Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_22Co-3-2022.pdf
PDF · 132.54 KB
Case nature
Area
Subarea
22Co/3/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov senátu JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobkyne: F. X., Q.. XX.X.XXXX, U. S. XXXX/XX, XXX XX Y. Ľ., zastúpenej JUDr. Michalom Barnovským, advokátom, Námestie generála Štefánika 532/7, 064 01 Stará Ľubovňa, proti žalovanému: Verejnoprospešné služby, príspevková organizácia mesta Stará Ľubovňa, Levočská 21, 064 01 Stará Ľubovňa, IČO: 31 953 492, zastúpeného: Mesto Stará Ľubovňa, Obchodná 1, 064 01 Stará Ľubovňa, IČO: 00 330 167, v konaní o zaplatenie 5.470,20 eura s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k. 5C 51/2020-150 zo dňa 06.10.2021 jednohlasne takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok.
II. Priznáva žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100%, o ktorej výške bude rozhodnuté samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len ako ,,súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol takto cit.:
„I. Žalovaný j e p o v i n ý zaplatiť žalobkyni istinu 5.470,20 eur a úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 5.470,20 eur od 15.1.2020 do zaplatenia, to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Žalobkyni priznáva n á r o k na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“
2. Vec bola súdom prvej inštancie právne posúdená v zmysle ustanovení § 1 ods. 2, § 3d ods. 5, § 9a ods. 3 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) (ďalej aj ako ,,cestný zákon“), § 442 ods. 1 a 2 a § 444 Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 1, § 3 ods. 1 a 2 a § 5 ods. 1 a 2 zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní.
3. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že na základe zisteného skutkového stavu a vyššie citovaných zákonných ustanovení dospel k záveru, že v danom prípade sú naplnené všetky tri základné atribúty zodpovednosti žalovaného za škodu - ujmu na zdraví žalobkyne, ktorú utrpela dňa 22.01.2019
v dôsledku pádu na chodníku. Mal preukázanú existenciu závad v schodnosti chodníka, keď v čase úrazu žalobkyne existovali na chodníku na ul. K. J. v Y. W. závady v schodnosti chodníka, nakoľko tento bol zasnežený, vyskytovali sa na ňom zvyšky ľadu, posyp nebol dostatočný, teda nebola na ňom vykonaná zimná údržba v takom rozsahu, aby chodník bol v stave schodnosti. Túto skutočnosť mal súd prvej inštancie za preukázanú tak z výpovede žalobkyne, ako aj z výpovede svedkyne T. E., z ktorých výpovedí zhodne vyplynulo, že dňa 22.1.2019 sa na danom chodníku nachádzal aj sneh aj ľad, chodník nebol v stave schodnosti a uvedené je zrejmé aj zo žalobkyňou predložených fotografií, na ktorých je zachytený stav chodníka v danom čase. Táto závada v zjazdnosti (schodnosti) zakladá objektívnu zodpovednosť žalovaného za škodu. Ďalej mal preukázaný vznik škody na zdraví žalobkyne. U žalovanej došlo dňa 22.1.2019 k zlomenine stehennej kosti a v dôsledku závažnosti zranenia žalobkyňa musela podstúpiť aj následnú operáciu - výmenu bedrového kĺbu. V dôsledku uvedeného zranenia musela žalobkyňa v čase od 22.01.2019 do 18.02.2019 podstúpiť hospitalizáciu v nemocnici a následne bola do 09.10.2019 v domácom liečení. Po ukončení liečenia všeobecný lekár J.. G. X. vyhotovil lekársky posudok o bolestnom, kde bolo bolestné ohodnotené na 270 bodov, čo predstavuje sumu 5.470,20 eura. A napokon mal preukázanú príčinnú súvislosť medzi nimi vznikom škody a závadami v schodnosti chodníkov. Ak sa na chodníku vyskytovali závady v schodnosti chodníka (zasneženie, zľadovatenie), ktorých odstránenie žalovaný nezabezpečil napriek tomu, že mu takáto povinnosť vyplýva z § 9 ods. 2 cestného zákona a na takto neupravenom chodníku došlo, v dôsledku pošmyknutia sa na zľadovatenej časti chodníka, k pádu a zraneniu žalobkyne, mal za nepochybné, že k škode (úrazu a poškodeniu zdravia) žalobkyne došlo v príčinnej súvislosti s výskytom závad v schodností chodníka, ktorých odstránenie bol žalovaný, ako správca pozemných komunikácií, povinný zabezpečiť. Súd prvej inštancie sa zaoberal liberačnými dôvodmi na strane objektívne zodpovedného žalovaného, podľa ktorých by žalovaný za vzniknutú škodu nezodpovedal v prípade, ak by preukázal, že nebolo v medziach jeho možností túto závadu odstrániť, ani na ňu predpísaným spôsobom upozorniť. Dospel k záveru, že zo strany žalovaného nebol preukázaný žiaden dôvod, na základe ktorého by bolo možné konštatovať, že nebolo v možnosti žalovaného závady v schodnosti predmetného chodníka odstrániť. V danej situácii nebol konaním žalovaného dosiahnutý zákonom určený výsledok, t.j. bez prieťahov odstrániť závady v schodnosti miestnych komunikácií a chodníkov (§ 9 ods. 2 cestného zákona). Žalovaný uskutočnil nejaké úkony smerujúce k dosiahnutiu schodnosti chodníka, avšak tento výsledok nedosiahol, keďže zimná údržba daného miesta nebola žalovaným prevedená dostatočným spôsobom, teda tak, aby sa na chodníku nevyskytovali závady v schodnosti, ktoré neumožňovali bezpečnú chôdzu ani pri zvýšenej opatrnosti chodcov, následkom čoho je škodová udalosť, ktorá je predmetom tohto konania. Konštatoval, že nebolo preukázané, že by žalobkyňa postupovala neobozretne, práve naopak, žalobkyňa pri použití chodníka zachovala taký stupeň opatrnosti, aký bolo možné od nej rozumne požadovať, mala obuté zimné čižmy s vrúbkovanou podrážkou, išla pomaly a opatrne. Súd prvej inštancie mal preukázané splnenie všetkých troch predpokladov zodpovednosti žalovaného za vzniknutú škodu - ujmu na zdraví žalobkyne v dôsledku pádu na neupravenom chodníku a preto konštatoval, že za ňu v zmysle § 9a ods. 3 cestného zákona zodpovedá žalovaný, ako ten, kto mal zabezpečovať schodnosť a nezávadnosť daného chodníka. Keďže žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu škody v súlade s ustanoveniami zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia., priznal jej súd prvej inštancie odškodnenie bolesti tak, ako si ho uplatnila, t.j. v sume 5.470,20 eura a k úhrade tejto sumy zaviazal žalovaného a to spolu s 5 %-ným úrokom z omeškania z tejto sumy, nakoľko ju žalovaný neuhradil, napriek doručenej mu výzve žalobkyne s poukazom na ust. § 517 ods. 1, 2 OZ a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.
4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a to tak, že žalobkyni priznal nárok na plnú náhradu (100 %) trov konania voči žalovanému, ktorá bola v konaní úspešná v celom rozsahu.
5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Namietal, že súd prvej inštancie sa nesprávne a neúplne zaoberal skutkovou a právnou argumentáciou uvedenou v písomných podaniach žalovaného, jeho prednesoch na pojednávaní, rovnako aj nesprávne a neúplne vyhodnotil dôkazy vykonané počas pojednávania dňa 09.09.2021, ktoré boli podstatné pre rozhodnutie o predmete konania. Zdôraznil, že výpovede strán sporu ako aj svedka v konaní neboli na pojednávaní sporné, teda ich výpovede na pojednávaní majú značnú mieru pri rozhodovaní. Poukázal na výpoveď žalobkyne, z ktorej je zrejmé, že ak chodník bol ráno pred šiestou hodinou v poriadku (tak ako to uviedla žalobkyňa, že dňa 22.01.2019 išla ráno pred šiestou hodinou po chodníku a nebadala, aby sa na chodníku šmýkalo),
tak tento stav bol rovnaký aj v čase okolo 11.00 h, kedy sa vracala naspäť po tej istej trase a po tom istom chodníku a došlo k úrazu, pretože nepribudla nová vrstva snehu. Podľa správy zo Slovenského hydrometeorologického ústavu, v čase medzi 9.00 - 12.00 dňa 22.01.2019 neboli atmosférické zrážky, teda nesnežilo a nepršalo. Zimná údržba na chodníku, kde došlo k úrazu bola vykonaná v čase od 6.00h - 8.25 h, tak ako to žalovaný preukázal predložením stazky. Na túto skutočnosť žalovaný poukazoval počas konania, avšak s touto skutočnosťou sa súd nijako nevysporiadal. Žalobkyňa nemala zabezpečenú palicu pri chôdzi, nemala zabezpečený ani sprievod osobou, aj napriek tomu, že je vo vyššom veku. Namietal, že súd prvej inštancie sa nezaoberal spoluzavinením v zmysle ustanovenia § 441 Občianskeho zákonníka. Súd nezohľadnil a nehodnotil správanie žalobkyne, ktoré bolo v jej veku a s poukazom na jej zdravotný stav nezodpovedné, pretože nepodnikla žiadne kroky smerujúce k zvýšenej opatrnosti, okrem jej konštatovania na súde, že mala zimnú obuv s vrúbkovanou podrážkou a šla pomaly. Súd prvej inštancie nehodnotil ani ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka, a to že každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. V tomto prípade podľa žalovaného nemožno hovoriť o závade v schodnosti, pretože z výsluchu svedka aj žalobkyne jasne a nepochybne bolo prezentované, že stav chodníka bol odhrnutý a posypaný. Súd v konaní nebral do úvahy ani zdravotný stav žalobkyne a dôkazy, ktoré žalobkyňa doložila súdu, a to lekárske správy. V súvislosti s jej ochoreniami (primárnou artrózou kolenného kĺbu, zeleným zákalom, cukrovkou a artériovou hypertenziou /vysoký krvný tlak/) žalobkyňa užíva lieky ako napr. Betahistin, Kodynal, Siofor a mnoho iných, ktoré môžu spôsobiť bolesť hlavy, závrat a nie je vylúčené, že v čase úrazu mohlo prísť žalobkyni nevoľno, aj vzhľadom k tomu, že v čase úrazu užívala lieky uvedené v lekárskych správach. Podľa žalovaného v zimnom počasí, a to najmä v silnom mrazivom počasí, ktoré v deň úrazu bolo na celom území okresu Y. W., s prihliadnutím na vek žalobkyne bolo jej konanie veľmi nezodpovedné. Žalobkyňa vzhľadom na životné skúsenosti vedela, že v zimnom počasí musí byť opatrnejšia a klásť väčší dôraz na opatrnosť, pričom si tak nepočínala. Mal preto za to, že k pádu nedošlo kvôli pošmyknutiu na neupravenom chodníku, ale z dôvodu neopatrnosti žalobkyne a jej zlého zdravotného stavu. V tomto prípade predpokladom vzniku zodpovednosti je teda aj vznik škody pôsobením vonkajšej náhody, ktorá nie je predvídateľná. Namietal, že v žiadnom zo zákonných ustanovení, na ktoré súd prvej inštancie poukazoval v bode 16. - 30. rozsudku, súd prvej inštancie nepoukázal na žiaden právny predpis, ktorý správcom miestnych komunikácií nariaďuje ako, akým spôsobom a koľko posypového materiálu sú správcovia povinní použiť. Počas pojednávania, výpoveďou strán a z listinných dôkazoch bolo preukázané, že chodník, na ktorom došlo k úrazu, bol odhrnutý a posypaný, čím si žalovaný splnil svoju zákonnú povinnosť jemu vyplývajúcu z cestného zákona. Žalovaný nemohol zabrániť úrazu ani pri vynaložení všetkého úsilia (posypaný a odhrnutý chodník), ktoré bolo množné od neho požadovať, čím si splnil svoju zákonnú povinnosť v zmysle ust. § 3d ods. 6 cestného zákona. Podľa jeho názoru dostatočne preukázal zbavenie sa zodpovednosti za škodu, a to tým, že vynaložil maximálne úsilie na to, aby bol chodník v stave schodnosti (odhrnutie chodníka a použitie posypového materiálu mechanizmami v čase od 6.00 do 8.25 h - preukázané stazkami, výpoveď svedkyne p. E., výpoveď žalovanej, že chodník bol odhrnutý a posypaný), čím sa preukázateľne zbavil zodpovednosti za vzniknutú škodu. S poukazom na uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol, resp. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie.
6. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. Považovala za potrebné uviesť, že žalovaný v odvolaní preukázateľne dezinterpretuje jej výpoveď. Žalobkyňa žiadnym spôsobom neuviedla to, aby bol predmetný chodník v ranných hodinách v poriadku. Uviedla nielen to, že chodník bol zasnežený, nebola to vysoká vrstva, ale bol tam sneh a sem tam sa našla bodka, ktorá svedčila o tom, že bol posypaný, ale (čo žalovaný v podanom odvolaní opomenul doplniť) nebol posypaný celý. Závady v schodnosti pritom boli preukázané nielen výpoveďou žalobkyne, ale aj výpoveďou svedkyne T. E. a predloženými fotografiami. Ďalej uviedla, že až do pádu zo dňa 22.01.2019 nepotrebovala palicu pri chôdzi. Len samotný vyšší vek predsa ipso facto neznamená, že človek automaticky potrebuje pri chôdzi palicu. Uvedené rovnako platí aj o sprievode inou osobou. Žalobkyňa, aj napriek svojmu veku, bola schopná sa pohybovať peši bez pomoci tretej osoby. Nedodržanie dostatočnej miery opatrnosti nebolo preukázané, keďže zo žiadneho z vykonaných dôkazov nevyplynulo, že by žalobkyňa postupovala neobozretne. Odmietla použitie ustanovenia § 441 Občianskeho zákonníka s ohľadom na nepoužitie palice a nepožiadanie pomoci synov žalobkyne. Žalovaný opakovane zavádza, ak tvrdí, že z výsluchu svedka a žalobkyne bolo prezentované, že stav chodníka bol odhrnutý a posypaný, keďže z uvedených výsluchov nič také nevyplýva. Naopak z uvedených výsluchov vyplýva, že sa na danom chodníku nachádzal aj sneh aj ľad a chodník nebol v stave schodnosti. Uviedla, že síce trpí rôznymi ochoreniami, z dôvodu
čoho užíva potrebné lieky, to však ešte neznamená, aby v dôsledku nich došlo k uvedenému pádu. Táto domnienka žalovaného nemá absolútne žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní. Relevantným v tomto prípade je aj to, že ak žalovaný tvrdí, že k pádu žalobkyne došlo v dôsledku jej zdravotného stavu a s tým súvisiacim užívaním liekov, k uvedenej skutočnosti nenavrhol vykonanie ani jedného jediného dôkazu (napr. znaleckého dokazovania). Nestotožnila sa s tvrdením žalovaného, že nedodržala zvýšenú opatrnosť v zmysle § 12 ods. 5 vyhlášky Federálneho ministerstva dopravy č. 35/1984 Zb., ktorou sa vykonáva zákon o pozemných komunikáciách (cestný zákon). Žalobkyňa urobila všetky opatrenia k tomu, aby nedošlo ku škode na zdraví, a to aj s prihliadnutím k jej vysokému veku, ako aj k vtedajším poveternostným podmienkam, avšak v dôsledku stavu daného chodníka došlo k jej ujme na zdraví. Práve takýto stav chodníka - nedostatočne odhrnutý chodník, na ktorom sa vyskytovali zvyšky ľadu, pričom posyp nebol dostatočný, predstavuje celkom zrejme závady v schodnosti tak, ako to stanovuje § 12 ods. 5 vyhlášky. Zákonodarca ukladá jednak povinnosť udržiavať pozemné komunikácie v stave zodpovedajúcom účelu a zároveň povinnosť bez prieťahov odstraňovať závady v schodnosti. Z uvedeného rámca teda musí žalovaný ako správca pozemných komunikácií vychádzať. Žalovaný opomína tú skutočnosť, že ust. § 9a ods. 3 cestného zákona upravuje objektívnu zodpovednosť správcu miestnych komunikácií za schodnosť chodníkov, teda bez ohľadu na zavinenie. Navrhla odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP v celom rozsahu potvrdil.
7. V odvolacej replike žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobkyne, že v odvolaní preukázateľne dezinterpetuje jej výpoveď. Z vyjadrenia žalobkyne ako aj svedkyne je nespochybniteľné a nevyvrátiteľné, že chodník bol posypaný a odhrnutý. To, že žalobkyňa uviedla na pojednávaní, že chodník bol posypaný málo, je jej subjektívny názor. Posyp na úseku, kde došlo k úrazu, bol vykonaný dostatočne a v takej miere ako to bolo na všetkých chodníkoch v meste Y. W.. Súdu prvej inštancie boli doložené stazky multikáry, ktorou sa vykonával posyp na viacerých úsekoch. Z predloženej fotodokumentácie je evidentné, že chodník bol odhrnutý. Posypový materiál nebol na fotografii viditeľný vzhľadom k tomu, že fotodokumentácia bola predložená v zlej kvalite, avšak z výpovede žalobkyne a z výpovede svedkyne je nespochybniteľné, že chodník bol aj posypaný. Podotkol, že fotodokumentáciu predložila žalobkyňa. O páde žalobkyne sa dozvedel až dňa 27.02.2019, t.j. vyše mesiaca od úrazu (k úrazu došlo dňa 22.01.2019). Žalobkyňa mailom dňa 27.02.2021 kontaktovala Mesto Y. W. a informovala primátora mesta o úraze, ku ktorému došlo dňa 22.01.2019. Tým, že žalovaný nebol o úraze informovaný včas, teda v deň úrazu, prišiel o svoje legitímne právo brániť sa, vyhotoviť si fotografie, prezistiť u vodiča, ktorý obsluhoval multikáru s posypovým materiálom stav chodníka, resp. poslať mestskú políciu, aby zdokumentovala stav. Súd prvej inštancie absolútne nebral do úvahy ďalšiu neobozretnosť žalobkyne vo vyššom veku, a to, že išla sama bez palice v zimnom období na onkológiu. Žalovaný má za to, že žalobkyňa v čase úrazu postupovala neobozretne, pretože okrem zimnej obuvi nevykonala žiadnu inú aktivitu, aby zabránila pádu na odhrnutom a posypanom chodníku. Poukázal na to, že z výpovede žalobkyne jednoznačne vyplýva, že chodník bol posypaný a odhrnutý, pretože sama uviedla, že sa na chodníku nenachádzala vysoká snehová vrstva. Zo správy zo Slovenského hydrometeorologického ústavu je evidentné, že počasie počas dňa sa zlepšovalo a nie zhoršovalo (slnečné počasie, vyššia teplota počas dňa v porovnaní s rannou teplotou, pokles vlhkosti vzduchu). Zo správy je evidentné, že v čase okolo 07.00h mala byť pokrývka súvislého snehu vo výške 21cm, avšak zo samotnej výpovede žalovanej sa na chodníku nenachádzala vysoká snehová vrstva. Aj z týchto prednesov na pojednávaní je preukázateľne jasné, že v ranných hodinách prešla multikára po chodníku, odhrnula sneh a vykonala posyp, tak ako to bolo uvedené na stazkach. Snehová vrstva v ranných hodinách nebola vysoká, pretože došlo k odstráneniu snehu z chodníka. Žalovaný je toho názoru, že dostatočne poukázal aj na § 415 OZ, ako aj na § 441 OZ. Keďže v konaní nebolo preukázané žiadne pochybenie žalovaného, ku vzniku škody na strane žalobkyne došlo v dôsledku porušenia prevenčnej povinnosti, resp. nešťastnej udalosti, kedy spadla na chodníku, ktorý bol žalovaným riadne schodný.
8. V odvolacej duplike žalobkyňa poukázala na to, že nepriaznivý zdravotný stav a značné bolesti, ktoré bezpochyby vyplývajú aj z predložených lekárskych správ a z lekárskeho posudku o bolestnom boli dôvodom, prečo žalobkyňa nekontaktovala žalovaného v deň úrazu, ale „až“ dňa 27.02.2019. Navyše žalovaný svojimi tvrdeniami o tom, že si nevedel preveriť stav chodníka v čase úrazu v podstate spochybňuje svoju argumentáciu, že stav chodníka bol v poriadku, čo majú okrem iného potvrdzovať aj stazky multikáry. Sám žalovaný preto v podstate priznáva, že tieto stazky nepreukazujú, aby bol predmetný chodník bez závadv schodnosti. Žalobkyňa nemala ťažkosti s chôdzou, nemala ani dôvod mať vychádzkovú palicu, pričom túto nemala ani zo zdravotných dôvodov indikovanú. Až do pádu zo dňa
22.01.2019 palicu pri chôdzi nepotrebovala. Nie je navyše ani zrejmé, na čom je založený predpoklad žalovaného, že vychádzková palica by dokázala pádu na šmykľavom povrchu zabrániť. Zotrvala na svojom vyjadrení v tom smere, že stav chodníka sa nezhoršuje len samotným snežením, ale aj inými okolnosťami, ako napr. vplyv slnečného žiarenia, príp. chôdzou iných osôb. Aj to, že v danom čase nedochádzalo k hustému sneženiu pritom znamená, že žalovanému nič nebránilo, aby upravil chodník tak, aby sa na ňom nenachádzali závady v schodnosti, a preto nemožno uvažovať nad naplnením liberačného dôvodu v zmysle § 9a ods. 3 cestného zákona. Žalobkyňa dodržala zvýšenú opatrnosť v zmysle § 12 ods. 5 vyhlášky. Urobila všetky opatrenia k tomu, aby nedošlo ku škode na zdraví, a to aj s prihliadnutím k jej vysokému veku, ako aj k vtedajším poveternostným podmienkam, avšak v dôsledku stavu daného chodníka došlo k jej ujme na zdraví. Práve takýto stav chodníka - nedostatočne odhrnutý chodník, na ktorom sa vyskytovali zvyšky ľadu, pričom posyp nebol dostatočný, predstavuje celkom zrejme závady v schodnosti tak, ako to stanovuje § 12 ods. 5 vyhlášky.
9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
10. Odvolanie je riadnym opravným prostriedkom, ktorým sa strana sporu domáha, aby odvolací súd preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie. Rozhodnutie súdu prvej inštancie podlieha prieskumu odvolacím súdom len z dôvodov, ktoré odvolateľ uvedie v podanom odvolaní, resp. podľa § 365 ods.3 CSP doplní do uplynutia lehoty na podanie odvolania, keďže podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. Odvolacia argumentácia žalovaného, vychádzajúc z jej obsahu a zdôraznenia údajných pochybení súdu prvej inštancie bola konštruovaná na tvrdení o nesprávnosti skutkových zistení a nesprávnom právnom posúdení veci. Odvolací súd posúdil relevantnosť takto vymedzených tvrdení, prihliadajúc na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
11. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
12. Vo vzťahu k napadnutému rozsudku odvolací súd konštatuje, že vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje a vo vzťahu k odvolacím námietkam uvádza nasledovne.
13. V prejednávanom spore sa žalobkyňa domáhala voči žalovanému Verejnoprospešným službám, zriadeným mestom Y. W. uloženia povinnosti nahradiť jej škodu na zdraví (bolestné) spôsobenú tým, že 22.01.2019 utrpela úraz, a to zlomeninu krčka stehennej kosti v dôsledku pádu na zasneženom, zľadovatelom a neupravenom chodníku v správe žalovaného. Súd prvej vyhovel žalobe v plnom rozsahu s poukazom na naplnenie všetkých troch atribútov objektívnej zodpovednosti za škodu na strane žalobkyne, ktorej príčinou sú závady v schodnosti chodníkov v správe žalovaného ako škodcu a nemal preukázané liberačné dôvody na jeho strane.
14. Odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie nevyhodnotil všetky podstatné dôkazy v zmysle § 191 CSP, najmä že nesprávne a neúplne hodnotil dôkazy vykonané počas pojednávania dňa 09.09.2021, podstatné pre rozhodnutie o predmete konania.
15. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185-§ 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods. 1 CSP, lebo hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad.
16. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného o výpovedi žalobkyne na pojednávaní dňa 09.09.2021 (č.l. 142 a nasl.) odvolací konštatuje, že žalobkyňa neuviedla to, že predmetný chodník bol v ranných hodinách v poriadku, ale len to, že ráno nebadala, aby sa na predmetnom chodníku šmýkalo. Žalobkyňa uviedla, že chodník bol zasnežený, nebola to vysoká vrstva, ale bol tam sneh a sem-tam sa našla bodka, ktorá svedčila o tom, že nebol posypaný celý. To, že chodník bol posypaný len čiastočne, potvrdila svedkyňa T. E., ktorá na predmetnom pojednávaní opísala stav chodníka tak, že tam bol sneh i ľad a sem tam niečo bolo posypané. Skutočnosť, že žalobkyňa na predmetnom chodníku ráno cestou do nemocnice nespadla, neznamená, že sa na predmetnom chodníku v ranných hodinách nenachádzali závady v jeho schodnosti. Zároveň to, že žalovaný dňa 22.1.2019 realizoval zimnú údržbu na miestnej komunikácii chodníkov, nespochybňuje tvrdenia žalobkyne a svedkyne, že uvedeného dňa, t.j. 22.01.2019, bol chodník zasnežený a vyskytovali sa na ňom zvyšky ľadu, čo potvrdzujú aj žalobkyňou predložené fotografie, ktoré zachytávajú stav chodníka v čase úrazu.
17. Žalovaný ďalej v odvolaní argumentoval tým, že žalobkyňa nemala zabezpečenú palicu pri chôdzi, nemala zabezpečený ani sprievod osobou, aj napriek tomu, že je vo vyššom veku, čím podľa jeho názoru nedodržala potrebnú mieru opatrnosti. V konaní pred súdom prvej inštancie nebolo preukázané, že by žalobkyňa až do pádu dňa 22.01.2019 potrebovala palicu pri chôdzi. Len samotný vyšší vek žalobkyne neznamená, že automaticky potrebuje pri chôdzi palicu. Uvedené rovnako platí aj o sprievode inou osobou. Nebolo preukázané, že by žalobkyňa, aj napriek svojmu veku, nebola schopná sa pohybovať peši bez pomoci tretej osoby pri zachovaní príslušnej opatrnosti. Preto sa odvolací súd nestotožnil s názorom žalovaného, že potrebná miera opatrnosti u staršej osoby bez ďalšieho znamená použitie palice alebo doprovodu tretej osoby, a to aj v prípade, ak tieto nie sú zo zdravotných dôvodov indikované. Práve naopak, vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie v konaní za preukázané, že žalobkyňa pri použití chodníka zachovala taký stupeň opatrnosti, aký bolo možné od nej rozumne požadovať, mala obuté zimné čižmy s vrúbkovanou podrážkou, išla pomaly a opatrne. Tento záver o zachovaní opatrnosti žalobkyne nebol zo strany žalovaného spochybnený.
18. Ďalej žalovaný namietal, že súd v konaní nebral do úvahy ani zlý zdravotný stav žalobkyne a dôkazy, ktoré žalobkyňa doložila súdu, a to lekárske správy. Dával do súvislostí užívanie liekov a stav nevoľnosti, ku ktorému mohlo dôjsť v čase úrazu. Podľa názoru odvolacieho súdu ide v tomto prípade iba o domnienku a konštrukciu žalovaného, ktorá nemá oporu vo vykonanom dokazovaní pred súdom prvej inštancie. Ak žalovaný tvrdí, že k pádu žalobkyne došlo v dôsledku zdravotného stavu žalobkyne a s tým súvisiacim užívaním liekov, k uvedenej skutočnosti nenavrhol vykonať dokazovanie, napr. odborným vyjadrením alebo znaleckým posudkom. Obdobne aj argumentácia žalovaného o možnej osteoporóze u žalobkyne vzhľadom na jej vyšší vek nevyplýva z dokazovania a ostáva len v rovine nepodložených domnienok .
19. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd prvej inštancie vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti a výsledok
hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 CSP. Z týchto dôvodov nepovažoval uvedenú odvolaciu námietku za dôvodnú.
20. K námietke nesprávneho právneho posúdenia § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn.7Cdo/7/2010).
21. Podľa § 12 ods. 4 vyhlášky Federálneho ministerstva dopravy č. 35/1984 Zb., ktorou sa vykonáva zákon o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení účinnom v čase vzniku škodovej udalosti, schodnosť priechodov pre chodcov na miestnych komunikáciách a na prejazdných úsekov ciest cez mestá a obce a miestnych komunikácií určených výhradne pre chodcov je taký stav týchto komunikácií, ktorý umožňuje bezpečnú chôdzu prispôsobenú ich stavebnému stavu, poveternostným podmienkam a ďalším okolnostiam, ktoré môže chodec predvídať.
22. Podľa § 12 ods. 5 vyhlášky č. 35/1984 Zb., závadami v schodnosti chodníkov, miestnych komunikácií určených výhradne pre chodcov a priechodov pre chodcov na prejazdných úsekoch ciest v zastavanom území, sú závady obdobné závadam v zjazdnosti, pokiaľ tieto závady neumožňujú bezpečnú chôdzu ani pri zvýšenej opatrnosti chodcov.
23. V zmysle ustanovení § 3d ods. 5 písm. d/ a § 9a ods. 3 zák. č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení účinnom v čase vzniku škodovej udalosti (ďalej „cestný zákon“) je zrejmé, že obec, prípadne právnická osoba ňou na tento účel zriadená ako správca, zodpovedá za škody, ktorých príčinou sú závady v schodnosti na chodníkoch, okrem prípadov, že preukáže, že nebolo v medziach možností tieto závady odstrániť, ani na ne predpísaným spôsobom upozorniť. Znamená to, že zákon ukladá obciam povinnosť udržiavať chodníky v stave schodnosti, teda napríklad v zime odstraňovať nánosy snehu a ľadu.
24. Správa chodníkov v meste Y. W. bola zverená Verejnoprospešným službám - príspevkovej organizácii, ktorú zriadilo Mesto Y. W. zriaďovacou listinou zo dňa 15.12.1995 a tento zmluvný vzťah trvá dodnes. Údržbu chodníkov v Meste Y. W. na základe uvedenej zriaďovacej listiny teda vykonáva príspevková organizácia Verejnoprospešné služby, ktorej v tejto veci výlučne svedčí vecná pasívna legitimácia.
25. Odvolací súd konštatuje správnosť záveru súdu prvej inštancie o naplnení všetkých troch základných atribútov zodpovednosti správcu miestnej komunikácie za škodu na zdraví žalobkyne podľa § 9a ods. 3 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon), a to existenciu závad v schodnosti chodníka, ktorý bol zasnežený, čiastočne pokrytý ľadom a nedostatočne posypaný žalovaným ako správcom chodníka napriek jeho povinnosti odstraňovať závady bez prieťahu, vznik škody na zdraví žalobkyne v podobe zlomeniny stehennej kosti a následnej operácie bedrového kĺbu a príčinnú súvislosť medzi pošmyknutím sa žalobkyne na tomto závadnom chodníku dňa 22.01.2019 a poškodením zdravia v podobe zlomeniny krčka stehennej kosti.
26. Žalovaný namietal, že sa súd prvej inštancie sa nezaoberal spoluzavinením žalobkyne v zmysle ustanovenia § 441 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám, pričom v tomto smere poukazuje predovšetkým na nepoužitie palice a nepožiadanie pomoci synov žalobkyne. Spoluzavinenie žalobkyne malo spočívať v nezodpovednom správaní žalobkyne v jej veku a zdravotnom stave, ktorá nepodnikla žiadne kroky smerujúce k zvýšenej opatrnosti, okrem jej konštatovania na súde, že mala zimnú obuv s vrúbkovanou podrážkou a šla pomaly.
27. Pri úvahe o pomernom rozdelení medzi škodcom a poškodeným ide o určenie vzájomného vzťahu medzi konaním poškodeného a škodcu a o zvážení všetkých skutočností, ktoré prispeli ku vzniku škody. Posudzujú sa všetky príčiny, ktoré viedli ku vzniku škody a rovnako ako pri škodcovi aj pri poškodenom treba prihliadať len na také jeho konanie, ktoré bolo aspoň jednou z príčin škody. Konečná úvaha o tom, nakoľko sa na škode podieľal sám poškodený, a teda v akom rozsahu znáša škodu sám, závisí vždy
od okolností konkrétneho prípadu po porovnaní všetkých príčin vzniku škody ako na strane škodcu, tak aj na strane poškodeného. Konanie poškodeného, ktorým prispel ku vzniku škody alebo k zväčšeniu jej rozsahu musí mať povahu protiprávneho konania, ktoré bolo príčinou vzniku škody alebo jej zväčšenia.
28. Mieru spoluzavinenia žalobkyne na vzniku škody na zdraví spôsobenej v dôsledku pádu na chodníku na ul. K. J. v Y. W. v správe žalovaného bolo potrebné posudzovať predovšetkým z hľadiska možnosti žalobkyne dodržania prevenčnej povinnosti a to predísť riziku vzniku škody na zdraví v danom mieste a čase a prispôsobiť svoj pohyb na tomto chodníku okolnostiam, ktoré mohla predvídať. V konaní nebolo preukázané, že by pohyb žalobkyne po chodníku bol neprimeraný vo vzťahu k jeho povrchu. Nebolo preukázané, že by žalobkyňa vykonávala pohyb, ktorý by predstavoval riziko pádu. Práve naopak, ako už vyššie uviedol odvolací súd, žalobkyňa mala obuté zimné čižmy s vrúbkovanou podrážkou, išla pomaly a opatrne a tým dostatočne prispôsobila svoju chôdzu okolnostiam, ktoré mohla predvídať bez toho, aby potrebovala palicu alebo asistenciu tretej osoby.
29. Preto v tomto smere sa odvolací súd stotožnil so žalobkyňou, že táto dodržala zvýšenú opatrnosť v zmysle § 12 ods. 5 vyhlášky č. 35/1984 Zb , keď urobila všetky opatrenia k tomu, aby nedošlo ku škode na zdraví, a to aj s prihliadnutím k jej vyššiemu veku, avšak v dôsledku stavu daného chodníka došlo k jej ujme na zdraví. Nedostatočne odhrnutý chodník, na ktorom sa vyskytovali zvyšky ľadu, pričom posyp nebol dostatočný predstavuje celkom zrejme závady v schodnosti tak, ako to stanovuje § 12 ods. 5 tejto vyhlášky.
30. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd mal za preukázané porušenie právnej povinnosti zo strany žalovaného (konkrétne porušenie jeho povinnosti podľa§ 9a ods. 3 cestného zákona, pričom išlo o výlučné zavinenie žalovaného (t.j. bez spoluzavinenia zo strany žalobkyne).
31. Žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie, že v žiadnom zo zákonných ustanovení v bode 16. - 30. rozsudku nepoukázal na žiaden právny predpis, ktorý správcom miestnych komunikácií nariaďuje, akým spôsobom a koľko posypového materiálu sú správcovia povinní použiť.
32. Cestný zákon a ani vyhláška č. 35/1984 Zb. nenariaďujú presne akým spôsobom a koľko posypového materiálu sú správcovia povinní použiť. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti však správne poukázal na ustanovenia § 3d ods. 6 a § 9 ods. 2 cestného zákona, ktorými zákonodarca ukladá jednak povinnosť udržiavať pozemné komunikácie v stave zodpovedajúcom účelu a zároveň povinnosť bez prieťahov odstraňovať závady v schodnosti. Z uvedeného rámca teda musí žalovaný ako správca pozemných komunikácií vychádzať. Žalovaný sa nemôže zbaviť zodpovednosti tvrdením, že mu zákonodarca nenariaďuje, akým spôsobom a presne koľko posypovaného materiálu je povinný použiť. Je nepredstaviteľné, aby bolo žalovanému presne nariaďované, akým spôsobom a koľko posypového materiálu je povinný použiť, keď je zrejmé, že možných prípadov a odlišných podmienok použitia posypového materiálu môže byť nespočetne veľké množstvo. Vychádzajúc z vyššie citovaných právnych noriem je preto vecou správcu miestnej komunikácie, aby udržiaval pozemné komunikácie v stave zodpovedajúcom účelu a bez závad v schodnosti.
33. Žalovaný namietal, že nemohol zabrániť úrazu ani pri vynaložení všetkého úsilia (posypaný a odhrnutý chodník), ktoré bolo možné od neho požadovať, čím si splnil svoju zákonnú povinnosť v zmysle ust. § 3d ods. 6 cestného zákona. Poukázal pritom opätovne na výpovede žalobkyne a svedkyne T. E., podľa ktorých chodník bol odhrnutý a posypaný, aj napriek tomu, že z vykonaného dokazovania (výsluch žalobkyne, výsluch svedka T. E.) vyplýva presný opak. Síce poukázal na použitie posypového materiálu mechanizmami v čase od 6.00 do 8.25 h, čo mal preukázané preloženými stazkami, avšak takáto zimná údržba predmetného chodníka nebola žalovaným prevedená dostatočným spôsobom, aby sa na chodníku nevyskytovali závady v schodnosti, ktoré neumožňovali bezpečnú chôdzu ani pri zvýšenej opatrnosti žalobkyne v zmysle § 12 ods. 5 vyhlášky č. 35/1984 Zb., následkom čoho bola škoda na zdraví žalobkyne.
34. Preto sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný nepreukázal žiaden liberačný dôvod, na základe ktorého by bolo možné konštatovať, že nebolo v možnosti žalovaného závady v schodnosti predmetného chodníka odstrániť, pričom aj napriek tomu, že žalovaný uskutočnil nejaké úkony smerujúce k dosiahnutiu schodnosti chodníka, tento výsledok nedosiahol.
35. Vzhľadom na vyššie uvedené závery možno konštatovať, že správne sú závery súdu prvej inštancie o zodpovednosti žalovaného za škodu v zmysle citovaných zákonných ustanovení, ak neodstránil dostatočne závady v schodnosti chodníka spôsobom, ktorý by umožňoval bezpečnú chôdzu pre žalobkyňu, preto odvolanie žalovaného je nedôvodné.
36. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie za správne a odvolaciu argumentáciu žalovaného za nespôsobilú privodiť zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia, preto v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP predmetné rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne, a to vrátane súvisiaceho výroku o trovách konania, potvrdil
37. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnej žalobkyni bol voči žalovanému priznaný nárok na náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením postupom podľa § 262 ods. 2 CSP.
38. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).