Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

22CoE/55/2014

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, ul. Pajštúnska č. 5, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Advokátska kancelária so sídlom v Bratislave, ul. Pajštúnska č. 5, IČO: 36 613 843, proti povinnej U. H., bytom K. č. XX, o vymoženie pohľadávky vo výške 2 643,33 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Kežmarok č. k. -8 zo dňa 27. februára 2014, jednohlasne takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e uznesenie.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu, že exekučným titulom mal byť rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. a rozhodcovská doložka k spotrebiteľskej zmluve, ktorá mala založiť jeho právomoc rozhodnúť vo veci a ktorá bola upravená v bode 4. Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku uzatvorenej medzi oprávneným a povinnou dňa 2.6.2012 na zabezpečenie nároku oprávneného zo zmluvy č. 5113901061206, je neprijateľná, pretože spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, navyše v zmysle doložky pred rozhodcovským súdom vzdialeným 300 km od bydliska povinného, ale v sídle oprávneného. Neprijateľná rozhodcovská doložka je neplatná, odporuje zákonu (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka). Vzhľadom na to doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu prejednať spor a vydať rozsudok, a preto predložený exekučný titul je materiálne nevykonateľný.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Podľa jeho názoru súd prvého stupňa v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, pretože exekučný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť exekučného titulu. Skúma iba materiálnu a formálnu vykonateľnosť exekučného titulu. Zo žiadneho ustanovenia právneho predpisu nevyplýva, že exekučný súd môže skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy. Poukázal na nesprávnu interpretáciu rozhodnutia ASTURCOM, ktorá vychádza z nesprávneho prekladu tohto rozhodnutia publikovaného v Úradnom vestníku Európskej únie. S poukazom na § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) a § 159 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) je toho názoru, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu SR, z čoho vyplýva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Ani zo slovenského ani z európskeho práva nemožno za súčasného právneho stavu vyvodzovať záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Odkázal na čl. 46 ods.

1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zároveň poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 26.09.2011. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) prejednal podané odvolanie bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). Riadil sa pritom zásadami vyplývajúcimi z ustanovenia § 212 ods. 1 a 3 O.s.p. Dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Argument oprávneného, že exekučný súd nemá oprávnenie posudzovať splnenie zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, nie je správny. Súdna prax sa zhoduje v tom, že už v tomto štádiu, keď sa má rozhodnúť o poverení súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej.

Viaceré rozhodnutia odvolacieho súdu, ale aj Najvyššieho súdu SR konštatovali oprávnenie exekučného súdu preskúmať, či predložené rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané na základe platnej rozhodcovskej zmluvy.

Vo veci Najvyšší súd SR judikoval, že cit.: ,,Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.“. (Obdobne porov. aj uznesenie NS SR vo veci , , uznesenia Ústavného súdu vo veciach , a nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. zo dňa 1. novembra 2011.)

Odvolací súd sa preto stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, ktorý prioritne riešil rozhodujúcu právnu otázku, ktorou je otázka platnosti rozhodcovskej doložky a po podaní žiadosti súdnym exekútorom o udelenie poverenia skúmal, či došlo k jej platnému uzavretiu. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia, exekučný súd si ani neosvojoval postavenie odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, najmä z toho pohľadu, či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Aj v rámci daného exekučného konania bol teda súd prvého stupňa, a teda aj odvolací súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky ().

Oprávnený v odvolaní nepoprel, žeby rozhodcovská doložka bola zapracovaná len do obsahu Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 2.6.2012, ktorá mala podobu predtlačeného formulára. Nešlo teda o individuálne vyjednanie rozhodcovskej doložky. Preto možno súhlasiť so súdom prvého stupňa, ak takúto podmienku v spotrebiteľskej zmluve vyhodnotil ako neprijateľnú, neplatnú, a tak nezakladajúcu právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť vo veci.

Odvolací súd rovnako ako prvostupňový súd nenašiel dôvod na odklon od spoločného stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia KS v Prešove zo dňa 27. septembra 2010, podľa ktorého: ,,Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve uzavretej po 31. decembri 2007 alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú

podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Súdu nič nebráni postupovať obdobne aj za stavu, že zmluva bola uzavretá pred 1. januárom 2008.“.

Vzhľadom na formu a povahu predmetnej rozhodcovskej doložky bol záver o jej neplatnosti správny, preto bolo správne aj zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia, keďže rozhodcovský súd nemôže odvodzovať svoju právomoc od neplatnej rozhodcovskej doložky.

Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. ). Odvolací súd so zreteľom na neplatnú rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami oprávneného.

Na základe vyššie uvedených dôvodov odvolací súd podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal, lebo oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný a povinnej trovy odvolacieho konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.