Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1C-257-2012.pdf
PDF · 136.39 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
SI-1C/257/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Skalica sudkyňou Mgr. Jarmilou Bílikovou v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843 proti žalovanej: M. Z., nar. X.X.XXXX, C.. XX, XXX XX C., štátny občan SR o zaplatenie sumy 264,55 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Súd žalobu z a m i e t a .
Súd žalovanej nepriznáva právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Žalobca sa žalobou podanou na súde dňa 15.8.2012 domáhal, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť sumu 264,55 eur a s 8,5% úrokom z omeškania ročne a náhradu trov konania. Žalobu dôvodil tým, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 10.3.2011 medzi postupcom a žalobcom nadobudol pohľadávku voči žalovanej. Dňa 26.5.2006 uzatvoril postupca so žalovanou zmluvu č. 6051487404, na základe ktorej sa žalovaná zaviazala uhrádzať poskytnuté finančné prostriedky v pravidelných mesačných splátkach riadne a včas. Žalovaná si túto povinnosť neplnila, čím sa dostala do omeškania. Ku dňu postúpenia pohľadávky dlhovala sumu pozostávajúcu z neuhradených dlžných splátok a príslušenstva v celkovej sume 376,85 eur. Žalovaná uznala záväzok v dohode o uznaní záväzku vrátane nákladov na inkasné konanie, ktoré si žalobca v sume 112,30 eur neuplatňuje. Žalovaná suma pozostáva z neuhradenej istiny úveru ako rozdiel medzi istinou úveru a súčtom všetkých mesačných platieb započítaných na istinu. Úrok z omeškania uplatňuje odo dňa postúpenia pohľadávky.
Žalovaná nesúhlasila so zaplatením žalovanej sumy s tým, že na základe uzavretej zmluvy kúpila pre vnuka bicykel a tento si ho mal splácať. Už je dospelý, má peniaze a môže to zaplatiť.
Súd rozsudkom zo dňa 6. decembra 2012 zamietol žalobu a žalovanej nepriznal právo na náhradu trov konania. Podľa odôvodnenia rozhodnutia základnou otázkou bolo posúdenie toho či právny vzťah v predmetnej veci je obchodnoprávny alebo občianskoprávny vzťah.
V predmetnej veci záväzok žalovanej vznikol zo zmluvy o pôžičke, ktorá bola uzavretá podľa ust. § 497 Obch. z., ktorá je v zmysle § 261 ods. 3 písm. d/ Obch. z. absolútnym obchodom, ktorý sa bez ohľadu na charakter účastníkov riadi ustanoveniami tretej časti Obchodného zákonníka. Napriek povahe výlučného obchodného záväzku je však zmluva o úvere s ohľadom na skutočnosť, že žalovaná ako jedna zo strán tejto zmluvy nebola podnikateľom, zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 52 a nasl. O. z..
Podľa § 54 ods. 1 O. z. v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Podľa ods. 2 naposledy citovaného ustanovenia v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Výkladom citovaného ustanovenia však nemožno dospieť k záveru, že odôvodňuje aplikáciu akéhokoľvek ustanovenia, ktoré by mohlo byť pre spotrebiteľa priaznivejšie, nakoľko by to vnášalo do právnych vzťahov neistotu a znamenalo by to výrazný zásah do zásady rovnosti účastníkov týchto vzťahov. Úprava premlčania nie je úpravou, ktorá smeruje k ochrane spotrebiteľa; odlišne stanovená dĺžka premlčacej doby v O. z. a Obchodnom zákonníku je iba výsledkom rôznych legislatívnych procesov, z ktorých však žiaden nesmeruje k ochrane slabšej strany (spotrebiteľa). Premlčanie pôsobí voči obom stranám rovnako, z komplexnej úpravy premlčania v každom z týchto zákonov nemožno považovať len niektoré z nich za výhodnejšie pre spotrebiteľa, pokiaľ súd prvého stupňa argumentoval výhodnejšou úpravou premlčania pre spotrebiteľa v O. z. pre kratšiu všeobecnú premlčaciu dobu oproti úprave v Obchodnom zákonníku, mohlo by ísť o výhodu len v prípade, že spotrebiteľ je v postavení dlžníka, keby bol v postavení veriteľa, potom by podľa logiky kratšia premlčacia doba už výhodou nebola. Podľa úpravy v O. z., ktorá je podľa názoru súdu prvého stupňa pre spotrebiteľa priaznivejšia preto, že stanovuje kratšiu všeobecnú premlčaciu dobu, je podľa ust. § 110 ods. 1 O. z. premlčacia doba desaťročná, avšak podľa úpravy v ust. § 407 ods. 1 Obch. z. je premlčacia doba štvorročná, v prípade uznania záväzku dlžníkom je teda úprava premlčacej doby v oboch zákonoch, pokiaľ ide o jej dĺžku, úplne opačná z hľadiska výhodnosti pre spotrebiteľa v postavení dlžníka. I z tohto porovnania úpravy premlčacej doby v O. z. a Obch. z. je možné vyvodiť, že ustanovenia o premlčaní v O. z. nie je možné považovať za ustanovenia na ochranu spotrebiteľa v zmysle ust. § 54 O. z. v rozhodnom znení.
Súd vec prejednal opätovne, doplnil dokazovanie stanoviskom žalobcu, výsluchom žalovanej a zistil tento skutkový stav veci:
Dňa 26.5.2006 žalovaná podpísala zmluvu o pôžičke, na základe ktorej bola žalovanej poskytnutá pôžička na financovanie športových potrieb - bicykel Dema v MOC 9.110,- Sk, celkovej ceny zmluvy 11.700,- Sk, ktorú sa zaviazala splácať mesačnou splátkou v sume 9,96 eur, predtým 300,- Sk s počtom splátok 39 a výškou pôžičky 9.110,-Sk s uvedením RPMN 8,00%. Podľa čl. IV. písm. a), b) VOP klient je povinný riadne a včas plácať poskytnutú pôžičku a v pravidelných mesačných splátkach v sume a termínoch určených splátkovým kalendárom, inak v sume a termínom uvedených v zmluve o pôžičke. Pokiaľ nie je v splátkovom kalendári a v zmluve o pôžičke stanovené inak. Splátku sú splatné do 20.dňa v príslušnom kalendárnom mesiaci. V splátkach je zahrnutý dohodnutý úrok, príslušné časti istiny pôžičky a poplatok. Prvá splátka je splatná najbližší nasledujúci mesiac po uzavretí zmluvy o pôžičke. Podľa čl. VI. písm. b) bod 1. spoločnosť je oprávnená žiadať okamžité splatenie pôžičky pred dátumom splatnosti v prípade, že klient je v omeškaní s úhradou viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako 3 mesiace. Podľa prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa 10.3.2011 ku dňu postúpenia pohľadávok pohľadávka voči žalovanej bola vypovedaná, prvá neuhradená splátka bola dňa 20.4.2007, posledná úhrada 24.5.2007, posledný predpis dňa 20.11.2007. Podľa prehľadu obratov bola vypovedaná zmluva dňa 20.11.2007 s uložením pokuty 18,92 eur. Žalovaná celkom zaplatila 10x sumu 9,96 eur v mesačných splátkach od 16.6.2006 do 24.5.2007. Súd má za to, že ku dňu 20.11.2007 postupca vypovedal zmluvu o pôžičke v zmysle hore citovaných podmienok VOP z dôvodu omeškania
so splatením viac ako dvoch splátok, keď posledná splátka bola zaplatená v máji 2007 a týmto dňom bol zmluvný vzťah medzi účastníkmi ukončený.
Podľa dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 15.8.2011, z ktorej je zrejmé, že žalobca ako veriteľ a žalovaná ako dlžník uzatvorili predmetnú dohodu, pričom táto obsahovala aj uznanie záväzku, formu splatenia záväzku, rozhodcovskú doložku a záverečné ustanovenia. Podľa bodu 2. dohody žalovaná uznala záväzok na základe zmluvy zo dňa 26.5.2006 s pôvodným veriteľom Consumer Finance Holding, a.s. vo výške 639,10 eur čo do právneho dôvodu a výšky voči žalobcovi, ktorá pozostáva z istiny v sume 364,55 eur, úroku z omeškania 18,25% ročne z uvedenej sumy od 20.11.2007 do zaplatenia a nákladov na inkasné konanie v sume 168,83 eur. Z dohody podľa bodu 3.1 vyplýva, že žalovaná sa zaviazala splatiť svoj záväzok v mesačných splátkach vo výške 60 eur splatnej 20. deň v mesiaci s prvou splátkou dňa 20.8.2011 do 20.6.2012.
Výsluchom žalovanej mal súd preukázané, že si pamätá uzavretie zmluvy o pôžičke, ale bližšie nevedela uviesť s kým, že je to už dávno. Vie, že kupovala bicykel pre vnuka. Je dôchodkyňa a má viac ako 70 rokov. Nepamätá si bližšie ako sa malo splácať. Nejaké splátky boli zasielané, ale nevie v akej výške. Nikto sa jej neozval, nevedela koľko bolo nezaplateného. Čím neskôr sa ozvali, tým viac narastá nesplatená suma. Nemala peniaze na zasielanie splátok, pretože je dôchodkyňa. Nepamätá si, že by v roku 2011 podpisovala dohodu o uznaní záväzkov, do ktorej jej bolo umožnené v spise nahliadnuť. Nikto ju za týmto účelom nenavštívil v domácnosti, nepamätá si, že by niekto bol za ňou. Nemá vedomosť o tom, čo je to premlčanie alebo uznanie. Nič nepodpisovala. Trvala na tom, že je to už dávno a žiadala, aby súd toto zistil. Opätovným výsluchom žalovanej mal súd preukázané, že už si nepamätá ako sa vyjadrovala v súvislosti s uzavretou dohodou o oznaní záväzku. Nevedela sa vyjadriť, či sa s ňou niekto o tom, čo vlastne podpisuje rozprával, čo bolo predmetom dohody.
Žalobca trval na podanej žalobe s tým, že uniesol dôkazné bremeno a poukazom na rozhodnutie odvolacieho súdu v súvislosti s posúdením premlčacej doby, kedy v predmetnej vec i je potrebné túto posudzovať podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Žalobca uplatnil svoj nárok v rámci plynutia novej premlčacej doby na základe uzavretej dohody o uznaní.
Podľa § 23a Zák.č. 643/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Podľa § 1 Zák.č. 528/2001 Z.z.. o spotrebiteľských úveroch, tento zákon upravuje niektoré podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa.
Podľa § 1 ods. 1, 2, ObZ, tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním. Právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.
Podľa § 261 ods. 6 ObZ, zmluvy medzi osobami uvedenými v odsekoch 1 a 2, ktoré nie sú upravené v hlave II tejto časti zákona a sú upravené ako zmluvný typ v Občianskom zákonníku, spravujú sa príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v Občianskom zákonníku a týmto zákonom.
Podľa § 262 ods. 1, 2 ObZ, strany si môžu dohodnúť, že ich záväzkový vzťah, ktorý nespadá pod vzťahy uvedené v § 261, sa spravuje týmto zákonom. Dohoda podľa odseku 1 vyžaduje písomnú formu.
Podľa § 397 ObZ, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.
Podľa § 100 ods. 1 OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej /§ 101 až 110/. Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Podľa § 558 OZ, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Takéto uznanie zakladá právnu domnienku existencie dlhu v čase jeho uznania iba vtedy, ak dlžník, ktorý dlh uznal, vedel o jeho premlčaní. Ak dlžník nevedel o premlčaní, či už pre omyl skutkový alebo pre omyl právny, nemá jeho uznanie uvedené právne účinky. Aj uznanie premlčaného dlhu zakladá len vyvrátiteľnú domnienku. Dlžník sa i tu môže brániť námietkou, že dlh nevznikol alebo že v čase uznania neexistoval. Nemôže sa však brániť námietkou premlčania.
Podľa § 323 ods. 1 ObZ, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.
Podľa § 407 ods. 1 ObZ, ak dlžník písomne uzná svoj záväzok, plynie nová štvorročná premlčacia doba od tohto uznania. Ak sa uznanie týka iba časti záväzku, plynie nová premlčacia doba ohľadne tejto časti.
Podľa § 54 ods. 1 O. z. v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Podľa ods. 2 naposledy citovaného ustanovenia v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Z vykonaného dokazovania súd vyvodil ten právny záver, že medzi postupcom a žalovanou bola dňa 26.5.2006 uzavretá zmluva o pôžičke, ktorá má charakter spotrebiteľskej zmluvy a ktorej súčasťou sú obchodné podmienky. V zmysle záverov odvolacieho súdu sa jedná o zmluvu o pôžičke uzavretej podľa ust. § 497 ObZ, ktorá je v zmysle § 261 ods. 3 písm. d/ ObZ. absolútnym obchodom a ustanovenia o premlčacej dobe v Občianskom zákonníku nie je možné považovať za ustanovenia na ochranu spotrebiteľa v zmysle § 54 OZ v rozhodnom znení. V zmysle uvedeného potom platí premlčacia doba v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka, ktorá je štvorročná.
Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť práva možno odvrátiť námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Premlčaním právo nezaniká, iba sa vážne oslabuje.
Pri posúdení premlčania súd premlčanie posúdil aj s použitím ustanovenia § 5b Zák.č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, podľa ktorého orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.
Žalovaná v konaní ako spotrebiteľ nemala vedomosť, čo znamená inštitút premlčania a uznania. Súd zo zákona prihliadol na premlčanie nároku žalobcu vyplývajúceho z uzavretej zmluvy o pôžičke s použitím štvorročnej premlčacej doby v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu. V konaní začala žalobcovi plynúť štvorročná premlčacia doba na uplatnenie svojho práva na zaplatenie dňom 21.11.2007, nasledujúcim po dátume vypovedania zmluvy a uplynula dňa 21.11.2011. Žalobca podal žalobu na súd dňa 15.8.2012, teda po uplynutí premlčacej doby. Premlčané právo nemožno priznať.
V súvislosti s uplatneným nárokom žalobcu na základe uzavretej Dohody o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach a plynutia novej premlčacej lehoty súd uzavrel, že žalobca ako nový veriteľ sa dňa 29.7.2011 a žalovaná dňa 15.8.2011 podpísali Dohodu o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach. V čase jej uzavretia nebola pohľadávka žalobcu premlčaná.
Vychádzajúc zo záverov odvolacieho súdu posúdil platnosť tohto úkonu vo vzťahu k žalovanej s použitím ustanovenia § 323 ods.1 Obchodného zákonníka.
Podľa § 323 ods.1 Obchodného zákonníka - ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.
Obchodný zákonník teda na rozdiel od § 558 Občianskeho zákonníka pre platnosť uznania premlčaného dlhu nevyžaduje vedomosť dlžníka o premlčaní.
Pre súkromné právo je charakteristická rovnosť subjektov právnych vzťahov, teda i rovnosť zmluvných strán. Tento jeho rys je niekedy považovaný priamo za pojmový znak súkromného práva. Preto sa zdá, že každá zvláštna ochrana, poskytovaná iba jednému zo subjektov právneho vzťahu, je čímsi, čo sa prieči povahe súkromného práva, pretože je nutne spojené s právnym zvýhodnením. Preto bol dlho pripisovaný všetkým zásahom do zmluvnej autonómie verejnoprávny charakter a pokiaľ jeho rozsah bol značný, bola právna oblasť, kde k nim dochádzalo, chápaná ako samostatné právne odvetvie stojace medzi právom súkromným a verejným (právo pracovné, právo hospodárske apod.). Ide teda o to, či toto ponímanie zodpovedá vývojovým trendom práva, najmä moderným koncepciám práva súkromného.
Klasické poňatie rovnosti subjektov v súkromnoprávnych vzťahoch sa zakladá na rovnosti formálnej. Tá spočíva v tom, že zákon neposkytuje žiadnemu subjektu (či ich skupine) právne výhody, ako i v tom že v súkromnoprávnej sfére nie je žiadna zo strán voči druhej v pozícii nadriadenosti či naopak podriadenosti. Táto formálna rovnosť je protiváhou občianskej rovnosti pred zákonom v demokratických ústavách a spolu s ňou vznikla k prekonaniu stavovským rozdielov predchádzajúcej doby. Formálna rovnosť je však rovnosťou nerovných; ich nerovnosť vyplýva nielen z prirodzených i inak vzniknutých rozdielov medzi ľuďmi, ale aj z rôznej hospodárskej a spoločenskej pozície právnych subjektov, ktorá podmieňuje ich faktické možnosti, prístup k informáciám a pod.
Pôvodný zámerom právnych úprav bolo zrušenie formálnych nerovností (oprávnení), takže formálna rovnosť bola skôr prostriedok na dosiahnutie tohto cieľa ako cieľ sám. Je preto dôležité, že charakteristická vlastnosť súkromného práva nie je formálna rovnosť, ale rovnosť ako taká. Spočiatku, však nebolo možné poňať ju inak, než ako prekonanie formálnych nerovností a to o to viac, že faktická nerovnosť medzi subjektmi bola pre svoju jedinečnosť právnou normou nepostihnuteľná. Preto klasické občianske kódexy sú založené na rovnosti všetkých ľudí, vyplývajúcej z vrodených ľudských práv.
Avšak, bolo vždy jasné, že zavedenie formálnej rovnosti nezabezpečuje všetkým subjektom rovnakú možnosť toto postavenie využívať. Preto už priamo v klasických kódexoch boli zriadené výhody pre určité osoby; tieto osoby boli postavené pod zvláštnu ochranu zákona (išlo o osoby neplnoleté, nesvojprávne, osoby neprítomné, nenarodené deti a obce - § 21 a § 22 ABGB). Rozsah týchto výnimiek nebol rozsiahly a ich dôvodnosť nevyvolávala pochybnosti. Napriek tomu ich treba považovať za prvé odchýlky od formálnej rovnosti.
Osoby pod zvláštnou ochranou zákona dlho zostali jedinou odchýlka zo zásady rovnosti. Ingerencie v prospech slabších subjektov sa uskutočňovali už spomínanou verejnoprávnou cestou. Jej možnosti sú však obmedzené. Činnosť verejnej správy sa zameriava na dohľad nad správaním jej nepodriadených subjektov, na jeho hodnotenie ako prípustné či žiaduce a na ukladanie sankcií pri jeho negatívnom hodnotení. Verejnoprávna ingerencia je až následná; pri zistení nedostatkov bráni ich opakovaniu v budúcnosti a tak zabezpečuje riadny chod spoločenských a hospodárskych inštitúcii vo verejnom záujme. Pre účastníkov zmluvných vzťahov, v ktorých boli zistené nedostatky, však má obmedzený význam; netýka sa reparácie škody alebo ujmy, ktorú utrpeli ale chráni tieto subjekty rovnako ako ostatné len do budúcna.
Práve obmedzené možnosti verejnoprávnej ochrany slabších subjektov vedú k tomu, že požiadavka ich ochrany preniká ako aktuálne spoločenská ochrana do práva súkromného. Týka sa tak jednotlivých inštitútov, ktorých okruh sa sústavne rozširuje, takže ochranu slabšej zmluvnej strany možno dnes ponímať ako vývojový trend súkromného práva. Sú pre ňu charakteristické dve základné skutočnosti. Tou prvou je okolnosť, že na rozdiel od verejnoprávnej ochrany modifikuje priamo zmluvný vzťah - jeho vznik, obsah, a zodpovednosť z neho vyplývajúcu, pričom novo vytyčuje hranice zmluvnej autonómie (bez toho aby ich popieral); subjektom, ktorý je oprávnený domáhať sa tejto ochrany je priamo zmluvná strana. Druhým komponentom tohto trendu je okolnosť, že princíp rovnosti strán ako charakteristiku súkromného práva sa ním neruší ale naopak prehlbuje sa a to tým, že touto ochranou sa kompenzujú niektoré nerovnosti, ku ktorým dochádza pri presadení formálnej rovnosti. Spôsob, ktorým sa to deje, spočíva v poskytnutí dielčích právnych výhod subjektov s horšími možnosťami, teda spôsobom, ktorý nie je nepodobný tomu, čo sa v oblasti ústavného práva nazýva pozitívna alebo obrátená diskriminácia.
Tak súkromné právo dospelo až k potrebe ochrany slabšej strany v bežných spotrebiteľských vzťahoch. Pokiaľ ide o vymedzenie slabšej strany, treba vychádzať z toho, čo je pre túto slabšiu stranu charakteristické. Ide teda o fyzickú osobu, ktorá je voči druhej strane záväzkového vzťahu v nevýhode spočívajúcej predovšetkým v nedostatku profesionality, v obmedzenej informovanosti, v konaní pod určitým hospodárskym tlakom, z dôvodu finančnej nedostatočnosti v obmedzenom prístupe k právnej pomoci a pod. Na základe uvedenej charakteristiky tak možno uzavrieť, že v rámci dodávateľsko- spotrebiteľských vzťahov je slabšou zmluvnou stranou jednoznačne spotrebiteľ.
Čo sa týka možnosti ochrany spotrebiteľov, tak okrem ochrany prostredníctvom spotrebiteľského práva, mu možno ochranu poskytnúť aj všeobecnými prostriedkami. Takýmto prostriedkom je napr. „laesio enormis“ či nadmerné poškodenie. Základom dnešného poňatia „laesio enormis“ je skutočnosť, že pri úplatných zmluvách jedna zo strán využíva (resp. zneužíva) pozície tej druhej, aby dosiahla výraznej disproporcie medzi vzájomnými plneniami. Pritom už existencia tejto disproporcie zakladá domnienku, že ide o využitie alebo zneužitie výhodného postavenia.
Súd má za to, že uznanie dlhu ako inštitút zabezpečenia záväzku je inštitútom legálnym a zákonom aprobovaným. Ide o jednostranný úkon, ktorý tento charakter nestráca ani keď je súčasťou iného dvojstranného úkonu.
V prejednávanej veci však ide predovšetkým o otázku akým spôsobom tento úkon dlžníka - spotrebiteľa vznikol. Ak by vznikol zo slobodnej vôle spotrebiteľa (napr. aj z dôvodu aby spotrebiteľ nebol vedený ako neplatič a mohol sa uchádzať o iný úver), tak napriek jeho nevýhodnosti pre spotrebiteľa by súd voči jeho platnosti namietať nemohol.
V tomto prípade to bol však práve žalobca (zjavne práva znalý), ktorý dal žalovanej podpísať ním vopred pripravený formulár, kde okrem dvojstranného právneho úkonu vo forme dohody o splátkach, vložil aj pre ňu zjavne nevýhodný jednostranný úkon uznania záväzku, ktorý dlžníkom výslovne neinterpretoval (žalobca netvrdil opak, žalovaná si nepamätala o čom bola dohoda). V uvedených súvislostiach, tak nejde o nič iné ako laesio enormis, pretože žalovaná ako dlžník podpísaním dohody nič nezískala, ale naopak, naoko „vlastným“ úkonom si z vôle žalobcu svoje postavenie podstatne zhoršila.
Aj z ďalších právnych súvislostí vyplýva, že dohoda o splátkach nebola zo strany žalobcu žiadnym dobrodením (keďže žalobca iba odložil podanie žaloby po uznaní záväzku v snahe predísť možnej námietke premlčania, keď z množstva žalôb podaných na súde je zrejmé, že platobná disciplína dlžníkov sa nezlepšila), ale naopak žalobca napriek vedomosti účinkov, ktoré dosahuje (resp. sa snaží dosiahnuť) v podobe obnoviteľnosti nároku neposkytol žalovanej žiadny benefit (napr. v podobe odpustenia úrokov z omeškania, poplatkov, časti istiny a pod.), ale naopak do dôsledkov vylúčil aj dispozitívne ustanovenie (toto vylúčenie je však v rozpore s § 54 ods.1 OZ) § 521 Občianskeho zákonníka - ak dôjde k dohode o tom, že sa už splatný dlh bude plniť v splátkach, a ak veriteľ chce, aby dlžník v splátkach plnil aj úroky z omeškania, musí sa to výslovne dohodnúť (NS ČR sp. zn. 32 Odo 860/2005 - treba rozlišovať medzi úrokmi z omeškania od pôvodnej splatnosti do účinnosti dohody, úrokmi z omeškania od účinnosti dohody do splatnosti dohodnutých splátok a úrokmi z omeškania za omeškanie po splatnosti splátok. Na úroky z omeškania za omeškanie od účinnosti dohody podľa § 521 OZ do splatnosti jednotlivých splátok má veriteľ voči dlžníkovi nárok iba vtedy, ak je to medzi veriteľom a dlžníkom výslovne dohodnuté) tým, že v čl. 3 bode 3.4 veta prvá svojho formulára uviedol, že dlžník sa zaväzuje k úhrade príslušenstva pohľadávky a príslušných úrokov z omeškania. V druhej vete je zakomponované, že dlžník vyhlasuje, že má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch, bez osobitného upozornenia na toto vyhlásenia dlžníkom a napriek tomu, že v danom konaní v čase podpísania dohody nebol nárok žalobcu premlčaný. Jednoznačne to svedčí o typovom charaktere predloženej dohody. Žalovaná v časti uznania záväzku uznala vyčíslenú celkovú dlžnú sumu 639,10 eur s vyčíslením istiny 264,55 eur, úroky z omeškania len obdobím a nákladov inkasného konania v sume 168,83 eur, pričom predmetom konania bolo zaplatenie sumu 264,55 eur s úrokom z omeškania 8,5ˇročne od 21.11.2007 do zaplatenia.
Podľa § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Rozpor s dobrými mravmi je rozporom s objektívnym právom a tento rozpor spôsobuje neplatnosť právneho úkonu bez ohľadu na to, či subjekt o tomto rozpore vedel alebo nie.
Právny úkon sa prieči dobrým mravom, pokiaľ nerešpektuje niektorú zo súhrnu spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú rešpektované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Dobré mravy fungujú aj ako korektív zmluvnej slobody. Ide tu predovšetkým o aspekt zmluvnej slobody spočívajúci v slobodnom určovaní obsahu zmluvy zmluvnými stranami. Uvedený aspekt zmluvnej slobody, tak ako zmluvná sloboda sama, má svoje limity ustanovené právnymi normami,
ktorých prekročenie je sankcionované. Jedným z takýchto limitov, ktorý zákon stavia do cesty zmluvnej slobode, je aj inštitút dobrých mravov. Je potom nesprávny záver, že obsah právneho úkonu nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi len preto, lebo bol výsledkom konsenzu zmluvných strán.
Ak výkon práva, ktorý je objektívne v rozpore s dobrými mravmi, spočíva v konaní právneho úkonu, je tento právny úkon tiež neplatný pre rozpor s dobrými mravmi a to i v prípade, že samotný obsah tohto právneho úkonu v rozpore s dobrými mravmi nie je.
Podľa § 4 ods.8 Zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody.
Podľa § 7 ods.2 Zákona o ochrane spotrebiteľa, obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, b) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.
Podľa § 8 ods.1 Zákona o ochrane spotrebiteľa, obchodná praktika sa považuje za klamlivú, ak zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil, pretože obsahuje nesprávne informácie a je preto nepravdivá, alebo akýmkoľvek spôsobom uvádza do omylu alebo môže uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa.
Podľa § 8 ods. 4 Zákona o ochrane spotrebiteľa, za klamlivé opomenutie sa tiež považuje, ak predávajúci skrýva alebo poskytuje nejasným, nezrozumiteľným, viacvýznamovým alebo nevhodným spôsobom podstatné informácie uvedené v odseku 1, alebo neoznámi obchodný účel obchodnej praktiky, ibaže je zrejmý z kontextu, pričom v dôsledku klamlivého opomenutia priemerný spotrebiteľ prijme rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal.
Podľa názoru súdu postup žalobcu v prejednávanej veci je jednoznačne nekalou obchodnou praktikou a ako taký je hrubo rozporný s dobrými mravmi.
Konanie žalovanej by súd aproboval v prípade, ak by podnet na takéto konanie vyšiel z jej strany alebo síce zo strany žalobcu, ale s poučením o následkoch uznania, uznania premlčaného záväzku. Súd nevylučuje, že v prípade, ak by zo strany žalobcu bolo dlžníkovi riadne vysvetlené, že splnenie jeho premlčaného dlhu resp. jeho uznanie môže byť napriek zmenšeniu jeho majetku formou vynaloženia peňažných prostriedkov v jeho prospech (napr. práve z dôvodu výmazu z registra neplatičov), mohlo by k platnému uznaniu záväzku zo strany dlžníka (ak nie priamo k zaplateniu) dôjsť. Žalobca vôbec v danom konaní nevzal do úvahy ani osobu žalovanej ako spotrebiteľa. Žalovaná v čase podpísania dohody už bola dôchodkyňa, mala 71 rokov, na pojednávaní uviedla, že je z toho rozrušená, nerozumela používaným právnickým výrazom, bola vo vedomí, že splácať poskytnutú pôžičku má jej vnuk, v prospech ktorého zmluvu uzavrela, o čom svedčí, že sa jedná o slabšiu stranu, ktorej postaveniu žalobca nevenoval žiadnu pozornosť.
Vychádzajúc potom z podstaty práva na ochranu spotrebiteľa, ktoré je založené na tom, že spotrebiteľ z dôvodu svojej neskúsenosti alebo neznalosti nie je schopný konkurovať v obratnosti vyškoleným a skúseným profesionálom znalým práva a techník moderného obchodu, nemožno spôsobu, ktorý zvolil žalobca poskytnúť ochranu.
V prejednávanej veci totiž nejde zo strany žalobcu o aplikáciu právnej normy spôsobom mu prinášajúcim výhodu právnou normou predpokladaným spôsobom, ale o ľstivé zneužitie neznalosti dlžníkov a ich strachu pred prípadným súdnym resp. následne exekučným konaním.
Súd poukazuje ďalej na to, že aj samotná žalobcom vypracovaná Dohoda o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach je pre bežného spotrebiteľa v dôsledku (či už úmyselne alebo nevedome) nejednotnej terminológie mätúca, kde obsahuje pojem „uznanie záväzku“ ale v čl. 3 bode 3.4 poslednej vete deklaruje, že dlžníci majú vedomosť o premlčaní „dlhu“. Spotrebiteľ tak nemusí vedieť, že pojem záväzok v právnej terminológii môže znamenať a) záväzkový vzťah ako taký, b) jednotlivú povinnosť zo záväzkového vzťahu alebo c) záväzok v zmysle dlhu. Celková suma, ktorú žalobca „dal“ uznať žalovanej nie je ani totožná so sumou, ktorá je predmetom konania.
Súd teda uzatvára, že dohodu, z ktorej žalobca odvodzuje nepremlčanosť svojho nároku považuje súd podľa § 3, § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka za neplatnú.
Súd preto po prihliadnutí na premlčanie záväzku žalovanej voči žalobcovi uplynutím štvorročnej premlčacej doby žalobu zamietol.
V intenciách vyššie uvedených na záver procesný súd poukazuje na výstižné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo 16. januára 2013, sp. zn. 6 M Cdo 9/2012, podľa ktorého: „Kým rešpektovanie princípu „ignorantia iuris non excusat" (neznalosť zákona neospravedlňuje) v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej) znalosti právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu.“
Súd rozhodol o trovách konania v zmysle § 142 ods. l O.s.p. a úspešnej žalovanej nepriznal náhradu trov konania, pretože ich priznanie nenavrhla a z obsahu spisu žiadne trovy nevyplývajú.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia jeho písomného vyhotovenia, cestou podpísaného súdu, ku Krajskému súdu v Trnave, dvojmo.
Odvolanie sa podáva na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje (§ 204 ods. 1, veta prvá O.s.p.). Odvolanie musí mať náležitosti požadované ustanovením § 42 ods. 3 O.s.p., tzn. musí obsahovať označenie súdu, ktorému je určené, označenie účastníkov konania, prípadne ich zástupcov, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, že konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2, písm. a/-f/ O.s.p.)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O.s.p.)
Skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, ak má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, ak odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 a ak ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa (§ 205a ods. 1 O.s.p.)
Ak povinný dobrovoľne neplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona, ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia (§ 251 ods. 1 O.s.p.).