Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_26Cob-48-2022.pdf
PDF · 120.05 KB
Case nature
Area
Subarea
26Cob/48/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Pileka a členov senátu JUDr. Pavla Lukáča a JUDr. Mareka Olekšáka, v právnej veci žalobcu: C. K., s miestom podnikania G. E. XXX, G. E., IČO: 48 290 092, zastúpený: HHB advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Andreja Kmeťa 576/13, Martin, IČO: 52 274 896, proti žalovanému: V. M. Z. A., s miestom podnikania E. I. XXX, E. I., IČO: 48 277 240, zastúpený: Advokátska kancelária KONCOVÁ & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Kpt. Jaroša 1312/29, Trenčín, IČO: 47 256 907, o zaplatenie 4.452,-- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Levice č. k. 16Cb/59/2020 - 232 zo dňa 1. júna 2022, takto
rozhodol:
Odvolací súd p r i p ú š ť a späťvzatie žaloby v časti o zaplatenie istiny vo výške 4.452,-- eur, rozsudok Okresného súdu Levice č. k. 16Cb/59/2020 - 232 zo dňa 1. júna 2022 v tejto časti z r u š u j e a konanie z a s t a v u j e .
V časti, v ktorej bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 4.452,-- eur od 21.11.2019 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,-- eur rozsudok Okresného súdu Levice č. k. 16Cb/59/2020 - 232 zo dňa 1. júna 2022 p o t v r d z u j e .
Výrok o trovách konania, ktorým bol žalobcovi priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 61,42 % odvolací súd rozsudok Okresného súdu Levice č. k. 16Cb/59/2020 - 232 zo dňa 1. júna 2022 z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom konanie v časti o zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 0,1 % denne zo sumy 4.452,-- eur od 21.11.2019 zastavil.
Výrokom II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.452,-- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 4.452,-- eur od 21.11.2019 do zaplatenia, ako aj paušálnu náhradu trov konania vo výške 40,-- eur.
Výrokom III. súd priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 61,42 %.
2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobou doručenou okresnému súdu Banská Bystrica dňa 17.07.2020 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy vo výške 4.452,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 4.452,- eur od 21.11.2019 do zaplatenia, zmluvnej pokuty vo výške 0,1 % denne zo sumy 4.452,- eur od 21.11.2019 do zaplatenia, paušálnej náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur, ako aj náhradu trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že žalobca a žalovaný uzavreli dňa 25.08.2019 Zmluvu
o dodávke služieb, na základe ktorej sa žalobca ako dodávateľ (v záhlaví zmluvy chybne označený ako odberateľ) zaviazal vykonať pre žalovaného ako odberateľa (v záhlaví zmluvy chybne označený ako dodávateľ) zemné práce, za čo mal žalovaný zaplatiť žalobcovi odmenu najneskôr v termíne uvedenom na žalobcom vystavenej faktúre. Žalobca pre žalovaného zemné práce na základe zmluvy riadne vykonal a za ich vykonanie mu vystavil faktúru č. 12/2019, ktorou mu fakturoval celkovú sumu vo výške 4.452,- eur so splatnosťou dňa 20.11.2019. Žalovaný faktúru ako aj ňou fakturovanú výšku odmeny akceptoval, čo potvrdzuje odtlačok pečiatky a vlastnoručný podpis žalovaného na faktúre, no napriek tomu ju žalovaný žalobcovi neuhradil. Z dôvodu omeškania žalovaného so zaplatením odmeny vznikol žalobcovi zároveň podľa čl. III zmluvy nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 30 % z fakturovanej sumy za každý omeškaný deň, ktorú si žalobca uplatňuje voči žalovanému len vo výške 0,1 % denne z odmeny za každý aj začatý deň omeškania, teda od 21.11.2019 do zaplatenia. Uviedol ďalej, že mu tiež vznikol nárok požadovať po žalovanom úroky z omeškania v súvislosti s nezaplatením odmeny včas, a to v sadzbe ustanovenej v Nariadení vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z. z., ktoré si žalobca uplatňuje vo výške 9 % ročne od 21.11.2019 do zaplatenia, ako aj paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur.
3. Žalovaný uviedol, že faktúra, na základe ktorej si žalobca uplatňuje svoj nárok, bola vystavená za vykonané práce pre hlavného objednávateľa diela žalobcu. Hlavný objednávateľ však žalovanému doposiaľ neuhradil dohodnutú cenu za vykonané dielo, nakoľko žalobca ako subdodávateľ, ktorý pracoval na diele ako strojník, spôsobil hlavnému objednávateľovi škodu, ktorá sa vyčísluje a o výšku škody bude ponížená aj dohodnutá odmena žalovaného. O tejto skutočnosti má žalobca vedomosť, rovnako tak má vedomosť o spôsobení škody hlavnému dodávateľovi. Vo vzťahu k zmluvnej pokute vo výške 0,1 % uviedol, že medzi stranami nebola dojednaná zmluvná pokuta, a preto si ju žalobca ani nemôže uplatňovať. K uplatnenej výške úrokov z omeškania vo výške 9 % ročne uviedol, že medzi stranami je síce dojednaný v článku III úrok z omeškania vo výške 30 % denne z fakturovanej sumy za každý deň omeškania, avšak toto ustanovenie považuje za ustanovenie v rozpore s dobrými mravmi a poctivým obchodným stykom, preto je absolútne neplatné. Vzhľadom na túto skutočnosť, žalobcovi môžu prináležať úroky z omeškania maximálne vo výške zákonných úrokov z omeškania, teda 8 % ročne z dlžnej sumy.
4. Žalobca vo svojom vyjadrení k podanému odporu poukázal na tvrdenie žalovaného, podľa ktorého žalobcovi neprináleží odmena za vykonané dielo, lebo ju zatiaľ nedostal ani on sám od hlavného dodávateľa, pričom žalobca namietal, že Zmluva o dielo zo dňa 25.08.2019 však takúto možnosť pre žalovaného neupravuje, teda neupravuje možnosť nevyplatiť cenu za dielo žalobcovi v prípade, ak ju nedostane vyplatenú od svojho objednávateľa ani sám žalovaný. Argumentoval, že žalovaný vo svojom odpore potvrdzuje, že dielo bolo žalobcom skutočne vykonané a dodané tak, ako sa dohodli a rozporuje len nárok žalobcu na zaplatenie ceny za vykonané dielo, pričom žalobca má preto podľa § 548 ods. 1 druhá veta v spojení s § 554 ods. 1 Obchodného zákonníka právo na úhradu ceny za dielo, ktoré riadne vykonal a žalovanému odovzdal, keď Obchodný zákonník v žiadnom zo svojich ustanovení nedáva žalovanému možnosť jednostranne nevyplatiť cenu za dielo žalobcovi, ak ju nedostane vyplatenú od svojho objednávateľa ani sám žalovaný. Argument žalovaného, že žalobcovi neprináleží odmena za vykonané dielo, lebo pri vykonávaní diela spôsobil nejakú doteraz nešpecifikovanú škodu, považoval za účelový v snahe vyhnúť sa zaplateniu ceny diela. Namietal, že ak by aj došlo k spôsobeniu škody zo strany žalobcu, čo rozporuje, zmluva o dielo ani Obchodný zákonník nedávajú žalovanému možnosť jednostranne nevyplatiť alebo zadržať cenu za dielo žalobcovi, ak mu na ňu inak vznikol nárok, čo v tomto prípade jednoznačne vznikol.
Zároveň poprel, že by v dôsledku jeho činnosti pri vykonávaní diela došlo k akejkoľvek škode a poukázal na to, že je to už približne rok, čo žalobca dokončil dielo a mal za to, že je to dosť dlhá doba na to, aby ju žalovaný dokázal vyčísliť a uplatniť voči žalobcovi, ak by skutočne existovala. Argumentoval ďalej, že ak aj došlo ku škode na majetku hlavného dodávateľa, ako to tvrdí žalovaný, žalovaný nie je aktívne vecne legitimovaný tento nárok riešiť, lebo škoda nevznikla na jeho majetku.
5. Žalovaný vo svojom ďalšom vyjadrení uviedol, že na žiadnom mieste odporu netvrdil, že dielo bolo vykonané riadne a včas. Túto skutočnosť spochybňuje, a to aj vzhľadom na tvrdenie v odpore, že žalobca spôsobil na predmetnom diele škodu, a toto v dôsledku vzniknutej škody nemohlo byť užívané. Žalobcom spôsobená škoda pritom nebola žalobcom odstránená, nakoľko tento vzniknutú situáciu nedokázal
vyriešiť, v dôsledku čoho musel žalovaný najať inú spoločnosť, aby práce po žalobcovi opravila a dokončila.
Žalobca teda nikdy dielo riadne neodovzdal, len vystavil faktúru za práce, ktoré mal vykonať. Tiež poukázal na skutočnosť, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal odovzdanie diela, keď výkopové práce neboli ukončené a sám žalobca uviedol, že ich nevie dokončiť.
6. Po oboznámení sa s obsahom listinných dôkazov, výpoveďami strán sporu a svedeckými výpoveďami Ing. M. Y. a J. B., súd ustálil nasledovný skutkový a právny stav:
Medzi žalobcom ako dodávateľom a žalovaným ako objednávateľom bola dňa 25.08.2019 uzatvorená písomná Zmluva o dodávke služieb, predmetom ktorej bola dodávka služieb: zemné práce. Dodávateľ sa v zmysle písomnej zmluvy zaviazal dokončiť predmet zmluvy a odberateľ sa zaviazal sprístupniť miesto výkonu práce, prípadne poskytnúť pomôcky na vykonávanie vyššie uvedenej činnosti. V článku III zmluvy sa strany dohodli, že odberateľ je povinný dodávateľovi zaplatiť vystavenú faktúru najneskôr v termíne uvedenom na faktúre. Zároveň sa dohodli, že ak tak odberateľ neurobí, dodávateľ má nárok na 30 % z fakturovanej sumy za každý omeškaný deň.
Žalobca vykonával pre žalovaného na základe uvedenej zmluvy zemné práce na stavbe v Hlohovci v období od 26.08.2019 do 12.09.2019. Za takto vykonané práce žalobca vystavil žalovanému za mesiac august faktúru č. 10/2019 vo výške 600,- eur, s termínom splatnosti dňa 20.09.2019, v ktorej uviedol, že žalovanému fakturuje za zemné práce. Uvedená faktúra pozostávala v zmysle skutkových tvrdení žalobcu z odmeny za 12 odpracovaných hodín za sumu 36,- eur/hodina, ako aj z odmeny za dovoz strojového zariadenia žalobcu na stavbu v Hlohovci vo výške 168,- eur, čo však žalovaný popieral. Skutkovému tvrdeniu žalobcu však svedčia aj záznamy o prevádzke stroja zo dňa 26.08.2019 a 27.08.2019, z ktorých vyplýva, že žalobca odpracoval pre žalovaného za mesiac august celkovo 12 hodín, pričom žalovaný tieto záznamy opatril svojim podpisom. Žalovaný predmetnú faktúru žalobcovi uhradil dňa 11.09.2019 bezhotovostným bankovým prevodom.
Výkopové práce na stavbe v Hlohovci pokračovali aj v mesiaci september, pričom v priebehu realizácie týchto prác vystavala medzi stranami sporu možnosť pokračovať v uvedených prácach aj na stavbe v Podunajských Biskupiciach, kde žalobca vykonával práce od 16.09.2019 do 09.10.2019. Medzi stranami sporu v tejto súvislosti vznikol spor o tom, či žalobca vykonával tieto práce aj naďalej pre žalovaného alebo iný subjekt, keď žalovaný toto popieral argumentujúc, že vzájomná spolupráca bola na stavbe v Hlohovci ukončená a následne každý pokračoval v prácach v Podunajských Biskupiciach sám za seba, v dôsledku čoho mal za to, že v konaní nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom. Od 11.10.2019 do 30.10.2019 vykonával žalobca pre žalovaného výkopové práce opäť na stavbe Hlohovci, čo žalovaný popieral tvrdiac, že po ukončení činnosti v Podunajských Biskupiciach, ani jedna zo strán sporu činnosť v Hlohovci už nevykonávala. Žalobca súdu v tejto súvislosti predložil čestné vyhlásenie J. B., ktorý čestne vyhlásil, že dňa 30.10.2019 svojím nákladným motorovým vozidlom s EČV: L. XXXY., viezol stroj - bager, ktorý patrí C. K. z mesta Hlohovec do mesta Nový Tekov. Žalovaný skutkové tvrdenie o pokračovaní akýchkoľvek prác v Hlohovci po ukončení činnosti v Podunajských Biskupiciach popieral, pričom toto svoje skutkové tvrdenie preukazoval čestným prehlásením P. Y., ktorý v tomto písomnom čestnom prehlásení prehlásil, že dňa 10.10.2019 spolu s V. M. odviezol stroj - bager vo vlastníctve C. K. z Podunajských Biskupíc do Nového Tekova, a to na vozidle vo vlastníctve V. M., EVČ: L. XXXY..
7. Za mesiac september vystavil žalobca žalovanému faktúru č. 11/2019 vo výške 4.680,- eur, s termínom splatnosti dňa 21.10.2019 a ako predmet plnenia sú uvedené zemné práce. Žalovaný predmetnú faktúru žalobcovi uhradil dňa 21.10.2019 bezhotovostným bankovým prevodom. Zo záznamov o prevádzke stroja za mesiac september vyplýva, že žalobca odpracoval v uvedený mesiac 130 hodín. Za mesiac október vystavil žalobca žalovanému faktúru č. 12/2019 s termínom splatnosti dňa 20.11.2019 vo výške 4.452,- eur. Ako vyplýva z uvedenej faktúry, cena za prácu je udávaná v sume 4.338,- eur a cena za dopravu stroja vo výške 168,- eur. Súčet predstavuje sumu 4.506,- eur, ktorá suma je prečiarknutá a uvedená je ďalšia suma vo výške 4.452,- eur. Žalovaný faktúru žalobcu prevzal, o čom svedčí na uvedenej faktúre pečiatka žalovaného s podpisom. Zo záznamov o prevádzke stroja za mesiac október vyplýva, že žalobca odpracoval v mesiaci október 128 hodín. Záznamy o prevádzke stroja za mesiac september a október nie sú žalovaným podpísané. V tejto súvislosti žalobca udával, že sám žalovanému
povedal, že ich podpisovať nemusí, nakoľko sa nestretávali každý deň a nepredpokladal, že to dospeje do takéhoto štádia.
8. Na predmetné skutkové zistenia súd aplikoval ust. § 536 a nasl. Obch. zák. týkajúce sa zmluvy o dielo, ust. § 37 a § 39 O. z. a ust. § 369 Obch. zák. a § 1 ods. 2 nar. vlády č. 21/2013 Z. z.
9. Na základe zisteného skutkového stavu ako aj aplikovaním relevantných ustanovení súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba žalobcu bola podaná dôvodne. Súd ďalej uviedol, že žalobca podaním doručeným súdu dňa 16.11.2021 vzal žalobu v časti uplatňovanej zmluvnej pokuty späť. Žalovaný na pojednávaní dňa 09.02.2022 vyjadril s čiastočným späťvzatím žaloby súhlas, v dôsledku čoho súd konanie v tejto časti podľa § 145 ods. 2 CSP zastavil. Predmetom sporu po čiastočnom späťvzatí žaloby tak zostalo zaplatenie istiny vo výške 4.452,- eur s príslušenstvom pozostávajúcim z úrokov z omeškania a paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky.
10. V konaní nebolo sporné, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená písomná zmluva, predmetom ktorej bolo vykonanie zemných prác žalobcom pre potreby žalovaného. Súd na predmetný záväzkový vzťah aplikoval § 536 a nasl. Obchodného zákonníka, keďže predmet plnenia predstavoval činnosť zhotoviteľa, ktorá sa týkala zhotovenia časti stavby.
V konaní nebolo sporné, že sa strany sporu dohodli na vykonaní zemných prác zo strany žalobcu pre potreby žalovaného, pričom miestom výkonu týchto prác bola stavba v Hlohovci, kde sa tieto práce realizovali v období od 26.08.2019 do 12.09.2019. Žalobca v konaní tvrdil, že medzi stranami sporu bola dojednaná odmena vo výške 36,- eur a suma 168,- eur za dovoz strojového zariadenia, pričom za práce vykonané v mesiaci august takto žalobca fakturoval žalovanému sumu 600,- eur. Žalovaný toto skutkové tvrdenie popieral, keď mal za to, že dojednaná odmena predstavovala sumu 20,- eur až 25,- eur. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, najmä zo vzájomnej komunikácie strán sporu prostredníctvom aplikácie, dojednaná bola odmena vo výške 36,- eur/hodina ako aj odmena za dovoz strojového zariadenia žalobcu vo výške 168,- eur, keď žalovaný na tieto sumy sám poukazuje v predmetnej komunikácii, keď diskutuje o výške odmeny žalobcu za mesiac október. Skutkovému tvrdeniu žalobcu o takto dojednanej cene však svedčia aj záznamy o prevádzke stroja zo dňa 26.08.2019 a 27.08.2019, z ktorých vyplýva, že žalobca odpracoval pre žalovaného za mesiac august celkovo 12 hodín, pričom žalovaný tieto záznamy opatril svojim podpisom. V konaní nebolo sporné, že strojové zariadenie žalobcu dopravil na začiatku spolupráce na stavbu do Hlohovca žalobca na vlastné náklady, pričom žalobca tvrdil, že za toto mu prináležala dojednaná odmena vo výške 168,- eur. Po odpočítaní sumy dojednanej odmeny za dopravu strojového zariadenia vo výške 168,- eur od fakturovanej odmeny 600,- eur, tak odmena za výkopové práce predstavuje žalobcom tvrdenú sumu 36,- eur/hodina (432,- eur : 12 hodín). Žalovaný v tejto súvislosti tiež tvrdil, že faktúra č. 10/2019 vo výške 600,- eur nebola vystavená za už realizované práce, ale ako zálohová platba, ktorú žalobca požadoval od žalovaného ešte pred začatím prác. Ako však vyplýva zo záznamov o prevádzke stroja, ktoré žalovaný podpísal, žalobca vykonával pre žalovaného zemné práce už v auguste, pričom žalovaný za tieto práce aj zaplatil dňa 11.09.2019. Za mesiac september vystavil žalobca žalovanému faktúru č. 11/2019 vo výške 4.680,- eur a ako predmet plnenia sú uvedené zemné práce. Zo záznamov o prevádzke stroja za mesiac september vyplýva, že žalobca odpracoval v uvedený mesiac 130 hodín, čo opäť svedčí pravdivosti skutkového tvrdenia žalobcu o dojednanej odmene vo výške 36,- eur/hodina (4.680,- eur : 130 hodín). V zmysle uvedeného tak dospel súd k záveru, že medzi stranami sporu bola platne uzavretá ústna zmluva o dielo, predmetom ktorej boli zemné práce vykonané žalobcom pre potreby žalovaného, ktorých skutočný rozsah a parametre boli špecifikované až na konkrétnej stavbe v zmysle príslušnej projektovej dokumentácie a pokynov stavbyvedúceho, a to za dojednanú odmenu vo výške 36,- eur/hodinu, pričom za dovoz, resp. odvoz strojového zariadenia žalobcu bola dojednaná odmena v sume 168,- eur.
Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, za mesiac september fakturoval žalobca žalovanému sumu 4.680,- eur za odpracovaných 130 hodín, ktoré žalovaný žalobcovi aj uhradil. Hoci žalovaný tvrdil, že ide o sumu za všetky práce vykonané v Hlohovci, toto svoje tvrdenie nijako nepreukázal. Skutkové tvrdenie žalobcu, že ide o práce vykonané tak v Hlohovci ako aj v Podunajských Biskupiciach za obdobie mesiaca september, považuje súd preukázané aj na základe záznamov o prevádzke stroja, ktoré síce nie sú žalovaným podpísané, avšak fakturácii po odpracovaní kalendárneho mesiaca a nie na základe realizácie prác na jednotlivých stavbách svedčí aj samotná komunikácia strán sporu, v ktorej žalobca oznamuje žalovanému na konci mesiaca september odpracovaných 130 hodín za odmenu
4.680,- eur a rovnako ďalšia komunikácia zo dňa 28.10.2019, v ktorej uvádza odpracované hodiny od 01.10.2019 do 28.10.2019. V zmysle uvedeného má súd za preukázané, že strany sporu na základe pôvodne ústne dojednanej zmluvy o dielo, pokračovali za rovnakých podmienok v prácach aj na stavbe v Podunajských Biskupiciach a následne od 11.10.2019 opäť v Hlohovci, v dôsledku čoho má súd pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného za preukázanú. Skutočnosť, že žalobca vykonával všetky výkopové práce na uvedených stavbách pre potreby žalovaného ako objednávateľa vyplýva aj z výpovede svedka Ing. M. Y., ktorý vykonával na uvedených stavbách inžiniersku činnosť, ktorý opakovane v rámci svojej výpovede poukázal na vzájomný vzťah žalobcu a žalovaného, ako vzťah subdodávateľa a dodávateľa.
V zmysle komunikácie zo dňa 28.10.2019 má súd za preukázané aj skutkové tvrdenie žalobcu o tom, že po ukončení činnosti v Podunajských Biskupiciach, pokračovali strany sporu v prácach opäť na stavbe v Hlohovci, keď z uvedenej komunikácie jednoznačne vyplýva, že žalobca pracoval v mesiaci október od 01.10.2019 do 09.10.2019 v Podunajských Biskupiciach a od 11.10.2019 opäť v Hlohovci. Žalovaný skutkové tvrdenie o pokračovaní akýchkoľvek prác v Hlohovci po ukončení činnosti v Podunajských Biskupiciach popieral, pričom toto svoje skutkové tvrdenie preukazoval čestným prehlásením P. Y., ktorý v tomto písomnom čestnom prehlásení prehlásil, že dňa 10.10.2019 spolu so žalovaným odviezol strojové zariadenie žalobcu z Podunajských Biskupíc do Nového Tekova. Žalobca návrat do Nového Tekova po ukončení činnosti v Podunajských Biskupiciach popieral a tvrdil, že jeho strojové zariadenie bolo odvezené opäť do Hlohovca a až po ukončení činnosti v Hlohovci, zabezpečil na vlastné náklady odvoz svojho strojového zariadenia do Nového Tekova. Skutkové tvrdenie o pokračovaní prác v Hlohovci má tak súd preukázané aj na základe čestného vyhlásenia J. B., z ktorého vyplýva, že strojové zariadenie žalobcu odviezol až dňa 30.10.2019 z Hlohovca do Nového Tekova, pričom skutočnosti uvedené v tomto prehlásení potvrdil aj v rámci svedeckej výpovede pred súdom. O pravdivosti tohto skutkového tvrdenia svedčí aj ďalší dôkaz, a síce výpis poskytnutý spoločnosťou Skytol, ktorá prevádzkuje mýtny systém v Slovenskej republike, z ktorého vyplýva, že sa vozidlo svedka J. B. s EČV: L. XXXY., ktorým bolo po ukončení prác v Hlohovci prevezené strojové zariadenie žalobcu do Nového Tekova, pohybovalo dňa 30.10.2019 na trase Nitra - Hlohovec a späť.
Obrana žalovaného sa v konaní neustále menila, najskôr tvrdil, že žalobcovi odmenu nezaplatil z dôvodu, že žalobca spôsobil hlavnému objednávateľovi škodu, ktorý nárok uplatnený vzájomnou žalobou súd vylúčil na samostatné konanie. Neskôr žalovaný tvrdil, že práce vykonané žalobcom v Podunajských Biskupiciach boli vadné, následne, že žalobca tieto práce nevykonával pre žalovaného a tiež, že žalobca práce v Podunajských Biskupiciach nedokončil.
11. Súd má za preukázanú aj výšku pohľadávky žalobcu. Ako vyplýva zo vzájomnej komunikácie zo dňa 28.10.2019, žalobca uvádza za práce vykonané v dňoch od 01.10.2019 do 28.10.2019, teda za 14 dní celkovo 117 hodín. Zo záznamov o prevádzke stroja ďalej vyplýva, že okrem uvedeného odpracoval dňa 29.10.2019 celkovo 6 hodín a dňa 30.10.2019 ďalších 5 hodín, dokopy teda 128 hodín. Že žalobca pracoval aj v uvedené dni, potvrdzuje vo vzájomnej komunikácii sám žalovaný, kde upozorňuje žalobcu, že je od počtu odpracovaných hodín potrebné odrátať pol hodinu denne za obedňajšiu prestávku, čo tak za 16 odpracovaných dní činí 8 hodín. Žalobcovi tak za mesiac október prináleží dojednaná odmena za 120 hodín po 36,- eur, teda suma 4.320,- eur. Okrem dojednanej odmeny mu prináleží aj suma 168,- eur za prepravu strojového zariadenia z Hlohovca do Nového Tekova, teda celkovo suma 4.488,- eur (4.320,- eur + 168,- eur), z ktorej si žalobca uplatnil fakturovanú sumu 4.452,- eur. Keďže žalovaný v konaní netvrdil a nepreukázal, že by žalobcom uplatnenú pohľadávku čo i len čiastočne uhradil, súd žalobe v časti uplatňovanej istiny vyhovel a žalovaného zaviazal na zaplatenie tejto dlžnej čiastky. Argumentácia žalovaného, ktorú súdu predostrel až v rámci záverečnej reči, spočívajúca v tom, že žalobca nepreukázal svoj nárok čo do výšky, pričom poukázal na vyjadrenie žalobcu na pojednávaní, kedy mal tento uviesť, že niektoré dni prácu nevykonával, považuje súd za účelovú.
12. Pretože žalovaný svoj peňažný záväzok riadne a včas nesplnil, dostal sa podľa prvej vety § 365 ods. 1 Obchodného zákonníka do omeškania, v dôsledku čoho má žalobca právo požadovať od žalovaného popri plnení aj úroky z omeškania podľa § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktoré súd žalobcovi priznal s poukazom na § 1 ods. 2 Nariadenia vlády č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, počnúc dňom nasledujúcim po dni splatnosti faktúry, teda od 21.11.2019 do zaplatenia.
Žalobca si podanou žalobou tiež uplatnil paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur podľa § 369c Obchodného zákonníka, ktorú súd žalobcovi tiež priznal, nakoľko bola uplatnená v súlade s § 2 Nariadenia vlády č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka.
13. Na účely rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania ustálil súd hodnotu sporu ku dňu podania žaloby. Istina predstavovala sumu 4.452,- eur a uplatňovaná zmluvná pokuta vo výške 0,1 % denne zo sumy 4.452,- eur od 21.11.2019 do podania žaloby dňa 17.07.2020, sumu 1.064,03 eura. Hodnota sporu tak predstavovala spolu sumu 5.516,03 eura. Keďže žalobca bol v spore úspešný v sume 4.452,- eur, čo predstavuje úspech v rozsahu 80,71 % a žalovaný v sume 1.064,03 eura (keď žalobca žalobu v časti uplatňovanej zmluvnej pokuty vzal v priebehu konania späť), čo je v prepočte 19,29 %, dospel súd k záveru, že po porovnaní ich vzájomného pomeru úspechu a neúspechu, predstavuje úspech žalobcu rozsah 61,42 %. O nároku na náhradu trov konania tak súd rozhodol s poukazom na § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnejšiemu žalobcovi priznal voči menej úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 61,42 %, o ktorej výške rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.
14. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol včas podaným odvolaním žalovaný (odvolanie zo dňa 23.06.2022), ktorý sa domáhal jeho zmeny tak, že odvolací súd žalobu žalobcu zamietne v celom rozsahu.
15. Ako odvolacie dôvody žalovaný uviedol ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP.
16. Žalovaný v odvolaní uviedol, že pokiaľ konajúci súd na jednej strane nepripustil námietku žalovaného k návrhu žalobcu na vykonanie dôkazu - vzájomnej komunikácie sporových strán a neuplatnil koncentráciu konania, mal pripustiť aj prostriedok procesnej obrany žalovaného spočívajúceho v tvrdení, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno čo do výšky uplatneného nároku, čo v konečnom dôsledku vyplynulo z výsluchu samotného žalobcu. Súd prvej inštancie tak zvýhodnil stranu žalobcu, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
17. Žalovaný odvolaním napadol aj výrok o trovách konania, kde súdu vyčítal, že neprihliadol na mieru zavinenia vzniknutých trov konania, ktoré vznikli práve v dôsledku oneskoreného uplatnenia prostriedkov procesného útoku žalobcu a v zmysle zásady zavinenia vyjadrenej v § 256 CSP.
Navyše súd prvej inštancie nesprávne vyčíslil nárok na náhradu trov konania, nakoľko tento v celosti posudzoval vo výške ku dňu podania návrhu na vydanie platobného rozkazu, pričom podľa žalovaného mal byť tento (minimálne v časti uplatnenej zmluvnej pokuty vo výške 0,1 % denne) posudzovaný odo dňa uplatnenia (21.11.2019) ku dňu čiastočného späťvzatia žaloby žalobcom, teda ku dňu 16.11.2021 (§ 256 CSP). Ak by súd prvej inštancie dôsledne aplikoval ust. § 256, bola by hodnota sporu v okamihu čiastočného späťvzatia žaloby vo výške 7.684,15 eura (4.452, -- eur istina a 3.232,15 eura zmluvná pokuta), čím by bol úspech žalobcu vo výške 57,94 % a úspech žalovaného vo výške 42,06 %, čo v konečnom dôsledku predstavuje úspech žalobcu v rozsahu 15,88 %. Žalovaný sa teda domáhal zmeny napadnutého rozsudku tak, že súd celú žalobu žalobcu zamietne.
18. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 27.07.2022, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Uviedol, že žalovaný spôsobuje zbytočné prieťahy v konaní, keď rozsudok súdu rešpektoval a žiadal žalobcu o možnosť plnenia v splátkach.
Podľa žalobcu následok, ktorý popisuje žalovaný vo svojom odvolaní zo strany súdu nenastal, keď žalobca navyše nerozumie čo žalovaný myslí pod slovami „súd nepripustil procesnú obranu žalovaného“. Žalobca poukazuje na odôvodnenie rozsudku, kde sa touto obranou súd podrobne zaoberá (ods. 59.). Žalobca sa nestotožňuje ani s argumentáciou žalovaného v časti namietaného výroku súdu o trovách konania, keď podľa žalobcu je rozhodujúcim momentom pre určenie tarifnej hodnoty, hodnota v okamihu začatia poskytovania právnej služby, a nie hodnota v čase vykonania každého jednotlivého úkonu právnej služby.
19. Po tom ako bola vec predložená odvolaciemu súdu, žalobca podaním zo dňa 18.10.2022 vzal podanú žalobu čiastočne späť, a to v časti istiny vo výške 4.452,-- eur, a to z dôvodu, že žalovaný túto sumu
žalobcovi dňa 15.08.2022 uhradil. O tomto zároveň predložil aj výpis bankového účtu a potvrdenie o úhrade zo strany žalovaného. Žalovaný v reakcii na výzvu súdu oznámil, že s čiastočným späťvzatím žaloby súhlasí. 20. Odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného v súlade s ust. § 378 a nasl. CSP, pričom dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
21. S poukazom na ust. § 370 ods. 1, 2, 3 CSP súd posudzoval procesné podanie zo strany žalobcu označené ako čiastočné späťvzatie žaloby, o ktorom rozhodol po splnení procesných podmienok tak, že v časti o zaplatenie sumy 4.452,-- eur späťvzatie žaloby pripustil, rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zrušil a konanie zastavil.
22. Predmetom odvolacieho prieskumu tak zostal výrok, ktorým súd priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 4.452,-- eur od 21.11.2019 do zaplatenia ako aj výrok o trovách konania.
23. Vo vzťahu k napadnutému výroku II. rozsudku odvolací súd uvádza, že z ďalšieho správania žalovaného v čase po vyhlásení a vydaní rozsudku súdom prvej inštancie, žalovaný na základe rozsudku čiastočne plnil, keď súdom prvej inštancie priznanú istinu zaplatil v celom rozsahu, a to v čase po podaní odvolania. Takýmto čiastočným plnením došlo navyše aj k uznaniu zostatku dlhu, t. j. vo výške príslušenstva k istine, a to s poukazom na ust. § 407 ods. 3 Obch. zák., nakoľko zo žiadneho následného prejavu žalovaného nevyplynulo, že by zvyšok dlhu neuznával, práve naopak v e-mailovej komunikácii so žalobcom žiadal, aby mohol súdom priznanú sumu (t. j. istinu aj príslušenstvo) splácať v pravidelných mesačných splátkach. Navyše dôvodnosť súdom priznaného príslušenstva je dostatočne zdôvodnená aj v samotnom rozhodnutí súdu prvej inštancie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje, a ktorého dôvodnosť nebola žalovaným v odvolaní ani osobitne namietaná, keď žalovaný nesúhlasil primárne len so zaplatením istiny, ktorú však následne zaplatil.
24. Žalovaný napokon v odvolaní namietal aj výrok o trovách konania, s ktorou argumentáciou sa odvolací súd čiastočne stotožňuje.
Ako je z obsahu spisu zrejmé, žalobca sa pôvodne domáhal aj zaplatenia zmluvnej pokuty vo výške 0,1 % denne zo sumy 4.452,-- eur od 21.11.2019 do zaplatenia, v ktorej časti vzal ale žalobu čiastočne späť, a to podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 16.11.2021.
Súd prvej inštancie o predmetnom podaní rozhodol v súlade s ust. § 145 ods. 2 CSP pri rozhodovaní vo veci samej, pričom pri rozhodovaní o trovách konania aplikoval ust. § 255 ods. 1 CSP, a to aj vo vzťahu k výroku, ktorým konanie v časti o zaplatenie zmluvnej pokuty zastavil.
Tento postup považuje odvolací súd za nesprávny a nesúladný s ustanoveniami upravujúcimi rozhodovanie o trovách konania, a preto rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zrušil a vec mu vrátil s poukazom na ust. § 389 ods. 1 písm. b), d) CSP.
Primárny dôvod pre takýto postup odvolacieho súdu spočíva v tom, že súd prvej inštancie postupoval pri rozhodovaní o trovách konania v zmysle ustanovení riešiacich úspech vo veci samej, resp. pomer úspechu a neúspechu strán konania v zmysle ust. § 255 ods. 1, 2 CSP bez toho, aby rozlišoval v ktorom štádiu konania a akým procesným postupom boli jednotlivé nároky alebo ich časti riešené, či už procesne alebo hmotnoprávne. Toto nerozlišovanie medzi zásadou procesnej zodpovednosti za zastavenie konania a zásadou úspechu vo veci samej sa premietlo aj do odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, a následne aj do vecne nesprávneho výroku o trovách konania. 25. Podľa ustálenej súdnej praxe, reprezentovanej uznesením NS SR sp. zn. 3 Obo 180/95 zo dňa 30.05.1995, ktoré bolo ako judikát publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod číslom R 72/1995 (a ktoré je vzhľadom na obdobnosť právnej úpravy rovnako v plnom rozsahu aplikovateľné aj za účinnosti Civilného sporového poriadku), ak súd v časti zastaví konanie na základe späťvzatia žaloby, rozhodne o náhrade trov konania v tejto časti podľa § 146 ods. 2 OSP (teraz § 256 ods. 1 CSP). Teda, v prípade ak v konaní došlo k čiastočnému späťvzatiu žaloby, súd rozhodne o nároku na náhradu trov konania samostatne vo vzťahu k časti, v ktorej bolo konanie v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby v časti zastavené (pričom rozhoduje podľa kritérií ustanovených v § 256 ods. 1 CSP) a samostatne vo vzťahu k časti, ktorá zostala uplatnená a ktorú
meritórne prejednával a rozhodoval o nej (pričom rozhoduje v zásade podľa kritérií ustanovených v § 255 CSP).
26. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, bude preto úlohou súdu prvej inštancie opätovne rozhodnúť o trovách konania, vrátane trov odvolacieho konania a posudzovať uplatnené nároky podľa toho, ako bolo o nich rozhodnuté s poukazom na ust. § 255 a § 256 CSP.
27. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 - 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak je dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.