Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_15CoE-347-2014.pdf
PDF · 85.53 KB
Case nature
Area
Subarea
15CoE/347/2014
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: SR- Ministerstvo vnútra, Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Nitre, so sídlom Nitra, Piesková 32, IČO: 00 735 809, proti povinnému: N. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom B., B. XXX/XX, o vymoženie sumy 398,32 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nitra č. k. 24Er/378/2005-14 zo dňa 21.10.2013, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Nitra č. k. 24Er/378/2005-14 zo dňa 21.10.2013 v časti, v ktorej súd exekúciu zastavil, p o t v r d z u j e . II. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Nitra č. k. 24Er/378/2005-14 zo dňa 21.10.2013 v časti trov exekúcie v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu vedenú súdnou exekútorkou JUDr. Anettou Demešovou, nástupkyňou súdneho exekútora JUDr. Milana Striešku, pod značkou EX 2626/05 zastavil. O trovách exekúcie rozhodol tak, že oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnej exekútorke trovy exekúcie vo výške 37,96 eura do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Svoje rozhodnutie odôvodnil aplikáciou ust. §36 ods. 1, 2, § 38 ods. 1, 2, § 58 ods. 1, § 57 ods. 1 písm. f), h) Exekučného poriadku, § 88 ods. 1 zákoan č. 372/1990 Z. z. o priestupkoch. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že návrhom zo dňa 26.09.2005 požiadal oprávnený súdneho exekútora JUDr. Milana Striešku, so sídlom Exekútorského úradu Vráble, o vykonanie exekúcie vo svoj prospech. Exekučné konanie sa začalo dňa 30.09.2005 a poverenie na vykonanie exekúcie bolo súdnemu exekútorovi udelené dňa 24.10.2005. Dňa 23.09.2013 predložil súdny exekútor súdu návrh na preskúmanie exekučného titulu s poukazom na § 88 ods. 1 zákona o priestupkoch. Súdny exekútor na výzvu súdu uviedol, že existujú dôvody pre zastavenie exekúcie z dôvodu nemajetnosti povinného a predložil exekučný spis spolu so špecifikáciou trov exekúcie. Exekučným titulom v predmetnej veci je rozhodnutie o priestupku č. ORP-1511/DI-Pr-2004 zo dňa 15.12.2004. V zmysle § 88 ods. 1 zákona č. 372/1990 Z. z. o priestupkoch, rozhodnutie o uložení pokuty za priestupok, o nároku na náhradu škody a rozhodnutie o náhrade trov konania možno vykonať do troch rokov od uplynutia lehoty. Exekučný titul nadobudol vykonateľnosť dňa 31.12.2004 a lehota troch rokov, počas ktorej bolo možné rozhodnutie vykonať uplynula dňa 31.12.2007. V tomto smere súd prvého stupňa prijal záver, že uvedená lehota predstavuje trojročnú - prekluzívnu - prepadnú lehotu, uplynutím, ktorej dochádza k zániku samotného práva priznaného rozhodnutím súdu. Na základe vyššie uvedených skutočností, súd v zmysle § 57 ods. 1 písm. f), h) Exekučného poriadku exekúciu v celom rozsahu zastavil. O trovách exekúcie rozhodol s poukazom na obsah ust. § 196, § 197 ods. 1, § 200 ods. 1, 2, § 203 ods. 2 Exekučného poriadku a v súlade s vyhláškou č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov priznal súdnej exekútorke trovy exekúcie vo výške 37,96 eura do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, navrhujúc odvolaciemu súdu, aby o trovách exekúcie rozhodol tak, že na ich náhradu zaviaže povinného. Zároveň v rámci svojho odvolania napadol aj dôvody zastavenia exekúcie. Dôvodil tým, že prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil. Na návrh súdneho exekútora bolo zistené, že pohľadávka oprávneného priznaná mu rozhodnutím v zmysle ust. § 88 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení účinnom do 31.08.2008 zanikla ex lege, pretože uplynula trojročná prekluzívna lehota pre vykonanie rozhodnutia. Na výzvu súdu súdny exekútor uviedol, že existujú dôvody aj pre zastavenie exekúcie z dôvodu nemajetnosti povinného, avšak súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nemajetnosťou povinného nezaoberal. Zdôraznil, že keďže od skutočnosti zastavujúcej exekúciu ex lege uplynulo viac ako šesť rokov ( rozhodnutie nadobudlo vykonateľnosť dňa 31.12.2004 a prekluzívna lehota uplynula dňa 31.12.2007), bolo by pre rozhodovanie o určení trov potrebné zisťovať, či povinný bol nemajetný pred uplynutím prekluzívnej lehoty, alebo až po jej uplynutí. Podľa jeho názoru súd správne zastavil exekučné konanie na základe ust. § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku, pretože uplynula prekluzívna lehota pre výkon rozhodnutia a preto je potrebné zaviazať úhradu trov povinného a nie oprávneného. Poukázal na to, že keďže k zastaveniu exekúcie došlo podľa ust. § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku je v danom prípade nesporné, rovnako nesporné by malo byť aj to, že oprávnený nemôže byť zaviazaný na náhradu trov exekúcie, pričom svoj názor oprel o ust. § 196 Exekučného poriadku. Súdna exekútorka sa k odvolaniu oprávneného písomne vyjadrila, pričom uviedla, že s rozhodnutím súdu prvého stupňa sa stotožňuje. Súd prvého stupňa správne posúdil dôvod zastavenia exekúcie a v nadväznosti na nemajetnosť exekučné konanie zastavil a oprávneného zaviazal k úhrade trov exekúcie, nakoľko oprávnený mal a mohol o prekluzívnej lehote uvedenej v ustanovení § 88 ods. 1 zákona č. 372/1990 Z. z. o priestupkoch vedieť, resp. mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Oprávnený znáša trovy exekúcie v zmysle ust. § 203 ods. 1, 2 Exekučného poriadku. Zdôraznila, že ako súdna exekútorka lustrovala daňový úrad za účelom zistenia účtu povinného s negatívnym výsledkom. Zároveň exekučný súd mal pri rozhodovaní o zastavení k dispozícii exekučný spis, z ktorého vyplýva nemajetnosť povinného. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd podľa § 10 ods. 1 OSP vec prejednal podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je potrebné v časti zastavenia exekúcie ako vecne správne potvrdiť. V prejednávanej veci právny predchodca oprávnenej Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Nitre sa svojím návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 26.09.2005 domáhalo vykonania exekúcie proti povinnému na vymoženie pohľadávky 398,32 eura ( 12.000,- Sk) eura s príslušenstvom. Exekučným titulom v predmetnom konaní je Rozhodnutie o priestupku č.p.: ORP-1511/DI-Pr-2004 zo dňa 15.12.2004 vydané Okresný dopravným inšpektorátom OR PZ Nitra, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 15.12.2004 a vykonateľnosť dňa 31.12.2004. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo súdnemu exekútorovi JUDr. Milanovi Strieškovi, so sídlom Exekútorského úradu Vráble, Levická 1288/16, udelené dňa 24.10.2005. Následne bol zo strany súdnej exekútorky JUDr. Anetty Demešovej, ako právnej nástupkyne súdneho exekútora JUDr. Milana Striešku, podaný dňa 04.09.2013 podnet na preskúmanie exekučného titulu. Následne súd prvého stupňa obsadený vyššou súdnou úradníčkou rozhodol napadnutým uznesením tak, že exekúciu vedenú súdnou exekútorkou JUDr. Anettou Demešovovu, nástupkyňou súdneho exekútora JUDr. Milana Striešku, pod značkou EX 2626/05 zastavil a oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnej exekútorke trovy exekúcie vo výške 37,96 eura do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia. Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia, a preto s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval. Podľa § 57 ods. 1 písm. b/ Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným. Podľa § 88 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, v znení účinnom do 31.08.2008, rozhodnutie o uložení pokuty za priestupok, o nároku na náhradu škody a o náhrade trov konania možno vykonať do 3 rokov od uplynutia lehoty určenej na ich zaplatenie. Podľa § 88 ods. 1 zák. č. 372/1992 Zb. o priestupkoch, v znení účinnom od 01.09.2008, rozhodnutie o uložení pokuty za priestupok, o nároku na náhradu škody a o náhrade trov konania možno vykonať aj predajom hnuteľných vecí dlžníka. Výkon rozhodnutia správneho orgánu (tzv. správna exekúcia) je procesná činnosť správneho orgánu, smerujúca k vynútenému splneniu povinností uložených v rozhodnutí správneho orgánu. Výkon rozhodnutí správnych orgánov sa môže uskutočniť formou: a) správnej exekúcie; v tomto prípade postupujú správne orgány podľa ustanovení Správneho poriadku, b) exekúcie vykonanej exekútorom; v tomto prípade postupujú exekútori podľa Exekučného poriadku. Z ustanovenia § 88 zákona o priestupkoch účinného do 31.08.2008 vyplýva, že rozhodnutia vydané v konaní o priestupkoch bolo možné súdnym výkonom (exekúciou) vykonať najneskôr do 3 rokov od uplynutia lehoty určenej na splnenie uloženej povinnosti. Táto trojročná lehota bola prekluzívna, preto v jej priebehu muselo byť konanie o súdny výkon rozhodnutia (exekúcia) nielen začaté, ale i skončené. Uplynutím prekluzívnej lehoty zaniklo právo domáhať sa vymoženia pohľadávky vyplývajúcej z rozhodnutia a rozhodnutie sa stalo neúčinným. Novelou zákona o priestupkoch vykonanou zákonom č. 298/2008 Z. z. bola z ustanovenia § 88 prekluzívna lehota na vykonanie rozhodnutí vypustená a to s účinnosťou od 01.09.2008. K základným kategóriám časovej pôsobnosti právnych noriem patrí okrem platnosti a účinnosti aj aretroaktivita/retroaktivita právnych noriem. Normatívne právne akty obsahujú aj spoločné, záverečné a prechodné (intertemporálne) ustanovenia, ktorých súčasťou sú aj ustanovenia, ktoré deklarujú aretroaktivitu alebo vymedzujú retroaktivitu. Retroaktivita je spätným spôsobením neskoršej právnej normy do minulosti. V podmienkach demokratického štátu platí zásada, že právne normy pôsobia a majú pôsobiť v zásade do budúcnosti a nie do minulosti, čo vyjadruje princíp aretroaktivity, teda zákazu spätnej pôsobnosti právnej normy. Na tomto princípe je založená ochrana občianskej slobody jednotlivca, ochrana jeho právneho konania v minulosti a právnych účinkov tohto konania aj smerom k prítomnosti a budúcnosti. Aj v Ústave Slovenskej republiky sa uplatňuje zásada lex retro non agit (teda zákon nemá spätnú účinnosť). Ústava Slovenskej republiky explicitne stanovuje (čl. 50 ods. 6): "Trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie". Táto zásada určená Ústavou Slovenskej republiky sa vzťahuje na všetky delikty v oblasti verejného práva. Pokrýva preto tak pôsobnosť Trestného zákona, ako aj zákona o priestupkoch, vrátane osobitných zákonov, ktoré obsahujú sankcie za porušenie povinností vo vzťahoch chránených správnym právom. Ústava upravuje zásadu aretroaktivity v čl. 50 ods. 6 nielen pre oblasť trestného práva. Extenzívnym výkladom ústavy možno dôjsť k zákazu retroaktivity aj pokiaľ ide o protiprávne úkony v súkromnom práve. Právna teória rozoznáva pravú a nepravú retroaktivitu. Pri pravej retroaktivite sa neuznávajú práva a povinnosti založené skutočnosťami, ktoré sa uznávali za právne skutočnosti za platnosti skoršieho zákona (nový zákon pôsobí aj pre minulú dobu). Pri nepravej retroaktivite sa tieto skutočnosti uznávajú, no právna úprava mení alebo zavádza nové práva a povinnosti. Nepravá retroaktivita teda spočíva v tom, že právne vzťahy, ktoré vznikli za platnosti starého práva, sa spravujú starým právom až do doby účinnosti nového práva a po nadobudnutí účinnosti nového práva sa spravujú už týmto novým právom. Teória teda každý vplyv pôsobenia neskoršieho zákona do minulosti nepovažuje za spätné pôsobenie, a preto hovorí aj o nepravej retroaktivite. Výnimku z princípu aretroaktivity však musí stanoviť právny predpis, inak sa treba spravovať princípom aretroaktivity. Okrem toho zo Stanoviska správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k zjednoteniu výkladu pri uplatňovaní práva § 30 v spojení s § 24 zák. č. 274/1994 Z. z. (Snj 84/02) vyplýva, že v súlade so všeobecne uznávanou právnou zásadou zákazu retroaktivity právnej normy, treba vznik, zmenu a zánik právnych vzťahov, ako aj právne účinky, ktoré z nich vyplývajú, posudzovať podľa práva platného v čase, v ktorom k vzniku, zmene alebo zániku právneho vzťahu došlo. Používanie tejto zásady platí pre oblasť práva verejného, ale aj pre právo súkromné, avšak sa určí tými odchýlkami. Vo vzťahoch, upravujúcich právo súkromné, nemôže právna norma pôsobiť spätne, pokiaľ v zákone jej spätná účinnosť nie je výslovne uvedená. Odlišná situácia však platí pre oblasť práva verejného, osobitne pre oblasť správneho trestania. Novšia právna norma, ktorej účinky sú pre jej adresáta výhodnejšie, platí spätne aj na také prípady konania adresáta, ktoré by predchádzajúca právna úprava posudzovala prísnejšie, prípadne spôsobom pre adresáta právnej normy sa budú spravovať novším právnym predpisom, ak je pre neho výhodnejší. Ak však novšia právna norma obsahuje právnu úpravu, podľa ktorej by situácia bola pre jej adresáta nevýhodnejšia, platí v tomto prípade v rámci posudzovania otázok správneho trestania všeobecne platná zásada zákazu retroaktivity právnej normy. Uplatnenie tejto zásady má za následok, že orgán štátu musí aplikovať právny predpis, ktorý je pre adresáta výhodnejší. Situácia adresáta právnej normy sa teda nemôže v dôsledku nedostatku právnej úpravy zhoršiť a v prípadoch, v ktorých nie je v zákone upravená jeho spätná účinnosť, nemôže sa štátny orgán riadiť novším právnym predpisom, platným v čase jej rozhodovania, ak je nová právna úprava pre jej adresáta nevýhodnejšia. (R 21/2003) S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd bol toho názoru, že je nesporné, že medzi účastníkmi vznikol právny vzťah, ktorého vznik a z neho vyplývajúce práva a povinnosti je potrebné posudzovať podľa právnej úpravy platnej v čase vzniku tohto práva, t. j. účinnej do 31.08.2008. V predmetnej veci exekučný titul, t. j. blok na pokutu nezaplatenú na mieste nadobudol vykonateľnosť dňa 31.12.2004. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 17.10.2005 a poverenie bolo vydané dňa 24.10.2005. Trojročná lehota na vykonanie exekúcie uplynula 31.12.2007. Súd prvého stupňa teda správne rozhodol o zastavení exekúcie, avšak nie z dôvodov vymedzených § 57 ods. 1 písm. f), h) Exekučného poriadku. V tomto smere odvolací súd deklaruje, že skutočný dôvod, prečo k zastaveniu exekúcie došlo, je dôvod vymedzený v ust. § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku, t.j. rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným, nakoľko došlo k preklúzii vymáhaného nároku, preto odvolací súd aplikujúc analogické stanovisko kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 21/2003 napadnuté rozhodnutie ako vecne správne v zmysle § 219 ods. 1 OSP potvrdil. Na základe uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie v časti zastavenia exekúcie ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. Podľa § 58 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.10.2013, proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 je odvolanie prípustné. Podľa § 58 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.11.2013, proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 nemožno podať mimoriadne dovolanie. Podľa § 243b ods. 1 Exekučného poriadku, exekučné konania začaté pred 1. novembrom 2013 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak. Podľa § 243b ods. 3 Exekučného poriadku, o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57, ktoré bolo podané pred 1. novembrom 2013, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013; to neplatí, ak ide o odvolanie podané proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, o ktorom doposiaľ nerozhodol sudca. Z vyššie uvedených ustanovení vyplýva, že s účinnosťou od 01.11.2013 proti rozhodnutiu o náhrade trov konania pri zastavení exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku odvolanie nie je prípustné. Avšak v zmysle prechodných ustanovení, a to § 243b ods. 3, o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania, ktoré bolo podané pred 1. novembrom 2013, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013, čo znamená, že proti rozhodnutiam vydaným pred 1. novembrom 2013 odvolanie proti výroku o náhrade trov konania prípustné je. Zároveň však podľa § 243b odsek 3, veta za bodkočiarkou, uvedené neplatí, ak ide o odvolanie podané proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, o ktorom doposiaľ nerozhodol sudca. To znamená, že ak sa jedná o odvolanie podané pred 1. novembrom 2013 proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka o náhrade trov konania, toto rozhodnutie sa podaním odvolania podľa § 374 ods. 4 OSP priamo zo zákona zrušuje a vo veci opätovne rozhodne sudca súdu prvého stupňa. V dôsledku podaného odvolania teda v zmysle § 374 ods. 4 OSP došlo k zrušeniu napadnutého uznesenia v napadnutej časti trov exekúcie a o náhrade trov exekúcie v rozhodnutí podľa § 57 Exekučného poriadku je povinný opätovne rozhodnúť zákonný sudca súdu prvého stupňa. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.