Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Co-652-2014.pdf
PDF · 85.6 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/652/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a členov senátu JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, v konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 25C/246/2012-77 zo dňa 3. júna 2014, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal uloženia odporcovi povinnosti zaplatiť mu majetkovú škodu, ako aj nemajetkovú ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Žilina. Nesprávnosť postupu mala spočívať v okolnosti, že v exekučnej veci (navrhovateľa ako oprávneného) vedenej súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Rišianom pod sp. zn. Ex 16043/2011 (správne Ex 285/2005 - pozn. odvolacieho súdu) exekučný súd nerozhodol o žiadosti oprávneného na zmenu súdneho exekútora v zákonnej 30-dňovej lehote. Vykonaným dokazovaním súd I. stupňa ustálil, že v exekučnej veci tamojšieho súdu sp. zn. 18Er/668/2005 bol dňa 20.9.2010 exekučnému súdu doručený návrh na zmenu súdneho exekútora. Exekučný súd dňa 7.7.2011 vyzval (pôvodného) súdneho exekútora na vyčíslenie vzniknutých trov exekučného konania. K predloženiu vyčíslenia došlo 8.8.2011, následne exekučný súd uznesením zo dňa 16.8.2011 vyhovel predmetnému návrhu a vykonaním exekúcie poveril ďalšieho súdneho exekútora. Nadväzne, v rámci právneho posúdenia prvostupňový súd vymedzil nesprávny úradný postup ako porušenie právnou normou predpísaného postupu alebo účelu postupu štátneho orgánu, pokiaľ tento postup nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Samotná rozhodovacia činnosť, ktorá je podstatou súdnictva, preto nie je nesprávnym úradným postupom. Konštatoval, že v dotknutej exekučnej veci lehota na vydanie rozhodnutia síce exekučným súdom dodržaná nebola, nie každé nedodržanie zákonnej lehoty však automaticky vyvoláva porušenie základného práva podľa čl. 48 Ústavy SR. V tejto spojitosti konkretizoval, že exekučný súd je pred rozhodnutím o zmene exekútora povinný vyzvať (pôvodného) súdneho exekútora na vyčíslenie doteraz vzniknutých trov exekúcie a vyjadrenie sa k dôvodom na zmenu exekútora. Zároveň, s poukazom na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR vyvolanú práve postupom navrhovateľa zdôraznil, že pri zohľadnení skutočnosti navrhovateľom iniciovaného vysokého počtu exekučných vecí, je možné akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania dotknutých konaní.
Prvostupňový súd uzavrel, že navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie podmienok pre priznanie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. O trovách konania rozhodol s poukazom na § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. tak, že procesne úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, nakoľko si ju neuplatnil.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci na nové prejednanie. Namietal, že za situácie, kedy sa odporca k návrhu nevyjadril a bolo potrebné vykonať dokazovanie listinami založenými v exekučnom spise, nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Zároveň však okresnému súdu vytýkal aj skutočnosť, že nesprávne prejednal vec v jeho neprítomnosti, nakoľko predložil riadne zdôvodnenú žiadosť o zrušenie pojednávania. Pokiaľ okresný súd ignoroval predmetnú žiadosť, odňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom. V tejto spojitosti nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam a prednesom odporcu, k vykonaným dôkazom a ani sám nemohol navrhnúť dôkazy na podporu jeho tvrdení, čím došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti. Zdôraznil, že meritórne rozhodnutie neprichádzalo do úvahy aj preto, že rozhodnutie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, proti ktorému tiež podáva odvolanie, nebolo v čase (meritórneho) rozhodovania právoplatné. Pokiaľ odporca nepredložil písomné vyjadrenie k návrhu, bol súd povinný rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie. Upozornil tiež, že pôvod listinných dôkazov nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Navrhovateľ zotrval tiež na námietke o rozhodovaní veci vylúčeným sudcom. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach a taktiež je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, či Európskeho súdu pre ľudské práva. Odvolateľ spochybňoval závery, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu (ne)zapríčinil povinný. Taktiež hodlal predložiť dôkazy o výške majetkovej škody prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Okresný súd však (podľa odvolateľa) dokazovanie neprípustne skrátil a úplne ignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode z titulu celkových administratívnych výdajov. Rozhodnutie prvostupňového súdu považoval navrhovateľ za vnútorne rozporné. Na jednej strane bolo zistené, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote, pričom pre túto nečinnosť neexistoval žiadny objektívne udržateľný dôvod, na strane druhej však porušenie práva nebolo (bez vysvetlenia) konštatované. Okresný súd napriek jedinečnosti prejednávanej veci odôvodnil negatívne rozhodnutie úplne rovnakými dôvodmi, ako v iných rozhodnutiach, v ktorých vystupuje navrhovateľ a odporca. Podľa odvolateľa nemožno akceptovať, že prvostupňový súd vytvára odôvodnenie rozsudku formulárovým spôsobom. Súdu prvého stupňa odvolateľ vytýkal tiež viacero omylov, z ktorých „v konkrétnostiach napríklad“ uviedol jediný. Konštatovanie, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Za významný označil nielen okamih rozhodnutia o žiadosti na udelenie poverenia, ale i moment skutočného doručenia poverenia.
Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.
Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1, 2 písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.) napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada kontradiktórnosti totiž pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom realizácie procesných práv účastníkov je pritom práve pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný, avšak svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou - sa o ich bezprostredné naplnenie sám obral. V prípade prítomnosti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil vykonávania dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa vyjadriť k vykonanému dokazovaniu. V tejto súvislosti sú potom ďalšie tvrdenia i námietky navrhovateľa dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a porušenia zásady kontradiktórnosti bezvýznamné.
Z obsahu spisu vyplýva, že vyjadrenie odporcu k veci bolo súdu doručené až 23.5.2014. Vzhľadom na relatívne krátky odstup od určeného termínu pojednávania (3.6.2014) a okolnosť, že navrhovateľ neavizoval svoju neprítomnosť na pojednávaní, predovšetkým však na „chronickú znalosť“ navrhovateľa argumentácie odporcu, opakujúcu sa v stovkách skutkovo a právne obdobných sporov, nemožno bezodkladné nedoručenie vyjadrenia odporcu navrhovateľovi považovať za vadu, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Bezpredmetnou je námietka odvolateľa o neprípustnom konaní vylúčeného sudcu. Zodpovedá totiž doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonný sudca (správne) postupoval v intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jeho nevylúčení. Odvolateľ ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré by mali zakladať jeho vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013, či 4 Cdo 317/2013 z 25.6.2014) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti. Nenáležitým je tvrdenie odvolateľa o predčasnosti meritórneho rozhodnutia z dôvodu nevyčkania na právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. V súdenej veci totiž návrh na prerušenie konania podaný nebol, niet preto rozhodnutia, na právoplatnosť ktorého by bolo potrebné/ možné vyčkať. Vnútorne protirečivým je odvolanie v časti, kde navrhovateľ na jednej strane vytýka súdu vykonanie pojednávania, zároveň však zdôrazňuje, že bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Je nepochybné, že v súdenej veci pojednávanie nariadené a vykonané bolo. Zároveň je nesprávnou požiadavka odvolateľa, že v prípade, ak sa odporca k návrhu nevyjadril, mal súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Je totiž výlučne vecou procesnej autonómie odporcu, či sa k podanému návrhu vyjadrí a nadväzne je vecou posúdenia listinných dôkazov konajúcim súdom, či predstavujú podklad pre pozitívne rozhodnutie o uplatnenom nároku. Samotné nevyjadrenie sa odporcu (odhliadnuc od okolnosti, že v súdenej veci sa odporca vyjadril) nepochybne bez ďalšieho neznamená povinnosť súdu rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie.
Neopodstatnenými sú tiež tvrdenia odvolateľa, že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice o pojednávaní je nepochybné, že dokazovanie bolo vykonané (aj) oboznámením obsahu exekučného tamojšieho súdu spisu sp. zn. 18Er/668/2005, ktorý dôkaz výslovne (č.l. 2 spisu) požadoval navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní uvádza, že „v odôvodnení prezentované časové úseky (bez bližšej konkretizácie o ktoré časové úseky sa má jednať) nenasvedčujú“ konštatovaniu okresného súdu o dodržaní namietaných lehôt, okrem skutočnosti, že napadnuté rozhodnutie takéto konštatovanie neobsahuje, platí, že časové údaje tak, ako ich uvádza prvostupňový súd, zodpovedajú skutkovému stavu a vyplývajú z obsahu pripojeného exekučného spisu.
S poukazom na uplatnené „vecné“ odvolacie námietky je potrebné poukázať na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové vymedzenie odvolania. Je pritom zjavné, že (nepochybne aj z dôvodu predkladania enormného množstva typových podaní navrhovateľom na rôzne súdy) hmotnoprávne odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Zo strany navrhovateľa ide zjavne len o sumarizáciu odvolacích dôvodov z množstva súdnych konaní, ktoré proti odporcovi vedie. Nadväzne platí, že odvolací súd nemôže v sporovom/kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok. Je preto výlučne na ťarchu odvolateľa, že vo vzťahu k nosným dôvodom vecnej argumentácie, na ktorých okresný súd založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie - t.j. záverom, prečo nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia nie je v okolnostiach súdenej veci nesprávnym úradným postupom - odvolateľ nepredložil relevantnú, resp. akúkoľvek konkrétnu protiargumentáciu. Už len z tohto dôvodu je v spojitosti s viazanosťou odvolacieho súdu konkrétnymi odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a zásadou procesnej ekonómie nevyhnutné zo strany odvolacieho súdu konštatovať vecnú správnosť meritórneho výroku. Je potom zároveň v zjavnom rozpore so skutočným obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacia námietka, v zmysle ktorej okresný súd síce zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote a napriek tomu pre túto nečinnosť
nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Nad bezprostredne nevyhnutný rámec odvolací súd dodáva, že pri návrhu na zmenu exekútora pôvodný súdny exekútor je oprávnený vykonávať úkony exekučného konania až do času rozhodnutia exekučného súdu o zmene súdneho exekútora.
Z vyššie vymedzenej viazanosti odvolacími dôvodmi zároveň vyplýva neprípustnosť konfrontovať okresný súd so skutkovými závermi, ktoré nevyslovil. Z daného pohľadu je zmätočnou odvolateľom prezentovaná akcentácia okamihu doručenia poverenia, nakoľko skutkovým základom (vymedzeným samotným navrhovateľom) v súdenej veci je oneskorene vydané rozhodnutia o zmene exekútora (nie poverenia). Vo svetle rozoberaných skutočností sa javí (až) nemiestnym tvrdenie navrhovateľa o neakceptovateľnosti takého postupu súdu, ktorý vytvára odôvodnenie rozsudku formulárovým spôsobom. Práve posudzované odvolanie je totiž svojou zmätočnosťou a dôvodom súdneho rozhodnutia nekorešpondujúcim obsahom ilustráciou nesprávneho šablónovitého/formulárového podávania odvolaní. Odvolateľ sa totiž obmedzil len na všeobecné konštatovania, ktoré sú v podstate iba opakovaním žalobného návrhu bez adekvátnej reakcie na konkrétne dôvody jeho zamietnutia okresným súdom.
Za danej situácie, kedy nebol navrhovateľom preukázaný ani prvý z kumulatívnych predpokladov zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, sú z hľadiska procesnej ekonómie námietky odvolateľa týkajúce sa ostatných podmienok daného zodpovednostného vzťahu bezpredmetné.
Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil v meritórnej časti napadnutý rozsudok ako vecne správny. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.
O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Odvolateľ - navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu jeho trov. Naproti tomu odporca si náhradu trov aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.