Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/217/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Jána Mihala v právnej veci navrhovateľky: B. T., nar. XX. C. XXXX, bytom H. - H., U. XXXX/ XX, zast. splnomockenkyňou: Čibrik & Blazsek, s.r.o., Šaľa, Hlavná 14, proti odporcovi: D. D., nar. XX. U. XXXX, trvale bytom ako navrhovateľka, zast. advokátom: JUDr. Ľudovít Štanglovič, Šaľa, Jarmočná 2264/3, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 12. júna 2013 č. k. - 229 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej aj v časti poplatkovej povinnosti p o t v r d z u j e s tým, že v časti veci samej, týkajúcej sa povinnosti na finančné vyrovnanie, nahrádza formulácie „rozhodnutia“ a „pod hrozbou straty výhody splátok“ formuláciami „rozsudku“ a „tak, že omeškanie so splnením čo i len jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia“ a aj v časti poplatkovej povinnosti nahrádza výraz „rozhodnutia“ správnym výrazom „rozsudku“.

V časti trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvého stupňa I. ustálil, že do bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov (ďalej tiež „BSM“) patrí A. 5 hnuteľných vecí v celkovej hodnote 1.991,64 eur (kuchynská linka, sedacia súprava, automatická práčka, obývacia stena a chladnička so zostatkovými hodnotami 497,91 eur, 331,94 eur, 365,13 eur a 2x po 398,33 eur) a nehnuteľnosť predstavovaná bytom v H. a k nemu prislúchajúcim spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu, bližšie označenými vo výroku (ďalej tiež len „byt“) v celkovej hodnote 35.225,58 eur (tu o 1.418,74 eur menej ako 36.644,32 eur z prvého rozsudku - pozn. odvolacieho súdu), II. BSM vyporiadal tak ako prvým rozsudkom v tejto veci, teda prikázaním navrhovateľke dvoch hnuteľných vecí (obývacej steny a chladničky) a odporcovi ostatných hnuteľných vecí aj bytu, III. odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke na vyrovnanie sumu 17.811,95 eur (o 676,18 eur menej ako 18.488,13 eur z prvého rozsudku), aj tentoraz v splátkach po 500 eur mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti „rozhodnutia“ (keď už, tak „rozsudku“) „pod hrozbou straty výhody splátok“, IV. obom účastníkom uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť sebe samému (Okresnému súdu Galanta) súdny poplatok 1.116,50 eur do 3 dní a napokon V. vyslovil, že o trovách konania rozhodne samostatným „rozhodnutím“ (tu správne „uznesením“) po „právoplatnosti vo veci samej“ (?, tu podľa všetkého správne „po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej“).

Rozhodnutie vo veci samej aj tentoraz bolo odôvodnené právne ust. § 143, § 149 ods. 1 a 3 a § 150 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a tiež odkazmi na § 143a rovnakého zákona a jedno z rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky vo veci vyporiadania BSM (sp. zn. ). Vecne mal súd prvého stupňa za to, že tu naďalej bolo treba

usudzovať na schopnosť účastníkov dohodnúť sa o vyporiadaní hnuteľných vecí, na nespornosť počtu takýchto vecí, ich hodnoty ku dňu vyporiadania aj spôsobu vyporiadania a do tretice tu bolo aj nezistenie žiadnych iných hnuteľných vecí, súcich na vyporiadanie; pretrval tu však spor o tom, či do tzv. masy BSM patrí aj byt (a ak áno, z akej jeho hodnoty sa má pri vyporiadaní vychádzať), ako aj o tom, či predmetom masy má byť tiež pasívum v hodnote 829,85 eur (suma predstavovaná pôžičkou od brata odporcu) a napokon i o tom, či podiely účastníkov pri vyporiadaní majú byť rovnaké. Pokiaľ šlo o byt, tam súd prvého stupňa zotrval na názore vyslovenom už v jeho prvom rozsudku, teda na tom, že čestné prehlásenie navrhovateľky o súhlase s odkúpením bytu do osobného vlastníctva odporcu nebolo platným úkonom zužujúcim masu BSM (na základe ktorého by sa na byt ako na súčasť BSM nazerať nemalo), nakoľko tzv. koakvizičná dohoda zo zákona vyžaduje formu notárskej zápisnice a preto byt (napriek formálnemu zápisu v katastri, nasvedčujúcemu výlučnému vlastníctvu odporcu) súčasťou BSM (a teda tiež predmetom jeho vyporiadania) bol. Pri vyporiadaní potom bolo potrebné vychádzať z ceny v čase vyporiadania (nie z nadobúdacej ceny navrhovanej odporcom) i z hľadiska rovnosti podielov účastníkov (kde podľa súdu prvého stupňa odporcom uvádzané skutočnosti vrátane opustenia spoločnej domácnosti účastníkov navrhovateľkou s konštatovaním - v tzv. rozvodovom konaní - žiarlivosti odporcu a z toho plynúceho prirodzeného nepodieľania sa navrhovateľkou na úhrade nákladov spojených s bytom nezakladali dôvod pre odchýlku od zákonom ustanoveného pravidla). Pokiaľ šlo o pôžičku, táto síce mala byť podľa jej poskytovateľa (brata odporcu vypočutého ako svedka) poskytnutá len odporcovi a výlučne podľa odporcu použitá na kúpu bytu, až na sumu 2.000 niekdajších Sk však došlo k jej splateniu už pred zánikom BSM (takže do masy BSM by patrila len do rozvodu nesplatená časť uhradená neskôr odporcom, tu však odporca použitie pôžičky na majetok patriaci do BSM nepreukázal). Napravené takto boli pochybenia vytknuté tzv. zrušujúcim uznesením (Krajského súdu v Trnave z 31. januára 2012 č. k. -157), i nezrovnalosti týkajúce sa času, ku ktorému bol ocenený byt, znalec vysvetlil (chybou v písaní) a ak o prikázanie najhodnotnejšej veci (bytu) mal záujem len odporca, tento však nebol schopný zaplatiť sumu určenú na vyrovnanie naraz, navrhovateľka má vyriešenú potrebu bývania v nájomnom byte (do 31. marca 2015) a so zaplatením vyrovnania v splátkach súhlasili obaja účastníci; namieste bolo takéto rozhodnutie (pričom rozdielnosť sumy reprezentujúcej tzv. výplatovú povinnosť odporcu, odôvodnenej i tentoraz matematickým prepočtom v odôvodnení, vyplynula najmä z nižšej ceny bytu, ustálenej výsluchom znalca). Rozhodnutie o poplatkovej povinnosti bolo potom odôvodnené právne ust. § 7 ods. 8 zákona SNR č. 71/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení a položkou č. 6 písm. b/ (sadzobníka tvoriaceho prílohu zákona - pozn. odvolacieho súdu) a vecne všeobecnou hodnotou (masy) 37.217,22 eur a trojpercentnou sadzbou poplatku; vyhradenie rozhodnutia o trovách konania samostatnému rozhodnutiu potom len paušálnym odkazom na ust. § 151 ods. 3 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení).

Tento rozsudok napadol odvolaním už len odporca a opätovne ho navrhol zmeniť v časti sumy tzv. výplatovej povinnosti (so zotrvaním aj na požiadavke, aby do výroku rozsudku na strane pasív BSM bola zaradená i pôžička) a tiež v časti trov konania (tu zjavne nerešpektujúc fakt, že sud prvého stupňa o takejto otázke nerozhodol). Výšku ním požadovaného väčšieho podielu na vyporiadavanej mase BSM a aj od toho odvislú výšku sumy určenej na výplatu navrhovateľky ponechal na úvahe odvolacieho súdu, naďalej namietajúc, že navrhovateľka sa o získanie bytu žiadnym spôsobom nepričinila a uplatňovanie ňou práva na vyporiadací podiel sa má v časti bytu preto považovať aj za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Ani otázku spolupatričnosti pôžičky do BSM si podľa neho súd prvého stupňa nezodpovedal správne, keď výsluchom jeho brata bolo preukázané splatenie pôžičky (k času zániku BSM) len v sume 5.000 niekdajších Sk a jemu (odporcovi) tak mala byť poskytnutá vyššia náhrada za to, čo takto (z vlastného po zániku BSM) vynaložil na spoločný majetok; argumentovalo sa odvolaním, ktorým napokon bolo navrhnuté i pripustenie dovolania proti prípadnému potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu s otázkou sformulovanou približne tak, či napadnutý rozsudok možno považovať pre aplikáciu ust. § 150 O. z., podľa neho (odporcu a odvolateľa) rozpornú s dobrými mravmi i s poukazom na § 3 ods. 1 O. z. a čl. 46 a čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky, za zákonné rozhodnutie (?).

Navrhovateľka odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania celú vec, pretože rozsah prieskumu podľa odvolacieho návrhu odporcu tu mal s prihliadnutím k ustáleným a stále použiteľným záverom rozhodovacej praxe súdov vo veciach vyporiadania BSM viesť k zvráteniu výsledku konania na súde prvého stupňa (nakoľko sa tu navrhovalo rozšírenie okruhu vecí, majetkových hodnôt a práv tvoriacich súčasť tzv. masy BSM, takto logicky tiež iné rozdelenie

takéhoto okruhu a napokon i nie nepodstatný - nech aj odvolaním bližšie neozrejmený - odklon od spôsobu rozhodnutia zakladajúceho tzv. výplatovú povinnosť odvolateľa voči jeho procesnej súperke) a na výslovne napadnutom rozhodnutí vo veci samej boli závislými i obe ďalšie rozhodnutia (o súdnom poplatku a trovách konania, hoc aj druhé z nich len deklarujúce úmysel súdu rozhodnúť až neskôr) a to podľa § 214 ods. 1 a contrario a ods. 2 O. s. p. bez pojednávania, pretože tu nešlo o žiaden zo zákonom predpokladaných prípadov potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu (nevznikla tu potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, súd prvého stupňa prejednal aj rozhodol túto vec na pojednávaní, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a pojednávanie si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že tentoraz napadnutý rozsudok treba považovať za vecne správne rozhodnutie (s menšími výhradami procesného rázu, týkajúcimi sa formulácie dvoch čiastkových výrokov), keď súd prvého stupňa zacelil medzery v skutkových zisteniach vytknuté mu pri zrušení prvého rozsudku v tejto veci (samozrejme v miere umožnenej mu procesnou aktivitou účastníkov) a najmä vec posúdil správne po právnej stránke, na čom nemohlo nič zmeniť ani podržanie si odporcom už skôr uplatnených námietok a takto aj celkom opačného názoru na výsledok konania v prvom stupni.

Predovšetkým je totiž žiadúce uviesť, že po doplnení dokazovania v smere naznačenom predošlým rozhodnutím odvolacieho súdu v tejto veci a aj po poskytnutí (súdom prvého stupňa) dostatočne jasného a i objektívne zrozumiteľného vysvetlenia, ako sa dospelo k odstráneniu skôr vytknutých nedostatkov (resp. prečo ani pri rozhodovaní druhým rozsudkom v tejto veci na jednej strane nešlo akceptovať požiadavky odporcu a na strane druhej podstatným spôsobom sa odchýliť od spôsobu rozhodnutia prvým rozsudkom) už odvolací súd nemal dôvod, pre ktorý by nemal nesúhlasiť ako s rozsudkom samotným, tak i s argumentáciou použitou na podporu okresným súdom zvoleného spôsobu rozhodnutia. Principiálne by tak postačovalo obmedzenie sa tunajšieho súdu na konštatovanie správnosti napadnutým rozsudkom uvádzaných dôvodov (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.). Pretože však prakticky v každej odvolacími súdmi prejednávanej veci je tu tiež povinnosť aspoň stručnej reakcie aj na odvolacie námietky, potrebné je nad rámec odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) ešte nasledovné :

Už z ustanovení § 143 a § 118 ods. 1 O. z. citovaných uznesením tunajšieho odvolacieho súdu v prejednávanej veci z 31. januára 2012 vyplýva, že 1. v BSM je všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva (pričom rozhodná úprava tu obsahuje tiež taxatívny výpočet, čiže vymedzenie všetkých výnimiek z pravidla, podľa ktorého to, čo nadobúda jeden z manželov za trvania manželstva, patrí do BSM) a tiež to, že 2. predmetom BSM (ako aj občianskoprávnych vzťahov všeobecne) môžu byť primárne veci a sekundárne práva alebo iné majetkové hodnoty, pokiaľ to povaha takýchto práv alebo iných majetkových hodnôt pripúšťa (ďalej tiež len „predmety“). Nad rámec toho, čo je vyvoditeľné priamo z textu ustanovení, takto však zároveň samotná tzv. hmotnoprávna úprava vymedzuje tiež základný rámec pre spôsob rozhodnutia súdu a i proces dokazovania v tých súdnych konaniach, v ktorých sa má práve za pomoci autoritatívneho rozhodnutia na to povolaného orgánu štátu reagovať na stav neochoty rozvedených manželov dospieť k vyporiadaniu BSM dohodou (majúcou samozrejme pred rozhodnutím súdu prednosť).

Spomenutým rámcom pre spôsob rozhodnutia je principiálna potreba zahrnutia (súdom) do výroku rozhodnutia o vyporiadaní BSM všetkého, čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva a predstavuje vec, právo alebo inú majetkovú hodnotu z povahy veci nevylúčené z režimu občianskoprávnych vzťahov, čo zároveň nespadá do zákonného výpočtu predmetov právnych vzťahov, nemajúcich zdieľať režim BSM a čo napokon existovalo (právne a pokiaľ to ide, aj fyzicky) v čase zániku BSM a existuje aj v čase rozhodovania o vyporiadaní. Zásadou tu je, že aj aktíva či pasíva BSM, reprezentované buď majetkovými právami (pohľadávkami) alebo dlhmi, sa súčasťou výroku rozhodnutia o vyporiadaní BSM (rozsudku alebo zmier schvaľujúceho uznesenia) môžu stať len vtedy, ak tieto tvoria súčasť vyporiadavaného BSM (v opačnom prípade nie je prečo ich vyporiadať - teda pri záujme na čo najlepšom pochopení podstaty problému dôvod niečo do BSM nepatriace medzi bývalých manželov rozdeliť), ak (obdobne ako veci) existujú ešte aj v čase rozhodovania o vyporiadaní (nakoľko tu inak nie je čo - i tu rozumej samostatným výrokom rozhodnutia súdu - deliť) a ak jestvuje prinajmenšom požiadavka právnej istoty, pre ktorú sa javí nevyhnutným celkom jednoznačné určenie toho z bývalých manželov, komu by buď právo alebo záväzok voči tretej osobe mali pripadnúť (pričom ak tu takejto nevyhnutnosti niet, nie je načo výrok súdneho rozhodnutia o príslušnú - takto len samoúčelnú

- deklaráciu „obohacovať“). Predmety inak na vyporiadanie súce (čoho podmienkou je preukázanie ich

spolupatričnosti k BSM), v čase rozhodovania však už neexistujúce, pritom z vyporiadania v širšom zmysle slova vylúčenými nie sú, vyporiadať však možno len hodnoty takýchto už masu BSM opustivších predmetov a to spravidla pripísaním ich hodnoty na vrub toho z bývalých manželov, ktorý sa o ich „vyvedenie“ z „množiny“ majetku určeného na vyporiadanie postaral (čo obvykle vedie k tomu, že účastníkovi takto si počínajúcemu sa zníži suma pripadajúca na jeho vyporiadací podiel, ak je tým, komu má na základe vyporiadania v širšom zmysle slova na vyrovnanie niečo zaplatiť druhý účastník, alebo sa naopak suma majúca byť vyplatená na vyrovnanie v príslušnom rozsahu zvýši - to vtedy, ak tu diskutovaná okolnosť nastane na strane toho, kto má vyporiadaním nadobudnúť majetok vo vyššej hodnote a z takéhoto dôvodu doplatiť na vyrovnanie niečo účastníkovi nadobúdajúcemu menej).

Proces dokazovania tzv. hmotnoprávna úprava (doplňovaná na celok i odporcom akcentovaným ustanovením § 150 O. z.) ovplyvňuje tak, že ak je tu pravidlom, že predmety nadobúdané za trvania manželstva hoc aj len jedným manželom do BSM patria, každú výnimku z takéhoto pravidla je potrebné preukázať a preukazovať ju musí ten, komu je toto na prospech (čiže ten, kto usiluje buď o vyradenie niektorého z predmetov z tzv. masy BSM, alebo hodlá ťažiť z existencie takého aktíva či pasíva BSM, pri zohľadnení ktorého a najmä požiadavky účastníka na náhradu mu toho, čo z vlastného vynaložil na spoločný majetok, by vyporiadanie v širšom zmysle slova mohlo dopadnúť celkom inak). U tvrdených pasív BSM, tak ako aj v prípade tvrdenia o nadobudnutí určitého predmetu za trvania manželstva do výlučného vlastníctva iba jedného z manželov (ak tu nejde o nesporné výnimky podľa § 143 O. z.) pritom platí, že na preukázanie výnimky nie je postačujúcim preukázanie takého spôsobu nadobudnutia finančných prostriedkov (slúžiacich na obstaranie predmetu inak patriaceho do BSM), ktorý buď už na nadobudnutie kvalifikuje len jedného manžela, alebo ho má zvýhodniť až pri vyporiadaní; ale tiež preukázanie použitia na sledovaný účel a len naň výlučne takýchto prostriedkov. Uvedené je problémom vyjadriteľným tiež tak, že pri obstarávaní predmetov za prostriedky nepatriace do BSM nesmie dôjsť k obraznému „zliatiu“ týchto prostriedkov s prostriedkami naopak do BSM patriacimi; to, že k takémuto „zliatiu“ nedošlo (čiže výlučnosť použitia prostriedkov nepatriacich do BSM), je rovnako povinný preukázať (i tu spôsobom vlastným dôkaznému konaniu, čiže nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti) ten, kto tvrdí buď výnimku z pravidla nadobúdania do BSM alebo sleduje zámer urobiť súčasťou vyporiadania tiež poskytnutie mu náhrady za to, čo z vlastného majetku vynaložil na majetok spoločný a pre prípad opaku (rozumej nepreukázania použitia na konkrétny účel výlučne vlastných alebo iných do BSM nepatriacich prostriedkov) je z pohľadu zmarenia sledovaného cieľa už celkom bez významu, v akom pomere sa na výslednej sume, majúcej byť vynaloženej na obstaranie podieľali prostriedky z BSM a v akom prostriedky mimo neho).

Práve uvedené muselo mať aj v prejednávanej veci za následok, že ak sa odporcovi nepodarilo preukázať použitie prostriedkov z ním tvrdenej pôžičky na majetok patriaci do BSM (rozumej v smere vyššie priblíženej výlučnosti použitia), muselo už byť bezpredmetným, v akom rozsahu bola k času zániku BSM pôžička splatená (náhradu za čokoľvek v takejto súvislosti odporcom zaplatené totiž v rámci vyporiadania BSM priznať nešlo). Ani odporcom nespochybňované úplné splatenie pôžičky k času rozhodovania tentoraz napadnutým rozsudkom bolo potom tým, čo z rovnako už bližšie priblížených dôvodov činilo celkom scestnou požiadavku odvolateľa na zahrnutie pôžičky aj do masy BSM, vyporiadavanej výrokom rozsudku.

I argumentácia odvolateľa, podľa ktorej by byt nemal byť súčasťou BSM, postrádala právny základ.

Podľa § 143a ods. 1 vety prvej O. z. manželia môžu dohodou rozšíriť alebo zúžiť zákonom určený rozsah bezpodielového spoluvlastníctva; podľa odseku 3 vety prvej rovnakého paragrafu i zákona dohoda podľa odseku 1 vyžaduje formu notárskej zápisnice; podľa § 40 ods. 1 O. z. ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný a napokon podľa § 40a O. z. právny úkon neurobený vo forme, ktorú vyžaduje dohoda účastníkov (§ 40) sa považuje za platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá.

Tieto ustanovenia sú právnym vyjadrením toho, čo bolo v odôvodnení napadnutého rozsudku sformulované prakticky tak, že ak mali účastníci konania v prejednávanej veci spoločný záujem na vyradení bytu z masy BSM, mohli tak platne urobiť len dohodou spísanou vo forme notárskej zápisnice (čo sa ale nestalo). Nesplnenie požiadavky na formu právneho úkonu je sankcionované neplatnosťou úkonu, pričom tu pre predpísanie formy úkonu zákonom (nielen dohodou účastníkov) ide o neplatnosť absolútnu (teda takú, ktorá pôsobí od počiatku a na ktorú je súd povinný prihliadať aj bez dovolania sa

neplatnosti tým, kto je úkonom dotknutý). Takáto neplatnosť preto spôsobovala, že byt bol nadobudnutý do BSM a preto v konaní sledujúcom vyporiadanie už zaniknutého majetkového spoločenstva musel byť tiež súčasťou vyporiadania.

Ak potom dokazovaním po zrušení prvého rozsudku súdu prvého stupňa v tejto veci boli odstránené skôr vzniknuté pochybnosti o úplnosti výpočtu majetku, navrhovaného na vyporiadanie (kde bol inak súd limitovaný návrhmi účastníkov na dôkazy aj ich zhodnými tvrdeniami, v tejto súv. por. tiež ust. § 120 ods. 1 vety prvej a ods. 3 O. s. p.), to isté platilo u nezrovnalosti týkajúcej sa správnosti určenia času, ku ktorému bol byt ohodnotený (o pravdivosti vysvetlenia znalca nevznikol dôvod pochybovať) a v závislosti na záveroch pojatých do odôvodnenia tentoraz napadnutého rozsudku sa ukázal podstatne zúženým i pomyselný manévrovací priestor pri úvahách na témy spôsobu rozdelenia vecí medzi oboch účastníkov, akceptovateľnosti nerovnakých hodnôt prikazovaných takto jednému i druhému z nich a aj spôsobu uloženia výplatovej povinnosti (v splátkach); rozhodnutie v poradí druhým rozsudkom súdu prvého stupňa vykazovalo (bez ohľadu na iný názor prezentovaný odvolaním) znaky rozhodnutia „vypodloženého“ už dostatočne (skutkovo, právne a aj argumentačne).

Odvolací súd sa pritom nemohol stotožniť ani s tou námietkou z odvolania (taktiež uplatnenou už v skoršom konaní), podstatou ktorej bol záujem účastníka na určení mu iného než polovičného podielu na majetku a následné zníženie sumy určenej na výplatu navrhovateľky (pre nadobudnutie práve odporcom majetku s vyššou hodnotou). V tomto prípade totiž nešlo inak než súhlasiť so súdom prvého stupňa v tom, že dôvody uvádzané v prejednávanej veci odporcom neboli takými, pre ktoré by malo dôjsť k ustúpeniu od zásady rovnosti podielov vyporiadavaných bezpodielových spoluvlastníkov. O podpise čestného prehlásenia, obsahujúceho súhlas navrhovateľky s odkúpením bytu do vlastníctva odporcu (z dôvodov opísaných vyššie majúceho hodnotu nižšiu než cena papiera, na ktorom bola takáto písomnosť vyhotovená) už reč bola a ani odsťahovanie sa navrhovateľky z bytu, s ním obsahovo totožné opustenie spoločnej domácnosti ešte pred kúpou bytu (za trvania manželstva) i z toho plynúce celkom logické nepodieľanie sa navrhovateľky v neskoršom čase na úhrade nákladov spojených s užívaním bytu dostatočnými dôvodmi pre ústup od pravidla rovnosti podielov neboli. Aj u tvrdeného nepričinenia sa o byt nešlo dosť dobre si nepovšimnúť to, že sám odporca bol opak na svojej strane (rozumej pričinenie sa o kúpu bytu ním) schopný preukazovať len za pomoci tvrdenia o pôžičke. Pri riešení navrhovanom odvolaním potom bez významu nebolo ani to, že odporca nebol schopný ponúknuť žiadnu konkrétnu predstavu, do akej miery by tu malo dôjsť k odchýleniu sa do pravidla rovnosti podielov bývalých manželov a navrhované prenechanie tejto úlohy súdu bolo v skutočnosti svedectvom jeho bezradnosti alebo uvedomovania si neúnosnosti jeho požiadavky.

Odvolací súd vedený všetkými takýmito úvahami a osvojujúci si tiež dôvody súdu prvého stupňa preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej aj v časti poplatkovej povinnosti podľa § 219 ods. 2 O. s. p. potvrdil s menšími úpravami jeho výroku (majúcimi charakter čiastočnej zmeny rozsudku podľa § 220 O. s. p.), spočívajúcimi v potrebe zosúladenia rozhodnutia o povolení zaplatenia sumy určenej na vyrovnanie navrhovateľky s úpravou z ust. § 160 ods. 1 O. s. p. v znení zákona č. 384/2008 Z. z. a v potrebe presného označenia rozhodnutia, od ktorého právoplatnosti mali začať plynúť rozsudkom ustanovené lehoty.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a aj h/ O. s. p. a odseku 2 rovnakého ustanovenia však musel zrušiť napadnutý rozsudok vo výroku vyhradzujúcom rozhodnutie o trovách konania samostatnému uzneseniu a v takejto časti vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Toto rozhodnutie totiž neobsahovalo žiadne konkrétne dôvody, pre ktoré súd prvého stupňa o trovách konania nerozhodol a z pohľadu niekdajšej terminológie procesného práva bol tak rozsudok v tejto časti i nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov (ktorá vada za dnešnej právnej úpravy predstavuje jednu z foriem odňatia účastníkom konania postupom súdu reálnej možnosti konať pred súdom). I keď ustanovenie § 151 ods. 3 O. s. p. (súdom prvého stupňa len spomenuté, nie však aj citované a tobôž nie vyložené) obsahuje len demonštratívny (príkladmý) výpočet zložitých prípadov, v ktorých ním predpokladaný postup (odloženie rozhodnutia o trovách konania až na čas po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej) prichádza do úvahy, súd prvého stupňa tu nerozhodnutie o trovách konania neodôvodnil (vecne) ničím.

O trovách odvolacieho konania napokon odvolací súd nerozhodol podľa § 224 ods. 4 O. s. p., nakoľko i nesprávne rozhodnutie podľa § 151 ods. 3 O. s. p. (s nutnosťou jeho zrušenia) zakladá povinnosť súdu prvého stupňa rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Ak povinnosti uložené rozsudkom súdu prvého stupňa v spojení s týmto rozsudkom nebudú splnené dobrovoľne v určenej lehote, možno sa ich splnenia domáhať návrhom na vykonanie exekúcie.