Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

K2-18C/82/2008

Rozhodnutie

Okresný súd Košice II, sudcom JUDr. Martinom Kolesárom, v právnej veci navrhovateľa: K. I., nar. X.X.XXXX, bytom J. X, Košice, zastúpený JUDr. Sergejom Romžom, advokátom, so sídlom Hrnčiarska 5, Košice, proti odporcovi: JUMP, s.r.o., so sídlom Bauerova 1, Košice, IČO: 36 576 751, zastúpený JUDr. Slávkou Kováčovou, advokátkou, so sídlom Štúrova 20, Košice, v konaní o zaplatenie 17.712,02 Eur, rozhodol

rozhodol:

Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi sumu 17.712,02 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

O trovách konania r o z h o d n e p o p r á v o p l a t n o s t i rozhodnutia vo veci samej.

odôvodnenie:

Návrhom na začatie konania, podaným na súde dňa 27.6.2008, sa pôvodne Ing. K. I., nar. 9.10.1960, pôvodne domáhal vydania hnuteľných vecí, špecifikovaných v dodacích listoch pripojených k návrhu a pre prípad poškodenia, scudzenia, či iného dôvodu, pre ktorý nebude možné veci vydať, zaplatenia sumy 36.513,30 Eur (1.100.000,- Sk), predstavujúcej peňažný ekvivalent hodnoty nevydaných vecí (vychádzajúc z upresnenia návrhu podaním navrhovateľa, doručeným súdu dňa 7.3.2011). V návrhu na odôvodnenie takto uplatneného nároku Ing. K. I. v podstatnom tvrdili, že na základe Zmluvy o obstaraní predaja veci, uzavretej medzi účastníkmi dňa 13.3.2004, prevzal odporca od navrhovateľa hnuteľné veci špecifikované v dodacích listoch v celkovej hodnote 89.955,52 Eur (po spresnení 95.535,88 Eur) so záväzkom tieto veci predať za dohodnutú cenu a s povinnosťou sumu, za ktorú veci predá, po odpočítaní dohodnutej odmeny, vyplatiť navrhovateľovi. Listom, doručeným odporcovi dňa 14.6.2005, navrhovateľ, podľa tvrdenia Ing. K. I. v návrhu, Zmluvu o obstaraní predaja veci vypovedal. Do skončenia zmluvy, ako ďalej uviedol, odporca zrealizoval predaj častí zverených vecí, pričom zaplatil navrhovateľovi sumu 53.442,21 Eur (1.610.000,- Sk). Po skončení zmluvy, podľa tvrdenia Ing. K. I., odporca nevykonal vyúčtovanie predaného tovaru a nepredaný tovar prípadne jeho hodnotový peňažný ekvivalent v sume 36.513,31 Eur navrhovateľovi nevydal. Svoju aktívnu vecnú legitimáciu vo vzťahu k uplatnenému nároku odvodzoval Ing. K. I. od Zmluvy o postúpení pohľadávky, uzavretej dňa 23.3.2008 medzi ním ako postupníkom a navrhovateľom v hmotnoprávnom postavení postupcu, ktorou navrhovateľ postúpil na Ing. K. I. pohľadávku voči odporcovi zo Zmluvy o obstaraní predaja veci zo dňa 13.3.2004.

Odporca vo svojom písomnom vyjadrení k návrhu uplatnený nárok neuznal a bránil sa proti nemu v podstatnom tvrdením, že so žalobcom (v tom čase Ing. K. I.) nikdy zmluvu o obstaraní predaja veci neuzavrel, neprevzal od neho na predaj žiadne veci a preto nemá právnu povinnosť vydať ich. Písomným podaním, doručeným súdu dňa 27.3.2009, odporca v tejto súvislosti ozrejmil, že až do doručenia Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 23.3.2008 súdom, o postúpení pohľadávky navrhovateľa zo Zmluvy o obstaraní predaja veci zo dňa 13.3.2004 Ing. K. I. nemal vedomosť. V písomnom podaní, doručenom súdu dňa 20.10.2010, odporca na svoju obranu uviedol, že nepredaný

tovar bol pripravený vydať, k jeho odovzdaniu navrhovateľovi však nedošlo z dôvodu odmietavého postoja navrhovateľa k spôsobu, akým k odovzdaniu malo podľa jeho predstavy fakticky dôjsť.

V priebehu konania, Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 18.8.2010, postúpil Ing. K. I. pohľadávku zo Zmluvy o obstaraní predaja veci zo dňa 13.3.2004 voči odporcovi (ktorú predtým nadobudol od navrhovateľa) na navrhovateľa. Na základe tejto právnej skutočnosti súd na návrh navrhovateľa uznesením zo dňa 28.12.2010 pripustil vstup K. I. do konania na miesto dovtedajšieho navrhovateľa Ing. K. I..

V priebehu konania odporca dobrovoľne vydal navrhovateľovi časť hnuteľných veci, ktoré od neho prevzal. V nadväznosti na to navrhovateľ písomným podaním, doručeným súdu dňa 6.2.2013 vzal návrh na začatie konania v časti o vydanie vecí späť, dôvodiac, že tie hnuteľné veci, ktoré mal odporca ešte u seba, mu vydal a ostatné veci, podľa vyjadrenia samotného odporcu už v jeho moci nie sú, keďže ich scudzil a ďalej, vzhľadom na nemožnosť vydania týchto vecí, sa proti odporcovi domáhal len zaplatenia sumy 17.712,02 Eur, predstavujúcej peňažný ekvivalent odporcom nepredaných a dobrovoľne nevydaných vecí. Tento procesný úkon navrhovateľa súd posúdil ako zmenu návrhu, spočívajúcu v požiadavke rozhodnúť namiesto o eventuálnom návrhu (teda primárnym petitom a v prípade jeho zamietnutia subsidiárnym petitom) už len o peňažnej povinnosti odporcu, ktorú zmenu súd uznesením zo dňa 23.5.2014, pripustil.

Po pripustení zmeny návrhu bol teda predmetom konania nárok navrhovateľa na zaplatenie sumy 17.712,02 Eur, predstavujúcej podľa opisu rozhodujúcich skutočností v návrhu a skutkového vymedzenia zmeneného návrhu v písomnom podaní navrhovateľa zo dňa 6.2.2013, peňažné vyjadrenie rozdielu medzi hodnotou vecí prevzatých odporcom od navrhovateľa na predaj (95.535,88 Eur), peniazmi, ktoré odporca zaplatil navrhovateľovi z výťažku z predaja vecí prevzatých do komisionálneho predaja (53.442,20 Eur) a hodnotou vecí, ktoré odporca navrhovateľovi odovzdal v priebehu konania dňa 30.5.2012 (24.381,66 Eur - pozn. súdu.: správne 12.475,88 Eur).

Odporca v konaní tento peňažný nárok navrhovateľa neuznal a bránil sa proti nemu v podstatnom tvrdením, že veci predával za „všelijaké ceny“ (vyjadrenie na pojednávaní dňa 3.10.2011), keďže sa jednalo o športový tovar, cena ktorého vplyvom času prirodzene klesala. Odporca v tejto súvislosti poukazoval na dojednanie v časti III bod 4 Zmluvy o obstaraní predaja veci zo dňa 13.3.2004, oprávňujúce ho a to i opakovane až do odpredaja veci znížiť cenu tovaru oproti pôvodnej cene o 10% v prípade nemožnosti jeho predaja v priebehu 30 dní. Sám navrhovateľ, podľa vyjadrenia odporcu, v záujme predajnosti tovaru nabádal na znižovanie ceny tovaru. V rámci svojej účastníckej výpovede na pojednávaní dňa 13.10.2014 odporca v tomto zmysle spresnil, že pôvodná predajná cena vecí prevzatých na predaj bola uvedená na dodacích listoch, pričom v prípade konkrétneho výrobku bola zároveň vyjadrená aj na pripojenom štítku. Pri predaji sa podľa odporcu uplatňovali zľavy z pôvodnej ceny v rozmedzí od 30 do 70%, pričom k znižovaniu ceny dochádzalo v reálnom čase priamo v predajni, a to tak, že pokiaľ zákazník prejavil o vec záujem, jeho cenu znižoval až dovtedy, kým zákazník vec nekúpil. Odporca v tomto zmysle poznamenal, že niektorý tovar bol predaný s väčšou, iný z menšou zľavou, každý tovar však bol predaný so zľavou a teda žiaden za pôvodnú cenu. Odporca spôsob predaja tovaru navrhovateľa označil za „chaotický“; vysvetlil v tejto súvislosti, že o predaji tovaru neexistujú žiadne záznamy, včítane evidencie predaného tovaru a ceny za akú bola tá-ktorá vec predaná, že preto navrhovateľ nevedel podrobne aký konkrétny tovar sa predal a za koľko avšak na základe údajov poskytnutých odporcom mal navrhovateľ prehľad len o denných tržbách za predaj tovaru, ktoré mu týždenne, prípadne podľa potreby i inak, odvádzal. Tovar odporca, ako ďalej uviedol, nepredával len na predajni ale tiež priamo zo skladu a tiež známym a kamarátom. Časť tovar si podľa odporcu zobral sám navrhovateľ. Neprehľadnosť predaja bola podľa tvrdenia odporcu umocnená i tým, že pri prevzatí vecí na predaj od navrhovateľa sa vychádzalo zo súpisu (pozn. súdu: dodacie listy), ktorý vyhotovili pracovníci zanikajúcej prevádzky predajne športového tovaru bez toho, aby sa inventúrou preverila jeho správnosť. Následkom toho podľa predpokladu odporcu, približne 5 až 10% tovaru uvedeného v súpise mu na predaj navrhovateľom v skutočnosti nebolo odovzdaných a časť tovaru bola i poškodená. Cieľom navrhovateľa bolo podľa odporcu predať tovar čo najrýchlejšie, a to aj za nižšiu cenu. K vzniku rozdielu medzi cenou vecí prevzatých odporcom na predaj, peňažnou sumou vyplatenou navrhovateľovi a hodnotou vecí, ktoré odporca dobrovoľne vydal navrhovateľovi v priebehu konania, mimo toho došlo podľa tvrdenia odporcu i tým, že podľa dojednania v časti III bod 1 Zmluvy o obstaraní predaja veci zo dňa 13.3.2004, časť peňazí za predaj vecí v rozsahu 10 - 15% použil na úhradu vlastných nákladov

(nájomné, mzdy), spojených so zabezpečovaním predaja vecí. Opísaným spôsobom prebiehal predaj vecí zverených odporcovi navrhovateľom do času, kedy odporca presťahoval prevádzku predajne z ulice Mlynskej v Košiciach na sídlisko KVP v Košiciach, v ktorej sa rozhodol predávať cyklotovar. Tovar navrhovateľa sa v novootvorenej predajni nepredával, napriek tomu, ako odporca uviedol, si navrhovateľ brával z predajne tržby. Za týchto okolností navrhovateľ v mesiaci jún roku 2005 Zmluvu o obstaraní predaja veci zo dňa 13.3.2004 vypovedal, pričom od mesiaca august roku 2005, kedy došlo k vyvrcholeniu dovtedy postupného zhoršovania sa vzťahu účastníkov, boli nepredané veci umiestnené v sklade, odkiaľ ich v priebehu konania odporca navrhovateľovi vydal. V písomnom podaní, doručenom súdu dňa 20.5.2013 odporca na svoju obranu tiež namietol premlčanie uplatneného peňažného nároku.

Navrhovateľ k takejto obrane odporcu v konaní v podstatnom popieral, aby sa s odporcom dohodli na znížení predajnej ceny konkrétneho tovaru a tvrdil tiež (na pojednávaní dňa 13.10.2014), že pokiaľ i odporca predával tovar so zľavou (čo pripustil ako možné), iný tovar naproti tomu predával s výrazne navýšenou cenou, a to až o 40-50%. Uviedol tiež, že bol nútený chodievať kontrolovať odporcu na predajňu z dôvodu, že odporca o predaji konkrétneho tovaru nevydával doklad ani predaj konkrétnej veci neevidoval. V rámci svojej účastníckej výpovede na pojednávaní dňa 3.10.2011 navrhovateľ bližšie ozrejmil tiež okolnosti, za ktorých došlo k uzavretiu zmluvy o obstaraní predaja veci. Vysvetlil v tomto zmysle, že uzavretiu tejto zmluvy časovo predchádzalo požičanie peňazí spolu v sume 86.304,19 Eur (2.600.000,- Sk) konateľovi spoločnosti odporcu Ing. I. N., s ktorým, nakoľko nebol schopný požičané peniaze vrátiť, sa navrhovateľ dohodol, že namiesto vrátenia peňazí mu Ing. I. N. poskytne tovar v hodnote spolu 95.535,88 Eur, ktorý následne odporca prevezme do komisionálneho predaja. Na tomto mieste súd poznamenáva, že rovnako i odporca v konaní opísal okolnosti za ktorých došlo k uzavretiu zmluvy o obstaraní predaja veci, namietal len výšku peňažnej pôžičky, tvrdiac v tomto zmysle, že jedna z navrhovateľom predložených zmlúv o pôžičke predstavovala pre navrhovateľa akúsi „poistku naviac“, pričom peniaze na jej základe v skutočnosti neboli Ing. I. N. odovzdané. Navrhovateľ ako ďalej uviedol, si dobre uvedomoval zmluvnú klauzulu o možnosti odporcu znížiť predajnú cenu vecí a videl v tom prostriedok, ako ho môže odporca oklamať. Trval preto, nakoľko odporca riadne neviedol účtovníctvo, na tom, aby mu odporca oznámil zámer predať tovar za nižšiu cenu. Napriek tomu odporca informácie o predaji konkrétnych vecí navrhovateľovi neposkytoval, pričom vyúčtovanie predaného a nepredaného tovaru odporca nepredložil navrhovateľovi ani po skončení zmluvy.

Vychádzajúc z tvrdení navrhovateľa a odporcu súd konštatuje, že medzi účastníkmi v konaní nebola spornou skutočnosť, že dňa 13.3.2004 uzavreli Zmluvu o obstaraní predaja veci, z obsahu ktorej (čl. 3) súd zistil, že ňou odporca ( časť I zmluvy ) prevzal záväzok prevziať od navrhovateľa veci špecifikované v „súpise“ a zabezpečiť pre navrhovateľa ich predaj, a to za „nákupnú cenu, určenú navrhovateľom podľa súpisu“ (časť III bod 1 zmluvy). V časti III bod 1 zmluvy sa podľa zistenia súdu účastníci dohodli na cene za sprostredkovanie predaja (odmene) vo výške 10-15% z nákupnej ceny. V časti III bod 3 zmluvy sa podľa zistenia súdu dohodli účastníci na možnosti odporcu po dohode s navrhovateľom, nevyžadujúcej písomnú formu, znížiť predajnú cenu nepredajného tovaru a pre tento prípad tiež na zachovaní percentuálnej výšky odmeny odporcu. Pre prípad ak nedôjde k odpredaju tovaru ani do 30 dní, sa účastníci v časti III bod 4 zmluvy dohodli na práve odporcu znížiť cenu tovaru o 10% pôvodnej ceny a to i opakovane po každých uplynulých 30-tich dňoch, až do odpredaja veci. V časti IV zmluvy účastníci podľa zistenia súdu dohodli na možnosti skončiť zmluvu výpoveďou s mesačnou výpovednou lehotou, plynúcou od doručenia výpovede druhej zmluvnej strane, z dôvodu tiež hrubého porušenia ustanovení zmluvy a v prípade navrhovateľa tiež v prípade ak by odporca konal v rozpore s jeho pokynmi a „morálne“ ho poškodil. V časti II bod 1 a 2 zmluvy prevzal odporca povinnosti chrániť oprávnené záujmy navrhovateľa v súvislosti s predajom vecí, bez zbytočného odkladu informovať navrhovateľa o všetkých okolnostiach súvisiacich s predajom a povinnosť tiež uschovať všetky doklady a účty. V časti V zmluvy účastníci podradili právny vzťah režimu úpravy a dohodli sa tiež na písomnej forme dodatkov k zmluve. Medzi účastníkmi nebola spornou skutočnosť, že „súpisom“ vymedzujúcim podľa odkazu v časti I Zmluvy o obstaraní predaja veci zo dňa 13.3.2004, veci, ktoré sa odporca zaviazal prevziať od navrhovateľa na predaj sú dodací list bez číslovania (čl. 8) a dodacie listy č. 1 až 19 (čl. 11 až 43). Všetky tieto dodacie listy podľa zistenia súdu obsahujú presný popis tovaru (napr. dodací list bez čísla, por. č. 1, popis 15-699 Makaba 0016), počet kusov z toho ktorého tovaru, jednotkovú cenu tovaru i celkovú cenu všetkých kusov z toho ktorého tovaru. Na každom z dodacích listov je podľa zistenia súdu vyjadrená celková cena všetkého na dodacom liste uvedeného tovaru, pričom všetky dodacie listy sú podpísané stranou odovzdávajúceho i preberajúceho. Cena všetkých vecí, ktoré mal odporca podľa

dodacích listov prevziať od navrhovateľa na predaj, predstavuje podľa zistenia súdu 95.535,88 Eur (2.878.114,- Sk).

Listom zo dňa 14.6.2005 (čl. 7) navrhovateľ Zmluvu o obstaraní predaja veci zo dňa 13.3.2004 vypovedal a požiadal odporcu o vyčíslenie množstva a cien predaného tovaru ako aj o vydanie tovaru nepredaného. Odporca v konaní potvrdil, že list navrhovateľa zo dňa 14.6.2005 v tento deň i prevzal. Na základe zhodných tvrdení účastníkov si súd s použitím ust. skutkovo osvojil, že zo zmluvy o obstaraní predaja veci odporca vyplatil navrhovateľovi sumu 53.442, Eur (1.610.000,- Sk) a že dňa 30.5.2012 odporca vrátil navrhovateľovi časť prevzatých vecí, špecifikovaných v odovzdávacom protokole z rovnakého dňa (čl. 313) ktorých cena (predajná cena podľa dodacích listov) predstavovala sumu 12.475,88 Eur (375.848,29 Eur).

Zmluvami o pôžičke zo dňa 21.10.2002 (čl. 259), zo dňa 12.12.2002 (čl. 260), zo dňa 12.6.2003 (čl. 261) a zo dňa 30.10.2003 (čl. 262) mal súd za preukázané, že navrhovateľ poskytol Ing. I. N. (konateľovi spoločnosti odporcu) peňažné pôžičky spolu v sume 89.955,52 Eur (2.710.000,- Sk) a z dodatkov k zmluvám o pôžičke (čl. 248 a čl. 249) za preukázané tiež, že navrhovateľ sa s Ing. I. N. dohodli na splnení záväzkov Ing. I. N. zo zmlúv o pôžičke prevodom vlastníckeho práva k hnuteľným veciam ( „nepeňažnou formou, t.j. vyrovnaním formou tovaru“), špecifikovaným v prílohách k dodatkom k zmluvám o pôžičke. V tejto súvislosti nebola medzi účastníkmi spornou skutočnosť, že tovarom, ktorým mal Ing. I. N. vyrovnať svoje záväzky zo zmlúv o pôžičke boli hnuteľné veci zverené navrhovateľom odporcovi na predaj Zmluvou o obstaraní predaja veci zo dňa 13.3.2004. Dňa 30.3.2005 Ing. I. N. podľa zistenia súdu (čl. 257) písomne uznal voči navrhovateľovi dlh zo zmlúv o pôžičke v zostatkovej výške 36.513,31 Eur (1.100.000,- Sk).

Zo znaleckého posudku č. 6/2006 zo dňa 12.6.2006, vypracovaného Ing. V. E., znalcom v odbore Ekonómia a manažment, odvetvie Účtovníctvo a personalistika pre účely konania vedeného Okresným riaditeľstvom PZ v Košiciach pod ČVS: ORP-895/OEK-K2-2005, ktorý súd vykonal ako listinný dôkaz, súd zistil, že znalec sa v rámci riešenia znaleckých úloh zaoberal mimo iného tiež otázkou, či tovar uvedený v dodacích listoch v skutočnosti i zodpovedal tomu, čo Ing. I. N. odovzdal navrhovateľovi, pričom skúmal tiež súlad medzi účtovným a fyzickým stavom tovaru, ktorý prevzal odporca od navrhovateľa na komisionálny predaj. Z obsahu znaleckého posudku podľa zistenia súdu v rozsahu uvedených skutočností vyplýva, že z účtovných dokladov, ktoré mal znalec k dispozícii, medzi ktorými chýbala tiež skladová evidencia zásob, nie je možné zistiť, aký tovar v skutočnosti Ing. I. N. „predal“ navrhovateľovi, pričom nemožno vylúčiť ani to, že medzi tovarom, ktorý mal byť podľa protokolov odovzdaný navrhovateľovi sa nachádzali veci už predané, či vrátené dodávateľovi. Rovnako i súlad medzi účtovným a fyzickým stavom tovaru, ktorý prevzal odporca od navrhovateľa na komisionársky predaj, znalec podľa obsahu znaleckého posudku nemohol preskúmať z dôvodu nepredložených tržieb evidovaných registračnou pokladňou. Tieto závery vo svojej podstate korešpondujú s tvrdením odporcu, že fyzická inventúra tovaru pred jeho odovzdaním navrhovateľovi nebola urobená a že evidencia konkrétneho predaného tovaru sa neviedla.

Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 23.3.2008 (čl. 104) postúpil navrhovateľ pohľadávku zo skončenej zmluvy o obstaraní predaja veci voči odporcovi Ing. K. I.. Ten zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 18.8.2010 (čl. 166) uvedenú pohľadávku postúpil navrhovateľovi, ktorý podľa zistenia súdu je jej veriteľom i toho času.

Takto zistený skutkový stav súd právne posúdil podľa týchto ustanovení zákona:

Podľa ust. , záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok.

Podľa ust. , záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

Podľa ust. , ustanovenia o záväzkoch, ktoré vznikajú zo zmlúv, sa použijú primerane aj na záväzky vznikajúce na základe iných skutočností upravených v zákone, ak niet osobitnej úpravy.

Podľa ust. , z platného záväzku je dlžník povinný niečo dať, konať, niečoho sa zdržať alebo niečo trpieť a veriteľ je oprávnený to od neho požadovať.

Podľa ust. , splnením dlh zanikne. (2) Dlh musí byť splnený riadne a včas.

Podľa ust. , zmluvou o obstaraní predaja veci vznikne objednávateľovi právo, aby obstarávateľ prevzal od neho do predaja zverenú vec a urobil potrebné opatrenia na predaj.

Podľa ust. , zmluva musí byť uzavretá písomne. Musí obsahovať najmä predmet predaja, cenu, za ktorú sa má predmet predať, odmenu obstarávateľa za obstaranie predaja a poplatok pre prípad odstúpenia od zmluvy pred dohodnutou dobou určenou na predaj veci.

Podľa ust. , obstarávateľ má právo na odmenu iba vtedy, ak sa zverená vec predala. (2) Objednávateľ má právo, aby mu obstarávateľ vyplatil po zrážke odmeny sumu, za ktorú vec predal.

Podľa ust. , ak obstarávateľ nepredá vec do troch mesiacov odo dňa, keď mu bola vec zverená do predaja, zmluva sa zrušuje, ak sa medzi objednávateľom a obstarávateľom nedohodlo inak. Účastníci sa môžu dohodnúť, že sa po uplynutí určenej doby predá vec za nižšiu cenu. Podľa ust. , každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

Podľa ust. , uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).

Vychádzajúc z takto zisteného skutkového stavu a z citovanej právnej úpravy, posúdil súd uplatnený nárok navrhovateľa ako dôvodný v celom rozsahu. Vo svojich úvahách vedúcich k tomuto záveru súd vyšiel z preukázania existencie občianskeho záväzkového vzťahu účastníkov zo zmluvy o obstaraní predaja veci podľa ust. a nasl. , ktorý bol medzi navrhovateľom a odporcom založený písomnou zmluvou zo dňa 13.3.2004. Na základe tejto zmluvy prijal odporca od navrhovateľa na predaj súbor individuálne vymedzených hnuteľných vecí, s právnou povinnosťou vo svojom mene na účet navrhovateľa predať ich za dohodnutú cenu, spolu v sume 95.535,88 Eur a túto sumu navrhovateľovi vyplatiť. Nesporným medzi účastníkmi bolo, že odporca časť zverených vecí predal, pričom z výťažku z predaja zaplatil navrhovateľovi sumu 53.442,20 Eur. Preukázanou v konaní bola i skutočnosť, že po skončení zmluvy výpoveďou navrhovateľa vrátil odporca navrhovateľovi (v priebehu konania) ostatné nepredané veci, cena ktorých, predstavovala podľa dohody účastníkov v zmluve o obstaraní predaja veci 12.475,88 Eur. V konaní tak šlo vlastne o posúdenie či navrhovateľ má nárok na zaplatenie peňažného vyjadrenia hodnotového rozdielu medzi dohodnutou predajnou cenou zverených vecí, cenou veci vrátených a zaplatenou peňažnou sumou v kontexte obrany odporcu, založenej na tvrdení, že k vzniku tohto rozdielu došlo následkom uplatnenia zmluvného ustanovenia, oprávňujúceho ho znížiť navrhovateľom určenú a i zmluvou dohodnutú predajnú cenu, ďalej následkom nakladania s tovarom inak ako predajom tretím osobám (v tomto zmysle tvrdil odporca, že časť tovaru si navrhovateľ vzal) ako aj následkom dohodnutého zníženia tržby za predaj tovaru o vlastné náklady. Ako bolo konštatované už na inom mieste tohto odôvodnenia, právnym základom predaja zverených vecí odporcom aj pod cenu určenú navrhovateľom bolo ustanovenie časti III bod 3 zmluvy, oprávňujúce ho znížiť predajnú cenu na základe dohody s navrhovateľom (hoc ústnej) a ustanovenie časti III bod 4 zmluvy, zakladajúce právo odporcu v prípade ak nedôjde k odpredaju tovaru ani do 30 dní, znížiť cenu tovaru o 10% pôvodnej ceny a to i opakovane po každých uplynulých 30-tich dňoch, až do odpredaja veci. Realizáciou týchto oprávnení, predovšetkým však oprávnenia znižovať cenu tovaru až o 10% z pôvodnej ceny po uplynutí každých 30-tich dní, nepochybne mohlo dôjsť k vzniku disproporcie medzi navrhovateľom určenou cenou, za ktorú mal odporca zverené veci predať a navrhovateľovi vyplatenou sumou (so započítaním ceny vrátených vecí). Je potrebné mať však na zreteli, že rovnako i neoprávneným postupom odporcu, či už nevyplatením kúpnej ceny predaného tovaru navrhovateľovi, predajom tovaru za cenu zníženú nad rámec oprávnenia daného odporcovi zmluvou alebo prisvojením si tovaru odporcom mohlo dôjsť k vzniku takéhoto rozdielu. Nevyhnutne potrebným za týchto okolností bolo preukázanie, že odporca pri nakladaní so zvereným tovarom postupoval podľa zmluvných dojednaní a správal sa tiež s náležitou starostlivosťou, zahŕňajúcou v sebe i príkaz ochrany ekonomických záujmov navrhovateľa (časť II bod 1 zmluvy), ktorým jediným spôsobom bolo možné zároveň i bezpečne vylúčiť

porušenie právnych povinností, či zneužitie práv odporcom pri realizácii zmluvy na úkor navrhovateľa. Nezastupiteľným v tomto zmysle bolo ustálenie, či vôbec a pokiaľ áno, kedy a za koľko odporca odpredal tú-ktorú mu zverenú vec. Odporca však, ako v konaní sám tvrdil, o predaji tovaru nevyhotovoval účtovné doklady, nezaznamenával ho v účtovných knihách a tým pádom ho ani nezúčtovával a fyzicky stav tovaru nekontroloval. O predaji jednotlivých vecí odporca neviedol ani inú evidenciu, pričom jediným údajom, s ktorým v súvislosti s predajom zvereného tovaru pracoval a oznamoval ho navrhovateľovi, bol údaj o denných tržbách, ktorý však nemá akúkoľvek výpovednú hodnotu ani k času, ani k druhu a ani k cene konkrétneho predaného tovaru. Odporca tým, okrem toho, že porušil nie len celý rad povinností, vyplývajúcich zo zákona o účtovníctve ( ), ale tiež i zmluvnú povinnosť uschovať všetky doklady a účty, prevzatú v ust. časti II bod 2 zmluvy o obstaraní predaja veci, prakticky vylúčil možnosť objektivizovať spôsob predaja jemu zvereného tovaru, z hľadiska jeho súladu so zmluvou a záujmami navrhovateľa. Nevyhnutne preto ani v konaní nevedel preukázať pravdivosť svojho tvrdenia, že jedným z dôvodov, pre ktoré došlo k vzniku rozdielu medzi navrhovateľom určenou cenou, za ktorú mal odporca zverené veci predať a navrhovateľovi poskytnutými hodnotami, bola realizácia oprávnenia predávať zverené veci za nižšie ako určené ceny. Už vôbec, za daných okolností, nebolo z pohľadu odporcu možné v konaní exaktne vyjadriť a preukázať mieru, v akej sa predaj vecí za zľavnenú cenu, pokiaľ by k nemu aj došlo, podieľal na rozdiele medzi navrhovateľom určenou cenou, za ktorú mal odporca zverené veci predať a navrhovateľovi vyplatenou sumou (so započítaním ceny vrátených vecí). Inak povedané, pokiaľ by v konaní aj bolo preukázané, že odporca predával tovar aj za znížené ceny, bez vymedzenia času predaja a ceny konkrétneho predaného tovaru, správnosť takéhoto postupu odporcu nemožno preskúmať. Z tohto dôvodu súd nepripustil dokazovanie výsluchom odporcom navrhovanej svedkyne S. N., ktorá sa mala podľa odporcu vyjadrovať práve k skutočnosti predaja za zľavené ceny ako takej. Uvedené sa bezozbytku vzťahuje aj na tvrdenie odporcu, že časť tovaru si vzal sám navrhovateľ, že časť tovaru bola odpredaná známym a kamarátom a že časť tovaru mu na predaj ani nebola odovzdaná. Za neopodstatnenú považoval súd i obranu odporcu založenú na tvrdení vplyvu tiež vlastných nákladov na výšku navrhovateľovi vyplácaných súm za predaj tovaru. Odporca právny základ pre znižovanie súm vyplácaných navrhovateľovi za predaný tovar o vlastné náklady vo výške 10-15% odvíjal od ustanovenia časti III bod 1 zmluvy. Z formulácie tohto ustanovenia zmluvy „obstarávateľ predá zverenú vec za nákupnú cenu ... podľa súpisu + cena za sprostredkovanie predaja“ však podľa úvahy súdu vyplýva, že o výšku odmeny odporcu mala byť podľa dohody navýšená predajná cena určená navrhovateľom a nie znižovaná suma vyplácaná za predaj tovaru navrhovateľovi, ako to v konaní nesprávne uvádzal odporca. Uvedené je nakoniec zrejmé tiež z formulácie ustanovenia časti III bod 2 veta druhá zmluvy, v zmysle ktorého „Odmenu si obstarávateľ (odporca) zrazí sám po odpredaji veci a nákupnú cenu vyplatí objednávateľovi do 3 dní od jej predaja“. Z tohto ustanovenia zmluvy je podľa názoru súdu nepochybne zrejmé, že navrhovateľovi sa mala po predaji veci dostať „nákupná cena“, ktorou je v kontexte ostatných ustanovení zmluvy navrhovateľom určená cena a teda nie cena neznížená o náklady odporcu. Dovedením týchto úvah do dôsledkov, podľa záveru súdu peňažné vyjadrenie rozdielu medzi dohodnutou predajnou cenou zverených vecí, cenou veci navrhovateľovi vrátených a navrhovateľovi zaplatenou peňažnou sumou predstavuje hodnotu, ktorá sa do majetku navrhovateľa nedostala (či už v podobe tovaru alebo v podobe peňazí) v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním odporcu, bez ohľadu na to, či tento stav je následkom porušenia právnej povinnosti odporcu predať tovar za určenú cenu, povinnosti utŕženú cenu za predaj vyplatiť navrhovateľovi v dohodnutej výške alebo povinnosti vrátiť zverený tovar po skončení zmluvy o obstaraní predaja veci. Tým odporca spôsobil navrhovateľovi škodu vo výške 24.037,40 Eur, z ktorej si navrhovateľ uplatnil sumu 17.712,02 Eur (pozn. súdu: zmenu návrhu spočívajúcu v rozšírení návrhu na sumu 24.037,40 Eur súd nepripustil) a v tomto rozsahu súd navrhovateľovi postupom podľa ust. uplatnený nárok i priznal. Podľa ust. a veta prvá , (1) právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. (2) Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Podľa ust. , právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. (2) Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví. V súlade s týmito ustanoveniami zákona súd posúdil dôvodnosť námietky premlčania uplatneného nároku navrhovateľa, vznesenú v konaní odporcom. Vzhľadom na to, že súd právne posúdil uplatnený nárok navrhovateľa ako nárok zo zodpovednosti za škodu vo svojich úvahách o dôvodnosti vznesenej

námietky premlčania vyšiel predovšetkým z toho, že k vzniku škody na majetku navrhovateľa v danom prípade došlo najskôr okamihom skončenia zmluvy o obstaraní veci (14.7.2005), kedy bol odporca povinný vyúčtovať predaj tovaru a zaplatiť navrhovateľovi rozdiel medzi tým, čo navrhovateľovi dovtedy zaplatil a tým, čo podľa zmluvy zaplatiť mal (zároveň i vydať nepredaný tovar). Pokiaľ preto navrhovateľ uplatnil peňažný nárok (hoc ako eventuálnu časť návrhu) na súde dňa 27.6.2008, urobil tak ešte pred uplynutím objektívnej trojročnej premlčacej doby. Pokiaľ sa jedná o premlčaciu dobu subjektívnu, podľa úvahy súdu, nakoľko k ustáleniu škody objektívne nemohlo dôjsť pred vydaním nepredaných vecí odporcom, až od ktorého momentu bolo zrejmé aké hodnoty sa do majetku navrhovateľa nedostanú, navrhovateľ sa o škode dovtedy ani nemohol dozvedieť, a preto subjektívna premlčacia doba v rámci premlčacej doby objektívnej nezačala plynúť. O trovách konania súd rozhodol s použitím ust. veta pred bodkočiarkou , v zmysle ktorého v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Košice II.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia ( ).

V Košiciach 13. októbra 2014

Za správnosť vyhotovenia: JUDr. Martin Kolesár Mgr. Eva Húsková sudca