Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_1To-39-2014.pdf
PDF · 96.36 KB
Case nature
Area
Subarea
1To/39/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Štefana Hrvolu a členov senátu JUDr. Stanislava Libanta a JUDr. Petra Kaňu, v trestnej veci proti obžalovanému W. K., pre zločin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a/ Tr. zák., o odvolaní obžalovaného W. K. a okresného prokurátora v Komárne (ďalej len prokurátor) proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 17. 02. 2014, sp. zn. 11T/64/2013, na verejnom zasadnutí konanom v Nitre dňa 30. septembra.2014, takto
rozhodol:
Podľa § 321 odsek 1 písmeno b/, písmeno d/ Trestného poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok.
I.
Podľa § 322 odsek 3 Trestného poriadku
obžalovaného W. K., narodeného XX.XX.XXXX v D., trvale bytom D., P. XXX/XX, na slobode,
podľa § 285 písmeno a/ Trestného poriadku
o s l o b o d z u j e
spod obžaloby Okresnej prokuratúry v Komárne zo dňa 12. júna 2013 sp. zn. 2 Pv 568/12, zo skutku, že
dňa 11. septembra 2012 v čase okolo 14.20 hod. v Komárne na Jókaiho ulici pred budovou s orientačným číslom 17, ako osoba podozrivá zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. k/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, ktorého podstata spočíva v neposlúchnutí pokynu dopravnej značky zákazu státia, odmietol na výzvy príslušníkov mestskej polície preukázať svoju totožnosť, nasadol do osobného motorového vozidla zn. SUZUKI Grand Vitara čiernej farby s ev. č. BA XXX VF, naštartoval motor a pomaly sa pohol preč dopredu a po približne pol alebo jednom metre jazdy narazil do tam stojacej príslušníčky Mestskej polície v Komárne poškodenej W. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D., D. XX/X, ktorá tam stála, aby zabránila odjazdu vozidla a ktorá od toho nárazu stratila rovnováhu a spadla na kapotu vozidla, následne zacúval na presne nezistenú vzdialenosť dozadu, po čom sa opäť pohol dopredu a znovu narazil do tam stojacej W. J., ktorá opätovne stratila rovnováhu a zase spadla na kapotu motorového vozidla, pričom jej fyzické zranenia následkom toho nárazu nevznikli,
a právne kvalifikovanom ako zločin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 odsek 1 písmeno a/, odsek 2 písmeno c/ Trestného zákona, s poukazom na ustanovenie § 138 písmeno a/ Trestného zákona,
pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.
II.
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie prokurátora z a m i e t a , pretože zistil, že nie je dôvodné.
odôvodnenie:
Horeuvedeným rozsudkom súd prvého stupňa uznal obžalovaného W. K. (ďalej len obžalovaný) vinným zo spáchania zločinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. c/ Tr. zák., s poukazom na § 138 písm. a/ Tr. zák., ktorý mal spáchať na skutkovom základe, že:
že dňa 11. septembra 2012 v čase okolo 14.20 hod. v D. na O. ulici pred budovou s orientačným číslom XX, ako osoba podozrivá zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. k/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, ktorého podstata spočíva v neposlúchnutí pokynu dopravnej značky zákazu státia, odmietol na výzvy príslušníkov mestskej polície preukázať svoju totožnosť, nasadol do osobného motorového vozidla zn. SUZUKI Grand Vitara čiernej farby s ev. č. BA XXX VF, naštartoval motor a pomaly sa pohol preč dopredu a po približne pol alebo jednom metre jazdy narazil do tam stojacej príslušníčky Mestskej polície v Komárne poškodenej W. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D., D. XX/X, ktorá tam stála, aby zabránila odjazdu vozidla a ktorá od toho nárazu stratila rovnováhu a spadla na kapotu vozidla, následne zacúval na presne nezistenú vzdialenosť dozadu, po čom sa opäť pohol dopredu a znovu narazil do tam stojacej W. J., ktorá opätovne stratila rovnováhu a zase spadla na kapotu motorového vozidla, pričom jej fyzické zranenia následkom toho nárazu nevznikli.
Za to mu uložil podľa § 323 ods. 2 Tr. zák., § 38 ods. 2, § 39 ods.1, 3 písm. c/ Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov, ktorého výkon podľa § 49 ods. 1 Tr. zák. podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. určil skúšobnú dobu v trvaní 1 roka.
Horeuvedený rozsudok , ihneď po jeho vyhlásení, odvolaním čo do viny a trestu ako aj konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo, napadol obžalovaný, a v zákonnej lehote prokurátor, čo do výroku o treste v neprospech obžalovaného.
Obžalovaný v písomných dôvodoch prostredníctvom obhajcu poukazoval na obsah napadnutého rozsudku a vytýkal súdu I. stupňa, že sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie a napadnutým rozsudkom porušil ustanovenia Trestného zákona. Uvádzal, že skutok sa nestal a vymysleli si ho príslušníci mestskej polície. Nepoprel porušenie zákazu zastavenia, nikdy však neútočil a nenarazil s vozidlom do poškodenej, čo bez akýchkoľvek pochybností preukázané nebolo. Poukazoval na ním predložený kamerový záznam, namietal vierohodnosť výpovede svedka Q., ktorého výpoveď ako aj výpoveď príslušníčky mestskej polície nie je potvrdená žiadnym priamym ani nepriamym dôkazom, naviac podľa jeho názoru sú obaja voči nemu zaujatí. Namietal aplikáciu § 138 písm. a/ Tr. zák. Uviedol, že príslušníci mestskej polície mali spáchanie priestupku riadne zdokumentované, preto ich žiadosti o predloženie občianskeho preukazu považuje za činnosť nad rámec ich právomoci, keďže ho osobne poznali, pretože mohli odísť, resp. založiť mu za čelné sklo lístok o zaznamenaní priestupku, resp. založiť blokovacie zariadenie. Podľa jeho názoru nebolo postupované podľa § 8 ods. 1 písm. c/, § 9 ods. 2 zák. č. 564/1991 Zb. Poukázal aj na to, že doposiaľ nebol postihnutý pre priestupok. Navrhol podľa § 321 ods. 1 písm. b/, d/, ods. 2 Tr. por. zrušiť napadnutý rozsudok a podľa § 322 ods. 3 Tr. por. ho oslobodiť spod obžaloby podľa § 285 písm. a/, prípadne písm. b/ Tr. por.
Prokurátor v písomných dôvodoch odvolania vytýkal súdu prvého stupňa, že postupoval v rozpore s § 34 ods. 1, 4, § 39 ods. 1 Tr. zák., keď neprihliadol na prevahu priťažujúcich okolností, spôsob a okolnosti spáchania činu, osobu páchateľa, jeho pomery, možnosti nápravy a uložil mu neprimerane nízky trest. Podľa jeho názoru keďže obžalovaný spáchal trestný čin verejne - pred viac ako dvoma súčasne prítomnými osobami, zakladá to priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. f/ Tr. zák., čo pri nezistení poľahčujúcej okolnosti odôvodňuje u neho postup podľa § 38 ods. 4 Tr. zák. a ukladanie trestu v sadzbe 4 roky 8 mesiacov až 8 rokov. Poukazoval na negatívne zistenia ohľadne osoby obžalovaného, ktoré sú uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku s tým, že je potrebné na ne reagovať adekvátnymi prostriedkami Trestného práva. Navrhol zrušiť napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. d/, e/, ods. 2 Tr. por. vo výroku o treste a podľa § 322 ods. 3 Tr. por. uložiť obžalovanému prísnejší trest odňatia slobody, než bol uložený súdom I. stupňa.
Krajský súd ako súd odvolací, na základe riadne a včas podaného odvolania oprávnenými osobami- obžalovaným a prokurátorom, preskúmal podľa § 317 ods. 1 Tr. poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolania, ako i správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil, že dôvodné je len odvolanie obžalovaného, odvolanie prokurátora nie je dôvodné.
Odvolací súd v rámci prieskumnej povinnosti vyplývajúcej mu z § 317 ods. 1 Tr. por. zistil, že v konaní predchádzajúcom napadnutému rozsudku súd prvého stupňa pri vykonávaní dôkazov postupoval v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami Trestného poriadku upravujúcich spôsob vykonávania dôkazov na hlavnom pojednávaní. Pri tomto postupe sa nedopustil žiadnych takých pochybení, ktoré by bolo možné považovať za podstatné chyby konania v zmysle § 321 ods. 1 písm. a/ Tr. por.
Odvolací súd však zistil, že súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov nebol dôsledný, keď dôkazy nevyhodnotil v súlade s kritériami vyplývajúcimi z § 2 ods. 12 Tr. por., pretože sa dôsledne nevyrovnal so všetkými skutočnosťami - dôkazmi svedčiacimi v prospech i neprospech obžalovaného, a to nielen jednotlivo ale najmä aj v ich súhrne - významnými pre rozhodnutie čo viedlo v konečnom dôsledku k porušeniu ustanovenia Trestného zákona.
Podľa § 2 ods. 10 Tr. por., orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.
Podľa § 2 ods. 12 Tr. por., orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
Podľa § 119 ods. 1 Tr. por., v trestnom konaní treba dokazovať najmä : a) či sa stal skutok a či má znaky trestného činu, b) kto tento skutok spáchal a z akých pohnútok, c) závažnosť činu vrátane príčin a podmienok jeho spáchania, d) osobné pomery páchateľa v rozsahu potrebnom na určenie druhu a výmery trestu a uloženie ochranného opatrenia a iné rozhodnutia, e) následok a výšku škody spôsobenú trestným činom, f) príjmy z trestnej činnosti a prostriedky na jej spáchanie, ich umiestnenie, povahu, stav a cenu.
Podľa § 169 ods. 1 Tr. por., pri porade o rozsudku posúdi súd najmä, či a) sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný, b) tento skutok má všetky znaky niektorého trestného činu a aká je jeho právna kvalifikácia, c) tento skutok spáchal obžalovaný, d) je obžalovaný za tento skutok trestne zodpovedný, e) trestnosť skutku zanikla, f) prijíma ponúknutú záruku záujmového združenia občanov alebo dôveryhodnej osoby, g) má byť obžalovanému uložený trest a aký, h) má byť obžalovanému uložená povinnosť nahradiť poškodenému škodu a v akom rozsahu, i) má byť uložené ochranné opatrenie a aké.
Z jednej zo základných zásad trestného konania - zásady „prezumpcie neviny“ upravenej v § 2 ods. 4 Tr. por. vyplýva, že každý proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu, tzn. že nie je povinnosťou obžalovaného dokazovať svoju nevinu, ale je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní (policajta a prokurátora) zadovážiť dostatok zákonne získaných dôkazov, ktoré budú súdu postačovať na záver o vine obžalovaného. S danou zásadou úzko súvisí aj ďalšia zo základných zásad trestného konania, a to zásada in „dubio pro reo“ (v pochybnostiach v prospech obvineného).
V prípade, že súd v rámci postupu podľa § 169 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/, e/ Tr. por. zistí, že dôkazy nedovoľujú vysloviť jednoznačný a nespochybniteľný kladný záver, tak ďalší postup vyplýva z aplikácie § 285 Tr. por. Podľa § 285 Tr. por. súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby ak a) nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný, b) skutok nie je trestným činom, c) nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný, d) obžalovaný nie je pre nepríčetnosť trestne zodpovedný, e) obvinený mladistvý, ktorý v čase činu neprekročil pätnásty rok veku, nedosiahol takú úroveň rozumovej a mravnej vyspelosti, aby mohol rozpoznať jeho protiprávnosť alebo ovládať svoje konanie, f) trestnosť činu zanikla, alebo g) prokurátor na hlavnom pojednávaní ustúpil od obžaloby podľa § 239 ods. 2
Súd I. stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na obsahy vo veci vykonaných dôkazov a tieto vyhodnotil na základe právnych úvah uvedených na stranách 8-9. Tieto právne úvahy sú však jednostranné a preto ich nemožno považovať za dostatočné. Súd I. stupňa opomenul dôsledne sa vysporiadať s dôkazmi svedčiacimi v prospech obžalovaného.
Súd I. stupňa prioritne poukazuje na svedecké dôkazy - výpovede príslušníkov MP a svedkyne A. a X. ako na priame usvedčujúce dôkazy, ktoré takto aj hodnotí. Vo vzťahu k nim však nevyhodnotil súdom prijatý a na hlavnom pojednávaní vykonaný dôkaz - kamerový záznam predložený obžalovaným v konaní pred súdom. Pretože nebol produkovaný žiaden dôkaz, ktorý by spochybňoval tento kamerový záznam je možné ho prijať ako dôkaz objektívny. V pomere k nemu je potrebné výpovede poškodenej a svedkov považovať za subjektívne. Toto sa plne prejavilo pri ich výpovediach na hlavnom pojednávaní, kde oproti ich výpovediam v prípravnom konaní vznikli rozpory. V súvislosti s odchodom motorového vozidla vedeného obžalovaným z daného miesta a toho, že mal takýmto konaním naraziť do pred autom stojacej príslušníčky MP odvolací súd zistil, že doposiaľ vykonaným dokazovaním nebol zabezpečený dostatok jednoznačných a nespochybniteľných dôkazov, na základe ktorých by bolo možné konštatovať, že obžalovaný konal v úmysle použiť násilie - naraziť motorovým vozidlom do príslušníčky MP a tak pôsobiť na výkon jej právomoci verejného činiteľa. V tomto smere za rozhodujúci objektívny dôkaz odvolací súd považuje kamerový záznam predložený obžalovaným. Výpovede svedkýň A. a X. pre ich nejednoznačnosť a rozpory nepovažuje za postačujúce na preukázanie skutkových zistení uvádzaných obžalobou. Takto nastal vo veci stav tzv. dôkaznej núdze, keď je daná absencia dostatočne spôsobilého usvedčujúceho dôkazu preukazujúceho úmysel a konanie obžalovaného, čo má za následok, že táto časť žalovaného skutku nie je preukázaná.
Za danej situácie je možné súhlasiť so skutkovým zistením súdu I. stupňa, že obžalovaný motorovým vozidlom v danom čase a mieste parkoval na mieste, kde to zakazovala zvislá dopravná značka „Zákaz státia“ a že toto konanie naplňuje znaky skutkovej podstaty priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. k) zák. č. 372/1990Z.z.
Ďalšiu časť skutkového deja však je potrebné vyhodnotiť aj v zmysle ustanovení zákona 564/1993Z.z. a článkom 2 ods. 2 Ústavy SR podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Za správny a zákonný je podľa názoru odvolacieho súdu možné považovať postup príslušníkov MP W. J. a C. Q. do času, keď konali tak, ako to vyplýva z § 3, 7 ( okrem toho na čo bude poukázané ďalej ), § 9§ 16a ods. 1 písm. a/ cit. zák. t.j. po zistení podozrenia zo spáchania priestupku zdokumentovávali jeho miesto a zisťovali páchateľa ako aj ďalšie potrebné okolnosti priestupku, zabezpečovali technický prostriedok na zabránenie odjazdu motorového vozidla. V tomto smere odvolací súd poukazuje na to, že táto ich činnosť je zdokumentovaná na kamerovom zázname.
Ich ďalší postup v súvislosti so zisťovaním totožnosti osoby, ktorá sa mala dopustiť spáchania priestupku, ktorým mal byť obžalovaný, už za súladný so zákonom nie je možné považovať. Od obžalovaného správne požadovali preukázanie totožnosti hodnoverným dokladom, čo je spravidla občiansky preukaz, čo je potrebné preto, že i keď obžalovaného poznali po mene a priezvisku, preukázanie totožnosti je potrebné za účelom zistenia ďalších údajov ako napr. dátumu narodenia, miesta bydliska, čísla OP. Ak však obžalovaný odmietol preukázať svoju totožnosť, ich ďalší postup vyplýval z ustanovenia § 9
ods. 2 cit. zák.. Ako však vyplýva nielen z ich výpovedí, ale predovšetkým z kamerového záznamu, obaja príslušníci MP tak nekonali - chodili okolo auta, išli za obžalovaným do reštaurácie, rozprávali sa s obžalovaným.
Z výpovedí všetkých osôb prítomných na danom mieste možno konštatovať, že príslušníčka MP J. sa postavila pred vozidlo obžalovaného v snahe takto mu zabrániť v odchode motorového vozidla. Toto je veľmi dôležitý skutkový fakt, ktorý musí byť vyhodnotený v nadväznosti na práva a povinnosti príslušníka MP, v postavení ktorého v tomto momente menovaná bola.
Žiadne ustanovenie cit. zákona, ale ani iných právnych predpisov neumožňuje príslušníkovi MP takto postupovať v prípade, ak sa jedná o páchanie priestupku a ak sa nejedná o prípad nutnej obrany alebo krajnej núdze. V tomto štádiu bol priestupok zdokumentovaný, bola aj známa osoba, ktorá sa ho mala dopustiť, pri zisťovaní totožnosti ktorej nebol využitý postup jej predvedenia na útvar mestskej polície, a ak by aj bol obžalovaný s vozidlom opustil miesto spáchania priestupku, nemalo by to žiaden význam z hľadiska šetrenia priestupku. V danej veci napr. stačilo danú situáciu vyriešiť aj s poukazom na § 7 písm. b/, c/ cit. zák. tak, aby nedošlo k prekročeniu miery nevyhnutnej na dosiahnutie účelu sledovaného zákonom a zakročiť podľa svojich možností a schopností v medziach zákona, prípadne vykonať iné nevyhnutné opatrenia, napr. zanechaním oznamu o spáchaní priestupku na čelnom skle motorového vozidla resp. založením blokovacieho zariadenia. Preto spomínanú aktivitu príslušníčky MP J. je potrebné vyhodnotiť nad rámec zákona a preto ako taká nemôže požívať ochranu zákona danú verejným činiteľom. Tento záver platí i keď správanie obžalovaného nemožno považovať za také, aké by prislúchalo osobe znalej práva, ktorá si musí byť vedomá svojich povinností v prípade ak je požiadaná príslušnými orgánmi o preukázanie totožnosti. Odvolací súd zistil, že jeho námietky ohľadne zaujatosti príslušníkom mestskej polície zodpovedajú len jeho subjektívnym pocitom a preto ako také neboli odvolacím súdom akceptované.
V súvislosti so spáchaním daného priestupku odvolací súd zisťoval, či došlo k ukončeniu priestupkového konania a k potrestaniu priestupcu. Zo správy Mesta Komárno vyplýva, že k tomuto i napriek tomu, že k priestupku malo dôjsť 11. 09. 2012, nedošlo, dôvod nebol súdu oznámený. V tejto súvislosti je však potrebné konštatovať, že v súčasnosti už uplynula dvojročná premlčacia lehota na prejednanie tohto priestupku.
Berúc do úvahy všetky horeuvedné právne úvahy a závery, odvolací súd po opätovnom vyhodnotení dôkazov aj s prihliadnutím na zásadu „in dubio pro reo“, dospel k záveru, že zo súhrnu dôkazov produkovaných v rámci trestného stíhania nie je možné z nich vyvodiť jednoznačný a nespochybniteľný záver o tom, že sa žalovaný skutok stal - § 285 písm. a/ Tr. por. Na vyslovenie takéhoto záveru postačí, ak nie je preukázaná čo i len časť žalovaného skutku, čo je aj v danej veci.
Preto postupom podľa § 321 ods. 1 písm. b/, d/ Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok a postupom podľa § 322 ods. 3 Tr. por. obžalovaného oslobodil spod obžaloby podľa § 285 písm. a/ Tr. por., pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.
Prokurátor v odvolaní namietal výrok o treste, pričom odvolací súd posudzujúc ním uvedené dôvody v zmysle horeuvedených právnych úvah a právnych záverov zistil, že toto nie je dôvodné, pretože vzhľadom na právny záver v zmysle § 285 písm. a/ Tr. por. sú akékoľvek právne úvahy ohľadne trestu bezpredmetné. Preto jeho odvolanie ako nedôvodné zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok. (§ 306 ods. 1 Tr. por.)