Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_12CoE-130-2014.pdf
PDF · 115.31 KB
Case nature
Area
Subarea
12CoE/130/2014
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávnenej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35807598, zastúpenej spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, IČO: 36864421, proti povinnému Q. F., N.. XX.X.XXXX, A. M. T., Č. Č.. XXXX/XX, zastúpenému JUDr. Martinou Vnenčákovou, advokátkou, so sídlom v Rožňave, Čučmianska dlhá č. 26, o vymoženie 2 040,93 eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom v Bratislave, Záhradnícka č. 60, pod č. EX 8706/10, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava zo dňa 14.3.2014 č.k. 11Er/589/2010-98 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie.
Návrh na prerušenie konania z a m i e t a.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zrušil uznesenie Okresného súdu Rožňava č.k. 11Er/589/2010-75 zo dňa 27.6.2013, vyhlásil exekúciu za neprípustnú, exekúciu zastavil a uviedol, že o trovách exekúcie a trovách účastníkov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie.
V odôvodnení uviedol, že oprávnená sa návrhom spísaným pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým dňa 7.7.2010 domáhala vykonania exekúcie voči povinnému pre uspokojenie peňažnej pohľadávky vo výške 2 040,93 eur, zmenkového úroku vo výške 0,25% denne z dlžnej sumy 2 040,93 eur od 16.12.2009 do zaplatenia, zákonného úroku vo výške 6% ročne z dlžnej sumy 2 040,93 eur od 9.2.2010 do zaplatenia a trov konania vo výške 468,98 eur, vyplývajúcej z rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 02793/10 zo dňa 26.04.2010.
Súd uznesením č.k. 11Er/589/2010-13 zo dňa 24.2.2011 zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci. Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 1CoE/100/2011-28 zo dňa 30.9.2011 zrušil rozhodnutie tunajšieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Dňa 30.11.2011 vydal súd poverenie na vykonanie exekúcie č. 5808 036380* a vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého.
Povinný doručil súdu dňa 1.3.2013 a 12.3.2013 návrh na povolenie odkladu exekúcie podľa § 56 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok) spolu s návrhom na zastavenie exekúcie, ktorý odôvodnil tým, že exekučný titul je nezákonný, preto požiadal o odklad exekúcie do rozhodnutia o zastavení exekúcie. Podľa vyjadrenia povinného vo všeobecných obchodných podmienkach, ktoré sú súčasťou zmluvy zo dňa 24.06.2009, je neprijateľná zmluvná
podmienka a to rozhodcovská doložka, ktorá podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, tým že jej dojednaním sa povinný vzdal práva na verejné a spravodlivé prejednanie jeho záležitosti čo je v rozpore s ustanovením čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uvedenou doložkou, ktorá ani nebola dojednaná individuálne vnútila oprávnená povinnému ako spotrebiteľovi rozhodcovské konanie ako aj samotného rozhodcu. Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. ÚS 429/2011-16 zo dňa 03.11.2011 je exekučný súd oprávnený skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj na účely zistenia dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť. Preto navrhol exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku zastaviť.
Oprávnená sa k návrhu povinného vyjadrila tak, že s týmto nesúhlasí, nakoľko povinný uzavrel zmluvu ako podnikateľ, keďže podniká na základe živnostenského oprávnenia, preto nie je možné zmluvu o úvere podriadiť pod režim spotrebiteľských úverov, a teda plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom nie je možné vyhodnotiť ako rozporné so zákonom o spotrebiteľských úveroch, pretože sa na uvedený prípad nevzťahuje. Ohľadom rozhodcovskej doložky uviedol, že táto je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď cez rozhodcovské konanie alebo súdne konanie. Už len z tohto pohľadu rozhodcovská zmluva nevyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Prijatie argumentácie povinného by znamenalo úplné znemožnenie využitia rozhodcovského konania. Následne súd uznesením č.k. 11Er/589/2010-75 zo dňa 27.6.2013, vydaným vyšším súdnym úradníkom, povolil odklad exekúcie do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia Okresného súdu Rožňava o návrhu povinného na zastavenie exekúcie. Dňa 4.7.2013 predložil súdny exekútor súdu ďalšie podanie povinného označené ako „Námietky proti ďalším trovám exekúcie EX 8706/10“.
Proti uzneseniu č.k. 11Er/589/2010-75 zo dňa 27.6.2013 podala oprávnená v zákonom stanovenej lehote odvolanie, ktorým žiadala zrušiť predmetné uznesenie.
V súlade s ustanovením § 374 ods. 4 a § 210a O.s.p. odvolaniu oprávnenej proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka vyhovel a zrušil napadnuté uznesenie č.k. 11Er/589/2010-75 zo dňa 27.6.2013 a opätovne pristúpil k preskúmaniu podmienok konania podľa § 103 O.s.p.
Následne súd vykonal dokazovanie listinami pričom zistil, že exekučným titulom v danej veci je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 02793/10 zo dňa 26.4.2010 vydaného na základe Zmluvy o úvere uzavretá medzi účastníkmi dňa 24.6.2009. Na fotokópii tejto Zmluvy predloženej oprávnenou pri začatí exekučného konania je povinný vedený ako podnikateľ označený identifikačným číslom (tzv. IČO-m) a taktiež ako účel použitia úveru je zaškrtnuté pole formulára zmluvy "na podnikanie". V priebehu konania však povinný dňa 13.5.2013 doručil súdu originál uvedenej zmluvy. Z originálu Zmluvy mal súd za preukázané, že povinný v skutočnosti neuzatváral Zmluvu ako podnikateľ, ale ako spotrebiteľ
- fyzická osoba, nakoľko povinný je tam označený rodným číslom. Na origináli Zmluvy nie je zadané ani identifikačné číslo (tzv. IČO) povinného, obchodné meno povinného, miesto podnikania, číslo živn. registra a ďalšie údaje, ktoré sa už na fotokópii zmluvy predloženej oprávnenou nachádzajú (viď. iný typ písma - poznámka súdu) a nie je na ňom zaškrtnuté ani pole formulára zmluvy "na podnikanie". Povinný navyše vo svojom vyjadrení zo dňa 31.5.2013 uvádza, že Zmluvu o úvere zo dňa 24.06.2009 uzatváral ako nepodnikateľ, o čom svedčí aj skutočnosť, že k jej uzavretiu potreboval iba občiansky preukaz. Finančné prostriedky použil na osobnú potrebu, pričom príjem z daného úveru nie je zahrnutý ani do jeho účtovných dokladov, preto je vylúčené, že si tento úver bral v súvislosti s jeho podnikateľskou činnosťou.
Súd preto dospel k záveru, že predmetná Zmluva o úvere uzatvorená medzi účastníkmi je v skutočnosti spotrebiteľskou zmluvou, a preto súd pristúpil priamo k rozhodnutiu o zastavení exekúcie a vyhovel odvolaniu oprávnenej a zrušil uznesenie povoľujúce odklad exekúcie. Keďže súd exekúciu týmto uznesením v celom rozsahu zastavil, námietkami povinného proti ďalším trovám exekúcie sa už ďalej nezaoberal, nakoľko o celkových trovách exekúcie povereného súdneho exekútora a trovách účastníkov rozhodne súd po právoplatnosti uznesenia o zastavení exekúcie.
Súd prvého stupňa vec preto právne posúdil podľa § 44 ods. 1, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 41 ods. 2 písm. d/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 2 písm. a/, b/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, čl. 6 ods. 1, čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993, § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, § 39 Občianskeho zákonníka, § 58 ods. 1, § 57 ods. 2, 1 písm. g/ Exekučného poriadku a uviedol, že Zmluva o úvere uzatvorená medzi účastníkmi konania je spotrebiteľskou zmluvou a rozhodcovská doložka uvedená v bode 18. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru spotrebiteľovi odopiera možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom, čím spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a spotrebiteľ nemohol ovplyvniť jej obsah, čím táto podmienka napĺňa znaky neprijateľnej podmienky (§ 53 ods. 1, 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka), preto je absolútne neplatná. Z uvedeného dôvodu bola právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci založená na absolútne neplatnom právnom úkone, exekučný súd teda po preskúmaní exekučného titulu dospel k názoru, že je vydaný v rozpore so zákonom, preto predmetnú exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil.
Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie oprávnená a namietala, že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, že nebol dostatočne zistený skutkový stav, pretože nebolo vykonané dokazovanie a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Žiadala napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alebo alternatívne, konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. prerušiť a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky v nasledovnom znení:
„1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov ?
2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a/ pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu ?
3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“
K odňatiu možnosti konať pred súdom uviedla, že k nemu došlo tým, že exekučný súd neumožnil účastníkom exekučného konania viesť kontradiktórne konanie v ktorom by mohol uplatniť svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky, čím je uvedené exekučné konanie poznačené závažnými procesnými nedostatkami.
Ďalej uviedla, že súd nesprávne interpretoval a aplikoval smernicu Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, preto navrhol predložiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálnu otázku ohľadom čl. 3 ods. 1 danej smernice. Poukázal na rozsudky Spolkového súdneho dvora Nemecka a na uznesenia Ústavného súdu ČR a uviedol, že sa zásadne odchyľujú od rozhodovacej činnosti slovenských súdov.
Uviedla tiež, že vnútroštátny súd nemôže vylúčiť aplikáciu nekalej podmienky, ak sa spotrebiteľ po tom, ako bol upozornený súdom, rozhodne nedovolávať sa nekalého a nezáväzného charakteru podmienky.
Oprávnená uviedla, že právna analýza rozhodcovskej zmluvy (doložky) je možná len v procesnej fáze prebiehajúcej podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. vo fáze rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak exekučný súd už vydal poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, nie je možné, aby v následných procesných fázach exekúcie posudzoval neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) a na takéto posúdenie viazal jej zastavenie.
Podľa oprávnenej súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, keď sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 41 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. K takémuto konaniu navyše dochádza za situácie, kedy už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd nie je súdom podľa § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, nerozhoduje o zrušení rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Všeobecný súd nie je povinný zaoberať sa skúmaním, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s právnymi predpismi. Podľa jeho názoru musí exekučný súd nakladať s rozhodcovským rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu a nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Oprávnený žiadal, aby súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania o súlade § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky. Ďalej namietala, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania podľa § 45 ods. 1 písm. b/ a c/ zákona o rozhodcovskom konaní len na návrh účastníka konania a bez návrhu je možné exekúciu podľa uvedeného ustanovenia zastaviť len v prípade nedostatkov zistených v rozhodcovskom konaní a nie v samotnom rozsudku rozhodcovského súdu. K odňatiu možnosti konať pred súdom uviedla, že k nemu došlo tým, že podľa jeho názoru exekučný súd porušil okrem iného princíp legality, zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinnou na strane jednej a oprávnenou na strane druhej, kedy povinná mala zabezpečený výkon všetkých práv a oprávnená mala v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie, a to z dôvodu jej postavenia ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. Namietala, že oprávnená nemala možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jej právnom postavení a nemala možnosť ani ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu. Povinnej však dal nezákonne dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávnenej, došlo k zmareniu exekúcie. Uviedla, že je voči povinnej v pozícii veriteľa, ktorému nebol uhradený jeho legitímny dlh a nútene ho preto voči povinnej vymáha. Exekučný súd vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci, čím porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Ďalej namietala, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci vzhľadom na to, že exekučný súd je podľa § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi, ktorá je podľa názoru oprávneného platná. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu nestanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy bola daná možnosť voľby medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, pričom nešlo len o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Oprávnená tiež nesúhlasila s posúdením Zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uviedla, že oprávnená poskytuje svojím klientom peňažné prostriedky dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere uzatvorenej podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom podľa § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka na vzťahy vzniknuté zo zmluvy
o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka. Podľa oprávneného Zmluvu o úvere nebolo možné podradiť pod právny režim zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch z dôvodu, že nespĺňa charakter spotrebiteľského úveru vymedzený v § 2 písm. a/, b/ a § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Uviedla, že predmetom úverov poskytnutých oprávnenou sú peňažné prostriedky a nie tovar alebo služby, preto zmluvy o úvere nemôžu ani obsahovať náležitosti podľa § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a poukázala tiež na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zaslanie upomienky. Uviedla, že tento úrok má sankčný charakter, že oprávnená pri poskytnutí úveru nevyžaduje žiadne zabezpečenie a výška úroku je primeraná vzhľadom na obchodné riziko oprávnenej. Odvolávanie sa na dobré mravy pri posudzovaní výšky úroku z omeškania nie je dôvodné v prípade, keď si povinný svoje povinnosti zo zmluvy nesplnil. K návrhu na prerušenie konania poukázala na rôzne jazykové verzie bodu q/ ods. 1 Prílohy smernice Rady 93/13/EHS a zdôraznila, že podľa väčšiny jazykových verzií spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. Tvrdila, že sa súd prvého stupňa nijako nevyporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernice rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Mala za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie.
K odvolaniu oprávnenej sa podaním doručeným súdu dňa 22.4.2014 vyjadril povinný a uviedol, že napadnuté uznesenie považuje za správne a zákonné.
Odvolací súd prejednal odvolanie oprávnenej v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o vec podľa § 214 ods. 1 O.s.p., na prejednanie ktorej je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu oprávnenej uvádza nasledovné.
Čo sa týka rozsahu prieskumnej právomoci exekučného súdu vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku ako exekučnému titulu odvolací súd uvádza, že exekučným titulom v tomto konaní je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave, Karloveské rameno č. 8, zo dňa 26.4.2010, sp. zn.: SR 02793/10.
Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a/ z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b/ ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/, alebo c/ ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b/ alebo c/.
Podľa § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok) exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Pokiaľ ide o oprávnenou tvrdenú materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, odvolací súd uvádza, že táto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov existujú z nej výnimky. Práve takouto výnimkou je ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré obsahuje osobitný prieskumný inštitút, a to prieskumnú právomoc exekučného súdu. Toto ustanovenie umožňuje exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa uvedeného ustanovenia je exekučný súd oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Zo znení uvedených ustanovení vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Podľa § 3 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.
Podľa § 4 ods. 1, 2, 3 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. Nedodržanie písomnej formy rozhodcovskej zmluvy možno nahradiť vyhlásením zmluvných strán do zápisnice pred rozhodcom najneskôr do začatia konania o veci samej v rozhodcovskom konaní o podrobení sa právomoci rozhodcovského súdu. Obsahom zápisnice je rozhodcovská zmluva podľa § 3.
Jednou z podmienok rozhodcovského konania je dodržanie písomnej formy rozhodcovskej zmluvy resp. doložky, ktorú zmluvné strany podpíšu. Nedodržanie uvedenej podmienky má za následok neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky), čo je jedným z dôvodov na zrušenie rozhodcovského rozsudku, ako aj na odopretie uznania a výkonu tohto rozsudku.
Ako vyplynulo z obsahu spisu, Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých je obsiahnutá rozhodcovská doložka, neboli podpísané zmluvnými stranami, preto tieto všeobecné obchodné podmienky nie je možné považovať za rozhodcovskú doložku k hlavnej zmluve - Zmluve o úvere. Úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o úprave formy rozhodcovskej zmluvy v § 4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka písomnej formy v danom prípade dodržaná nebola (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.2011, sp. zn. 2Cdo 245/2010).
Je nutné poukázať aj na skutočnosť, že právny vzťah medzi oprávnenou a povinnou, ktorý vznikol na základe Zmluvy o úvere č. 7550268 zo dňa 24.6.2009 je vzťahom spotrebiteľským, ako už bolo preukázané v konaní na súde prvého stupňa.
Súdny dvor Európskej únie vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil povinnosť súdu aj v rámci núteného výkonu rozhodnutia chrániť práva spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany extenzívnym spôsobom, a to napr. aj v rozsudku zo dňa 6.10.2009 vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL, kde zdôraznil povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, keď uviedol, že Smernica 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo rozhodcovskú doložku uzatvorenú medzi podnikateľom (resp. dodávateľom) a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť
všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.
Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva aj zo samotného Exekučného poriadku, kde exekučný súd v rámci skúmania podmienok konania predovšetkým zisťuje, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej, či oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní v konaní a či právo nie je prekludované.
Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky, čo vyplýva aj z viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Tento napr. v uznesení zo dňa 9. februára 2012, sp. zn.: 3 Cdo 122/2011 konštatoval, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Taktiež v uznesení zo dňa 5. decembra 2012, sp. zn.: 6 Cdo 135/2012 uviedol, že ak je právomoc rozhodcovského súdu závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Ďalej v uznesení zo dňa 21.03.2012, sp. zn.: 6 Cdo 1/2012 zdôraznil, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.
Pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, sa vychádza predovšetkým z tvrdení oprávnenej a povinného, z predložených listín a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie, postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to oboznamovanie sa s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre zastavenie exekúcie sa nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného.
K námietke odvolateľky týkajúcej sa opätovného preskúmania podmienok exekučného konania odvolací súd uvádza, že prihliadať na splnenie podmienok konania je úlohou súdu v každom štádiu konania, a to aj z úradnej moci. V prípade, ak súd prvého stupňa v priebehu exekúcie zistil, že vymáhaný nárok je v rozpore so zákonom, podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní bol oprávnený exekúciu zastaviť aj bez návrhu. Nedostatok rozhodcovského rozsudku spočívajúca v jeho nespôsobilosti byť exekučným titulom je tak závažným nedostatkom podmienky konania, ktorú nemožno odstrániť a pre ktorú musí byť exekúcia zastavená.
Na základe uvedeného považuje odvolací súd odvolateľkou namietaný postup súdu prvého stupňa pri preskúmavaní rozhodcovskej doložky za súladný so zákonom, a teda aj s Ústavou Slovenskej republiky.
Prvostupňový súd tiež odôvodnil neprijateľnosť rozhodcovskej doložky tým, že si ju spotrebiteľ osobitne nevyjednal a poukázal na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Ide o zásadné rozhodnutie a odvolací súd sa s ním stotožňuje. Je potrebné zdôrazniť, že ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy a teda zo vzťahu fakticky nerovného, obavy, že slabšia strana si svoj osud v tak závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležite naplánovať, sú plne namieste. V danom prípade si spotrebiteľ rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal. Rozhodcovská doložka v posudzovanom prípade preto nebola individuálne dojednaná.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd už len dopĺňa, že neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie a takto (bez právomoci rozhodcovského súdu) vydaný rozhodcovský rozsudok, t.j. vydaný na základe neprijateľnej
zmluvnej podmienky, nemôže byť exekučným titulom, lebo ide o nulitný právny akt, a tým pádom neboli splnené podmienky na vykonanie exekúcie.
Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že odvolanie oprávnenej nie je dôvodné, preto odvolací súd postupom podľa § 219 O.s.p. napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil.
K návrhu na prejudiciálne konanie, aby Súdny dvor Európskej únie rozhodol o otázke, či ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, odvolací súd tiež poukazuje na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, ktorá nepodporuje právny názor oprávneného. Je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (napr. podľa rozsudku Súdneho dvora Pannon C-243/08 vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka, ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13/EHS ako nekalú; tiež rozsudok Súdneho dvora Freiburger Kommunalbauten C-237/02). Preto odvolací súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., nakoľko nevznikla potreba predložiť vec Súdnemu dvoru Európskej únie.
Úlohou súdu prvého stupňa bude rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania, nakoľko odvolací súd rozhodol o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania (§ 224 ods. 4 O.s.p.).
Toto uznesenie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach (odvolacieho súdu) v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.