Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_23Co-188-2014.pdf
PDF · 77.91 KB
Case nature
Area
Subarea
23Co/188/2014
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľky: S. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX, E., zast. JUDr. Katarínou Galovou, advokátkou, E. Belluša 6936/10, Piešťany, proti odporcovi: UNIQA poisťovňa a.s., Lazaretská 15, Bratislava, o náhradu škody vo výške 1.910,00 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľky proti medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Trnava, č. k. 16C/574/2013-108 zo dňa 14. januára 2014, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvého stupňa sa r u š í a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Prvostupňový súd určil medzitýmnym rozsudkom, ktorý je napadnutý odvolaním, že pohľadávka navrhovateľky je premlčaná. Podľa § 152 ods. 2 O.s.p. súd mal za to, že je účelné a hospodárne rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom o tom, či je nárok premlčaný (v opačnom prípade by došlo k nehospodárnemu vykonávaniu dokazovania). Preto o základe súd rozhodol v súlade s citovaným ustanovením zákona týmto rozhodnutím.
Podľa § 106 ods. 1 Obč. zák. potom odôvodňoval, že ak bola škoda spôsobená protiprávnym úkonom, ktorý zároveň naplnil skutkovú podstatu trestného činu, právo zo zodpovednosti za škodu možno uplatniť aj v trestnom (adhéznom) konaní. Návrh musí byť urobený v čase od začatia trestného konania do začatia dokazovania na hlavnom pojednávaní. Ak uplatnenie nároku na náhradu škody v občianskom súdnom konaní predchádzalo jeho uplatnenie v trestnom konaní, treba pri vznesenej námietke premlčania vychádzať zo zistenia, či nárok na náhradu škody v trestnom konaní bol uplatnený riadne, či poškodený v tomto konaní riadne pokračoval, či mu bola prisúdená celá náhrada škody alebo bol so svojimi nárokmi odkázaný na konanie vo veciach občianskoprávnych a či v občianskom súdnom konaní uplatnil svoj nárok ešte včas v rámci plynutia premlčacej doby, resp. bezprostredne po skončení trestného konania. Pri úvahe o tom, kedy sa poškodený dozvedel o škode, treba vychádzať z preukázanej vedomosti poškodeného o vzniknutej škode. V prípade námietky premlčania je v konaní o náhradu škody, ktorému predchádzalo adhézne konanie, potrebné posúdiť, či bol nárok na náhradu škody v trestnom konaní uplatnený, či bol uplatnený riadne a či poškodený v adhéznom konaní riadne pokračoval (R 22/1979). Potom s poukazom na § 112 OZ v danom prípade si navrhovateľka uplatnila škodu v prípravnom konaní 25.01.2008, opakovane tak urobila 12.10.2009, kedy po odbržaní trestného rozkazu si riadne špecifikovala a vyčíslila svoj nárok. Je nesporné, že lehota na uplatnenie nároku v tomto období spočívala. Navrhovateľka síce mala vedomosť o tom, kto za škodu zodpovedá, pre poskytnutie plnenia však bolo potrebné rozhodnutie súdu. Rozsudok tunajšieho súdu 1T 68/2009 nadobudol právoplatnosť dňom 04.50.2010 (obžalovaný a prokurátor sa vzdali odvolania a prevzali si skrátený rozsudok), kedy zásadne začína plynúť premlčacia lehota na uplatnenie nároku (ak nebola škoda v trestnom konaní poškodenému priznaná tak, ako sa tomu stalo v tomto prípade). Týmto momentom boli splnené súčasne dve podmienky pre začatie plynutia premlčacej lehoty - kedy sa poškodený dozvie o škode a tiež o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá. Navrhovateľka si v rámci trestného konania uplatnila náhradu škody, ktorú jej spôsobil vinník nehody. Návrh v tomto konaní však smeruje voči odporcovi, ktorý je zodpovednostným poisťovateľom škodcu, a teda i z tohto pohľadu je potrebné plynutie premlčacej lehoty predovšetkým s prihliadnutím na potrebnú činnosť poškodeného - či poškodený v adhéznom konaní riadne pokračoval, posudzovať. Navrhovateľke ani odporcovi nebolo doručené právoplatné rozhodnutie súdu. Z hľadiska počiatku plynutia premlčacej lehoty je však rozhodujúcou skutočnosť, že navrhovateľka mala vedomosť o pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 04.05.2010. Na toto sa nedostavila (jej tvrdenie, že sudkyňa jej prisľúbila informovať ju o výsledku pojednávania nie je v tomto smere relevantné). Napriek tomu, že vo veci súd konal, navrhovateľka nevyvinula dostatočnú činnosť na to, aby riadne v adhéznom konaní pokračovala, keď samotného odporcu vyzvala opakovane na plnenie až dňa 14.05.2012 a o doručenie rozsudku požiadala až 24.07.2012 telefonicky - teda viac ako dva roky od rozhodnutia vo veci. Za daných okolností súd mal za to, že navrhovateľka riadne nepokračovala v adhéznom konaní, keď nevenovala náležitú starostlivosť predmetu sporu a náhrade škody. Voči samotnému odporcovi takisto smerovala opakovanú výzvu na plnenie až 14.05.2012, návrh podala 31.07.2012. S prihliadnutím na uvedené má súd za to, že k uplynutiu subjektívnej 2-ročnej lehoty na uplatnenie nároku voči odporcovi došlo dňom 04.05.2012, teda dva roky od uplynutia právoplatnosti rozhodnutia súdu (04.05.2010), ktorým bolo určené, kto za škodu zodpovedá a od tejto skutočnosti (keď výška škody bola známa) sa odvíja aj nárok navrhovateľky voči odporcovi. Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľka v konaní o uplatnenie nárokov na náhradu škody riadne nepokračovala a bola nečinná, podľa názoru súdu premlčacia lehota nespočívala do momentu, kedy jej bolo rozhodnutie doručené. Skutočnosť, že si v adhéznom konaní škodu uplatnila, nie je z hľadiska uplynutia premlčacej lehoty s prihliadnutím na uvedené rozhodujúca.
Proti tomuto rozsudku podala odvolanie navrhovateľka, pretože medzitýmny rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b) O.s.p.). Prvostupňový súd prijal záver, že navrhovateľka riadne nepokračovala v adhéznom konaní, keď nevenovala náležitú starostlivosť predmetu sporu a náhrade škody a mal za to, že k uplynutiu subjektívnej 2-ročnej lehoty na uplatnenie nároku voči odporcovi došlo 04.05.2012, teda 2 roky po uplynutí právoplatnosti rozhodnutia. Na inom mieste odôvodnenia rozsudku však súd vyjadruje záver, že napriek tomu, že vo veci súd konal, navrhovateľka nevyvinula dostatočnú činnosť na to, aby riadne v adhéznom konaní pokračovala, keď samotného odporcu vyzvala opakovane na plnenie až 14.05.2012 a o doručenie rozsudku požiadala až 24.07.2012. Odvolateľka poukázala na to, že dopravná nehoda sa stala 25.11.2007, uplatnila si nárok na náhradu škody v premlčacej lehote podľa § 106 ods. 1 O.z. Tým je naplnený prvý právny predpoklad právnej normy obsiahnutej v § 112 O.z. o neplynutí premlčacej lehoty, a to ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu. K druhému právnemu predpokladu na vyhodnotenie skutkového stavu ako riadneho pokračovania v začatom konaní poukázala navrhovateľka na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1 Cdo 43/2010, Najvyššieho súdu Českej republiky 20 Cdo 3291/2011, z ktorej vyplýva, že riadne pokračuje v konaní ten, kto nebráni svojimi procesnými úkonmi jeho náležitému priebehu tak, aby toto konanie mohlo skončiť meritórnym rozhodnutím. Pokiaľ sa navrhovateľka ako poškodená v trestnom konaní nezúčastnila hlavného pojednávania, o ktorom bola upovedomená, nemožno na základe toho urobiť záver, že nepokračovala riadne v trestnom konaní tak, ako to urobil prvostupňový súd. Zo strany súdu bola poučená o tom, že má právo byť prítomná na ďalšom hlavnom pojednávaní, kedy bolo pojednávanie odročené 12.11.2009. Súd navrhovateľku neinformoval o výsledku hlavného pojednávania zo 04.05.2010, ani o termíne nového hlavného pojednávania, preto sa nemala prečo domnievať, že trestné konanie je ukončené. Navrhovateľka však bola aktívna, nemožno jej vytknúť nevenovanie náležitej starostlivosti alebo nezáujem o jej nárok. Odporca od 05.05.2009 disponoval všetkými dokladmi, ktorými preukazovala škodu v trestnom konaní. Niektoré doklady boli odporcovi predložené aj dňa 20.03.2009, listom zo dňa 09.06.2010 odporca informoval navrhovateľku o tom, že je v trestnom konaní informovaný o úkonoch trestného konania príslušnými orgánmi a uviedol, že keď mu bude doručené konečné rozhodnutie, pristúpi k plneniu. Navrhovateľka opätovne vyzvala odporcu na plnenie listom zo 14.05.2012, odporca potvrdil príjem výzvy dňa 23.05.2012 emailom. V tom čase ešte navrhovateľke nebolo známe, že trestné konanie bolo ukončené, ani odporcovi. Po obdržaní trestného rozsudku sa informovala o stave trestného konania, dňa 30.07.2012 pokračovala v občianskoprávnom konaní. Naostatok poukázala navrhovateľka na nedodržanie postupu podľa ustanovenia § 118 ods. 1 O.s.p. ako za protizákonný napriek tomu, že vo veci boli vykonané viaceré listinné dôkazy, súd neoboznámil účastníkom konania výsledky prípravy pojednávania, neoboznámil účastníkov konania prečítaním listinných dôkazov, nezaznamenal vykonanie tohto úkonu do zápisnice. Tiež poukázala na nesprávnosť výroku súdu, keď pojmovo v zmysle ustanovenia § 152 ods. 2 O.s.p. môže byť vydaný medzitýmny rozsudok len kladný, ktorý určuje, že právny základ je daný. V prípade, ak súd dospel záveru, že navrhovateľka nemá na požadované plnenie právo vzhľadom na námietku premlčania, mal rozhodnúť konečným rozsudkom, žalobu zamietnuť a nie určiť, že pohľadávka je premlčaná. V takomto prípade je vydanie medzitýmného rozsudku vylúčené, pretože nie je splnená podmienka účelnosti. Preto žiadala odvolací súd rozhodnúť, že základ žalobného nároku je opodstatnený, o výške nároku a o náhrade trov bude rozhodnuté v konečnom rozsudku.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po tom, čo zistil, že odvolanie je podané včas oprávnenou osobou (§ 201 a § 204 O.s.p.), prejednal vec obsahom a dôvodmi podaného odvolania podľa ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. postupom bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. Pretože zistil, že rozsudok súdu prvého stupňa bol vydaný na základe nesprávneho právneho posúdenia tým, že prvostupňový súd nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.
Podľa ustanovenia § 152 ods. 2 O.s.p. rozsudkom sa má rozhodnúť o celej prejednávanej veci. Ak je to však účelné, môže súd rozsudkom rozhodnúť najskôr len o jej časti alebo len o jej základe.
Súd má v zásade vždy rozhodnúť konečným rozsudkom. Čiastočný rozsudok bude prichádzať do úvahy najmä v prípade, ak časť uplatneného nároku je nesporná a rozhodnutie o zvyšku uplatneného nároku si bude vyžadovať rozsiahlejšie dokazovanie, prípadne bude závisieť od posúdenia predbežnej otázky, ktorú rieši iný orgán. Rozhodnutie medzitýmnym rozsudkom na vyriešenie základu bude vhodné, ak zistenie výšky prípadného nároku bude náročné, resp. nákladné.
Ak nerozhodne súd vo veci samej v celej prejednávanej veci, ale len o jej časti hovorí sa v procesnej teórii o rozsudku čiastočnom, ak rozhodne súd najskôr o právnom základe veci, ide o rozsudok medzitýmny.
Za splnenia podmienky účelnosti, je zákonom umožnené súdu rozhodnúť najskôr o právnom základe predmetu konania, ktorý bol opodstatnený a potom po právoplatnosti tohto rozsudku rozhodnúť o výške uplatneného nároku rozsudkom konečným. Právnym základom nároku je treba rozumieť všetko ostatné, čo nemožno podriadiť pod pojem výška uplatneného nároku, ako napríklad i otázka spoluzavinenia navrhovateľa uplatňujúceho nárok na náhradu škody, otázka zániku práva. Otázky, ktoré prináležia svojou povahou k základu prejednávanej veci a ktoré neboli vyriešené medzitýmnym rozsudkom, je však vylúčené riešiť najprv v konaní a rozhodovaní vo výške škody na ňu nenadväzujúcej. K rozhodnutiu o základe veci však nepatrí riešenie predbežnej otázky, pre rozhodnutie vo veci samej o predbežnej otázke nemôže byť totiž aj nerozhodnuté formou výroku rozsudku, nie to ešte v dôvodoch. Výrok medzitýmneho rozsudku bude znieť podľa výsledku konania tak, že uplatnený nárok je čo do právneho základu opodstatneným buď celkom, alebo jednou polovicou alebo jednou štvrtinou a podobne, a že výrok o výške nároku a o nákladoch konania zostáva na rozsudku konečnom.
Posúdenie predbežnej otázky sa nemôže v žiadnom prípade vyjadriť formou výroku, ale môže sa prejaviť len v spôsobe rozhodnutia o návrhu vo veci samej a možno ho uviesť len v odôvodnení rozhodnutia.
Pre vyriešenie predbežnej otázky pre rozhodnutie vo veci samej je nepochybne na posúdenie námietky premlčania, ktorú na návrh toho ktorého účastníka súd posudzuje priamo v konaní ako predbežnú otázku pred rozhodnutím vo veci samej. Nemôže byť preto rozhodované o právnom základe predmetu konania tak, ako to rozhodol súd prvého stupňa. Námietkou premlčania sa mal zaoberať v riadnom konaní a keď zistil, že nárok je premlčaný mal návrh konečným rozsudkom zamietnuť. Navyše tým nie je naplnený tiež predpoklad účelnosti vydania medzitýmneho rozsudku.
Odvolací súd preto medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa zrušil podľa ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. a vec vrátil na ďalšie konanie podľa ods. 2 toho istého ustanovenia.
Úlohou súdu prvého stupňa preto bude v konaní sa zaoberať ako predbežnou otázkou námietkou premlčania. Ak zistí, že je nárok premlčaný, tak návrh zamietne.
Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte počtom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.