Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (7)Rozsudok_9C-119-2014.pdf
PDF · 102.49 KB
Case nature
Area
Subarea
9C/119/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov samosudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci žalobcu: KESIDY, s.r.o., Trebišov, Sládkovičova 1/1562, IČO: 46 045 082, právne zastúpeného: JUDr. Tomáš Záleta, advokátska kancelária, sídlo: Prešovská 17, 083 01 Sabinov proti žalovanej: V. E., nar. XX.X.XXXX, bytom Y. XX, XXX XX Š. Y., o zaplatenie 81,70 € s prísl., takto
rozhodol:
Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 60 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9,25 % ročne z tejto sumy od 8.7.2011 až do zaplatenia do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.
Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi v prospech jeho právneho zástupcu JUDr. Tomáša Zaletu náhradu trov konania vo výške 7,60 €, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Žalobou došlou súdu dňa 27.5.2014 sa žalobca domáhal na žalovanej zaplatenia sumy v celkovej výške 81,70 € pozostávajúcej z istiny vo výške 60 €, odplaty vo výške 11,10 €, zmluvnej pokuty vo výške 15 % z dlžnej sumy, čo predstavuje 10,60 €. Ďalej sa domáhal úroku z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 71,10 € od 8.7.2011 do zaplatenia a náhrady trov konania.
V návrhu uviedol, že predmetom podnikania navrhovateľa je poskytovanie pôžičiek z peňažných zdrojov získaných výlučne bez verejnej výzvy a bez verejnej ponuky majetkových hodnôt. Pôžičky poskytované navrhovateľom nemožno považovať za spotrebiteľské úvery podľa Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, keďže podľa § 1 ods. 3 písm. l) zákona spotrebiteľským úverom nie je úver, ktorý sa musí splatiť v lehote nepresahujúcej 3 mesiace. Navrhovateľ poskytuje výlučne úvery, resp. pôžičky s dobou splatnosti 20 dní. Navrhovateľ poskytuje špeciálny druh pôžičiek, tzv. mikropôžičky, pri ktorých požičaná suma spravidla nepresiahne 200 €. Pôžičky sú splatné vždy do 20 dní.
Keďže navrhovateľ je podnikateľským subjektom, účtuje si za poskytnutie pôžičky pevnú čiastku (odplatu), ktorá nenarastá (nejedná sa o úrok), klient teda presne vie, koľko musí v stanovenom limite uhradiť.
Žalobca ďalej v žalobe uviedol spôsob, akým došlo prostredníctvom elektronických prostriedkov k uzavretiu zmluvy a zároveň vzhľadom na to, že nejde o štandardnú zmluvu o pôžičke, má za to, že
nemožno vychádza z RPMN, ktorý je pri takomto type pôžičiek vždy vysoká, ale treba vychádzať z požičanej sumy a zo sumy, ktorá sa má vrátiť.
Zmluva o pôžičke bola teda uzatvorená za nasledujúcich podmienok: požičaná istina - 60 €, odplata za poskytnutie pôžičky - 11,10 €, dátum splatnosti istiny a odplaty 16.6.2011. Vzhľadom na to, že žalovaná pôžičku nevrátila v stanovenom čase, uplatňuje si, ako už bolo vyššie uvedené žalobca aj zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 15 % z dlžnej sumy.
Žaloba bola doručená do vlastných rúk žalovanej spolu s prílohami, táto sa však v lehote stanovenej súdom k žalobe nevyjadrila.
Súd o veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 115a ods.2 O.s.p.. Vzhľadom na to, že vo veci ide o drobný spor podľa § 20 ea O.s.p.
Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. - Tento zákon upravuje práva a povinnosti súvisiace s poskytovaním spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa.
Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. - Spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.
Podľa § 1 ods. 3 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. - spotrebiteľským úverom nie je úver, ktorého výška je menej ako 100 € a viac ako 75.000 €.
Podľa § 1 ods. 3 písm.l) zákona č. 129/2010 Z.z. - spotrebiteľským úverom nie je úver, ktorý sa musí splatiť v lehote nepresahujúcej 3 mesiace.
Podľa § 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z.z. - iným veriteľom sa na účely tohto zákona rozumie fyzická alebo právnická osoba, ktorá v rámci svojho podnikania ponúka alebo poskytuje úvery alebo pôžičky, ktoré spĺňajú aspoň jednu z podmienok uvedených v § 1 ods. 3 písm. c),f) a l), pričom tieto úvery alebo pôžičky nespĺňajú žiadnu z podmienok uvedených v § 1 ods. 3 písm. a), b), d), e), g) až k) a m) až r).
Podľa § 657 Občianskeho zákonníka - Zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
Podľa § 658 ods.1 Občianskeho zákonníka - Pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky.
Na základe doteraz citovaných právnych predpisov je zrejmé, že medzi účastníkmi konania došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke podľa § 657 Občianskeho zákonníka, pričom poskytovanie pôžičiek je formou podnikateľskej činnosti žalobcu a tento je v zmysle zákona 129/2010 Z.z. ustanovenia § 2 písm. c) tzv. iným veriteľom.
Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. na iných veriteľov a na zmluvy o úvere alebo pôžičke, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom a ktoré sú poskytované inými veriteľmi spotrebiteľom sa vzťahujú ustanovenia § 2, 3 a 4 § 6 až 8, § 9 ods. 1,2,9 a 10, § 11, 12, 14, 16, 17, 19, 23 a 25 a tohto §.
Vzhľadom na ustanovenie § 24 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. aj na iných veriteľov a na zmluvy o úvere alebo pôžičky nimi uzatvárané sa vzťahuje § 9 ods. 2 písm. i) Zákona č. 129/2010 Z.z., podľa ktorého musí zmluva obsahovať úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru.
Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. sa aj na iných veriteľov a zmluvy nimi uzatvárané vzťahuje § 11 ods. 1, písm. b), podľa ktorého poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak Zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).
Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že z dôvodu, že zmluva o pôžičke neobsahovala úrokovú sadzbu tejto pôžičky, považuje sa poskytnutá pôžička za bezúročnú a bez poplatkov. V danom prípade nemožno súhlasiť s tvrdením navrhovateľa, že pôžička je bezúročná s tým, že sa za ňu dojednáva odplata v pevne stanovenej výške, pretože táto odplata nie je ničím iným ako úrokom podľa § 658 ods.1 Občianskeho zákonníka (resp. sa dá na úrok prepočítať), vyjadreným za určité obdobie bez toho, aby tento úrok bol dlžník povinný hradiť do času skutočného vrátenia peňažných prostriedkov, to znamená, že úročenie pôžičky je ohraničené na lehotu, do ktorej sa má pôžička vrátiť. Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že žalobcovi odplata vo výške 11,10 € nepatrí.
Aj v prípade, ak by neexistovalo vyššie citované ustanovenie zákona č. 129/2010 Z.z., súd by odplatu vo výške 11,10 € nepriznal.
Podľa § 53 ods.1 Občianskeho zákonníka síce platí, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané, ale v prejednávanej veci uvedené nie je splnené, keďže odplata za poskytnutie pôžičky je formulovaná v rozpore s § 37 ods.1 Občianskeho zákonníka (Právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.) a teda nie je určená určito, jasne a zrozumiteľne.
V Zmluve o pôžičke sa totiž uvádza, že klient sa zaväzuje uhradiť veriteľovi odplatu za spracovanie žiadosti o pôžičku a za poskytnutie pôžičky vo výške 11,10 €.
V zmluvných podmienkach pre spotrebiteľské úvery vo forme pôžičky poskytované prostredníctvom internetu spoločnosťou KESIDY s.r.o., konkrétne v článku 4 bodu 4.1. sa uvádza: za poskytnutie pôžičky je klient povinný veriteľovi uhradiť odplatu, ktorá odráža náklady veriteľa za spracovanie on line žiadosti a poskytnutie pôžičky klientovi, okamihom poskytnutia pôžičky vzniká veriteľovi nárok na odplatu. Výška odplaty závisí od klientom požadovanej pôžičky a je nasledovná: pri pôžičke vo výške 60 € s dobou splatnosti 20 dní 11,10 €.
Z citovaných zmluvných ustanovení je zrejmé, že cena poskytovanej služby nie je vyjadrená zrozumiteľne z toho dôvodu, že nie je zrejmé, aká časť z celkovej odplaty 11,10 € patrí za spracovanie žiadosti o pôžičku a aká za poskytnutie pôžičky, keďže táto odplata zahŕňa obe uvedené položky.
Pokiaľ sa týka nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 15 % z dlžnej sumy, t.j. istiny a odplaty vo výške 10,60 €, ktorá bola dojednaná iba vo všeobecných zmluvných podmienkach, k tomu súd uvádza:
Aj v spotrebiteľských zmluvách je možné Všeobecné obchodné podmienky uplatniť, avšak takáto aplikácia má nielen formálne obmedzenie ale aj obmedzenie obsahové. Je treba zdôrazniť, že obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách na rozdiel napríklad od obchodných zmlúv majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru, naopak nesmú slúžiť k tomu, aby do nich v často neprehľadnej, zložite formulovanej a malým písmenom písanej forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa
nevýhodné, o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa najskôr uniknú. Pokiaľ tak i napriek tomu dodávateľ urobí, nepočína si v právnom vzťahu poctivo a takémuto konaniu nemožno priznať právnu ochranu.
Súd má za to, že uvedenie sankcie za porušenie povinností dlžníka iba vo všeobecných obchodných podmienkach neobstojí. K uvedenému záveru dospel aj ÚS ČR vo veci sp. zn. I. ÚS 3512/11 judikoval
- V rámci spotřebitelských smluv ujednání zakládající smluvní pokutu zásadně nemohou být součástí tzv. všeobecných obchodních podmínek, nýbrž toliko spotřebitelské smlouvy samotné (listiny, na niž spotřebitel připojuje svůj podpis).
Na základe vyššie uvedeného má súd za to, že je oprávnené požadovať po žalovanej iba vrátenie istiny vo výške 60 €.
Pokiaľ ide o úroky z omeškania, súd postupoval podľa:
§ 517 ods.1 Občianskeho zákonníka - Dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení.
§ 517 ods.2 Občianskeho zákonníka - Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
§ 3 ods.1 NV SR č. 87/1995 Z.z. - Výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
Keďže výška základnej úrokovej sadzby ECB bola k prvému dňu omeškania 1,25%, predstavujú úroky z omeškania výšku 9,25% ročne.
Pokiaľ ide o náhradu trov konania, súd priznal v konaní pomerne úspešnému žalobcovi náhradu trov konania, spočívajúcu v pomernej časti zaplateného súdneho poplatku.
Žalobca požadoval zaplatenie sumy 81,70 €, priznané mu bolo 60 €. Úspech žalobcu tak predstavuje - 73,20 € a neúspech - 26,80 %. Čistý úspech žalobcu predstavuje výšku 46,40 % a v takomto rozsahu mu patrí náhrada zaplateného súdneho poplatku 16,50 €, teda 7,60 €.
Pokiaľ ide o trovy právneho zastúpenia, súd k tomu uvádza - NS SR vo veci sp. zn. 4 M Cdo 21/2009 uviedol, že „Súd rozhodujúci o priznaní náhrady trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. je povinný vždy skúmať účelnosť vynaložených trov konania uplatnených úspešným účastníkom konania v spore. Účelnosť je vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa. Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. Je preto potrebné rozlišovať medzi právom účastníka konania (fyzickej, právnickej osoby, štátneho orgánu) na právnu pomoc a nárokom na náhradu trov konania za poskytnutú právnu pomoc. Trovy konania potrebné na účelné vynaloženie alebo na ochranu práv sa však nemôžu posudzovať ako celok, aj keď účastník má právo na náhradu trov konania, pretože každý úkon alebo každé plnenie trov treba posudzovať samostatne.“
Procesný súd v danej veci dospel k záveru, že jediným účelným nákladom, ktorý žalobcovi (ktorý mal v konaní plný úspech) v konaní vznikol, bolo zaplatenie súdneho poplatku. Náhradu nákladov konania spojených so zastupovaním advokátom procesný súd žalobcovi nepriznal, pretože sa nejednalo o náklady účelne vynaložené. Procesný súd nijako nespochybňuje právo žalobcu na zastúpenie advokátom (§ 25 O.s.p.) a v priebehu konania ho rešpektoval. Právo účastníka na zastúpenie advokátom na strane jednej a právo na náhradu nákladov konania s tým spojených na strane druhej sú práva, ktoré síce spolu úzko súvisia, avšak nie sú nerozlučne spojené. Merítkom účelnosti uvedeným v § 142 ods.1 O.s.p. je preto nevyhnutné pomerovať všetky náklady, ktoré účastníkovi v priebehu konania vznikli, teda aj náklady vynaložené účastníkom v súvislosti s jeho zastúpením advokátom. Na posudzovanie účelnosti nákladov právneho zastúpenia nemožno rezignovať len preto, že účastník pri zastúpení advokátom realizuje svoje právo na právnu pomoc.
Procesný súd náklady zastúpenia žalobcu advokátom považuje za neúčelné po zistení, že sa jednalo o vec typovo veľmi jednoduchú po skutkovej i právnej stránke, pričom k uplatňovaniu týchto nárokov žalobcom dochádza vzorovou žalobou, v ktorej sa menia iba identifikačné údaje žalovanej strany a výška dlhu.
Procesný súd ďalej uvádza, že k rovnakému záveru k akému dospel aplikáciou § 142 ods.1 O.s.p., možno dospieť aj aplikáciou § 150 ods.2 O.s.p., podľa ktorého ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť. Predmetné ustanovenie je ustanovením s tzv. relatívne neurčitou hypotézou, ktorá ponecháva na súde zváženie, či trovy konania sú voči uplatnenej pohľadávke neprimerané a čo vôbec pod neprimeranosťou treba rozumieť. Neprimeranosťou podľa súdu nemožno rozumieť iba zjavný nepomer medzi výškou uplatnenej drobnej pohľadávky a výškou trov konania ale vôbec aj vznik trov konania, ktorých vznik vo vzťahu k jednoduchosti sporu je ako taký neprimeraný.
V rámci argumentácie týkajúcej sa náhrady trov konania súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu ČR z 25. júla 2012, sp. zn. I.ÚS 988/2012, podľa ktorého typový spôsob uplatnenia pohľadávky je dôkazom toho, že účelom právneho zastúpenia nie je poskytovanie právnej pomoci, ale parazitovanie na drobných pohľadávkach voči občanom, ktoré sú umelo navyšované do nezmyselnej výšky za účelom zabezpečenia ľahkého zárobku. Takéto správanie je zneužitím práva na zastúpenie advokátom, resp. dokonca procesnou šikanou, a preto takéto trovy konania nemožno priznať, hoci bol účastník vo veci samej úspešný.
Aktuálne dospel NS SR pri posudzovaní otázky náhrady trov konania v hromadných veciach v rozhodnutí sp . zn. 6 M Cdo 5/2013, k nasledujúcemu záveru: „ Trovy konania vzniknuté zastupovaním advokátom v tzv. hromadných veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní mení len o aktualizáciu tej-ktorej veci a jej individualizáciu na súdoch v Slovenskej republike nemožno považovať za trovy nevyhnutne vynaložené na riadne bránenie práva na súde. V takomto prípade zastupovanie advokátom nezodpovedá účelu, ktorý sleduje procesné právo inštitútom zastupovania advokátom v súdnom konaní. Treba súhlasiť s názorom, že právo na právnu pomoc a náhrada trov konania sú dve rozdielne veci, ktoré síce spolu súvisia, avšak nie sú neoddeliteľné. Právo na náhradu trov konania (včítane tých, ktoré vznikli v súvislosti so zastupovaním advokátom) totiž závisí od iných predpokladov než možnosť nechať sa zastupovať advokátom. Správnosť tohto názoru možno dokumentovať aj tými súdnymi konaniami, v ktorých sa účastníkom náhrada trov konania nepriznáva (napr. rozvod manželstva, kde žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania a ďalšími) a účastníci konania pritom majú právo nechať sa v súdnom konaní zastupovať. Ak teda súd neprizná náhradu trov konania úspešnému účastníkovi, keď dospeje k záveru, že trovy nevynaložil účelne, nejde o porušenie práva na právnu pomoc. Vedľajší účastník sa preto mohol dať zastupovať v súdnom konaní advokátom, avšak trovy ktoré vynaložil v tejto súvislosti nemožno považovať za trovy účelné. Pokiaľ teda súdy nižších stupňov dospeli k takémuto záveru a vedľajšiemu účastníkovi nepriznali náhradu trov konania, ich rozhodnutia (v tomto smere) sú správne.“
Uvedený právny záver platí podľa procesného súdu aj vo vzťahu k účastníkovi konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa
jeho doručenia písomne v 3 vyhotoveniach na Okresný súd Prešov, pričom odvolanie musí mať náležitosti uvedené v ust. § 205 ods. 1 a 2 O. s. p..
Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak odporca dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, navrhovateľ môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.