Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4To/18/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martiny Zeleňakovej a sudcov JUDr. Petra Tobiaša a JUDr. Moniky Halkociovej na verejnom zasadnutí konanom dňa 16.10.2014, v trestnej veci obžalovaného F. O. pre prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zák. o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 28.08.2013, sp. zn. , takto

rozhodol:

Podľa § 321 ods. 1 písm. e/, f/, ods. 3 Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste a o náhrade škody.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.

Obžalovanému

F. O., nar. XX.XX.XXXX v A., trvale bytom X., J. č. XXXX/XX

u k l a d á

Podľa § 213 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák., § 36 písm. l/ Tr. zák., § 37 písm. m/ Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 2 (dvoch) mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. výkon uloženého trestu odňatia slobody podmienečne odkladá.

Podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. u r č u j e skúšobnú dobu na 2 /dva/ roky.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. poškodeného spoločnosť DIAMON, s.r.o., so sídlom v Poprade, Scherffelova 55/3017, IČO: 36478628 o d k a z u j e s jeho nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom uznal súd prvého stupňa obžalovaného F. O. vinným z prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že

- ako zamestnanec firmy Diamon, s.r.o., so sídlom v Poprade, v pracovnej pozícii vodič, na základe pracovnej zmluvy a hmotnej zodpovednosti 1/ dňa 28.11.2011 v sídle firmy Diamon, s.r.o., po návrate z rozvozu tovaru na trase X. - X. - A., počas ktorého od odberateľov prevzal finančné prostriedky vo výške 578,76 eur za odobratý tovar, odovzdal len 178,76 eur a ostatné zverené peniaze v sume 400,- eur neodovzdal, ale tieto si ponechal pre vlastnú potrebu, pričom neskôr z tejto sumy vrátil iba 100,- eur,

2/ dňa 08.12.2011 v ranných hodinách v sídle Diamon, s.r.o. v Poprade, pred odchodom na rozvoz tovaru prevzal od zamestnávateľa obálku s peniazmi v sume 300,- eur určenú na nákup pohonných hmôt a prípadné drobné opravy vozidla, pričom pri návrate vyúčtoval len sumu 114,- eur a ostatné peniaze nevrátil a tieto si ponechal pre vlastnú potrebu, čím takto si svojím konaním prisvojil zverené finančné prostriedky v celkovej sume 486,- eur.

Za to mu podľa § 213 ods. 1 Tr. zák., s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák., § 36 písm. l/ Tr. zák., § 37 písm. m/ Tr. zák. uložil trest odňatia slobody vo výmere 2 (dvoch) mesiacov, pre výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. mu uložil aj povinnosť nahradiť poškodenému spoločnosti DIAMON, s.r.o. Poprad škodu vo výške 486,- eur.

Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, podal obžalovaný, prostredníctvom svojho obhajcu, odvolanie. V písomných dôvodoch svojho odvolania namietal, že v prejednávanej veci sa nejedná o trestný čin ale ide o priestupok, pretože poškodená spoločnosť mu (obžalovanému) nevyplatila mzdu za mesiace november a december 2011, túto mzdu si započítala na sumu 400,- eur, ktorú si ponechal, čo znamená, že jeho konanie akceptovala a ponechanie si sumy 400,- eur považovala za vyplatenie zálohy na mzdu, potom suma 186,- eur vyplývajúca z druhého skutku nedosahuje výšku potrebnú pre jej posúdenie ako trestného činu (266,- eur), a preto konanie jej sa týkajúce možno posúdiť nanajvýš len ako priestupok. Vyčítal orgánom činným v trestnom konaní ako aj súdu prvého stupňa, že dokazovanie v tomto smere neviedli a tieto skutočnosti si nepreverili a uspokojili sa len s tvrdením povereného zamestnanca poškodenej spoločnosti. Vzhľadom na vyššie uvedené považoval aj uložený trest za neprimerane prísny, ohrozujúci výživu jeho dvoch maloletých detí, keďže nepodmienečný trest odňatia slobody by v jeho prípade viedol k strate zamestnania. V podstate z týchto dôvodov navrhol, aby krajský súd napadnutý rozsudok zrušil a trestné stíhanie voči nemu zastavil.

Na základe podaného odvolania preskúmal krajský súd napadnutý rozsudok v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. por., podľa ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a dospel k nasledovným záverom.

V posudzovanej trestnej veci bolo pred súdom prvého stupňa vykonané dokazovanie takmer v takom rozsahu, ako to bolo v zmysle ust. § 2 ods. 10 Tr. por. pre správne zistenie skutkového stavu nevyhnutné. Krajský súd však ešte považoval za potrebné vyžiadať si v súvislosti s uplatneným nárokom na náhradu škody od poškodenej spoločnosti doklady týkajúce sa vyplatenia mzdy za mesiace november a december 2011 obžalovanému a tieto prečítať, a preto dokazovanie v tomto smere na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní obžalovaného doplnil. Vzhľadom na to, že obžalovaný v priebehu celého prípravného konania ako aj konania pred súdom prvého stupňa netvrdil, že by mu mzda za spomínané mesiace nebola vyplatená, pretože bola započítaná na ním spôsobenú škodu, tieto skutočnosti začal uvádzať, prostredníctvom svojho obhajcu, až v odvolacom konaní, nebol dôvod, aby orgány činné v trestnom konaní alebo súd prvého stupňa dokazovanie v tomto smere viedli, pretože nemali na základe čoho dospieť k záveru o potrebe dokazovania v naznačenom rozsahu.

Aj podľa názoru krajského súdu, vzhľadom na vykonané dôkazy, bolo v posudzovanej veci nepochybne preukázané, že skutok, ktorý sa obžalovanému kladie za vinu, sa stal a že ho spáchal obžalovaný.

Napokon obžalovaný spáchanie skutku kladeného mu za vinu tak v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom nepoprel, k jeho spáchaniu sa v celom rozsahu priznal a jeho spáchanie aj oľutoval, len v odvolacom konaní, prostredníctvom svojho obhajcu, namietal, že toto jeho konanie, ku ktorému sa priznal, nie je trestným činom. Obžalovaný teda priznal, že si dňa 28.11.2011 bez súhlasu zamestnávateľa ponechal z prevzatých tržieb v konečnom dôsledku sumu vo výške 300,- eur a zo zálohy na pohonné hmoty a drobné opravy, o ktorej vedel, že je na tento účel určená, si dňa 08.12.2011 ponechal sumu 186,- eur, ktoré použil na zaplatenie služieb spojených s užívaním bytu, pričom sa spoliehal na to, že majiteľka firmy túto jeho situáciu pochopí, pritom toto jeho priznanie je v súlade s obsahom výpovede

zástupcu poškodenej spoločnosti - svedka D. D., ako aj obsahom písomnosti predložených poškodenou spoločnosťou, a to záznamom o kontrole na výstupnej váhe a zoznamov rozvozov z 28.11.2011.

Súd prvého stupňa teda zistený skutkový stav ustálil správne a správne ho aj právne posúdil, pretože obžalovaný tým, že si prisvojil cudziu vec, ktorá mu bola zverená a spôsobil tak na cudzom majetku škodu malú (teda presahujúcu sumu 266,- eur - § 125 ods. 1 Tr. zák.), dopustil sa prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zák.

Obžalovaný v prvom prípade prevzal od odberateľov poškodenej spoločnosti peniaze za ním rozvezený tovar, o ktorých vedel, že ich má odovzdať svojmu zamestnávateľovi, teda poškodenej spoločnosti a v druhom prípade prevzal od zamestnávateľa zálohu na pohonné hmoty a drobné opravy, vedel o nej, že je na tento účel určená a zároveň vedel, že nepoužité peniaze zo zálohy musí zamestnávateľovi vrátiť, napriek tomu si peniaze v oboch prípadoch bez súhlasu poškodenej spoločnosti ponechal a použil ich na zaplatenie služieb spojených s užívaním jeho bytu, čo znamená, že peniaze mu zverené nepoužil na účel, na ktorý boli určené, ale použil ich pre seba, čím poškodenú spoločnosť trvalo vylúčil z možnosti tieto finančné prostriedky užívať, čím sa prečinu sprenevery dopustil. Akýkoľvek prípadný následný spôsob zániku záväzku na strane obžalovaného voči poškodenej spoločnosti je už len spôsobom náhrady ním spôsobenej škody, nezbavuje ho však trestnej zodpovednosti za dokonaný trestný čin sprenevery. Vzájomné započítanie splatných pohľadávok je nepochybne v zmysle príslušných ustanovení civilného práva (§ 580, § 51 Občianskeho zákonníka /zák. č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov/) spôsobom zániku záväzku, aj keď v prejednávanej veci, keďže by malo ísť o zápočet voči nároku zamestnanca na mzdu, limitovaný ust. § 1 ods. 4, § 20 ods. 2 a § 131 ods. 4 Zákonníka práce /zák. č. 311/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov/, aby sa zamestnávateľ prípadne nedopustil trestného činu nevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 214 Tr. zák., ani takýto prípadný zánik záväzkov však obžalovaného trestnej zodpovednosti za dokonaný trestný čin sprenevery nezbavuje a opätovne by bol len spôsobom nahradenia vzniknutej škody. Pokiaľ obhajoba namietala prípadnú následnú akceptáciu konania obžalovaného zamestnávateľom, teda poškodenou spoločnosťou, v tom smere, že obžalovanému nevyplatila mzdu za vyššie spomínané mesiace a teda prostriedky ponechané si obžalovaným následne považovala za poskytnutú zálohu, k tomu je potrebné uviesť, že samozrejme vychádzajúc z ust. § 130 ods. 3 Zákonníka práce zamestnávateľ môže zamestnancovi poskytovať preddavky na mzdu (teda nemusí), ak sa na takomto postupe dohodnú, pokiaľ sa majú na takomto postupe dohodnúť, súhlas zamestnávateľa musí byť daný vopred, navyše z hľadiska trestného práva, keďže obžalovaný sa trestného činu sprenevery nepochybne dopustil, by súhlas poškodeného mohol byť okolnosťou vylučujúcou protiprávnosť, avšak len za podmienky, že by bol daný vopred (§ 29 ods. 2 Tr. zák.), čo nie je prípad prejednávanej veci, keďže aj prípadný súhlas zamestnávateľa, teda jeho následná akceptácia konania obžalovaného a prípadné „preúčtovanie“ ponechaných si finančných prostriedkov na zálohy na mzdu, bol daný až dodatočne. Vyššie uvedené námietky potom na správnosť posúdenia žalovaného skutku súdom prvého stupňa vplyv nemajú.

Pri posudzovaní uloženého druhu a výmery trestu prihliadal krajský súd najmä na jednotlivé hľadiská ukladania trestov vyplývajúce z ust. § 34 Tr. zák., ktorými sú spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútka, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy majúc na zreteli aj účel trestu vyplývajúci z ust. § 34 ods. 1 Tr. zák., ktorým je ochrana spoločnosti pred obžalovaným tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasné odradenie iných od páchania trestných činov, pričom trest má zároveň vyjadriť morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Z odpisu registra trestov, ako aj pripojených spisov súdu prvého stupňa sp. zn. a prvostupňový súd správne zistil, že v posledných desiatich rokoch bol odsúdený dvakrát súdne trestaný, v oboch prípadoch za trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Tr. zák., pričom v prvom prípade mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere štyroch mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu štrnásť mesiacov, v druhom prípade mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere jedného roka so zaradením pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, pričom rozsudok v poslednej spomínanej veci zo dňa 15.06.2011 (pri jeho vyhlásení však nebol obžalovaný prítomný) bol obžalovanému doručený dňa 13.11.2011 a právoplatnosť nadobudol dňa 29.11.2011 s tým, že uložený trest vykonával v čase od 21.08.2012 do 06.03.2013, kedy bol z výkonu uvedeného trestu podmienečne prepustený. V mieste trvalého bydliska je obžalovaný hodnotený len

všeobecne, pričom zamestnávateľ ho hodnotí až na „incident“, ktorý je predmetom prejednávanej veci, kladne.

Obžalovanému teda priťažovalo, že v minulosti už bol súdne trestaný (§ 37 písm. m/ Tr. zák. a poľahčovalo mu, že sa k spáchaniu trestnej činnosti priznal a jej spáchanie úprimne oľutoval (§ 36 písm. l/ Tr. zák.). V tomto smere považuje krajský súd za potrebné uviesť, že obžalovaný síce podal v prejednávanej veci odvolanie, avšak ani v podanom odvolaní spáchanie žalovaného skutku nepoprel, namietal len, prostredníctvom svojho obhajcu, že v skutku, ku ktorému sa priznal, nie je možné vidieť trestný čin. Vzhľadom na to, že v osobe obžalovaného nejde o osobu znalú práva, jeho žiadosť o posúdenie, či jeho konanie, ku ktorému sa priznal, je alebo nie je trestným činom, nie je podľa názoru krajského súdu na prekážku považovania jeho priznania za poľahčujúcu okolnosť.

U obžalovaného boli teda poľahčujúce okolnosti a okolnosti priťažujúce v rovnakom pomere, a preto už nebolo potrebné zákonom stanovenú trestnú sadzbu pre trestný čin, z ktorého bol uznaný vinným, ďalej v súlade s ust. § 38 Tr. zák. upravovať.

Z ust. § 213 ods. 1 Tr. zák. vyplýva, že za trestný čin sprenevery je možné uložiť trest odňatia slobody až na dva roky. Vzhľadom na okolnosti spáchania činu, spočívajúce v tom, že poškodený, teda zamestnávateľ, aj napriek tomu, že z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by mal s obžalovaným dohodnuté poskytovanie preddavkov na mzdu, obžalovanému aj keď s predchádzajúcim jeho (poškodeného) súhlasom na požiadanie obžalovaného, predsa len umožňoval obžalovanému ponechávať si peniaze patriace mu (poškodenému) ako zálohu na mzdu, na spôsobený následok, teda spôsobenú škodu, ktorá zásadným spôsobom hranicu pre malú škodu nepresiahla, aj krajský súd dospel k záveru, že trest odňatia slobody na dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby t.j. vo výmere dvoch mesiacov je trestom primeraným, tak z hľadiska individuálnej, ako aj generálnej prevencie.

Krajský súd však na rozdiel od záverov súdu prvého stupňa dospel k záveru, že bezpodmienečný výkon trestu odňatia slobody u obžalovaného nie je potrebný a na jeho nápravu postačí hrozba jeho výkonu, preto mu výkon uloženého trestu v súlade s ust. § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. podmienečne odložil na skúšobnú dobu dvoch rokov. Je potrebné súdu prvého stupňa prisvedčiť, že obžalovaný v posledných desiatich rokoch už bol dvakrát súdne trestaný pre trestný čin zanedbania povinnej výživy, podmienečný trest odňatia slobody neviedol k jeho náprave, pretože sa dopustil ďalšieho trestného činu, za ktorý mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody, pričom skutku v prejednávanej veci sa dopustil vo veľmi krátkom čase, potom čo bol odsúdený za predchádzajúcu trestnú činnosť na nepodmienečný trest odňatia slobody. Avšak žalovanej trestnej činnosti sa dopustil ešte predtým, ako bolo naňho pôsobené nepodmienečným trestom odňatia slobody, z výkonu spomínaného trestu bol podmienečne prepustený, čo naznačuje, že k ním páchanej trestnej činnosti mal zaujať kritický postoj, po prepustení z výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody sa zamestnal v zahraničí, kde dosahuje dobrý zárobok a tak si vytvoril vhodné podmienky jednak pre plnenie vyživovacej povinnosti voči svojim deťom, ako aj pre náhradu ním spôsobnej škody, preto krajský súd dospel k záveru, že je potrebné dať obžalovanému ešte poslednú šancu, aby preukázal, že z výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody sa poučil, mieni viesť riadny život, starať sa o svoje maloleté deti a nahradiť spôsobenú škodu, ako to napokon deklaroval aj pri svojom záverečnom návrhu na verejnom zasadnutí konanom o jeho odvolaní.

Preto krajský súd napadnutý rozsudok vo výroku o treste zrušil a sám rozhodol tak, že obžalovanému síce uložil rovnako ako súd prvého stupňa trest odňatia slobody vo výmere dvoch mesiacov, jeho výkon mu však podmienečne odložil na skúšobnú dobu dvoch rokov.

Obžalovaný svojim riadnym spôsobom života, teda bez toho aby sa dopúšťal protiprávneho konania vrátane trestných činov a priestupkov, bude mať možnosť preukázať, že svoje predsavzatie viesť riadny život myslel aj úprimne. V opačnom prípade, a to aj počas plynutia skúšobnej doby súd rozhodne, že uložený trest odňatia slobody vykoná. Poškodený si síce v prejednávanej veci svoj nárok na náhradu škody uplatnil, avšak rozhodnutie o jeho nároku na náhradu škody by si vyžadovalo ďalšie dokazovanie, ktoré však rámec trestného konania presahuje. Obžalovaný sa totiž síce až v odvolacom konaní, no odvolanie bolo poškodenej spoločnosti doručované, bránil uplatnenému nároku na náhradu škody tým, že dlžnú sumu minimálne vo výške 400,- eur si zamestnávateľ v zásade započítal na svoju povinnosť vyplatiť obžalovanému mzdu za

mesiace november a december 2011. Pokiaľ by si poškodený naozaj v prejedávanej veci uspokojil svoju pohľadávku voči obžalovanému započítaním na jeho mzdu (a to bez ohľadu na to, či by išlo o právom dovolené konanie), samozrejme už by nebolo možné poškodenému nárok na náhradu škody priznať. Z písomností, ktoré poškodený krajskému súdu sa opakovanú výzvu doručil, vyplýva, že mzda za mesiac november 2011 mala byť obžalovanému vyplatená na trikrát, v prvých dvoch prípadoch na požiadanie obžalovaného, s vopred daným súhlasom, si obžalovaný mohol ponechať, ako zálohu na mzdu, zverené mu peňažné prostriedky patriace zamestnávateľovi a v treťom prípade konkrétne 01.12.2011 si obžalovaný mal ponechať z rozvozu, no už bez súhlasu zamestnávateľa, sumu vo výške 117,49 eur, ktorú mu zamestnávateľ „preúčtoval“ na zálohu na mzdu. V tejto súvislosti obžalovaný na verejnom zasadnutí, konanom o jeho odvolaní, pripustil, že raz o zálohu telefonicky žiadal, nie však v ďalšom prípade a tvrdil, že 01.12.2011 si peňažné prostriedky neponechal. Poškodený písomné doklady, ktoré by jeho tvrdenia preukazovali, opatrené podpisom obžalovaného, krajskému súdu nepredložil a napriek predvolaniu krajského súdu adresovanému nie len poverenému zamestnancovi - svedkovi D. D., ale priamo poškodenej spoločnosti, keďže krajský súd nemohol vedieť, ktorý zo zamestnancov firmy sa vie k týmto tvrdeným skutočnostiam vyjadriť (podľa následného vyjadrenia poškodeného to mala byť pani F. L.), predvolaniu krajského súdu nevyhovel a verejného zasadnutia sa z dôvodu neodkladných pracovných povinností nezúčastnil. Pokiaľ ide o mzdu za mesiac december 2011, obžalovaný poprel, že by tieto peňažné prostriedky boli na jeho účet pripísané, poškodený napriek výzve krajského súdu predložiť výpis z účtu, ktorý by preukazoval, že peňažné prostriedky z jeho účtu naozaj v prospech účtu obžalovaného odišli, spomínaný výpis nepredložil, doručil len síce bankou prijatý platobný príkaz, avšak z takéhoto príkazu nevyplýva, či bol aj naozaj zrealizovaný. Dokazovanie o nároku poškodeného si teda vyžaduje ešte ďalšie dokazovanie, a to podľa názoru krajského súdu minimálne vypočutie pani F. L., oboznámenie sa s účtovníctvom poškodeného v rozsahu, z ktorého by bolo zrejmé, finančné prostriedky v akej výške obžalovaný v spomínané tri dni, kedy mu mala byť na zálohách vyplatená mzda za mesiac november 2011, preukázateľne prevzal a v akej výške ich použitie, či vrátenie zamestnávateľovi, preukázateľne zdokladoval a pokiaľ ide o mzdu za mesiac december 2011 aj preukázanie príslušnými bankovými výpismi, že poškodeným tvrdená banková operácia bola aj zrealizovaná.

Aj keď teda ani krajský súd nemal pochybnosti o tom, že obžalovaný svojim konaním spôsobil poškodenému škodu vo výške 486,- eur, doposiaľ vykonané dokazovanie však už nepredstavuje dostatočný podklad pre spoľahlivé vyriešenie otázky, či nárok poškodeného už bol, a ak áno v akej výške uspokojený, teda rozhodnutie o nároku poškodeného na náhradu škody, ako to už bolo vyššie uvedené, si vyžaduje ďalšie dokazovanie, ktoré rámec trestného konania presahuje, a preto krajský súd napadnutý rozsudok zrušil aj vo výroku o náhrade škody a poškodeného spoločnosť Diamon, s.r.o. Poprad odkázal s jeho nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.

Z týchto dôvodov potom krajský súd rozhodol tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný