Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_26Co-62-2013.pdf
PDF · 122.04 KB
Case nature
Area
Subarea
26Co/62/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov JUDr. Zlatici Javorovej a JUDr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobkyne: Mercedes-Benz Financial Services Slovakia, s. r. o., Bratislava, Tuhovská 11, IČO: 35 728 116, zastúpeného splnomocnenkyňou: ECKER - KÁN & PARTNERS, s. r. o., Bratislava, Námestie M. Benku 9, proti žalovanému: Q. Q., bytom S. XX, S., zastúpeného advokátkou: JUDr. Marcela Kucháriková, Šamorín, Senecká 2, o zaplatenie 5.093,50 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 1. júla 2013 č. k. 10C/43/2011-188 a o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda z 25. septembra 2013 č.k. 10C 43/2011-231, t a k t o
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti zamietnutia žaloby o zaplatenie zmluvnej pokuty r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a vo zvyšných častiach p o t v r d z u j e.
II. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa r u š í .
odôvodnenie:
I. Napadnutým rozsudkom z 1. júla 2013 súd prvého stupňa uložil žalovanému (nesprávne uvedené odporcovi - v sporovom konaní je správnym spôsobom označovania účastníkov aj podania začínajúceho konanie používanie výrazov žalobca, žalovaný a žaloba, tu porovnaj i ustanovenie § 79 ods. 1 poslednej vety a § 90 O.s.p. - z.č. 99/1963 Zb. - Občiansky súdny poriadok znení zmien a noviel) povinnosť zaplatiť žalobkyni (opäť nesprávne uvedené navrhovateľovi) sumu vo výške 1.556,35 eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania od 07.05.2010 až do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku žalobu (nesprávne uvedené návrh) zamietol a určil, že zmluvné podmienky uvedené vo Všeobecných podmienkach finančného leasingu spoločnosti Daimler Chrysler Financial Services Slovensko, s. r. o. v článku 12 bod 12.1 odrážka 5, podľa ktorého prenajímateľ má právo zmluvu kedykoľvek predčasne ukončiť písomnou výpoveďou z dôvodov uvedených v týchto VPFL. Prenajímateľ nie je povinný upozorniť vopred nájomcu na to, že vznikol dôvod pre vypovedanie zmluvy. Prenajímateľ je oprávnený vypovedať túto zmluvu, ak nastane akákoľvek z nasledujúcich skutočností a to, že nájomca sa ocitol v omeškaní s platbou akejkoľvek konečnej lízingovej splátky, či jej časti podľa tejto či inej zmluvy uzatvorenej s prenajímateľom; prenajímateľ nemá povinnosť upozorniť nájomcu na takéto meškanie je neplatná z dôvodu jej neprijateľnosti; o trovách konania nerozhodol s tým, že tak učiní do 30 dní od právoplatnosti vo veci samej. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ustanoveniami § 52 ods. 1, 3, 4, 9, 10, § 53 ods. 9 OZ (z. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení zmien a noviel), § 153 ods. 4 O.s.p., § 1 ods. 1, 2 z. č. 258/2001 ZoSÚ (o spotrebiteľských úveroch), § 517 ods. 1, 2 OZ a vecne tým, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že medzi účastníkmi konania bola dňa 03. júla 2007 uzavretá Zmluva o finančnom leasingu č. 109873-L a predmetom zmluvy bol finančný leasing osobného motorového vozidla zn. Mercedes-Benz C 220 CDI, rok výroby 2007, farby čiernej, keď účastníci sa dohodli v článku 3 tejto zmluvy na zmluvnej podmienke tak, že doba leasingu bude 61 mesiacov,
počet mesačných splátok 61, predbežná kúpna cena predmetu leasingu je 31.005,88 eur bez DPH a 36.896,98 eur s DPH, pričom prvá navýšená splátka bola určená na 0,00% z konečnej kúpnej ceny predmetu leasingu a čo sa týka konečnej kúpnej ceny predmetu leasingu, tá je uvedená v dodávateľskej faktúre na úhradu konečnej kúpnej ceny predmetu leasingu prenajímateľom, pričom konečná leasingová cena, počet, výška, splatnosť jednotlivých konečných leasingových splátok je uvedená v dohode o platbách faktúre, ktoré tvoria prílohu zmluvy. Účastníci v bode 5 zmluvy dohodli i havarijné poistenie v UNIQUA poisťovni, a. s. na výške poistnej čiastky v sume 1.238.374 Sk, na spoluúčasti 5%, minimum 5.000 Sk, pričom z dohody o platbách súd zistil, že táto dohoda bola vystavená 03.07.2007, začiatok doby leasingu bol 03.07.2007 a koniec 03.08.2012, keď súčasťou dohody bol kalendár leasingových splátok. Následne došlo k výpovedi zo zmluvy dňa 19.10.2009, keď žalobkyňa vypovedala zmluvu s poukazom na čl. 12 Všeobecných zmluvných podmienok. Ako dôvod uviedla omeškanie spojené s úhradou konečných leasingových splátok, pričom táto výpoveď žalovanému nebola doručená, keďže na zásielke je uvedené, že nebola prevzatá v odbernej lehote s dátumom 10.11.2009. Následne z výpočtu finančného vysporiadania leasingovej zmluvy súd mal za preukázané, že tam určená zúčtovacia hodnota motorového vozidla bola vo výške 20.318,15 eur, refakturácia znaleckého posudku 119 eur, refakturácia služieb 118,67 eur, refakturácia odhlásenia predmetu leasingu na DI 94,72 eur, dlžné splátky za október 2009 vo výške 600,71 eur a dlžné poistné KASKO za október 2009 vo výške 136,23 eur, teda celkový nárok žalobkyne je vo výške 21.387,48 eur, keď z tejto sumy žalobkyňa odpočítala výťažok z predaja leasingu 15.966,39 eur, a preto požadovala uhradenie na finančnom vyporiadaní v sume 5.421,09 eur a podľa tvrdenia žalobkyne si započítal pohľadávku vo výške 327,59 eur ako preplatok z leasingovej zmluvy č. 102647-L a preto zostávajúci dlh podľa udania žalobkyne je 5.093,50 eur. Oznámenie o ukončení a finančnom vyporiadaní bolo doručené žalovanému 03.05.2010 a zo znaleckého posudku znalca Ing. Jozefa Polgára č. 29/2009 vyplýva všeobecná hodnota vozidla 20.147 eur a z kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalobkyňou a kupujúcim Motor - Car Trnava, s. r. o. je preukázané, že vozidlo bolo odpredané za cenu bez DPH 15.966,39 eur a DPH 3.033,61 eur. Súd prvého stupňa mal za preukázané, že súčasťou zmluvy boli všeobecné podmienky finančného leasingu žalobkyne, keď z článku 12 bod 12.1 vyplýva, že prenajímateľ, teda žalobkyňa, má právo zmluvu kedykoľvek predčasne ukončiť písomnou výpoveďou z dôvodov uvedených vo všeobecných podmienkach a nie je povinný upozorniť vopred nájomcu na to, že vznikol dôvod pre vypovedanie zmluvy. Súd prvého stupňa mal za to, že v danom prípade výpoveď zmluvy o finančnom leasingu žalovanému doručená nebola, pričom právo vypovedať zmluvu má len žalobkyňa ako prenajímateľka, nie i žalovaný ako nájomca a preto súd vyslovil a určil, že takto uvedené zmluvné podmienky v článku 12 bod 12.1 odrážka 5 a v bode 12.4 sú neplatné z dôvodu ich neprijateľnosti. Zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 0,1% denne považoval odvolací súd za nárok nedôvodný, keď zmluvná pokuta dojednaná v bode 6.5 je absolútne neplatná, keď dôvodom je rozpor s dobrými mravmi a obchodnými zvyklosťami, pričom všeobecné zmluvné podmienky vypracovala sama žalobkyňa a žalovaný ako spotrebiteľ sa na ich obsahu nepodieľal, teda neboli individuálne dojednané a zmluvná pokuta nie je všeobecnou podmienkou a i nedostatok písomnej formy má za následok neplatnosť jej dojednania. Súd prvého stupňa dôvodil, že výpoveď žalobkyne zo dňa 19. októbra 2009 je neplatná, nakoľko žalovanému doručená nebola, a preto žalobkyňa nemá nárok na sumu 119 eur z dôvodu refakturácie, nákladov na vypracovanie znaleckého posudku, ďalej na sumu 118,67 ako refakturáciu služieb potrebnú na kontrolu odobratého vozidla, na sumu 94,72 eur ako refakturáciu odhlásenia predmetu leasingu na DI a zároveň nemá nárok ani na doplatenie celého nároku, keďže vozidlo bolo predané za sumu 19.000 eur, pričom podľa znaleckého posudku, hodnota vozidla bola určená na sumu 20.147 eur, teda žalobkyňa mala nárok len na zaplatenie sumy 21.216,33 eur, z tohto nároku odpočítal predajnú cenu motorového vozidla a to sumu 19.000 eur a zistil zostávajúci dlh žalovaného 2.216,33 eur, z ktorej sumy odrátal započítanie z finančného leasingu č. 109873-L vo výške 327,59 eur a zostávajúci dlh je tak v sume 1.888,74 eur, pričom i od tejto sumy odrátala refakturáciu nákladov 119 eur, služieb potrebných na kontrolu odobratého vozidla 118,67 eur, odhlásenie predmetu leasingu 94,72 eur a zaviazala žalovaného zaplatiť žalobkyni 1.556,35 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% od 7. mája 2010 až do zaplatenia. O trovách konania v súlade s § 151 ods. 3 O.s.p. nerozhodol s tým, že tak učiní až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podali v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa i žalovaný.
Žalobkyňa vo svojom odvolaní navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a jej návrhu na úhradu sumy 5.093,50 eur s príslušenstvom vyhovel a zrušil výrok vyslovujúci neplatnosť zmluvnej podmienky uvedenej v článku 12 v bode 12.1 odsek 5 všeobecných podmienok
finančného leasingu žalobkyne z dôvodu jej neprijateľnosti a zároveň, aby zaviazal žalovaného na úhradu prvostupňových a odvolacích trov. Svoje odvolanie odôvodnila právne ustanoveniami § 205 ods. 2 písm. a), b), c) a d) O.s.p. a to z dôvodov, že medzi žalobkyňou a žalovaným bola platne uzatvorená dňa 3. júla 2007 zmluva, ktorej predmetom bol finančný leasing osobného automobilu zn. Mercedes Benz - C 220 CDI, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú v zmysle čl. 6 Všeobecné podmienky finančného leasingu, s ktorými žalovaný prejavil svoj súhlas podpisom 3. júla 2007. Dôvodila, že doba leasingu bola dojednaná na obdobie od 3. júla 2007 do 3. augusta 2012, bolo dojednaných 61 splátok, pričom prvých 60 bolo stanovených vo výške 600,80 eur vrátane DPH a posledná splátka bola stanovená vo výške 7.379,40 eur vrátane DPH. Z dôvodu omeškania žalovaného s úhradou leasingovej splátky 10/2009, ako aj s ohľadom na predchádzajúce porušenie platobnej disciplíny žalovaného, pristúpil žalobca k predčasnému ukončeniu zmluvy a po odpredaji vozidla vysporiadala žalobkyňa vzájomné finančné nároky a vyčíslila dlžnú čiastku na sumu 5.421,09 eur, na ktorú sumu však jednostranne započítala preplatok zo Zmluvy o finančnom leasingu č. 102647-L vo výške 327,50 eur, na základe čoho došlo k zníženiu dlžnej sumy na sumu 5.093,50 eur. Namietala nesprávnosť právneho posúdenia zmluvy ako zmluvy spotrebiteľskej majúc za to, že v zmysle § 52 OZ v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, boli spotrebiteľskými zmluvami zmluva kúpna, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, avšak leasingová zmluva ako špecifický druh zmluvy nie je ako samostatný zmluvný typ upravený ani v Obchodnom, ani v Občianskom zákonníku, nie je zmluvou spotrebiteľskou, z dôvodu čoho sa na ňu § 52 a nasl. OZ nevzťahuje. V tejto súvislosti poukázala na ust. § 879j OZ, v zmysle ktorých sa vznik právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januára 2008 posudzujú podľa doterajších predpisov a nevzťahuje sa ani zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z., lebo v znení účinnom do 31. decembra 2007 sa zákon nevzťahoval na zmluvy o poskytnutí úveru do hodnoty zodpovedajúcej 200 eur a nad hodnotu zodpovedajúcu 20.000 eur. K platnosti výpovede zmluvy uviedla, že žalovaný bol v období od 18. júna 2009 do 3. novembra 2009 vo výkone väzby, o čom vedela i žalobkyňa, pričom švagor žalovaného A. H. sa informoval o nákladoch spojených so zrušením zmluvy, pričom žalovaný nepopiera, že pán H. vystupoval v jeho zastúpení, pričom na komunikáciu medzi pánom H. a žalobkyňou je potrebné nahliadať aj ako na upozornenie žalovaného na omeškanie s úhradou leasingových splátok, ako aj na upozornenie na možné následky vyplývajúce z daného omeškania pre žalovaného, pričom švagor žalovaného, pán H., sa žiadnym spôsobom k možnostiam žalobkyne oznámených mu e-mailovou komunikáciou nevyjadril, pričom odovzdal žalobkyni predmet leasingu a jeho prioritným zámerom bolo ukončenie zmluvy a z uvedenej pasivity pána H. je zrejmé, že z jeho strany došlo k rozhodnutiu neuhradiť zvyšné leasingové splátky s vedomím, že zmluva bude ukončená, vozidlo odpredané a vzájomné nároky vysporiadané v súlade so zmluvou. Keďže k odovzdaniu vozidla pánom H. došlo v zmysle tvrdení žalovaného so súhlasom a vedomím žalovaného, je odôvodnené predpokladať, že svojou pasivitou súhlasil s predčasným ukončením zmluvy aj samotný žalovaný. Dodala, že neprejavil záujem pokračovať v leasingu a od jeho prepustenia z väzby dňa 3. novembra 2009 do doručenia oznámenia o finančnom vyporiadaní zmluvy dňa 3. mája 2010, t.j. do dňa, kedy sa dozvedel o predaji vozidla, uplynula doba 6 mesiacov, počas ktorých ponechal vozidlo u žalobkyne bez prejavenia akéhokoľvek záujmu o pokračovanie v leasingu. Naopak, dňa 8. januára 2010 sám podpísal odovzdávací protokol, na základe ktorého odovzdal žalobkyni príslušenstvo k vozidlu, druhé kľúče, čím bez pochybností potvrdil svoju vôľu ponechať vozidlo žalobkyni, toto nežiadal vrátiť, nežiadal zmenu a ani obnovu finančného leasingu a vzhľadom na jeho pasivitu je potrebné jeho nekonanie a neprejavenie akejkoľvek snahy o vrátenie vozidla chápať ako nezáujme o pokračovanie v leasingu a ako súhlas s ukončením zmluvy a jej následnom vysporiadaní. Nesúhlasila s konštatovaním súdu prvého stupňa, že výpoveď žalobkyne zo dňa 19. októbra 2009 je neplatná a to s ohľadom na ustanovenie článku 15.8 VPFL upravujúce práve otázku doručovania medzi zmluvnými stranami a v zmysle tohto ustanovenia je výpoveď nutné považovať za doručenú a teda za platnú. Dodala, že zmluvný vzťah bol medzi zmluvnými stranami ukončený platne, v dôsledku čoho je nárok uplatnený žalobkyňou žalobným návrhom odôvodnený a v celom rozsahu oprávnený. Nesúhlasila ani s vyhlásením zmluvných podmienok za neplatné z dôvodu ich neprijateľnosti majúc za to, že súd nevzal do úvahy skutočnosť, že uvedené zákonné ustanovenie bolo do OZ začlenené až s účinnosťou odo dňa 1. júna 2010 a mala za to, že dojednania upravené v VPFL v článku 12.1 ods. 5 boli v súlade s účinnými právnymi predpismi. Záverom opätovne vyčíslila svoj nárok v súlade s vyčíslením z oznámenia o ukončení a finančnom vyporiadaní Zmluvy o finančnom leasingu č. 109873-L zo dňa 23. apríla 2009 mala za to, že uplatnený nárok je v celej svojej výške nárokom oprávneným a odôvodneným. Uplatnila si i trovy konania, a to na prvostupňovom v sume 1.800,44 eur a na druhostupňovom 226,48 eur.
Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie i žalovaný. Dôvodil, že rozsiahlym dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že žalobkyňa vypovedala Zmluvu o finančnom leasingu č. 109873-L s poukazom na č.l. 12 Všeobecných zmluvných podmienok z dôvodu omeškania s úhradou konečných leasingových splátok. Namietal, že bol v omeškaní so zaplatením splátky za mesiac október 2009 len 18 dní a v omeškaní bol len so zaplatením časti splátky vo výške 273,11 eur, keďže mal v tom čase voči žalobkyni pohľadávku vo výške 327,59 eur z titulu preplatku z inej leasingovej zmluvy. Dodal, že v čase od 18. júna 2009 do 3. novembra 2009 bol vo väzbe a v tom čase komunikoval so žalobkyňou jeho švagor, a aj napriek prísľubu o možnosti splátkových prázdnin, respektíve o možnosti uzatvoriť novú zmluvu žalobkyňa vypovedala zmluvu a žiadala o vydanie vozidla, ktoré jej i bolo vrátené v októbri 2009. Uviedol, že po prepustení z väzby navštívil žalobkyňu, mal záujem pokračovať v leasingu, žalobkyňa však žiadala vrátenie kľúčov, pričom výpoveď z leasingovej zmluvy mu nebola doručená. Poukázal i na tú skutočnosť, že mu nebola doručená ani dohoda o platbách, ktorá mala byť prílohou zmluvy o finančnom leasingu. Nesúhlasil s vyčíslením, respektíve s oznámením o ukončení a finančnom vysporiadaní zmluvy o finančnom leasingu. Namietal, že z dôvodu neplatnosti výpovede leasingovej zmluvy súd prvého stupňa síce odpočítal žalobkyňou uplatnené nároky 119 eur za vypracovanie znaleckého posudku, refakturáciu služieb vo výške 118,67 eur, refakturáciu odhlásenia predmetu leasingu na DI vo výške 94,72 eur a zaviazal ho na zaplatenie istiny 1.556,35 eur, avšak má za to, že z celkového nároku žalobkyne 21.216 eur mala byť odpočítaná všeobecná hodnota vozidla vo výške 20.147 eur stanovená znalcom a nie suma 19.000 eur, za ktorú žalobkyňa na základe vzájomnej dohody s kupujúcim vozidlo predala. Dodal, že leasingovou zmluvou bol medzi účastníkmi konania založený občiansko-právny záväzkový vzťah, keď žalovaný ako nájomca uzatvoril zmluvu ako fyzická osoba nepodnikateľ, teda ako spotrebiteľ a v prípade predčasného zániku záväzkov sa má vykonať finančné vyporiadanie tak, aby nedošlo k bezdôvodnému obohateniu jednej strany na úkor strany druhej. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, t.j. v prvej vete výrokovej časti zmenil a i v tejto časti žalobu zamietol. Uplatnil si i nárok na náhradu trov konania.
II. Napadnutým uznesením z 25. septembra 2013 č.k. 10C/43/2011-231 bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo výške 93 eur do troch dní od právoplatnosti uznesenia.
Proti tomuto uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Uviedol, že ako spotrebiteľ je v zmysle § 4 ods. 2 písm. za) v spojitosti s § 4 ods. 4 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov oslobodený od platenia súdneho poplatku. Navrhol, aby prvostupňový súd v súlade s § 210a zrušil svoje uznesenie.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podali včas oprávnené osoby, účastníci konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiam, proti ktorým je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.) postupom na nariadenom odvolacom pojednávaní (§ 214 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok s výnimkou zamietnutia žaloby o zaplatenie zmluvnej pokuty i napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, ako i konanie im predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne, ani odvolanie žalovaného proti rozsudku súdu prvého stupňa nie je dôvodné, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a je dôvodné ho potvrdiť (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.), avšak odvolanie voči uzneseniu o poplatkovej povinnosti je dôvodné a napadnuté uznesenie je potrebné zrušiť (§ 221 ods. 1 O.s.p.).
Žalobkyňa i žalovaný svoje odvolania odôvodnili v podstate tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a tým, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 132 O.s.p., pretože súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov, alebo vyšli najavo na základe ich závažnosti, dôležitosti, zákonnosti, pravdivosti, vieryhodnosti, inak je logický rozpor alebo ktoré odporujú ustanoveniam § 122 až 135 O.s.p..
Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. je daný, ak súd prvého stupňa posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.
Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 10C/43/2011 je zaplatenie 5.093,50 eur ako nároku vyplývajúceho z ukončenia a finančného vysporiadania zmluvy o finančnom leasingu.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisu dospel k záveru, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého stupňa obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku a na ne odkazuje. Súd prvého stupňa sa vyporiadal so všetkými podstatnými námietkami žalobkyne i žalovaného a v podstate títo ani v odvolacom konaní neuviedli žiadne nové podstatné skutočnosti, na ktoré by bolo potrebné prihliadnuť, odvolací súd však k ich námietkam z odvolania dopĺňa nasledovné:
Námietku žalobkyne z jej odvolania o nesprávnom posúdení zmluvy o finančnom leasingu uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovaným 3. júla 2007 ako zmluvy spotrebiteľskej odvolací súd považoval za nedôvodnú z nižšie popísaných dôvodov.
Tuzemský právny poriadok upravoval špecificky postavenie a ochranu spotrebiteľa už od 31. decembra 1992 a to až do 30. júna 2006 v rámci zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa (ZoS) (pričom tento zrušený bol až v súvislosti s jeho nahradením novším zákonom č. 250/2007 Z. z., účinným od 1. júla 2007). V priebehu účinnosti takéhoto zákona k nemu pristúpila (a aj po jeho zrušení pretrvala) doplnková úprava spotrebiteľských vzťahov v základnom predpise občianskeho práva (v O. z., tu por. najmä zákon č. 150/2004 Z. z.).
Už ustanovením § 23a ods. 1 Z. o. s. (účinným od 1. januára 2000 do 24. novembra 2004) bol do práva Slovenskej republiky zanesený pojem tzv. typovej zmluvy, ktorou sa rozumela zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia typová zmluva nesmela obsahovať a/ neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby, ani 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; resp. b/ podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.
V období od 25. novembra 2004 do 30. júna 2007 potom zmenené znenie ust. § 23a Z. o. s. definovalo spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje (ktorú úpravu inak prevzalo i pôvodné znenie ustanovenia § 3 ods. 3 nového zákona o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z. z. v znení účinnom do 31. októbra 2008 vrátane), podľa ktorého každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka alebo aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka.
I O. z. definoval spotrebiteľské zmluvy a to v „obnovenom“ ustanovení § 52 (v tejto súv. pre prípad záujmu por. i znenie zákona do účinnosti zákona č. 509/1991 Zb.), pričom aj on tak činil rozdielne v období
od 1. apríla 2004 do 31. decembra 2007 a v období nasledujúcom potom, keď v prvom období zhora zakotvoval, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy a od 1. januára 2008 platí už definícia považujúca za spotrebiteľskú zmluvu každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom (ods. 1), keď dodávateľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (ods. 3) a spotrebiteľom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti (ods. 4).
I keď zmluva žalobkyne a žalovaného z prejednávanej veci uzavretá ešte 3. júla 2007, by do definície spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 v tom čase účinného O. z. nespadala, nemôže byť sporu o tom, že i takéto zmluvy boli a sú naopak spotrebiteľskými zmluvami v zmysle § 3 Z. o. s. (účinnom od 1. júla 2007 do 31. októbra 2009) keďže tu ide o zmluvy uzavreté (formálne) podľa Obch. z. a ich charakteristickým znakom je, že sa uzatvárali vo viacerých prípadoch a je z nich zrejmé, že spotrebiteľ (žalovaný) obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva tvoriaca podklad v tomto konaní uplatňovaných nárokov je teda podľa právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou.
U takýchto zmlúv potom už v rámci skoršej rozhodovacej činnosti venovanej i výkladu pojmov „spotrebiteľský úver“ a „spotrebiteľská zmluva“ tunajší súd uzavrel (v tejto súv. por. napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 31. augusta 2010 č. k. 10CoE/85/2010-44, inak vo veci súdu prvého stupňa jeho sp. zn. 9Er/1052/2008), že normy obchodného práva sú (pokiaľ ide čo i len o spotrebiteľskú zmluvu bez možnosti jej podradenia pod niektorý špecifický zmluvný typ predpokladaný spotrebiteľským právom v užšom slova zmysle - tu rozumej osobitnými predpismi o spotrebiteľoch stojacimi mimo O. z.) použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie. Ak toto má platiť o vzájomnom pomere takýchto zákonov a Občiansky zákonník sa tu uplatní nielen ako doplnková právna úprava, ale aj ako korektív pre možnosť ďalšieho použitia noriem práva obchodného (čo v praxi znamená, že Obchodný zákonník sa môže uplatniť len tam, kde nenarazí na obmedzenia v Občianskom zákonníku a vo vykonávacích predpisoch k nemu); nemôže byť pochyby, že tým skôr (i za použitia metódy právnej argumentácie „a maiori ad minus“, čiže od väčšieho k menšiemu) to musí platiť i v prípade posudzovania súladu zmluvy s normami spotrebiteľského práva.
Aj druhú a tretiu námietku (v odvolaní označené ako IV. a V.) žalobkyne týkajúcu sa platnosti výpovede a neprijateľnosti zmluvných podmienok vyhodnotil odvolací súd ako irelevantné a v celom rozsahu sa stotožnil s dôvodmi súdu prvého stupňa pojatými do odôvodnenia napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne poukazuje. K neprijateľnosti zmluvných podmienok len dodáva:
Z úpravy nachádzajúcej sa v ustanoveniach § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. už k času rozhodovania napádaným rozsudkom súdu prvého stupňa a i k času rozhodovania odvolacieho súdu týmto jeho (práve odôvodňovaným) rozsudkom vyplýva, že už skôr existujúca možnosť súdu v rozsudku, týkajúcom sa sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj bez návrhu vysloviť, že určitá podmienka používaná v spotrebiteľských zmluvách dodávateľom je neprijateľná (podľa odseku 3 účinného už od 15. októbra 2008) bola nahradená povinnosťou vydať takéto rozhodnutie vtedy, ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve alebo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky a súčasne nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky alebo mu na základe takejto podmienky súd uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie (odsek 4 účinný od 1. marca 2010).
Takáto úprava je procesným vyjadrením obdobnej úpravy nachádzajúcej sa od 1. marca 2010 v ustanovení § 53a O. z. (teda v tzv. hmotnom práve), pričom jej špecifikom je, že na jej základe súd i v tzv. sporovom konaní (zásadne ovládanom dispozičným princípom), hoc aj len v takom, kde má základná požiadavka žalobcu pôvod v spotrebiteľskej zmluve, môže dotvoriť jeho predmet (konania) tým,
že aj bez výslovného návrhu niektorého účastníka konania (vyjadreného buď v žalobe alebo vzájomnej žalobe) určí neprijateľnosť zmluvnej podmienky a jej neplatnosť. Nie je rozhodné, či žalobu v takejto veci podal dodávateľ, spotrebiteľ ale len to, že výsledky vykonaného dokazovania smerujú k rozhodnutiu v neprospech dodávateľa alebo naopak v prospech spotrebiteľa preto, že niektorá podmienka alebo aj viaceré takéto podmienky v spotrebiteľskej zmluve sú neprijateľné. Takéto určenie (neprijateľnosti a neplatnosti) je tu potom zjavne pre spotrebiteľa za účelom jeho zvýšenej ochrany zaručovanej i na nadnárodnej úrovni (ustanovením povinnosti na porušenie noriem spotrebiteľského práva reagovať aj bez výslovného návrhu spotrebiteľa) a tiež v smere eliminovania rizika výskytu neprijateľných podmienok (v tejto súv. por. najmä tzv. hmotnoprávnu povinnosť dodávateľa sa zdržať používania podmienky určenej za neprijateľnú i vo vzťahoch s ostatnými spotrebiteľmi podľa § 53a ods. 1 O. z.), na druhej strane však i na ochranu dodávateľa takýmto určením dotknutého.
Prijateľnosť (ale tiež neprijateľnosť) konkrétnej zmluvnej podmienky a takto i jej platnosť (resp. neplatnosť) sa musí posudzovať vo vzťahu k príslušnému dojednaniu v podobe zadefinovanej dohodou účastníkov právneho vzťahu (čo možno vyjadriť i tak, že zmluvná podmienka stojí i padá len ako celok). Každá zmluvná strana takto znáša riziko naformulovania príslušnej podmienky celkom určitým spôsobom.
Napokon ani námietka žalovaného z jeho odvolania týkajúca sa nesprávneho odpočtu z nároku žalobkyne, konkrétne odpočtu len ceny za predaj predmetu leasingu (19.000 eur) a nie všeobecnej hodnoty stanovenej znaleckým posudkom (20.147 eur) nemohla zaznamenať úspech, keď žalovaný v odvolaní síce poukazuje na predčasný zánik záväzku a povinnosť vysporiadania tak aby nedošlo k bezdôvodnému obohateniu ani jednej zo strán ale z vykonaného dokazovania nemožno vyvodiť, že by sa žalobkyňa na úkor žalovaného bezdôvodne obohatila.
Jedinou dôvodnou námietkou bola námietka žalobkyne ohľadne zamietnutia jej nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty napriek späťvzatiu žaloby v tejto časti. Z obsahu spisu je nepochybné, že žalobkyňa dispozitívnym úkonom vykonanom na pojednávaní dňa 14. júna 2012 vzala žalobu v časti zaplatenia zmluvnej pokuty vo výške 0,1% denne zo spornej istiny od 7. mája 2010 do zaplatenia späť a žiadala konanie zastaviť (viď výsluch právnej zástupkyne žalobkyne - č.l. 126). Povinnosťou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní bude v súlade s § 96 ods. 1, 2 a 3 O.s.p. o späťvzatí rozhodnúť.
II. Odvolací súd druhým výrokom tohto rozsudku zrušil uznesenie súdu prvého stupňa o poplatkovej povinnosti žalovaného.
Podľa § 4 ods. 2 písm. za) z.č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov od poplatku je oslobodený spotrebiteľ domáhajúci sa ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu (napr. § 3 ods. 5 z.č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa ...). Žalovaný vystupuje v danej právnej veci ako spotrebiteľ a je od platenia súdneho poplatku oslobodený a pokiaľ mu súd prvého stupňa uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, nerozhodol správne.
O trovách tohto odvolacieho konania rozhodne v zmysle nižšie citovaného ustanovenia § 224 ods. 4 O.s.p. súd prvého stupňa.
Podľa § 224 ods. 4 O.s.p. ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3, o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.
Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.