Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11S/23/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šiškovej a členov senátu Mgr. Mareka Janigloša a JUDr. Dariny Vargovej, v právnej veci žalobcu: Feliz s.r.o., Majzonovo námestie 2A, Nové Zámky, IČO: 36 357 243, zastúpeného právnym zástupcom: CONSULTA s.r.o., Šafárikovo námestie 4, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 31 318 495, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o správnej žalobe zo dňa 04. 03. 2021 proti rozhodnutiu žalovaného č. 102003606/2020 zo dňa 16. 12. 2020, takto

rozhodol:

Súd žalobu z a m i e t a .

Žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

I. Priebeh administratívneho konania

1. Z predloženého administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že žalobca dňa 28. 05. 2012 podal daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2012, v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet v sume 158.079,91 eur. Správca dane dňa 20. 06. 2012 začal u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie nároku alebo jeho časti za toto zdaňovacie obdobie.

2. Daňová kontrola u žalobcu bola ukončená dňa 11. 09. 2012 (prerokovaním protokolu) bez nálezu a správca dane v protokole z daňovej kontroly potvrdil nadmerný odpočet v sume 158.079,91 eur. Nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie apríl 2012 v sume 158 079,91 eur bol žalobcovi vrátený dňa 21. 09. 2012, t. j. do 10 dní od skončenia daňovej kontroly.

3. Dňa 30. 04. 2014 žalobca elektronicky podal žiadosť, v ktorej požiadal o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 2012 v sume 158.079,91 eur podľa o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

4. Správca dane odpovedal na žiadosť žalobcu oznámením zo dňa 02. 05. 2014, v ktorom uviedol, že v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu za uvedené zdaňovacie obdobie bola správcom dane začatá daňová kontrola, dňom 20. 06. 2012 a po jej ukončení správca dane vrátil žalobcovi nadmerný odpočet dňa 21. 09. 2012, teda v lehote 10 dní od skončenia daňovej kontroly a podľa jeho názoru nedošlo k naplneniu ust. o správe daní na priznanie úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu, pretože správca dane vrátil nadmerný odpočet daňovému subjektu v zákonom stanovenej lehote.

5. Na základe upozornenia prokurátora Krajskej prokuratúry Nitra č. Kd 203/16/4400-6 zo dňa 07. 12. 2016 správca dane vydal rozhodnutie dňa 09. 01. 2017, ktorým žiadosti žalobcu doručenej dňa 30. 04. 2014 o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2012 nevyhovel a úrok mu nepriznal. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný svojim rozhodnutím č. 100649246/2017 zo dňa 19. 04. 2017 tak, že rozhodnutie správcu dane zo dňa 09. 01. 2017 potvrdil.

6. Žalobca podal proti uvedenému rozhodnutiu žalovaného správnu žalobu, o ktorej rozhodol správny súd - Krajský súd v Nitre rozsudkom č. k. -82 zo dňa 27. 06. 2018 tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného zo dňa 19. 04. 2017 ako i rozhodnutie Daňového úradu Nitra zo dňa 09. 01. 2017 a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. O kasačnej sťažnosti žalovaného proti uvedenému rozsudku správneho súdu rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. zo dňa 27. 02. 2020 tak, že zrušil rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. -82 zo dňa 27. júna 2018 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

7. Rozsudkom č. k. zo dňa 27. mája 2020 Krajský súd v Nitre rozhodol tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného zo dňa 19. 04. 2017 a rozhodnutie Daňového úradu Nitra zo dňa 09. 01. 2017 a vec vrátil Daňovému úradu Nitra na ďalšie konanie.

8. Daňový úrad Nitra vydal následne dňa 27. 08. 2020 rozhodnutie, ktorým nepriznal žalobcovi podľa o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov úrok z nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 2012 zo sumy nadmerného odpočtu vo výške 158.079,91 eur.

9. O odvolaní žalobcu proti uvedenému rozhodnutiu správcu dane zo dňa 27. 08. 2020 rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 102003606/2020 zo dňa 16. 12. 2020 tak, že citované rozhodnutie potvrdil.

II. Zhrnutie napadnutého rozhodnutia žalovaného 10. V rozhodnutí č. 102003606/2020 zo dňa 16. 12. 2022 žalovaný uviedol, že preskúmal rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní, s ním súvisiaci zaslaný spisový materiál. Popísal skutkový stav, ako je uvedený v časti I. tohto rozsudku.

11. Ďalej v odôvodnení uviedol, že zákon o DPH účinný v čase rozhodovania správcu dane i žalovaného už obsahoval ustanovenie § 79a, nad ktorého aplikáciou uvažoval krajský súd a v zmysle ktorého v prípade začatia daňovej kontroly patrí daňovému subjektu úrok z nadmerného odpočtu po uplynutí 6 mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1. 2 alebo 5. Ide tu o právnu úpravu nároku, ktorý si žalobca uplatňoval. Krajský súd považoval za zrejmé, že toto ustanovenie nie je v zmysle intertemporálneho ustanovenia § 85ke zákon o DPH aplikovateľné na súdenú vec s tým, že išlo o daňovú kontrolu ukončenú do 31. 12. 2016.

12. Podľa zjednocujúceho stanoviska správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. októbra 2019 sp. zn. Snj 36/2019 k zjednoteniu rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu ohľadne náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR 6/2019 pod č. 56. ustanovenie 79a zákona o DPH v znení účinnom od 01. januára 2017 je v pomere špeciality ustanoveniu § 79 ods. 3 Daňového poriadku v znení účinnom od 1. januára 2012. Vnútroštátna úprava právneho poriadku Slovenskej republiky spočívajúca v ustanovení § 85ke vety druhej zákona o DPH v znení účinnom od 1. januára 2017 nie je súlade s právom Európskej únie, a to najmä s uznesením Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré má aplikačnú prednosť s účinkom ex tunc. Na zabezpečenie súladu s právom Európskej únie sú orgány verejnej správy a súdy povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia. Uviedol, že kasačný súd považoval argumentáciu žalobcu o všeobecnej subsidiarite § 79 ods. 3 daňového poriadku a jeho použiteľnosti na súdenú vec za takú, ktorá nezohľadňuje právo štátu na vykonanie daňovej kontroly v primeranej lehote.

13. Správca dane konštatoval, že nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie apríl 2012 bol daňovému subjektu vrátený v lehote šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu. V zmysle , platiteľ má nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu podľa vo forme úroku z nadmerného odpočtu len v tom

prípade, ak daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa , alebo ods. 5 a nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa , alebo ods. 5 V tomto prípade bol nadmerný odpočet DPH vrátený dňa 21. 09. 2012, čiže v lehote 6 mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie. Podľa .. úrok sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa , alebo ods. 5 do dňa jeho vrátenia vrátane. Podľa , úrok z nadmerného odpočtu sa neprizná, ak nie je viac ako 5 eur.

14. Na základe takto zisteného skutkového stavu správca dane v rozhodnutí konštatoval, že z dôvodu trvania daňovej kontroly v čase odo dňa 20. 06. 2012 do dňa 11. 09. 2012 bol nadmerný odpočet vrátený dňa 21. 09. 2012, t. j. v lehote do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, a teda nie je možné aplikovať na výpočet úroku z nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 2012 ustanovenie ako náhradu za zadržiavanie nadmerného odpočtu DPH počas výkonu daňovej kontroly.

15. S tvrdením žalobcu, že o úrokoch z oneskoreného vrátenie nadmerného odpočtu nie je možné rozhodnúť pre nedostatok legislatívnej úpravy žalovaný nesúhlasil, nakoľko v prejednávanom prípade nejde o oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu, teda nejde o sankčný úrok. V prejednávanej veci ide o zadržaný nadmerný odpočet z dôvodu výkonu daňovej kontroly, teda ide o kompenzačný úrok, čo konštatoval aj Najvyšší súd SR v bode 33 rozsudku sp. zn. zo dňa 27. 02. 2020.

16. Žalobca v bodoch 4. až 6. odvolania poukázal na to, že kasačný súd v rozsudku sp. zn. , vychádzajúc zo zjednocujúceho stanoviska správneho kolégia Snj 36/2019 odkazuje na uznesenie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/15 Kovozber. ktoré ako právo Európskej únie má aplikačnú prednosť s účinkom ex tunc. Z uvedeného dôvodu sú orgány verejnej moci povinné zdržať sa aplikácie ustanovenia vety druhej (prechodné ustanovenia k účinného od 01. 01. 2017). V tejto súvislosti žalobca poukázal na skutočnosť, že „žiadosť o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu“ prvýkrát podal dňa „23. 04. 2014“, čo je takmer tri roky pred účinnosťou ustanovenia a v nadväznosti na uvedené namietal retroaktívnu aplikáciu ustanovenia

17. Žalovaný považoval uvedené námietky za nedôvodné, nakoľko k uvedenému postupu bol správca dane pri priznaní úroku viazaný právnym názorom Krajského súdu v Nitre uvedeného v rozsudku sp. zn. -156 zo dňa 27. 05. 2020, ktorý v bode 30. uvádza, že úniové právo sa na základe jeho bezprostrednej aplikovateľnosti priamo stáva súčasťou právnych poriadkov členských štátov, môže sa dostať do rozporu s vnútroštátnou právnou úpravou. V takom prípade má úniové právo podľa prípadovej praxe Súdneho dvora EU prednosť pred vnútroštátnymi predpisom, ktorý je s ním v rozpore a ktorý by nemal byť ďalej aplikovaný. Všetky vnútroštátne orgány aplikujúce právo sú povinné toto vykladať eurokonformne. t. j. v súlade s právom EÚ. Pokiaľ ustanovenie vnútroštátneho predpisu nemožno vyložiť eurokonformne, je orgán aplikujúci právo povinný toto ustanovenie nepoužiť.

18. Žalovaný konštatoval, že správca dane rozhodol v súlade s právnym názorom Krajského súdu v Nitre, a keďže v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/15 Kovozber nesmie byť daňový subjekt výkonom daňovej kontroly ekonomicky znevýhodnený, avšak nemôže mu výkon daňovej kontroly spojený so zadržaním nadmerného odpočtu DPH (pri zachovaní neutrality dane) priniesť ani ekonomickú výhodu. Z dôvodu, že síce senáty Správneho kolégia Najvyššieho súdu SR boli jednotné v tom, že nárok na náhradu za zadržiavané prostriedky vzniká i pred 31. 12. 2016, ale rozchádzali sa vo výške tejto náhrady a určení právneho základu výšky náhrady. Na základe tejto skutočnosti Finančné riaditeľstvo SR požiadalo Najvyšší súd SR. správne kolégium o prijatie zjednocujúceho stanoviska k aplikácii ustanovenia , ktoré upravuje priznanie nároku na úrok zo zadržaného nadmerného odpočtu podľa , aj keď daňová kontrola na vrátenie nadmerného odpočtu podľa . 2 alebo ods. 5 začala pred 01. januárom 2017 a k 01. januáru 2017 nebola skončená.

19. Zjednocujúce Stanovisko vo veciach správnych bod 56 - Zjednotenie rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu ohľadne náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly je

zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 6/2019. Uvádza sa v ňom. že ustanovenie o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 01. januára 2017je v pomere špeciality k ustanoveniu daňového poriadku v znení účinnom od 01. januára 2012. Vnútroštátna úprava právneho poriadku SR spočívajúca v ustanovení vety druhej zákona o DPH v znení účinnom od 01. januára 2017, v znení “Ustanovenie sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa , alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.”, nie je v súlade s právom Európskej únie, a to najmä s uznesením Súdneho dvora Európskej únie vo veci C 120/15 Kovozber, ktoré má aplikačnú prednosť s účinkom ex lune. Na zabezpečenie súladu s právom Európskej únie sú orgány verejnej správy a súdy povinné sa zdržať aplikácie tohto ustanovenia.

20. Správca dane tak pri vydaní odvolaním napadnutého rozhodnutia postupoval v zmysle uvedeného zjednocujúceho stanoviska. Podľa ustanovenia , ak správca dane začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa ods. I, 2 alebo ods. 5 a nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa . 2 alebo ods. 5. platiteľ má nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu podľa odseku 2. Podľa ustanovenia platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, a ak táto úroková sadzba nedosiahne 1,5 %, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5 %. Úrok sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa , alebo ods. 5 do dňa jeho vrátenia vrátane. Posledný deň lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 2012 bol deň 24. 06. 2012. Z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že nadmerný odpočet bol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa , alebo ods. 5, t. j. do 25. 12. 2012. Nadmerný odpočet správca dane vrátil už dňa 21. 09. 2012. Na základe uvedeného odvolací orgán má za preukázané, že daňový subjekt nemá nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu podľa

21. Zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu SR sp. zn. Snj 36/2019 zo dňa 30. 10. 2019 bolo vydané neskôr, až po podaní žiadosti žalobcu o vyplatenie úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu doručeného elektronickými prostriedkami správcovi dane dňa 30. 04. 2014, ale vzhľadom k tomu, že jednotlivé senáty Najvyššieho súdu SR vydávali protirečivé rozhodnutia v totožných veciach, tak Finančné riaditeľstvo SR listom zn. 293981/2019 zo dňa 27. 05. 2019 požiadalo Najvyšší súd Slovenskej republiky, správne kolégium o prijatie zjednocujúceho stanoviska k aplikácii ustanovenia - prechodné ustanovenia k Vychádzajúc z uvedeného stanoviska správneho kolégia Najvyššieho súdu SR odvolací orgán dospel k záveru, že správca dane postupoval správne, keď pri priznaní úroku z nadmerného odpočtu aplikoval ustanovenie , a to bez toho, aby uplatnil ustanovenie druhej vety o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 01. januára 2017, pretože tak zabezpečil, že rozhodnutie bolo vydané v súlade s právom Európskej únie.

22. K tvrdeniu daňového subjektu, že pri výpočte úrokov v prejednávanom prípade je potrebné vychádzať skôr analógiou legis z ustanovenia , no zároveň tie časti uvedeného ustanovenia, ktoré majú retroaktívny charakter a ktoré nie sú v prospech ich adresáta (napr. lehota 6 mesiacov podľa ) nie je možné použiť, resp. aplikovať, žalovaný uviedol, že nie je možné s ním súhlasiť. Z viacerých rozsudkov Súdneho dvora EÚ zaoberajúcich sa výkladom čl. 183 Smernice č. 2006/112/ES (napr. rozsudok C-107/10. ale aj z rozsudkov C-431/12, C-654/13 a C-120/15) vyplynul v súvislosti s aplikáciou vnútroštátneho práva názor, že ak zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality. Prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu stanoviť podmienky, za akých sa majú zaplatiť úroky z nadmerného odpočtu. V súlade s citovanou judikatúrou bola s účinnosťou od 01. 01. 2017 zavedená do vnútroštátneho predpisu úprava zakotvená v v znení neskorších predpisov, ktorá upravuje podmienky ich priznávania. Podľa dôvodovej správy k návrhu sa ustanovením obdobia v rozsahu šiestich mesiacov ponecháva štátu určitý čas na to, aby uplatnil svoju právomoc kontrolovať

oprávnenosť nadmerného odpočtu bez toho, aby sa na toto obdobie zadržania vzťahoval nárok na úrok z nadmerného odpočtu. Uvedená skutočnosť vyplýva aj rozhodnutia SD ELI vo veci C-107/10 Enel Marica Iztok 3 AD a uznesenia SD EU vo veci C-120/15 Kovozber s. r. o., ktoré uvádza, že v bode 4 uvedeného rozhodnutia a v bode 3 uvedeného uznesenia Súdny dvor citoval článok 183 smernice, v ktorých uvádza, cit.: „.Ak za zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH. členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia“. Z uvedeného vyplýva, že ďalšie podmienky si určujú členské štáty, čo je potvrdené aj samotne Súdnym dvorom, ktorý v bode 23 uznesenia C-120/15 Kovozber, cit.: „uznáva, že členské štáty s cieľom zabezpečiť na svojom území správne vyberanie splatnej dane v plnej výške sú povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky a ostatné relevantné dokumenty, ako aj vypočítať a vybrať dlžnú daň. Z toho vyplýva, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly“. Až po uplynutí tejto primeranej lehoty má spoločnosť nárok na priznanie tzv. kompenzačného úroku.

23. K námietkam žalobcu, ktorými poukazoval na rozsudky Ústavného súdu Slovenskej republiky a domáhal sa toho, aby na jeho prípad boli aplikované právne závery v nich uvedené, žalovaný uviedol, že žalobca nepreukázal že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov, nakoľko to bolo jeho dôkazným bremenom. Nestačí uvádzať niektoré právne závery v týchto rozsudkoch uvedené, všeobecné tvrdenia a odkazy na rozhodnutia Ústavného súdu SR s citáciami fragmentov ich textov, i ak to formulovanými odvolacími námietkami žalobca v podstate len vyjadril všeobecný nesúhlas so zisteniami a závermi správcu dane, bez jeho vlastných skutkových tvrdení a konkrétnych námietok podložených dôkazmi alebo inými podkladmi. Takto uplatnené odvolacie dôvody neumožňovali žalovanému prieskum zákonnosti, pretože odvolacie námietky sú nekonkrétne a všeobecné.

24. Žalovaný potvrdil oprávnenosť postupu správcu dane, ktorý pri vydaní rozhodnutia postupoval v súlade s platnými predpismi Slovenskej republiky a s právnymi názormi Krajského súdu v Nitre uvedenými v rozsudku sp. zn. - 156 zo dňa 27. 05. 2020.

III. Argumenty žalobcu v podanej žalobe

25. Žalobca sa žalobou zo dňa 04. 03. 2021 domáhal preskúmania a zrušenie rozhodnutia žalovaného zo dňa 16. 12. 2020, pričom uviedol už skoršie rozhodnutia vydané finančnými orgánmi, ale aj súdmi na základe podaných správnych žalôb a kasačných sťažností.

26. V ďalšej časti popísal skutkový stav , ktorý je popísaný v časti I. tohto rozsudku a preto ho súd nepovažuje za potrebné opakovať. V časti B popísal obsah rozhodnutie orgánu prvého stupňa, v časti C popísal obsah podaného odvolanie proti uvedenému rozhodnutiu správcu dane a v časti D opísal dôvody, ktoré tvoria obsah odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, ktoré sú popísané v časti II. tohto rozsudku.

27. V časti III. správnej žaloby - žalobné body uviedol, že žalovaný nielen že neodstránil nezákonnosť rozhodnutia prvostupňového orgánu, ale tento nezákonný stav ešte viac prehĺbil. Konkrétne konštatoval porušenie zákona, at o ustanovenia § 1 ods. 2, § 63 ods. 5, § 79 ods. 2 prvá veta a ods. 3 prvé dve vety, § 74 ods. 2 daňového poriadku, ktoré aj citoval.

28. K jednotlivým porušenia uviedol, že ust. § 1 ods. 2 daňového poriadku je uvedená jeho všeobecná subsidiarita okrem iných aj vo vzťahu k zákonu o DPH. To znamená, že zákon o DPH je osobitným (špeciálnym) predpisom voči daňovému poriadku ako všeobecnému predpisu a teda osobitná právna úprava obsiahnutá v zákone o DPH má prednosť pred všeobecnou právnou úpravou obsiahnutou v daňovom poriadku.

29. V súčasnosti je otázka kompenzácie - úrokov za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu DPH (resp. daňového preplatku vo všeobecnej terminológii daňového poriadku) riešená jednak v daňovom poriadku (§ 79 ods. 3), ale aj v zákone o DPH (§ 79a zákona o DPH). Je teda zrejmé, že v zmysle aktuálneho právneho stavu je otázka úrokov za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu DPH riešená

komplexne v zákone o DPH a táto úprava má prednosť pred všeobecnou úpravou daňového poriadku. Osobitná úprava tejto problematiky obsiahnutá v § 79a zákona o DPH je účinná iba od 01. 01. 2017, a teda na prejednávané zdaňovacie obdobie (apríl 2012) sa táto osobitná úprava nedá použiť. V čase vrátenia daňového preplatku (21. 09. 2012) až doteraz je stále účinná úprava § 79 ods. 3 daňového poriadku priznávajúca daňovému subjektu nárok na úrok z oneskoreného vrátenia daňového preplatku, vrátane nadmerného odpočtu DPH.

30. Žalovaný v napádanom rozhodnutí nijako nezdôvodnil opomenutie aplikácie všeobecnej subsidiarity daňového poriadku k zákonu o DPH. Taktiež bez akéhokoľvek logického zdôvodnenia žalovaný opakovane v napádanom rozhodnutí tvrdí, že legislatíva Slovenskej republiky nemá právnu úpravu priznania a výpočtu úroku za dobu vykonávania daňovej kontroly ukončenej do 31. 12. 2016. Takáto úprava tu dlhodobo bola v daňovom poriadku, ktorý (ako je už vyššie uvedené) sa subsidiárne vzťahuje aj na zákon o DPH. Žalobca počas celého administratívneho konania tvrdil, že takáto úprava tu existovala a bola obsiahnutá v už spomínanom ust. § 79 ods. 3 daňového poriadku. Žalovaný ani prvostupňový orgán neuviedli ani jeden rozumný dôvod, prečo aj vzhľadom na ustálenú judikatúru Súdneho dvora EÚ nie je možné ustanovenie § 79 ods. 3 daňového poriadku na daný prípad aplikovať.

31. Žalovaný aj prvostupňový orgán sa vo svojich rozhodnutiach vôbec nezaoberali s odvolacími námietkami žalobcu ohľadne ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ vo vzťahu k posudzovanej problematike (C-107/10 a C-120/15). Z rozsudku C-107/10 pritom jednoznačne vyplýva, že akýkoľvek vnútroštátny predpis, ktorý neumožňuje kompenzáciu úrokmi pri oneskorenom vrátení DPH alebo ktorý takúto kompenzáciu priznáva až odo dňa skončenia daňovej kontroly je v rozpore s ust. čl. 183 smernice 2006/112/ES z 28. novembra 20061. Slovenská právna úprava je však v súlade s európskou legislatívou, keďže kompenzácia vo forme úrokov je dlhodobo upravená v daňovom poriadku (§ 79 ods. 3) a od 01. 01. 2017 aj v zákone o DPH (§ 79a).

32. Prvostupňový orgán ani žalovaný nemali žiadny dôvod odchýliť sa od ustálenej európskej judikatúry. Vzhľadom na to, že žalovaný ani prvostupňový orgán sa touto otázkou napriek viacnásobným námietkam zo strany žalobcu vôbec nezaoberali, ich rozhodnutia sú v tomto smere nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

33. Prvostupňové aj napádané rozhodnutia sú celkom jednoznačne v rozpore s ust. § 79 ods. 2 prvá veta a ods. 3 prvé dve vety daňového poriadku. Uvedené ustanovenie ukladá povinnosť správcu dane priznať úroky daňovému subjektu, pokiaľ mu daňový preplatok bude vrátený neskôr ako do 30 dní žiadosti na jeho vrátenie (v prípade DPH podania daňového priznania) a uvádza aj presný výpočet úroku. Táto právna úprava je zároveň v súlade s európskou legislatívou a ustálenou judikatúrou, tak ako uvádzame vyššie. Zároveň citoval právne vety rozsudku SD EÚ C-107/10: „Článok 183 smernice 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, zmenenej a doplnenej smernicou 2006/138 posudzovaný z hľadiska zásady daňovej neutrality, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že všeobecná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, po ktorej uplynutí vzniká nárok na úroky z omeškania zo sumy, ktorá sa má vrátiť, sa v prípade začatia konania o daňovej kontrole predlžuje, pričom toto predĺženie má za následok, že nárok na uvedené úroky vzniká až odo dňa skončenia tejto kontroly, hoci tento daňový odpočet bol už prenesený v priebehu troch zdaňovacích období nasledujúcich po zdaňovacom období, keď k nemu došlo.“ Prvostupňový orgán ani žalovaný nemali žiadny právny dôvod dotknutú právnu úpravu § 79 ods. 2 a 3 daňového poriadku na daný prípad neaplikovať.

34. Tvrdenie žalovaného, že nárok na úroky vzniká až po uplynutí primeraného predĺženia lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly (s odvolaním sa na uznesenie SD-EÚ vo veci Kovozber), nemá žiadnu oporu v konkrétnom zákonnom ustanovení. Naopak, takéto stanovisko je v príkrom rozpore s ust. § 79 ods. 3 daňového poriadku. Judikatúra EÚ ani dotknutá právna úprava nikde neuvádza, že zadržiavanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly aj v prípade negatívneho nálezu je „neoprávnené“ a že úrok za takéto zadržiavanie ja akousi sankciou pre správcu dane za porušenie zákona. Naopak z judikatúry EÚ ako aj z dotknutej právnej úpravy vyplýva, že správca dane môže nadmerný odpočet zadržať v primeranej lehote aj po uplynutí lehoty na jeho vrátenie, musí si ale byť vedomý následkov spôsobených ekonomickým znevýhodnením daňového subjektu. Daňovému subjektu teda celkom jednoznačne vzniká nárok na úrok aj počas tejto „primeranej lehoty“. Výklad zvolený žalovaným je neudržateľný ani nemá žiadnu oporu v zákone.

35. Pokiaľ sa žalovaný stotožnil s nezákonným rozhodnutím prvostupňového orgánu, porušil tým svoju povinnosť preskúmať prvostupňové rozhodnutie v rozsahu požadovanom odvolaním, tak ako mu to ukladá zákon. Uvedené ustanovenie porušil žalovaný aj v tom zmysle, že napriek mnohým nedostatkom prvostupňového rozhodnutia, na ktoré upozorňoval žalobca v odvolacom konaní, žalovaný bez akéhokoľvek racionálneho dôvodu sa s nedostatkami prvostupňového rozhodnutia stotožnil. 36. Žalovaný sa v odôvodnení napádaného rozhodnutia vôbec nezaoberal argumentáciou žalobcu uvedenou v odvolaní, a to ohľadne neprípustnosti retroaktivity použitého ustanovenia § 79a ods. 1 daňového poriadku, napriek tomu, že uvedenú argumentáciu uvádza v úvode predmetného odôvodnenia. Žalovaný sa takisto v odôvodnení napádaného rozhodnutia vôbec nevysporiadal s argumentáciou uvedenou žalobcu odkazom na odôvodnenie rozsudku kasačného súdu a stanoviska správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

37. Na základe vyššie uvedených skutočností mal za to, že sú dané všetky predpoklady, aby súd napádané rozhodnutie ako aj rozhodnutie prvostupňového orgánu v zmysle ust. zrušil, keďže napádané aj prvostupňové rozhodnutie boli vydané na základe neúčinného (resp. neexistujúceho) právneho predpisu, napádané rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, napádané rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, resp. pre nedostatok dôvodov.

IV. Vyjadrenie žalovaného k podanej žalobe

38. Žalovaný podal v podaní zo dňa 15. 06. 2021 vyjadrenie k žalobe a uviedol, že trvá na výroku žalobou napadnutého rozhodnutia o odvolaní, pričom poukázal na odôvodnenie tohto rozhodnutia ako aj dôkazy, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu.

39. V ďalšej časti svojho vyjadrenia uviedol časový harmonogram opisu skutkového stavu, ktorý obsahuje aj žalobou napadnuté rozhodnutie.

40. Žalobca podal daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2012, v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet a zároveň v zmysle vyznačil v podanom daňovom priznaní splnenie podmienok podľa odseku 2 , t. j. správca dane mal vrátiť uplatnený nadmerný odpočet do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Predmetný zákon však v ustanovuje, že ak správca dane v rámci uvedenej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do 10 dní od jej skončenia. Uplatnený nadmerný odpočet v podanom daňovom priznaní bol na základe riadne vykonanej daňovej kontroly vrátený v zákonom ustanovenej lehote v zmysle

41. Žalovaný k námietke týkajúcej sa neprípustnosti retroaktivity použitého ustanovenie daňového poriadku uviedol, že ide o novo vznesenú námietku, nakoľko žalobca v odvolaní namietal retroaktívnu aplikáciu ustanovenia , s ktorou sa žalovaný v žalobou napadnutom rozhodnutí vysporiadal.

42. K tvrdenému „nevysporiadaniu sa s argumentáciou uvedenou v odôvodnení rozsudku kasačného súdu a stanoviska správneho kolégia Najvyššie súdu Slovenskej republiky“ žalovaný konštatoval, že sa jedná o všeobecne formulované a nekonkrétne námietky, a to nielen čo sa týka identifikácie rozsudku kasačného súdu a stanoviska správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“), bez žalobcových skutkových tvrdení a konkrétnych námietok podložených dôkazmi alebo inými podkladmi. Takto uplatnené žalobné dôvody neumožňujú žalovanému vyjadriť sa k ním, pretože žalobné námietky sú nekonkrétne a všeobecné.

43. Žalobca v čl. II. bod 29 písm. c) žaloby uviedol, že „žalovaný v závere str. 5 odôvodnenia napádaného rozhodnutia uvádza, že v prejednávanom prípade nejde o oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu, teda nejde o sankčný úrok. V prejednávanej veci ide o zadržaný nadmerný odpočet z dôvodu výkonu daňovej kontroly, teda ide o kompenzačný úrok.“ Žalovaný s uvedeným tvrdením žalobcu, že „v závere

str. 5“ sa nachádzajú takéto slovné spojenia, súhlasí, ale na druhej strane musí konštatovať, že žalobca uvedené vytrhol z kontextu, ktoré znie nasledovne: „V časti II. v bode 3. odvolania daňový subjekt nesúhlasí so záverom daňového úradu, že o úrokoch z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu nie je možné rozhodnúť pre nedostatok legislatívnej úpravy. S uvedeným tvrdením žalobcu žalovaný nesúhlasí, nakoľko v prejednávanom prípade nejde o oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu, teda nejde o sankčný úrok. V prejednávanej veci ide o zadržaný nadmerný odpočet z dôvodu výkonu daňovej kontroly, teda ide o kompenzačný úrok, čo konštatoval aj Najvyšší súd SR v bode 33 rozsudku sp. zn. zo dňa 27. 02. 2020.

44. Žalovaný zdôraznil, že ako rozhodnutie správcu dane tak, aj žalobou napadnuté rozhodnutie, plne reflektujú na právny názor Krajského súdu v Nitre uvedený v rozsudku sp. zn. -156 zo dňa 27. 05. 2020. V tejto súvislosti žalovaný tiež poukazuje na Rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 28. 05. 2020, ktorý bol zahrnutý v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 2/2021 ako rozhodnutie č. 28, z ktorého v abstrakte cituje.

45. Žalovaný k ďalšej námietke v bode 31. dal do pozornosti súdu, že sa nejedná o odvolaciu námietku a uvedené tvrdenie, že ustanovenia majú prednosť pred ustanoveniami žalovaný, ani správca dane nespochybňovali. Žalovaný zdôraznil, a súčasne poukázal na odôvodnenie žalobou napadnutého rozhodnutia, z ktorého je zrejmá prednosť hmotnoprávneho zákona pred zákonom procesnoprávnym. Skutočnosťou je, že relevantným ustanovení pojednávajúcim o lehote na vrátenie nadmerného odpočtu je ustanovenie hmotnoprávneho zákona, t. j. , čo je uvedené v odôvodnení žalovaného rozhodnutia. U žalobcu bola vykonaná daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie apríl 2012, ktorá začala dňa 20 .06. 2012, t. j. začala v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 2012, a bola ukončená dňa 11. 09. 2012, bez nálezu, s priznaním vykazovaného nadmerného odpočtu v podanom daňovom priznaní k DPH za zdaňovacie obdobie 4. 2012 v sume 158.079,91 eur. Nadmerný odpočet bol vrátený v lehote do 10 dní od skončenia daňovej kontroly v súlade s Žalobné námietky, v zmysle ktorých malo dôjsť žalovaným k porušeniu , a to „všeobecná subsidiarita okrem iných aj vo vzťahu k zákonu o DPH“, žalovaný zásadne odmieta, na základe skutočností uvedených v odôvodnení rozhodnutia a v tomto vyjadrení.

46. K bodu 32. až 34. žalovaný opakovane nesúhlasí s „terminológiou“ vo vzťahu k vrátenému nadmernému odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 2012 žalobcovi, pričom poukazuje na odôvodnenie žalobou napadnutého rozhodnutia. Žalovaný zdôrazňuje, že v zmysle ustanovení a vyplýva, že ak vznikne žalobcovi v zdaňovacom období nadmerný odpočet tak správca dane tento nadmerný odpočet vráti, na základe výnimky z pravidla podľa , ktorá sa týka aj žalobcu, do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, ak je zdaňovacím období kalendárny mesiac a ak sú splnené ostatné zákonné podmienky uvedené v a Predmetný zákon tiež stanovuje, že ak správca dane v rámci uvedených lehôt začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do 10 dní od jej skončenia. platný a účinný v čase opätovného rozhodovania o žiadosti žalobcu obsahoval osobitné ustanovenie o povinnosti správcu dane zaplatiť žalobcovi úrok zo sumy zadržaného nadmerného odpočtu počas vykonávania daňovej kontroly. Inštitút náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly bol do zakomponovaný s účinnosťou ustanovenia od 01. 01. 2017, ktorý sa vzťahuje na prípady, keď daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa , a V súvislosti s ustanovením - prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. januára 2017, žalovaný poukazuje na stanovisko č. 56 publikované v Zbierke stanovísk NS SR a súdov SR č. 6/2009 pod sp. zn. Snj. 36/2019 zo dňa 30. 10. 2019 podľa ktorého: ,,Ustanovenie o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1. januára 2017 je v pomere špeciality k ustanoveniu . o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. januára 2012. Vnútroštátna úprava právneho poriadku Slovenskej republiky spočívajúca v ustanovení vety druhej o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1. januára 2017 v znení: „Ustanovenie sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa , alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.“, nie je v súlade s právom Európskej únie, a to najmä s uznesením Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/15

Kovozber, ktoré má aplikačnú prednosť s účinkom ex tunc. Na zabezpečenie súladu s právom Európskej únie sú orgány verejnej správy a súdy povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia. Z uvedeného je zrejmé, že ustanovenia Z. z sa týkajú aj prejednávaného zdaňovacieho obdobia apríl 2012.

47. S námietkami žalobcu o porušení ust. daňového poriadku žalovaný nesúhlasil, a poukázal na odôvodnenie žalobou napadnutého rozhodnutia, v ktorom v zmysle žalovaný uviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadal sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých rozhodoval. Žalovaný opakovane konštatoval, že žalobca uvádza tvrdenia žalovaného, ktoré sa nenachádzajú v odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia, napr. „Žalovaný v tejto súvislosti uviedol iba absurdné tvrdenie, že žalobca si je údajne sám vedomý neexistencie právnej úpravy priznania úrokov za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu DPH, keď poukazuje na judikatúru Súdneho dvora EÚ.“

48. Žalovaný k dôvodom porušenia prvá veta a prvé dve vety uvedených v bodoch 38. a 39. uviedol, že tieto žalobca v odvolaní neuvádzal, bolo by možné konštatovať, že ide o novo vznesené námietky. No vzhľadom na doterajšie konanie vo veci žiadosti žalovaný uvádza, že NS SR vo veci predmetnej žiadosti prejudikoval v bodoch 32 až 38 rozsudku sp. zn. zo dňa 27. 02. 2020, z ktorého aj citoval.

49. Žalovaný k námietkam o porušení ust. § 74 ods. 2 daňového poriadku uviedol, že preskúmal rozhodnutie správcu dane v rozsahu požadovanom odvolaní. Skutočnosť, že nevyhovel odvolaniu žalobcu neznamená, že žalované rozhodnutie a rozhodnutie správcu dane sú nezákonné, alebo dokonca, že by žalovaný nepreskúmaval rozhodnutie správcu dane. Žalovaný zdôraznil, že správca dane je povinný postupovať v zmysle v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Dane a poplatky podľa SR možno ukladať zákonom alebo na základe zákona. Z uvedeného je zrejmé, že pri správe daní sa musí postupovať na základe zákona a zákonom určeným spôsobom.

50. K namietanému porušeniu ust. daňového poriadku žalovaný sa vysporiadal s námietkami žalobcu a z tohto dôvodu je rozhodnutie preskúmateľné a žalovaný postupoval v súlade s ustanovením K ďalšej námietke, že napádané aj prvostupňové rozhodnutie boli vydané na základe neúčinného (resp. neexistujúceho) právneho predpisu, vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci a sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, resp. pre nedostatok dôvodov uviedol, že napadnuté rozhodnutie aj rozhodnutie správcu dane boli vydané na základe účinného právneho predpisu, vychádzali zo správneho právneho posúdenia veci, sú náležite odôvodnené a zrozumiteľné a preto sa na ne nemôže hľadieť ako na nepreskúmateľné. Rozhodnutie žalovaného je „náležite“ odôvodnené a uviedol skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia. Na základe uvedených skutočností žalovaný trvá na svojom žalobou napadnutom rozhodnutí, ktorým potvrdil rozhodnutie správcu dane, navrhol žalobu zamietnuť a žalobcu zaviazať znášaním trov konania zo svojho.

V. Posúdenie podstatných skutkových zistení a právne argumentov

51. Krajský súd v Nitre, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie v predmetnej veci, viazaný rozsahom a dôvodmi podanej žaloby (ust. , ) a vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu, opätovne preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 16. 12. 2020 ako i rozhodnutie správcu dane zo dňa 27. 08. 2020, pričom dospel k záveru, že podaná žaloba je nedôvodná, a preto správnu žalobcu podľa ust. ako nedôvodne podanú zamietol.

52. Správny súd takto rozhodol bez nariadenia pojednávania s poukazom na ust. , nakoľko žalobca a ani žalovaný nepožiadali o prejednanie veci s nariadením pojednávania a súd nezistil existenciu zákonného dôvodu podľa ust. na prejednanie veci s nariadením pojednávania. Rozsudok bol v zmysle ust. , vyhlásený vyvesením skráteného

písomného vyhotovenia bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu po dobu určenú zákonom a pri splnení zákonom stanovených podmienok dňa 01. februára 2023.

53. Podľa , , o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, v znení účinnom do 30. 09. 2012, ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie ( ) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru. Daňový úrad vráti nadmerný odpočet do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, ak a) zdaňovacím obdobím platiteľa je kalendárny mesiac, b) platiteľ bol platiteľom najmenej 12 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, a c) platiteľ nemal v období 12 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, daňové nedoplatky a colné nedoplatky voči daňovému úradu a colnému úradu a nedoplatky na povinných odvodoch poistného podľa osobitných predpisov. 29b) Platiteľ, ktorý spĺňa podmienky podľa odseku 2, vyznačí túto skutočnosť v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol.

54. Podľa § 79 ods. 5, 6, 7 citovaného zákona, v znení účinnom od 01. 01. 2017, teda i v čase rozhodovania správcu dane i žalovaného, ak platiteľ uplatňuje nadmerný odpočet alebo zvyšuje nadmerný odpočet dodatočným daňovým priznaním podaným po podaní daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom tento nadmerný odpočet vznikol, daňový úrad vráti nadmerný odpočet alebo sumu, o ktorú sa zvýšil nadmerný odpočet, do 30 dní od podania dodatočného daňového priznania. Ak po vrátení nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 2 platiteľ zvýši nadmerný odpočet dodatočným daňovým priznaním, daňový úrad vráti sumu, o ktorú sa zvýšil nadmerný odpočet, do 30 dní od podania dodatočného daňového priznania. Ak v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu je zaslaná výzva na odstránenie nedostatkov v podanom dodatočnom daňovom priznaní alebo na odstránenie nedostatkov v podanom dodatočnom kontrolnom výkaze, lehota na vrátenie nadmerného odpočtu neplynie odo dňa doručenia výzvy až do dňa odstránenia nedostatkov alebo do dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia vydaného podľa osobitného predpisu, 29ba) pričom nadmerný odpočet sa vráti vo výške určenej v tomto rozhodnutí. Ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom; ak bola časť nadmerného odpočtu vrátená podľa odseku 7, vráti daňový úrad rozdiel medzi nadmerným odpočtom vo výške zistenej daňovým úradom a nadmerným odpočtom vráteným podľa odseku 7. Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5, nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do troch mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom tretieho mesiaca a to vo výške, v akej jeho vznik bol uplatnený v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní. Ak daňový úrad začal daňovú kontrolu podľa odseku 6, vráti časť nadmerného odpočtu pred skončením daňovej kontroly vo výške uvedenej v čiastkovom protokole vyhotovenom podľa osobitného predpisu.29c) Daňový úrad vráti časť nadmerného odpočtu do desiatich dní odo dňa odoslania čiastkového protokolu.

55. Podľa § 79a ods. 1, 2, 3 vyššie citovaného zákona v znení účinnom od 01. 01. 2017, teda i v čase rozhodovania žalovaného, ak daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 a nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5, platiteľ má nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu (ďalej len "úrok z nadmerného odpočtu") podľa odseku 2. Platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, a ak táto úroková sadzba nedosiahne 1,5%, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5%. Úrok sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 do dňa jeho vrátenia vrátane. O priznaní úroku z nadmerného odpočtu podľa odsekov 1 a 2 daňový úrad rozhodne do 15 dní od vrátenia nadmerného odpočtu a úrok z nadmerného odpočtu platiteľovi zaplatí do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o priznaní úroku z nadmerného odpočtu.

Podľa § 85ke (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. januára 2017) vyššie citovaného zákona, platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a, aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 začala pred 1. januárom 2017 a k 1. januáru 2017 nebola skončená. Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.

56. V prílohe č. 6 (Zoznam preberaných právne záväzných aktov Európskej únie) k o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, je pod bodom 7. uvedená Smernica Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, 11.12.2006) v znení smernice Rady 2006/138/ES z 19.12.2006 (Ú. v. EÚ L 384, 29.12.2006).

57. Podľa čl. 183 Smernice rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia. Členské štáty však môžu odmietnuť preniesť alebo vrátiť rozdiel, ak výška nadmerného odpočtu predstavuje zanedbateľnú sumu.

58. Podľa , Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

Podľa , Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

59. Úlohou správneho súdu bolo opätovne posúdiť postup a právne závery daňových orgánov pri rozhodovaní o žiadosti žalobcu zo dňa 23. 04. 2014 o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu uplatneného v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie apríl 2012 (podanom dňa 25. 05. 2012) v sume 158.079,91 eur, ktorý bol žalobcovi vrátený dňa 21. 09. 2012 a posúdiť námietky žalobcu produkované v jeho správnej žalobe, ktorými namietal nesprávne právne posúdenie veci zo strany správcu dane i žalovaného, keď žalobca tvrdí, že osobitná problematika obsiahnutá v § 79a zákona o DPH, účinná od 01. 01. 2017 sa na prejednávané zdaňovacie obdobie apríl 2012 nedá použiť, keďže v čase vrátenia daňového preplatku (21. 09. 2012 ) až doposiaľ je stále účinná úprava § 79 ods. 3 daňového poriadku priznávajúca daňovému subjektu nárok na úrok z oneskoreného vrátenia daňového preplatku, vrátane nadmerného odpočtu DPH.

60. Z administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že žalobca podal dňa 28. 05. 2012 daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2012, v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet v

sume 158.079,91 eur. Dňa 20. 06. 2012 (teda v lehote určenej na vrátenie uplatneného nadmerného odpočtu) správca dane začal u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu a táto bola ukončená dňa 11. 09. 2012 bez nálezu. Nadmerný odpočet v žalobcom uplatnenej a správcom dane zistenej sume 158.079,91 eur bol vrátený žalobcovi dňa 21. 09. 2012 v zákonom stanovenej lehote, t. j. do 10 dní od skončenia daňovej kontroly. Žalobca v podaní zo dňa 23. 04. 2014 požiadal o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu.

61. Je nepochybné, že daňové orgány sú oprávnené v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu začať daňovú kontrolu a peňažné prostriedky vrátiť až po jej skončení (do 10 dní). V danom prípade však žalobca stotožňuje nárok na vrátenie nadmerného odpočtu po skončení daňovej kontroly a nárok na úrok z takto zadržiavaných finančných prostriedkov, pričom takýto postup nevyplýva ani zo zákona o DPH, ani z daňového poriadku a je v rozpore s judikatúrou SDEÚ.

62. Smernica Rady 2006/112/ES je prameňom práva únie, ktorá je pre členský štát záväzná a má v zmysle článku 7 ods. 2 prednosť aj pred vnútroštátnym právnym poriadkom. Potom všetky vnútroštátne orgány aplikujúce právo (aj daňové orgány) sú povinné posudzujúci právny vzťah vykladať eurokonformne, t. j. v súlade s právom únie. Pokiaľ ustanovenie vnútroštátneho predpisu nemožno vyložiť eurokonformne, je orgán aplikujúci právo povinný takéto ustanovenie nepoužiť.

63. S poukazom na uvedené, súd konštatuje, že úniové právo (akákoľvek jeho právna norma) má vždy prednosť (vyššiu právnu silu) pred všetkými vnútroštátnymi normami bez ohľadu na ich územnú alebo časovú pôsobnosť, t. j. bez ohľadu na to, či boli prijaté vnútroštátnym zákonodarcom alebo jednotkami územnej samosprávy alebo, či sa jedná o normy skoršie alebo neskoršie. SDEÚ tiež potvrdil, že účinnosť úniového práva nemôže byť rozdielna podľa jednotlivých oblastí vnútroštátneho práva, čo znamená, že zásada prednosti úniového práva sa vzťahuje na všetky vnútroštátne právne odvetvia. Povinnosť rešpektovať prednosť úniového práva musia dodržiavať všetky zložky štátnej moci, vláda, štátna správa, zákonodarca aj súdne orgány. Keďže úniové právo sa na základe jeho bezprostrednej aplikovateľnosti priamo stáva súčasťou právnych poriadkov členských štátov, môže sa dostať do rozporu s vnútroštátnou právnou normou. V takomto prípade má úniové právo podľa prípadovej praxe SDEÚ prednosť pred vnútroštátnym predpisom, ktorý je s ním v rozpore a ktorý by preto nemal byť ďalej aplikovaný.

64. Prednosť komunitárnej normy je nutné vnímať tak, že táto má vyššiu právnu silu ako ktorákoľvek vnútroštátna norma. Povaha komunitárneho práva, najmä jeho nezávislosť od vnútroštátnych právnych poriadkov, nevyžaduje jeho transformáciu alebo preberanie do práva členských štátov. Osobitný charakter komunitárneho práva neumožňuje členským štátom voľný výber teórie, ale priamo predpokladá monizmus s prednosťou komunitárneho práva, ktoré sa stáva súčasťou právneho poriadku uplatniteľného na území každého členského štátu.

65. V zmysle platnej právnej úpravy je nepochybné, že daňové orgány sú oprávnené vrátiť nadmerný odpočet až po skončení daňovej kontroly do 10 dní v zmysle V danom prípade však išlo o zaplatenie úrokov zo zadržiavaného nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly. Nie je možné stotožniť právo správcu dane vrátiť nadmerný odpočet v zákonnej lehote po uplynutí daňovej kontroly s platením úrokov z tohto zadržiavania počas daňovej kontroly, keďže ide o rozdielne právne inštitúty. V danom prípade teda bolo potrebné posúdiť, či čl. 183 Smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „smernica DPH") v otázke platenia úrokov zo zadržiavania nadmerného odpočtu za obdobie daňovej kontroly je transponovaný do znenia zák. č. 222/204 Z. z. v súlade so záväznou interpretáciu tohto článku Smernice DPH vyplývajúcou z judikatúry Súdneho dvora Európskej Únie (ďalej len „Súdny dvor").

66. V otázke priznania úroku zo zadržiavania nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly zákon číslo v čase podania žiadosti o priznanie úrokov z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu podanej žalobcom dňa 30. 04. 2014 nemal žiadne ustanovenia. Existovali len ustanovenia o úrokoch, ktoré bolo možné priznať najskôr v 11. deň od skončenia daňovej kontroly ( daňového poriadku v spojení s ), t. j. nie za obdobie daňovej kontroly. Právny poriadok Slovenskej republiky teda v danej otázke Smernicu DPH v súlade s jej záväznou interpretáciu do 31. 12. 2016 neprevzal. Bolo preto nutné posúdiť, či nárok na úrok za zadržiavanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly nevznikol žalobcovi na základe iných prameňov práva.

67. Správny súd poukazuje na tzv. nepriamy účinok smernice a nutnosť eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva. Ak však znenie vnútroštátneho právneho predpisu je výslovne v rozpore s cieľmi a účinkami smernice, potom nastupuje priamy účinok smerníc, ktorý prichádza do úvahy len subsidiárne ako ultima ratio vtedy, ak eurokonformný výklad problematického vnútroštátneho ustanovenia nie je možný (napr. sp. zn. C-462/99). Uvedená podmienka však v danom prípade aplikácie čl. 183 Smernice DPH splnená nebola, pretože tento článok odkazuje priamo na podmienky, ktoré určia členské štáty pri vrátení DPH.

68. Nie je sporné, že do 31. 12. 2016 absentovala právna úprava úroku z nadmerného odpočtu, ktorá by správcom dane umožňovala priznať platiteľom dane náhradu za zadržiavaný nadmerný odpočet počas daňovej kontroly. V bola zakotvená iba právna úprava úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu, t. j., ak nadmerný odpočet nebol vrátený v zákonom stanovenej lehote. Inštitút náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly () bol do vyššie citovaného zákona zakomponovaný až s účinnosťou od 01. 01. 2017. Podľa prechodného ustanovenia k uvedenej právnej úprave účinnej od 01. 01. 2017 sa však neuplatní, ak daňová kontrola bola skončená do 31. 12. 2016.

69. Z uvedeného vyplýva, že platný a účinný v čase vykonávania daňovej kontroly u žalobcu a následného vrátenia uplatneného nadmerného odpočtu neobsahoval osobitné ustanovenie o povinnosti správcu dane zaplatiť daňovému subjektu úrok zo sumy zadržaného nadmerného odpočtu DPH počas vykonávania daňovej kontroly. V čase rozhodovania správcu dane (v danom prípade posudzovania žiadosti žalobcu o priznanie úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu) už obsahoval ustanovenie v zmysle ktorého má platiteľ nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu vo forme úroku z nadmerného odpočtu vo výške 2-násobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky, najmenej vo výške 1,5 % ročne zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, za každý deň od uplynutia 6 mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie odpočtu podľa , alebo 5, až do jeho vrátenia.

70. Ustanovenie , účinné od 01. 01. 2017, ktoré upravuje podmienky priznania úroku z nadmerného odpočtu, konkrétne časový okamih ich priznania ako aj výšku úroku je reakciou na rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C-120/15 Kovozber zo dňa 21. 10. 2015, na ktoré reagoval aj najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach týkajúcich sa priznania kompenzácie zo zadržaného nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly. Právne názory najvyššieho súdu však neboli v tejto otázke v minulosti jednotné, hoci v prevažnej miere sa v rozhodnutiach v rôznych variáciách objavoval názor, že aj bez osobitného vnútroštátneho ustanovenia má daňová správa povinnosť takýto úrok poskytnúť. Práve pre nejednotnosť v rozhodovacej praxi súdov, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. októbra 2019, sp. zn. Snj 36/2019 (na ktoré poukazoval aj žalovaný) k unifikácii rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu ohľadne náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR 6/2019 pod č. 56, v zmysle ktorého: „Ustanovenie o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1. januára 2017 (Náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly) je v pomere špeciality k ustanoveniu . o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. januára 2012 (Daňové preplatky a úrok). Vnútroštátna úprava právneho poriadku Slovenskej republiky spočívajúca v ustanovení vety druhej o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1. januára 2017 (Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2017), v znení: „Ustanovenie sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa , alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.", nie je súlade s právom Európskej únie, a to najmä s uznesením Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré má aplikačnú prednosť s účinkom ex tunc. Na zabezpečenie súladu s právom Európskej únie sú orgány verejnej správy a súdy povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia."

71. Správny súd dodáva, že pri predchádzajúcom nedostatku explicitnej zákonnej úpravy výšky a okamihu, odkedy je potrebné úrok priznať, a pri rozkolísanosti a istej zdržanlivosti doterajšej judikatúry v tejto otázke, je namieste považovať vyššie uvedené zjednocujúce stanovisko zároveň za akceptáciu lehoty a výšky úrokovej sadzby podľa ako primeranej lehoty a primeranej výšky úrokovej sadzby aj v predchádzajúcom období. Súd teda nevníma právny názor o nutnosti aplikácie tohto ustanovenia aj na predchádzajúce vzťahy ako mechanickú retroaktívnu aplikáciu zákona,

ale ide o zásadné stanovisko k v minulosti uspokojivo nevyriešeným právnym otázkam vo vzťahu k hmotnému právu zakladajúcemu právo na požadovaný úrok.

72. Ďalší zjednocujúci názor bol obsiahnutý v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 28. mája 2020, ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR 28/2021 a z ktorého vyplýva, že: „I. o dani z pridanej hodnoty v znení (účinného od 1. januára 2017) v upravuje náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly a priznáva platiteľovi nárok na úrok z nadmerného odpočtu (najmenej vo výške 1,5% ročne zo sumy vráteného nadmerného odpočtu za každý deň) až od uplynutia 6 mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie odpočtu podľa , alebo 5. II. Keďže platiteľ dane počas výkonu kontroly nemôže dočasne disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu, od 1. januára 2017 platí, aby za obdobie zadržania nadmerného odpočtu bola platiteľovi dane priznaná peňažná náhrada (úrok z nadmerného odpočtu). Nárok na úrok z nadmerného odpočtu sa platiteľovi prizná, ak obdobie zadržania nadmerného odpočtu je viac ako šesť mesiacov odo dňa uplynutia lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu. Štát má teda šesť mesiacov na to, aby uplatnil svoju právomoc kontrolovať oprávnenosť nadmerného odpočtu bez toho, aby sa na toto obdobie zadržania finančných prostriedkov vzťahoval inštitút nároku na úrok z nadmerného odpočtu. III. Počítaním úroku z nadmerného odpočtu po uplynutí všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu na základe podania daňového priznania, bez stanovenej primeranej lehoty na výkon daňovej kontroly, by bola popretá zásada ekvivalencie a efektivity a bol by obmedzený výkon práva štátu na zabezpečenie riadneho výberu daní prostredníctvom daňovej kontroly.“

73. Krajský súd poukazuje na vyššie uvedený rozsudok SDEÚ C-l07/10, ohľadom výkladu čl. 183 smernice o DPH, ktorý sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že všeobecná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, po ktorej uplynutí vzniká nárok na úroky z omeškania zo sumy, ktorá sa má vrátiť, sa v prípade začatia konania o daňovej kontrole predlžuje, pričom toto predĺženie má za následok, že nárok na uvedené úroky vzniká až odo dňa skončenia tejto kontroly. Aj keď postupy na uplatnenie nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH upraveného článkom 183 smernice o DPH v zásade patria do procesnej autonómie členských štátov, nič to nemení na skutočnosti, že táto autonómia je vymedzená zásadami ekvivalencie a efektivity. Podľa ustálenej judikatúry SDEÚ platí, že členské štáty musia pri uplatňovaní úpravy únie dodržať zásadu ochrany legitímnej dôvery. Právo na odpočítanie je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade ho nemožno obmedziť. Toto právo sa predovšetkým okamžite uplatňuje na celkovú výšku daní, ktoré zaťažujú plnenia uskutočnené na vstupe. Pokiaľ ide o možnosť upravenú v článku 183 smernice o DPH stanoviť, aby bol odpočet DPH buď prenesený do nasledujúceho obdobia alebo vrátený, SDEÚ spresnil, že hoci členské štáty majú určitú slobodu pri stanovovaní podmienok vrátenia nadmerného odpočtu DPH, tieto podmienky nemôžu spochybňovať zásadu daňovej neutrality tým, že zdaniteľná osoba bude povinná znášať túto daňovú záťaž v celom rozsahu alebo sčasti.

74. Nemožno spochybniť, že správca dane má právo skontrolovať správnosť uplatneného nadmerného odpočtu a k tomu mu je poskytnutá primeraná lehota. V prípade, ak túto lehotu prekročí, musí daňovému subjektu dorovnať jeho finančné znevýhodnenie, ktoré musel znášať v období, keď bol jeho nadmerný odpočet preverovaný. Uvedené znevýhodnenie by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, ktoré možno považovať za určitú paušalizovanú náhradu škody. Pokiaľ správca dane po vykonanej daňovej kontrole dospel k záveru, že žalobca si dôvodne uplatnil nárok na vrátenie (zaplatenie) nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 2012 (ktorý mu bol vrátený dňa 21. 09. 2012, t. j. v lehote do 10 dní po ukončení daňovej kontroly), v konaní o žiadosti žalobcu zo dňa 23. 04. 2014 o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu mal správca dane k tejto problematike pristupovať v súlade s ust. , , a to napriek tomu, že daňová kontrola na vrátenie nadmerného odpočtu bola skončená do 31. 12. 2016, a to práve s poukazom na zjednotený názor Najvyššieho súdu SR ohľadom ust. (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. januára 2017) , keďže toto ustanovenie zákona o DPH nie je v súlade s právom Európskej únie a to najmä s uznesením Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré má aplikačnú prednosť s účinkom ex tunc. Na zabezpečenie súladu s právom EÚ sú orgány verejnej správy a súdy povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že daň z pridanej hodnoty je predmetnom harmonizácie s úniovým právom, ktoré v prípade konfliktu s vnútroštátnou právnou úpravou má aplikačnú prednosť. Výklad práva spoločenstva v rozsudkoch

Súdneho dvora EÚ je záväzným prameňom práva a teda musí byť súčasťou právneho základu rozhodnutia vo veci samej.

75. Z administratívneho spisu žalovaného jednoznačne vyplýva a nebolo medzi účastníkmi sporné, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 2012 bola 27. 06. 2012 (30 dní od podania daňového priznania). Správca dane pred uplynutím tejto lehoty, t. j. 20. 06. 2012 začal u žalobcu daňovú kontrolu na zistenia oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 2012, ktorá bola ukončená dňa 11. 09. 2012 doručením protokolu z daňovej kontroly žalobcovi. Správca dane následne dňa 21. 09. 2012 vrátil žalobcovi ním uplatnený nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie apríl 2012 v sume 158.079,91 eur, teda v lehote 10 dní od ukončenia daňovej kontroly. Z uvedeného vyplýva, že nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie apríl 2012 bol žalobcovi vrátený v zákonom stanovenej lehote po uplynutí daňovej kontroly, ktorá sa skončila do šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, a preto žalobcovi v súlade s ust. , o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, účinných od 01. 01. 2017, nevznikol nárok na náhradu zo zadržania nadmerného odpočtu.

76. Po oboznámení sa s námietkami žalobcu, administratívnym spisom, ktorý súdu predložil žalovaný, ako i s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa zo dňa 27. 08. 2020 a rozhodnutím žalovaného zo 16. 12. 2020 dospel správny súd k záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne a nebolo možné jej vyhovieť. Za potrebné tiež považuje uviesť, že úlohou správneho súdu nie je zaisťovať účastníkom vždy po všetkých stránkach bezvadné správne rozhodnutia, ale ochrániť ich pred hmotnoprávnymi pochybeniami správnych orgánov a pred takými vadami správneho konania, ktoré by vo svojich dôsledkoch mohli mať vplyv na hmotnoprávne postavenie účastníkov. Správny súd zdôrazňuje, že administratívny orgán nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov prípadu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu, ktoré stručne, ale jasne a dostatočne určito objasní skutkový a právny základ rozhodnutia a z ktorého je zrejmé, ako sa správny orgán vysporiadal s právne relevantnými námietkami účastníka konania, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na riadne odôvodnenie administratívneho rozhodnutia, ktoré je predpokladom aj formulácie žalobných námietok a je daný aj atribút preskúmateľnosti správneho rozhodnutia, ako predpoklad ďalšieho prieskumu administratívneho rozhodnutia v správnom súdnom konaní. Z tohto pohľadu považuje správny súd rozhodnutie žalovaného za preskúmateľné, nakoľko v ňom žalovaný vyhodnotil skutočnosti, ktoré boli nepochybne zistené a ustálil ich právny význam. Uviedol, z akých dôkazov vychádzal, ako ich zhodnotil, ako sa vyrovnal s námietkami žalobcu vo vzťahu k skutkovým okolnostiam i právnemu posúdeniu veci. 77. Preskúmaním žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného zo dňa 16. 12. 2020 správny súd nezistil dôvody na jeho zrušenie podľa ust. , ale dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju rozsudkom zamietol podľa ust. .

78. O trovách konania správny súd rozhodol tak, že žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech (súd žalobu zamietol), nepriznal náhradu trov konania, a to s poukazom na ust. , nakoľko zo súdneho spisu nevyplýva, že by žalovanému v súvislosti s predmetným konaním trovy konania vznikli. Žalovaný správny orgán v zásade nemá právo na náhradu trov konania a táto mu môže byť priznaná len vo výnimočných prípadoch, pričom takúto situáciu súd v predmetnej veci nevzhliadol.

79. Súd takto rozhodol v pomere hlasov 3:0, a to s poukazom na ust. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu správneho súdu nie je prípustný opravný prostriedok, ak tento zákon neustanovuje inak. (ust. ). Proti každému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu je prípustná kasačná sťažnosť, ak zákon neustanovuje inak (ust. , , ). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v ust. , .

Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu subjektu oprávnenému na jej podanie, ak nie je ustanovené inak. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu v prípadoch uvedených v . Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh), pričom sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa a a v prípade, ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.