Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

32Cob/2/2023

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov – predsedu: JUDr. Peter Duman a členov: JUDr. Daniel Ilavský a JUDr. Róbert Foltán v sporovej veci navrhovateľa: FARMA FRESH SLOVAKIA, s.r.o., IČO: 36 238 813, Seredská 247/4012, Trnava, zast.: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 36 865 281, Hlavná 31, Trnava, proti žalovanému: LOGSERVICE, s.r.o., IČO: 44 867 158, Drevená 766/1, Galanta, o návrhu navrhovateľa na nariadenie neodkladného opatrenia, na odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Galanta z 30.11.2022, č. k. -93, takto

rozhodol:

Napadnuté uznesenie sa potvrdzuje.

Navrhovateľovi sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením súd prvej inštancie konanie o nariadení neodkladného opatrenia zastavil (výrok I) a žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok II).

Z napadnutého uznesenia je zrejmé, že súd prvej inštancie zistil, že predmetné konanie vykazuje vady, ktoré bránia tomu, aby súd mohol vo veci konať a vydať rozhodnutie, a to z dôvodu prekážky rozsúdenej veci (res iudicata). Súd prvej inštancie v danom prípade preskúmal návrh navrhovateľa a rozhodnutie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia v spise sp. zn. , na základe čoho zistil, že uznesením Okresného súdu Galanta z 15.06.2020, č. k. -88 v spojitosti s uznesením Krajského súdu Trnava z 24.11.2020, č. k. -246 bol návrh navrhovateľa na nariadenie neodkladného opatrenia právoplatne zamietnutý. Keďže ide o totožnosť osôb, ako aj o totožnosť predmetu konania, v zmysle (ďalej len „“) konanie zastavil.

Včasným odvolaním proti tomuto uzneseniu sa navrhovateľ domáhal, aby ho odvolací súd zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Nie je daná totožnosť skutkového odôvodnenia nároku, pretože v tejto otázke sa pôvodné konanie diametrálne odlišuje. Krajský súd v Trnave ako dôvod nevyhovenia pôvodnému návrhu navrhovateľa označil skutočnosť, že navrhovateľ nemá priznanú pohľadávku voči hlavnému dlžníkovi súdnym rozhodnutím, čo vyplývalo z vtedajšej rozhodovacej praxe súdov, ktorá je pre súdy záväzná v zmysle ustanovenia . V tomto prípade nastal odklon od doterajšej rozhodovacej praxe, keďže v zmysle najaktuálnejšieho rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. veriteľ (navrhovateľ) nepotrebuje mať priznanú, ale vymáhateľnú pohľadávku. Prišiel tak odklon od ustálenej rozhodovacej praxe oproti stavu, ktorý platil pri vydaní uznesenia Krajského súdu v Trnave č. k. -246. Alarmujúcou je skutočnosť, že súdy v sústave súdnictva Slovenskej republiky právo nevytvárajú, len ho interpretujú. V tejto súvislosti tak nedošlo k zmene právnej úpravy, došlo len k zmene jej výkladu, pričom táto

zmena výkladu relevantnej právnej úpravy má za následok to, že sú naplnené procesné podmienky na strane navrhovateľa, ktoré v pôvodnom konaní naplnené neboli – zmenil sa tak skutkový stav. Navrhovateľ nemohol iniciovať obnovu konania, pretože konanie bolo skončené uznesením. Jediný procesný prostriedok, ktorý zostal navrhovateľovi k dispozícii, je podanie nového návrhu. Odmietnutie opätovného návrhu s poukazom na prekážku právoplatne rozhodnutej veci, ktorá bola zamietnutá z dôvodu nesprávnej interpretácie konajúceho súdu v tom čase by popierala princípy zákazu odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae). V neposlednom rade je nevyhnutné uviesť, že v zmysle rozhodovacej praxe slovenských súdov (rozhodnutie občianske kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26.01.2016, sp. zn. ) nemôže byť daná prekážka rozhodnutej veci, ak nedošlo k meritórnemu posúdeniu nároku navrhovateľa, k čomu v pôvodnom a taktiež v novom konaní nedošlo. Z tohto dôvodu podľa navrhovateľa nemôže byť daná prekážka rozsúdenej veci.

Krajský súd v Trnave ako odvolací súd po zistení, že odvolanie je podané oprávnenou osobou proti uzneseniu, ktoré možno napadnúť odvolaním [ ], preskúmal dotknuté uznesenie v napadnutom rozsahu ( a ) a dospel k záveru, že odvolanie je neopodstatnené.

Navrhovateľ súdu prvej inštancie v podstate vyčíta, že mu odoprel spravodlivosť tým, že konanie o jeho návrhu zastavil pre prekážku veci právoplatne rozhodnutej, hoci o taký prípad nešlo.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej (res iudicata) bráni v tom, aby sa vec znovu prejednávala a rozhodovala ( ). Nastáva vtedy, ak sa nové konanie začalo medzi tými istými stranami a v tej istej veci. Za tú istú vec treba v novom konaní považovať ten istý nárok, o ktorom sa už prv právoplatne rozhodlo, ak sa opiera o ten istý právny dôvod vyplývajúci z totožného skutkového stavu. V takýchto prípadoch ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, v dôsledku čoho treba konanie zastaviť ( ). Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je modifikovaná v konaniach o neodkladných opatreniach tak, že ak po vydaní uznesenia, ktorým bol zamietnutý návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, dôjde k zmene skutkových okolností významných pre rozhodnutie, nezakladá právoplatné rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, prekážku rozhodnutej veci ( ).

V prejednávanej veci je nepochybné, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia sa týkal tých istých subjektov, ktoré boli stranami právoplatne skončeného konania vedeného v minulosti na súde prvej inštancie pod sp. zn. . Navrhovateľ sa svojím návrhom domáhal ochrany rovnakého práva a z rovnakého právneho dôvodu, takže je zrejmé, že ide o totožnú vec.

Navrhovateľ predovšetkým argumentoval, že v danom prípade nedošlo k meritórnemu posúdeniu právneho vzťahu medzi navrhovateľom a odporcom, čo podľa neho znamená, že pôvodné konanie nepredstavuje prekážku veci právoplatne rozhodnutej. Odkázal na rozhodnutie občianskeho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26.01.2016, sp. zn. , podľa ktorého o totožnosť veci nejde vtedy, ak sa predchádzajúcim rozsudkom rozhodlo o určovacej žalobe, ale súd záväzne neposúdil existenciu právneho vzťahu medzi stranami. Navrhovateľom citované rozhodnutie je ale pre neodkladné opatrenia neuplatniteľné z dvoch dôvodov.

Po prvé, spomínané rozhodnutie najvyššie súdu je na konanie o neodkladnom opatrení nepoužiteľné kvôli existencii osobitného pravidla na posudzovanie prekážky veci právoplatne rozhodnutej. Ide tu opäť o citované ustanovenie , z ktorého je na účely neodkladných opatrení zrejmé, že právoplatné rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, predstavuje prekážku rozhodnutej veci. Nie je to tak jedine vtedy, ak po vydaní uznesenia, ktorým bol zamietnutý návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, dôjde k zmene skutkových okolností významných pre rozhodnutie. Dôvod, pre ktorý bol návrh zamietnutý, zákon nepovažuje vôbec za podstatný.

Po druhé, citované rozhodnutie najvyššieho súdu sa zaoberalo rozborom účinkov rozsudku vydaného v konaní začatom na podklade určovacej žaloby, ktorá bola zamietnutá pre nedostatok naliehavého právneho záujmu, a nie v konaní o neodkladnom opatrení, ktoré sa vyznačuje určitými osobitosťami. Základným predpokladom úspechu návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia ( ) sú skutočnosti hodnoverne osvedčujúce dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana. Osvedčenie nevyžaduje takú mieru presvedčenia súdu o pravdivosti osvedčovaných skutočností, ako dokázanie. Hodnoverné osvedčenie znamená, že tvrdenie musí byť vysoko pravdepodobné (pozri v tomto zmysle ŠTEVČEK, M. et al.: . Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 1106). Napriek tomu, že aj v konaní o neodkladnom opatrení zastáva nárok, ktorému sa má poskytnúť procesná ochrana, dôležitú úlohu, neodkladné opatrenie je len prostriedkom, ktorým sa tomuto nároku poskytuje ochrana. Konanie o neodkladnom opatrení netvorí samotný „spor“. Dokazovanie v konaní o neodkladnom opatrení je obmedzené a takmer sa nevykonáva. Súd rozhodujúci o návrhu vychádza spravidla len z opisu rozhodujúcich skutočností, ktoré predniesol navrhovateľ. Pred rozhodnutím o tomto návrhu nemá protistrana (odporca neodkladného opatrenia) právo domáhať sa účasti na konaní, pretože neukladá súdu oboznamovať ju s návrhom, vypočuť ju, či vyzvať na vyjadrenie, ale ani nepožaduje, aby sa vo veci nariaďovalo pojednávanie (pozri v tomto zmysle aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. ). Súd má teda možnosť vychádzať len z návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a k nemu pripojených listín. Účelom konania o neodkladnom opatrení teda ani nie je meritórny prieskum nároku, ktorému sa poskytuje ochrana; táto úloha prináleží súdu v konaní vo veci samej. Súd rozhodujúci o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia len skúma, či je hodnoverne osvedčená dôvodnosť a trvanie nároku. Na tom nič nemení ani to, keď sa návrh na nariadenie neodkladného opatrenia podáva pred začatím konania vo veci samej alebo po skončení konania vo veci samej. Vo všetkých prípadoch totiž platí, že o nároku, ktorému sa má poskytnúť procesná ochrana, sa bude rozhodovať v konaní vo veci samej. Ak by sa mal presadiť názor navrhovateľa, bolo by potrebné rozhodnutie, ktorým sa vyhovelo návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia považovať za rozhodnutie, ktoré vo vzťahu k nároku samotnému zakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Takáto interpretácia sa zjavne prieči účelu neodkladných opatrení, ktorým je poskytnúť bezodkladnú ochranu nároku, ale nie rozhodnúť s konečnou platnosťou o tom, či je nárok odôvodnený.

Navrhovateľ ďalej tvrdil, že nie je daná totožnosť skutkového stavu, čím sa de facto dovolával uplatnenia pravidla vyplývajúceho z vyššie citovaného ustanovenia . Odlišnosť videl v tom, že podmienka potrebná na vyhovenie jeho návrhu, ktorá bola v predchádzajúcom konaní vyhodnotená ako nesplnená (existencia vymáhateľnej pohľadávky), by už v súčasnosti bola splnená, pretože od právoplatného skončenia konania o jeho pôvodnom návrhu došlo k zmene judikatúry v tejto otázke (vymáhateľná pohľadávka v zmysle ustanovenia je pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať v základnom súdnom konaní – R 2/2022).

Pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho pravidla; ide o tú istú normu, iba je nanovo vyjadrený jej obsah (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 19.03.2018, sp. zn. ). Zmena ustálenej judikatúry neznamená síce zmenu zákona, znamená však zmenu jeho výkladu, a teda aj významu príslušnej normy. Tak ako ani zmena zákona, ani zmena jeho výkladu nie je skutkovou okolnosťou. Skutkovými okolnosťami významnými pre rozhodnutie ( ) sú skutočnosti odôvodňujúce potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu, že exekúcia bude ohrozená a skutočnosti hodnoverne osvedčujúce dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana ( ). V podstate ide o skutočnosti, ktoré sa týkajú správania navrhovateľa a odporcu neodkladného opatrenia, teda zjednodušene povedané o to, kto z nich kedy a čo urobil alebo neurobil. Patria sem aj objektívne právne skutočnosti, akými sú plynutie času a podobne. Úlohou navrhovateľa je tieto takpovediac základné informácie o tom, čo sa medzi stranami udialo a v akom čase, predostrieť súdu v zrozumiteľnej podobe a úlohou súdu je ich potom vyhodnotiť. Hodnotenie týchto skutkových okolností sa deje na základe právnych predpisov, ktoré súd uplatňuje a vykladá, čím vec právne posudzuje. Samotné právne posúdenie je činnosť súdu, ktorou napĺňa svoju právomoc, a nejde o skutkové okolnosti, aké má na mysli . Navrhovateľom opisovaná zmena judikatúry nie je zmenou skutkových okolností významných pre rozhodnutie, v dôsledku čoho tu táto prekážka stále je a nedovoľuje súdu, aby vec nanovo prejednával a rozhodoval.

Odvolací súd nezistil, že by súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil navrhovateľovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [ ] a keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza zo správneho právneho posúdenia veci [ ], odvolanie navrhovateľa nie je opodstatnené. Nie sú tu teda žiadne dôvody, ktoré by mali viesť k zrušeniu napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie ( ) a neboli splnené ani podmienky na jeho zmenu ( ), v dôsledku čoho odvolací súd napadnuté uznesenie podľa ako vecne správne potvrdil (výrok I).

Pokiaľ ide o trovy konania, odvolací súd podľa v spojení s vychádzal z toho, že nárok na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré sa vydaním tohto uznesenia odvolacieho súdu končí ( ), má úspešná strana sporu, ktorou je odporca. Odporca sa však konania de facto nezúčastnil, preto odvolací súd v súlade s judikatúrou (R 72/2018) rozhodol tak, že navrhovateľovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (výrok III).

Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu dovolanie nie je prípustné.