Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

0Er/304/1997

Uznesenie

Okresný súd Košice I v právnej veci vykonania exekúcie v prospech oprávneného: Inžinierske stavby, a. s., Priemyselná 7, Košice, IČO: 31 651 402, zast. JUDr. Vladimírom Vrábľom, advokátom so sídlom v Košiciach, Hlavná 70, proti povinnému: Družstvo stavebnej údržby LIPA, Košice, Poláková 61, Košice, IČO: 00 595 896, o vymoženie 233,15 € s prísl. a trov exekúcie, vedenej pred súdnym exekútorom JUDr. Ladislavom Kováčom, PhD., Exekútorský úrad Košice, Južná trieda 93, pod sp. zn. EX 348/1997, o podnete exekútora na zastavenie exekúcie, takto

rozhodol:

I. Exekúciu vyhlasuje za neprípustnú .

II. Exekúciu zastavuje.

III. Súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznáva.

odôvodnenie:

Na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zo dňa 22. 1. 1997, doručeného exekútorovi dňa 11. 2. 1997 a poverenia na vykonanie exekúcie č. XXXX * XXXXXX, vydaného Okresným súdom Košice I dňa 14. 2. 1997, bol výkonom predmetnej exekúcie poverený súdny exekútor JUDr. Jozef Harich. Nariadením Prezidenta Slovenskej komory exekútorov zo dňa 13. 5. 1999, bol ustanovený za náhradníka súdneho exekútora JUDr. Jozefa Haricha súdny exekútor JUDr. Ladislav Kováč, PhD.

Súdny exekútor doručil súdu dňa 14. 2. 2014 návrh na zastavenie exekúcie s odôvodnením, že povinný bol vymazaný z obchodného registra dňa 5. 3. 1999 z dôvodu zrušenia obchodnej spoločnosti bez likvidácie na základe uznesenia Krajského súdu v Košiciach č. k. -8 zo dňa 10. 2. 1999 o zamietnutí návrhu o vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku a z toho dôvodu žiada zastaviť exekúciu podľa § 57 Exekučného poriadku, vzhľadom na to, že ide o neexistujúci právny subjekt. Zároveň požiadal súd o schválenie trov exekúcie v celkovej výške 44,73 €.

Podľa o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v platnom znení, exekučné konania, ktoré sa začali do 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku účinného do 31. 1. 2002, exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku účinného do 31. 1. 2002, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Podľa (ďalej len ) sa na exekučné konanie podľa osobitného predpisu (Exekučný poriadok) použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.

Súd kedykoľvek prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci ( ).

Podľa , spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva.

Podľa v znení neskorších predpisov, právnická osoba zapísaná v obchodnom registri alebo v inom zákonom určenom registri zaniká dňom výmazu z tohto registra, pokiaľ osobitné zákony neustanovujú inak.

Zánik právnickej osoby bez právneho nástupcu je takým neodstrániteľným nedostatkom konania, pre ktorý súd nemôže v konaní ďalej pokračovať, a preto musí byť konanie zastavené v súlade s Na základe uvedeného súd zastavil exekúciu podľa Exekučného poriadku účinného do 31. 1. 2002. V nadväznosti na tento dôvod zastavenia exekúcie, súd rozhodol aj o trovách exekúcie.

Podľa § 196 Exekučného poriadku účinného do 31. 1. 2002, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.

Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku účinného do 31. 1. 2002, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.

Podľa § 203 Exekučného poriadku účinného do 31. 1. 2002, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.

Podľa § 197 Exekučného poriadku účinného do 31. 1. 2002, náklady exekúcie znáša povinný, pokiaľ nie sú splnené podmienky pre uloženie úhrady trov exekúcie podľa ust. § 203 Exekučného poriadku. Vzhľadom na zánik povinného, nie je možné, aby ho súd zaviazal na úhradu trov exekúcie. Súd vo väzbe na ust. § 203 Exekučného poriadku skúmal, či k zastaveniu exekúcie došlo zavinením oprávneného, a či nie sú splnené podmienky pre úhradu trov exekúcie oprávneným.

Návrh na vykonanie exekúcie doručil oprávnený súdnemu exekútorovi dňa 11. 2. 1997. Ešte predtým sa viedol nútený výkon rozhodnutia na základe uznesenia Okresného súdu Košice I zo dňa 12. 3. 1996, sp. zn. E 485/96. Uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 10. 2. 1999, č. k. -8, bol návrh na vyhlásenie konkurzu zamietnutý pre nedostatok majetku. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, nie je možné vyvodiť záver, že oprávnený musel pri náležitej opatrnosti predvídať, že povinný bude zrušený a následne bude vymazaný z obchodného registra, čím zanikne bez právneho nástupcu. Z dôvodu, že povinný ako subjekt práva prestal existovať, nemôže ho súd zaviazať k úhrade trov exekúcie.

Súd považuje za nevyhnutné uviesť, že má možnosť, a nie povinnosť, zaviazať na náhradu trov exekúcie oprávneného. Predpokladom uloženia povinnosti nahradiť trovy exekúcie oprávnenému v zmysle ust. § 203 Exekučného poriadku je úvaha o tom, či oprávnený svojím konaním zavinil dôvod, pre ktorý bola exekúcia zastavená, teda či spôsobil svojím konaním stratu právnej subjektivity povinného. Uvedené

zákonné ustanovenie nie je možné vykladať tak extenzívne, že oprávnený bude povinný hradiť trovy každej zastavenej exekúcie, ak ich nebude môcť uhradiť povinný. Uvedenej problematike sa vo svojej rozhodovacej činnosti venoval i Ústavný súd Slovenskej republiky, a preto v tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu: nález Ústavného súdu -16, v ktorom konštatoval, že samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. V uvedenom smere Ústavný súd poukázal na to, že riziko s výkonom profesie je vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie. K rovnakým záverom Ústavný súd dospel tiež v uznesení sp. zn. -11 a v uznesení sp. zn. -12.

V inom uznesení Ústavného súdu, sp. zn. -11 zo dňa 22. 4. 2010, konštatuje, že § 203 Exekučného poriadku vo svojom texte nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť nepriznať náhradu trov zastavenej exekúcie. Vyplýva to z toho, že citované ustanovenie obsahuje možnosť uváženia opierajúce sa o vyhodnotenie postupu oprávneného, miery jeho zavinenia a napokon aj to, že aj keby tu bolo zavinenie, rozhoduje jeho intenzita. (rovnako pozri uznesenie sp. zn. -17 zo dňa 7. 8. 2008).

V uznesení Ústavného súdu, sp. zn. -14 zo dňa 2. 4. 2008, konštatoval, že „ani v prípade, ak by ústavný súd posudzoval tvrdené porušenie základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa bez zreteľa na to, či súčasne došlo aj k porušeniu ústavnoprocesných práv sťažovateľa, nemohol by dospieť k odlišnému záveru, a to najmä s ohľadom na skutočnosť, že sťažovateľovi nesvedčila legitímna nádej na nadobudnutie odmeny prv, než mu táto bola priznaná všeobecným súdom, ktorý jediný je povolaný o výške odmeny sťažovateľa rozhodnúť. Tento záver vyplýva z dikcie Exekučného poriadku, podľa ktorého v prípade, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Zákon neukladá povinnosť súdu uložiť oprávnenému nahradiť trovy exekúcie súdnemu exekútorovi v každom prípade, ale iba vtedy, ak oprávnený zavinil dôvod zastavenia exekúcie. Sťažovateľ sa však mýli aj v tom, ak vo svojej sťažnosti tvrdí, že súdny exekútor má nárok na zaplatenie odmeny v každom prípade s poukazom na to, že zákon nestanovuje podľa názoru sťažovateľa žiadnu výnimku z tohto pravidla. Takouto výnimkou je totiž práve prípad predpokladaný v Exekučného poriadku. Legitímna nádej súdneho exekútora nadobudnúť náhradu trov exekučného konania takto vzniká až momentom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia exekučného súdu o priznaní náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi.“

V prejednávanom prípade nemožno konštatovať zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie, nakoľko ten si len uplatňoval svoje právo vyplývajúce z exekučného titulu. Ani pri náležitej opatrnosti v čase začatia exekučného konania dňa 11. 2. 1997 (deň doručenia návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi), nemohol predvídať zánik povinného v roku 1999. K výmazu povinného došlo takmer dva roky po začatí exekučného konania, čo je dostatočný čas na to, aby súdny exekútor zistil, či povinný disponuje majetkom, z ktorého by bolo možné uspokojiť pohľadávku oprávneného a v prípade, že ním nedisponuje, podať správu o stave vymáhania pohľadávky oprávneného, ktorý by na základe toho mohol predvídať zastavenie exekúcie. Z uvedeného je zrejmé, že oprávnený o takomto dôvode, ktorý by mohol viesť k zastaveniu exekúcie, nemal v čase začatia exekučného konania vedomosť a s poukazom na uplynulý čas od začatia exekučného konania až po výmaz povinného, nemohol ani pri náležitej opatrnosti predpokladať, že exekúcia bude zastavená z dôvodu zániku povinného. Okrem toho, z vyúčtovania trov exekúcie vyplýva, že exekútor, s výnimkou vydania upovedomenia o začatí exekúcie, nevykonal žiadny iný úkon smerujúcu k vymoženiu pohľadávky oprávneného, ani žiadne lustrácie ohľadom majetku povinného, čo nie je možné považovať za efektívne a účelné vynaloženie trov exekúcie. Na základe uvedeného vyplýva, že neboli splnené predpoklady stanovené zákonom na to, aby súd mohol zaviazať na úhradu trov exekúcie oprávneného, teda zavinenie oprávneného, následkom ktorého by došlo k zastaveniu exekúcie, preto súd rozhodol tak, že súdnemu exekútorovi nepriznal náhradu trov exekúcie.

Na záver pre porovnanie súd uvádza, že Ústavný súd Českej republiky vo svojom uznesení sp. zn. obdobne uviedol, že exekútor vystupuje pri svojej činnosti v postavení podnikateľa podľa , pričom má z úspešného vykonania exekúcie zisk (odmenu), ale súčasne

nesie riziko spočívajúce v tom, že majetok povinného nebude stačiť na uspokojenie oprávneného a trov exekúcie. V stanovisku pléna zo dňa 12.9.2006, sp. zn. Pl. ÚS-st 23/06, Ústavný súd Českej republiky skonštatoval, že je ústavne súladné také rozhodnutie súdu o trovách exekúcie, ktorým v prípade zastavenia exekúcie pre nedostatok majetku na strane povinného za súčasného zistenia, že na strane oprávneného nie je procesné zavinenie za zastavenie exekúcie, prizná exekútorovi náhradu trov proti povinnému. V tomto stanovisku ústavný súd argumentoval rozhodnutím Van der Mussele proti Belgicku s odôvodnením, že zapísaním do zoznamu exekútorov osoba dáva súhlas s vykonávaním funkcie exekútora a s tým spojenými rizikami. V náleze zo dňa 9. 10. 2008, č. k. , Ústavný súd Českej republiky konštatoval, že riziko spočívajúce v tom, že majetok povinného nebude stačiť na uspokojenie oprávneného a trov exekúcie nemožno bezdôvodne prenášať na oprávnenú osobu, čo znamená, že to platí aj v prípade, ak povinný ako subjekt zanikol.

Na záver súd poukazuje aj na uznesenie Súdneho dvora vo veci C-456/07 Karol Mihal proti Daňovému úradu Košice V z 21. mája 2008, ktorý vo výroku uviedol, že činnosť vykonávaná jednotlivcom, akou je činnosť súdneho exekútora, nie je oslobodená od dane z pridanej hodnoty iba z dôvodu, že pozostáva z uskutočňovania úkonov, ktoré patria do právomoci orgánov verejnej moci. Aj za predpokladu, že súdny exekútor pri výkone svojej funkcie také úkony uskutočňuje, nevykonáva podľa právnej úpravy, o ktorú ide vo veci samej, svoju činnosť v postavení orgánu spravujúceho sa verejným právom, keďže nie je integrovaný do organizácie verejnej správy, ale vo forme nezávislej hospodárskej činnosti uskutočňovanej v rámci slobodného povolania, a preto sa na neho nemôže vzťahovať oslobodenie ustanovené v článku 4 ods. 5 prvom pododseku šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia.

Európsky súd pre ľudské práva taktiež v rozhodnutí, ktorým vyhlásil sťažnosť č. 31303/08 z 28. júna 2011, súdneho exekútora Karola Mihala za neprijateľnú, uviedol, že v prípadoch, v ktorých súdy nároky sťažovateľa zamietli z dôvodu, že veritelia nemohli predvídať zastavenie konania a v ktorých navyše ústavný súd poznamenal, že postavenie sťažovateľa ako súdneho exekútora ho postavilo do privilegovanej pozície vzhľadom na právo vymáhať priznané nároky a táto výhoda prevážila náklady, ktoré mu vznikli v predmetnom prípade/prípadoch, nebolo na exekútora uvalené bremeno, ktoré by bolo nadmerné a neprimerané výhodám spojeným s jeho postavením súdneho exekútora (pozri citovaný Van der Mussele, ods. 37). Pokiaľ ide o výhody, ktoré pre sťažovateľa vyplývali z jeho postavenia ako súdneho exekútora, súd poznamenáva, že od 1. septembra 2005 vymáhanie priznaných nárokov na Slovensku v zásade spadá do právomoci súdnych exekútorov podľa Exekučného poriadku. Do tejto doby mohli byť priznané nároky rovnako vymáhané podľa Takáto úprava poskytuje sťažovateľovi a ostatným súdnym exekútorom privilégium mať výlučné právo vymáhať priznané nároky v bežných prípadoch za odmenu, náhradu výdavkov a náhradu za stratu času. Súd takisto zisťuje, že v zmysle aplikovateľného zákona mal sťažovateľ možnosť žiadať preddavok na svoje výdavky od oprávnených a žiadať o zastavenie exekučného konania, ak preddavok nebol zložený. Súd preto nezistil porušenie jednotlivých článkov Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým, že vnútroštátne súdy rozhodli o zastavení exekúcie z dôvodu zániku dlžníka tak, že exekútorovi nepriznal trovy exekúcie.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia, súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie, ktoré je potrebné podať v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Košice I, v dvoch písomných vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podľa uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ,

b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,

potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené ( ),

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.