Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11CoPr-4-2022.pdf
PDF · 128.29 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoPr/4/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej a členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v spore žalobcu: Mgr. R. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom V. č. XX, XXX XX F., právne zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária M Kojtalová, s.r.o., so sídlom Antona Bernoláka 51, 010 01 Žilina, IČO: 47 258 608, proti žalovanému: Dalno Trade, s.r.o., so sídlom Aleja Slobody č. 2240, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 36 441 449, právne zastúpenému spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Ing. Martin Chlapík s.r.o., so sídlom Sládkovičova 13, 010 01 Žilina, IČO: 47 253 339, o zaplatenie minimálneho mzdového nároku vo výške 7.356,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti výroku II. a IV. a odvolaní žalobcu proti výroku IV. rozsudku Okresného súdu Ružomberok č. k. 3Cpr/8/2021-120 zo dňa 10.06.2022, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. potvrdzuje.
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku IV. mení tak, že žalovanému sa voči žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva.
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a III. zostáva nedotknutý.
Žalobcovi sa voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom Okresného súdu Ružomberok (ďalej aj „súd prvej inštancie“, resp. „okresný súd“) bolo zastavené konanie v časti o zaplatenie doplatku mzdy z dôvodu neoprávneného krátenia minimálneho mzdového nároku vo výške 3.060,- eur brutto spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 96,- eur od 01.07.2018 do zaplatenia, zo sumy 96,- eur od 31.07.2018 do zaplatenia, zo sumy 96,- eur od 31.08.2018 do zaplatenia, zo sumy 96,- eur od 01.10.2018 do zaplatenia, zo sumy 96,- eur od 31.10.2018 do zaplatenia, zo sumy 96,- eur od 01.12.2018 do zaplatenia, zo sumy 96,- eur od 31.12.2018 do zaplatenia, zo sumy 96,- eur od 31.01.2019 do zaplatenia, zo sumy 104,- eur od 01.03.2019 do zaplatenia, zo sumy 104,- eur od 31.03.2019 do zaplatenia, zo sumy 104,- eur od 01.05.2019 do zaplatenia, zo sumy 104,- eur od 31.05.2019 do zaplatenia, zo sumy 104,- eur od 01.07.2019 do zaplatenia, zo sumy 104,- eur od 31.07.2019 do zaplatenia, zo sumy 104,- eur od 31.08.2019 do zaplatenia, zo sumy 104,- eur od 01.10.2019 do zaplatenia, zo sumy 104,- eur od 31.10.2019 do zaplatenia, zo sumy 104,- eur od 01.12.2019 do zaplatenia, zo sumy 104,- eur od 31.12.2019 do zaplatenia, zo sumy 104,- eur od 31.01.2020 do zaplatenia, zo sumy 116,- eur od 01.03.2020 do zaplatenia, zo sumy 116,- eur od 31.03.2020 do zaplatenia, zo sumy 116,- eur od 01.05.2020 do zaplatenia, zo sumy 116,- eur od 31.05.2020 do zaplatenia, zo sumy 116,- eur od 01.07.2020 do zaplatenia, zo sumy 116,- eur od 31.07.2020 do zaplatenia, zo sumy 116,- eur od 31.08.2020 do zaplatenia, zo sumy 116,- eur od
01.10.2020 do zaplatenia a zo sumy 116,- eur od 31.10.2020 do zaplatenia (výrok I. napadnutého rozsudku). Žalovanému bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.428,- eur brutto titulom doplatku mzdy z dôvodu neoprávneného krátenia minimálneho mzdového nároku spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne: zo sumy 32,- eur od 01.03.2019 do zaplatenia, zo sumy 32,- eur od 31.03.2019 do zaplatenia, zo sumy 32,- eur od 01.05.2019 do zaplatenia, zo sumy 32,- eur od 31.05.2019 do zaplatenia, zo sumy 32,- eur od 01.07.2019 do zaplatenia, zo sumy 32,- eur od 31.07.2019 do zaplatenia, zo sumy 32,- eur od 31.08.2019 do zaplatenia, zo sumy 32,- eur od 01.10.2019 do zaplatenia, zo sumy 32,- eur od 31.10.2019 do zaplatenia, zo sumy 32,- eur od 01.12.2019 do zaplatenia, zo sumy 32,- eur od 31.12.2019 do zaplatenia, zo sumy 32,- eur od 31.01.2020 do zaplatenia, zo sumy 116,- eur od 01.03.2020 do zaplatenia, zo sumy 116,- eur od 31.03.2020 do zaplatenia, zo sumy 116,- eur od 01.05.2020 do zaplatenia, zo sumy 116,- eur od 31.05.2020 do zaplatenia, zo sumy 116,- eur od 01.07.2020 do zaplatenia, zo sumy 116,- eur od 31.07.2020 do zaplatenia, zo sumy 116,- eur od 31.08.2020 do zaplatenia, zo sumy 116,- eur od 01.10.2020 do zaplatenia a zo sumy 116,- eur od 31.10.2020 až do zaplatenia, a to všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti výroku rozsudku (výrok II. napadnutého rozsudku). V ostatnej časti súd žalobu zamietol (výrok III. napadnutého rozsudku) a priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 61,18 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku rozhodnutím vydaným súdnym úradníkom (výrok IV. napadnutého rozsudku).
2. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že predmetom konania bol uplatnený nárok žalobcu voči žalovanému na zaplatenie doplatku mzdy z dôvodu neoprávneného krátenia minimálneho mzdového nároku v celkovej sume (pôvodne v žalobe uplatnená suma 7.356,- eur) a (v nadväznosti na čiastočné späťvzatie žaloby o zaplatenie sumy 3.060,-eur podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 23.03.2022) predmetom konania zostala suma 4.296,- eur a taktiež bolo uplatňované aj príslušenstvo tejto sumy, a to úrok z omeškania 5 % ročne v závislosti od splatnosti jednotlivých neuhradených doplatkov mzdy v rámci uplatňovaného obdobia. V konaní preukázanú existenciu pracovnoprávneho vzťahu medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom na základe uzatvorenej pracovnej zmluvy dňa 09.01.2017, kde bol dohodnutý nástup do práce dňa 09.01.2017 (t. j. dátum vzniku pracovného pomeru), bol dohodnutý druh práce - obchodný riaditeľ (avšak stručná charakteristika druhu práce uvedená nebola), miesto výkonu práce, t. j. sídlo zamestnávateľa s tým, že pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú so skúšobnou dobou tri mesiace. Čo sa týka mzdových podmienok, bol v pracovnej zmluve daný odkaz na platový dekrét, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou pracovnej zmluvy a v pracovnej zmluve bolo dohodnuté, že výplatný termín je stanovený najneskôr k 30. dňu nasledujúceho mesiaca. Z platového dekrétu zo dňa 09.01.2017 vyplynulo, že žalobcovi bola stanovená základná mesačná mzda vo výške 696,- eur, pričom tieto skutočnosti neboli medzi stranami sporné. Mal súčasne za nesporne preukázané, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného skončil ku dňu 30.09.2019, a teda trval v období od 09.01.2017 do 30.09.2020.
3. Súd prvej inštancie súčasne mal v konaní preukázané, že žalobca sa obrátil na Inšpektorát práce Žilina so svojimi námietkami vo vzťahu k žalovanému, t. j. k plneniu povinností žalovaného ako zamestnávateľa, keď okrem iných sa námietka týkala aj neplatenia mzdového nároku v nadväznosti na stupeň náročnosti práce pre pracovné miesto žalobcu ako obchodného riaditeľa, na čo Inšpektorát práce Žilina prípisom zo dňa 22.03.2021 oznámil žalobcovi, že ohľadne tejto námietky boli zistené nedostatky, a to konkrétne, že zamestnávateľ v pracovnej zmluve z 09.01.2017 dohodol so žalobcom druh práce obchodný riaditeľ, avšak nedohodol stručnú charakteristiku druhu práce, čím konal v rozpore s § 43 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce. Súčasne z tohto oznámenia vyplynulo, že zamestnávateľ (žalovaný) pracovnému miestu žalobcu (obchodný riaditeľ) vôbec nepriradil stupeň náročnosti práce v súlade s charakteristikami stupňov náročnosti pracovných miest uvedených v prílohe č. 1 Zákonníka práce podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej výkon od žalobcu požadoval v rámci druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve, čím konal v rozpore s § 120 ods. 3 Zákonníka práce, pričom porušenie týchto povinností nebolo v konaní sporné. Súd prvej inštancie na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že stručná charakteristika v pracovnej zmluve nebola dojednaná, čím došlo k porušeniu povinnosti zamestnávateľa, t. j. žalovaného. Súčasne poukázal na ustanovenie § 120 Zákonníka práce, ktorý sa dotýka minimálne mzdových nárokov zamestnanca, keď podľa odseku 1 uvedeného ustanovenia zamestnávateľ, u ktorého nie je odmeňovanie zamestnancov dohodnuté v kolektívnej zmluve, je povinný zamestnancovi poskytnúť mu mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce príslušného pracovného miesta s tým, že ak mzda zamestnanca v kalendárnom mesiaci nedosiahne sumu minimálneho mzdového nároku, zamestnávateľ poskytne
zamestnancovi doplatok v sume rozdielu medzi dosiahnutou mzdou a sumou minimálneho mzdového nároku ustanoveného pre stupeň patriaci príslušnému pracovnému miestu. Súčasne poukázal na § 120 ods. 3 Zákonníka práce, v ktorom je uvedená definícia pracovného miesta pre dané účely ako súhrnu pracovných činností, ktoré zamestnanec vykonáva podľa druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve s tým, že zamestnávateľ je povinný priradiť každému pracovnému miestu stupeň v súlade s charakteristikami stupňov náročnosti pracovných miest uvedenými v prílohe č. 1 podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej výkon od zamestnanca vyžaduje v rámci druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný pracovnému miestu žalobcu uvedený stupeň náročnosti nepriradil, a teda došlo k porušeniu povinnosti zamestnávateľa v zmysle citovaného zákonného ustanovenia. Pri posúdení dôvodnosti uplatneného nároku žalobcu bolo podľa názoru súdu prvej inštancie potrebné skúmať, aké práce v skutočnosti žalobca pre žalovaného vykonával. Poukázal na to, že z označenia dojednaného druhu práce v pracovnej zmluve „obchodný riaditeľ“ nemožno jednoznačne vyvodiť stupeň náročnosti pre pracovné miesto žalobcu, nakoľko žalovaný popieral výkon pracovnej činnosti žalobcu ako obchodného riaditeľa. Konštatoval, že z gramatického výkladu tohto pojmu vyplýva, že ide o vymedzenie pracovného miesta všeobecné a široko koncipované, ktoré nasvedčuje výkonu riadiacej činnosti v oblasti obchodných aktivít žalovaného, keď typickými činnosťami pre toto pracovné miesto vo všeobecnosti sú: tvorba obchodnej stratégie, tvorba obchodného plánu, budovanie distribučných kanálov pre produkty spoločnosti, riadenie všetkých zamestnancov obchodného oddelenia, kontrola plnenia obchodných plánov, stanovenie systému odmeňovania pre zamestnancov obchodného oddelenia, priebežná analýza trhu a vedenie obchodných jednaní s kľúčovými klientmi a partnermi, avšak podľa názoru súdu prvej inštancie bolo potrebné posudzovať túto otázku individuálne podľa výkonu konkrétnych činností žalobcu.
4. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca u žalovaného sa venoval zabezpečovaniu obchodnej činnosti, odbytu výrobkov žalovaného a mal na starosti všetky činnosti s tým spojené, t. j. komunikáciu s partnerskými štúdiami, podklady pre zmluvy, triedenie objednávok, podklady pre fakturácie, logistiku, dopravu, montáže, sledovanie úhrad, reklamácie a technickú podporu. Mal za to, že hoci výkon tejto činnosti bol ucelený a samostatný, rozhodovacia činnosť, tvorba obchodného plánu, obchodnej stratégie, dojednávanie zmluvných podmienok s partnerskými štúdiami, cien, zliav neboli v jeho kompetencii, keď o uvedenom rozhodoval konateľ žalovaného. Súčasne dospel k záveru, že žalobca vydával pokyny iným zamestnancom v súvislosti so zabezpečením zákaziek - dizajnérka, vodič, p. T. keď nezistil, že by u žalovaného bol vytvorený obchodný úsek, ktorý by žalobca riadil. Obchodnej činnosti sa u žalovaného venoval žalobca a neskôr pribudol p. T. a hoci po nástupe p. T., ktorý žalobcovi vypomáhal s obchodnou činnosťou, sa žalobca venoval určitým činnostiam aj vo výrobe, súd prvej inštancie dospel k záveru, že sa jednalo len o administratívne činnosti, keďže výrobu ako takú riadil konateľ, ktorý v tomto smere mal dlhoročné skúsenosti od vzniku firmy. Z hľadiska kreatívnej činnosti realizovanej u žalovaného nemohol podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca riadiť zamestnancov v tejto oblasti, nakoľko záväzné v tejto oblasti (navrhovanie nábytku, navrhovanie interiéru štúdií) bolo rozhodnutie konateľa a žalobca nepreukázal znalosť špeciálneho programu využívaného žalovaným Creator. Ďalej súd prvej inštancie súčasne konštatoval, že žalobca súdu nepreukázal znalosť výrobného programu, výrobných procesov a zariadení v rozsahu potrebnom pre riadenie výroby, keď žalovaný skutočnosť riadenia výroby žalobcom poprel. Súd prvej inštancie však dospel k záveru, že žalobca sa venoval tvorbe reportov, vedeniu databázy, či dochádzke zamestnancov.
5. Za najnáročnejšiu činnosť z uvedených činností žalobcu, resp. za najnáročnejšiu činnosť, ktorú žalovaný od žalobcu požadoval, súd prvej inštancie považoval zabezpečenie realizácie zákaziek v celom procese od momentu objednávky až do úplného vybavenia, čo podľa jeho názoru možno považovať za obchodnú činnosť. Mal za to, že žalobca bol jediným zamestnancom žalovaného, ktorý tieto činnosti vykonával (do príchodu p. T.). Na druhej strane však mal za to, že žalobca v relevantných otázkach nad rámec vybavovania bežných zákaziek nerozhodoval a jeho postup v takom prípade sa odvíjal od rozhodnutia konateľa. Vzhľadom na charakter činnosti žalovaného, veľkosť firmy, počet jej zamestnancov (cca. 30) a štruktúru (zamestnanci výroby, dizajnérka, fakturantka, vodiči, žalobca, konateľ) dospel k záveru, že medzi všetkými zamestnancami, ktorí boli v procese vybavovania zákazky zainteresovaní, bola potrebná komunikácia a úzka spolupráca a je prirodzené, že žalobca, ktorý sa venoval obchodnej činnosti a mal tieto zákazky na starosti, so všetkými zamestnancami komunikoval a dával im pokyny, koordinoval ich s cieľom vybaviť zákazku v zmysle požiadavky zákazníka - partnerského štúdia. Takýto postup považoval súd prvej inštancie za prirodzenú a nevyhnutnú súčasťou obchodnej agendy žalovaného a dospel k záveru, že z toho nemožno odvodzovať, že by sa jednalo
o zložitý proces s vysokou mierou zodpovednosti za životy a zdravie ľudí, o riadenie, koordináciu a organizáciu rozsiahleho súboru veľmi zložitých zariadení. Podľa jeho názoru tieto procesy a zariadenia, ktoré sa využívajú v oblasti výroby nábytku u žalovaného, nespĺňajú požiadavku takejto zložitosti. Z uvedených dôvodov sa súd prvej inštancie nestotožnil so zaradením pracovného miesta žalobcu do stupňa náročnosti č. 4, ale zaradil ho do stupňa náročnosti č. 3, keď zdôraznil, že u žalovaného koncepčne, systematiky a metodicky pôsobil konateľ, ktorý je súčasne majiteľom spoločnosti s dlhodobými skúsenosti a žalobca vykonával agendu v oblasti obchodu do určitej miery samostatne, v zásadných otázkach na základe rozhodnutia konateľa.
6. Čo sa týka námietky žalovaného, že nebola uzavretá medzi žalobcom a žalovaným dohoda o hmotnej zodpovednosti za schodok na zverených hodnotách, ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať, resp. za zverené veci, súd prvej inštancie dospel k názoru, že táto skutočnosť sama o sebe nemá vplyv na ustálenie záverov o stupni náročnosti práce pracovného miesta žalobcu.
7. Na základe uvedeného súd prvej inštancie priznal žalobcovi vzhľadom na zaradenie jeho pracovného miesta do stupňa náročnosti č. 3 v zmysle prílohy č. 1 Zákonníka práce nárok na zaplatenie doplatku mzdy vypočítaný z rozdielu aktuálnej výšky minimálnej mzdy pri určení stupňa náročnosti č. 3 a dohodnutej mzdy vo výške 696,- eur, čo predstavovalo za rozhodné obdobie sumu 1.428,- eur. Vzhľadom na dispozitívny úkon žalobcu, ktorý zobral žalobu v časti čo do zaplatenia sumy 3.060,- eur brutto spolu s príslušným úrokom z omeškania späť, konanie v tejto časti zastavil a v sume prevyšujúcej výšku priznaného nároku s príslušným úrokom z omeškania žalobu zamietol.
8. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovanému, ktorý mal vo vzťahu k žalobcovi prevažný úspech v spore, keď čistý úspech žalovaného pri zohľadnení úspechu žalovaného zohľadňoval 61,18 %, priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 61,18 %.
9. Proti výrokom II. a IV. podal žalovaný riadne a včas odvolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, keď mal za to, že podaná žaloba je nedôvodná a špekulatívna, pričom počas celého trvania pracovného pomeru žalobca nikdy nepoukazoval na to, že by mal mať nárok na vyššiu mzdu, ako bola dohodnutá a tento jeho návrh a nárok vyplýva z kontroly inšpektorátu práce, kde inšpektorát práce vytkol žalovanému ako zamestnávateľovi, že v pracovnej zmluve nie je uvedený stupeň náročnosti práce. Uvedené bolo motívom žalobcu takýmto spôsobom túto skutočnosť využiť a podať žalobu s poukazom na jeho údajnú pracovnú náplň, ktorú však v priebehu súdneho konania vykonaným dokazovaním absolútne žiadnym spôsobom nepreukázal. Pokiaľ žalobca žaloval v pôvodnom návrhu stupeň náročnosti vykonávaných prác podľa 5. stupňa, pričom už na základe predbežného právneho posúdenia súdu prvej inštancie bolo zistené, že tento 5. stupeň náročnosti práce v súvislosti s vykonávanou prácou absolútne neobstojí a tak došlo k čiastočnému späťvzatiu návrhu zo strany žalobcu a návrh žalobcu bol modifikovaný na 4. stupeň náročnosti práce, ktorý však podľa jeho charakteristiky taktiež absolútne nezodpovedá tomu, čo v skutočnosti žalobca u žalovaného vykonával. Žalovaný poukázal na to, že podľa stupňa 4. náročnosti vykonávaných prác tento stupeň charakterizuje samostatné zabezpečovanie odborných agend alebo výkon čiastkových koncepčných systémových a metodických prác spojených so zvýšenou duševnou námahou, organizáciu alebo koordináciu zložitých procesov alebo rozsiahleho súboru veľmi zložitých zariadení s prípadnou zodpovednosťou za životy a zdravie iných osôb. Takáto pracovná náplň žalobcu absolútne, a už vôbec výsluchmi svedkov, nebola preukázaná, kedy svedkovia, ktorí boli vypočutí v konaní pred súdom, potvrdili, čo sa týka náplne práce žalobcu, že tento sledoval stav objednávok a zákaziek a zabezpečoval, sledoval dopravu, potom evidoval v súvislosti s prácou zamestnancov pracovné voľno a takéto veci výlučne administratívneho charakteru. Čo sa týka ovládania nejakého počítačového programu, pracoval v jednoduchom počítačovom programe, ktorý bol vlastne kalendárom, kde sa evidovali jednotlivé dátumy, teda žiadne zložité procesy spojené so zvýšenou duševnou námahou a už vôbec nie riadenia a koordinácie nejakých zložitých procesov, či už výrobných alebo obchodných, už vôbec nie veľmi zložitých zariadení. Žalovaný súčasne poukázal na to, že k výkonu tejto práce nebolo potrebné ani špeciálne vzdelanie, či už vzdelanie vyššieho stupňa, alebo nejaká odborná spôsobilosť, ktorá by znamenala takéto ohodnotenie a ocenenie práce. Má za to, že každý priemerne vzdelaný človek vie byť na takúto pozíciu obsadený a zamestnaný a po príslušnom zaučení a zaškolení vie tieto rutinné práce absolútne bez problémov vykonávať. Súčasne poukázal na to, že všetka činnosť žalobcu podliehala odsúhlaseniu konateľa, teda majiteľa žalovaného, a teda aj požiadavky, s ktorými žalobca chodil za jednotlivými zamestnancami, vyplynuli z predchádzajúceho prerokovania a odsúhlasenia konateľa žalovaného, takže
sa nejednalo o samostatnú rozhodovaciu právomoc žalobcu u žalovaného. Pokiaľ ide o výšku nároku, poukázal na to, že žalobcovi bola vyplácaná mzda vyššia ako minimálna mzda, aj keď v pracovnej zmluve nie je uvedený stupeň náročnosti výkonu práce. V roku 2018 mu bola mesačne vyplácaná mzda 696,- eur, minimálna mzda bola v tomto čase 480,- eur, to znamená, že suma 696,- eur zodpovedala 1,45-násobku minimálnej mzdy, teda zodpovedalo to 3. a 4. stupňu náročnosti výkonu práce podľa Zákonníka práce. V roku 2019 bola minimálna mzda 520,- eur, a teda dosahovaná mzda dosahovala 1,34-násobok stupňa náročnosti vykonávanej práce, to znamená, že to bolo medzi 2. a 3. stupňom výkonu práce a v roku 2020 bola minimálna mzda 580,- eur a suma mzdy 696,- eur zodpovedala 1,2-násobku stupňa náročnosti práce, teda 2. stupňu. Žalovaný potom má za to, že takto dohodnutá vyplácaná odmena zodpovedala zvýšenému koeficientu minimálnej mzdy podľa obsahu a náplne práce žalobcu, ktorá spočívala v jednoduchých administratívnych úkonoch pre žalovaného, teda v žiadnych náročných a zložitých procesoch. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a IV. tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu a žalovanému prizná nárok na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania v plnej výške.
10. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu poukázal na to, že odvolanie žalovaného nepovažuje za dôvodné. Má za to, že z hľadiska meritórneho výroku súdu prvej inštancie je rozhodnutie súdu prvej inštancie zákonné, vecne a právne správne. Podľa jeho názoru žalovaným uvádzané dôvody v odvolaní nemajú oporu v záveroch a výstupoch vykonaného dokazovania, keď nie je možné prisvedčiť prezentovanému názoru žalovaného, že by náplň práce žalobcu počas trvania jeho pracovného pomeru u žalovaného spočívala v jednoduchých administratívnych úkonoch pre žalovaného, a preto nie je ani správny názor žalovaného, že by vyplácaná mzda za prácu zodpovedala zákonným požiadavkám minimálnych mzdových nárokov žalobcu ako zamestnanca. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku v merite veci potvrdil a priznal mu voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
11. Žalovaný v odvolacej replike opätovne poukázal na to, že pracovná náplň žalobcu bola počas vykonaného dokazovania a v priebehu súdneho konania preukázaná aj samotným výsluchom žalobcu, jeho vzdelaním, pracovnými skúsenosťami a zručnosťami potrebnými na výkon práce a tiež samotný fakt, že nikdy počas trvania pracovného pomeru žalobca výšku svojej mzdy za vykonanú prácu nenamietal a túto akceptoval ako adekvátnu mzdu za vykonávanú prácu. Súčasne poukázal na časti výpovedí svedka G. T. a svedkyne G. C., z ktorých vyvodzuje svoje právne závery.
12. Žalobca v odvolacej duplike k odvolaniu žalovaného poukázal na to, že nepovažuje odvolanie žalovaného za dôvodné a jeho výklad právneho predpisu aplikovaného na prejednávanú vec, t. j. Zákonníka práce, nie je možné považovať za správny. Nestotožnil sa s výkladom prílohy k Zákonníku práce tak, ako to produkuje žalovaný, keďže charakteristiky stupňov náročnosti pracovných miest sú formulované všeobecne a je ich potrebné vykladať v kontexte konkrétneho odvetvia, v ktorom žalovaný pôsobí, ale rovnako aj v súvislosti so skladbou zamestnancov žalovaného a spôsobom jeho podnikateľskej a pracovnej činnosti. Pokiaľ z obsahu podaného odvolania vyplýva, že žalovaný napáda rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, z obsahu odvolacej repliky je zrejmé, že žalovaný vyhodnocuje súdom prvej inštancie vykonané dôkazy, avšak selektovane napriek tomu, že súd prvej inštancie v súlade s § 191 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) hodnotil dôkazy nielen jednotlivo, ale aj všetky v ich vzájomnej súvislosti a dospel na základe vykonaného dokazovania k správnym skutkovým zisteniam. Navyše, žalovaný v rámci svojho odvolania túto skutočnosť nenapadol, a preto argumentácia uvádzaná žalovaným v odvolacej replike neobstojí s poukazom na § 365 ods. 3 CSP. Na základe uvedeného má za to, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny.
13. Proti výroku IV. predmetného rozsudku podal odvolanie žalobca z dôvodu prezumovaného § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) CSP, keď mal za to, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania mal prihliadnuť na aplikáciu § 257 CSP. Uviedol, že príčinou na podanie žaloby bolo porušenie povinnosti na strane žalovaného a s ohľadom na charakter sporu a pracovnoprávny nárok rozhodnutie o náhrade trov konania založené na zásade úspechu v spore zakladá slabšej strane - zamestnancovi neprimeranú tvrdosť výsledného rozhodnutia o náhrade trov konania, ktoré hypoteticky môže prevyšovať pracovnoprávny nárok. Podľa názoru žalobcu samotná povaha sporu, dôvody, ktoré viedli žalobcu k podaniu žaloby, a ktorý nárok, hoci len sčasti sa preukázal ako dôvodný, zakladajú právo súdu nepriznať náhradu trov konania s oporou na existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa. Poukázal na to, že
on nepristúpil k podaniu žaloby bez právneho dôvodu, svojvoľne, i pred podaním žalobného návrhu mal snahu vec riešiť mimosúdne, keďže bolo nespornou skutočnosťou, že na strane žalovaného došlo k porušeniu zákona a pri dojednaní pracovnoprávnych podmienok zo strany žalovaného absentovali podstatné náležitosti pracovnej zmluvy a pracovného pomeru, z ktorých by bolo možné relevantne odvodiť výšku uplatneného nároku. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku IV. zmenil tak, že žiadnemu z účastníkov sporu neprizná nárok na náhradu trov konania, resp. aby s poukazom na § 389 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku IV. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania.
14. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
15. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania žalobcu (voči výroku IV. napadnutého rozsudku), ako aj na základe odvolania podaného žalovaným (výrok II. a IV. napadnutého rozsudku) v rozsahu danom § 379 CSP a § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, vo výroku IV. podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie a vo výrokoch I. a III. (ktoré neboli napadnuté odvolaní žalobcu, ani odvolaním žalovaného) ponechal rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý.
16. Východiskovo je zo strany odvolacieho súdu nevyhnutné poukázať na principiálnu zodpovednosť odvolateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a súvisiacu viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP). Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd nemôže v sporovom/ kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než stranou sporu v odvolaní vznesených námietok.
17. Žalovaný v rámci odvolania voči meritórnemu výroku rozsudku II. a súvisiacemu výroku IV. o trovách konania mal za to, že súd prvej inštancie dospel k právnym záverom, ktoré ho viedli k rozhodnutiu vo veci samej na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, keď poukazoval na motív samotného žalobcu podať žalobu o doplatenie minimálnych mzdových nárokov, spočívajúci vo výsledkoch kontroly inšpektorátu práce, ktorý vytkol žalovanému ako zamestnávateľovi, že v pracovnej zmluve nie je uvedený stupeň náročnosti práce, na základe čoho sa žalobca pôvodne domáhal doplatenia minimálnych mzdových nárokov zodpovedajúcich 5. stupňu náročnosti pracovného miesta a po predbežnom právnom posúdení v zmysle čiastočného späťvzatia žaloby 4. stupňu náročnosti prác. Vo vzťahu k uvedenému odvolací súd poukazuje na to, že samotná pohnútka žalobcu, ktorá ho viedla k podaniu žaloby (ani samotná skutočnosť, že žalobca tento stav či už vedome, alebo nevedome toleroval), nie je pre právne posúdenie veci právne relevantná. Právne relevantným je objektívne posúdenie náročnosti druhu prác vykonávaných žalobcom v pracovnom pomere so žalovaným.
17.1. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalovaného ohľadne posúdenia 4. stupňa náročnosti vykonávaných prác odvolací súd poukazuje na nesúlad uvedeného so závermi súdu prvej inštancie, nakoľko súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí dospel k záveru, že pracovná pozícia žalobcu u žalovaného zodpovedala 3. stupňu náročnosti. V nadväznosti na uvedené odvolací súd (v zhode so závermi súdu prvej inštancie) poukazuje na prílohu č. 1 k Zákonníku práce, ktorý charakterizuje pracovné miesto zodpovedajúce 3. stupňu náročnosti práce ako miesto spočívajúce vo výkone rôznorodých odborných alebo ucelených odborných prác alebo samostatné zabezpečovanie menej zložitých agend; samostatný výkon individuálnych tvorivých remeselných prác; riadenie alebo odstránenie, zabezpečovanie chodu zariadení alebo prevádzkových procesov spojené so zvýšenou duševnou námahou s prípadnou zodpovednosťou za zdravie a bezpečnosť iných osôb alebo za ťažko odstrániteľné škody. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti závery vyplývajúce z bodu 26. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, kde z popisu skutkového stavu ustáleného súdom prvej inštancie vyplýva, že žalobca vykonával práce, ktoré z hľadiska ich charakteristiky sa najbližšie približujú prácam charakterizovaným 3. stupňom náročnosti práce, pričom pomerne vyčerpávajúcim spôsobom vysvetlil, akými úvahami sa spravoval pri uvedených skutkových záveroch, a tieto žalovaný v odvolaní ani nenamietal. Z uvedeného dôvodu odvolací súd vyhodnotil túto námietku ako nedôvodnú a nemajúcu oporu v rozhodnutí súdu prvej inštancie, ktorý na základe výsledkov vykonaného dokazovania zaradil práce vykonávané žalobcom do 3. stupňa náročnosti.
17.2. Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukazoval na to, že k výkonu práce žalobcu nebolo potrebné špeciálne vzdelanie, či už vzdelanie vyššieho stupňa alebo nejaká odborná spôsobilosť, ktorá by znamenala takéto ohodnotenie a ocenenie práce, keď takéto rutinné práce vie podľa jeho názoru po zaučení a zaškolení vykonávať absolútne bez problémov každý priemerne vzdelaný človek, odvolací súd poukazuje na to, že v danom prípade z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca vykonával ako zamestnanec žalovaného menej zložitú agendu, ktorú vykonával do určitej miery samostatne, pričom v zásadných otázkach konal na základe rozhodnutia majiteľa, resp. po predchádzajúcej konzultácii s konateľom žalovaného. Z výpovedí jednotlivých zamestnancov žalovaného vyplynulo, že im bol žalobca nadriadený, komunikoval so zamestnancami a dával im zodpovedajúce pokyny a vo sfére obchodnej činnosti komunikoval s partnerskými štúdiami. Je zrejmé, že uvedené činnosti vykonávané žalobcom vyžadovali určitú mieru kreativity, individuálneho posúdenia a vyvodenia relevantných rozhodnutí. Uvedené činnosti potom nemožno považovať za rutinné práce, ktoré by pri ich výkone nevyžadovali určitý stupeň tvorivosti za účelom samostatného zabezpečovania menej zložitej agendy. Pozornosti odvolacieho súdu neuniklo priam ostentatívne zľahčovanie náročnosti práce vykonávanej žalobcom zo strany žalovaného, čo však (bez ohľadu na vyššie uvedené) nezodpovedá ani označeniu pracovnej pozície, ktorú žalobca u žalovaného mal zastávať, pričom uvedené možno do určitej miery pripísať opačnému postaveniu žalovaného v spore. Z uvedeného dôvodu sa potom odvolací súd stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie týkajúcim sa zaradenia pracovného miesta žalobcu do 3. stupňa náročnosti pracovných miest v zmysle prílohy č. 1 k Zákonníku práce. Iba na zdôraznenie odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný v odvolaní nenamietal skutkové závery súdu prvej inštancie, ale otázku právneho posúdenia vyplývajúceho z uvedených skutkových záverov. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. ako vecne správny potvrdil.
18. Pokiaľ ide o odvolanie žalobcu voči výroku IV. napadnutého rozsudku, keď podľa jeho názoru súd prvej inštancie mal pri rozhodnutí o trovách aplikovať § 257 CSP, a to s ohľadom na dôvody, ktoré viedli žalobcu k podaniu žaloby a jeho postavenia v spore ako slabšej strany, odvolací súd vyhodnotil túto odvolaciu námietku ako dôvodnú.
19. Východiskovo odvolací súd poukazuje na to, že Civilný sporový poriadok ako rozhodujúce východisko pri náhrade trov konania stanovuje princíp úspechu, ktorý môže byť buď úplný alebo čiastočný. Zákonným vyjadrením tohto princípu je ustanovenie § 255 ods. 1 a 2 CSP, pričom pri plnom úspechu sa úspešnej strane má priznať plná náhrada trov konania a pri čiastočnom úspechu sa má náhrada trov konania rozdeliť, alebo je možné rozhodnúť tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Uvedená základná zásada (tzv. zásada úspechu vo veci) je doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie bola transformovaná do podoby vyjadrenej v § 256 CSP a znamená, že trovy je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. Vo vzťahu k zastaveniu konania (t. j. skončenia konania bez meritórneho rozhodnutia) platí, že ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Pojem „procesné zavinenie“ použitý v ustanovení § 256 CSP sa posudzuje výlučne z procesného hľadiska, keď zásada zodpovednosti za zavinenie je inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcou skutočnosťou na posúdenie tejto zodpovednosti je tá, ktorá vznikla po začatí konania. Prvkom zavinenia môže byť aj náhoda, napr. odpadnutie predmetu sporu, pretože nič z toho nie je možné pripočítať na ťarchu toho, kto sa iba bránil. V prípade, ak jedna procesná strana zaviní, že konanie muselo byť zastavené, a teda vo veci nemôže byť meritórne rozhodnutie (v konečnom dôsledku zistíme, či bola žaloba podaná dôvodne), vzniká jej v zásade povinnosť nahradiť druhej procesnej strane trovy konania. Osobitné prípady rozhodnutia o trovách konania upravuje ustanovenie § 257 CSP, podľa ktorého súd výnimočne nepostupuje podľa vyššie uvedených zásad, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Žalobca tak, ako to už bolo vyššie uvedené, vzhliadol dôvody na aplikáciu § 257 CSP vzhľadom na samotnú povahu sporu a dôvody, ktoré viedli žalobcu k podaniu žaloby. Žalobca sa v prejednávanom spore domáhal doplatenia minimálnych mzdových nárokov, ktoré by zodpovedali stupňu náročnosti práce tak, ako to prezumuje príloha č. 1 k Zákonníku práce. V konaní nebolo sporné, že žalovaný ako zamestnávateľ žalobcu porušil svoje povinnosti vyplývajúce z § 43 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, podľa ktorého pracovná zmluva žalobcu (popri ostatných náležitostiach) mala obsahovať aj druh práce, na ktorý sa zamestnanec (žalobca) prijíma a jeho stručnú charakteristiku. Súčasne žalovaný porušil aj svoju povinnosť vyplývajúcu z § 120 ods. 3 Zákonníka práce, keď mal povinnosť priradiť každému pracovnému miestu stupeň v súlade s charakteristikami stupňov náročnosti pracovných miest uvedených v prílohe č. 1 podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej výkon od zamestnanca vyžadoval v rámci druhu
práce dohodnutého v pracovnej zmluve. Porušením týchto povinností žalovaný vytvoril u žalobcu stav neistoty, ktorý sa žalobca snažil odstrániť práve v prejednávanom spore. Až v prejednávanom spore po vyhodnotení skutkového stavu došlo k zodpovedaniu otázky, akému stupňu náročnosti práce zodpovedal výkon práce žalobcu v prospech žalovaného. K uvedenému by však nedošlo, ak by si žalovaný splnil svoju povinnosť vyplývajúcu z predmetných ustanovení Zákonníka práce a v pracovnej zmluve uviedol druh práce a stručnú charakteristiku druhu práce, na ktorú bol žalobca prijímaný. Splnením tejto povinnosti mohol predísť situácii, kedy bol žalobca vystavený stavu neistoty, prípadne neprimeraných „očakávaní“ ohľadne minimálnych mzdových nárokov, ktoré mu v zmysle Zákonníka práce mali patriť, keď túto neistotu umocňovalo práve označenie druhu pracovnej pozície uvedenej v pracovnej zmluve ako „obchodný riaditeľ“. Z uvedených dôvodov potom odvolací súd dospel k záveru o dôvodnosti aplikácie § 257 Civilného sporového poriadku z dôvodu povahy sporu, a preto zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalovanému ako strane sporu, ktorá mala prevažný úspech v spore, právo na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie nepriznal.
20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobcovi ako úspešnej procesnej strane v odvolacom konaní nárok na ich náhradu trov v rozsahu 100 % proti žalovanému, ktorý v odvolacom konaní úspech nemal (napriek odvolaniu žalovaného proti výroku II. napadnutého rozsudku bol rozsudok súdu prvej inštancie v tomto výroku potvrdený a na podklade odvolania žalobcu proti výroku IV. bol výrok IV. rozsudku súdu prvej inštancie zmenený tak, že žalovanému sa právo na náhradu trov konania nepriznáva). O výške náhrady trov tohto štádia konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia súdny úradník súdu prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).
21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)