Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_11Co-115-2014.pdf
PDF · 99.7 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/115/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky: JUDr. Silvie Hýbelovej a sudcov: Mgr. Fedora Benku a Mgr. Renáty Gavalcovej v právnej veci navrhovateľa: Prvá stavebná sporiteľňa a.s., so sídlom Bajkalská 30 Bratislava, IČO: 33 335 004, proti odporcom: 1/ U. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom R., R. XXX, 2/ C. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, 3/ T. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XXX, o zaplatenie sumy 8.077,15 eur s príslušenstvom, o odvolaní odporcu 2/ proti rozsudku Okresného súdu Senica z 05. januára 2014, č. k. 3C/55/2013-59, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa zaviazal odporcov 1/, 2/ a 3/ zaplatiť navrhovateľovi spoločne a nerozdielne sumu 8.077,15 eur s 8,75 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 7.811,84 eur od 01.03.2013 do zaplatenia a náhradu trov konania v sume 484,50 eur a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 2 zák. č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení, § 52 ods. 1,2,3, § 511 ods. 1, § 546, § 548, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 142 ods. 1 O.s.p., keď vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu vyvodil súd ten právny záver, že žaloba bola podaná dôvodne. Medzi navrhovateľom a odporcami došlo k platnému uzatvoreniu zmluvy o úvere, i keď odporcovia 2/ a 3/ uviedli, že zmluvu nečítali, táto skutočnosť však nespôsobuje jej neplatnosť, ako ani skutočnosť, že boli podriadenými odporcu 1/. Z predmetnej zmluvy plnil navrhovateľ, ktorý poskytol odporcovi 1/ úver vo výške 9.958,18 eur, odporca 2/ však zmluvu uzavrel ako spoludlžník a odporca 3/ prevzal ručiteľský záväzok k úveru v prípade nesplácania úveru odporcami 1/ a 2/. Odporca 1/ ako dlžník si svoju povinnosť z uzavretej zmluvy splácať úver neplnil, pričom neplatil splátky úveru riadne a včas. Na základe uvedeného súd zaviazal odporcov 1/ až 3/ na zaplatenie žalovanej sumy, ktorej výška zodpovedá výpisu z účtu predmetného úveru. Súd zaviazal všetkých odporcov na zaplatenie priznanej sumy spoločne a nerozdielne, pretože na strane odporcov ide o nerozdielne spoločenstvo, vzhľadom na ich postavenie pri uzatváraní zmluvy o úvere. Súd priznal navrhovateľovi aj úroky z omeškania z dlžnej sumy, ktorých výška je v súlade s nar. vlády č. 20/2013 Z.z.. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal navrhovateľovi, ktorý mal vo veci plný úspech náhradu trov konania. Trovy konania pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku v sume 484,50 eur.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie odporca 2/, ktorý žiadal rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové konanie a to z dôvodu, aby súd nariadil vykonať dôkaz - výsluch odporcu 1/ a zaviazal ho zaplatiť navrhovateľovi celú dlžnú sumu.
Odporca 2/ uviedol, že predmetnú zmluvu podpisoval v presvedčení, že bol ručiteľom odporcu 1/ na pôžičku vo výške 100.000,- Sk, čo uviedol aj pred súdom prvého stupňa, keď nemohol odmietnuť podpísať predmetnú zmluvu z dôvodu, že odporca 1/ bol jeho nadriadeným a on mal pocit závislosti vo vzťahu k nemu. Odporca 2/ uviedol, že pri podpisovaní predmetnej zmluvy konal v omyle a v určitej tiesni a preto nepovažuje za spravodlivé, aby bol zaviazaný dlh odporcu 1/ platiť s ním spoločne a nerozdielne. Navrhol, aby súd vypočul v predmetnej veci aj odporcu 1/, avšak súd túto skutočnosť neakceptoval a odporcu 1/ v predmetnej veci nevypočul. Ďalej uviedol, že podľa jeho názoru bolo potrebné zistiť, či predmetný úver, ktorý bol poskytnutý zo strany navrhovateľa ako stavebný úver bol aj na tento účel využitý a teda, či táto nehnuteľnosť je postavená, či je zapísaná a či ju odporca 1/ vlastní, či je zamestnaný a aké má k dispozícii finančné prostriedky. Po zistení týchto údajov by bolo možné zvažovať uzavretie aj súdneho zmieru, kde by bola povinnosť zaplatiť dlžnú sumu navrhovateľovi určená jednotlivo. V závere svojho odvolania odporca 2/ uvádza, že v konaní bol oslobodený od platenia súdnych poplatkov a v rozhodnutí súdu bol zaviazaný platiť trovy konania vo výške 484,50 eur a preto žiada aj túto skutočnosť preveriť.
Odporcovia 1/ a 3/ odvolací návrh nepodali.
Krajský súd v Trnave (§10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p. ) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporcu 2/ nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vecne správny.
Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 3C/55/2013 je návrh navrhovateľa, ktorým sa domáha od odporcov zaplatenia sumy 8.077,15 eur spolu s 8,75 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 7.811,84 eur od 01.03.2013 do zaplatenia.
Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bol návrhu navrhovateľa vyhovené a odporcom bolo uložené zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania.
Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom tvrdeného nároku, ktorý v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Odvolateľ v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, s ktorými by sa nebol už vysporiadal súd prvého stupňa.
V danom prípade základnou spornou otázkou nastolenou ako v konaní pred súdom prvého stupňa tak aj v odvolacom konaní je, či je predmetná zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere zo dňa 13.02.2004 platná, nakoľko podľa vyjadrenia odporcu 2/ ju uzatváral v omyle, že je len ručiteľom a taktiež je podľa odporcu 2/ neplatná z dôvodu, že bola z jeho strany uzavretá v tiesni, pretože ju uzatváral s určitou povinnosťou vo vzťahu k odporcovi 1/, ktorý bol v tom čase jeho nadriadeným.
Zo spisu odvolací súd zistil, že na základe Zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere zo dňa 13. 02. 2004 poskytol navrhovateľ odporcom 1/ a 2/ mimoriadny medziúver vo výške 300.000,-Sk, ktorý sa odporcovia 1/ a 2/ zaviazali do pridelenia cieľovej sumy splácať vo forme mesačných splátok po 1.948,- Sk spolu s úrokom z mimoriadneho medziúveru vo výške 7,99 % ročne a zároveň sa odporcovia 1/ a 2/ zaviazali do nasporenia 40 % cieľovej sumy vkladať na účet Zmluvy o stavebnom sporení pravidelné mesačné vklady vo výške 1.200,- Sk. Po pridelení cieľovej sumy dohodnutej v Zmluve o
stavebnom sporení sa odporcovia 1/ a 2/ zaviazali splácať úver vrátane úrokov za poskytnutie úveru vo výške 4,70 % ročne vo forme mesačných splátok po 3.000 Sk. Odporca 3/ prevzal ručením na seba povinnosť uspokojiť pohľadávku ak ju neuspokoja odporcovia 1/ a 2/. Odporcovia 1/ a 2/ si povinnosti vyplývajúce zo Zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere riadne a včas neplnili, preto navrhovateľ listom zo dňa 4. 10. 2012 odstúpil od zmluvy a vyzval odporcov 1/ a 2/ na okamžité vrátenie úverových prostriedkov pred dohodnutou dobou splatnosti v lehote 7 dní od doručenia odstúpenia od zmluvy. O odstúpení od zmluvy bol upovedomený aj odporca 3/. Ku dňu odstúpenia od zmluvy predstavoval zostatok pohľadávky navrhovateľa voči odporcom 1/ a 2/ sumu 8.059 eur, v žalobe si uplatnil navrhovateľ voči odporcom 1/, 2/ a 3/ nárok na zaplatenie sumy 8.077 eur, (ktorá suma okrem istiny úveru vo výške 7.811,- eur, pozostávala aj z vyčísleného úroku z omeškania ku dňu 28.2.2013 vo výške 265.31 eur) spolu s 8,75 % p. a. úrokom z omeškania ročne zo sumy 7.811 eur od 01. 08. 2010 do zaplatenia.
Podľa § 49a Občianskeho zákonníka právny úkon je prejav vôle smerujúci k právnym následkom, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.
Vôľa je psychickým subjektívnym prvkom smerujúcim k právnemu následku. Omyl je
špeciálnou vadou vôle a jeho právna podstata spočíva v tom, že konajúca osoba mala nesprávnu alebo nedostatočnú predstavu o právnych účinkoch právneho úkonu. Omyl môže byť vo vôli (vnútorný omyl), ktorým je nedostatočná alebo nesprávna predstava o právnych následkoch, ktoré vzniknú zo zmluvy alebo v prejave (vonkajší prejav), ktorým je nevedomá nezhoda vôle a prejavu spočívajúca v tom, že konajúca osoba napriek tomu, že niečo chce, koná akoby to nechcela alebo naopak, napriek tomu, že nič nechce, koná akoby niečo chcela, prípadne prejaví chcenie niečoho iného, čo v skutočnosti niečo chce. O právne významný omyl ide len vtedy, ak by bol v dobe urobeného právneho úkonu pre konajúceho účastníka skrytý, tiež ak bol vyvolaný druhým účastníkom alebo bol tomuto druhému účastníkovi známy a ak sa jedná o omyl podstatný týkajúcej sa takej okolnosti, bez ktorej by nedošlo k urobeniu takéhoto právneho úkonu. Kumulatívnym predpokladom je však aj subjektívna stránka druhého účastníka právneho úkonu (spravidla zmluvy), a to že druhý účastník musel omyl vyvolať alebo aspoň o ňom musel vedieť. Omyl sa môže týkať predmetu plnenia, kvality predmetu plnenia, osoby druhého účastníka právneho úkonu (zmluvy) alebo iných náležitostí právneho úkonu, ktoré účastník konajúci v omyle mienil považovať za podstatné, avšak mýlil sa pri ich posudzovaní. Ak pohnútka nie je súčasťou vôle smerujúcej k urobeniu právneho úkonu, nemožno ju stotožniť s omylom. Omyl v motíve urobenia právneho úkonu preto zásadne nemožno považovať za dôvod neplatnosti právneho úkonu.
Podľa § 37 ods. 1 O. z. právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
Sloboda a vážnosť sú základné náležitosti vôle. Sloboda vôle vychádza z podmienok utvárania vôle konajúceho subjektu. Ak tieto podmienky nepôsobia rušivo, násilne na mechanizmus vzniku vôle a neobmedzujú konajúceho vo výbere primeraných možností na prejavenie vôle, možno konštatovať, že vôľa je slobodná. Treba však zdôrazniť, že pri analýze slobody vôle sa v skutočnosti skúma sloboda prejavu vôle. Vôľa bez jej prejavu nie je totiž poznateľná a ak bol prejav urobený neslobodne, možno usúdiť aj na neslobodu vôle.
Na slobodu vôle sa môže pôsobiť fyzickým donútením alebo psychickým donútením. Psychické donútenie sa stotožňuje s bezprávnou vyhrážkou a vyvoláva neplatnosť právneho úkonu len vtedy, keď 1. je protiprávne, t. j. vynucuje sa niečo, čo takto nemožno vynucovať; 2. vzbudzuje dôvodnú obavu z úkonu toho, kto hrozí a 3. je adresné - čo znamená, že smeruje voči tomu, na kom sa právny úkon vynucuje. Podmienka dôvodnosti obavy vyžaduje istú intenzitu pôsobenia okolností hodnotiteľných za bezprávne vyhrážanie a pri posudzovaní dôvodnosti preto nemožno v celom rozsahu zohľadniť subjektívny postoj či povahu adresáta bezprávnej vyhrážky, ale treba tu optimalizovať vzťah medzi okolnosťami vyvolávajúcimi dôvodnú obavu a subjektom, ktorý je pod ich tlakom. Dôsledkom toho, že právny úkon nie je urobený slobodne, vážne, určite, zrozumiteľne, resp. i s možným predmetom plnenia (odhliadajúc na tomto mieste od iných možných vád, ktorými môže byť úkon postihnutý) je, že tento je
absolútne neplatný. Pre absolútnu neplatnosť právneho úkonu je charakteristické, že pôsobí ex tunc, t. j. od počiatku, nastáva priamo zo zákona a aj keď sa jej môže dovolávať každý, kto má na tom právny záujem, nie je potrebné, aby táto neplatnosť bola deklarovaná súdnym alebo iným rozhodnutím orgánu právnej ochrany. Na túto neplatnosť sa prihliada aj bez námietky, teda z tzv. úradnej povinnosti (ex offo) a nemožno ju žiadnym spôsobom napraviť (konvalidácia alebo ratihabícia), čo vyplýva z toho, že nemožno naprávať úkon, ktorý (právne) neexistuje, a v nadväznosti na tom z rovnakého dôvodu nemožno od takého právneho úkonu (zmluvy) odstúpiť. Absolútna neplatnosť úkonu napokon nie je ani časovo obmedzená (aj keď tu určitou výnimkou je, ak sú splnené ostatné zákonné predpoklady, inštitút vydržania, tu por. i § 129 ods. 1, § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1 O. z.) a zakladá tiež nároky z bezdôvodného obohatenia (§ 451 a nasl. O. z.).
V zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.
Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.
Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, t.j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených skutočností. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnuté pre rozhodnutie vo veci (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Každého z účastníkov teda zaťažuje dôkazné bremeno preukázania svojich tvrdení pod následkom neunesenia dôkazného bremena. Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1). Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v návrhu a vo vyjadrení odporcu. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) rozumieme zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. V sporovom konaní platí dispozičná a prejednacia zásada. Účastníci (na oboch procesných stranách) sú v ňom povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky (viď § 101 ods. 1 O. s. p.). Súd ale nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nemusí vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O. s. p.) a nie účastníkov konania.
Vzhľadom k vyššie uvedenému, odvolací súd zhodne s názorom súdu prvého stupňa konštatuje, že odporca 2/ neuviedol súdu žiadne dôvody ani skutkové okolnosti, ktoré by spôsobili neplatnosť predmetnej zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere zo dňa 13. 02. 2004. Skutočnosť, že si odporca 2/ zmluvu riadne neprečítal a bol v domnení, že ju podpisuje ako ručiteľ a nie ako dlžník, nespôsobuje jej neplatnosť, nakoľko odporca 2/ nepreukázal súdu, že by bol pri podpise tejto zmluvy uvedený do omylu, keď aj samotný odporca 2/ ako vo svojej výpovedi, tak aj vo svojom vyjadrení k návrhu len uviedol, že si myslel že ju podpisuje v postavení ručiteľa. V prejednávanej veci sa tak nejedná o žiadny podstatný omyl, ktorý by zakladal prípadnú neplatnosť tejto zmluvy. Právny úkon je neplatný pre
omyl podľa § 49a Obč. zák. len vtedy, ak ho konajúca osoba urobila v omyle, vychádzajúc zo skutočnosti, ktorá bola pre právny úkon rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť v čase právneho úkonu. Osoba, ktorá sa omylu dovoláva, je povinná si sama podľa okolností konkrétneho prípadu zabezpečiť objektívne informácie o okolnostiach, ktoré považuje za rozhodujúce pre uskutočnenie zamýšľaného právneho úkonu. Skutočnosť, že si odporca 2/ predmetnú zmluvu pred podpisom riadne neprečítal, nespôsobuje jej neplatnosť, pretože sa tak stalo z dôvodu slobodného rozhodnutia odporcu 2/ a nie pre správanie sa navrhovateľa alebo odporcu 1/.
Odporca 2/ taktiež súdu žiadnym spôsobom nepreukázal, že bol nútený predmetnú zmluvu podpísať v tiesni, keď len uviedol, že mal pocit povinnosti ju podpísať z dôvodu, že odporca 1/ bol v tom čase jeho nadriadeným, avšak vôbec neuvádza, že bol nútený ju podpísať z dôvodu, žeby mu bola zo strany odporcu 1/ uvedená určitá bezprávna vyhrážka v prípade ak zmluvu nepodpíše. Pri posudzovaní dôvodnosti bezprávnej vyhrážky nemožno v celom rozsahu zohľadniť subjektívny postoj, či povahu adresáta bezprávnej vyhrážky, ale treba tu optimalizovať vzťah medzi okolnosťami vyvolávajúcimi dôvodnú obavu a subjektom, ktorý je pod ich tlakom. V preskúmavanej veci odporca 2/ neuniesol dôkazné bremeno v zmysle ust. § 120 ods. 1 O.s.p. ohľadne preukázania svojho konania v tiesni pri podpise tejto zmluvy.
Ani ďalšia odvolacia námietka odporcu 2/ ohľadne nevykonania dôkazu a to výsluchu odporcu 1/ v prejednávanej veci nie je dôvodná, nakoľko odvolací súd nezistil, aby prvostupňový súd porušil zásady vyplývajúce z ust. § 132 O. s. p. v súvislosti s hodnotením dôkazov. Zásada vyjadrená v ust. § 18 O. s. p. (dbať na rovnaké postavenie účastníkov a zaistiť im rovnaké možnosti k uplatneniu ich práv) neznamená bez všetkého povinnosť súdu vyhovieť všetkým dôkazným návrhom účastníkov, resp. prevziať na seba dôkaznú povinnosť. Otázky spojené, s prevádzaním a hodnotením dôkazov upravuje Občiansky súdny poriadok a len ten súdu ukladá, aby dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy, a to tak jednotlivo, ako aj vo vzájomných súvislostiach (§ 132 O. s. p.) a aby rozhodol vo veci na základe zisteného skutkového stavu (§ 153 ods. 1 O. s. p), pričom len jemu prislúcha rozhodnúť o tom, ktoré z dôkazov navrhovaných účastníkmi prevedie, ktoré nie (§ 120 ods. 1 a 2 O. s. p.). Nemožno preto vidieť porušenie zásad vyjadrených v ust. § 18 O. s. p. a tiež tých, ktoré sú dané ustanovením článku 36 Listiny základných práv a slobôd, ak súd nevyhovie všetkým dôkazným návrhom účastníkov, pretože z dôkazov do tej doby prevedených možno skutkový stav posudzovanej veci bezpečne usúdiť, je však vecou súdu, ako s rozporom medzi prevedenými dôkazmi naloží, ale aj jeho povinnosťou prevedený dôkaz odporujúci dôkazom ostatným v zmysle § 120 ods. 1 O. s. p. hodnotiť, zdôvodniť a v odôvodnení rozhodnutia svoje stanovisko k tomuto dôkazu primerane vyložiť (§ 132 ods. 1; § 157 ods. 2 O. s. p.). Prvostupňový súd sa vyporiadal so všetkými zisteniami, ktoré vyšli v priebehu konania najavo, zhodnotil celý skutkový stav veci a k svojim úvahám prijal aj jasné právne závery.
Vzhľadom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, keď tento správne rozhodol i o náhrade trov konania.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní plne procesne úspešnému navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si žiadne neuplatnil a v odvolacom konaní mu ani nevznikli.
Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0, teda jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.