Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (6)Uznesenie_6Er-4-2012.pdf
PDF · 99.87 KB
Case nature
Area
Subarea
6Er/4/2012
Uznesenie
Okresný súd Bardejov v exekučnej veci oprávneného Sociálna poisťovňa so sídlom v Bratislave, IČO:30 807 484, pobočka Bardejov, Hurbanova 6, 085 46 Bardejov proti povinnému Konspekt, s.r.o., Tř. 1. Máje 97, 460 01 Liberec, IČO: 25 492 268, organizačná zložka: Konspekt, s.r.o. organizačná zložka podniku zahraničnej osoby, Hurbanova 670/22, 085 01 Bardejov, IČO: 44 073 593, pre vymoženie 123,40 EUR s príslušenstvom takto
rozhodol:
Exekúciu vedenú súdnym exekútorom Mgr. Martinom Petruškom pod č. EX 4502/2011 z a s t a v u j e . Oprávnený je p o v i n n ý nahradiť súdnemu exekútorovi Mgr. Martinovi Petruškovi trovy exekúcie vo výške 45,44 EUR do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.
odôvodnenie:
Na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie adresovaného súdnemu exekútorovi Mgr. Martinovi Petruškovi sa dňa 8.12.2011 začalo exekučné konanie proti povinnému. Ako exekučný titul oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označil Rozhodnutie č.700-2810614811-GC04/11 vydané Sociálnou poisťovňou, pobočka Bardejov dňa 10.10.2011. Návrhom na vykonanie exekúcie sa oprávnený domáhal vymoženia istiny 123,40 EUR a trov exekúcie. Okresný súd Bardejov poverením číslo 5701 046665* zo dňa 11.1.2012 sp. zn. 6Er/4/2012 poveril súdneho exekútora Mgr. Martina Petrušku vykonaním exekúcie za účelom vymoženia pohľadávky oprávneného. Podaním zo dňa 3.4.2014 súdny exekútor poukazujúc na ust.§ 57 ods.1 písm.h) Exekučného poriadku dal súdu podnet na zastavenie exekúcie z dôvodu nemajetnosti povinného. Uvedené odôvodnil tým, že v priebehu exekučného konania vykonal úkony smerujúce k zisteniu majetku povinného z ktorého by bolo možné uspokojiť vymáhanú pohľadávku, jej príslušenstvo a trovy exekúcie, a to lustráciami v peňažných ústavoch, zisťovaním nehnuteľností a hnuteľných vecí vo vlastníctve povinného, pohľadávok, pričom zistil, že povinný nedisponuje majetkom, ktorý by bolo možné postihnúť exekúciou a žiaden zo spôsobov exekúcie uvedených v § 63 Exekučného poriadku nie je možný. Podľa zistení súdneho exekútora povinný nie je vlastníkom nehnuteľností, nie je vlastníkom motorových vozidiel, nemá ani žiadne peňažné prostriedky na účtoch. Povinný nemá od 29.2.2012 žiadnych zamestnancov, pričom v zozname dlžníkov Sociálnej poisťovne má evidovaný nedoplatok 9.531,56 EUR a len exekútorský úrad Mgr. Petrušku vedie voči povinnému celkovo 11 exekučných konaní. Tvrdiac, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie súdny exekútor navrhol exekúciu zastaviť, pričom uplatnil nárok na náhradu trov exekúcie vo výške 62,28 EUR k náhrade ktorých žiadal zaviazať oprávneného. Podľa § 57 ods.1 písm.h) zák. č.233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti ( ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu súd zastaví, ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Podľa § 58 ods.1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu. Zisťovanie majetku povinného pri vedení exekúcie je zo zákona úlohou súdneho exekútora, ktorý má na to nie len špecializáciu ale aj rozsiahle možnosti. V danom prípade súdny exekútor, ktorého si sám oprávnený dobrovoľne zvolil na vykonanie exekúcie po zisťovaní majetku povinného navrhol zastavenie exekúcie z dôvodu, že nebol zistený majetok či príjmy povinného umožňujúce úspešne
vykonať exekúciu. Z oznámenia a spisu súdneho exekútora vyplýva, že ten v priebehu doterajších viac ako 2 rokov vedenia exekúcie vykonal opakované šetrenie po majetku povinného avšak rozsiahla lustrácia majetku povinného neviedla k zisteniu majetku či príjmov povinného umožňujúceho exekúciu čo len sčasti úspešne vykonať. Ani oprávnený, ktorému súd dal možnosť vyjadriť sa k podnetu na zastavenie exekúcie a tam zisteným majetkovým pomerom povinného a namietať proti zastaveniu exekúcie súdu žiadne relevantné skutočnosti odôvodňujúce pokračovanie v exekúcii neoznámil a nijako nespochybnil záver súdneho exekútora o zjavnej bezúspešnosti exekúcie. Rozhodnutie vo veci zastavenia exekúcie oprávnený ponechal na úvahu súdu, namietal len vyúčtovanie trov exekúcie. Vzhľadom na neexistenciu majetku povinného, ktorý by postačoval aspoň na úhradu trov exekúcie v spojení s tým, že vychádzajúc zo zistení súdneho exekútora povereného vykonaním exekúcie, ktoré tento premietol do podnetu na zastavenie exekúcie nie je predpoklad zmeny majetkových pomerov povinného ani do budúcna, je zrejmé, že exekúciu nemožno vykonať. Preto ju súd postupujúc podľa § 58 ods.1 Exekučného poriadku v spojení s § 57 ods.1 písm.h/ Exekučného poriadku zastavil. Podľa názoru súdu, ďalšie, zjavne bezúspešné vedenie exekúcie by nebolo v súlade so zásadou hospodárnosti exekučného konania v zmysle ktorej je exekučný súd v rámci svojich možností povinný dbať o to, aby trovy exekúcie tak na strane súdneho exekútora ako aj na strane účastníkov boli čo najmenšie a nebolo by, aj vzhľadom na výšku vymáhanej sumy ani v záujme oprávneného, keďže by len navýšilo trovy, ktoré by v prípade neúspešnej exekúcie musel v konečnom dôsledku znášať oprávnený. Vzhľadom k zdokladovaným zisteniam súdneho exekútora o majetkových pomeroch povinného a skutočnosť, že oprávnenému bola poskytnutá možnosť sa k podnetu na zastavenie exekúcie vyjadriť súd mal za to, že nariadenie pojednávania nebolo nevyhnutné pre objasnenie veci, preto o zastavení exekúcie rozhodol bez nariadenia pojednávania ( § 58 ods.2 Exekučného poriadku). Ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, je jeho povinnosťou rozhodnúť aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie ( § 200 ods.5 Exekučného poriadku). O trovách exekúcie vzniknutých súdnemu exekútorovi súd v danom prípade rozhodol podľa § 200 a § 196 Exekučného poriadku, pričom povinnosť ich náhrady uložil oprávnenému v súlade s ust.§ 203 ods.2 Exekučného poriadku. Podľa § 196 Exekučného poriadku za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň z pridanej hodnoty.
Podľa § 200 ods. 1 citovaného zákona trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.
Podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. Súdny exekútor preukázateľne vykonal úkony exekučnej činnosti, s čím boli spojené jednak hotové výdavky a tiež vznik nároku na odmenu. Povinný, ktorý by inak tieto trovy musel znášať ( § 197 ods.1 Exekučného poriadku) nemá majetok na ich úhradu a tak súd postupujúc podľa § 203 ods.2 Exekučného poriadku v zmysle ktorého pri zastavení exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený uložil oprávnenému povinnosť nahradiť vzniknuté trovy exekúcie súdnemu exekútorovi. Pri určení výšky nevyhnutných trov exekúcie súd postupoval podľa § 14, § 15 a § 22 Vyhlášky MS SR číslo 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení účinnom od 1.5.2008 ( ďalej len „Vyhláška“). Súdny exekútor trovy exekúcie vyčíslil sumou 62,28 EUR s tým, že suma 33,19 EUR predstavuje odmenu za úkony exekučnej činnosti podľa § 14 ods.1 Vyhlášky, suma 10,90 EUR náhradu hotových výdavkov titulom poštovného, suma 7,81 EUR náklady administratívy súvisiace so založením a vedením exekučného spisu a suma 10,38 EUR predstavuje DPH. Oprávnený v podaní zo dňa 26.8.2014 namietal výšku trov exekúcie, náhradu ktorých súdny exekútor požadoval s tým, že tieto sú vyčíslené v rozpore s platnou právnou úpravou, a to v časti DPH z poštovného, keďže univerzálne poštové služby sú podľa zákona oslobodené od dane z pridanej hodnoty, a tiež v časti nákladov administratívy, keďže tie sú náhradou za administratívne práce a teda v zmysle § 25 Vyhlášky o odmenách a náhradách súdnych exekútorov sú podľa oprávneného zahrnuté v odmene súdneho exekútora. Súd považoval za účelné a preukázané trovy exekúcie vo výške 45,44 EUR. Keďže exekučné konanie začalo dňa 8.12.2011, v súlade s ust.§ 14 ods.1 Vyhlášky v znení účinnom od 1.5.2008 patrí exekútorovi odmena vo výške paušálnej sumy za jednotlivé úkony exekučnej činnosti najmenej 33,19
eura. Súdny exekútor vo svojom vyúčtovaní požadoval len túto minimálnu odmenu vo výške 33,19 EUR, preto mu táto bola bez ďalšieho priznaná v uvedenej výške. Súdnemu exekútorovi vznikol podľa § 22 Vyhlášky tiež nárok na náhradu hotových výdavkov v celkovej sume 5,61 EUR. Hotové výdavky, ktoré mal súd za preukázané a účelne vynaložené v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti a náhrada ktorých bola priznaná súdnemu exekútorovi na základe skutočností zistených zo spisu súdneho exekútora pozostávajú z poštovného zaplateného pošte za doručenie 8-ich zásielok súdneho exekútora spojených s exekúciou. Na rozdiel od vyúčtovania súdneho exekútora súd v súvislosti s doručením žiadosti o udelenie poverenia, upovedomenia o začatí exekúcie oprávnenému a upovedomenia o začatí exekúcie povinnému priznal náhradu poštovného iba v alikvotnej výške, a to vo výške 0,16 EUR ( 1/9 požadovanej náhrady) pri žiadosti o udelenie poverenia, 0,02 EUR pri upovedomení o začatí exekúcie ( 1/70 požadovanej náhrady) oprávnenému a 0,43 EUR pri upovedomení o začatí exekúcie povinnému ( 1 požadovanej náhrady), keďže z exekučného spisu vyplýva že doručovaných bolo jednou zásielkou 9 žiadostí o udelenie poverenia, 70 upovedomení a iných písomností oprávnenému a 4 upovedomenia o začatí exekúcie povinnému a tak je zrejmé, že nemožno v tomto exekučnom konaní priznať plnú náhradu, ale len jej zodpovedajúcu časť. Súd nepriznal požadované poštovné za zásielku označenú súdnym exekútorom ako „odblokovanie motorových vozidiel“ z dôvodu nepreukázania vzniku takéhoto nároku, keďže z exekučného spisu vyplýva, že povinný nebol vlastníkom ani držiteľom žiadneho motorového vozidla a teda žiadna blokácia akéhokoľvek vozidla povinného preukázaná nebola. Keďže súdny exekútor je platiteľom dane z pridanej hodnoty, k trovám exekúcie je potrebné ešte prirátať DPH z odmeny, čo predstavuje 6,64 EUR. Súd nepriznal súdnemu exekútorovi požadovanú DPH z poštovného, nakoľko podľa § 28 zákona č.222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty sú univerzálne poštové služby oslobodené od dane z pridanej hodnoty, a teda súdny exekútor za ne žiadnu DPH neplatil. Súd nepriznal súdnemu exekútorovi ani požadovanú náhradu vo výške 7,81 EUR súdnym exekútorom špecifikovanú ako „náklady administratívy súvisiace so založením a vedením exekučného spisu- spis.obal, etikety, papier, toner, obálky“. Podľa názoru súdneho exekútora prezentovaného vo vyčíslení trov exekúcie táto náhrada mu patrí, pretože „nejde o administratívne práce, ktoré sú zahrnuté v odmene, ale o náklady nevyhnutne vynaložené v súvislosti so založením a celkovým vedením exekučného spisu“ Súd tento názor súdneho exekútora nezdieľa a má za to, že požadovanú náhradu vo výške 7,81 EUR súdnemu exekútorovi priznať nemožno, a to z nasledujúcich dôvodov. Vyhláška MS SR č.288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov náhradu hotových výdavkov súdneho exekútora upravuje v § 22 ods.1 tak, že súdnemu exekútorovi patrí popri odmene aj náhrada hotových výdavkov účelne vynaložených v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti; táto náhrada zahŕňa najmä cestovné náhrady, poštovné a telekomunikačné výdavky, znalecké náhrady a poplatky. Následne táto Vyhláška vo svojich spoločných a záverečných ustanoveniach v § 25 autoritatívne stanovuje, že v odmene súdneho exekútora je zahrnutá aj náhrada za administratívne práce vykonané v súvislosti s exekučnou činnosťou. Niet pochýb o tom, že súdnemu exekútorovi vznikajú v širšom zmysle v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti aj iné výdavky ako sú demonštratívne uvedené v § 22 Vyhlášky, a to náklady na prevádzku a chod exekútorského úradu, kde patria napr. náklady na mzdy zamestnancov, prípadne koncipientov exekútorského úradu, ďalej výdavky na prípadný prenájom sídla exekútorského úradu, výdavky na energie v súvislosti s prevádzkou úradu, náklady na údržbu sídla úradu (čistiace potreby a náklady na opravy), ako aj materiálové náklady na samotný bežný chod úradu, t.j. výdavky na kancelárske vybavenie a napokon náklady na kancelárske potreby (kancelársky papier, obálky, toner do tlačiarne, písacie potreby, lepidlá, a pod.). Je zrejmé, že všetky tieto náklady a výdavky si súdny exekútor zabezpečuje v rámci chodu svojho úradu, teda nielen v súvislosti s potrebami a situáciou v tej- ktorej individuálnej exekučnej veci. Súd je však toho názoru, že náhrada za tieto výdavky a náklady na prevádzku a chod exekútorského úradu, kde patria aj náklady na spisové obaly, etikety, papier, toner, obálky, na ktoré poukazoval súdny exekútor vo vyčíslení trov exekúcie súdnemu exekútorovi v zmysle § 22 ods. 1 Vyhlášky neprináleží nakoľko ani pri akokoľvek extenzívnom výklade § 22 vyhlášky ich nemožno priradiť k ostatným v tomto ustanovení demonštratívne uvedeným výdavkom, za ktoré exekútorovi náhrada patrí. Na základe výkladu ustanovenia § 22 Vyhlášky, § 25 Vyhlášky a ustanovení upravujúcich odmenu exekútora je súd toho názoru, že normotvorca nezahrnul tieto náklady vrátane nákladov za kancelárske potreby do výpočtu nákladov, náhrada ktorých patrí súdnemu exekútorovi úmyselne preto, lebo predpokladal, že tieto náklady si exekútor bude uhrádzať z odmeny za svoju činnosť, nepochybne aj z dôvodu, že hodnoverné preukazovanie takýchto výdavkov v ich konkrétnom číselnom vyjadrení v danom mieste a čase vo vzťahu ku konkrétnej exekúcii by bolo značne obtiažne resp. v mnohých prípadoch nemožné.
Za pravdu tomuto výkladu dáva aj historický exkurz do vývinu predmetnej právnej úpravy, ktorý už podal Krajský súd v Banskej Bystrici vo svojom uznesení zo dňa 27.9.2012 sp.zn. 17CoE/199/2012 v zmysle ktorého Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky ako predkladateľ návrhu vyhlášky, ktorou sa mala meniť a dopĺňať vyhláška č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení vyhlášky č. 405/2006 Z. z. navrhovalo, aby § 22 vyhlášky znel: „1/ Exekútorovi patrí popri odmene aj paušálna náhrada hotových výdavkov vynaložených v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti; ak sú hotové výdavky vyššie ako paušálna náhrada, patrí exekútorovi náhrada hotových výdavkov v preukázanej výške. Táto náhrada zahŕňa najmä cestovné náhrady, poštovné a telekomunikačné výdavky, znalecké náhrady a odborné vyjadrenia, preklady, opisy, fotokópie, náhrady nákladov na vloženie alebo získanie dát z centrálnych informačných systémov a kancelársky materiál, ktorý je súčasťou spisu. 2/ Paušálna náhrada hotových výdavkov je 82,98 EUR (2.500 Sk). Ak exekútor požaduje paušálnu náhradu hotových výdavkov, nevyhotovuje ich špecifikáciu. Ak exekútor požaduje náhradu hotových výdavkov vo vyššej sume, je povinný vyhotoviť ich špecifikáciu. 3/ Náhradu nákladov na znalecké posudky ustanovuje osobitný predpis.“ V navrhovanom znení § 22 bol osobitne vymenovaný aj kancelársky materiál ako súčasť hotových výdavkov v paušálnej sume. Predkladatelia návrhu vyhlášky mienili k §-u 25 vyhlášky pripojiť vetu: „Administratívne náklady nie sú súčasťou administratívnych prác“. V dôvodovej správe k návrhu vyhlášky predkladateľ zdôvodnil svoj návrh tým, že určenie náhrady hotových výdavkov paušálnou sumou zrýchli a zhospodárni exekučné konanie a zjednotí sa výklad § 22 a § 25 vyhlášky v tom zmysle, či je v odmene exekútora zahrnutá len náhrada za administratívne práce vykonané v súvislosti s exekučnou činnosťou (mzdové náklady) alebo aj náklady na administratívny, kancelársky materiál (papier, obaly, obálky a pod.), pretože prax súdov pri rozhodovaní o trovách súdneho exekútora nie je jednotná a súdy si tieto pojmy zamieňajú. V prípade kancelárskeho materiálu ide o kancelárske potreby, ktoré sú priamo súčasťou spisu, ktoré súdny exekútor zaobstaráva zo svojho majetku, na svoje náklady, pri vykonávaní exekúcie pre oprávneného. Navrhované zmeny schválené neboli. Zo skutočnosti, že navrhované zmeny vyhlášky (v znení: „administratívne náklady nie sú súčasťou administratívnych prác“) prijaté neboli a že platná vyhláška v §-e 22 osobitne náklady na kancelársky papier, tlač, kopírovanie, obálky, viazanie dokumentov, archiváciu nevymenúva dospel aj tento súd k záveru, že úmyslom normotvorcu pri určení spôsobu výpočtu odmeny súdneho exekútora podľa vyhlášky č. 288/1995 Z. z. bolo upraviť len výšku odmeny za výkon exekučnej činnosti (v ktorej je zahrnutá aj odmena za administratívne práce obslužného personálu súdneho exekútora) a zakotviť právo exekútora na náhradu hotových výdavkov v preukázateľnej (kontrolovateľnej) výške s tým, že v odmene sú zahrnuté nielen náklady na „administratívne práce“, ale aj náklady vzniknuté pri výkone administratívnych prác (administratívne náklady). Súd pre úplnosť podotýka, že v minulosti bol už aj na pôde Ústavného súdu Slovenskej republiky, a to v konaní I.ÚS 157/08 posudzovaný prípad, keď zo strany súdneho exekútora bola spochybňovaná ústavná udržateľnosť právneho názoru súdu totožného s právnym názorom vysloveným v tejto veci ( jednalo sa o právny názor Krajského súdu v Košiciach vyslovený v uznesení č. k. 3 CoE 4/2006-28 z 25. júna 2007 že „bežný kancelársky materiál, akými by mohli byť aj iné veci prirodzene potrebné pri vedení exekučnej administratívy, napr. perá, ceruzky, sponky, obalové prostriedky atď., sú síce výdavkami, avšak sa predpokladá, že náklady na ich obstaranie sú kryté práve výškou odmeny za výkon exekučnej činnosti najmä v paušálnej sume náhrad pri výkone jednotlivých úkonov exekučnej činnosti. Bežné náklady kancelárskych vecí preto ani zákonodarca nezaradil do výpočtu náhrad hotových výdavkov. Takými by sa mohli stať za predpokladu, že by dosiahli úroveň práve nie bežných a pritom nie nezanedbateľných, jasne indentifikovateľných výdavkov nevyhnutných a teda aj účelových pri výkone konkrétnej exekučnej činnosti alebo jej úkonov.“) Ústavný súd tento právny názor vo svojom uznesení zo dňa 29.4.2008 č.k.I.ÚS 157/08-16 vyhodnotil tak, že predmetné úvahy odvolacieho súdu sú logické, a preto aj celkom legitímne s tým, že napadnuté uznesenie nevykazuje znaky arbitrárnosti a je aj náležite odôvodnené, keď odvolací súd zdôvodnil, prečo nebola sťažovateľovi ako súdnemu exekútorovi priznaná náhrada za bežný režijný kancelársky materiál. Z namietaného uznesenia krajského súdu podľa názoru ústavného súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu keďže krajský súd zreteľne odôvodnil svoje skutkové zistenia s použitím príslušných zákonných ustanovení, a preto nemožno konštatovať, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s obsahom základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V tomto uznesení vyslovený právny názor súdu o tom, že náhradu nákladov za spotrebný kancelársky materiál a za administratívu súvisiacu so založením a vedením exekučného spisu nie je možné súdnemu exekútorovi priznať a že tieto sú súčasťou odmeny súdneho exekútora teda nie je nijako nový, či prevratný a tento právny názor už bol vyslovený aj v rozhodnutiach iných súdov, ktoré takisto náhradu týchto nákladov nepriznali. V tomto zmysle sa teda závery súdu, ktorý je navyše povinný rešpektovať princíp právnej istoty v právnom štáte nijako neodlišujú od záverov, ku ktorým v tejto súvislosti dospeli aj iné súdy ( viď. napr. aj Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 14.11.2013 sp.zn.15CoE/97/2013; Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 11.4.2013 sp.zn.15CoE/222/2012; Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 25.2.2013 sp.zn.9CoE/32/2012; Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 12.2.2013 sp.zn.13CoE/7/2013 či Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 6.12.2012 sp.zn.20CoE/30/2012 - všetky dostupné na www.otvorenesudy.sk).
Z uvedeného je zrejmé, že nielen súd v prejednávanej veci, ale hneď niekoľko súdov naprieč republikou po samostatnej, na sebe nezávislej úvahe, či je možné súdnemu exekútorovi priznať náhradu nákladov za spotrebný kancelársky materiál a za administratívu súvisiacu so založením a vedením exekučného spisu dospelo k záveru o nemožnosti takéhoto priznania s tým, že táto náhrada je zahrnutá v odmene súdneho exekútora.
Úplne na záver súd dodáva, že v danom prípade by požadovanú náhradu spotrebného kancelárskeho materiálu vo výške 7,81 EUR súdnemu exekútorovi nebolo možné priznať aj z ďalšieho dôvodu, a to z dôvodu nepreukázania skutočnej vynaloženej výšky týchto výdavkov v tomto konkrétnom exekučnom konaní predložením napríklad pokladničných blokov, či aspoň úradného záznamu a pod. Uvedené by bolo potrebné už len z toho dôvodu, že súdny exekútor predložil súdu v období apríl a máj 2014 aj vyúčtovania svojich trov v iných exekúciách ( napr. vo veci sp. značky súdu 6Er/130/2012, spisová značka exekútora EX 854/2012 , vo veci sp. značky súdu 6Er/69/2012, spisová značka exekútora EX 251/2012, vo veci sp. značky súdu 6Er 317/2012, spisová značka exekútora EX 1605/2012) kde pri odlišnom rozsahu svojho exekučného spisu požadoval rovnako náhradu nákladov administratívy súvisiacich so založením a vedením exekučného spisu v presne tej istej výške 7,81 EUR, čo svedčí skôr o paušalizácii vecných nákladov a vyvoláva to pochybnosti či v tomto konaní bola požadovaná reálna výška tu vynaložených nákladov alebo ich spriemerovaná, paušálna výška. Tu súd pripomína, že v konkrétnom exekučnom konaní možno priznať len náhradu výdavkov reálne vynaložených v tomto konkrétnom exekučnom konaní a nie paušálnu náhradu „spriemerovanú“ z iných exekučných konaní.
Po sčítaní tak súdnemu exekútorovi vznikol nárok na náhradu trov exekúcie vo výške 45,44 EUR. Povinnosť nahradiť trovy exekúcie súdnemu exekútorovi bola uložená oprávnenému tak ako je to uvedené vo výrokovej časti uznesenia. Vzhľadom na skutočnosť, že proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie, viazal súd lehotu na plnenie až na právoplatnosť uznesenia ( § 171 ods.3 Občianskeho súdneho poriadku).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie na Okresný súd Bardejov v lehote 15 dní odo dňa doručenia jeho písomného vyhotovenia ( § 374 ods.4 O.s.p.).
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha ( §205 ods.1 O.s.p).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené ( § 205a ) f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( 205 ods.2 O.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné.