Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_PO-6S-77-2020.pdf
PDF · 178.96 KB
Case nature
Area
Subarea
PO-6S/77/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Radovana Turčíka ( sudca spravodajca ) a členiek JUDr. Renáty Smajdovej a Mgr. Jany Fandákovej, LL.M v právnej veci žalobcu: A. B. – FACH, 086 42 Osikov 114, IČO: 33 966 168, zastúpeného JUDr. Zuzanou Sarakovou, advokátkou, Dlhý rad 16, 085 01 Bardejov, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, Masarykova 10, 040 01 Košice, v konaní o správnej žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. NIP/NIP PO/ BEZ/2020/4675 zo dňa 24.08.2020, takto
rozhodol:
I. Správnu žalobu z a m i e t a.
II. Žalovanému n e p r i z n á v a proti žalobcovi právo na náhradu trov konania
odôvodnenie:
1.Správnou žalobou vo veciach správneho trestania zo dňa 30.09.2020, doručenou pôvodne Krajskému súdu v Prešove dňa 21.10.2020 sa žalobca cestou svojho zvoleného právneho zástupcu domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. NIP/NIP PO/BEZ/2020/4675 zo dňa 24.08.2020 ( ďalej len ako „rozhodnutie žalovaného“). V zmysle § 191 ods. 3 Správneho súdneho poriadku žalobca navrhol aj zrušenie rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy a vrátenie veci na ďalšie konanie žalovanému alebo prvostupňovému orgánu verejnej správy.
I.Priebeh konania pred orgánmi verejnej správy:
2.Inšpektorát práce Prešov ( ďalej len ako „prvostupňový orgán verejnej správy“ ) vykonal v období od 31.07.2019 do 03.03.2020 u žalobcu inšpekciu práce zameranú na kontrolu dodržiavania zákazu nelegálneho zamestnávania podľa ustanovení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ( ďalej len ako „zákon č. 82/2005“ ) a to na kontrolovanom pracovisku označenom ako „Rekonštrukcia Obecného úradu Kendice“. Zistené skutočnosti a zabezpečené dôkazy prezentovali inšpektori účastní pri vykonanej kontrole v protokole o výsledku inšpekcie práce č. IPV-39-53-2.4/P-A24, 28-20 z 12.02.2020 ( ďalej len ako „protokol“ ), ktorý bol prerokovaný so žalobcom 03.03.2020. Žalobca svoje vyjadrenie k nemu a súvisiace doklady ( Potvrdenie o návšteve školy žiaka/študenta C. D., Dohoda o brigádnickej práci zo dňa 31.07.2020 a Registračný list fyzickej osoby C. D. – Prihláška ) doručil inšpektorátu práce 03.03.2020. Inšpektorát práce na základe toho vyhotovil 06.03.2020 Dodatok č. 1 k protokolu. Na základe zistených a prezentovaných nedostatkov ( využívanie závislej práce fyzickej osoby – C. D. bez písomného založenia pracovného pomeru, teda porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania ) obsiahnutých v protokole začal inšpektorát práce ako prvostupňový správny orgán správne konanie vo veci uloženia pokuty žalobcovi, kde oznámenie o začatí uvedeného konania datované ku dňu 13.05.2020 ( ďalej len ako „oznámenie o začatí konania“ ) bolo žalobcovi doručené dňa 15.05.2020. Žalobca naň reagoval podaním
zo dňa 26.05.2020, v ktorom predložil svoje nesúhlasné stanovisko argumentujúc, že sa kontrolovaná osoba – C. D. nachádzala na pracovisku z dôvodu oboznámenia sa s budúcim pracoviskom, kde v zmysle ustanovení § 41 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov ( ďalej len ako „zákonník práce“ ) ide o súčasť tzv. predzmluvných vzťahov, ktoré sa vzťahujú na obdobie pred uzavretím dohody o brigádnickej práci študentov, pričom zároveň navrhol vypočuť na podporu svojho tvrdenia špecifikovaných svedkov ( A. B., A. B. ml. a C. D. ).
3.Prvostupňový orgán verejnej správy rozhodnutím č. P : 61/2020-R, S /2020/783/7864 zo dňa 15.06.2020 ( ďalej len ako „prvostupňové rozhodnutie“ ) uložil žalobcovi pokutu vo výške 2000 Eur z dôvodu porušenia zákazu nelegálneho zamestnávania upraveného ustanovením § 3 ods. 2 v nadväznosti na ustanovenie § 2 ods. 2 písm. a) zákona č. 82/2005, pričom konštatoval, že žalobca dňa 31.07.2019 v čase o 09:05 hod. využíval závislú prácu fyzickej osoby C. D. na pracovisku označenom ako „Rekonštrukcia Obecného úradu Kendice“, ktorý preňho vykonával pomocné stavebné práce i napriek tomu, že s ním nemal písomne založený pracovnoprávny vzťah podľa zákonníka práce.
4.Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že žalobca mal v zmysle ustanovenia § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov ( ďalej len ako „zákon o správnom konaní“ ) možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia i k spôsobu ich obstarania, prípadne navrhnúť ich doplnenie v určenej lehote a tiež bol upozornený na skutočnosť, že ak sa v stanovenej lehote nevyjadrí, bude sa pri rozhodovaní vychádzať z podkladových materiálov, ktoré má prvostupňový orgán verejnej správy k dispozícii. Ten v odôvodnení tiež prezentoval obsah vyjadrenia žalobcu ( podanie zo dňa 26.05.2020 ), v ktorom tento predložil obranu, podľa ktorej sa mal s dotknutou fyzickou osobou – C. D. dohodnúť predbežne, že bude preňho vykonávať pomocné práce na základe dohody o brigádnickej práci študenta s nástupom odo dňa 01.08.2019 a z tohto dôvodu sa menovaný v inkriminovaný deň, teda 31.07.2019 dostavil na budúce pracovisko za účelom oboznámenia sa s pracoviskom a svojimi právami a povinnosťami, čo považoval žalobca za vhodné a potrebné vzhľadom na vek menovaného, vzdialenosť pracoviska od miesta bydliska menovaného a na skutočnosť, že menovaný preňho ešte nepracoval. Žalobca tiež vo svojom vyjadrení poukázal na skutočnosť, že ustanovenie § 41 ods. 1 zákonníka práce neurčuje v akom časovom predstihu by malo dôjsť k splneniu povinnosti podľa citovaného zákonného ustanovenia. Vo vyjadrení žalobca takisto zdôraznil, že menovaný v dotknutý deň a čas nevykonával preňho závislú prácu a nebol ešte jeho zamestnancom, pričom po vykonaní kontroly inšpektormi sa menovaný dostavil k žalobcovi v obci Osikov, kde po vzájomnej dohode podpísali dohodu o brigádnickej práci študenta s nástupom odo dňa 31.07.2019, namiesto pôvodne zamýšľaného nástupu od 01.08.2019, následne v čase o 11:58 hod. bol menovaný prihlásený do Sociálnej poisťovne. Na podporu svojich tvrdení tiež žalobca vo vyjadrení poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ( ďalej len ako „najvyšší súd“ ) sp. zn. 3Asan/7/2017 zo dňa 31.07.2018, podľa ktorého prítomnosť fyzickej osoby na budúcom pracovisku môže mať svoj právny titul aj v predzmluvnom vzťahu, pri ktorom je preukázaná bezprostredná časová súvislosť.
5.V reakcii na citovaný obsah vyjadrenia žalobcu prvostupňový orgán verejnej správy v prvostupňovom rozhodnutí argumentoval, že vo veciach nelegálneho zamestnávania je v zásade potrebné vychádzať z prvotných informácií získaných od fyzických osôb, resp. pracovníkov priamo na pracovisku, t. j. v mieste výkonu inšpekcie práce, pretože títo do zápisníc o podaní informácií spísaných inšpektormi podávajú spravidla spontánne vyjadrenia a poskytujú bezprostredné informácie, ktoré nie sú skreslené, ale zodpovedajú skutočnému stavu veci, pretože ich neskoršie vyjadrenia sú často zmenené, a to aj vplyvom zamestnávateľa, ktorý logicky podniká všetky kroky k tomu, aby sa vyhol zodpovednosti za zistené porušenie zákonných povinností. V nadväznosti na to prvostupňový orgán verejnej správy poukázal na obsah zápisnice o podaní informácie k vysvetleniu dôvodu prítomnosti na pracovisku, kde menovaný C. D., ktorý bol predtým riadne poučený uviedol, že sa na dotknutom pracovisku nachádza prvý deň, asi od 9:00 hod. a na pracovisku bude dovtedy, kým sa práca nedokončí, ďalej že vykonáva pomocné práce a do práce ho zavolal pán A. B., ktorý mu zadal prácu, určil mu aj pracovný čas, prácu vykonáva v jeho mene a zatiaľ nepodpisoval žiadnu zmluvu alebo dohodu. Toto vysvetlenie zachytené v zápisnici podané bezprostredne na mieste inšpekcie hodnotil prvostupňový orgán verejnej správy ako dôkaz jedinečný, keďže poskytnuté informácie nemohli byť vopred pripravené s vedomím, že účastníkom ( žalobcovi ) hrozí uloženie pokuty. Vo vzťahu k žalobcom načrtnutej argumentácii o predzmluvných vzťahoch prvostupňový orgán verejnej správy dôvodil, že ich podstatou je zabezpečenie vzájomnej informovanosti medzi zmluvnými stranami, zamestnávateľom a uchádzačom o zamestnanie, kde sa tieto realizujú pred podpisom pracovnej zmluvy, spravidla v rámci prijímacieho pohovoru, na
ktorý zamestnávateľ pozýva budúceho zamestnanca na základe jeho žiadosti, v ktorej prejavil záujem o prácu pre zamestnávateľa. Poznamenal tiež, že inštitútom, ktorý slúži k možnosti spoznania sa oboch zmluvných strán ( zamestnanca a zamestnávateľa ) a k overeniu vhodnosti pracovného pomeru je inštitút skúšobnej doby, zákonník práce nedáva možnosť práce na skúšku, inštruktáže, či zaškolenia bez toho, aby došlo k založeniu pracovného pomeru. Uviedol tiež, že z protokolu spísaného inšpektormi vyplýva, že menovaná osoba závislú prácu skutočne vykonávala a nešlo o oboznamovanie sa s pracoviskom, súčasne podotkol, že je povinnosťou zamestnávateľa zabezpečiť pracovisko tak, aby sa tam nezdržiavali cudzie osoby. Obranu žalobcu prezentovanú v jeho vyjadrení tak inšpektorát práce vyhodnotil ako účelovú a tendenčnú, kde sa žalobca takto začal brániť až po tom, čo bolo voči nemu začaté správne konanie.
6.V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia prvostupňový orgán verejnej správy citujúc relevantnú právnu úpravu definujúcu pojem nelegálneho zamestnávania ( § 2 ods. 2 písm. a/ zákona č. 82/2005 ) v kontexte príslušných ustanovení zákonníka práce ( § 42 ods. 1, § 228 ods. 1 a § 228a ods. 2 zákonníka práce ), zdôrazňujúc zmysel a účel tejto právnej úpravy, zhrnul svoje skutkové zistenia, ktoré doplnil aj o informáciu, že po vykonaní kontroly na označenom pracovisku, bolo overovaním v registri poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia vedeného Sociálnou poisťovňou zistené, že kontrolovaná fyzická osoba nie je účastníkom sociálneho poistenia prihláseným do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia vedeného Sociálnou poisťovňou. Konštatoval, že inšpektori práce vstúpili na kontrolované pracovisko „Rekonštrukcia Obecného úradu Kendice“ dňa 31.07.2019 o 9:05 hod., riadne sa preukázali preukazom inšpektora práce a vyzvali fyzickú osobu vykonávajúcu závislú prácu pre kontrolovaný subjekt, aby preukázala svoju totožnosť a vysvetlila dôvod prítomnosti na pracovisku, následne došlo k spísaniu zápisnice s obsahom prezentovaným v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto rozsudku. Inšpektorát práce mal za preukázané, že kontrolovaná fyzická osoba C. D. v čase kontroly, teda dňa 31.07.2019 o 9:05 hod. vykonávala pre kontrolovaný subjekt závislú prácu a to pomocné práce, bez založeného pracovného vzťahu a taktiež nebola prihlásená do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia vedeného Sociálnou poisťovňou. Inšpektorát práce, interpretujúc jednotlivé znaky závislej práce, mal v posudzovanom prípade všetky prezentované znaky závislej práce za preukázané ( vzťah nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobný výkon práce pre zamestnávateľa, výkon práce podľa pokynu zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom ).
7.Žalobca napadol prvostupňové rozhodnutie odvolaním zo dňa 03.07.2020, v ktorom zopakoval argumenty už prezentované v rámci správneho konania vedeného pred prvostupňovým orgánom verejnej správy. V odvolaní namietal, že je v rozpore so skutočnosťou tvrdenie prvostupňového orgánu verejnej správy, že „vo svojom vyjadrení nevzniesol námietky a nepredložil iné dôkazy, ktoré by vyvrátili nedostatok zistený pri inšpekcii práce“, keďže „vo vyjadrení doručenom IP Prešov dňa 26.5.2020 jasne uviedol, že sa necíti byť vinný zo spáchania správneho deliktu, uviedol skutočnosti, ktoré vysvetľovali prítomnosť p. D. na pracovisku a pre prípad, že by samotné vyjadrenie nestačilo na zastavenie konania, navrhol vykonať dôkazy na podporu svojich tvrdení, konkrétne vypočuť opakovane p. D., a tiež vypočuť p. A. B. – FACH a p. A. B. E., ktorý bol v tom čase na pracovisku prítomný a ktorého poveril, aby oboznámil p. D. s pomermi na pracovisku.“ Odvolávajúc sa na zásadu materiálnej pravdy a tiež na argumentáciu o uplatnení vyšetrovacej zásady v správnom konaní žalobca namietal, že prvostupňový orgán verejnej správy konštatoval spáchanie priestupku iba na základe protokolu a vyjadrenia kontrolovanej osoby, u ktorej žalobca poukázal na jej vek, a síce neplnoletosť a tiež na jej pracovnú neskúsenosť, ktoré obe skutočnosti mohli podľa neho spôsobiť rozrušenie a zmätenosť počas vykonanej kontroly. Žalobca mal za to, že inšpektorát práce nevysvetlil z akého dôvodu odmietol vykonať ním spomenuté navrhované dôkazy, na základe ktorých by bolo možné ustáliť podrobné skutočnosti ( či mala kontrolovaná osoba na sebe vôbec pracovný odev, akú konkrétnu činnosť mala vykonávať ), ktoré podľa presvedčenia žalobcu bolo potrebné zistiť pre objektivizáciu záveru, že kontrolovaná osoba naozaj vykonávala závislú prácu. Žalobca opätovne poukazujúc na vek a pracovnú neskúsenosť kontrolovanej osoby, takisto prezentoval svoje pochybnosti, že by vyjadrenia zachytené v zápisnici predstavovali spontánne vyjadrenie kontrolovanej osoby. Na právny názor zakladajúci prvostupňové rozhodnutie, podľa ktorého sa predzmluvné vzťahy realizujú spravidla v rámci prijímacieho konania a že majú zmluvné strany možnosť dohodnúť si skúšobnú dobu, žalobca reagoval argumentáciou, že je na vôli samotných účastníkov, akú formu si zvolia. Žalobca odvolávajúc sa na uvedené skutočnosti uzavrel svoju argumentáciu konštatovaním, že v jeho prípade k porušeniu zákazu nelegálneho zamestnávania nedošlo, nebol preto daný dôvod na uloženie pokuty, navrhol preto prvostupňové rozhodnutie zrušiť
a konanie zastaviť, alternatívne prvostupňové rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na nové konanie a rozhodnutie.
8.O odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný rozhodnutím, ktorým podané odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadal s odvolacími námietkami, v odôvodnení svojho rozhodnutia, v ktorom k výhradám žalobcu o nesprávnom zistení skutkového stavu uviedol, že v čase príchodu inšpektorov na kontrolované pracovisko kontrolovaná osoba pracovala, čo je potvrdené zhodne zúčastnenými inšpektormi, svedčí o tom tiež zápisnica o podaní informácie spísaná s uvedenou osobou na základe jej predchádzajúceho poučenia o dôsledkoch poskytnutia nepravdivých údajov. Žalovaný tak rozpor v skutkových zisteniach, ako sa to snažil prezentovať žalobca v podanom odvolaní, nevidel, pretože podľa vyjadrenia žalovaného nepredložil žalobca také dôkazy, ktoré by vzbudzovali dôvodnú pochybnosť o skutkovom stave zistenom inšpektorátom práce. Podľa žalovaného na preukázanie rozporov nepostačuje nesúhlas účastníka so zisteniami prvostupňového orgánu verejnej správy. Žalovaný k námietkam žalobcu, že zo zápisnice nie je možné určiť aký druh práce kontrolovaná osoba vykonávala a či mala na sebe pracovný odev, dôvodil, že znaky závislej práce sú v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia náležite popísané a nepatrí k nim odlíšenie zamestnanca pracovným odevom. K argumentácii žalobcu týkajúcej sa voľnosti zvolenej formy predzmluvných vzťahov, žalovaný dôvodil, že obsahom predzmluvných vzťahov je vzájomná informačná povinnosť, pričom pre odskúšanie zamestnanca, teda pre zistenie jeho vhodnosti na zvolenú prácu slúži inštitút skúšobnej doby a zákonník práce neposkytuje možnosť práce na skúšku, inštruktáž, či zaškolenie bez toho, aby došlo k založeniu pracovnoprávneho vzťahu. K otázke dostatočného zistenia skutkového stavu tiež žalovaný dôvodil, že je správne konanie ovládané zásadou písomnosti a neverejnosti, ústne konanie sa preto vo všeobecnosti, na rozdiel od súdneho konania nevyžaduje, v zmysle ustanovení správneho poriadku nariaďuje správny orgán ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. Žalovaný mal však za to, že dôkazy zabezpečené v dotknutom správnom konaní mali povahu jasnú a jednoznačnú a umožňovali správne ustáliť skutkový stav veci. Žalobca takisto poukázal na judikatúru všeobecných súdov zdôrazňujúcu povahu a relevantnosť prvotných informácií získavaných priamo na mieste výkonu kontroly. Žalovaný sa tiež vyjadril k námietke žalobcu spochybňujúcich spontánnosť vyjadrení kontrolovanej osoby zaznamenaných v zápisnici a mal za to, že z obsahu zápisnice nemožno vyvodiť, že by kontrolovanej osobe boli kladené inšpektormi kapciózne, či sugestívne otázky a žalobca nijako nepreukázal kladenie takýchto otázok kontrolovanej osobe. Vysvetlil, že otázky inšpektorov, ktoré sú štandardne kladené v priebehu vykonávaných kontrol majú doplňujúci charakter, pričom kontrolovaná osoba mohla uviesť priamo do zápisnice, že nevykonáva závislú prácu, naopak však uviedla, že vykonáva pomocné práce, zavolal ju pán B., on jej zadal prácu, určil pracovný čas, práce vykonáva v jeho mene a zatiaľ nemá podpísanú žiadnu zmluvu alebo dohodu. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uzavrel, že prvostupňové rozhodnutie vzhľadom na zabezpečené dôkazy vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu.
II. Správne súdne konanie
9. Správnou žalobou vo veciach správneho trestania zo dňa 30.09.2020, doručenou pôvodne Krajskému súdu v Prešove dňa 21.10.2020 sa žalobca cestou svojho zvoleného právneho zástupcu domáha zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného a vrátenia veci tomuto na ďalšie konanie, pričom zároveň žiadal priznať mu náhradu trov konania v plnom rozsahu.
10. V správnej žalobe v rámci predostretých žalobných bodov žalobca namieta, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánmi verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Takisto má za to, že žalovaný porušil základné zásady trestného konania vyplývajúce z Trestného zákona, ktoré mali byť aplikované na správne trestanie. V zmysle § 191 ods. 3 Správneho súdneho poriadku žalobca navrhol správnemu súdu aj zrušenie prvostupňového rozhodnutia a vrátenie veci na ďalšie konanie žalovanému alebo prvostupňovému orgánu verejnej správy.
11.K námietke nedostatočne zisteného skutkového stavu žalobca citujúc ustanovenie § 32 ods. 1 zákona o správnom konaní dôvodí, že sa prvostupňový orgán verejnej správy a tiež žalovaný pridržiavali iba dôkazov, ktoré zhromaždila inšpekcia práce a dôkazy navrhované žalobcom bez
riadneho odôvodnenia nevykonali. Na tomto mieste žalobca interpretuje, že je správne konanie viazané zásadou voľného hodnotenia dôkazov, kde zákon neurčuje dôkaznú silu jednotlivých dôkazov a je na správnom orgáne, aby dôkaz posúdil, avšak zásada voľného hodnotenia dôkazov ho nezbavuje ( okrem iného ) aj povinnosti uviesť prečo nepripustil dôkaz o závažnej okolnosti. K stanovisku žalovaného o relevantnosti prvotných informácií získaných priamo na mieste výkonu inšpekcie žalobca uvádza, že ide generalizované tvrdenie, ktoré nemožno aplikovať na každý prípad bezpodmienečne. Žalobca poukazujúc na judikatúru najvyššieho súdu, a síce rozhodnutie sp. zn. 10Sžd/7/2013 z 26. júna 2013 argumentuje, že v akomkoľvek administratívnom konaní nemožno favorizovať a za dôveryhodnejší považovať a priori dôkaz produkovaný orgánom objasňujúcim delikt, preto je povinnosťou správneho orgánu logické argumenty uvedené v obrane páchateľa vyhodnotiť a uviesť dôvody ich irelevantnosti. Podľa žalobcu mu nebolo zo strany správnych orgánov jednoznačne preukázané spáchanie správneho deliktu nelegálneho zamestnávania a bolo namieste aplikovať zásadu in dubio pro reo, zásadu trestného práva procesného aplikovateľnú aj v procese objasňovania správnych deliktov. Podľa žalobcu sa orgány verejnej správy neriadili v jeho prípade zásadou voľného hodnotenia dôkazov, keďže dôkazom získaným inšpektormi prisúdili väčšiu dôležitosť a právnu silu, ako dôkazom navrhnutým žalobcom. Podľa žalobcu, pokiaľ žalovaný tvrdí, že sa svojimi vyjadreniami a navrhovanými dôkazmi snaží žalobca iba zbaviť zodpovednosti za spáchaný delikt, porušuje tým princíp prezumpcie neviny a a priori tak konštatuje nemožnosť vyvrátiť skutkový stav zistený inšpektormi. Žalobca na tomto mieste uvádza, že pokiaľ by orgán verejnej správy pripustil vykonanie žalobcom navrhovaných dôkazov, vyšli by najavo ďalšie skutočnosti, napr. že miesto, na ktorom bola zistená prítomnosť kontrolovanej osoby bolo v skutočnosti parkoviskom, ktoré nebolo špecifikovaným pracoviskom ( „Rekonštrukcia Obecného úradu Kendice“ ), pričom o tom predkladá žalobca čestné vyhlásenie kontrolovanej osoby a tiež osoby vtedy prítomnej na inkriminovanom parkovisku. Takisto v tomto kontexte poukazuje žalobca na k správnej žalobe priložený záznam zo stavebného denníka obsahujúci opis prác, ktoré sa v inkriminovaný deň na špecifikovanom pracovisku mali vykonávať a medzi ktorými podľa žalobcu nefigurujú práce, výkon ktorých bol so žalobcom ako subdodávateľom zmluvne dohodnutý.
12.Vo vzťahu k námietkam nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nedostatok dôvodov a nesprávneho právneho posúdenia žalobca dôvodí, že žalovaný sa vôbec nezaoberal skutočnosťami tvrdenými žalobcom a nepreveril jeho tvrdenia o tom, že kontrolovaná osoba nevykonávala na kontrolovanom pracovisku závislú prácu, ale nachádzala sa v skutočnosti na parkovisku, a to za účelom oboznámenia sa s budúcim pracoviskom.
13.Napokon v rámci poslednej námietky formuluje žalobca tvrdenie, že žalovaný v rozpore so základnými zásadami správneho konania nepostupoval v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania a inými osobami, ktorých sa konanie týkalo a nedal žalobcovi príležitosť, aby mohol svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy, keďže nevykonal žalobcom navrhované dôkazy. Podľa žalobcu žalovaný v rozpore s princípom prezumpcie neviny, vyšetrovacou zásadou a zásadou voľného hodnotenie dôkazov svoje rozhodnutie založil iba na dôkazoch zabezpečených inšpekciou práce, ktorým prisúdil vyššiu dôkaznú silu ako vyjadreniam a dôkazom navrhovaným žalobcom a obranu žalobcu označil za účelovú, z ktorého dôvodu nepreveril žalobcove tvrdenia. V závere správnej žaloby žalobca prezentoval, že netrvá na nariadení pojednávania.
14. V písomnom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 19.01.2021 žalovaný reagoval na hore uvedené žalobné námietky a uviedol, že prvostupňové považuje za skutkovo a právne správne a v celom rozsahu sa s ním stotožňuje. Poznamenal, že žalobca v správnej žalobe formuloval aj také námietky, ktoré sú zhodné s tými, ktoré boli predostreté v rámci správneho konania a s ktorými sa už žalovaný vysporiadal vo svojom rozhodnutí. K tvrdeniam žalobcu, že kontrolovaná osoba sa mala v čase inšpekcie v skutočnosti nachádzať na parkovisku, ktoré nebolo kontrolovaným pracoviskom, žalovaný dôvodil, že ide o tvrdenia, ktoré žalobca vo svojich vyjadreniach v rámci správneho konania nikdy nepredložil a zakaždým uznal, že sa kontrolovaná osoba nachádzala na kontrolovanom pracovisku, kde podľa jeho vyjadrenia bola prítomná za účelom oboznámenia sa s právami a povinnosťami v rámci predzmluvných vzťahov. Žalovaný uviedol, že z uvedených dôvodov vníma toto nové tvrdenie žalobcu ako účelové a že vzhľadom na novosť tohto tvrdenia nie je možné ho overiť a vyjadriť sa k nemu z tohto dôvodu nevie. Na tomto mieste pre úplnosť uvádza, že v čase príchodu inšpektorov práce na pracovisko sa pán B. na tomto pracovisku nenachádzal a ak sa teda malo jednať, tak ako to tvrdí žalobca o oboznámenie sa s pracoviskom za účelom realizácie predzmluvných vzťahov vyvstáva otázka, kto toto oboznámenie sa s pracoviskom s kontrolovanou osobou realizoval. Žalovaný proti
argumentuje, že inšpektori práce naopak na mieste osobne zistili, že kontrolovaná osoba v skutočnosti pracovala a nešlo teda o oboznamovanie sa s pracoviskom. Žalovaný opätovne zdôraznil, že v správnom konaní vychádzal predovšetkým zo zápisnice o podaní informácie, ktorá obsahuje vysvetlenie dôvodu prítomnosti na dotknutom pracovisku samotnou kontrolovanou osobou, ktorá ho podala bezprostredne na mieste inšpekcie práce a predstavuje tak jedinečný dôkaz o tom, že podané informácie nemohli byť vopred pripravené s vedomím, že žalobcovi hrozí uloženie pokuty. V tomto kontexte žalovaný odkázal na judikatúru podporujúcu toto stanovisko, a síce rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7S/123/2017 z 12.06.2019. Takisto poznamenal, že pred spísaním zápisnice bola kontrolovaná osoba oboznámená s poučením uvedeným v zápisnici o podaní informácie, ktorému porozumela a potvrdila to svojim podpisom. Podľa žalovaného kontrolovaná osoba vypovedala bezprostredne a mohla pri spísaní zápisnice uviesť, že žiadnu závislú prácu pre žalobcu nevykonáva, naopak však uviedla, že vykonáva pomocné práce, do práce ju zavolal žalobca, ktorý jej prácu zadal a určil pracovný čas, že prácu vykonáva v jeho mene a zatiaľ žiadnu zmluvu alebo dohodu nepodpisovala. Žalovaný sa nestotožnil s tvrdením žalobcu o porušení procesných ustanovení, naopak mal za to, že žalobcovi bola poskytnutá možnosť vyjadriť sa k protokolu a k oznámeniu o začatí konania, čo aj žalobca využil, ďalej že inšpektorát práce v rámci vedeného správneho konania vzal do úvahy jednak tvrdenia a dôkazy predložené žalobcom a tiež dôkazy získané inšpekciou práce a všetky ich vyhodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, kde žiadnemu z dôkazov neprisudzoval vopred vyššiu právnu silu, pričom riadne vysvetlil z akých dôvodov nemôže vziať do úvahy vyjadrenia, resp. tvrdenia žalobcu. Žalovaný mal tiež za to, že sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadal so všetkými bodmi odvolania žalobcu. Žalovaný uzavrel, že oboma správnymi orgánmi bol zistený presne a úplne skutočný stav veci a za týmto účelom boli obstarané nevyhnutné dôkazy, podľa žalovaného bolo spáchanie správneho deliktu riadne preukázané a preto navrhol správnu žalobu zamietnuť ako nedôvodnú a žalobcovi nepriznať náhradu trov konania.
15.Na uvedené stanovisko žalovaného reagoval žalobca vyjadrením zo dňa 22.02.2021, kde v podstate zopakoval žalobné body podanej správnej žaloby, keď opätovne argumentoval, že skutkové zistenia ustálené orgánmi verejnej správy nie sú podľa neho dostatočné pre konštatované porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania, preto považuje prvostupňové rozhodnutie o uložení pokuty za nezákonné a predčasné. Ďalej, že orgány verejnej správy podľa jeho mienky uprednostnili bez náležitého vysvetlenia jediný dôkaz získaný inšpektormi práce, a to zápisnicu z miesta kontroly, nevysvetlili prečo nevykonali ďalšie dôkazy navrhované žalobcom, ktoré podľa jeho presvedčenia mohli mať zásadný vplyv na objasnenie skutočného stavu veci. Žalobca uvádza, že žiada „došetrenie sporných skutočností“ , za ktoré považuje miesto, kde mala byť kontrolovaná osoba počas kontroly vykonávanej inšpektormi naozaj zastihnutá ( keď podľa jeho vyjadrenia to malo byť v skutočnosti parkovisko netotožné s kontrolovaným pracoviskom ) a tiež skutočnosť, že v inkriminovaný deň žalobca ako subdodávateľ podľa označeného stavebného denníka na dotknutej stavbe žiadne práce realizovať nemal, čo podľa neho má dokazovať, že kontrolovanej osobe žiadnu prácu zadať nemohol a teda nezadal. Žalobca opätovne spochybňuje autenticitu obsahu zápisnice spísanej s kontrolovanou osobou, keď podľa jeho tvrdení mali byť kontrolovanej osobe neprípustne kladené kapciózne a sugestívne otázky. Žalobca argumentuje, že pokiaľ by správny orgán v dotknutom konaní postupoval v súlade s vyšetrovacou zásadou a v súlade so zásadou hospodárnosti konania pristúpil by k vykonaniu dôkazov, ktoré žalobca navrhoval ( výsluch špecifikovaných svedkov, ktorí boli osobne prítomní na mieste konania inšpekcie – p. D. a p. B. ml. ) a ktoré mohli odstrániť spornosť skutkových tvrdení hneď v počiatočnom štádiu konania. Výsluchy týchto svedkov by podľa vyjadrenia žalobcu prispeli k zisteniu informácie o mieste skutočnej prítomnosti kontrolovanej osoby počas vykonanej inšpekcie a informácie zo spomenutého stavebného denníka, a to hneď na začiatku vyšetrovania. Žalobca tiež poukazuje na obsah vyjadrenia inšpektora formulovaného v protokole ( „Ak sa v určenej lehote nevyjadrí / kontrolovaný subjekt t.j. žalobca / a nepredloží iné dôkazy, ako boli predložené pri výkone inšpekcie práce, to znamená, že si je vedomý toho, že všetky skutočnosti a nedostatky uvedené v protokole sú pravdivé a nemá už žiadne iné dôkazy, ktorými by rozporoval zistené skutočnosti a nedostatky uvedené v protokole.“ ), ktoré svojim obsahom podľa žalobcu odporuje vyšetrovacej zásade a povinnosti správneho orgánu zistiť skutočný stav veci. Žalobca svoje vyjadrenie uzavrel tvrdením, že orgány verejnej správy disponovali jediným dôkazom, ktorým je zápisnica o podaní informácie, na základe ktorého konštatovali, že žalobca sa dopustil správneho deliktu, a to napriek tomu, že žalobca na podporu svojich tvrdení predložil viacero dôkazov a navrhol vykonanie ďalších dôkazov.
16.Žalovaný predložil svoje vyjadrenie v podaní zo dňa 08.04.2021, ktoré doručil Krajskému súdu v Prešove dňa 08.04.2021. V ňom poukázal na ustanovenie § 21 ods. 1 zákona o správnom konaní,
podľa ktorého správny orgán nariaďuje ústne konanie len ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. Žalovaný tak konštatoval, že správny orgán nemal povinnosť ústne pojednávanie nariadiť, pričom získané dôkazy považoval za také, ktoré umožňovali jasné a jednoznačné vyvodenie skutočného stavu veci. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že správny orgán rozhodol na základe jediného dôkazu a argumentoval, že okrem zápisnice o podaní informácie zohľadnil aj skutočnosti vyplývajúce z registra Sociálnej poisťovne a tiež informácie získané inšpektormi zo živnostenského registra, z ktorých vyplynulo, že predmetom činnosti žalobcu sú okrem iných činností aj prípravné práce na stavbe. K tvrdeniu žalobcu, že sa orgány verejnej správy nevysporiadali so spornou skutočnosťou týkajúcou sa miesta výkonu kontroly, žalovaný uviedol, že zo stanoviska prvostupňového orgánu verejnej správy, ktoré žalovaný získal jednoznačne vyplýva, že bola kontrola vykonaná na pracovisku označenom ako „Rekonštrukcia Obecného úradu“ a skutočnosť, že na uvedenom pracovisku vykonávala práce kontrolovaná osoba potvrdili zúčastnení inšpektori práce, ktorí boli svedkami tejto skutočnosti. Zápisnica o podaní informácie s kontrolovanou osobou bola spísaná následne mimo miesta kontroly, a síce na príjazdovej ceste k stavenisku pri parkovisku. Podľa žalovaného sa teda tvrdenie žalobcu nezakladá na pravde. Takisto v tejto súvislosti poznamenal, že tvrdenie žalobcu, že sa orgány verejnej správy nevysporiadali s označenou spornou skutočnosťou je navyše irelevantné z toho hľadiska, že nebolo vôbec zo strany žalobcu v rámci správneho konania predostreté. Rovnako to podľa žalovaného platí aj v prípade tvrdenia žalobcu, ktoré opiera o obsah tzv. stavebného denníka, že v inkriminovaný deň ako subdodávateľ nemal na stavenisku zadané žiadne práce, ktoré by mal vykonávať. Toto tvrdenie žalobcu žalovaný konfrontoval s výsledkom kontroly vykonanej inšpektormi práce, ktorí na kontrolovanom pracovisku zistili, že kontrolovaná osoba na tomto mieste prácu vykonávala. V ďalšom rozsahu odkázal žalovaný na svoju argumentáciu zo svojho rozhodnutia a mal za to, že obe rozhodnutia, tak prvostupňové, ako aj rozhodnutie žalovaného sú zákonné a neexistuje dôvod, ktorý by opodstatňoval ich zrušenie.
17.Ďalšie písomné vyjadrenia už v tomto konaní jeho účastníci správnemu súdu neposkytli.
18.Aj keď konanie o správnej žalobe sa začalo na Krajskom súde v Prešove, s účinnosťou od 01.06.2023 je v zmysle znenia § 10 a § 13 Správneho súdneho poriadku, na konanie a rozhodnutie o nej príslušný Správny súd v Košiciach ( ďalej aj „správny súd“ ), ktorý zároveň v tento deň ( 01.06.2023 ) začal svoju činnosť. Ku dňu 01.06.2023 došlo k prechodu výkonu súdnictva z krajských súdov na správne súdy ( okrem iných z Krajského súdu v Prešove na Správny súd v Košiciach ) vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov, vrátane prerokúvanej veci.
19.Vzhľadom na existenciu ust. § 493e Správneho súdneho poriadku, procesný postup správneho súdu v tomto konaní sa musí riadiť ustanoveniami Správneho súdneho poriadku v jeho znení účinnom do 30. júna 2023.
20.Podľa ust. § 197 Správneho súdneho poriadku ( ďalej len ako „SSP“ ) správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, môže doplniť dokazovanie vykonané orgánom verejnej správy, a to aj na návrh účastníka konania, ktorým však nie je viazaný. Podľa ust. § 107 ods. 1 SSP predseda senátu nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, ak: a) o to požiada aspoň jeden z účastníkov konania, b) vykonáva dokazovanie, c) to vyžaduje verejný záujem, d) je to na prejednanie veci potrebné alebo e) tak ustanovuje tento zákon. Podľa ust. § 107 ods. 2 SSP v ostatných prípadoch rozhoduje správny súd bez pojednávania.
21.O správnej žalobe rozhodol správny súd bez nariadenia pojednávania. Žalobca zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom neformuloval návrh na vykonanie dokazovania ( aj keď k správnej žalobe pripojil tzv. čestné vyhlásenia a tzv. stavebný denník označené ako „dôkaz“, nenavrhol vykonanie dokazovania ) a súčasne sa vyjadril, že netrvá na nariadení pojednávania, ktoré je v prípade vykonávania dokazovania pred správnym súdom nevyhnutné nariadiť ( viď ust. § 107 ods. 1 písm. b/ SSP ). Účastníkmi konania nebolo navrhnuté vykonanie dokazovania pred správnym súdom, pričom tento sám nevidel dôvody pre doplnenie dokazovania, čo je objasnené v nasledujúcich úvahách správneho súdu.
22.Správny súd v konaní podľa ust. § 194 a nasledujúcich SSP, po preskúmaní správnou žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového rozhodnutia a oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu mapujúceho priebeh konania, ktoré uvedeným rozhodnutiam predchádzalo a
tiež po dôslednom oboznámení sa s relevantnou právnou úpravou aplikovanou vo veci žalobcu, dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná a je preto potrebné ju zamietnuť.
23.Právna úprava regulujúca inšpekciu práce, prostredníctvom ktorej sa presadzuje ochrana zamestnancov pri práci a výkon štátnej správy v oblasti inšpekcie práce je obsiahnutá v ustanoveniach zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ( ďalej len ako „zákon o inšpekcii práce“ ), pričom podľa ust. § 2 ods. 1 písm. a/, bod 4 citovaného zákona predstavuje inšpekcia práce aj dozor nad dodržiavaním právnych predpisov, ktoré upravujú zákaz nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania.
24.Podľa ust. § 10 ods. 3, veta druhá zákona o inšpekcii práce, inšpektor práce je pri výkone inšpekcie práce povinný postupovať tak, aby neboli dotknuté práva a právom chránené záujmy subjektu, v ktorom sa vykonáva inšpekcia práce, pričom podľa ust. § 12 ods. 1, písm. b/, d/ a g/ citovaného zákona je pri výkone inšpekcie práce oprávnený vykonávať kontrolu, skúšku, vyšetrovanie a iné úkony s cieľom zistiť, či sa dodržiavajú predpisy uvedené v § 2 ods. 1 písm. a) a záväzky vyplývajúce z kolektívnych zmlúv; požadovať predloženie dokumentácie, záznamov alebo iných dokladov potrebných na výkon inšpekcie práce a požadovať ich kópie; požadovať preukázanie totožnosti od fyzickej osoby nachádzajúcej sa na pracovisku zamestnávateľa a vysvetlenie dôvodu jej prítomnosti. Podľa ust. § 16 ods. 5 zákona o inšpekcii práce je fyzická osoba a právnická osoba na požiadanie inšpektorátu práce alebo inšpektora práce povinná poskytnúť informácie potrebné na výkon inšpekcie práce, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
25.Podľa ust.13 ods. 2 zákona o inšpekcii práce v prípade zistenia nedostatkov u kontrolovaného zamestnávateľa alebo kontrolovanej fyzickej osoby, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, je inšpektor práce povinný vypracovať protokol a ten prerokovať so zamestnávateľom alebo ním povereným zamestnancom, alebo s fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom. Inšpektor práce je povinný pri vypracúvaní protokolu prihliadať na vyjadrenia a doklady uplatnené alebo predložené kontrolovaným zamestnávateľom alebo kontrolovanou fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, počas výkonu inšpekcie práce do prerokovania protokolu, pričom podľa § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1. citovaného zákona inšpektorát práce uloží pokutu zamestnávateľovi alebo fyzickej osobe za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania od 2 000 eur do 200 000 eur, a ak ide o nelegálne zamestnávanie dvoch a viac fyzických osôb súčasne, najmenej 5 000 eur.
26.Podľa ust. § 1 ods. 2 a ods. 3 Zákonníka práce, závislá práca je práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom. Závislá práca môže byť vykonávaná výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne za podmienok ustanovených v tomto zákone aj v inom pracovnoprávnom vzťahu. Závislá práca nemôže byť vykonávaná v zmluvnom občianskoprávnom vzťahu alebo v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov.
27.Podľa ust. § 2 ods. 1 písm. a/ zákona č. 82/2005 nelegálnou prácou je závislá práca, ktorú vykonáva fyzická osoba pre právnickú osobu alebo fyzickú osobu, ktorá je podnikateľom a nemá s právnickou osobou alebo s fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu ( Zákonník práce ). Podľa ust. § 2 ods. 2 písm. a/ citovaného zákona nelegálne zamestnávanie je zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, ak využíva závislú prácu fyzickej osoby a nemá s ňou založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu ( Zákonník práce ). Podľa ust. § 3 ods. 2, veta prvá citovaného zákona právnická osoba a fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, nesmie nelegálne zamestnávať podľa citovaných ustanovení § 2 ods. 2 a 3 tohto zákona.
28.Podľa ust. § 21 ods. 3 prvá veta zákona o inšpekcii práce sa na konanie podľa § 4 písm. e), § 6 ods. 1 písm. b), d) a e), § 7 ods. 3 písm. d), e), i) a s), ods. 8 písm. b) a ods. 9, § 12 ods. 2 písm. d) až f), § 19 a 20 vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.
29.Podľa ust. § 3 ods. 5 zákona o správnom konaní rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci, pričom podľa ust. § 32 ods. 1 a ods. 2, veta prvá a druhá zákona o správnom konaní, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. Súčasne podľa ust. § 33 ods. 1 a 2 zákona o správnom konaní účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke, pričom správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.
30.Podľa ust. § 21 ods. 1 zákona o správnom konaní správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. Podľa ust. § 22 ods. 1 zákona o správnom konaní o ústnych podaniach a o dôležitých úkonoch v konaní, najmä o vykonaných dôkazoch, o vyjadreniach účastníkov konania, o ústnom pojednávaní a o hlasovaní správny orgán spíše zápisnicu.
31.Podľa ust. § 34 ods. 5 zákona o správnom konaní, správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.
32.Podľa ust. § 47 ods. 3 zákona o správnom konaní v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
33.Ťažiskom argumentácie prezentovanej žalobcom v správnej žalobe je jeho tvrdenie o nesprávnosti skutkového záveru, ktorý prijali orgány verejnej správy na oboch stupňoch správneho konania. Žalobca formuluje tvrdenie, že inšpektormi práce kontrolovaná fyzická osoba preňho nevykonávala závislú prácu, pričom dôvodom jej prítomnosti na mieste, kde ju zastihli inšpektori práce nebol výkon práce, ale potreba tzv. zaškolenia. Žalobca má za to, že orgánmi verejnej správy ustálený skutkový záver je výsledkom nedostatočne zisteného skutkového stavu, keď podľa mienky žalobcu orgány verejnej správy priorizovali a prijali za smerodajný iba dôkaz, resp. dôkazy produkované samotným orgánom verejnej správy, pričom žalobcom navrhované dôkazy bez primeraného vysvetlenia vykonať odmietli.
34.K otázke postupu pri zisťovaní skutkového stavu v správnom konaní, resp. v rámci správneho trestania považuje správny súd za potrebné hneď v úvode zdôrazniť, že zásada materiálnej pravdy ako všeobecná zásada ovládajúca dokazovanie v správnom konaní sa premieta do povinnosti orgánu verejnej správy ako trestajúceho orgánu dokázať vinu, kde osoba, voči ktorej sa konanie vedie, nie je zaťažená povinnosťou dokazovať svoju nevinu. Je tak úlohou trestajúceho orgánu verejnej správy dokazovaním zistiť skutkový stav v rozsahu potrebnom pre riadne rozhodnutie vo veci. V nadväznosti na to je však potrebné poukázať na relevantnú okolnosť, že pri vykonávaní takéhoto dokazovania nie je orgán verejnej správy viazaný návrhmi účastníkov administratívneho konania. Keďže však účastník administratívneho konania má právo dôkaznej iniciatívy, tomuto právu zodpovedá povinnosť trestajúceho orgánu vyrovnať sa aj s otázkou, prečo nevykonal dôkazy, ktoré navrhol účastník konania.
35.V okolnostiach prípadu žalobcu sa tak správny súd ako s prvou otázkou, ktorá bola v hre a s ktorou bolo potrebné sa vysporiadať, zaoberal okolnosťou dostatočnosti zistení a im predchádzajúcich zabezpečených dôkazov, ktoré realizoval vo veci žalobcu prvostupňový orgán verejnej správy ( inšpektorát práce ). Druhou relevantnou otázkou sa stalo posúdenie splnenia povinnosti orgánov verejnej správy vysporiadať sa s odmietnutím návrhov žalobcu na vykonanie dokazovania a tiež s relevantnou obhajobnou argumentáciou žalobcu. V rámci odpovedí na tieto otázky správny súd riešil aj čiastkové súvisiace otázky, ktoré žalobca v kontexte prezentovaných dvoch ťažiskových otázok takisto formuloval.
36.Z obsahu administratívneho spisu a tiež z obsahu odôvodnení oboch rozhodnutí, tak prvostupňového rozhodnutia, ako aj rozhodnutia žalovaného vyplýva, že sumár dôkazov svedčiacich v neprospech
žalobcu, ktoré inšpektorát práce vo svojom rozhodnutí prezentoval a o vyhodnotenie ktorých oprel svoj skutkový záver, že kontrolovaná osoba vykonávala na kontrolovanom pracovisku pre žalobcu pomocné práce, teda závislú prácu, boli : protokol spísaný troma inšpektormi práce, zápisnica o podaní informácie od kontrolovanej osoby, obsah špecifikovaného registra v relevantnom čase ( bezprostredne po vykonaní inšpekcie práce ) a tiež obsah informácií zo živnostenského registra.
37.Žalobca v správnej žalobe, pokiaľ ide o protokol spísaný inšpektormi práce a tiež o zápisnicu o podaní informácie od kontrolovanej osoby, sa snaží spochybniť hodnotu uvedených dôkazov, namietajúc ich nevierohodnosť poukazom na skutočnosť, že ide o dôkazy produkované samotným trestajúcim orgánom.
38.Správny súd sa podrobne oboznámil s obsahom protokolu, z ktorého vyplýva, že inšpekciu práce vykonali traja inšpektori práce, ktorí pri jej realizácii zistili, že sa na kontrolovanom pracovisku ( Rekonštrukcia Obecného úradu Kendice ) dňa 31.07.2019 v čase 09.05 hod., keď vstúpili na toto pracovisko, nachádzala jedna fyzická osoba, ktorá pre kontrolovaný subjekt vykonávala pomocné práce. Podľa vyjadrenia inšpektorov práce obsiahnutom v protokole bola kontrolovaná osoba vyzvaná, aby sa preukázala dokladom totožnosti a vysvetlila dôvod prítomnosti na pracovisku. Podľa inšpektorov práce kontrolovaná osoba po riadnom poučení uvedenom v zápisnici o podaní informácie, ktorému porozumela a potvrdila túto skutočnosť svojim podpisom, uviedla tieto informácie: „Dnes 31.07.2019 som na tomto pracovisku prvý deň asi od 9.00 a budeme tu, kým sa nedokončí práca. Vykonávam pomocné práce. Do práce ma zavolal pán A. B.. On mi zadal prácu, určil mi aj pracovný čas. Prácu vykonávam v jeho mene. Zatiaľ som nepodpisoval žiadnu zmluvu alebo dohodu.“ V protokole inšpektori práce uviedli, že prostredníctvom vstupu cez „GRID kartu“ bolo zistené, že kontrolovaná osoba nebola v čase vykonávanej kontroly prihlásená do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia vedeného Sociálnou poisťovňou. Takisto v ňom uviedli, že podľa obsahu Živnostenského registra predmetom činnosti žalobcu sú okrem iného aj prípravné práce k realizácii stavby.
39.Správny súd k otázke objektivity a teda vierohodnosti protokolu spísaného inšpektormi práce považuje za potrebné akcentovať niekoľko podľa neho relevantných skutočností. V prvom rade je toho názoru, že protokol zachycujúci vyjadrenia priamych aktérov vykonanej kontroly – inšpektorov práce, nemožno považovať a priori za neobjektívny dôkaz iba z toho titulu, že ide o dôkaz produkovaný samotným orgánom verejnej správy, resp. jeho zamestnancami. Objektivita takéhoto protokolu je samozrejme účastníkom správneho konania teoreticky spochybniteľná, takéto spochybnenie sa však nemôže opierať iba o domnienky, ale o jasné a preukázateľné fakty. Nemožno totiž opomenúť, že inšpektor práce má postavenie verejného činiteľa, čo zvýrazňuje jeho nezávislosť a nestrannosť, pričom inšpektor práce ako štátny zamestnanec vykonávajúci štátnu službu na služobnom úrade, ktorým je inšpektorát práce podlieha režimu štátnej služby, ktorý upravuje príslušný zákon, kde táto štátna služba je budovaná na princípoch ( okrem iných ) profesionality, nestrannosti a etiky. V posudzovanom prípade žalobcu navyše pre posilnenie aspektu transparentnosti a objektivity vykonávanej kontroly sa na jej realizácii nezúčastnil jediný inšpektor, ale súčasne traja inšpektori práce. Správny súd takisto upozorňuje, že rozhodnutie najvyššieho súdu, resp. právne závery v ňom judikované, na ktoré poukazuje žalobca sa týkajú prípadu so značne odlišným skutkovým základom ( priestupok riešený políciou ) a teda závery tohto rozhodnutia nemožno paušalizovať a vzťahovať ich v plnom rozsahu prezentovaných právnych záverov aj na prípad žalobcu.
40.Správny súd takisto podrobne preskúmal obsah zápisnice o podaní informácie, z ktorej vyplýva, že kontrolovaná osoba potvrdila svojim podpisom, že bola oboznámená s obsahom poučenia, v ktorom bolo poukázané na povinnosť poskytnutia pravdivého a úplného vysvetlenia pred orgánmi štátnej správy. Vysvetlenie poskytnuté kontrolovanou osobou je podľa obsahu zápisnice totožné so znením prezentovaným v protokole inšpektorov práce. Správny súd k obsahu vysvetlenia, tak ako je v zápisnici zachytené konštatuje, že tento obsah, resp. zvolená štylizácia nijako nenasvedčuje tomu, že by išlo o neautentické vyjadrenia. Za jediný odbornejší termín, ktorý je v ňom použitý možno považovať slovné spojenie: „prácu vykonávam v jeho mene“, celý zvyšok obsahu vysvetlenia tvoria bežné štylizačné vyjadrenia, u ktorých nemožno usudzovať, že by mali špeciálny odborný charakter, ktorý nie je bežný laik spôsobilý skoncipovať. Správny súd tak uzatvára, že ani obsah zachyteného vyjadrenia kontrolovanej osoby a ani zvyšný obsah zápisnice nijako nenasvedčuje tvrdeniu žalobcu o kladení neprípustných otázok zo strany inšpektorov práce, resp. tvrdeniu o nedostatku autentickosti obsahu zápisnice o poskytnutí informácie. Správny súd sa nestotožňuje ani s argumentáciou žalobcu,
resp. s jeho tvrdeniami o akejsi „zníženej svedeckej spôsobilosti“ kontrolovanej osoby. Správny súd má za to, že vek kontrolovanej osoby ( sedemnásť rokov ), pri ktorom už daná osoba v zmysle právnej úpravy dávno disponuje pracovnoprávnou subjektivitou zamestnanca, je vekom, keď takáto osoba má primeranú intelektuálnu spôsobilosť rozumieť obsahu dotknutého poučenia a tiež predmetu a zmyslu vykonávanej inšpekcie práce. Žalobca iné relevantné tvrdenia, ktoré by boli spôsobilé spochybniť intelektuálnu disponovanosť kontrolovanej osoby porozumieť obsahu a významu úkonov súvisiacich s vykonávanou inšpekciou práce, nepredložil. Správny súd na tomto mieste uzatvára, že výsledok poskytnutých informácií, predstavuje v právne vymedzenom rozsahu operatívny zákonný dôkazný prostriedok, slúžiaci na dôkladné preverenie skutočností súvisiacich s nelegálnou prácou a nelegálnym zamestnávaním. Zistenia inšpektorov práce obsiahnuté v zápisnici o podaní informácie vyhotovenej postupom podľa ust. § 16 ods. 5 zákona o inšpekcii práce sú dôkazom zadováženým v právnom režime tohto zákona a tvoria preto legálny dôkazný základ pre administratívne konanie.
41.Vo vzťahu k potrebe riadneho vysporiadania sa s návrhmi účastníka konania, predovšetkým s dôvodmi odmietnutia dôkazov na jeho obhajobu, žalobca odkazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 10Sžd/7/2013 z 26. 06. 2013, ktoré akcentuje hrozbu neobjektívnosti rozhodovania v oblasti správneho trestania, resp. posudzovania a výberu dôkazov vyplývajúcu z postavenia orgánu správneho trestania, u ktorého je kumulované postavenie objasňujúceho, navrhujúceho a súčasne rozhodujúceho orgánu. Správny súd sa stotožňuje s argumentáciou žalobcu o potrebe takéhoto zdôvodnenia, kedy táto potreba je osobitne naliehavá predovšetkým v prípadoch tzv. dôkaznej núdze spočívajúcej „ v tvrdení proti tvrdeniu“, keď existuje jediný dôkaz v prospech viny a tým jediným dôkazom je práve dôkaz produkovaný samotným orgánom verejnej správy a na druhej strane dôkazom v prospech neviny, je zase tvrdenie účastníka konania popierajúceho spáchanie správneho deliktu. Správny súd považuje na tomto mieste za nevyhnutné upozorniť, že takýmto prípadom nie je posudzovaná situácia žalobcu a jeho prípad rozhodne nemožno kvalifikovať ako stav dôkaznej núdze.
42.Tak ako už bolo uvedené v bode 35. odôvodnenia tohto rozsudku, skutkový stav ustálený prvostupňovým orgánom verejnej správy sa neopieral o jediný izolovaný dôkaz. Išlo o skupinu dôkazov, jednak o vyjadrenie priamych aktérov kontroly – troch inšpektorov práce, ktorí priamo na mieste kontroly zaznamenali prítomnosť kontrolovanej osoby a ňou vykonávanú činnosť, ktorú kvalifikovať ako výkon pomocných stavebných prác si podľa názoru správneho súdu nevyžaduje žiadne osobitné zručnosti a špeciálne preverovanie, postačuje krátke vizuálne pozorovanie, na základe ktorého dokáže aj bežný laik posúdiť, či sa dotknutá osoba zúčastňuje stavebných prác, resp. pomocných stavebných prác. Ďalším dôkazom bolo spontánne vyjadrenie kontrolovanej osoby zachytené v zápisnici o poskytnutí informácie, ktorej neobjektívnosť, tak ako už bolo uvedené v bode 39. odôvodnenia tohto rozsudku, správny súd nezistil. Tretím dôkazom bol záznam, resp. stav v príslušnom registri Sociálnej poisťovne v relevantnom čase, takisto obsah informácií zo Živnostenského registra. Správny súd konštatuje, že obsah zistení vyplývajúcich zo všetkých týchto dôkazov si vzájomne korešponduje, nevykazuje žiadne rozpory a všetky tieto dôkazné prostriedky vypovedajú o priebehu deja zhodne.
43.Správny súd za jednu z relevantných otázok týkajúcich sa hodnotenia orgánmi verejnej správy získaných dôkazov, ktorá v posudzovanej veci žalobcu rezonovala a ktorú predostreli orgány verejnej správy, pričom žalobca na ňu reagoval svojou proti argumentáciou, považuje prezentovaný právny názor prevzatý z rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, a síce Krajského súdu v Košiciach, rozsudok sp. zn. 7S/123/2017 zo dňa 12.06.2019. Uvedená judikatúra pri získavaní dôkazov využívaných v rámci správneho trestania deliktov nelegálneho zamestnávania pripisuje jedinečnú hodnotu prvotným informáciám získaným priamo od kontrolovaných osôb bezprostredne počas vykonávania inšpekčnej kontroly dôvodiac, že takto poskytnuté informácie sú podávané spontánne a nie sú skreslené pod tlakom snahy dotknutého účastníka konania ( zamestnávateľa ) ohrozeného uložením sankcie, sa jej uloženiu vyhnúť. Žalobca toto stanovisko odmieta argumentujúc, že ide o generalizované tvrdenie, ktoré nemožno aplikovať na každý prípad bezpodmienečne. Správny súd v tomto kontexte uvádza, že zásada voľného hodnotenia dôkazov ako jedna zo základných zásad trestného konania a upravená aj v ust. § 34 ods. 5 zákona o správnom konaní a uplatňovaná aj v správnom trestaní síce znamená, že zákon nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných k preukázaniu určitej skutočnosti a váhu jednotlivých dôkazov, je však potrebné upozorniť na to, že to platí na začiatku dokazovania, pričom po obstaraní jednotlivých dôkazov, v následnom procese ich hodnotenia sa vyjavuje význam jednotlivých dôkazov a niektoré z nich môžu nadobudnúť charakter dôkazu významného, ba dokonca kľúčového ( viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 329/2021 z 24.05.2023, bod 52. a 58.).
Správny súd sa s argumentáciou orgánov verejnej správy, ktorú prevzali zo špecifikovanej judikatúry všeobecného súdu stotožňuje, keďže prezentované argumenty sú logické a jasné a v konkrétnom prípade žalobcu neboli zistené dôvody, ktoré by ich podstatu spochybňovali a robili tak pre prípad žalobcu túto argumentáciu neuplatniteľnou. Obsah označenej judikatúry navyše konvenuje zmyslu a účelu dotknutej právnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 82/2005, ktorého cieľom je chrániť nielen spoločnosť pred nelegálnou prácou a nelegálnym zamestnávaním, ale aj chrániť fyzické osoby, pre ktoré nelegálna práca prináša sociálnu neistotu. Tak ako už bolo vysvetlené, kontrolovaná osoba po vykonaní inšpekcie a následnom zistení, že vykonáva prácu bez písomného založenia pracovnoprávneho vzťahu, sa s veľkou pravdepodobnosťou môže dostať do situácie, keď v závislom postavení ( potreba udržania si práce ) je na ňu vyvíjaný tlak zo strany účastníka konania ( usilujúceho sa vyhnúť hroziacej sankcii ), aby svoje pôvodné spontánne vyjadrenia korigovala. Inými slovami možno povedať, že kontrolovaná osoba, ako subjekt disponujúci cennými informáciami relevantnými pre posúdenie skutkového stavu sa po vykonaní inšpekcie práce môže s veľkou pravdepodobnosťou ocitnúť v neslobodnej situácii, ktorá má výrazne negatívny vplyv na objektívnosť jej ex post „svedectva“. Je preto z hľadiska potreby získania objektívnych a nedeformovaných svedectiev taktické a tiež je v záujme ochrany kontrolovanej osoby korektné, vykonať inšpekčnú kontrolu zameranú na získanie informácii transparentným spôsobom, a to buď takým spôsobom, ako tomu bolo v prípade žalobcu, keď sa kontroly zúčastnili v záujme objektivity traja inšpektori práce súčasne, prípadne zmapovaním ( zaznamenaním ) výkonu inšpekčnej kontroly audiovizuálnymi prostriedkami.
44.Žalobca sa svoje tvrdenia o dôvode prítomnosti kontrolovanej osoby na mieste zastihnutia inšpektormi práce snažil podporiť právnou vetou konkrétneho rozhodnutia najvyššieho súdu, kde tento publikoval, že „prítomnosť fyzickej osoby na budúcom pracovisku môže mať svoj právny titul i v predzmluvnom vzťahu, pri ktorom je preukázaná bezprostredná časová súvislosť“. V prvom rade správny súd poukazuje na to, že je kontext formulovaného právneho názoru uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu sporný, keďže týmto rozhodnutím bolo potvrdené preskúmavané rozhodnutie príslušného krajského súdu, v ktorom tento ako správny súd konštatoval, že v správnom konaní nelegálne zamestnávanie na strane žalobcu preukázané bolo ( teda v ňom argumentáciu žalobcu, že išlo o prítomnosť na budúcom pracovisku z titulu predzmluvných vzťahov krajský súd neprijal ) a práve z tohto dôvodu krajský súd zrušil iba napadnuté rozhodnutie druhostupňového orgánu verejnej správy ( nie aj prvostupňové rozhodnutie ) a to z dôvodu vady nedostatočnej špecifikácie porušenia povinnosti ( skutku ), za ktorý bola uložená žalobcovi pokuta vo výroku rozhodnutia. Bez ohľadu na uvedené správny súd uvádza, že obdobné tvrdenia ( o prítomnosti kontrolovanej osoby na pracovisku z titulu zaučenia ), akým sa účastník konania snaží obhájiť svoju nevinu, musia byť podporené hodnovernými faktami, čo rozhodne nie je prípad žalobcu.
45.K otázke nariadenia ústneho pojednávania v správnom konaní správny súd vo všeobecnosti poukazuje na ustálenú judikatúru, podľa ktorej orgán verejnej správy nie je s odkazom na ust. § 21 ods. 1 zákona o správnom konaní povinný nariaďovať ústne pojednávanie, je však limitovaný povinnosťou zistiť presne a úplne skutočný stav veci ( napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 7Sžo 1/2013 z 24. 09. 2014 a 8Sžo 66/2013 z 20. 11. 2014 ). Nenariadenie ústneho pojednávania teda samo osebe bez ďalšieho nie je zákonnou vadou administratívneho konania, vadou je nedostatočne zistený skutkový stav veci. Nenariadenie ústneho pojednávania bolo v rozhodnutí žalovaného odôvodnené tým, že dôkazy zabezpečené v dotknutom správnom konaní mali povahu jasnú a jednoznačnú a umožňovali správne ustáliť skutkový stav veci, pričom podľa mienky žalovaného nepredložil žalobca vo svojich návrhoch také dôkazy, ktoré by vzbudzovali dôvodnú pochybnosť o skutkovom stave zistenom inšpektorátom práce ( prvostupňovým orgánom verejnej správy ). Správny súd konštatuje, že bol tento postup orgánu verejnej správy zákonný a správny. Po oboznámení sa s priebehom jednotlivých úkonov administratívneho konania, predovšetkým s obsahom už vymedzeného sumáru dôkazov zabezpečených v rámci vykonanej inšpekčnej kontroly, tak ako to už bolo konštatované, nemá totiž správny súd pochybnosti o tom že všetky spomenuté dôkazné prostriedky v ňom zabezpečené vypovedajú o priebehu deja totožne, nevykazujú rozpory a zároveň spĺňajú požiadavku objektivity ( viď body 38., 39., 41. a 42. odôvodnenia tohto rozsudku ), teda sú pre správny súd vierohodné. Správny súd sa zároveň stotožňuje so stanoviskom žalovaného, v ktorom konštatoval, že dôkazy navrhované žalobcom nevykonal, keďže ich nepovažoval za spôsobilé dôvodne spochybniť skutkový stav ustálený na základe inšpektormi práce zhromaždeného sumáru dôkazov ( dôvody tohto svojho stanoviska uvádza správny súd v nasledujúcich bodoch odôvodnenia tohto rozsudku, v ktorých posúdil náležitosť argumentácie, prostredníctvom ktorej sa orgány verejnej správy vysporiadali s obranou žalobcu a s
odmietnutím jeho dôkazných návrhov). Z právnej teórie vyplýva, že ak by orgány verejnej správy pristúpili k nariadeniu ústneho pojednávania bez toho, aby si to vyžadovala povaha veci a nebolo to dostatočne opodstatnené, najmä v konaniach, kde je spoľahlivo zistený a preukázaný skutkový stav veci bez toho, aby sa v ňom vyskytovali rozpory, riskovali by tým porušenie jednej zo základných zásad správneho konania, a to rýchlosti a hospodárnosti konania.
46.V prípadoch, kde sú proti sebe prezentované protikladné hodnotenia skutkového stavu reprezentantom orgánu správneho trestania na jednej strane a páchateľom správneho deliktu na strane druhej, je nutné pomeriavať hodnovernosť tvrdení orgánu správneho trestania dôkazmi, ktoré sú schopné túto hodnovernosť spochybniť ( pozri rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžd/12/2014 z 24. 3. 2015 ). Správny súd pre úplnosť poznamenáva, že orgány verejnej správy v rámci správneho konania mohli a mali povinnosť reagovať len na tie obhajobné argumenty, ktoré boli prednesené v rámci správneho konania, pričom s návrhmi žalobcu na vykonanie dôkazov sa mohli a mali vysporiadať len v tom kontexte, ktorý bol žalobcom v správnom konaní naozaj prezentovaný. V rámci vedeného správneho konania spochybňoval žalobca skutkový záver inšpektorátu práce, podľa ktorého kontrolovaná osoba vykonávala pomocné práce pre žalobcu bez kvalifikovaného založenia pracovnoprávneho vzťahu, naproti ktorému predkladal tvrdenie, že tomu tak nebolo a skutočným dôvodom prítomnosti kontrolovanej osoby na pracovisku bola potreba jej zaučenia. Na preukázanie tohto tvrdenia navrhol vypočuť žalobca seba, osobu, ktorá mala poskytnúť zaučenie a tiež samotnú kontrolovanú osobu. Orgány verejnej správy takéto tvrdenie predkladané žalobcom odmietli, pričom sa odvolávali na jasné zistenie skutkového stavu inšpektormi práce, ktorí „Ad oculos“ ( na vlastné oči ) videli kontrolovanú osobu na kontrolovanom pracovisku vykonávať prácu ( pomocné stavebné práce ), pričom samotná kontrolovaná osoba svojim vyjadrením túto skutočnosť potvrdila a nijako sa nesnažila tento fakt ani len spochybniť uvedením informácie, že sa na pracovisku nachádza z dôvodu zaučenia. Na základe uvedeného vyhodnotili orgány verejnej správy tvrdenie žalobcu ako tendenčné, nedôveryhodné a poukazujúc na už spomenutú judikatúru odmietli vykonať ex post „svedectvo“ kontrolovanej osoby z dôvodu jeho nedôveryhodnosti, kedy tento aspekt vysvetlili práve poukazom na dotknutú judikatúru. Správny súd práve tento uvedený argument orgánov verejnej správy, že kontrolovaná osoba počas vykonávanej inšpekčnej kontroly informáciu o svojej prítomnosti na mieste kontroly z dôvodu zaučenia vôbec neuvádzala, pričom jej nič nebránilo takúto informáciu predostrieť, považuje za argument výpovedný a zásadný. Podľa názoru správneho súdu osoba, ktorá sa nachádza na budúcom pracovisku z dôvodu potreby zaučenia a bola budúcim zamestnávateľom na pracovisko práve z tohto dôvodu prizvaná, je si takejto jednoduchej skutočnosti plne vedomá a je preto celkom nelogické, aby namiesto toho, aby poskytla počas kontroly informáciu o tom, že sa na pracovisku nachádza pre potreby zaučenia, informovala celkom mylne kontrolujúcich inšpektorov, že vykonáva na mieste kontroly pomocné práce. Správny súd tak hodnotí argumentáciu orgánov verejnej správy, v rámci ktorej sa vysporiadali s obhajobou žalobcu a jeho návrhmi na vykonanie dôkazov ako náležitú, jasnú a zároveň racionálnu.
47.Vychádzajúc z jednotlivých čiastkových záverov má správny súd zároveň za to, že v dotknutom správnom konaní žalobcom prezentované základné zásady trestného konania, ktoré musí rešpektovať aj orgán správneho trestania rešpektované boli. Bola rešpektovaná tak zásada prezumpcie neviny, keďže orgány verejnej správy záver o účelovosti tvrdení žalobcu riadne vysvetlili, keď tieto tvrdenia konfrontovali zo získanými dôkazmi a výsledkami ich vyhodnotenia. Nebola porušená ani zásada in dubio pro reo, ktorá v správnom trestaní znamená, že orgán verejnej správy je povinný dokázať vinu obvineného zo správneho deliktu, a ak sú o nej pochybnosti, musí rozhodnúť v prospech obvineného zo správneho deliktu ( obdobne pozri rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6Sžo 34/2007 /R 11/2014/ ), dôkazy získané orgánmi verejnej správy totiž tak, ako už bolo povedané kvalifikoval správny súd ako dostatočné na riadne zistenie skutkového stavu. Rovnako bolo garantované právo žalobcu vyjadriť sa k veci, pretože orgány verejnej správy dali žalobcovi príležitosť, aby mohol svoje práva a záujmy účinne obhajovať, umožnili mu vyjadriť sa k získaným podkladom a k vykonaným dôkazom, čo aj žalobca urobil, pričom odmietnutie ním navrhovaných dôkazov orgány verejnej správy náležite zdôvodnili a vysporiadali sa s jeho obhajobnou argumentáciou, takýmto spôsobom zároveň rešpektovali skutočný obsah zásady voľného hodnotenia dôkazov.
48.Pre úplnosť správny súd uvádza a objasňuje, že žalobca síce vykonanie dokazovania pred správnym súdom nenavrhol, k správnej žalobe však pripojil čestné vyhlásenia a tzv. stavebný denník, resp. jeho kópiu, na ktoré nadväzovali nové informácie, žalobcom v správnom konaní dovtedy neprezentované. Správny súd i napriek tomu nemal dôvod iniciatívne, z vlastného presvedčenia pristúpiť k vykonaniu
dokazovania, keďže irelevantnosť uvedených informácií bola pre správny súd objasnená jednak posúdením obsahu vyjadrenia a dupliky žalovaného a tiež logickou úvahou správneho súdu. Žalovaný vyjasnil žalobcom načrtnutú otázku o skutočnom mieste prítomnosti kontrolovanej osoby v čase inšpekcie, a síce, že bola kontrolovaná osoba zastihnutá počas inšpekcie pri výkone pomocných prác na kontrolovanom pracovisku, pričom na priľahlom parkovisku o ktorom hovorí žalobca, došlo iba k spisovaniu zápisnice. Pokiaľ ide o spomenutý stavebný denník podľa správneho súdu svedčí jeho obsah jednoznačne iba o tom, že výkon prác, ku ktorým bol zazmluvnený žalobca nebol v stavebnom denníku pre inkriminovaný deň zaznamenaný, takýto jeho obsah však nie je sám osebe spôsobilý jednoznačne vylúčiť, že v uvedený deň pomocné stavebné práce neboli kontrolovanou osobou na kontrolovanom pracovisku vykonávané.
49.Správny súd tak uzatvára, že skutkové poznatky orgánov verejnej správy boli v priebehu administratívneho konania získané zákonným dôkazným postupom a vyhodnotené v súlade so zásadou materiálnej pravdy. Keďže správny súd nezistil pochybnosti v postupe a argumentácii orgánov verejnej správy prezentovanej v oboch ich rozhodnutiach, námietkam žalobcu nevyhovel a jeho správnu žalobu zamietol.
50.Vo veci trov správneho súdneho konania rozhodol správny súd podľa ust. § 168 Správneho súdneho poriadku a keďže žalobca nemal v konaní úspech a úspešnému žalovanému nevznikli také účelne vynaložené trovy, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať, správny súd žalovanému nárok na ich náhradu voči žalobcovi nepriznal.
51.Správny súd v preskúmavanej právnej veci rozhodol v senáte jednohlasne v pomere hlasov 3 : 0 ( § 139 ods. 4 Správneho súdneho poriadku ).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny súd v Košiciach. Kasačná sťažnosť sa podáva na Správnom súde v Košiciach, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal ( ust. § 443 ods. 2 v spojení s ust. § 444 ods. 1 Správneho súdneho poriadku ).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa ust. § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti ( § 445 ods. 1,2 Správneho súdneho poriadku ). Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 Správneho súdneho poriadku ).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.