Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_12C-77-2014.pdf
PDF · 103.96 KB
Case nature
Area
Subarea
12C/77/2014
Uznesenie
Okresný súd Prievidza v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko, s.r.o. so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený advokátom TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o. so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava proti odporkyni: G. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z., Z. G. XXX/XX, zastúpená advokátom JUDr. Andrejom Cifrom so sídlom J. Kráľa 5/A, Lučenec, o návrhu odporkyne na obnovu konania takto
rozhodol:
Návrh na obnovu konania, ktoré vo vzťahu k odporkyni skončilo právoplatnosťou platobného rozkazu Okresného súdu Prievidza zo dňa 14.11. 2012, č.k. 12Ro/235/2012-21, dňa 18.12.. 2012, z a m i e t a.
Návrh na odklad vykonateľnosti platobného rozkazu Okresného súdu Prievidza zo dňa 14.11. 2012, č.k. 12Ro/235/2012-21, z a m i e t a .
odôvodnenie:
Odporkyňa sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu návrhom doručeným súdu dňa 16.5. 2014 proti navrhovateľovi domáha obnovy konania, ktoré bolo vo vzťahu k nej skončené platobným rozkazom Okresného súdu Prievidza zo dňa 14.11. 2012, č.k. 12Ro/235/2012-21, ktorý jej bol doručený dňa 28.11. 2012 a ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 18.12.2012. Návrh odôvodnila odporkyňa predovšetkým tým, že súd pri vydaní platobného rozkazu vôbec neaplikoval spotrebiteľské právo, keďže vôbec nepreskúmal neprijateľné zmluvné podmienky navrhovateľom predloženej zmluvy o úvere a dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku. Preto je podľa odporkyne daný dôvod obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku, keďže odporkyňa sa o skutočnosti, že súd vôbec neaplikoval spotrebiteľské právo dozvedela až 5.5. 2014 pri porade so svojím advokátom. Rovnako je daný dôvod obnovy konania z dôvodu podľa § 228 ods. 1 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku, keďže rozhodnutie je v rozpore s rozhodnutiami Európskeho súdneho dvora, a to z toho dôvodu, že súd pred vydaním platobného rozkazu nepreskúmal neprimerané zmluvné podmienky, a preto vydal platobný rozkaz. Spolu s návrhom na obnovu konania odporkyňa podala i návrh, aby súd nariadil odklad vykonateľnosti napadnutého platobného rozkazu.
Navrhovateľ sa k návrhu na obnovu konania vyjadril svojím podaním doručeným súdu dňa 8.9. 2014 tak, že žiadal návrh na obnovu konania zamietnuť, keďže nie sú dané dôvody na obnovu konania a návrh na obnovu konania bol podaný po uplynutí zákonnej lehoty.
Súd vykonal dokazovanie vypočutím účastníkov, oboznámením s listinami zo spisu Okresného súdu Prievidza sp. zn. 16C/301/2012, a z vykonaného dokazovania mal zistený tento skutkový stav veci:
Navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu dňa 23.7. 2012 domáhal proti odporkyni zaplatenia istiny 6.005 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 426,52 eur za obdobie od 25.9. 2009 do 24.9. 2010 a s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 4.739,06 eur od 25.9.2010 do zaplatenia a náhrady trov konania. V návrhu na začatie konania bolo uvedené, že v konaní uplatnená pohľadávka bola na navrhovateľa prevedená na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 23.9.2009, že odporkyňa
uzavrela dňa 26.7. 2007 s právnym predchodcom navrhovateľa zmluvu o úvere, na základe ktorej jej bol poskytnutý úver vo výške 4.813,12 eur, ktorý mal odporca splatiť v mesačných bližšie nešpecifikovaných splátkach.
Len z týchto strohých skutkových tvrdení navrhovateľ dospel k záveru, že mu odporkyňa dlhuje spolu sumu 6.005 eur, pozostávajúcu z istiny vo výške 4.729,06 eur (predstavujúcej rozdiel medzi poskytnutým úverom a súčtom všetkých platieb započítaných na istinu), z úroku vo výške 1.140,64 eur (predstavujúci rozdiel medzi úrokmi a platbami započítanými na úroky) a zo zmluvnej pokuty a z poplatkov vo výške 135,30 eur (t. j. sankčné poplatky, poplatky za služby, poplatky za výber v hotovosti a iné poplatky spolu).
Vo vzťahu k odporkyni bola k návrhu priložená odporkyňou podpísaná dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, v ktorej je ako veriteľ označený navrhovateľ, ako dlžník odporkyňa. Navrhovateľom predformulovaný text dohody obsahuje dojednanie, podľa ktorého dlžník a osoba pristupujúca k záväzku uznávajú záväzok vo vzťahu k veriteľovi, ktorý mal vzniknúť na základe zmluvy uzavretej s pôvodným veriteľom GE MONEY, a.s., číslo zmluva/číslo zákazníka 1201717053 zo dňa 26.7. 2007 a dlžná suma pozostáva z istiny vo výške 4.739,06 eur a z nešpecifikovaného príslušenstva a nákladov na inkasné konania vo výške 150,- eur. Ďalej je v dohode uvedené, že odporkyňa dlh splatí v mesačných splátkach vo výške 130 eur mesačne k 25. dňu v mesiaci, pričom prvá splátka bude splatná 25. 7. 2010. Na konci článku 3.1. tejto listiny, ktorý obsahuje dojednanie o splátkach, sa nachádza predformulovaná veta, podľa ktorej odporkyňa má vedomosť o premlčaní a jeho následkoch.
Súd na návrh navrhovateľa vydal dňa 14.11. 2012 platobný rozkaz, č. k. 12Ro/235/2012-21, ktorý bol odporkyni doručený dňa 28.11. 2012. Odporkyňa proti platobnému rozkazu odpor nepodala. Proti tomuto platobnému rozkazu podal vedľajší účastník na strane odporcu dňa 30.11. 2012 odpor. V tomto odpore bolo uvedené, že ide o spotrebiteľskú vec, pričom v predloženej zmluve nie sú uvedené údaje, ktoré vyžaduje zákon, a preto treba považovať úver za bezúročný a bez poplatkov. Poukázal tiež na to, že Obchodné podmienky pre úver a používanie platobnej karty, tvoriace prílohu zmluvy o úvere sú prakticky nečitateľné, čo je spôsobené malou veľkosťou písmen. Tiež poukázal na to, že zmluva obsahuje neprijateľné dojednania o sadzbe úroku z omeškania a zmluvnej pokute. Vedľajší účastník v podaní žiadal, aby navrhovateľ súdu predložil evidenciu od odporkyne došlých platieb. Vedľajší účastník vo vzťahu k nároku uplatnenému proti odporkyni v odpore uviedol, že navrhovateľom predložená dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, keďže dojednanie o vedomosti dlžníka o premlčaní dlhu je v dohode sofistikovane skryté. Dohoda je absolútne neplatná, keďže ide o nekalú obchodnú praktiku. Dohoda je v rozpore s dobrými mravmi. Ďalej uviedol, že na túto dohodu nemožno prihliadať, a preto je navrhovateľom v konaní uplatnené právo premlčané, keďže k 2.3. 2008 došlo k zosplatneniu celého dlhu a návrh bol na súde podaný až 23.7. 2012. Odpor vedľajšieho účastníka na strane odporkyne bol odporkyni doručený dňa 20.12. 2012 s výzvou, či s podaným odporom súhlasí, alebo nie.
Uznesením č. k. 16C/301/2012-47 zo dňa 21.2. 2013 tunajší súd odpor vedľajšieho účastníka odmietol s poukazom na to, že platobný rozkaz sa vydáva v tzv. rozkaznom konaní. Odporcovi sa poskytuje osobitný prostriedok súdnej ochrany proti vydanému rozhodnutiu a je výlučne na jeho vôli, či ho využije alebo nie. Občiansky súdny poriadok vymedzuje účastníkov skráteného konania vo veci vydania platobného rozkazu, a to navrhovateľa a odporcu. Odpor je riadnym opravným prostriedkom sui generis proti meritórnemu výroku platobného rozkazu. Legitimovaným na podanie odporu je odporca. Túto výlučnú legitimáciu odporcu na podanie odporu potvrdzuje výslovne znenie ustanovení §§ 172 ods. 1, 173 ods. 1 a 174 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Samotný účel skráteného konania prakticky vylučuje vedľajšie účastníctvo v tomto štádiu konania. Účinky vzniku vedľajšieho účastníctva môžu nastať len v takom konaní, v ktorom sa môže naplniť jeho zmysel a účel, teda pomoc v spore niektorému z účastníkov. Takým konaním môže byť len sporové konanie, nie však štádium sporového konania, v ktorom súd rozhoduje o návrhu platobným rozkazom (tzv. skrátené konanie), kedy sa táto pomoc môže najskôr prejaviť, až keď bude proti platobnému rozkazu podaný odpor. V prejednávanej veci odporkyňa proti platobnému rozkazu odpor nepodala, preto sa platobný rozkaz zo zákona nezrušil ale uplynutím lehoty na podanie odporu nadobudol účinky právoplatného rozsudku. Odpor podaný vedľajším účastníkom je právne neúčinný, pretože Občiansky súdny poriadok v žiadnom zo svojich ustanovení výslovne nezakotvuje právo vedľajšieho účastníka podať odpor, toto právo patrí len odporcovi. Odporca nijakým spôsobom neprejavil vôľu podať odpor, ani ho nepodal a k odporu podaného vedľajším účastníkom sa v lehote poskytnutej súdom na vyjadrenie, či s odporom vedľajšieho účastníka súhlasí,
alebo nesúhlasí. Súd posúdil odpor vedľajšieho účastníka ako podaný neoprávnenou osobou z dôvodu, že v štádiu, v akom sa predmetné konanie nachádza - skrátené konanie, sa pomoc vedľajšieho účastníka nemohla prejaviť, keďže proti platobnému rozkazu nepodal odpor odporca ako osoba oprávnená na podanie odporu a k odporu podaného vedľajším účastníkom sa odporkyňa nevyjadrila. Vyššie uvedené uznesenie bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19Co/207/2013-76 zo dňa 9.4. 2014. Súd po podaní odporu vedľajším účastníkom dňa 30.11. 2012 a po vydaní vyššie uvedených rozhodnutí vyznačil dňa 7.5.2014 právoplatnosť platobného rozkazu k 18.12. 2012.
Na pojednávaní pred súdom právny zástupca odporkyne zotrval v celom rozsahu na podanom návrhu. Trval na tom, že zo strany odporkyne bola dodržaná subjektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania. Odporkyňa sa s konkrétnymi rozhodnutiami súdneho dvora, ku ktorým nemala prístup, dozvedela len po porade s advokátom, s ktorým sa dostala do kontaktu koncom apríla 2014 a ktorému udelila plnú moc na jej zastupovanie. V tejto súvislosti poukázal tiež na to, že množstvo rozsudkov súdneho dvora nie je ani preložených do slovenského jazyka, čo reálne znemožňuje uplatnenie daného dôvodu povolenia obnovy konania. Nemožno zverejňovanie rozsudkov stavať nad úroveň zverejňovania legislatívnych aktov Európskej únie, ktoré majú oficiálny režim nadobudnutia účinnosti. Hoci sú rozhodnutia Európskeho súdneho dvora považované za prameň práva, nemožno ich vôbec stotožňovať s legislatívnymi právnymi aktami, pretože je medzi nimi zásadný kvalitatívny rozdiel. Hoci súd má povinnosť pri svojom rozhodovaní brať do úvahy rozhodnutia súdneho dvora, nemá povinnosť ich automaticky poznať tak, ako v zmysle všeobecnej zásady súd pozná právo tak, ako sa predpokladá táto zásada pri legislatívnych právnych aktoch. Za veľmi podstatné pri žiadaní povolenia obnovy konania považoval to, že rozhodnutia súdneho dvora prinášajú výklad práva únie s cieľom materiálnej ochrany spravodlivosti. Pri aplikácii práva EÚ by bol výsledok konania značne odlišný od terajšieho stavu.
Odporkyňa na pojednávaní potvrdila, že po doručení platobného rozkazu a ani po doručení vyjadrenia vedľajšieho účastníka sa nijako nebránila, pretože predmetnej veci nerozumela po právnej stránke. Hoci vedľajší účastník pri svojom vstupe do konania oznámil aj kontakt na seba, nekontaktovala ho. Tento rok ju však kontaktoval JUDr. Cifra, následne sa stretla s jeho zástupcom a súhlasila s podaním návrhu o povolenie obnovy pôvodného konania.
Podľa § 228 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom na obnovu konania, ak a) sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci alebo e) je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev.
Podľa § 228 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, návrhom na obnovu konania môže účastník napadnúť i právoplatné uznesenie, ktorým bol schválený zmier, ak možno dôvody obnovy podľa odseku 1 vzťahovať i na predpoklady, za ktorých sa zmier schvaľoval; to platí obdobne aj pre právoplatný platobný rozkaz, rozkaz na plnenie, zmenkový platobný rozkaz a šekový platobný rozkaz.
Podľa § 230 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, návrh na obnovu konania treba podať v lehote troch mesiacov od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo od toho času, keď ho mohol uplatniť.
Podľa § 234 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, návrh na obnovu konania súd uznesením buď zamietne alebo obnovu konania povolí.
Podľa § 233 Občianskeho súdneho poriadku, ak je pravdepodobné, že sa návrhu na obnovu konania vyhovie, môže súd nariadiť odklad vykonateľnosti rozhodnutia o veci.
Z hľadiska návrhu na obnovu konania súd primárne zisťoval, či je návrh na obnovu konania podaný proti právoplatnému rozhodnutiu. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že platobný rozkaz bol odporkyni doručený dňa 28.11. 2012, pričom odporkyňa proti nemu odpor nepodala, a preto lehota podľa § 172 ods. 1 v spojení s § 57 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku uplynula dňa 18.12.2012 a v tento deň sa stal platobný rozkaz právoplatný. Na tomto závere nemení nič ani to, že do konania na stranu odporkyne dňa 11.10. 2012, vstúpil vedľajší účastník, ktorému bol následne platobný rozkaz dňa 28.11. 2012 doručený a ktorý dňa 30.11. 2012 podal proti tomuto platobnému rozkazu odpor.
Ako dôvod obnovy podľa § 228 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku, teda že sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci odporkyňa poukázala na viacero súdnych rozhodnutí, z ktorých sú zrejmé právne závery, ktoré sa vzťahujú aj na skutkové okolnosti vzťahu navrhovateľa a odporkyne. Konkrétne poukázala na závery súdov, podľa ktorých zmluvu uzavretú medzi právnych predchodcom navrhovateľa a odporkyňou treba posúdiť ako zmluvu o pôžičke podľa § 657 Občianskeho zákonníka a nie ako zmluvu o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka, pričom na túto zmluvu treba aplikovať aj ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z., a preto treba považovať úver poskytnutý právnym predchodcom navrhovateľa odporcovi za bezúročný a bez poplatkov; kumulatívne dojednania o výške úrokov z omeškania vo výške 0,1 % denne spolu so zmluvnou pokutou za omeškanie so splácaním úveru vo výške 20 % z dlžnej čiastky považoval za neadekvátne vysokú plneniu, ktoré majú tieto sankcie zabezpečovať.
To, že určité súdne rozhodnutia sformulovali právne názory, ktorých aplikácia by mala mať za následok to, že súd v pôvodnom konaní nemal vydať platobný rozkaz, a preto je jeho vydanie je v rozpore s § 172 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a osobitne v rozpore s § 172 ods. 9 Občianskeho súdneho poriadku, nemožno považovať za dôvod obnovy konania. Platobný rozkaz ako osobitné, no ako každé iné súdne rozhodnutie, môže byť vydaný len za splnenia zákonom predpísaných podmienok. V prípade platobného rozkazu zákon stanovuje podmienku, z ktorej je zrejmé, že platobný rozkaz možno vydať len vtedy, ak zo skutočností tvrdených navrhovateľom, po právnom posúdení týchto skutočností súdom, musí byť daná dôvodnosť uplatneného nároku. Ustanovenie § 172 ods. 9 Občianskeho súdneho poriadku je len osobitým vyjadrením tejto základnej podmienky pre spotrebiteľské vzťahy a v zásade sa javí ako nadbytočné, keďže ak navrhovateľom tvrdené skutočnosti o určitých zmluvných dojednaniach treba posúdiť podľa hmotného, hoci aj spotrebiteľského práva tak, že sú neplatné, stačí na nevydanie platobného rozkazu zdôvodnenie podľa § 172 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, keďže tvrdené skutočnosti po ich právnom posúdení nezakladajú záver o tom, že nárok je uplatnený dôvodne.
Z uvedeného je zrejmé, že platobný rozkaz, rovnako ako každé iné súdne rozhodnutie môže byť nesprávne, a to buď z dôvodu, že na jeho vydanie neboli splnené procesné podmienky (napr. v tomto prípade v tej časti návrhu, v ktorej sa navrhovateľ proti odporkyni domáhal poplatkov, no v návrhu vôbec nebolo uvedené, na základe ktorých dojednaní a akých skutočností boli tieto nároky uplatnené), v konaní neboli zohľadnené skutočnosti, ktoré z akékoľvek dôvodu neboli niektorým z účastníkov konania uvedené (napr. v tomto prípade až v konaní o obnove odporkyňou uplatnená námietka premlčania) alebo účastníkmi tvrdené skutočnosti boli súdom nesprávne právne posúdené, teda na ne bolo nesprávne aplikované hmotné právo, čo viedlo k nesprávnemu záveru o dôvodnosti, resp. nedôvodnosti uplatneného nároku (napr. v tomto prípade právne posúdenie, že úver poskytnutý právnym predchodcom navrhovateľa treba považovať za bezúročný a bez poplatkov alebo že uzavretá dohoda o uznaní záväzku je neplatná). Všetky uvedené dôvody prípadnej nesprávnosti návrhom na obnovu konania napadnutého platobnému rozkazu však nemožno považovať za dôvody, pre ktoré by bolo možné povoliť obnovu konania z dôvodu podľa § 228 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku, keďže pripustenie opačného záveru by viedlo k absurdnému výsledku, podľa ktorého by akýkoľvek nesprávny platobný rozkaz, akékoľvek nesprávne súdne rozhodnutie, bolo napadnuteľné návrhom na obnovu konania. Takáto nesprávna konštrukcia je v rozpore so základnou podmienkou dôvodu na obnovu konania podľa § 228 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku, z ktorej vyplýva, že musí ísť o také skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré účastník bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní. Odporkyňa mohla v pôvodnom konaní použiť všetky skutkové a právne námietky, ktoré používa v návrhu na obnovu konania. Osobitne mohla v odpore proti platobnému rozkazu namietnuť premlčanie nároku navrhovateľa a takisto uviesť právne predstavy o tom, že zistené skutkové okolnosti treba posúdiť podľa hmotného práva tak, že z nich nemožno vyvodiť dôvodnosť navrhovateľom uplatneného nároku. V tejto súvislosti treba uviesť, že odporkyňou v návrhu na obnovu konania uvádzané súdne rozhodnutia obsahujúce rôzne právne závery, nemožno považovať za rozhodnutia podľa § 228 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku, keďže rozhodnutiami v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť také rozhodnutia, ktoré sa dotýkajú konkrétnych právnych vzťahov účastníkov konania, resp. majú vplyv na skutkové okolnosti konkrétneho prípadu. Inak povedané, rozhodnutím podľa § 228 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku nemožno rozumieť také rozhodnutie, ktoré obsahuje odlišný právny záver, ako bol použitý v rozhodnutí, ktoré je napadnuté návrhom na obnovu konania. Preto nebol daný dôvod obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku.
Ako dôvod obnovy podľa § 228 ods. 1 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku odporkyňa označila to, že platobný rozkaz je v rozpore s rozhodnutiami Európskeho súdneho dvora, a to z toho dôvodu, že súd pred vydaním platobného rozkazu nepreskúmal neprimerané zmluvné podmienky, a preto vydal platobný rozkaz. K tomu predovšetkým treba uviesť, že z vydaného platobného rozkazu vôbec nemožno dospieť k záveru, že by súd nepreskúmal neprimerané zmluvné podmienky. Rovnako ako k tomuto záveru odporkyne možno z obsahu spisu dospieť k záveru, že súd zmluvné podmienky preskúmal, no nedospel k tomu, že by boli neprijateľné. I keby súd dospel k záveru, že súd zmluvné podmienky nepreskúmal a nesprávne vydal platobný rozkaz, nemožno dospieť k záveru, že by takýto postup bol v rozpore s citovanými rozhodnutiam Európskeho súdneho dvora. Možno dospieť len k záveru, že takýto postup bol v rozpore s § 172 ods. 1 a 9 Občianskeho súdneho poriadku.
Podľa rozsudku Európskeho súdneho dvora z 27. júna 2000 v spojených prípadoch C-240/98 až C-244/98: „1. Ochrana poskytnutá spotrebiteľom Smernicou Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných, nečestných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách má za následok, že národný súd môže svojim vlastným návrhom určiť, či je zmluvná podmienka nečestná, počas svojho predbežného zhodnotenia pokiaľ ide o fakt, či sa môže k nároku prikročiť pred národnými súdmi. 2. Národný súd je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu než uvedená Smernica, interpretovať ich pokiaľ je to možné v svetle presného znenia a účelu Smernice. Požiadavka o výklad v zhode so Smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky.“ Z uvedeného rozhodnutia vyplýva to, že súd je povinný aj bez návrhu účastníka dospieť k neprimeranosti zmluvnej podmienky, podľa ktorej má právomoc rozhodnúť vec, ktorá sa týka spotrebiteľa. Je zrejmé, že toto rozhodnutie sa žiadnym spôsobom nevzťahuje k prejednávanej veci, keďže účastníkmi v tomto konaní nebolo tvrdené dojednanie, ktoré by sa týkalo právomoci a príslušnosti Okresného súdu Prievidza. Právomoc a príslušnosť Okresného súdu Prievidza vyplynula v pôvodnom konaní z aplikácie všeobecných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.
Podľa rozsudku Európskeho súdneho dvora z 21. novembra 2002 v prípade C-473/00: „Národná právna úprava, ktorá národnému súdu v rámci konania o návrhu podanom poskytovateľom spotrebiteľského úveru proti spotrebiteľovi a spočívajúca na zmluve uzavretej medzi nimi, znemožňuje po uplynutí premlčacej doby z úradnej povinnosti alebo na základe podnetu spotrebiteľa stanoviť, že určité dojednanie obsiahnuté v zmluve uzavretej medzi nimi je v rozpore so smernicou Rady 93/13/ EHS zo dňa dne 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.“ Z uvedeného rozhodnutia nevyplýva požiadavka na obsah súdnych rozhodnutí, ale na obsah všeobecných právnych predpisov. Právne predpisy Slovenskej republiky neobsahujú také ustanovenie zákona, ktoré by súdu znemožňovalo stanoviť po uplynutí premlčacej doby to, že určité dojednanie obsiahnuté v zmluve uzavretej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je v rozpore so smernicou Rady 93/13/EHS zo dňa 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Preto ani do úvahy neprichádza to, že by bol vydaný platobný rozkaz v rozpore s týmto rozhodnutím Európskeho súdneho dvora.
Podľa rozsudku Európskeho súdneho dvora zo 14. júna 2012 v prípade C-618/10: „Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že jej odporuje právna úprava členského štátu, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá vnútroštátnemu súdu rozhodujúcemu o návrhu na vydanie platobného rozkazu neumožňuje ani a limine, ani v ktorejkoľvek inej fáze konania ex offo preskúmať prípadnú nekalú povahu podmienky týkajúcej sa úrokov z omeškania, ktorá je súčasťou zmluvy uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, ak spotrebiteľ nepodá odpor.“ Z uvedeného rozhodnutia nevyplýva požiadavka na obsah súdnych rozhodnutí, ale požiadavka na obsah všeobecných záväzných predpisov. Právne predpisy Slovenskej republiky vždy v konaní pred vydaním platobného rozkazu umožňovali preskúmať prípadnú nekalú povahu podmienky týkajúcej sa úrokov z omeškania, ktorá je súčasťou zmluvy uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Konkrétne to vždy umožňovalo ustanovenie § 172 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého platobný rozkaz možno vydať len vtedy, ak právo na zaplatenie peňažnej sumy vyplýva zo skutočností uvedených navrhovateľom. Inak povedané nikdy nebolo možné vydať platobný rozkaz, na základe skutočností, teda aj zmluvných dojednaní, ktoré by boli v rozpore s hmotným právom. Neskôr doplnené ustanovenie § 172 ods. 9 Občianskeho súdneho poriadku je len osobitnou deklaráciou tejto normy pre spotrebiteľské vzťahy. Preto ani do úvahy
neprichádza to, že by bol vydaný platobný rozkaz v rozpore s týmto rozhodnutím Európskeho súdneho dvora.
Z doteraz uvedeného je zrejmé, že odporkyňa prispôsobovala svoje nesprávne právne predstavy v návrhu na obnovu konania želanému výsledku spočívajúcemu v povolení obnovy. Dôvodom, pre ktorý odporkyňa podala návrh na obnovu konania bolo to, že vydaný platobný rozkaz nevychádzal zo všetkých skutočností, ktoré bolo možné aplikovať na vzťah účastníkov, teda, že právoplatný platobný rozkaz bol vydaný na základe neúplne zisteného skutkového stavu. To bolo spôsobené činnosťou súdu, ktorý nevyzval navrhovateľa na doplnenie skutkových tvrdení a tým, že odporkyňa odporom nedoplnila tie skutkové tvrdenia, ktoré boli v jej prospech a ktoré prirodzene v návrhu neuviedol navrhovateľ a vydaný platobný rozkaz vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže je zrejmé, že medzi navrhovateľom a odporkyňou bola uzavretá zjavne pre neurčitosť a pre rozpor s dobrými mravmi neplatná dohoda o uzavretí splátkového kalendára (neurčitosť uznania záväzku spôsobuje nejednoznačný odkaz na bližšie nešpecifikovanú istinu, pričom nie je zrejmé, o ktoré splátky istiny a úroku, resp. iné sankčné plnenia podľa zmluvy malo ísť; to, čo vlastne bolo predmetom uznania záväzku, spochybňuje a robí neurčitým i odkaz na nešpecifikované príslušenstvo záväzku a zjavne bez právneho dôvodu uznávané náklady na bližšie nešpecifikované inkasné konanie). Je zrejmé, že právoplatný platobný rozkaz je nesprávny, no jeho nesprávnosť nie je spôsobená rozporom s rozhodnutiami Európskeho súdneho dvora a táto nesprávnosť mohla byť zistená už v čase, v ktorom mohla odporkyňa podať odpor proti platobnému rozkazu, keď mohla uviesť všetky tvrdenia a právne predstavy, ktorých sa dovoláva v návrhu na obnovu konania. V tejto súvislosti sa súd musel zaoberať i tým, či bol návrh na povolenie obnovy konania podaný včas. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že odporkyni bol už dňa 20.12. 2012 doručený odpor, ktorý proti vydanému platobnému rozkazu podal vedľajší účastník na strane odporkyne. Z tohto odporu, ktorý bol odporkyni doručený dňa 20.12. 2012 sa odporkyňa mohla dozvedieť všetky tie právne predstavy, pre ktoré podaním doručeným súdu dňa 16.5. 2014 podala návrh na obnovu konania. I keď súd dospel k záveru, že nie sú dané dôvody pre obnovu konania, treba dospieť i k záveru, že návrh na obnovu konania odporkyňa podala oneskorene po uplynutí lehoty podľa § 230 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a i preto treba jej návrh na obnovu konania zamietnuť.
Z ustanovenia § 233 Občianskeho súdneho poriadku je zrejmé, že ak je pravdepodobné, že sa návrhu na obnovu konania vyhovie, môže súd nariadiť odklad vykonateľnosti rozhodnutia o veci. Samé podanie návrhu na podanie návrhu na obnovu oprávnenou osobou nemá vplyv na vykonateľnosť rozhodnutia, proti ktorému smeruje. Zákon umožňuje ešte pred rozhodnutím o návrhu na obnovu, aby súd nariadiť odklad vykonateľnosti rozhodnutia o veci samej, ak je pravdepodobné, že návrhu na obnovu konania sa vyhovie. Keďže v prejednávanej veci sa návrhu na obnovu konania nevyhovelo, nebolo dôvod ani povoliť odklad vykonateľnosti rozhodnutia, o ktorého obnovu sa v tomto konaní navrhovateľka domáhala a preto i v tejto časti súd návrh navrhovateľa zamietol.
O náhrade trov konania rozhodne súd samostatným uznesením.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie na Okresnom súde Prievidza do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne, v dvoch vyhotoveniach.
Podľa § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.