Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14CoKR/25/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, členov senátu JUDr. Martiny Nemravovej, JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobcu: JUDr. Marian Ďurana, PhD., správca konkurznej podstaty úpadcu: KP print, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 8, 010 01 Žilina, IČO: 36 423 475, sídlo kancelárie správcu: M. 6, XXX XX E., právne zastúpeného KUBINEC & PARTNERS advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Nám. SNP 17, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 851 574, proti žalovanému: BTO print, s.r.o., so sídlom M. Rázusa 23/8092, 010 01 Žilina, IČO: 44 527 641, právne zastúpeného: Mgr. Petrom Luptákom, advokátom, so sídlom I.. Š. W. č. 3, XXX XX Z. Z., v konaní o určenie neúčinnosti právneho úkonu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. -66 zo dňa 12.02.2013

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. -66 zo dňa 12.02.2013 p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení rozsudku okresný súd poukázal na žalobu, doručenú súdu dňa 08.07.2010, ktorou žalobca navrhol, aby súd určil, že Kúpna zmluva zo dňa 25.02.2009 uzatvorená medzi KP print, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 8, Žilina, IČO: 36 423 475 ako predávajúcim a BTO print, s.r.o., so sídlom M. Rázusa 23/8092, Žilina, IČO: 44 527 641 ako kupujúcim, je voči veriteľom úpadcu neúčinná. Zároveň žiadal žalovanému uložiť povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 4.408,- Eur na účet konkurznej podstaty úpadcu do 15 dní po právoplatnosti rozsudku. Na odôvodnenie žaloby uviedol tvrdenia, v rámci ktorých poukázal na skutočnosť vyhlásenia konkurzu na majetok subjektu KP print, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 8, Žilina s účinkami dňa 08.01.2010 s tým, že za správcu konkurznej podstaty bol pôvodne ustanovený JUDr. Martin Burian a neskôr JUDr. Marian Ďurana, PhD. Úpadca ako predávajúci uzavrel dňa 25.02.2009 so žalovaným ako kupujúcim kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bolo motorové vozidlo značky HONDA ACCORD CL 9, typ: , číslo motora: K24A3-1007569, rok výroby: 2003 (ďalej len „motorové vozidlo“). Zmluvné strany sa dohodli na kúpnej cene 3.391,50 Eur. Žalobca tvrdil, že uvedený právny úkon kúpnej zmluvy je právnym úkonom bez primeraného protiplnenia podľa § 58 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej aj „ZKR“) a zároveň je to ukracujúci právny úkon podľa § 60 ZKR. Právny úkon bol realizovaný v prospech osoby spriaznenej s úpadcom, nakoľko štatutárnym orgánom úpadcu je František Krupa a Marcela Krupová a štatutárnym orgánom žalovaného je František Krupa, ktorý má naviac aj kvalifikovanú účasť, rovnako ako Marcela Krupová. František Krupa a Marcela Krupová majú kvalifikovanú účasť v úpadcovi, František Krupa má priamy podiel predstavujúci 20 % na základom imaní a Marcela Krupová má priamy podiel predstavujúci 20 % na základnom imaní a tento podiel je vyšší ako zákonom požadovaný aspoň 5 %-ný podiel na základom

imaní v zmysle § 9 ods. 3 (č.l. 5). Žalobca tvrdil, že úpadca mohol predmet kúpnej zmluvy predať za vyššiu cenu, nakoľko priemerná cena tohto motorového vozidla na trhu je 7.799,50 Eur, a teda úpadca ukrátil uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov, keďže kúpna cena bola neprimerane nízka. Žalovanému bolo motorové vozidlo predané za neprimerane nízku cenu, v dôsledku čoho sa tak na úkor úpadcu žalovaný obohatil, pretože získal motorové vozidlo, ktoré bolo predmetom kúpnej zmluvy za cenu 3.391,50 Eur, t.j. menej ako polovice priemernej ceny v zmysle aktuálnej cenovej ponuky ojazdených motorových vozidiel zverejnenej na webovej stránke www.autovia.sk. Podľa tohto zdroja sa motorové vozidlá rovnakého typu a roku výroby predávali za priemernú cenu 7.799,50 Eur. Žalobca preto žiadal priznať sumu 4.408,- Eur ako peňažnú náhradu, ktorá čo do výšky zodpovedá rozdielu medzi priemernou cenou 7.799,50 Eur a kúpnou cenou dohodnutou v predmetnej kúpnej zmluve 3.391,50 Eur. Úmysel dlžníka ukrátiť svojich veriteľov musel byť druhej strane známy, pretože František Krupa koná v mene úpadcu a taktiež koná v mene žalovaného.

S odkazom na vykonané dokazovanie, z neho vyvodené skutkové zistenia a závery, za aplikácie ust. § 9 ods. 1 písm. e), ods. 3 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení platnom a účinnom do 31.12.2011 („ZKR“), § 57 ods. 1 až 4, § 58 ods. 1 až 3, § 60 ods. 1 až 3, § 63 ods. 1 až 3 ZKR, okresný súd dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby a v celom rozsahu ju zamietol. Konštatoval, že žalobca žalobou uplatnil právo odporovať právnemu úkonu Kúpnej zmluvy zo dňa 25.02.2009 uzatvorenej medzi žalovaným ako kupujúcim a úpadcom ako predávajúcim. Okresný súd vyhodnotil existenciu aktívnej legitimácie na strane žalobcu (§ 62 ods. 5 , pasívnej legitimácie na strane žalovaného (§ 62 ods. 1 a včasnosť podanej žaloby, ak účinky vyhláseného konkurzu na majetok úpadcu KP print, s.r.o., nastali 08.01.2010 a žaloba došla súdu 08.07.2010, t.j. v 6-mesačnej prekluzívnej lehote (§ 57 . Ku splneniu hmotno-právnej podmienky odporovania predmetnej kúpnej zmluve podľa § 57 ods. 4 ZKR, teda podmienky, že realizáciou tohto právneho úkonu došlo k ukráteniu uspokojenia prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov, ktorý si svoju pohľadávku prihlásil v konkurznom konaní na majetok úpadcu KP print, s.r.o. (konkurzné konanie Okresného súdu Žilina sp.zn. ) a ktorému veriteľovi nezaniklo postavenie účastníka konkurzného konania, okresný súd konštatoval, že žalobca splnenie tejto podmienky nepreukázal. Úprava inštitútu odporovateľnosti právnym úkonom podľa § 58 a 60 uplatnená v tomto konaní žalobcom predpokladá v spojení s § 57 ods. 4 splnenie základnej a primárnej hmotno-právnej podmienky odporovateľnosti spočívajúcej v preukázaní, že konkrétnym právnym úkonom, neúčinnosti ktorého sa žalobca domáha, došlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávky veriteľa alebo veriteľov, ktoré existovali v čase, keď nastali účinky právneho úkonu, ktorému sa odporuje, ktorý veriteľ, resp. veritelia si svoje pohľadávky v konkurze prihlásili a nezaniklo im postavenie účastníkov konkurzného konania. V konkurznom konaní má dôjsť k pomernému uspokojeniu prihlásených pohľadávok veriteľov, a preto je irelevantné, pohľadávka ktorého konkrétneho konkurzného veriteľa alebo koľkých z nich bola ukrátená. Účinky predmetnej Kúpnej zmluvy zo dňa 25.02.2009 nastali splnením zmluvnej povinnosti predávajúceho: KRUPA print, s.r.o., Žilina dodať - predmetné motorové vozidlo, odovzdať doklady, ktoré sa na tovar vzťahujú a umožniť kupujúcemu nadobudnúť vlastnícke právo k tovaru v súlade so zmluvou v zmysle § 411 Obchodného zákonníka a v súlade s článkom III. bod 3.1, 3.2 zmluvy. Pokiaľ žalobca v konaní tvrdil, že právny úkon kúpnej zmluvy ukracuje uspokojenie pohľadávky veriteľa, ktorý si pohľadávku prihlásil v konkurznom konaní, resp. viacerých veriteľov, ktorí si svoje pohľadávky prihlásili v konkurznom konaní, bolo vecou dôkazného bremena žalobcu túto skutočnosť preukázať a umožniť súdu za predloženia dôkazov k tejto skutočnosti vykonať dokazovanie. Úspešnosť odporovateľnosti závisí od toho, či sa majetok dlžníka jeho právnym úkonom zmenšil a v akom rozsahu a aký majetok zostal na uspokojenie pohľadávky. Žalobca nepreukázal splnenie základnej hmotno-právnej podmienky uplatnenia odporovateľnosti právneho úkonu Kúpnej zmluvy z 25.02.2009, vyplývajúcej z § 57 ods. 4 ZKR. Splnenie tejto podmienky je základným predpokladom odporovateľnosti podľa jednotlivých skutkových podstát odporovateľnosti i v zmysle § 58 a § 60 ZKR. V nadväznosti na to, pokiaľ žalobca uplatnil v konaní odporovateľnosť právneho úkonu predmetnej kúpnej zmluvy podľa § 58 a 60 ZKR, bolo jeho primárnou dôkaznou povinnosťou preukázať splnenie základnej hmotno-právnej podmienky odporovateľnosti vyplývajúcej z § 57 ods. 4 ZKR, ktorú dôkaznú povinnosť si nesplnil. Skutočnosť, že právny úkon predmetnej kúpnej zmluvy bol realizovaný v prospech žalovaného ako spriaznenej osoby dlžníka v zmysle § 9 ods. 1 písm. e) Zákona, nezakladá záver o naplnení podmienky podľa § 57 ods. 4 a nevytvára domnienku, podľa ktorej sa ukrátenie v zmysle § 57 ods. 4 predpokladá. Skutočnosť realizácie právneho úkonu kúpnej zmluvy v prospech žalovaného ako spriaznenej osoby je relevantná vo vzťahu k úprave vyplývajúcej z § 58 ods. 2 veta druhá a zakladá predpoklad úpadku dlžníka v čase urobenia právneho úkonu, ak sa nepreukáže opak a podľa § 60 ods. 2 zakladá predpoklad úmyslu dlžníka ukrátiť svojich veriteľov, ako aj vedomosť druhej strany o tomto

úmysle, ak sa nepreukáže opak. Bez preukázania splnenia podmienky podľa § 57 ods. 4 ZKR, teda ani skutočnosť realizácie právneho úkonu kúpnej zmluvy v prospech žalovaného ako spriaznenej osoby dlžníka nie je dôvodom pre určenie neúčinnosti tohto právneho úkonu. V rámci prvostupňového konania žalobca pri plnení dôkaznej povinnosti k tvrdeniu o naplnení podmienky podľa § 57 ods. 4 neoznačil žiadne konkrétne dôkazy a skutočnosti a okresnému súdu ani žiadne dôkazy v tomto smere nepredložil.

Pri skonštatovaní nepreukázania základnej hmotno-právnej podmienky odporovania právnemu úkonu podľa § 57 ods. 4 nebol podľa okresného súdu dôvod vykonávať dokazovanie v smere dôkazných návrhov žalobcu a žalovaného, tak ako boli prezentované na pojednávaní dňa 12.02.2013, keď žalobca a žalovaný navrhli nariadiť znalecké dokazovanie na určenie obvyklej ceny predmetného motorového vozidla k prevodu, teda k 25.02.2009 a ďalej, keď žalovaný učinil návrh na vykonanie dôkazu výsluchom svedkov Františka Krupu, Marcely Krupovej na okolnosti uzatvárania Kúpnej zmluvy z 25.02.2009, na vykonanie dopytu na subjekt LUNA MOTOR s.r.o. ohľadne realizácie diagnostiky predmetného vozidla a výsluchu svedka V. H. na zistenie okolnosti opravy prevodovky predmetného vozidla. Z uvedených dôvodov rozhodol okresný súd o zamietnutí týchto dôkazných návrhov. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania bola žaloba zamietnutá v celom rozsahu, teda i čo do uplatnenej peňažnej náhrady. O náhrade trov prvostupňového konania okresný súd rozhodol za aplikácie ust. § 142 ods. 1 OSP a § 150 ods. 1 OSP.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca (č.l. 76-81 spisu) a s poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. a), f) OSP namietol, že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Okresný súd mal za preukázané, že dňa 25.02.2009, t.j. viac než rok pred vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu, žalovaný ako kupujúci uzatvoril s úpadcom ako predávajúcim kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol odplatný prevod motorového vozidla značky HONDA ACCORD CL 9, typ: K 24A3-RKAT, číslo motora: K24A3-1007569, rok výroby: 2003 (ďalej len „motorové vozidlo“), pričom kúpna cena bola zmluvnými stranami dojednaná vo výške 3.391,50 Eur bez DPH, ako celková konečná suma. Rovnako mal súd preukázané, že predmetná kúpna zmluva bola realizovaná v prospech osoby spriaznenej s úpadcom. Žalobca z aktuálnej cenovej ponuky ojazdených motorových vozidiel zverejnenej na webovej stránke www.autovia.sk <http://www.autovia.sk> poukázal na to, že priemerná trhová cena motorového vozidla, ktoré bolo predmetom kúpy predmetnej kúpnej zmluvy v čase jej účinnosti, bola 7.799,50 Eur, z čoho vyplýva, že dojednaná kúpna cena vo výške 3.391,50 Eur bola výrazne nižšia než cena trhová, v dôsledku čoho došlo k zmenšeniu majetku úpadcu a teda k ukráteniu uspokojenia pohľadávok veriteľov v konkurze. Okresný súd sa však vyššie spomínaným dôkazom žalobcu, ako aj ďalšími dôkaznými návrhmi žalobcu a žalovaného, tak ako boli prezentované na pojednávaní dňa 12.02.2013, smerujúce k určeniu obvyklej, primeranej ceny motorového vozidla v čase jeho prevodu na žalovaného ako kupujúceho, nezaoberal, nakoľko žalobu zamietol v celom rozsahu z dôvodu, že v zmysle ust. § 57 ods. 4 žalobca neuniesol dôkazné bremeno v preukázaní ukrátenia pohľadávky, resp. pohľadávok konkurzných veriteľov právnym úkonom predmetnej kúpnej zmluvy. Z toho istého dôvodu sa okresný súd ďalej ani nezaoberal otázkou, či boli naplnené osobitné predpoklady odporovania právneho úkonu bez primeraného protiplnenia v zmysle ust. § 58 alebo ukracujúceho právneho úkonu v zmysle ust. § 60 ZKR, ktorých sa žalobca dovolával, keďže okresný súd mal za to, že splnenie podmienky v zmysle ust. § 57 ods. 4 je základným predpokladom odporovateľnosti podľa jednotlivých skutkových podstát odporovateľnosti i v zmysle § 58 a § 60 ZKR. S týmito závermi okresného súdu sa odvolateľ nestotožnil. Uviedol, že v zmysle ust. § 57 všeobecnými predpokladmi odporovateľnosti právneho úkonu v konkurznom konaní sú: a) vyhlásenie konkurzu; b) platný právny úkon dlžníka, ktorý sa týka jeho majetku; c) včasnosť podania žaloby o určenie neúčinnosti právneho úkonu a d) ukrátenie pohľadávky veriteľa, ktorý si pohľadávku prihlásil. Okresný súd „namietal“ splnenie posledného predpokladu odporovateľnosti právneho úkonu v zmysle § 57 ods. 4 ZKR, a to, že odporovať podľa tohto zákona možno len tomu právnemu úkonu dlžníka, ktorý ukracuje uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka. Pokiaľ okresný súd mal za to, že žalobca v konaní nepredložil ani neoznačil dôkazy preukazujúce, že predmetnou kúpnou zmluvou došlo k takému zmenšeniu majetku úpadcu, v dôsledku ktorého nebude pohľadávka veriteľa uspokojená buď vôbec alebo len čiastočne, odvolateľ poukázal na ust. § 121 OSP s tým, že tak predmetné incidenčné konanie ako aj dotknuté konkurzné konanie sú vedené na Okresnom súde Žilina. Súčasťou spisového materiálu v konkurznom konaní vedenom na majetok úpadcu č.k. na Okresnom súde v Žiline je i súpis majetku podstát ako i konečný zoznam pohľadávok. Okresný súd Žilina, ako príslušný súd v predmetnej právnej

veci sp.zn. o určenie neúčinnosti právneho úkonu, preto disponoval uvedenými dôkazmi, ktorými bolo a je možné preukázať splnenie hmotnoprávnej podmienky odporovateľnosti podľa § 57 ods. 4 ZKR. Za použitia vyššie uvedených princípov dokazovania, a to ust. § 121 OSP je zrejmé, že žalobca nemusel navrhovať vykonanie dôkazov, ktoré mal konajúci súd k dispozícií. Vykonaním dôkazov, ktoré mal súd k dispozícii, a ktoré mu boli známe z jeho činnosti, bolo možné preukázať splnenie podmienky uvedenej v § 57 ods. 4 ukrátenie veriteľov. Nie je teda pravdou, že by okresný súd nedisponoval dôkazmi preukazujúcimi ukrátenie veriteľov, avšak tieto dôkazy sa nachádzali v inom súdnom spise, o ktorom mal konajúci súd vedomosť a disponoval s nimi. Z hľadiska dôkaznej teórie sa dôkazné bremeno nevzťahuje na dôkazy uvedené v ust. § 121 OSP, a preto v zmysle ust. § 121 OSP netreba osobitne navrhovať vykonanie dôkazov, ktorými príslušný konajúci súd disponuje. Žalobca poukázal tiež na ust. § 120 ods. 1 posledná veta OSP, z ktorého vyplýva, že zásada kontradiktórnosti v občianskom súdnom konaní nie je absolútna. Súd má možnosť napomôcť k zisteniu správneho skutkového stavu, a to vykonaním aj iných dôkazov ako tých, ktoré navrhli účastníci konania, a tak v konečnom dôsledku zabezpečiť spravodlivé rozhodnutie vo veci, zvlášť v prípade, ak ide o skutočnosti známe súdu z vlastnej činnosti, ak vykonaním takýchto dôkazov, ktorými súd disponuje, by bol zistený správny a úplný skutkový stav za účelom spravodlivého rozhodnutia vo veci. Nevykonaním dôkazov, ktorými okresný súd disponoval z vlastnej činnosti, dospel k nesprávnym skutkovým a právnym záverom ovplyvňujúcim rozhodnutie vo veci samotnej. Žalobca nesúhlasil s okresným súdom, že ukrátenie veriteľa sa v tomto prípade nepredpokladá, keďže návrh na vyhlásenie konkurzu na svoj majetok podal sám úpadca, ktorý si bol v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu vedomý, že jeho majetok nepostačuje na krytie záväzkov jeho veriteľov. Keďže k predaju motorového vozidla došlo pred rokom a necelými dvomi mesiacmi pred vyhlásením konkurzu, je možné predpokladať, že finančná situácia úpadcu bola obdobná. Teda, že už v čase, keď došlo k predaju motorového vozidla, úpadcov majetok nepostačoval na krytie jeho záväzkov, čo mimochodom žalovaný potvrdil na pojednávaní dňa 12.02.2013 svojím tvrdením, že predajom motorového vozidla mal úpadca snahu zvýšiť kapitál spoločnosti. Vzhľadom na to je zrejmé, že úpadca predajom motorového vozidla za podhodnotenú kúpnu cenu, ako preukázal predloženou cenovou ponukou ojazdených motorových vozidiel zverejnenej na webovej stránke www.autovia.sk <http://www.autovia.sk>, znížil hodnotu svojho majetku, a tak aj uspokojenie svojich veriteľov v konkurznom konaní. Podľa žalobcu tak v danom prípade nastúpila domnienka jednak samotného úpadku dlžníka či už v podobe platobnej neschopnosti alebo predĺženia, ako aj domnienka ukrátenia uspokojenia veriteľov úpadcu. Žalobca uviedol, že v prvostupňovom konaní uniesol svoje dôkazné bremeno v zmysle preukázania splnenia všetkých predpokladov odporovateľnosti právneho úkonu v zmysle § 57 ZKR; navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alebo aby napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil a žalobe vyhovel.

K doručenému odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný v písomnom podaní jeho právneho zástupcu (č.l. 85-87 spisu). Odvolanie žalobcu označil za nedôvodné. Nesúhlasil s názorom žalobcu prezentovaným v odvolaní k výkladu ust. § 121 OSP. Ak bol žalobca názoru, že splnenie podmienky podľa § 57 ods. 4 mohol preukázať za pomoci konkurzného spisu, mal svoj dôkazný návrh špecifikovať a vykonanie konkrétneho dôkazu navrhnúť. V odvolaní uvádzal len to, že súčasťou spisového materiálu v konkurznom spise je i súpis podstát ako i konečný zoznam pohľadávok, avšak ani tieto splnenie podmienky vyplývajúcej z ust. § 57 ods. 4 samé osebe nepreukazujú. Ak aj návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok úpadcu podal sám úpadca, tak ani z tejto skutočnosti splnenie podmienky podľa § 57 ods. 4 dovodiť nemožno. S podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu dlžníkom zákon spája len domnienku, že dlžník je v úpadku, ale nie to, že možno „automaticky“ odporovať právnemu úkonu. Žalovaný nesúhlasil s názorom žalobcu, že na základe podania návrhu na vyhlásenie konkurzu dlžníkom tu nastupuje aj domnienka ukrátenia uspokojenia veriteľov úpadcu. Keďže žalobca dôkazné bremeno ohľadom splnenia podmienky vyplývajúcej z ust. § 57 ods. 4 neuniesol, žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a s verejným vyhlásením rozsudku za splnenia podmienok podľa § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Primárne k procesnému postupu v odvolacím konaní krajský súd uvádza, že k otázke príslušnosti Krajského súdu v Žiline na prejednanie a rozhodnutie veci, vzhľadom na predchádzajúcu rozhodovaciu

prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (č.l. 91-92 spisu) bolo rozhodnuté uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. -109 zo dňa 21. novembra 2013, že príslušným na prejednanie veci Okresného súdu v Žiline sp.zn. je v odvolacom konaní Krajský súd v Žiline; uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 2. decembra 2013.

Podľa ust. § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa ust. § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ust. § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie uvedená právna úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav vo veci podľa výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1, § 213 ods. 1 OSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalobcu. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu o zamietnutí žaloby a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom k tomuto meritórnemu výroku napadnutého rozsudku, krajský súd za aplikácie ust. § 219 ods. 2 OSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v predmetnej časti.

Ťažisko rozhodovania prvostupňového súdu spočívalo v danom prípade vo vyhodnocovaní, či došlo k splneniu hmotnoprávnych podmienok odporovateľnosti právnym úkonom úpadcu v zmysle právnej úpravy v zák. č. 7/2005 Z.z.

Pokiaľ žalobca namietal skutkové závery v rovine námietky nedostatočného, neúplného dokazovania okresným súdom, a to tým, že ex offo nevykonal dôkazy z konkurzného spisu, ak rovnaký súd v inom (konkurznom) konaní ho mal k dispozícii, a to i bez návrhu účastníkov, tak krajský súd uvádza, že relevantný bol sporový charakter daného incidenčného konania. Nepochybne ide o spor vyvolaný konkurzom, v ktorom súd postupuje podľa ust. § 118a OSP. Podľa tohto zákonného ustanovenia účastníci sú povinní opísať rozhodujúce skutočnosti o veci samej a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do skončenia prvého pojednávania. Krajský súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, že dôkazné bremeno vo vzťahu k preukazovaniu splnenia podmienok odporovateľnosti právnych úkonov úpadcu, v danom prípade, že dotknutým právnym úkonom úpadcu došlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávky veriteľa, ktorý si pohľadávku prihlásil, spočívalo na strane žalobcu. Krajský súd sa stotožnil i so záverom okresného súdu, že v dôkaznej rovine žalobca dôkazné bremeno vo vyššie uvedenom zmysle neuniesol, pričom v rozhodnom procesnom úseku prvostupňového konania neoznačil ani nepredložil žiadne konkrétne dôkazy, ktoré by preukazovali ukrátenie pohľadávky veriteľa alebo zmenšenie jeho majetku. Žalobca ako nositeľ dôkaznej povinnosti vo vzťahu k preukázaniu základnej hmotnoprávnej podmienky odporovateľnosti vyplývajúcej z ust. § 57 ods. 4 ZKR, v postavení správcu konkurznej podstaty úpadcu nepochybne disponuje aj nevyhnutnými podkladmi, účtovnou evidenciou úpadcu a pod., je teda vybavený na to, aby si mohol splniť svoju dôkaznú povinnosť v danom sporovom konaní, s rovným postavením účastníkov (§ 18 OSP), v rovine preukazovania, že predmetná kúpna zmluva spôsobila tvrdené ukrátenie veriteľa, či veriteľov. Žalobca mal v rozhodnom štádiu prvostupňového konania vytvorený priestor pre preukazovanie, že majetok úpadcu sa v súvislosti s odporovaným právnym úkonom zmenšil natoľko, že nie je možné pohľadávky veriteľov uspokojiť. Práve zo zdôrazňovaného sporového charakteru incidenčného konania nie je možné prijať argumentáciu žalobcu, že okresný súd mal ex offo nahrádzať dôkaznú povinnosť účastníkov konania. V prvom rade je/má byť v záujme účastníkov preukázať svoje tvrdenia. Konkurzné spisy, súpisy podstát nemožno považovať za všeobecne známe skutočnosti, ktoré netreba dokazovať; tieto samé osebe ešte nesvedčia pre záver o ukrátení veriteľov v zmysle § 57 ods. 4 ZKR.

Krajský súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu v odvolaní, že tým, že na Okresnom súde Žilina bol vyhlásený konkurz na majetok úpadcu, tak Okresný súd Žilina (aj v danom incidenčnom konaní)

disponuje i súpisom majetku podstát ako i konečným zoznamom pohľadávok, preto disponoval dôkazmi, ktorými bolo a je možné preukázať splnenie hmotnoprávnej podmienky odporovateľnosti podľa § 57 ods. 4 ZKR. Podľa žalobcu ide o skutočnosti, ktoré podľa § 121 OSP netreba dokazovať. Podľa ust. § 121 OSP netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti, ako aj právne predpisy uverejnené alebo oznámené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a právne záväzné akty, ktoré boli uverejnené v Úvodnom vestníku Európskych spoločenstiev. V danom prípade existencia iného, konkurzného konania vedeného rovnakým súdom (avšak iným zákonným sudcom) a obsah listín a dôkazov z konkurzného spisu nie je možné vo vzťahu ku konkrétnemu incidenčnému konaniu považovať za notorietu, za všeobecne známe skutočnosti, alebo známe súdu z jeho činnosti, ktoré netreba dokazovať. Krajský súd sa stotožnil s okresným súdom i v tom, že neboli splnené podmienky pre postup podľa § 120 ods. 1 veta tretia OSP, ktorý vyžaduje výnimočnosť, len za ktorej môže vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. K tomu je potrebné uviesť, že daná sporová právna vec nepredstavovala výnimočný prípad a žalobca napokon neposkytol ani žiadne tvrdenia, ktorými by túto zákonom vyžadovanú výnimočnosť zdôvodnil. Nevyhnutnosť vykonania dôkazov nie je možné vykladať podľa predstáv žalobcu tak, že okresný súd mal ex offo vykonať aj bez návrhu žalobcu také dôkazy, aby bol žalobca so svojou žalobou úspešný. Len na podporu svojich záverov krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. zo dňa 25. novembra 2008, v zmysle ktorého: „Zákon v ustanovení § 120 ods. 1, veta tretia, O.s.p. vychádza z toho, že súd nie je pri vykonávaní dôkazov odkázaný len na formálny návrh účastníka na vykonanie dôkazu, ale pripúšťa možnosť vykonať aj iné, účastníkmi nenavrhované dôkazy. Ich vykonanie však podmieňuje ich výnimočnosťou, ako aj ich nevyhnutnosťou pre rozhodnutie vo veci. Ide teda o také dôkazy, ktoré vyplynú z doterajšieho priebehu konania bez toho, aby zákon ukladal súdu povinnosť takéto dôkazy vyhľadávať. Pritom právo súdu vykonať účastníkmi konania neoznačené a nenavrhnuté dôkazy zostáva len v polohe možnosti a nie povinnosti. Je preto na súde, aby v každom konkrétnom prípade posúdil, či výnimočne vykoná aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z uvedeného teda vyplýva, že ak dôkaz potrebný a nevyhnutný pre rozhodnutie vo veci vyjde v priebehu konania najavo (súd má o ňom vedomosť), bez ohľadu na návrhy účastníkov konania môže a zároveň aj musí súd výnimočne takýto dôkaz vykonať. Súd po takýchto dôkazoch nepátra, pretože je vecou účastníkov konania, by ich vykonanie navrhli a aby sa starali o svoje práva“. Nepochybne okresný súd vykonal v prvostupňovom konaní v intenciách návrhov účastníkov dôkazy dostatočné pre to, aby mohol uzavrieť dokazovanie, z neho vyvodiť skutkový stav a meritórne rozhodnúť. To, že v konečnom dôsledku z vykonaného dokazovania okresný súd prijal záver o neunesení dôkazného bremena žalobcu vo vzťahu k existencii základnej hmotnoprávnej podmienky (úspešnej) odporovateľnosti právnemu úkonu úpadcu v zmysle § 57 ods. 4 ZKR, nemôže mať za následok takú vadu postupu okresného súdu v prvostupňovom konaní, ktorá by mala za následok vecne nesprávne rozhodnutie. Z charakteru incidenčného konania ako sporového občianskoprávneho konania vo väzbe na úpravu v § 101 ods. 1, § 118a ods. 1, 2, § 120 ods. 1, 4 OSP vyplýva na strane účastníkov rovnako tak povinnosť tvrdenia ako aj dôkazná povinnosť, t.j. povinnosť označiť dôkazy na dokázanie svojich vlastných tvrdení (na strane žalobcu obvykle vo vzťahu k žalovaným návrhom, na strane žalovaného obvykle vo vzťahu k obrane proti žalobe). Platí to tak v sporovom ako i nesporovom konaní, avšak iba v sporovom konaní je nesplnenie dôkaznej povinnosti spojené s procesnou zodpovednosťou za nedokázanie tvrdených skutočností, t.j. s neunesením tzv. dôkazného bremena. Podstatné bolo, že okresný súd v rámci procesnej poučovacej povinnosti riadne a opakovanie poučil účastníkov konania v zmysle ust. § 118a OSP (č.l. 23, 33, 46, 61 spisu). Kto a v akom rozsahu má dôkazné bremeno, určujú normy hmotného práva. Zásadne ho má ten, v koho záujme je dokázanie určitej skutočnosti. Nepriaznivé procesné dôsledky (neúspech v spore) postihujú v sporovom konaní toho, kto neuniesol dôkazné bremeno (neoznačil potrebné dôkazy alebo uvedenými dôkazmi nebolo jeho tvrdenie dokázané). V tomto smere podporne krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. júla 2010, sp.zn. , v zmysle ktorého: „Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola lebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Ak teda žalovaný tvrdil, že kúpnu cenu zaplatil, bolo jeho povinnosťou označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie tejto

skutočnosti. Ak tu existovali dôkazy na podporu tvrdenia žalobcu, že žalovaný doposiaľ kúpnu cenu v požadovanom rozsahu, v žalovanom rozsahu, nezaplatil, bolo úlohou súdu označené a navrhnuté dôkazy účastníkmi konania zákonným spôsobom vykonať, dôkazy vyhodnotiť podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 132 O.s.p.“.

K námietke žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci krajský súd uvádza, že pod vecou je potrebné rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu alebo aplikoval nesprávnu právnu normu alebo aplikoval síce správnu právnu normu ale jej obsah interpretoval nesprávne alebo právnu normu síce interpretoval správne ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. V danom prípade krajský súd nezistil, že by napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Pre rozhodovanie a rozhodnutie okresného súdu bolo nosné aplikované ust. § 57 ods. 4 ZKR, podľa ktorého odporovať podľa tohto zákona možno len tomu právnemu úkonu dlžníka, ktorý ukracuje uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka.

Z dikcie citovaného zákonného ustanovenia podľa názoru krajského súdu vyplýva, že žalobca musí v konaní preukázať, že právnym úkonom dlžníka bola ukrátená pohľadávka veriteľa, ktorý si v konkurznom konaní prihlásil svoju pohľadávku. Pretože v konkurznom konaní ide vždy o pluralitu veriteľov, je právne irelevantné, pohľadávka ktorého a koľkých veriteľov bola ukrátená. Veriteľ musí mať pohľadávku proti dlžníkovi v dobe vykonania právneho úkonu dlžníka, resp. v momente, keď právny úkon nadobudne účinnosť. Pokiaľ ide o podmienku, že právny úkon ukracuje uspokojenie pohľadávky veriteľa, ktorý si pohľadávku prihlásil, je potrebné uviesť, že vo všeobecnosti ukrátenie uspokojenia pohľadávky veriteľa bude vecou dôkazného bremena žalobcu. Úspešnosť odporovateľnosti závisí od toho, či sa majetok dlžníka jeho právnym úkonom zmenšil, v akom rozsahu a aký majetok mu ostane na uspokojenie pohľadávky. Samotný predaj za ekvivalentnú cenu nie je zmenšením majetku, dochádza len k zmene štruktúry majetku, pretože dlžník namiesto hmotného majetku získa majetok finančný. Odporovateľnosť predpokladá, že právnym úkonom dlžníka sa skráti uspokojenie pohľadávky veriteľa, teda, že v dôsledku konkrétneho právneho úkonu dlžníka nebude pohľadávka veriteľa pre nedostatok majetku uspokojená vôbec alebo len čiastočne. Aj keď právnym úkonom dôjde k zmenšeniu majetku dlžníka, nie je možné domáhať sa úspešne odporovateľnosti, ak majetok dlžníka, ktorý mu zostal, postačuje na uspokojenie pohľadávky, pretože týmto úkonom dlžníka nedošlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávky veriteľa. Ak okresný súd v zhode aj s vyššie uvedenými teoretickými východiskami napokon uzavrel, že žalobca nepreukázal splnenie základnej hmotnoprávnej podmienky uplatnenia odporovateľnosti právneho úkonu Kúpnej zmluvy z 25.02.2009 vyplývajúcej z § 57 ods. 4 ZKR, ako základného predpokladu odporovateľnosti podľa jednotlivých skutkových podstát odporovateľnosti i v zmysle § 58 a § 60 ZKR, tak krajský súd sa s týmto záverom v rovine neunesenia dôkazného bremena žalobcu stotožnil. Pri tomto závere aj podľa odvolacieho súdu už ďalšie dokazovanie na určenie obvyklej ceny motorového vozidla ku dňu jeho prevodu z 25.02.2009, okolnosti uzatvárania kúpnej zmluvy, k diagnostike a opravám vozidla, stratilo relevanciu.

Z vyššie uvedených dôvodov bol rozsudok okresného súdu potvrdený podľa § 219 ods. 1 OSP krajským súdom ako súdom odvolacím, pričom potvrdzujúce rozhodnutie zahŕňa aj závislý výrok súdu prvého stupňa o náhrade trov prvostupňového konania; keďže výrok o trovách prvostupňového konania žalovaný nenapadol a žalobca voči nemu konkrétne vecné odvolacie dôvody nevzniesol, krajský súd nemal vytvorený priestor pre vcný prieskum tejto časti rozhodnutia okresného súdu a jeho dôvodov (§ 212 ods. 1 OSP).

Pre úplnosť krajský súd k svojmu rozhodnutiu poukazuje i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 142 ods. 1, § 151 ods. 1, 2 OSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorý však náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, preto mu ich náhrada nebola/nemohla byť priznaná.

Toto rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.