Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7Co-113-2014.pdf
PDF · 93.4 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/113/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr. Martina Fiľakovského a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci žalobcu PROFI CREDIT Slovakia s.r.o.,, so sídlom v Bratislave, na ul. Pribinovej č. 25, právne zast. Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom v Bratislave, na ul. Kubániho č. 16, proti žalovaným 1/ C. W., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v F. č. XX a 2/ L. W., nar. X.X.XXXX, bývajúcej v F. č. XX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaných Občianske združenie slovenských spotrebiteľov AZ, so sídlom v Skalici, na ul. Petrovskej č. 10, právne zast. JUDr. Jozefom Kempom, advokátom, so sídlom v Chorvátskom Grobe, na Nám. Josipa Andriča č. 1, o zaplatenie sumy 521,30 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa 10.3.2014 č.k. 11C/268/13 - 75 takto väčšinou hlasov
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalobca n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovaným sa ich náhrada n e p r i z n á v a.
Vedľajšiemu účastníkovi sa p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania pozostávajúca z trov právneho zastúpenia a žalobca je p o v i n n ý ju zaplatiť vo výške 25,47 Eur JUDr. Jozefovi Kempovi, advokátovi, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovaným náhradu trov konania nepriznal. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania v sume 128,24 Eur.
Vykonaným dokazovaním mal za preukázanú skutočnosť, podľa ktorej účastníci v decembri roku 2007 uzatvorili zmluvu o revolvingovom úvere, na základe ktorej boli žalovaným poskytnuté finančné prostriedky vo výške 663,88 Eur. Tieto sa žalovaní zaviazali splatiť 36 - mesačnými splátkami po 40,10 Eur. Žalovaní nesplácali úver riadne a včas a preto žalobca pristúpil k zosplatneniu celého úveru listom zo dňa 30.5.2010. K zosplatneniu úveru došlo dňa 20.6.2010 a žalobca už nasledujúceho dňa mohol svoje právo na zaplatenie dlžnej sumy uplatniť na súde. V priebehu konania vedľajší účastník vzniesol námietku premlčania.
Predmetom konania je zaplatenie pohľadávky vzniknutej zo spotrebiteľského právneho vzťahu v dôsledku čoho pri takomto spotrebiteľskom právnom vzťahu sa použije úprava pre spotrebiteľa výhodnejšia. Na premlčanie sa preto vzťahuje 3ročná premlčacia doba podľa Občianskeho zákonníka (ustanovenie §101 Občianskeho zákonníka).
Pohľadávka žalobcu po zosplatnení sa stala splatnou dňa 20. 6. 2010. Prvýkrát sa mohlo právo z tejto pohľadávky uplatniť na súde dňa 21. 6. 2010. Týmto dňom začala plynúť aj 3 ročná premlčacia doba. Na plynutie premlčacej doby nemá vplyv ani to, že žalovaní po podaní žaloby uhradili časť dlžnej sumy, nakoľko neformálne uznanie dlhu nemá za následok vznik právnej domnienky podľa ustanovenia § 558 Občianskeho zákonníka ani začatie plynutia novej premlčacej doby ( § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Žaloba vo veci bola podaná až po uplynutí 3 ročnej premlčacej doby dňa 21.8.2013.
Keďže žalobcom uplatnený nárok bol v celom rozsahu premlčaný súd prvého stupňa žalobu zamietol.
Výrok o trovách odôvodnil ustanovením § 142 ods.1 O.s.p..
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zmeniť tak, aby jeho žalobe bolo vyhovené. Alternatívne požadoval rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na nové konanie a rozhodnutie. Ako dôvod uviedol, že z napadnutého rozsudku sa vôbec nedá zistiť, na základe čoho bola pri rozhodovaní aplikovaná občianskoprávna úprava premlčania. Zmluva o úvere je tzv. absolútnym obchodom, čo okrem iného znamená aj to, že úprava Obchodného zákonníka sa použije vždy, ibaže je niektorá otázka v ňom neupravená alebo osobitný predpis obsahuje samostatnú úpravu na ochranu spotrebiteľa, ktorá je pre spotrebiteľa výhodnejšia. Obchodný zákonník upravuje premlčanie a to komplexne. Súčasne úprava premlčania v Občianskom zákonníku nie je právnou úpravou určenou na ochranu spotrebiteľa. To, že na obchodnoprávne vzťahy, ktorých je účastníkom spotrebiteľ sa aplikujú ustanovenia aj Obchodného zákonníka vyplýva z ustanovenia § 266 ods. 5 Obchodného zákonníka, podľa ktorého pri pochybnostiach o obsahu právnych vzťahov medzi dodávateľom a spotrebiteľom, ktoré sa spravujú týmto zákonom, sa použije výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Zároveň je v Obchodnom zákonníku presne stanovené, ktoré z jeho ustanovení sa na takýto vzťah s účasťou spotrebiteľa nemôžu použiť, resp. sa upravujú obmedzenia pre ich použitie. Úprava premlčania tam nepatrí. Vychádzajúc z textu Obchodného zákonníka a zvolenej legislatívno - technickej úpravy je nesporné, že obchodnoprávna úprava premlčania a jej použitie vo vzťahu dodávateľ - spotrebiteľ nie je vylúčená. Právna úprava premlčania voči obidvom stranám právneho vzťahu musí pôsobiť rovnako. Nemôže byť a ani nie je rozhodujúcim pre aplikáciu Obchodného zákonníka alebo Občianskeho zákonníka, či osobou zaviazanou plniť nárok je spotrebiteľ alebo dodávateľ. Aj prípadná úvaha a tvrdenie o tom, že občianskoprávna úprava premlčania je pre spotrebiteľa výhodnejšia, vychádza len zo zdanlivého a predčasného záveru a platí iba pre prípad, ak spotrebiteľ vystupuje v postavení dlžníka. Ak by bol spotrebiteľ v postavení veriteľského subjektu, potom by pre neho táto úprava žiadnu výhodu nepriniesla, ale naopak bola by nevýhodnejšia. Zdanlivá výhoda použitia občianskoprávnej úpravy premlčania oproti obchodnoprávnej sa prejaví ako nevýhoda vtedy, ak dôjde napr. k uznaniu dlhu dlžníkom. Aj z ustanovenia § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že v prospech spotrebiteľa sa v prípade pochybností má vykladať len obsah zmluvy, nie právna úprava. Vyplýva to aj z toho, že výklad zákona musí, vzhľadom na požiadavku predvídateľnosti jeho výkladu a aplikácie ako imanentného znaku právneho štátu, byť rovnaký. Pri rozhodovaní sa tak malo vychádzať zo 4 - ročnej premlčacej doby. Akceptácia námietky premlčania je v rozpore s vyjadrením žalovaných, ktorí námietku premlčania neuplatnili, premlčanie nenamietali, pričom z ich vyjadrenia je zrejmá vôľa dlh splácať čo predstavuje uznanie žalovaného nároku.
Čo sa týka výroku o trovách konania vedľajšieho účastníka tento je v rozpore s procesnou úpravou vedľajšieho účastníctva a úpravou náhrady trov konania. Náhrada trov v sporovom konaní sa spravuje primárne zásadou úspechu popri ktorej zákon pripúšťa niektoré výnimky. Z hľadiska výsledku konania vedľajší účastník nemá vo vzťahu k úspechu či neúspechu v tomto konaní žiadny vzťah, a teda z rozhodnutia o veci samej mu neplynie žiadne právo či nárok, ani nie je a nebol povinným na plnenie spoločne s účastníkom na strane ktorého vystupuje. Ustanovenie § 93 ods. 4 veta prvá O.s.p. neznamená vytvorenie ďalšieho plnohodnotného účastníka v konaní, ale predstavuje len právny rámec postavenia vedľajšieho účastníka z hľadiska dôvodu, pre ktorý tento do konania vstupuje. Uplatnenie nároku na náhradu trov konania vedľajším účastníkom je v tomto prípade aj v rozpore s dobrými mravmi a predstavuje výsledok účelnosti jeho postupu a zneužívanie ustanovenia § 93 ods. 2, ods. 3 a ods. 4 O.s.p. evidentne motivovaného snahou o dosiahnutie prospechu titulom uplatnenia
náhrady trov konania. Údajné náklady na zastúpenie vedľajšieho účastníka advokátom v žiadnom smere nepredstavujú účelne vynaložené trovy. Okrem toho vedľajší účastník má byť spôsobilý na ochranu spotrebiteľa v rámci súdneho konania a to bez potreby splnomocnenia advokáta na jeho zastupovanie.
Odvolací súd v zmysle zásad ustanovenia § 212 O.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.
Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na skutočnosť, podľa ktorej ochrana spotrebiteľa v čase uzatvorenia zmluvy bola obsiahnutá v zákone č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Tento právny predpis účinný v čase uzatvorenia zmluvy v ustanovení § 3 ods. 3 upravoval právo každého spotrebiteľa na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Uvedené ustanovenie teda nevylučovalo, aby charakter spotrebiteľskej zmluvy nemohla mať i zmluva o úvere uzatvorená v súlade s ustanovením § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a dokonca priamo zakotvovalo povinnosť primeraného použitia ustanovení Občianskeho zákonníka i na spotrebiteľské zmluvy uzatvorené podľa Obchodného zákonníka.
Vyššie uvedený osobitný právny predpis zameraný na ochranu spotrebiteľa priamo ukladá povinnosť primeraného použitia ustanovení Občianskeho zákonníka a teda i ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní na všetky spotrebiteľské zmluvy bez ohľadu na to, či boli alebo neboli uzatvorené podľa ustanovení Občianskeho zákonníka.
Základnou črtou spotrebiteľskej zmluvy je to, že je pre spotrebiteľa vopred pripravená a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý žalobcom túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy boli bez akýchkoľvek pochybností všeobecné zmluvné dojednania, ktoré žalovaní ovplyvniť nemohli, nakoľko boli už vopred pripravené pre veľký počet spotrebiteľov. Žalobca má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a v priebehu konania nebolo žalobcom tvrdené a ani preukázané, aby úver poskytol žalovaným za účelom výkonu obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Čo sa týka právnej úpravy premlčania táto bola obsiahnutá v dvoch právnych predpisoch a to v Obchodnom zákonníku a v Občianskom zákonníku. Obchodný zákonník pri premlčaní určuje v ustanovení § 397 4 - ročnú premlčaciu dobu. Na rozdiel od tejto úpravy je v ustanovení § 101 Občianskeho zákonníka stanovená 3 ročná všeobecná premlčacia doba. Zákonná úprava premlčania je teda v Občianskom zákonníku pre žalovaných ako spotrebiteľov výhodnejšia a tejto výhodnejšej úpravy sa žalovaní vzdať nemohli. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 54 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Možnosť aplikácie ustanovení Obchodného zákonníka, t. j. i ustanovení o premlčaní na vzniknutý spotrebiteľský právny vzťah priamo vyplýva zo záverečných ustanovení zmluvných dojednaní tvoriacich neoddeliteľnú súčasť zmluvy o revolvingovom úvere. Takéto dojednanie vylučujúce použitie ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní je neplatné pre rozpor s ustanovením § 54 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Keďže ustanovenie § 54 Občianskeho zákonníka nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a Občianskeho zákonníka) išlo o neplatnosť absolútnu vyplývajúcu z
ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka a pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti.
Právne bezvýznamný je i poukaz žalobcu na neformálne uznanie žalovaného nároku zo strany žalovaných, ako aj na to, že žalovaní námietku premlčania neuplatnili a premlčanie nenamietali. Uznanie dlhu v zmysle ustanovenia § 558 Občianskeho zákonníka má predpísanú písomnú formu. Nedodržanie zákonom predpísanej formy spôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu ( § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Čo sa týka postavenia vedľajšieho účastníka toto upravuje ustanovenie § 93 O.s.p.. Podľa ustanovenia § 93 ods. 4 tohto právneho predpisu, v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností. Vychádzajúc z tohto ustanovenia vedľajší účastník je v konaní zásadne oprávnený na všetky úkony s výnimkou dispozície s konaním a s jeho predmetom, na ktoré je oprávnený účastník. Tieto úkony robí v prospech účastníka, ktorého v spore podporuje. Vznesením námietky premlčania k dispozícii s predmetom sporu nedochádza . Námietka premlčania predstavuje určitú formu obrany proti žalobe. Uplatnenie obrany proti žalobe je procesným právom účastníka konania a rovnaké právo musí mať v zmysle ustanovenia § 93 ods. 4 O.s.p. i vedľajší účastník, ktorý počas konania vystupuje na jeho strane. Na tom, že ide o právo procesné nič nemení skutočnosť, že pomocou obrany proti žalobe sa uplatňujú rovnako námietky vychádzajúce z hmotnoprávnej úpravy teda aj námietka premlčania, nakoľko procesné právo uplatniť tieto námietky v konaní nemožno zamieňať s tým, či majú pôvod v hmotnom alebo len procesnom práve. Námietku premlčania nemožno považovať za klasický dispozičný úkon, na ktorý vedľajší účastník nie je oprávnený.
Vo veci sa nedá stotožniť ani s argumentáciou o nemožnosti priznania náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi pre rozpor s právnou úpravou vedľajšieho účastníctva a úpravou náhrady trov konania, ako aj z dôvodu neúčelnosti týchto trov len preto, lebo vedľajší účastník je inštitúciou zriadenou na ochranu spotrebiteľa.
Vedľajší účastník má v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník, čo je zrejmé z ustanovenia § 93 ods. 4 O. s. p. Vstupom do konania mu vznikajú i práva a povinnosti súvisiace s náhradou trov konania upravenou v ustanovení § 142 a nasledujúcich O. s. p. To znamená, že v prípade úspechu v spore mu môže byť priznaná náhrada trov konania a v prípade neúspechu môže byť zase zaviazaný na náhradu trov konania.
V prejednávanej veci žalobca v konaní úspech nemal a preto pri rozhodovaní o trovách sa muselo vychádzať z ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý má vo veci plný úspech súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. S prihliadnutím na výsledok sporu žalobca je preto povinný nahradiť vedľajšiemu účastníkovi vystupujúcemu na strane úspešných žalovaných trovy konania.
Občiansky súdny poriadok v ust. § 24 a nasledujúcich, umožňuje každému účastníkovi dať sa zastúpiť v konaní zástupcom, ktorého si zvolí. Takýmto zástupcom môže byť i advokát. Občiansky súdny poriadok vo svojich ustanoveniach pritom nevylučuje, aby účastník odborne spôsobilý hájiť svoje záujmy v konaní pred súdom sa nemohol dať zastúpiť zástupcom, a aby len z tohto dôvodu mu nemala byť priznaná náhrada trov vzniknutých v súvislosti s právnym zastupovaním. Náklady s tým spojené sú vždy potrebné. Vyššie uvedené sa v plnej miere vzťahuje tiež na možnosť vedľajšieho účastníka dať sa zastupovať v konaní advokátom. Právo každého na právnu pomoc v konaní pred súdmi je pritom základným ústavným právom upraveným v čl. 47 Ústavy Slovenskej republiky. Právnu pomoc advokáti poskytujú za odmenu, a preto je na mieste, aby v prípade, ak vzniknú zákonné predpoklady pre priznanie náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi, táto náhrada trov konania vedľajšiemu účastníkovi aj priznaná bola. V opačnom prípade by ústavné právo vedľajšieho účastníka na právnu pomoc pôsobilo odradzujúco, nakoľko všetky trovy s tým spojené by musel znášať zo svojich prostriedkov.
Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd preto postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O. s. p. rozsudok ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O. s. p. a z tohto titulu úspešnému vedľajšiemu účastníkovi priznal náhradu trov odvolacieho konania vo výške 25,47 Eur. Tieto trovy pozostávajú z odmeny právneho zástupcu vedľajšieho účastníka za jeden úkon právnej služby ( spísanie vyjadrenia k odvolaniu zo dňa 19.5.2014) uplatnenej do výšky 17,43 Eur (§ 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov) a z režijného paušálu za úkon vykonaný v roku 2014 vo výške 8,04 Eur. Čo sa týka žalovaných týmto ako úspešným účastníkom náhrada trov odvolacieho konania priznaná byť nemohla, nakoľko v súvislosti s odvolacím konaním im žiadne trovy nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.