Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Co/60/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu JUDr. Milana Šebeňa a JUDr. Mareka Kohúta právnej veci žalobcu: A. F. F., W. X, XXX XX L., proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, Ul. Špitálska č. 4, 6, 8, 816 43 Bratislava, o uloženie povinnosti prideľovať prácu a iné, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov zo dňa 11.12.2013 č.k. - 130, zhodou hlasov členov senátu takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa.

Žalobca n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanému sa ich náhrada n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom rozhodol, že :

„Z a s t a v u j e konanie v časti, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému mu poskytovať prácu.

Vo zvyšnej časti žalobu z a m i e t a .

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .“

V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že :

„ žalobca sa žalobou zo dňa 6.12.2011, doplnenou jeho písomnými podaniami zo dňa 11.4.2012, zo dňa 21.6.2012 a zo dňa 2.3.2013 domáhal, aby žalovanému bola uložená povinnosť prideľovať mu prácu vo vedúcej pozícii v štátnych službách, v mieste jeho trvalého bydliska s tým, že táto práca by mala byť v úrovni prednostu štátneho úradu s finančným ohodnotením ( platom) na úrovni primátora mesta a to až do doby jeho nároku na odchod do riadneho dôchodku. Žalobu odôvodňoval tým, že právoplatným a vykonateľným rozsudkom Okresného súdu Bardejov č.k. zo dňa 16.1.1991 v spojení s konečným rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. -224 zo dňa 19.7.1991 bolo určené, že výpoveď z pracovného pomeru daná mu jeho bývalým zamestnávateľom- Okresným národným výborom v Bardejove listom zo dňa 14.11.1988 s účinnosťou od 1.3.1989 je neplatná. Tvrdil, že týmto mu bol priamo zo zákona kontinuálne, spätne a aj do budúcna obnovený jeho pracovný pomer, avšak jeho faktického naplnenia sa nikdy nedočkal, lebo keď po právoplatnosti uvedených rozsudkov nastúpil dňa 2.8.1991 do práce na Okresný úrad v Bardejove, ktorý bol toho času povinným subjektom na uspokojenie všetkých jeho pracovnoprávnych nárokov a domáhal sa tam prideľovania mu práce titulom

trvania jeho pracovného pomeru zo zákona v zmysle § 61 Zákonníka práce, žiadna práca zodpovedajúca jeho možnostiam a schopnostiam mu prideľovaná nebola a po troch dňoch prítomnosti v úrade bol jeho štatutárom vykázaný na ulicu. Žalobca tvrdil, že práca, na ktorej prideľovanie má v zmysle uvedených rozsudkov právo, mu nie je prideľovaná dodnes, hoci sa výkonu svojich práv a naplnenia uvedených rozsudkov opakovane domáhal.

V priebehu konania žalobca prostredníctvom svojich písomných podaní zo dňa 4.8.2013 a zo dňa 8.12.2013 a prednesu na pojednávaní dňa 19.11.2013 svoju žalobu rozšíril aj o ďalšie uplatňované nároky a to tak, že žiadal, aby žalovanému popri povinnosti prideľovať mu prácu, bola uložená tiež povinnosť uspokojiť nároky žalobcu, ktoré už konkretizoval v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. a zaplatiť mu odstupné všetko spolu vo výške 37.000,- eur, ďalej povinnosť vydať žalobcovi posudok o pracovnej činnosti, potvrdenie o zamestnaní a ďalšie náležitosti, ktoré vyplývajú z § 20 Zákonníka práce, ďalej povinnosť zaplatiť žalobcovi priame hmotné finančné nároky, a to náhradu za ušlý plat vedúceho štátneho zamestnanca včítane 13-teho a 14-teho platu, pravidelných i mimoriadnych odmien s príplatkami za nevyčerpanú dovolenku vo výške spolu 1.500.000,- eur, tiež povinnosť nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu za znemožnenie mu výkonu jeho povolania, zamestnania a sebarealizácie a vytrpené psychické útrapy vo výške spolu 400.000,- eur a nahradiť mu škodu na zdraví vrátane straty na dôchodku od roku 2003 doposiaľ aj s úrokom, spolu vo výške 63.000,- eur.

Súd túto zmenu žaloby v zmysle podaní žalobcu zo dňa 4.8.2013, 8.12.2013 a jeho prednesu na pojednávaní dňa 19.11.2013 uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 11.12.2013 pripustil, preto predmetom rozhodovania boli nároky žalobcu v zmysle takto zmenenej žaloby ako sú špecifikované v predchádzajúcom odseku.

Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomne tak, že o nároku žalobcu na prideľovanie mu práce už bolo právoplatne rozhodnuté v konaní vedenom na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. , preto je tu prekážka veci rozsúdenej. Podľa žalovaného z právoplatného rozsudku Okresného súdu Bardejov č.k. -169 zo dňa 21.20.2010 vyplýva, že pracovný pomer žalobcu zanikol likvidáciou bývalého Okresného národného výboru, pričom povinnosti tohto zamestnávateľa neprešli na bývalý Okresný úrad, ani na ďalšie orgány preberajúce jeho právomoci a kompetencie na základe reforiem miestnej štátnej správy. Uviedol, že ani žiadnym všeobecne záväzným právnym predpisom neboli na Slovenskú republiku ani na Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny prenesené povinnosti zamestnávateľa žalobcu, preto označený žalovaný v spore nie je pasívne vecne legitimovaný, lebo naň neprešli zamestnávateľské povinnosti bývalého Okresného národného výboru Bardejov, ktorý zanikol bez právneho nástupcu. Žalovaný tvrdil, že oblasť ľudovej kontroly, v ktorej žalobca pred rokom 1991 pracoval, nebola žiadnym všeobecne záväzným právnym predpisom prenesená do úseku štátnej správy v oblasti sociálnych vecí a rodiny, žalobca nikdy nepracoval v oblasti sociálnych vecí a rodiny spadajúcej pod právomoc Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, nároky a záväzky z pracovnoprávnych vzťahov žalobcu na Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny nikdy neprešli, preto žaloba je nedôvodná. Poukazujúc na skutočnosť, že žalobca svoju žalobu opiera o rozsudok sp. zn. a odvoláva sa v nej na udalosti, ktoré sa odohrali v roku 1991, žalovaný z opatrnosti vzniesol tiež námietku premlčania podľa § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka a žalobu ako nedôvodnú žiadal zamietnuť v celom rozsahu.

Žalobca vo svojom písomnom podaní zo dňa 7.12.2013 navrhol spojiť tu prejednávanú vec na spoločné konanie s vecou vedenou na tunajšom súde pod spisovou značkou s tým, že žiada to preto, aby sa predišlo ďalším špekuláciám a snahám o znemožnenie jeho práva, ktoré mu garantujú zákony a SR. Tomuto návrhu však súd nevyhovel a na pojednávaní dňa 11.12.2013 ho zamietol, lebo na spojenie vecí neboli splnené zákonné podmienky v zmysle ust. § 112 Občianskeho súdneho poriadku ( ďalej len „O.s.p.“). Podľa tohto zákonného ustanovenia v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkove spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Ak sa v návrhu na začatie konania uvádzajú veci, ktoré sa na spojenie nehodia, alebo ak odpadnú dôvody, pre ktoré súd veci spojil, môže súd niektorú vec vylúčiť na samostatné konanie. V konaní sp. zn. , v ktorom sa koná o žalobe žalobcu na náhradu finančných nárokov s príslušenstvom proti žalovaným 1/ Slovenskej republike zast. Ministerstvom vnútra SR a 2/ Obvodný úrad Bardejov už pred podaním návrhu žalobcu na spojenie vecí bolo meritórne rozhodnuté, a to rozsudkom zo dňa 28.11.2012, ktorým súd žalobu zamietol, vec je toho času v štádiu odvolacieho konania, preto spojenie vecí neprichádzalo do úvahy, keďže spojenie nerozhodnutej a rozhodnutej veci

do spoločného konania nemá oporu v § 112 O.s.p.. Návrhu žalobcu na spojenie vecí preto nebolo možné vyhovieť.

Na prejednanie veci samej nariadil súd pojednávanie, na ktorom vec v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. prejednal v neprítomnosti žalovaného s prihliadnutím na obsah spisu a vykonané dôkazy, lebo ten sa napriek riadnemu a včasnému predvolaniu ani na jedno z nariadených pojednávaní nedostavil a o ich odročenie nežiadal. Na pojednávaní dňa 11.12.2013 súd vec v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. prejednal a rozhodol aj v neprítomnosti žalobcu, ktorý podaním zo dňa 9.12.2013 oznámil, že pre pooperačné ťažkosti sa pojednávania nezúčastní a o jeho odročenie nežiadal.“

Ďalej prvostupňový súd konštatuje, že sa „oboznámil s obsahom žaloby a písomných vyjadrení účastníkov, vykonal vo veci dokazovanie výsluchom žalobcu, oboznámením sa s obsahom spisu a zberných spisov tunajšieho súdu sp. zn. , , , ďalej s obsahom rozhodnutí tunajšieho súdu sp. zn. , , , , , , rozhodnutí Krajského súdu v Prešove sp. zn. , , , , dôkazy vyhodnotil podľa svojej úvahy, jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti a dospel k záveru, že žalobe žalobcu nemožno vyhovieť ani sčasti.“

Prvej časti žaloby žalobcu, v ktorej sa tento domáhal, aby súd žalovanému uložil povinnosť poskytovať mu prácu, jej meritórnemu prejednaniu bránila prekážka veci rozsúdenej (res iudicata), pretože už rozsudkom zo dňa 21.10.2010, č.k. -169 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k.11Co/7/2011-199 zo dňa 28.4.2011 rozsudok č.k. -169 dňa 31.5.2011 súd takúto totožnú žalobnú požiadavku žalobcu v celom rozsahu zamietol. Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) svojou podstatou patrí k procesným podmienkam a jej existencia v každom štádiu konania vedie k jeho zastaveniu bez toho, aby súd uvažoval o iných opatreniach. Ak by totiž súd napriek tejto procesnej prekážke konal vo veci, o ktorej sa už právoplatne rozhodlo, ďalším meritórnym rozhodnutím by mohol porušiť základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky. Splnenie procesných podmienok a ich nedostatky súd skúma z úradnej povinnosti (ex offo). Po zistení neodstrániteľného nedostatku podmienok konania, medzi ktoré patrí aj prekážka veci rozsúdenej, súd konanie musí zastaviť (§ 103, § 104 ods.1 O.s.p.). Právoplatný rozsudok vo veci tvorí prekážku veci rozsúdenej pre opätovné prejednanie nároku žalobcu na prideľovanie mu práce, lebo konanie malo tých istých účastníkov a prejednával sa tam ten istý nárok, ktorý sa opieral o ten istý právny dôvod vyplývajúci z totožného skutkového stavu (povinnosť žalovaného ako tvrdeného nástupcu zrušeného ONV prideľovať žalobcovi prácu s primeraným platom na základe neplatného skončenia pracovného pomeru konštatovaného v konaní ). Vzhľadom na zistenú prekážku veci rozsúdenej, ktorá je neodstrániteľným nedostatkom podmienok konania, neostávalo súdu nič iné, než konanie o tej časti žaloby žalobcu, v ktorej sa tento domáhal uloženia povinnosti žalovanému poskytovať mu prácu podľa § 104 ods.1 O.s.p. zastaviť.

Pokiaľ ide o ostatné nároky žalobcu, t.j. na uloženie povinnosti žalovanému uspokojiť nároky žalobcu, ktoré konkretizoval v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. a zaplatiť mu odstupné všetko spolu vo výške 37.000,- eur, ďalej povinnosť vydať žalobcovi posudok o pracovnej činnosti, potvrdenie o zamestnaní a ďalšie náležitosti, ktoré vyplývajú z § 20 Zákonníka práce, ďalej povinnosť zaplatiť žalobcovi priame hmotné finančné nároky, a to náhradu za ušlý plat vedúceho štátneho zamestnanca včítane 13-teho a 14-teho platu, pravidelných i mimoriadnych odmien s príplatkami za nevyčerpanú dovolenku vo výške spolu 1.500.000,- eur, tiež povinnosť nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu za znemožnenie mu výkonu jeho povolania, zamestnania a sebarealizácie a vytrpené psychické útrapy vo výške spolu 400.000,- eur a nahradiť mu škodu na zdraví vrátane straty na dôchodku od roku 2003 doposiaľ aj s úrokom, spolu vo výške 63.000,- eur, ani v tejto časti nebolo možné žalobe vyhovieť. Žalobca ako žalovaného, ktorý by mal uspokojiť tieto jeho nároky označil Slovenskú republiku, zastúpenú Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny argumentujúc nástupníctvom po zrušenom Okresnom národnom výbore a potom Okresnom úrade. Národné výbory boli orgánmi socialistickej štátnej moci a správy v krajoch, okresoch a v obciach, a to na základe zák. č. 69/1967 Zb. o národných výboroch, ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.1.1968. Zákon o národných výboroch bol zrušený zákonom č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení (§ 31 tohto zákona). Zákon o obecnom zriadení nadobudol účinnosť dňom volieb do orgánov samosprávy obci (§ 32 tohto zákona), ktoré ako je všeobecne známe sa konali v dňoch 23. a 24. novembra 1990. Dňom vykonania volieb, t.j. 24. novembra 1990 nadobudol účinnosť zákon č. 472/1990 Zb. o organizácii miestnej štátnej správy (§ 17 tohto zákona), ktorým boli

zriadené nové orgány miestnej štátnej správy a to okresné a obvodné úrady. V zmysle § 13 ods. 2 písm. b/ zákona o organizácii miestnej štátnej správy plnili úlohy súvisiace s likvidáciou a prevodom majetku národných výborov a s pracovnoprávnymi vzťahmi pracovníkov národných výborov likvidátori vymenovaní ministrom vnútra, ktorí mali v pracovnoprávnych veciach postavenie vedúceho organizácie podľa § 9 ods. 1 Zákonníka práce v tom čase účinnom. Ako je vyššie spomenuté, všetky národné výbory dňom 23. a 24. novembra 1990 ukončili svoju činnosť a vstúpili do likvidácie, ktorá v zmysle uznesenia vlády SR zo dňa 24. novembra 1990 skončila dňa 31. júla 1991. Podľa § 251 Zákonníka práce účinného v čase likvidácie národných výborov, ak sa zrušuje organizácia, určí orgán, ktorý organizáciu zrušuje, ktorá organizácia je povinná uspokojiť nároky pracovníkov zrušenej organizácie, prípadne uplatňovať jej nároky. Ak sa však vykonáva pri zrušení organizácie jej likvidácia, má túto povinnosť orgán vykonávajúci likvidáciu, prípadne štát. V nadväznosti na likvidáciu národných výborov Ministerstvo vnútra SR spolu s Ministerstvom financií SR prijalo Zásady postupu riešenia pracovnoprávnych vzťahov pracovníkov aparátu národných výborov v súvislosti s ich zrušením (ďalej len „zásady“) a taktiež Postup likvidačných skupín národných výborov do ukončenia likvidácie (ďalej len „postup“). V zásadách a postupe v súlade s § 13 Zákona o organizácii miestnej štátnej správy sa konštatuje, že úlohy súvisiace s pracovnoprávnymi vzťahmi pracovníkov národných výborov plní v čase ich likvidácie likvidátor vymenovaný ministrom vnútra SR, ktorému odporúča riešiť ukončenie pracovných pomerov zamestnancov národných výborov dohodami o rozviazaní pracovných pomerov alebo výpoveďami z dôvodu organizačných zmien. Z toho však nemožno vyvodiť záver o prechode zamestnávateľských práv a povinností bývalého okresného národného výboru na bývalý okresný úrad. Zásady, postup a uznesenie vlády SR z 24. novembra 1990 treba považovať za rozhodnutie vydané podľa § 251 Zákonníka práce s tým, že pracovný pomer žalobcu likvidáciou bývalého okresného národného výboru zanikol a povinnosti zamestnávateľa neprešli na bývalý okresný úrad, a teda ani ďalšie orgány preberajúce jeho právomoci a kompetencie na základe reforiem miestnej štátnej správy (počnúc zákonom č. 472/1990 Zb., cez zákon č. 222/1996 Z.z. a zákon č. 515/2003 Z.z. v znení zákona č.254/2007 Z.z.), teda žalovaný nie je v tomto spore vecne pasívne legitimovaný, nakoľko na neho podľa žiadneho zákona neprešli zamestnávateľské povinnosti z bývalého ONV, ktorý zanikol likvidáciou bez právneho nástupcu. Súd ďalej uvádza, že žalobca viedol proti bývalému ONV spor o neplatnosť výpovede na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. v spojení s konaním na Krajskom súde Košice sp. zn. , kde bolo právoplatne rozhodnuté dňa 2.8.1991, že výpoveď je neplatná. To však bolo už v čase po ukončení činnosti likvidačných skupín, kedy bývalé národné výbory už neexistovali, nakoľko ako bolo vyššie spomenuté tie zanikli likvidáciou bez právneho nástupcu. Na Slovenskú republiku neprešli povinnosti „zamestnávateľa“ žalobcu ako sa tento mylne domnieva, preto Slovenská republika ani nemôže vystupovať ako nositeľ povinností, ktoré sú predmetom tohto konania. Keďže na Slovenskú republiku neprešli zamestnávateľské povinnosti z bývalého ONV, ktorý zanikol bez právneho nástupcu, preto ani Slovenská republika zastúpená Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny nemôže byť v spore vecne pasívne legitimovaná na uspokojenie nárokov, ktoré majú súvis s pracovnoprávnym vzťahom žalobcu. Preto bolo potom potrebné žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť, lebo žalovaný nie je vecne pasívne legitimovaný na uspokojenie uplatnených nárokov žalobcu. Keďže na Slovenskú republiku zastúpenú Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny neprešli zamestnávateľské povinnosti bývalého zamestnávateľa žalobcu, potom je zrejmá tiež absencia akejkoľvek príčinnej súvislosti a jej možnej zodpovednosti za žalobcom tvrdený vznik nemajetkovej ujmy a poškodenia zdravia, ktoré mal žalobca utrpieť v súvislosti s ním uvádzaným znemožnením mu výkonu jeho zamestnania a povolania v štátnych službách. Preto odhliadnuc od toho, že žalobca na preukázanie vzniku, základu a výšky týchto svojich uplatňovaných peňažných nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy a poškodenie zdravia neoznačil a nepredložil žiadne dôkazy, už len z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie označeného žalovaného ani v tejto časti žaloby nemohol byť úspešný. Záverom súd poukazuje na to, že právny názor, podľa ktorého bývalý Okresný úrad Bardejov a jeho právni nástupcovia neboli zamestnávateľmi žalobcu po zániku ONV a že na Slovenskú republiku neprešli povinnosti zamestnávateľa žalobcu musí byť žalobcovi dobre známy, lebo tento právny názor už bol opakovane konštatovaný aj v iných súdnych konaniach, v ktorých bol žalobca účastníkom, viď napr. rozsudok Okresného súdu Bardejov č.k. -169 zo dňa 21.10.2010 (strana jeho 6 odôvodnenia) potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. -199 zo dňa 28.4.2011 alebo rozsudok Okresného súdu Bardejov č.k. -131 zo dňa 18.3.2009 potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 20.8.2009 č.k. .

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods.1 O.s.p. v spojení s § 151 ods.1 O.s.p. tak, že účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Neúspešný žalobca právo na náhradu trov konania nemá,

preto mu ju priznať nebolo možné. Úspešný žalovaný návrh na uloženie povinnosti žalobcovi nahradiť mu trovy konania v priebehu konania neurobil, ani jemu preto súd náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca. Vytýka súdu prvého stupňa, že rozsudkom nerozhodol o tom, o čom mal, teda o predmete sporu. Nebolo potrebné vychádzať z konania , ktorého „finálny produkt“ je priamo zo zákona neplatný. Terajšie konanie pod sp. zn. vzniklo z podnetu samotného súdu ako nedokončené súdne dielo vyplývajúce z rozhodnutí vo veci nerealizovaných ani vo výkone rozhodnutia pod sp. zn. E 182/98 či v exekučnom konaní Er 20/2006. Inštitúty podľa § 174b O.s.p. v spojení s ust. § 365 O.s.p. sa minuli účinku tak, ako sa bezvýsledným stal jeho pokus o zmier, pre ktorý súd neurobil nič, preto si súd ani nesplnil túto zo zákona vyplývajúcu mu úlohu. V konaní mu v prvom rade ide o prideľovanie dávno už právoplatne a vykonateľne vysúdenej práce. Toto sa nikdy ani na okamih nestalo. Nejde mu bezprostredne o neplatnosť výpovede z 27. 8. 1991, ktorú priamo zákon robí neplatnou. Za takéhoto stavu v predmetnej veci nemôže ísť o prekážku res iudicata ku konaniu pod sp. zn. . Z dôvodov rozsudku vyplýva aj to, že súd vychádzal z podobných konaní, pričom spor tam vôbec nepatrí, pretože sa v ňom jedná o bytový problém a nie o pracovno-právnu záležitosť. V dôvodoch rozhodnutia absentujú dôležité súdne spory ako , a podobne. Prideľovaniu práce nebráni prekážka rozsúdenej veci. Stav totálneho bezprávia u neho trvá neprestajne od 1. 1. 1992 a od tohto času až po dnes nie je naplnený pracovnoprávny vzťah daný k SR ako mu garantuje priamo zákon v ust. § 61 ods. 1 Zák. práce. Vytýka súdu prvého stupňa aj to, že v tomto konaní tak, ako aj v minulosti v iných súdnych konaniach tohto druhu, si súd mieša dva rozdielne a taxatívne vymenované výpovedné dôvody zrušenie organizácie a jej zánik. Z hľadiska skutkového stavu i právneho posúdenia je to absolútne nesprávne. V rámci výkonu pôvodného rozsudku v konaní v nadväznosti na konania E 182/98 i Er 210/06 bolo povinnosťou štátu voči nemu zabezpečiť mu prácu a nie pre štát vyvodiť právo na ďalší vyhadzovák jeho osoby z práce na ulicu. Za nezmysly označuje odvolateľ to, že národné výbory zanikli a boli zlikvidované, pretože tieto slovné spojenia sú nemožné, pretože takýmto spôsobom zaniknuté právne a štátne subjekty sa nelikvidujú, keďže majú priamo zo zákona právne nástupníctvo kontinuálne zabezpečené tak, ako je to upravené v § 249 a 250 Zák. práce. ONV Bardejov bol zrušený a zlikvidovaný a jeho právnym nástupcom je štát zhmotnený jeho určenou štátnou organizáciou, čo sa aj stalo, keď ním bol bývalý Okresný úrad Bardejov. Prednosta takéhoto úradu ako fyzická osoba mu nemôže dať výpoveď z práce v mene svojom, ako sa to stalo, ale môže urobiť tak len pod hlavičkou organizácie, za ktorú sa podpisuje ako jej štatutár. Druhá jeho výpoveď z mesiaca august 1991 je zo zákona neplatná. Nesúhlasí so súdom prvého stupňa, že tu neexistuje právne nástupníctvo. Právnym nástupcom je tu štát. Ust. § 251 Zák. práce hovorí jasne o jeho povinnostiach, čo štát vo vzťahu k jeho osobe nesplnil. Povinnosť prideľovať práce mu vyplynulo prinajmenšom zo singulárnej sukcesie prostredníctvom svojej štátnej organizácie Okresného úradu Bardejov. Jeho bývalá prednostka odignorovala nielen pokyny č. 18, ale aj osobne adresovaný list z Ministerstva vnútra SR pod č. OVS/3-875/1991 zo 16. 8. 1991. Nie je pravdou ani to, že jeho pracovná náplň po bývalom ONV neprešla na nikoho. Má vedomosť o tom, že podľa zákona o výkone štátnej správy táto pôvodne prešla na Krajský úrad v Prešove a zákony o ľudovej kontrole č. 103 a 131 platili ešte cca 2 roky po zmene režimu. Základom nových úradov v tomto období na vyše 80 % obsadili a tvorili kmeňoví zamestnanci bývalého ONV. Preto sa na jedno z najlepších miest v novom úrade len deň pred ním dostal jeden bývalý partajník, ale on ako živiteľ 5- člennej rodiny zostal viaznuť po dlhé roky na ulici. Ani s uplatnenými finančnými náležitosťami sa súd vôbec nevyporiadal, a to ani len na základe svojej úvahy napriek tomu, že tieto požívajú právnu ochranu podľa zákona, resp. podľa kolektívnych zmlúv. Právoplatne vysúdené a nevykonané práva sú porušením čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru. Navrhuje preto zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa a vrátiť mu vec na ďalšie konanie. Ak by jeho odvolacie dôvody nezobral odvolací súd vážne na zreteľ a zostane napadnutý rozsudok nezmenený a právoplatný, aj táto vec sa ocitne na stole ESĽP v Štrasburgu. K alternatíve návrhu na zrušenie prvostupňového rozhodnutia pripája aj alternatívu jeho zmeny na nahradenie nových spravodlivým rozsudkom.

Žalovaný vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že žalobca žiadal súd, aby v rámci výkonu súdneho rozhodnutia aj fakticky naplnil jeho platne vysúdené právo na prácu. Takto podaná žaloba je značne zmätočná a nevykonateľná. Žalobca bol v minulosti zamestnancom Okresného národného výboru Bardejov vo funkcii „vyššieho kontrolóra ľudovej kontroly na úrovni okresu“. Okresný národný výbor Bardejov bol zrušený a všetky jeho kompetencie prešli na Okresný úrad Bardejov, ktorý žalobcovi ponúkol zamestnanie, ktoré však žalobca neprijal. Na Slovenskú republiku ani na Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR nikdy neboli prenesené povinnosti „zamestnávateľa“ žalobcu. Z

tohto dôvodu žalovaný v rámci prvostupňového konania poukázal a v rámci odvolacieho konania to zdôrazňuje, že v tomto spore nie je vecne pasívne legitimovaný, pretože na neho neprešli zamestnávateľské povinnosti z bývalého Okresného národného výrobu Bardejov. Žalovaný má sám problém identifikovať žalovanú stranu, o čom svedčia aj jeho vyjadrenia na prvostupňovom súde dňa 19. 11. 2013, keď okrem iného uviedol, „ak ide o konanie o výkon rozhodnutia, tak v prvom rade by malo ísť o prideľovanie práce, sú na to judikáty, štátom, Ministerstvo práce je iba realizátorom, ale správne pred súdom by malo procesne konať a vystupovať Ministerstvo vnútra SR“. S poukazom aj na ust. § 5 ods. 1 zák. č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy SR žalovaný zdôrazňuje, že oblasť „výbor ľudovej kontroly“, v ktorej žalovaný pred rokom 1991 pracoval, nebola nikdy prenesená do úseku štátnej správy v oblasti sociálnych vecí a rodiny. Žalobca nepracoval v oblasti sociálnych vecí a rodiny spadajúcej pod právomoc Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR a nároky a záväzky z pracovno-právnych vzťahov žalobcu nikdy neprešli na Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR. Odkazuje aj na závery z rozhodnutia Ústavného súdu SR , podľa ktorých „právo na prácu nemožno chápať ako právo na konkrétnu prácu, na ktorú má občan príslušnú kvalifikáciu“. Právu na prácu nezodpovedá povinnosť zamestnávateľa prijať konkrétnu osobu na konkrétne pracovné miesto. Žalovaný považuje za správny záver súdu prvého stupňa týkajúci sa prekážky res iudicata a v nadväznosti na právoplatný rozsudok v konaní vedenom na Okresnom súde Bardejov . Žalovaný zotrváva na konštatácii zmätočných vyjadrení žalobcu pri uplatňovaní nárokov v tomto konaní. Žalobca aj v odvolaní zdôrazňuje to, že sa domáha v prvom rade o prideľovania dávno právoplatne a vykonateľne vysúdenej práce ešte v roku 1991. Návrh na začatie konania bol prvostupňovému súdu doručený 6. 12. 2011. Žalobca v ňom rovnako ako v odvolaní poukazuje na udalosti, ktoré sa odohrali pred rokom 1991. Preto žalovaný zotrváva aj na vznesenej námietke premlčania podľa § 100 a násl. zák. č. 40/1964 Zb. Žalovaný preto navrhuje rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť.

Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle ust. § 212 ods. 1, 3 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods.1, 2 O. s. p. potvrdil ako vecne správny. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia bolo zverejnené zodpovedajúco ust. § 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p. na úradnej tabuli súdu.

Podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu a na tieto v podrobnostiach odkazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia k najzásadnejším argumentom uvádzaným navrhovateľom v odvolaní odvolací súd dodáva nasledovné:

Podľa § 159 ods. 2 O.s.p. výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého.

V zmysle uvedeného ustanovenia záväznosť právoplatného rozsudku spočíva v tom, že právoplatný rozsudok je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány. Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova, zakladá to prekážku právoplatne rozhodnutej veci, ktorá sa v odbornej verejnosti nazýva tiež prekážka res iudicatea a ktorá je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania.

Za tú istú vec v novom konaní treba považovať ten istý nárok, o ktorom sa už prv právoplatne rozhodlo, ak sa opiera o ten istý právny dôvod vyplývajúci z totožného skutkového stavu.

V predmetnej veci žalobca totožne ako vo veci sa okrem iného domáha proti štátu povinnosti prideľovať mu prácu v nadväznosti na predchádzajúce právoplatné rozhodnutie vo veci , ktoré nebolo naplnené ani v rámci exekučných konaní. Záväznosť právoplatného rozsudku pre účastníkov konania i pre súd znamená okrem iného aj to, že nemožno pripustiť akékoľvek výhrady niektorého z účastníkov proti záverom vyplývajúcim z právoplatného rozsudku. Nemôže preto obstáť argumentácia žalobcu o tom, že finálny produkt vo veci je zo zákona neplatný. Za takéhoto stavu hodnotenie tejto prekážky súdneho konania v rámci skúmania podmienok civilného súdneho

konania pri aplikácii ust. § 103 a § 104 ods.1 O.s.p. prvostupňovým súdom považuje odvolací súd za správne a uplatnené odvolacie dôvody nemôžu v tomto smere privodiť zmenu či zrušenie napadnutej časti rozsudku o zastavení konania.

Odvolateľ poukazuje v odvolaní na aplikáciu ust. § 174b O.s.p. i ust. § 365 O.s.p. Odvolateľovi v tomto smere unikajú podstatné skutočnosti, ktoré sú relevantné pre aplikáciu týchto ustanovení. Kým ust. § 365 O.s.p. nadväzuje na realizáciu už právoplatne prisúdených nárokov v rámci exekučného konania, ust. § 174b O.s.p. je úpravou rozhodnutia súdu, ktoré má byť rozhodnutím vo veci samej, ktoré by bolo aj následne spôsobilým exekučným titulom. Každopádne aj pri úvahe pre rozhodnutie podľa § 174b O.s.p. je súd povinný skúmať podmienky konania (§ 103 O.s.p.) a z neodstrániteľnej prekážky vyvodiť závery podľa § 104 ods. 1 O.s.p.. To, že súd prvého stupňa v tejto veci neurobil pokus o zmier, nemožno tiež vyhodnotiť ako takú vadu konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ktorá by odôvodňovala zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa.

K námietkam žalobcu sa žiada uviesť i to, že s najväčšou pravdepodobnosťou žalobca už stráca prehľad v tom, čo urobil predmetom toho ktorého súdneho konania vyvolaného ním podanou žalobou. Neúspech v jednom konaní založený právoplatným rozhodnutím súdu sa snaží nahradiť ďalším súdnym konaním, pričom si neuvedomuje dôsledky záväznosti právoplatného súdneho rozhodnutia. Namiesto vecnej a objektívne zdôvodnenej argumentácie sa obmedzuje hrozbami o tom, že podania adresuje súčasne rôznym európskym inštitúciám či ústredným orgánom štátnej správy v SR.

Po preskúmaní veci v ostatnej časti podanej žaloby odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie náležite a podrobne odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O. s. p..

Závery prvostupňového rozhodnutia v zamietavej časti poukazujú okrem iného aj na to, že žalobca žiadnym spôsobom ním uplatňované finančné nároky bližšie neobjasnil čo do základu i výšky. V tejto súvislosti treba uviesť aj to, že ani podané odvolanie v tomto smere nie je konkrétnejšie. Odvolateľ vytýka súdu, že sa nevyporiadal s výškou týchto finančných nárokov aj vlastnou úvahou. Určenie výšky nároku voľnou úvahou v zmysle ust. § 136 O.s.p. prichádza do úvahy len vtedy, ak je nepochybne preukázaný nárok oprávneného účastníka, resp. jeho základ, avšak jeho výška sa nedá zistiť alebo sa dá zistiť s nepomernými ťažkosťami. Voľnú úvahu súdu podľa § 136 O.s.p. nie je však možné zamieňať so zásadou voľného hodnotenia dôkazov (§ 132 O.s.p.), preto označené ust. § 136 O.s.p. sa nevzťahuje na prípady, kedy ide o zistenie určitej právne relevantnej skutočnosti, kedy sa súd riadi ustanoveniami O.s.p. o dokazovaní.

Tak ako je už uvedené vyššie, žalobca sa proti žalovanému okrem povinnosti prideľovať mu prácu (konanie o tejto časti žaloby zastavené pre prekážku res iudicatea) uplatňoval aj nároky ako zaplatiť mu odstupné vo výške 37.000,- eur, vydať mu posudok o pracovnej činnosti, potvrdenie o zamestnaní, zaplatiť mu priame hmotné finančné nároky, ako aj náhradu za ušlý plat vedúceho štátneho zamestnanca včítane 13 a 14 platu, pravidelných mimoriadnych odmien s príplatkami za nevyčerpanú dovolenku vo výške spolu 1.500.000,- eur, povinnosť nahradiť mu nemajetkovú ujmu za znemožnenie vo výkone jeho povolania, zamestnania, sebarealizácie a vytrpené psychické útrapy vo výške 400.000,- eur i nahradiť mu škodu na zdraví vrátane straty na dôchodku od roku 2003 až doteraz vo výške 63.000,- eur. Tieto všetky nároky odvádza od súdneho rozhodnutia, ktorým bolo rozhodnuté o neplatnosti jeho výpovede danej mu ešte bývalým ONV Bardejov. V konaní neboli produkované také skutkové okolnosti, ktoré by svedčili o opodstatnenosti uplatnenia týchto nárokov. Na žalovaného neprešli zamestnávateľské povinnosti z bývalého Okresného národného výboru Bardejov. Už tento nedostatok vecnej pasívnej legitimácie postačuje na to, aby sa súd bližšie nezaoberal jednotlivými vyššie uvedenými nárokmi uplatnenými žalobcom v tomto konaní. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvého stupňa aj v tom, že takéto závery boli žalobcovi dané na vedomie už aj v iných konaniach, v ktorých uplatňoval ďalšie nároky proti štátu tiež odvádzané od neplatnej výpovede z pracovného pomeru danej mu ešte v roku 1988 na bývalom Okresnom národnom výbore Bardejov. Tieto súdne konania správne v dôvodoch napadnutého rozhodnutia označil i súd prvého stupňa.

Za takéhoto stavu je rozhodnutie súdu prvého stupňa správne.

Uplatnené odvolacie dôvody nemohli preto privodiť zmenu či zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa.

V odvolacom konaní bol žalobca neúspešný. Žalovaný, ktorý bol úspešný v odvolacom konaní návrh na priznanie trov odvolacieho konania nepodal. Podľa § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p., § 151 ods. 1 O.s.p. preto odvolací súd účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Uvedené rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 :0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.