesť nehnuteľnosti na žalobcu na základe kúpnej zmluvy z 21.12.2007.

27. A napokon súd sa vysporiadal tiež s posúdením tejto predbežnej otázky aj v kontexte prípadnej neplatnosti zmluvy pre rozpor s dobrými mravmi v súvislosti s tvrdenou okolnosťou, že nehnuteľnosti boli prevedené predmetným právnym úkonom za cenu 1 Sk, a teda aj v tejto časti posúdenia tejto predbežnej otázky súd dal odpoveď na predmetnú procesnú obranu žalovaných.

28. Odvolací súd iba zdôrazňuje, že žalované v podanom odvolaní žiadnym spôsobom nespochybnili správnosť právneho záveru súdu o tom, že kúpna zmluva z 21.12.2007 nie je v rozpore s dobrými mravmi, resp. nie je absolútne neplatná v kontexte ich tvrdeného dôvodu, že žalobca sa ničím nepričinil o nadobudnutie uvedených nehnuteľností a že nehnuteľnosti boli prevedené predmetným právnym úkonom za cenu 1 Sk.

29. Pokiaľ súd v rámci posúdenia predbežnej otázky - otázky platnosti kúpnej zmluvy z 21.12.2007, nevzhliadol žiaden z dôvodov na to, aby predmetný právny úkon posúdil ako absolútne neplatný právny úkon, nie je dôvodná odvolacia námietka žalovaných o tom, že vlastníkom nehnuteľností, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy z 21.12.2007 je podľa práva stále žalovaná v 2. rade, pretože žalobca z absolútne neplatného právneho úkonu sa nestal vlastníkom nehnuteľností a nemohol tieto práva ďalej na nikoho previesť.

30. Z podaného odvolania ďalej vyplýva, že odvolateľky v ďalšom svoje odvolanie založili na nesúhlase so záverom súdu o tom, že v konaní sa nepodarilo preukázať vôľu žalobcu previesť dotknuté nehnuteľnosti do vlastníctva žalovanej v 1. rade, čo činí tento úkon neplatným (bod 51. odôvodnenia rozsudku).

31. Uvedená odvolacia námietka súvisí s posúdením ďalšej predbežnej otázky zo strany súdu- otázky platnosti kúpnej zmluvy z 23.3.2017.

32. Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku, súd kúpnu zmluvu z 23.3.2017 považoval za absolútne neplatný právny úkon, ktorého dôvody absolútnej neplatnosti však nevzhliadol výlučne na dôvode absencie vôle na strane žalobcu previesť nehnuteľnosť na žalovanú v 1. rade na základe kúpnej zmluvy zo dňa 23.3.2017, ale tiež na dôvode rozporu s , podľa ktorého zastupovať iného nemôže ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

33. Ako ale vyplýva z odvolania, odvolateľky na strane jednej namietajú správnosť záveru, ktorým súd považoval kúpnu zmluvu z 23.3.2017 za absolútne neplatnú pre absenciu vôle žalobcu realizovať tento právny úkon, nie však aj vo vzťahu k záveru súdu o neplatnosti tohto právneho úkonu aj pre druhý označený dôvod.

34. Už samotná táto skutočnosť z pohľadu odvolacieho súdu má za následok, že pokiaľ by aj odvolací súd vzhliadol dôvodnosť podaného odvolania v súvislosti s označeným dôvodom, uvedené by v konečnom dôsledku nemalo vplyv na právny záver súdu o neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy z 23.3.2017 pre jej rozpor s odvolaním nenapadnutý.

35. Podľa , zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

36. Súd prvej inštancie založil záver o neplatnosti právneho úkonu s poukazom na na tom skutkovom zistení, podľa ktorého v čase uskutočnenia prevodu existoval rozpor záujmov žalovanej v 2. rade a žalobcu, o ktorom nepochybne žalovaná v 1. rade vedela, išlo teda o zastúpenie v rozpore s , pričom k uvedenému súd dospel zhodnotením vykonaného dokazovania popísaného v bodoch 49. a 50. odôvodnenia rozsudku.

37. Žalované síce v podanom odvolaní uplatnili odvolací dôvod podľa , obsahom odvolania ale neurobili namietanie skutkových zistení súdu v tejto otázke.

38. Správnym bol preto právny záver o tom, že kolízia záujmov medzi žalobcom a žalovanej v 2. rade (ktorá zastupovala žalobcu na základe písomne udelenej plnej moci) v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy zo dňa 23.3.2017, o ktorej okolnosti vedela žalovaná v 1. rade (musela vedieť) vzhľadom na blízky pomer so žalovanou v 2. rade a jej dennodenný kontakt s dcérou a žalobcom, spôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu, pretože ide o právny úkon, ktorý odporuje zákonu.

39. Odhliadnuc od uvedeného, odvolací súd nemohol nechať bez povšimnutia, bez adekvátnej odpovede odvolaciu námietku, ktorou odvolateľky spochybňujú záver súdu o absencii vôle žalobcu previesť nehnuteľností kúpnou zmluvou z 23.3.2017, pretože v opačnom prípade by uvedené znamenalo zo strany odvolacieho súdu nenáležité odôvodnenie svojho rozhodnutia a s tým spojené porušenie práva na spravodlivý proces strany sporu - v tomto prípade odvolateliek (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR ).

40. Súd prvej inštancie otázku existencie vôle žalobcu uzavrieť zmluvu zo dňa 23.3.2017 založil na zhodnotení, že uveril tvrdeniu žalobcu, podporenému svedeckými výpoveďami, že nikdy nechcel, aby nehnuteľnosti nadobudla žalovaná v 1. rade, pričom sa súčasne vysporiadal s obranou žalovaných založených na tvrdení, že žalobca mal žiadať o prevod v záujme urýchlenia prevodu nehnuteľností na dcéru žalobcu a vyhnutia sa ďalším dedičom žalobcu s tým, že žalovaná v 1. rade závetom odkáže predmetné nehnuteľnosti mal. dcére žalobcu.

41. Odvolateľky mali za to, že nebol dôvod neuveriť výpovedi žalovanej v 1. rade v ústnej a písomnej podobe, ktorá opakovane súdu uviedla to, čo uviedla aj v rámci svojich písomných odpovedí a v žiadnom prípade sa nejednalo o žiadne naučené memorovanie. Zdôraznili, že žalovaná v 1. rade si opakovane zreteľne spomenula na viaceré podstatné okolnosti a súvislosti spojené s tým, že žalobca mal žiadať žalovanú v 1. rade o prepis majetku zo svojej osoby v čase výrazne zhoršeného zdravotného stavu žalobcu. Okrem toho veľkú časť odvolania venovali poukazu na to, v ktorých otázkach žalobca nehovoril pravdu a že jeho vyjadrenia boli ku rovnakým skutočnostiam opakovane rôzne, čo podľa ich názoru uvedené znížilo a deklasovalo dôveryhodnosť a výpovednú hodnotu tvrdení žalobcu- o jeho vôli previesť/ nepreviesť predmetné nehnuteľnosti na žalovanú v 1. rade.

42. Predmetná námietka spadá pod uplatnený odvolací dôvod podľa , t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, tento odvolací dôvod sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre súdne rozhodnutie je nesprávne, lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého súd zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s , a to vzhľadom na to, že súd buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti, dôležitosti, zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, alebo keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z a nasl. .

43. Podľa základných princípov dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, pričom žiadny dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu. Dôkazy súd hodnotí podľa vlastnej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo sa všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach. Pritom starostlivo prihliada ba všetko, čo vyšlo počas konania ( ), pričom vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak ( ). Judikatúra definuje hodnotenie dôkazov ako činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie a s poukazom na je súd povinný tiež posúdiť zákonnosť spôsobu získania dôkazu. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti konkrétny dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov, z ktorej vyplýva, že nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým hodnotenie vykonal. Ak v tomto smere nemožno vytknúť súdu žiadne pochybenia, potom nie je možné ani polemizovať so skutkovými závermi, resp. namietať, že súd mal uveriť inému svedkovi alebo že niektorý dôkaz nie je pre skutkové zistenie dôležitý alebo že z vykonaných dôkazov vyplýva iné skutkové zistenie a pod.

44. Neopodstatnená je námietka o tom, že pokiaľ si súd neosvojil ani jedno z tvrdení žalobcu (s výnimkou jedného), o ktorých mal dôvodné pochybnosti (ide o tvrdenia žalobcu vymenované odvolateľkami na strane 2 - posledný odsek a na strane 3 - prvý a druhý odsek odvolania, pozn. odvolacieho súdu), žalobca klamal a súd mal za preukázané, že žalobca nehovoril pravdu vo vzťahu ku každému svojmu tvrdeniu.

45. K uvedenému odvolací súd uvádza, že pokiaľ predmetnú žalobu podal žalobca, bol to predovšetkým on ako strana sporu, ktorú ťažilo dôkazné bremeno, čomu súčasne zodpovedalo zo strany žalobcu uplatnenie prostriedkov procesného útoku v podobe viacerých skutkových tvrdení, ktoré neboli súdom vyhodnotené ako preukázané, čo ale bez ďalšieho nemožno stotožniť so záverom odvolateliek o tom, že žalobca uvádzal nepravdy a preukázateľne klamal. Preto nebolo možné ani pripísať relevanciu odvolacej námietke založenej na tvrdení o tom, že súd si v kontexte všetkých preukázaných skutočností osvojil, z mnohých výslovne klamlivých tvrdení žalobcu jedno jediné tvrdenie ako pravdové, a to, že nežiadal žalovanú v 1. rade o možnosť previesť nehnuteľnosti do jej vlastníctva a že o predmetnom prevode do jej vlastníctva nemal žiadnu vedomosť.

46. Súd prvej inštancie navyše zhodnotenie, že žalobca nikdy neprejavil vôľu previesť nehnuteľnosti do vlastníctva žalovanej v 1. rade nezaložil výlučne na tvrdení žalobcu, pretože pokiaľ uveril tvrdeniu žalobcu, uvedené mal podporené svedeckými výpoveďami, že nikdy nechcel, aby nehnuteľnosti nadobudla žalovaná v 1. rade. Žalovaným sa uvedené nepodarilo spochybniť, pretože okrem toho, že označili za nepravdivé aj výpovede svedkov, súčasne nekonkretizovali, na základe čoho je potrebné považovať výpovede svedkov za nepravdivé. K tomu v odvolaní uvedený jediný argument, že k popisu skutkového deja tak, ako to uvádzali svedkovia objektívne nemohlo dôjsť, je argumentom tak všeobecným, že z neho nepravdivosť svedeckých výpovedí nemožno vyvodiť.

47. Odvolateľky v odvolaní síce poukázali na to, že vyjadrenia žalobcu boli ku rovnakým skutočnostiam rôzne (okolnosť, či žalobca chcel nehnuteľnosti previesť na dcéru), s čím možno súhlasiť, uvedené ale korešponduje s tým, ako súd posúdil otázku vôle žalobcu previesť nehnuteľnosti na žalovanú v 1. rade, keď súd zhodnotil, že žalobca síce rozdielne deklaroval vôľu previesť /nepreviesť nehnuteľnosti, avšak vždy len vo vzťahu k svojej dcére J..

48. Napokon odvolateľky nedôvodne poukázali na to, že žalovaná v 1. rade si pri svojom výsluchu opakovane zreteľne spomenula na viaceré podstatné okolnosti a súvislosti spojené s tým, že žalobca mal žiadať žalovanú v 1. rade o prepis majetku zo svojej osoby v čase výrazného zhoršeného zdravotného stavu žalobcu, pokiaľ súčasne opomenuli, že žalovaná v 1. rade v písomnej výpovedi uviedla, že: ...žalobca ju požiadal o prepis majetku na ňu ..., v ktorom boli i jej dcéra a vnučka; o tom, že žalobca má iné deti sa dozvedela, až keď jej dcéra vysvetlila, prečo žalobca žiada o prepis (bod 6. odôvodnenia rozsudku), zatiaľ čo žalovaná v 1. rade pred súdom vypovedala, že: ... žalobca ju ...poprosil, aby vzala pozemky na seba; povedala to dcére, aj dôvod, že keby sa žalobcovi niečo stalo, aby jeho pozemky nededili jeho deti, ale iba jeho dcéra (bod 7. odôvodnenia rozsudku), na ktorý rozpor vo výpovediach poukázal aj žalobca vo svojom vyjadrení v odvolacom konaní (vyjadrenie žalobcu z 26.2.2022).

49. Dôvodnou je ale odvolacia námietka, ktorou žalovaná v 2. rade spochybňuje svoju „procesnú“ legitimáciu, pokiaľ vyjadrila presvedčenie, že žalobe mohlo byť vyhovené len vo vzťahu k žalovanej v 1. rade, pretože iba ona je v súčasnosti písaná ako vlastník dotknutých nehnuteľností.

50. Uvedená odvolacia námietka súvisí s vecnou (pasívnou) legitimáciou. 51. Vecná legitimácia vyjadruje postavenie strany sporu v hmotnoprávnom vzťahu (niekedy aj v procesnoprávnom vzťahu), ktoré v konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní. Strana, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (záväzku), má pasívnu legitimáciu. Súd žalobe vyhovie len vtedy, ak žalobca žaluje osobu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti. Ak sa to v konaní nedokáže, súd žalobu zamietne so záverom o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. 52. V konaní nebolo sporným, že predmetom nároku o určenie vlastníckeho práva je nehnuteľnosť (nehnuteľnosti), ktorá je v príslušnom katastri vlastnícky zapísaná na žalovanú v 1. rade. Preto žalovaná v 2. rade nie je nositeľom pasívnej vecnej legitimácie vo vzťahu k tomuto nároku. Pokiaľ preto súd napadnutým rozsudkom vyhovel predmetnej žalobe bez toho, aby žalobu súčasne zamietol voči žalovanej v 2. rade, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci vo vzťahu k žalovanej v 2. rade, čím bol v tejto časti naplnení uplatnený odvolací dôvod podľa .

53. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku I. ako vecne správny vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanou v 1. rade v zmysle potvrdil, vrátane výroku II. ako závislého výroku a vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanou v 2. rade zmenil tak, že žalobu proti žalovanej v 2. rade zamietol, pretože v tejto časti nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie ( ).

54. V súlade s v spojení s a odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanou v 1. rade tak, že úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanej v 1. rade trovy odvolacieho konania v plnom rozsahu. 55. V súlade s v spojení s , a odvolací súd zmenil výrok II. vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanou v 2. rade tak, že žalovanej v 2. rade, ktorá mala v celom konaní (prvoinštančnom a odvolacom) plný úspech, priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.

56. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 ( posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).