Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_26CoPr-1-2014.pdf
PDF · 88.45 KB
Case nature
Area
Subarea
26CoPr/1/2014
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobcu: K. Q., nar. XX. L. XXXX, P., V. XXX/X, zast. advokátkou: Mgr. Zuzana Lányiová, Hlohovec, Nám. Sv. Michala 11, proti žalovanej: AUTOGRUPP, s.r.o., IČO: 31419399, Trnava, Bratislavská 68, o 505,22 eur a príslušenstvo, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 12Cpr/1/2012-172 zo dňa 6. novembra 2013, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej, náhrade trov konania a náhrade trov konania štátu r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napádaným rozsudkom súd prvého stupňa I/ uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu v sume 285,96 eur s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 174,19 eur od 1.10.2011 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku; II/ žalobcovi nepriznal právo na náhradu trov konania; III/ žalovanej uložil povinnosť zaplatiť trovy konania štátu v sume 244,70 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a IV/ konanie vo zvyšku v sume 219,26 eur zastavil. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. § 75 ods. 1,2, § 118 ods. 1, 2 a § 192 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej len „Z. p.“) a vecne potom tým, že žalobca sa pôvodne návrhom doručeným súdu prvého stupňa dňa 15.8.2012 domáhal uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť mu 600 eur a prísl. ako náhradu mesačných odmien, ktoré mu neboli vyplatené. V priebehu prvostupňového konania žalobca navrhol zastavenie konania v časti o zaplatenie 94,78 eur s úrokom z omeškania 9% ročne zo sumy 206,55 eur od 1.10.2011 do zaplatenia, súd prvého stupňa rozhodol o zastavení konania v tejto časti uznesením č.k. 12 Cpr/1/2012-55 dňa 5.12.2012 a ďalej konal ohľadom zvyšnej časti istiny vo výške 505,22 eur, ktorý žalobný nárok upresnila právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní dňa 16.1.2013, keď poukázala na spôsob výpočtu tohto nároku, mala za to, že žalovaná porušila zákonnú povinnosť podľa § 72 ods. 2 Z.p., nepredložila žalobcovi doklad
- zápočtový list, čím mu vznikla škoda vo výške 111,77 eur, ktorú musel uhradiť Všeobecnej zdravotnej poisťovni z dôvodu, že príslušný úrad práce ho odmietol zaevidovať ako uchádzača o zamestnanie. Vzhľadom k ďalšiemu späťvzatiu čo do zaplatenia istiny 219,26 eur, súd prvého stupňa konanie v tejto časti zastavil, preto predmetom žalobného nároku žalobcu v konaní na súde prvého stupňa zostalo zaplatenie istiny 285,96 eur (doplatok mzdy 174,19 eur a náhrada škody 111,77 eur) a 9% p.a. úroku z omeškania zo sumy 174,19 eur od 1.1.2011 do zaplatenia. Vzhľadom k spornosti výšky týkajúcej sa mzdy majúcej prislúchať žalobcovi za mesiace júl a august 2011 nariadil súd prvého stupňa znalecké dokazovanie (znalkyňa Ing. Miriam Šefčíková, PhD.), ktorú v konaní ustanovil uznesením zo dňa 20.5.2013 a poveril vypracovaním znaleckého posudku, ktorý vypracovala znalkyňa pod číslom 4/2013 a predložila súdu prvého stupňa 30.7.2013. K vypracovanému posudku mala námietky žalovaná, ktorá požadovala, aby súd pri rozhodovaní vo veci zohľadnil všetky relevantné skutočnosti, ktoré tvorili podklady a viedli účtovné oddelenie žalovanej pri výpočte mzdových nárokov zamestnanca v skúšobnom období. Žalobca prostredníctvom svojej zástupkyne vo vyjadrení k znaleckému posudku uviedol, že so závermi tohto súhlasí a upresnil na základe výsledkov tohto znaleckého posudku svoj nárok tak, že žiadal, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 285,96 eur, ktorá pozostáva zo súm 174,19 eur a 111,77 eur, preto vzal vo zvyšku svoj návrh späť. Prvostupňový súd odôvodnil požiadavku žalobcu
na zaplatenie sumy 174,19 eur tým, že priznal túto časť žalobného nároku s odôvodnením, že vyplýva z výsledku znaleckého posudku v predmetnej veci. Ďalšia časť priznanej pohľadávky vo výške 111,77 eur je náhradou škody, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku toho, že nebol zaevidovaný na úrade práce, neboli za neho platené odvody a vznikol mu dlh na zdravotnom poistení a bol tak povinný uhradiť poisťovni túto náhradu za mesiace august až november 2011 vo výške 111,77 eur, t.j. žalovaná porušila svoju zákonnú povinnosť podľa § 75 ods. 2 Z.p..
Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalovaná s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení odvolania uviedla, že odvolanie podala z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 O. s. p., t. j., že súd prvého stupňa nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, prvostupňový súd nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho jednostranného posúdenia veci. Uviedla, že čo sa týkalo žalobného nároku žalobcu na zaplatenie náhrady mzdy vo výške 174,19 eur je treba zdôrazniť, že tu sa súd prvého stupňa opieral o znalecký posudok, z ktorého vyplynulo, že sama znalkyňa, ktorá ho vyhotovovala nevedela, aká verziu pracovnej zmluvy a jej príloh, t.j. či tá predložená žalobcom alebo žalovanou je ,,pravdivou“ a s týmto sa súd prvého stupňa, ako s rozporom nevysporiadal, keď z každej verzie vyplývala iná úprava spôsobu pridelenia výkonnostných odmien. Odvolateľka nesúhlasila so spôsobom výpočtu mzdovej odmeny znalkyňou, pretože tento nevychádzal z princípu elektronicky spracovaných zákaziek a elektronicky registrovanej práce na zákazkách v operačnom systéme Caris, pričom spôsob odmeňovania je stanovený v časti 7 ods. E Prílohy pracovnej zmluvy ňou predloženej, kde sa uvádza : ,,... pri úkolovej mzde je mzda stanovená na základe výkonu mechanika na základe záznamov vykázaných pracovných pozícií elektronicky spracovaných zákaziek a elektronicky registrovanej práce na zákazkách v operačnom programe Caris podľa pracovného zaradenia ...“. Znalkyňa pri výpočte výšky náhrady mzdy použila minimálny hodinový mzdový nárok na odmeňovanie ako základnú zložku mzdy, čo nie je v súlade s ust. § 120 Z.p. v znení účinnom do 31.8.2011. Neakceptovala riadiace a organizačné opatrenie č. 1 a 2 (ktoré žalobca podpísal) upravujúce systém odmeňovania žalovanej, čo spôsobilo, že jej postup pri výpočte mzdy žalobcu sa odlišuje od spôsobu výpočtu mzdy zo strany žalovanej ako zamestnávateľa. Súd prvého stupňa sa nevysporiadal so skutočnosťou, že znalkyňa pri posudzovaní úlohy v posudku nebrala zreteľ na organizačné a riadiace opatrenie č. 1 a 2, ako aj na prílohu pracovnej zmluvy obsahujúcu časť 7 ods. E, ktorú predložila odvolateľka. Znalkyňa v časti II.2 znaleckého posudku uviedla, že : ..., dokumenty, ktoré poskytujú právnu istotu zamestnancovi v súlade so Zákonníkom práce (v tomto prípade Dekrét, Zmluva, Príloha), ani jeden z týchto písomne vyhotovených dokumentov, ktoré boli odovzdané žalobcovi, neobsahovali ani znenie interných predpisov a ani odvolávku na tento daný dokument. Akákoľvek interná smernica sa po podpise príslušným štatutárnym orgánom stáva záväzným predpisom a internou normou so silou právnej normy. A v prípade jej platnosti musia všetky ostatné dokumenty, ktoré sú vystavené v jej súlade obsahovať minimálne odkaz na jej znenie, čo v tomto prípade urobené nebolo. Vzhľadom na celkovú otáznosť tohto dokumentu a jeho rozpornosť, nebude tento zohľadnený v Závere tohto znaleckého posudku“. Z vyššie uvedeného vyplýva, že znalkyňa posudzovala vec z hľadiska právneho stavu, čo nebola v žiadnom prípade oprávnená. V druhej časti žalobného nároku a to požiadavky na zaplatenie náhrady škody vo výške 111,77 eur má odvolateľka za to, že tu súd prvého stupňa prekročil návrh žalobcu a priznal mu nad rámec toho čo žiadal a to v rozpore s ust. § 153 ods. 2 O. s. p., keď žalobca nežiadal priznať sumu 117,77 eur titulom náhrady škody na priznanie, ktorej musia byť splnené zákonné predpoklady na jej priznanie a to - protiprávne konanie, príčinná súvislosť a vznik škody, s čím sa súd prvého stupňa nevysporiadal.
Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. vec v medziach odvolania, teda len vo výslovne napadnutých častiach vo veci samej (čo do tzv. zvyškového zamietnutia žaloby) a trov konania (kde inak oba tzv. náhradové výroky mali povahu rozhodnutí závislých na rozhodnutí vo veci samej - bez ohľadu na to, že tieto žalovaná odvolaním spochybnila len náhradu trov konania štátu) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania.
Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Vada konania vymedzená v ustanovení § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces (inak práva zaručeného v podmienkach tuzemského právneho poriadku okrem zákonov i článkom 46 a nasledujúcimi Ústavy Slovenskej republiky, čiže ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov a tiež v rámci článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, tohto inak uverejneného v prílohe oznámenia ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). I podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I ÚS 226/03) a aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať tiež nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu v podmienkach vnútroštátnej úpravy slovenského civilného procesu potom vymedzuje (na úrovni zákona) druhé zo zhoracitovaných ustanovení (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Korektným a i ústavne konformným výkladom takéhoto ustanovenia pritom treba dospieť k záveru, že s už uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia, konštatovania alebo závery bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto vyvodené. Ak povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka); porušením uvedeného práva účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi v rámci využitia prípadných riadnych alebo tiež mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá sama osebe nielen dôvod odvolania podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ale zároveň i nutnosť rozhodnutia spôsobom predpokladaným takýmto ustanovením.
Práve opísanou vadou bol postihnutý i napádaný rozsudok súdu prvého stupňa z prejednávanej veci najmä preto, že sa v jeho odôvodnení neocitli uspokojivé argumenty na podporu jeho záveru týkajúceho sa žalobného nároku, t.j. zaplatenia sumy 174,19 eur, keď súd prvého stupňa tento odôvodnil: ,,vzhľadom na výsledok znaleckého posudku v predmetnej veci, potom čo navrhovateľ zotrval na návrhu v celkovej výške 285,96 eur túto časť pohľadávky po jej preukázaní priznal tak ako bola uplatnená a pozostáva teda z priznanej náhrady vo výške 174,19 eur, ktorá vyplýva z pracovnoprávneho vzťahu za obdobie mesiacov júl a august 2011“. V prvom rade je treba uviesť, že predmetom žalobného nároku v tejto časti bolo uloženie povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 174,19 eur z dôvodu nedoplatku mzdy za mesiace júl a august 2011, pričom súd prvého stupňa sa v tomto smere predovšetkým nevyporiadal s dvomi verziami pracovnej zmluvy a jej príloh (predložené žalobcom a žalovanou) naviac, keď sa znalkyňa vyjadrovala v posudku k právnej stránke veci čo je neprípustné, pretože sa mala venovať len odbornej stránke a to výške mzdy žalobcu za mesiace júl a august 2011, ktorú mala zisťovať tak z listín predložených žalobcom, ako aj z listín predložených žalovanou, pokiaľ nemal prvostupňový súd túto otázku zodpovedanú spôsobom, ktorý by odôvodňoval pre zistenie výšky mzdy žalobcu za mesiace júl
a august 2011 len použitie listín ním predložených. Podstata hodnotenia znaleckého posudku súdom prvého stupňa nespočívala v tom, že by tento vzal do úvahy jeho komplexnosť, úplnosť odpovede(í), vzťah posudku k iným vo veci vykonaným dôkazom a aby tento vychádzal najmä zo zásad správneho formálno-logického uvažovania, pretože i keď má znalecké dokazovanie špecifický charakter a zvláštne postavenie medzi dôkaznými prostriedkami, zostáva jedným z možných dôkazov a ako ostatné dôkazy, i znalecký posudok musí súd podrobiť hodnoteniu. Ani druhý žalobný nárok spočívajúci v uložení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 111,77 eur nemožno považovať za riadne odôvodnený, pretože len konštatovanie porušenia ust.§ 75 ods.2 Z.p. žalovanou, t.j., že po skončení pracovného pomeru nevydala žalobcovi ako svojmu zamestnancovi potvrdenie o zamestnaní nie je možné považovať za automatické porušenie povinnosti pokiaľ zamestnávateľka, keďže na nej bolo dôkazné bremeno splnenia tejto povinnosti tvrdila a aj preukazovala predložením ,,POTVRDENIA O ZAMESTNANÍ (zápočtový list), že ho žalobca prevzal v deň jeho vystavenia, t.j. 25.8.2011, kedy skončil aj pracovný pomer žalobcu u žalovanej. Nevyporiadaním sa s týmto dôkazom jeho nevyhodnotením aj vo vzťahu k predkladaným a nevyhodnoteným dôkazom, ktoré v tomto smere navrhoval žalobca nebolo možné konštatovať, že by právne závery súdu prvého stupňa vyplývali zo skutkových zistení súdu prvého stupňa.
V dôsledku vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti, vrátane závislých výrokov o náhrade trov konania s použitím ust. § 221 ods. 1 písm. f/ aj h/ O. s. p. zrušil a podľa odseku 2 rovnakého paragrafu vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Povinnosťou súdu prvého stupňa viazaného názorom odvolacieho súdu (§ 226 O. s. p.) preto v ďalšom konaní bude zodpovedať všetky relevantné právne otázky, na ktoré bolo poukázané vyššie, v prípade potreby doplniť dokazovanie, jeho výsledky i podľa § 132 O. s. p. náležite zhodnotiť, vysporiadať sa so všetkými relevantnými argumentmi účastníkov konania a v rozsahu zrušenia opätovne rozhodnúť, pričom nové rozhodnutie bude potrebné v súlade s už taktiež vyššie priblíženými požiadavkami (z ust. § 157 ods. 2 O. s. p.) odôvodniť a v novom rozhodnutí rozhodnúť tiež o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O. s. p.).
K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednohlasne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.