Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_25Co-235-2014.pdf
PDF · 81.46 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/235/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana Harbutu a členov senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a JUDr. Sidónie Sládečkovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti žalovanému: Slovenská republika a v jej mene konajúce Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 11. februára 2014 č.k. 14C/89/2013-47, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 924,15 eura ako náhrady škody a sumy 184,83 eura ako nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod sp.zn. EX 1874/2010. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie právne oprel o ustanovenie § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (zákon číslo 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, ďalej len „OSP“), keď z hľadiska skutkového mal za preukázané, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení keď uvádzal, že Okresný súd Levice o žiadosti o udelenie poverenia súdneho exekútora na vykonanie exekúcie rozhodol po viac ako 345 dňoch. Ako dôkaz označil exekučný spis Okresného súdu levice EX 1874/2010. Exekučný súd na výzvu konajúceho súdu oznámil, že takýto spis proti povinnej Monike Kóšovej nevedie. Žalobca na výzvu súdu (dvojnásobnú), aby označil správny dôkaz, nereagoval. Z uvedeného dôvodu preto súd nemohol preveriť a vyhodnotiť tvrdenia žalobcu o tom, že mu bola nesprávnym úradným postupom exekučného súdu, spočívajúcom v oneskorenom rozhodnutí exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia spôsobená škoda. Dôkazné bremeno bolo v danom prípade na žalobcovi, ktorý bol povinný preukázať svoje tvrdenia, resp. označiť dôkaz na preukázanie svojho tvrdenia, ktorý si túto povinnosť nesplnil. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si žiadne neuplatnil.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a teda po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom rozhodovaní bol viazaný ust. § 9 ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z.z.. Svojim rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Vytkol mu tiež, že odôvodnenie o zániku nároku na náhradu uplatnenej škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom založil na nedôveryhodnosti údajov, čo platné právo nepozná. V tejto súvislosti poukázal na to, že nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a preto mohol niektoré skutočnosti len usudzovať podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite, z ktorého dôvodu ako dôkaz označil aj exekučný spis a žiadal použiť v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov však nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Poukázal tiež na to, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty i napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Ďalej argumentoval, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a naviac jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast ekonomickej trestnej činnosti atď. Rovnako tak Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. V neposlednom rade vytkol prvostupňovému súdu zamietnutie jeho návrhu na znalecké dokazovanie len s poukazom, že nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, čím mu znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Tým svoje rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave.
Žalovaný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.
Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Predmetom tohto konania je žaloba žalobcu, ktorou sa voči žalovanému domáha zaplatenia sumy 924,15 eura z titulu náhrady škody a sumy 184,83 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom na označenom súdu pod sp. zn. EX 1874/2010. Nesprávny úradný postup žalobca vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15- dňovej lehote a v prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože k vydaniu rozhodnutia došlo s omeškaním viac ako 345 dní a vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok, keď exekučný súd vykonal opätovné posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu v časti istiny, čím vytvoril stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej. Súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobcu dôvodiac, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení. Po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, odvolací súd dospel k záveru o správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku. V danej veci je totiž nesporné, že žalobca označil ako dôkaz svojich tvrdení súdny spis exekučného súdu (Okresný súd Levice) vo veci POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35807598, so sídlom Pribinova 25, Bratislava a povinnou: Q. pre vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku povinného vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: 4094854 (registrácia súdneho exekútora EX 1874/2010). Exekučný súd (Okresný súd Levice) už dňa 09.10.2012 založil do súdu úradný záznam, v ktorom konštatoval, že exekučné konanie proti povinnej pod exekučným číslom EX 1874/2010 sa na exekučnom súde nenachádza. Následne už
konajúci súd (Okresný súd Nitra) dňa 06.02.2013 žiadal z exekučného súdu opätovne predloženie spisu EX 1874/2010, na ktorú výzvu opätovne exekučný súdu uviedol, že sa takéto konanie neviedlo. S vytýčením termínu pojednávania súd prvého stupňa vyzval žalobcu na oznámenie správneho čísla exekučného konania, na ktorú výzvu oprávnený nereagoval a súd prvého stupňa z tohto dôvodu pojednávanie odročil. Dňa 12.11.2013 opätovne vyzval oprávneného na oznámenie správneho čísla konania na exekučnom súde, pričom oprávnený ani na túto výzvu súdu nereagoval. Súd prvého stupňa, vzhľadom na konštatovanie, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení, správne potom žalobu žalobcu zamietol.
Dokazovanie v sporovom konaní (§ 120 OSP) je ovládané prejednacou zásadou, čo znamená, že súd vychádzal len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Prejednacia zásada úzko súvisí s povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou, ktoré účastníkom sporového konania vyplývajú z ustanovenia § 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 OSP. Povinnosť tvrdenia znamená, že účastník musí uviesť skutkové tvrdenia jasne, úplne a zrozumiteľne, aby súd vedel, na základe akých okolností účastníkovi vyplýva jeho právo alebo povinnosť. Dôkazná povinnosť znamená, že účastník musí na preukázanie svojich tvrdení označiť dôkazy. Ak navrhnuté dôkazy súd vykonáva preukážu sa tým skutkové okolnosti tvrdené účastníkom, znamená to, že účastník uniesol dôkazné bremeno ohľadom svojich tvrdení. Na základe ustanovenia § 79 ods. 1 v spojení s § 120 ods. 1 je potrebné zdôrazniť, že v rámci dokazovania platí zásada, že každý účastník musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia. Ustanovenie § 120 ods. 1 posledná veta umožňuje, aby súd vykonal aj iné dôkazy, ako tie, ktoré navrhli účastníci konania. Za situácie, ak v danej veci žalobca síce označil dôkaz na preukázanie správnosti svojich tvrdení - exekučné konanie vedené na exekučnom súde pod sp.zn. EX 1874/2010 proti povinnej Q., avšak takéto konanie na exekučnom súde vedené nebolo, odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s konštatovaním súdu prvého stupňa, že žalobca dôkazné bremeno svojich tvrdení neuniesol. Na základe tejto skutočnosti preto potom správne žalobu žalobcu zamietol, keďže správnosť jeho tvrdení nebolo možné overiť.
Záverom odvolací súd konštatuje, že hoci súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobcu pre neunesenie dôkazného bremena svojich tvrdení, žalobca v podanom odvolaní (tak ako v mnohých ďalších odvolaniach v žalovaných veciach náhrady škody z titulu nesprávneho úradného postupu súdu), namieta nesprávne použitie ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., namieta odôvodnenie rozsudku nedôveryhodnosťou údajov, nevysvetlením stavu právnej neistoty, zamietnutím návrhu na vykonanie znaleckého dokazovania a polemizovaním súdu o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami, ako aj vyhodnotením vznesenej námietky premlčania zo strany súdu, ktorý mal tvrdiť, že došlo k premlčaniu jeho nároku. Ani jedna z týchto argumentácií žalobcu v podanom odvolaní v danej veci nie je aktuálna, všetky sú bez právneho významu, keďže súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobcu z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcom ohľadne ním tvrdených skutočností (nebolo možné zabezpečiť exekučný spis, ktorý žalobca označil, nakoľko ním označené exekučné konanie sa neviedlo) a skutočnosťami, ktoré žalobca v podanom odvolaní napadol sa súd prvého stupňa vôbec nezaoberal.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže žalovaný návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.
Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.