Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_8Co-301-2013.pdf
PDF · 81.51 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/301/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Novotného a sudcov JUDr. Jarmily Porgranovej a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v právnej veci navrhovateľov: 1. S.. S. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom J., G. XX, občan SR, 2. S.. D. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XX, L., občan SR, proti odporkyni: D. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y., P. ul. XX, občan SR, zastúpená JUDr. Barborou Šrutekovou, advokátkou v Trnave, Hlavná 44, o ochranu osobnosti, o odvolaní odporkyni proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 16C/126/2011-486 zo dňa 26. júna 2013, takto jednohlasne
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti výroku a v časti výroku o trovách konania účastníkov a štátu p o t v r d z u j e .
Navrhovateľom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Na základe návrhu navrhovateľov zo dňa 13. 06. 2011 s povolenými úpravami jeho žalobného petitu Okresný súd Nitra ako súd prvého stupňa vo veci rozhodol tak, že odporkyni uložil povinnosť zdržať sa neoprávnených zásahov do súkromia navrhovateľovi v 1. a v 2. rade ich kontaktovaním a ohováraním osobne, telefonicky, SMS správami, MMS správami, elektronickou poštou, písomnými listami a prostredníctvom internetových sociálnych sietí a komunikačných serverov, keď vo zvyšnej časti návrh navrhovateľov zamietol (v časti požadovanej povinnosti odporkyne písomne sa im ospravedlniť formou listu zaslaného poštou s uvedeným znením a v časti požadovaného zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 300,- eur pre každého z navrhovateľov) a súčasne o trovách účastníkov voči sebe navzájom rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Rozhodol tiež o trovách štátu tak, že každá sporová strana je povinná (strana navrhovateľov spoločne a nerozdielne) tieto zaplatiť sumou 2,56 Eur na účet súdu do 3 dní.
Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil s poukazom na vykonané dokazovanie, citované ustanovenie čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov) a citované ustanovenia Občianskeho zákonníka (zákon č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov - § 11, § 13 ods. 1 až 3) tým, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že odporkyňa dlhodobo, minimálne od júna 2010 nepretržite a sústavne aj v priebehu konania o ochranu osobnosti, obťažuje navrhovateľov (s navrhovateľom boli manželia) tým, že ich kontaktuje telefonátmi, SMS správami, mailami, uverejňuje informácie o nich na verejnej sociálnej sieti. Toto v konaní nebolo sporné, preukázané to bolo listinným dôkazmi - výpismi z SMS správy, mailami, správami na facebooku, pokeci. Takéto správanie sa odporkyne nepovažoval súd za bežné, naopak jej správanie sa vymyká pravidlám morálneho charakteru všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňujú vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie sa. V spoločnosti predsa platia určité pravidlá, všeobecne zaznávané (uznávané), ktoré by mali všetci dodržiavať. Určite je v rozpore s takýmito
pravidlami správanie sa odporkyne a jej preukázané neúmerné časté kontaktovanie navrhovateľov, a nielen ich ale aj ich kolegov, čo potvrdili svedkovia X., S., H., A., L., H., I., a príbuzných, čo vyplýva z čestných prehlásení K. I., M. I., Z. J. a Q. J.. Konanie odporkyne považoval súd prvého stupňa za neoprávnený zásah do osobnostných práv navrhovateľov, spôsobilý privodiť im ujmu (na) osobnosti človeka. Navrhovatelia tak ako každý človek majú s poukazom na § 11 Občianskeho zákonníka právo na ochranu svojej osobnosti, svojho súkromia, pričom právo na ochranu súkromia zahŕňa široký rozsah života človeka - právo na ochranu intímneho života, citového života, priateľských vzťahov, rodinných vzťahov a podobne, do ktorého im odporkyňa dlhodobo a sústavne zasahuje svojím konaním a preto sa oprávnene domáhali zdržania sa neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti a v tejto časti preto bol návrh považovaný za dôvodný, pretože konanie odporkyne považoval za také, ktoré do súkromia navrhovateľov zasahuje a porušuje tak ich právo na ochranu osobnosti, je spôsobilé privodiť im ujmu, čo preukázali lekárskymi správami o svojom narušenom duševnom zdravotnom stave (navrhovateľ) a poruche spánku (navrhovateľka), ako aj listinným dôkazom o tom, že navrhovateľ sa musel v zamestnaní podrobiť psychologickému vyšetreniu. Svedok H. sa vyjadril, že konanie odporkyne čiastočne poznačilo jeho vzťahy s navrhovateľmi, svedok A. sa vyjadril, že navrhovatelia utrpeli na povesti a preto odporkyňa je povinná takéhoto konania sa zdržať. Nič neoprávňuje odporkyňu k tomu, aby zasielala znevažujúce, hanlivé, výsmešné, vyhrážajúce sa, vulgárne správy navrhovateľom alebo uverejňovala informácie s takýmto obsahom o nich na verejnej sociálnej sieti.
Čo sa týka ďalších uplatňovaných nárokov, súd prvého stupňa uviedol, že tieto nepovažoval za dôvodné. Navrhovatelia v konaní neuniesli dôkazné bremeno a jednoznačne nepreukázali bez pochybností, že by bola v značnej miere znížená ich dôstojnosť alebo vážnosť v spoločnosti tak, ako to vyžaduje zákon v § 13 Občianskeho zákonníka, keď z rovnakých dôvodov nevyhovel ani nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, na ktorú by navrhovatelia mali nárok len v prípade, keby nebolo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 § 13 Občianskeho zákonníka. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je samostatný právny prostriedok ochrany fyzickej osoby výnimočného charakteru a teda zadosťučinenie v peniazoch je možno priznať vtedy, ak by sa morálna satisfakcia nezdala postačujúca, keď podmienkou priznania daného nároku je existencia závažnej ujmy, ktorú treba posudzovať aj vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvania alebo dopadu a dôsledkom ktorej vznikli, pričom však nie sú rozhodujúce len subjektívne pocity poškodenej osoby. Navrhovatelia nepreukázali žiaden nenapraviteľný následok vzniknutý v dôsledku konania odporkyne.
Výroky o trovách konania účastníkov a štátu súd prvého stupňa odôvodnil tým, že o trovách konania (účastníkov) rozhodol v súlade s ustanovením § 142 ods. 2 OSP tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, nakoľko každý z nich mal vo veci úspech len čiastočný. O trovách štátu rozhodol s poukazom na ustanovenie § 148 ods. 1 OSP (Občianskeho súdneho poriadku - zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov) tak, že zaviazal aj navrhovateľov aj odporkyňu podľa výsledkov konania k náhrade trov konania štátu, ktoré vznikli vyplatením svedočného svedkovi L. vo výške 5,12 eura a túto sumu rozdelil na polovicu medzi navrhovateľov a odporkyňu.
Uvedený rozsudok včas podaným odvolaním napadla len odporkyňa domáhajúca sa jeho zmeny tak, aby návrh v napadnutej vyhovujúcej časti uloženia jej povinnosti bol zamietnutý a aby jej bola priznaná náhrada trov konania pred súdom prvého stupňa a tiež aj trov odvolacieho konania. V časti uloženia povinnosti považuje rozsudok za nesprávny, v rozpore so zisteným skutkovým stavom veci, kedy súd nezohľadnil vykonané dokazovanie komplexne a náležitým spôsobom sa nevyrovnal s ich záverečným návrhom a to vôbec žiadnym spôsobom nereflektoval skutočnosť, že navrhovatelia predkladali výpisy hovorov, SMS správ a podobne, z ktorých mal vyplývať jej zásah do ich osobnostných práv, pričom tieto výpisy vyhotovili vlastnoručne, nemusia byť teda autentické, ona ich vierohodnosť a pravosť napáda a bolo na samotných navrhovateľoch uniesť v tomto smere dôkazné bremeno. Čo sa týka vyhlásení rodičov navrhovateľov, títo sú ako z uvedeného vyplýva rodičmi a teda aj toto narúša silu tohto navrhovateľmi produkovaného dôkazu a vierohodnosť, ako aj činnosť popísanú v týchto vyhláseniach, ona sporuje. Okrem svedka A. sa ani jeden svedok nevyjadril, že by mala byť znížená dôstojnosť alebo česť navrhovateľov v ich očiach pod vplyvom informácií od nej a preto má za to, že z jej strany neprišlo k žiadnym zásahom do osobnostných práv navrhovateľov a preto aj v tejto časti mal byť návrh ako nedôvodný zamietnutý. V časti trov konania zásadne nesúhlasí s rozhodnutím, ktoré považuje pre absenciu náležitého odôvodnenia za nepreskúmateľné. Vo vzťahu k trovám konania sa pritom náležite vyjadrila a tieto aj písomne vyčíslila, keď uviedla, že pre vyčíslenie ako i priznanie
trov právneho zastúpenia je ako tarifná hodnota rozhodná výška požadovaného peňažného plnenia pri začatí poskytovania právnej služby, pričom vzhľadom k rozhodnutiu o uplatňovaní nemajetkovej ujmy
- čiastočnému späťvzatiu je úspešná v 90 %, pričom v celej zamietnutej časti sa taktiež premieta jej úspech a teda úspech navrhovateľov je len v pomerne nepatrnej časti, poukazuje preto na použitie ustanovenia § 142 ods. 3 OSP. Poukazuje i na svoje vyčíslenie trov konania zo dňa 10.06.2013.
Navrhovatelia sa k podanému odvolaniu odporkyne nevyjadrili.
Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 214 ods. 2 a § 156 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania odporkyne a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné v napadnutých častiach výrokov podľa ustanovenia § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdiť a zároveň v odvolacom konaní úspešným navrhovateľom náhradu trov odvolacieho konania nepriznať z dôvodu, že si žiadne trovy v tomto konaní neuplatnili. Súd rozhodne na základe skutkového stavu z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti (§ 153 ods. 1 OSP). Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 OSP). Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7 (§ 213 ods. 1 OSP).
Nakoľko sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa týkajúcimi sa napadnutej časti rozsudku, na tieto aj ako na svoje pre ich správnosť len poukazuje a opakovať ich preto nebude (§ 219 ods. 2 OSP).
K odvolacím dôvodom považuje odvolací súd za potrebné doplniť to, že skutkové závery súdu prvého stupňa nevychádzali len z listinných dôkazov, ktoré podľa odporkyne „nemusia byť autentické“, že príbuzenský vzťah osôb podávajúcich čestné prehlásenia bez ďalšieho nie je dôvodom spochybňujúcim pravdivosť uvádzaných skutočností a že samotná odporkyňa a jej právna zástupkyňa navrhovateľmi tvrdené skutočnosti jednoznačne nepoprela a snažila sa ich len ospravedlniť, resp. vysvetliť konaním navrhovateľa vo vzťahu k odporkyni.
Čo sa týka výroku o trovách konania, o trovách účastníkov bolo už čiastočne rozhodnuté pri zastavení konania v časti o zaplatenie 5.400,-Eur (uznesením zo dňa 01.10.2012 č. k. 16C/126/2011-429), preto bolo potrebné vychádzať z predmetu konania v čase vydania napadnutého rozsudku a toho, čo bolo v konaní primárne podstatné, preto aplikáciu ust. § 142 ods. 2 OSP považoval odvolací súd za správnu a za správne považoval i rozhodnutie o tom, že žiadny z účastníkov nemá, pre čiastočný úspech v konaní, právo na náhradu trov konania. Vyhovujúcu časť napadnutého rozsudku považoval odvolací súd z tohto hľadiska za primárne podstatnú, keď posúdenie povinnosti ospravedlnenia a peňažnej satisfakcie bola založená (odvodená) až na posúdení následkov konania odporkyne súdom (jeho úvahe), rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto časti preto považoval za zákonné a spravodlivé.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.